50 rokov slovenského karavaningu

je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,
je kvetín lásky rajská záhrada,
je anjel v prachu zaviaty!
Dvadsaťpäť rokov... Znie to až neuveriteľne. Priznám sa, že som napísanie tohoto krátkeho príhovoru
stále odkladal. Prečo? Pretože hovoria o tom všetkom výsledky: státisíce (dohromady možno aj milióny)
najazdených kilometrov, stovky spoločne prežitých dní, nespočetné množstvo mototuristických akcií (a
to nielen na Slovensku), ktorých sme sa zúčastnili, desiatky spokojných ľudí a pritom iba jedna havária
(aj tú som mal ja v Maďarsku, ale nič vážne). Načo potom nejaké reči? Ťažko sa mi hľadali slová. Na
pomoc som si preto zobral Sládkovičovu Marínu. Nechcem sa vyhovárať na pracovnú zaneprázdnenosť,
aj tak by mi to nikto neveril. Jednoducho nechcelo sa mi spomínať, pretože to je už dvadsaťpäť rokov…
Veľmi jasne sa mi vybavuje pred očami tá situácia z pred dvadsaťpäť rokov… Zišli sme sa na Čertovej
peci a niektorí sme sa stretli prvý raz v živote, niektorí sa poznali aspoň z videnia, z Tesly, alebo zo
záhradkárskej osady. Boli sme ešte mladí: Laco, Dáška, Vlado, Evka, Miloš, Miki, Danka, Dušan,
Zdenka, Ľubo a Jolka. Nesmiem zabudnúť, že sme mali so sebou aj našich desať, vtedy ešte malých
detí. Dnes už všetko dospelákov, z ktorých mnohí už majú svoje svoje rodiny, svoje deti, svoje starosti
a radosti. Vtedy sme mali všetci iba škodovky a stačili nám na prenocovanie tri stany. Vyrážali sme
na našu prvú mototuristickú akciu, predĺžený víkend v Maďarsku. Jedna noc v Miškolci a ďalšie dve v
Egri (takže dvakrát postaviť a dvakrát pobaliť stany)… Mladosť je túžba živá po kráse... Dvadsaťjedna
osôb, päť škodoviek a tri stany. Keďže sa nám to zapáčilo, nasledovala jedna akcia za druhou. My sme
sa rozrastali o nových a nových členov. Podstatné je, že väčšina tých, ktorí sa k nám pridali to s nami
vydržali. Čo si zaželať? Ďalších takých krásnych dvadsaťpäť rokov… Či údov silu? Či strmosť krokov? Toto
sa všetko zostará! Ale tie krásne spomienky zostanú.
No aby bol pohľad objektívnejší ešte pohľad, vtedy už dospelého syna:
O bagandži s kolieskami, vtákovi ojojákovi a ďalších dôležitých veciach.
Keď sa začala písať história piešťanského mototurizmu, bol som čerstvý školák. Kým moji spolužiaci
odchádzali na víkendy so svojimi rodičmi na vlastné chaty, my sme naplnili kufor našej embéčky a
vyrazili. Boli to časy, o ktorých raz budem hovoriť svojej dcére a ona bude neveriacky počúvať - ako je
možné, že ste nechodili do Viedne či niekam na Západ, keď to nie je až tak ďaleko. My sme chodili a
poznávali svet okolo nás, kam nás vtedajší režim pustil, do sveta a kraja slovenského, českého, občas
aj maďarského či poľského. Raz sme šli do Košíc, raz do Žiliny, raz na Pílu... nikdy dvakrát za rok na
to isté miesto. Mototurizmus ma od mala viedol k poznávaniu toho, čo je v mojom okolí, ale aj o niečo