50 rokov slovenského karavaningu

spôsobil ten istý problém. Tieto prívesy po odpojení od vozidla sa často prevracali dozadu.
Druhou krajnosťou boli prívesy s enormným zaťažením zadnej nápravy vozidla: lámali sa
zadné poloosi, najmä pri Škodovkách typu MB. Ďalším kameňom úrazu bola hmotnosť
prívesov. V počiatkoch sa o hliníkových plechoch na obal, či leteckej preglejke nikomu ani
nesnívalo a tak sa hojne používal na stavbu oveľa ťažší sololit, ťažké profily na podvozok
a pod. Väčšina karavanov vážila podstatne viac, ako bolo uvedené v dokladoch. „Úradná
hmotnosť“ sa zvyčajne odvíjala od toho, aký karavan mohlo vozidlo staviteľa ťahať. Objavovali
sa i ďalšie nebezpečné veci, ako napr. elektrická inštalácia prípojky na sieť a mnohé iné.
Poddimenzované, či geometricky zle uložené nápravy, keď karavan „kľučkoval“, neboli
zvláštnosťou. „Nevydarené“ karavany často vyvolali u áut typu ŠKODA 1000 MB nebezpečné
rozkmitanie prednej nápravy. Tieto typy škodoviek trpeli na tento neduh aj bez karavanov, no s
nimi sa situácia stávala obzvlášť nebezpečná. Taktiež tu boli otázky vhodného rozmiestnenia
zariadenia v interiéri, okná, tesnenia atď. Výrobcovia vo svete mali v tom čase už jasno v
týchto veciach, ale čo amatér, ktorý ide stavať svoj prvý príves? Ďalší, pre jednotlivca vážny
a často nezvládnuteľný problém, bol „ÚRAD“. Individuálna stavba prívesov bola našťastie
povolená. Celá záležitosť bola v kompetencii Ministerstva vnútra a schvaľovanie prívesov
robili príslušníci SNB. O zážitkoch z týchto „schvaľovaní“ by sa dal napísať román. Dnes vie
už málokto, že v sedemdesiatych rokoch sa karavan schvaľoval ku konkrétnemu autu a mal s
ním zhodné evidenčné číslo. Teda karavan nebolo možné legálne si požičať. O legislatívnych
otázkach karavanov rozhodoval pre celú republiku jeden muž na Ministerstve vnútra v Prahe.
A slušne povedané, bola s ním „ťažká reč“. Aby bolo možné sa k nemu „dostať“, musel
zapracovať Ústredný výbor Zväzarmu. Vtedy nemohol odmietnuť. Jediný, kto u neho vedel
niečo dosiahnuť, bol predseda Technickej komisie karavanov, P. Tůma, ktorého spomíname
v d‘alšej časti tejto publikácie. Jeden príklad: Vo vyhláške bolo uvedené, že na karavanoch
nesmú byť okná z plexiskla, ale z nedefinovaného materiálu, prípadne z bezpečnostného
skla. Spomínaný pán neoblomne tvrdil, že stať je prevzatá z vyhlášky EHK. Neplatil argument,
že všetky karavany v Európe majú okná z plexiskla a že u nás vyrábaný pleximateriál má tie
isté vlastnosti ako inde vo svete. Našťastie krátko nato sa rozhodlo, že výrobky vyrábané na