Vojenské lesy 3/2013

Ukrajinský vidiek
Príležitosť vidieť ho nefalšovaný sa nám naskytla
druhý deň cestou po dedinách smerom
na Rachov, približne dvestopäťdesiat kilometrov
od Užhorodu. Pred nami bol ukrajinský
vidiek, so všetkými zápormi aj pozitívami, na
míle vzdialený romantike z farebných fotografií.
Práve tam sa ukázala súčasnosť dnešnej Zakarpatskej
Ukrajiny. Na jednej strane krásna
príroda a drsná romantika drevených osád, na
strane druhej prakticky žiadne pravidelné autobusové
spoje medzi jednotlivými dedinami,
ťažký život v starých dreveniciach, kruté zimy,
keď zostávajú v podhorských oblastiach od
okolitého sveta odrezané stovky ľudí. Aby cesta
spoločenská rubrika
Múzeum ekológie hôr,
foto: Ing. Dušan Staško, stasko@vlm.sk
Príchod do Kamenice, sídlo závodu, foto: Ing. Dušan Staško, stasko@vlm.sk
– necesta nebola taká náročná, mali sme viaceré
zastávky v podobe exkurzií. Navštívili sme
historickú vínnu pivnicu zo 14. storočia v obci
Seredne, vynikajúce syry sme po prehliadke
nakúpili v obci Selišče a napokon sme videli
aj bukové pralesy Uhoľka. Tam bola cesta autobusom
najnáročnejšia, 20-kilometrový úsek
sme išli skoro dve hodiny. Počas cesty popri
rumunských hraniciach sa, žiaľ, počasie začalo
zhoršovať a do Rachova sme dorazili za upršanej
noci. Daždivé a hmlisté počasie pokračovalo
aj druhý deň, keď nás čakal celodenný výstup
na Hoverlu.
Hoverla
Je to 2 061 metrov vysoký vrch v Karpatoch
a zároveň najvyšší vrch na Ukrajine. Od hotela
pod horu sa dostávame terénnymi vozidlami
GAZ do cca 1600 m.n.m., odkiaľ pokračujeme
pešo. Jazda po lesných cestách, keď zákruty
šofér vyberal aj na tri razy, to bol naozaj zážitok.
Aj pre Hoverlu sme sem predsa prišli a nakoniec
ju neuvidíme? Dážď – nedážď, ideme
hore. Vrchol leží na hranici dvoch administratívnych
oblastí – Zakarpatskej a Ivano-Frankivskej.
Hora stojí aj na historickej poľsko-československej
štátnej hranici, čoho svedkami sú
zachovalé kamenné hraničné pätníky s vytesaným
„P“ a „ČS“. Aj napriek zlému, daždivému
a hmlistému počasiu sa nám podarilo zdolať
najvyšší vrch Ukrajiny. Vyčerpaní, no spokojní
sa tou istou cestou pre zlé počasie vraciame
späť ku „povozkám“ a na hotel, kde nás čaká
slávnostná večera, prekvapenie od nášho kolegu
p. Ondríka, ktorý mal počas pobytu životné
jubileum 60 rokov. Laco, ešte raz najmä veľa
zdravia.
Cesta domov
V nedeľu ráno sa vyberáme na cestu domov.
Pri Rachove, v dedinke Diľove na hranici s Rumunskom,
sa zastavujeme pri geografickom
strede Európy (koľkože ich tá Európa má?).
No tento pochádza ešte z čias Rakúsko-Uhorska.
Na malom trhovisku nakúpime suveníry
a pokračujeme ďalej. Navštívime neďaleké múzeum
ekológie hôr, okúpeme sa v termálnej slanej
vode v dedine Solotvino a prejdeme sa centrom
Mukačeva. V Užhorode nám už ostáva
len poďakovať za krásne prežité štyri dni a ide
sa domov. Naše dojmy? Zakarpatská Ukrajina,
krásny kraj s jednoduchými, príjemnými
a veľmi pohostinnými ľuďmi. Žijú skromne,
obrábajú si svoje políčka, chovajú kravy a väčšinou
sa živia tým, čo vypestujú. Mnoho ľudí
ani nemá možnosť cestovať, je to pre nich drahé.
Tí, ktorým sa podarilo dostať na západ, posielajú
peniaze rodinám na prilepšenie a výstavbu
domčekov. Nežijú v luxuse, ten je u nás,
len my si to neuvedomujeme. Hory nás očarili
svojou krásou a majestátnosťou, stálo za to ísť
takú diaľku a spoznať ich. Chcem za všetko poďakovať
nášmu hostiteľovi Ivanovi Kostivovi,
jeho manželke Svetlane, Michajlovi Dumničovi
a celému ich organizačnému tímu.
❧
Vojenské lesy a majetky,
súčasť života vojakov
Nedávno sa mi dostal do rúk sympatický
časopis zamestnancov Vojenských lesov
a majetkov Slovenskej republiky s názvom
– ako inak – Vojenské lesy. Po jeho prečítaní
som si okrem iného uvedomil, že stále je
priestor na to, aby som sa poďakoval ľuďom
z Vojenských lesov a majetkov, ktorí sú tiež
hrdí na svoju uniformu, za ich prácu, trpezlivosť
a hodnoty, ktoré vytvárajú a o ktoré sa
starajú. Počas celej svojej vojenskej kariéry
a zvlášť v období siedmich rokov výkonu
funkcie Náčelníka generálneho štábu Ozbrojených
síl Slovenskej republiky som stretol
veľa skvelých ľudí z tohto štátneho podniku,
ktorí mi skromne, ochotne a s nadšením
vysvetľovali náplň ich práce. Priznám sa,
že som si často neuvedomoval, že boli, sú
a verím, že i naďalej budú, pevnou súčasťou
života nás, vojakov. Spájajú nás výcvikové
priestory, ktoré tak dôverne poznáme
a o ktoré sa aj pre nás vojakov starajú práve
kolegovia z Vojenských lesov a majetkov.
Lesy, lúky a polia, vodné hospodárstvo
a bohatá fauna, to sú hodnoty, o ktoré sa títo
ľudia starajú, ktoré by mali pretrvávať nielen
pre finančný efekt, ale tiež pre naše zmysly,
pre možnosť relaxu, realizáciu záľub ako sú
poľovníctvo, rybárstvo či zber lesných plodov.
Ak k tomu ešte zamestnanci Vojenských
lesov a majetkov priťahujú prostredníctvom
zaujímavých podujatí ako sú napr. Lesnícke
dni naše deti, svedčí to o tom, že práca sa im
stala aj poslaním. Dovoľte mi teda pripojiť
sa k vašim gratulantom k 85. výročiu vzniku
Československých vojenských lesov a zároveň
k 20. výročiu vzniku samostatných
Vojenských lesov a majetkov Slovenskej republiky
s poďakovaním a zaželať vám veľa
úspechov a spokojnosti.
Generál v. v. Ing Ľubomír Bulík, CSc.
vojenské lesy 2/2013
25