50 rokov slovenského karavaningu

múzea BMW v Mníchove to boli Alpy, Garmisch a jeho prekrásne bavorské okolie so zachovalými
zámkami, výjazd na Zugspitz, ale aj pivný večer v Bayerhalle.
Je zaujímavé, že do roku 1989, napriek viacerým pozvaniam, nemali naši hostitelia
chuť prísť na Slovensko. Až potom, r. 1991, koncom augusta. Kempovali na táborisku CC Žilina,
odkiaľ sa s nimi robili výlety na Oravu, do Malej Fatry a Žiliny.
Do análov sa zapísali
Počas nášho spoločného stretávania vzniklo mnoho príbehov, z ktorých spomenieme aspoň
niektoré. Napríklad príbeh jedného karavanistu, ktorý staval príves /skladací/ v pivnici
panelového domu. Vyrábal jednotlivé diely s tým, že ich v lete v garáži už len zostaví. Všetko
išlo podľa plánu, len s panelom dverí sa stal drobný omyl. Dvere sa totiž po zmontovaní ocitli na
nesprávnej strane, vľavo. Našťastie u skladacieho prívesu to až tak nevadilo. Druhý zasa staval
príves v drevenom objekte. Mal vyrátané, ako po postavení dá príves von. Lenže zasa omyl a
príves von nedostal. Pomohol si tým, že radšej rozobral jednu stenu objektu.
Veľa príhod sa rozprávalo o “lietajúcich” strechách skladacích prívesov, ktoré majitelia pred
jazdou zabudli upevniť. Dve z nich sa stali majiteľom prívesov, vyrábaných istý čas vo výrobnom
družstve Veľké Rovné. Rodina z Čiech si kúpila príves u výrobcu a ťahala ho domov. Večer sa
zastavili, aby prenocovali. Vtedy zistili, že nemajú strechu a nevedeli kedy, ani kde im uletela.
Iná rodina s takýmto prívesom sa vydala na dovolenku na Balaton. V Komárne sa chceli
colníci pozrieť do prívesu a potom zabudli zaistiť “dekel”. Prešli cez mesto a za mestom, keď
zvýšili rýchlosť, blížil sa k nim policajt na motorke, strecha uletela a trafila policajta. Potom sa
sťažovali, že ich vykázali z Maďarska.
Iné príbehy sú z aktu “krstenia” nových karavanov. Pri jednom krste, krstitelia, ako
vždy , pokropili nový príves. Lenže tekutina, ktorou krstili, sa nápadne podobala na brizolit a z
prívesu nešla odstrániť. Majiteľa to dosť vzrušilo a krstiteľom hrozila fyzická ujma.
Oživením každého stretnutia karavanistov bola prítomnosť “ ostravskej partie”.
S nimi je spojených množstvo príbehov, z ktorých je ťažko vyberať. Z tejto partie bol známy jeden
karavanista , o ktorom sa vedelo, že má “ antipolicajtskú” tvár. Pritom jeho tvár bola naprosto
dobrácka, vystupoval vždy veľmi slušne a úctivo voči vtedajším “príslušníkom”, napriek tomu ich
popudzoval. Bolo to dokázané. Stalo sa napríklad, že policajti išli nejaký čas za ním a sledovali
jeho jazdu a prípadné priestupky. Po chvíli ho predbehli, zastavili a všetko mu zrátali. Keď ich
on vyzval ”soudruzi, konejte si svou povinost”, tak hrozilo, že ho na mieste zastrelia. Inokedy
sa stavil vo Vrátnej doline s priateľom - majiteľom Trabanta, že nedokáže jeho tisíckilogramový
karavan dotiahnuť do Ostravy. On so svojim Mercedesom sólo, išiel prvý. Pred Terchovou ho
zastavili policajti a ako zvyčajne sa na neho “vrhli”. Medzitým prešiel okolo nich nepovšimnutý
trabík s obrovským prívesom. Mimochodom stávku vyhral trabantista.
Karavanisti brali veľmi zodpovedne aj branný výcvik. Ak niektorý karavanista oznámil,
že ide “cvičiť polohu ležiaceho strelca”, zainteresovaní vedeli, že si ide dať šlofíka.
O podobných veselých príbehoch by sa dalo písať donekonečna. Chceme nimi len
dokumentovať tú nezanedbateľnú stránku karavaningu, že skutočne predstavoval významný
relax, fyzicky a hlavne duševný odpočinok.
Koniec ÚAMK Zväzarmu
Všetci občania, ktorí pred rokom 1989 holdovali motorizmu, či už ako pretekári, alebo len ako
fandovia motorizmu a chceli byť členmi niektorého autoklubu, nemali inú voľbu, len Autoklub