50 rokov slovenského karavaningu

Slovensku budú schvaľovať slovenské orgány a schválenie bude platiť pre celú republiku.
Ďalším šťastím bolo, že na Ministerstve vnútra na Slovensku mal problematiku schvaľovania
na starosti Ing. Kočvara, ktorý bol odborník a ústretový človek. Karavanistom pomohol
nesmierne. Na rozdiel od svojho proťajška z Česka chodil medzi karavanistov, diskutoval s
nimi a poskytol veľa cenných rád. Karavanové okná sa začali robiť v Považských chemických
závodoch v Žiline z vlastného plexiskla. Českí karavanisti získali metodiku skúšania týchto
okien zo západu a my sme ju predviedli Ing. Kočvarovi. Ani jemu nebolo jasné, odkiaľ sa do
našej vyhlášky dostala metodika skúšania okien z plexiskla. Preklad predpisu EHK, podľa
ktorej sa zostavovala naša vyhláška, nebolo možné získať. MV vlastnilo jediný exemplár a
ten bolo zakázané požičať. Nakoniec Ing. Kočvara pustil jedného z nás do svojej pracovne na
ministerstve a po dlhých hodinách sa prišlo na to, že človek, ktorý robil text našej vyhlášky
si zjednodušil prácu a nenamáhal sa uviesť iné skúšobné metódy okien. Uviedol metódu
skúšania okien pre motorové vozidlá a tu samozrejme okná z pleximateriálu nemohli
vyhovovať. Po tomto vyjasnení skúšobňa a MV mohli schváliť okná z plexiskla. Výroba okien
sa zlegalizovala a výrobca ich musel označovať 8 SD. Tento príklad dokumentuje riešenie
jedného problému a poukazuje na mravenčiu prácu a úsilie vtedajších karavanistov, ako aj
silu a váhu ich organizácie. Veľkých problémov bolo samozrejme oveľa viac. Boli to napríklad
otázky náprav, prevádzkových a parkovacích bŕzd, povolených hmotností atď. Informácie sa
rýchlo dostávali do ostatných klubov. Vyšli veľmi užitočné knihy o stavbe prívesov. Jednu z
nich zostavil autorský kolektív karavanistov a kniha vyšla v dvoch vydaniach, pričom finančné
náklady hradil Ústredný automotoklub. Druhú, z vlastnej iniciatívy, napísal už nebohý Ing. Vl.
Bodický z bratislavského CC. Niekoľko ďalších kníh zostavili českí autori.
Na Slovensku bolo niekoľko autorít v oblasti stavby prívesov a okrem Ing. Bodického treba
spomenúť tiež už nebohého Michala Minárika z CC Bánovce n/Bebr. Na niekoľkých miestach sa
dali karavanisti dokopy a začali stavať naraz, mnohokrát v tzv. svojpomocných dielňach AMK.
Väčšinou sa dohodli na jednom type a robili vlastne malú sériu. Malo to veľkú výhodu najmä
pre menej remeselne zručných, pretože každý druh práce robil na stavaných karavanoch ten,
kto tú-ktorú prácu najlepšie ovládal. Jednoduchšie bolo aj zabezpečovanie materiálu, náradia,
prípravkov. Napríklad žilinskí karavanisti vyrobili valcovačku na hliníkový plech a ten valcovali
pre tých, ktorí ho potrebovali. Takéto spoločné stavby prívesov prebiehali v karavan kluboch v
Bánovciach n/Bebr., Nitre, Piešťanoch, Žiline. Výsledkom boli karavany, ktoré jazdia dodnes a
často ich obdivovali aj západní karavanisti. Pochybovali, či naozaj ide o netovárenské prívesy.
Názov „amatérska stavba“, ako to dnes označuje polícia v dokladoch, je nespravodlivý.
Tieto riadky dokladujú, že voľba Zväzarmu pri zakladaní prvých klubov bola správna.
Telovýchovná organizácia totiž nemohla a ani nemala záujem karavanistov v niečom takom
podporovať.
Vytváranie organizačného rámca
Počas prvých spoločných stretnutí sa začala tvoriť aj budúca forma organizácie, už na československej
úrovni. Zúčastneným bolo jasné, že je maximálne potrebné etablovať sa do
rozhodujúcich orgánov AMK. Vzory však neboli. V susedných štátoch východného bloku (NDR,
Poľsko, Maďarsko) nič podobné nejestvovalo. Vďaka kontaktom Milana Lesinského (predseda
Caravan klubu Hradec Králové) sme mali informácie z tejto oblasti aj zo západných štátov. Tam
síce kluby existovali, ale ich činnosť vôbec nebola zameraná na pomoc staviteľom prívesov, čo
pre nás bolo v tom čase prvoradé.
V autoklube nás zaradili do odbornosti mototuristika. Vtedy viedol už zabehnutú MTT
aktivista Václav Hahn z Pruského. V začiatkoch nebrali funkcionári karavanistov veľmi vážne.
Bolo to obdobie rozširovania osobných automobilov medzi obyvateľstvom a na popularite