50 rokov slovenského karavaningu

pracovala pri brzdení vozidla na princípe zotrvačného pohybu závažia, upevneného na kyvnom
horizontálnom ramene. Z ramena sa pohyb prenášal na brzdový valec a následne kvapalinou do
kolesových valčekov. Tá mala voči ostatným výhodu pri cúvaní. Nebolo treba nič riešiť.
V Čechách bol prvý CC založený už v roku 1968 v Hradci Králové. Z českých
karavanistov treba rozhodne spomenúť priekopníkov spoločných začiatkov : dlhoročného
predsedu CC Ostrava Antonína Vojtěcha a jeho úspešnú nasledovníčku Zdeňku Kunčickú,
členov uvedeného klubu bratov Urbánkovcov i Milana Kriegla. Z Prahy Petra Tůmu a z Brna Ing.
Alojsa Peroutku, z Mladej Boleslavi Ing. Josefa Pálku a asi najzaslúžilejšieho československého
karavanistu, dlhoročného predsedu CC Hradec Králové Milana Lesinského. Títo a i mnohí ďalší,
písali s nami históriu československého karavaningu, ktorý - ako tvrdia karavanisti, čo sa po
roku 1989 dostali do mnohých kútov sveta, bol vo svete ojedinelý a nikde inde v takejto forme,
aktivite a spôsobe organizovania, nejestvoval.
Výjazdy za železnú oponu
Dostať sa pred rokom 1989 na západ individuálne nebolo jednoduché. Okrem tých, ktorí
cestovali do západných štátov na služobnú cestu, umelci, športovci, reprezentanti, bola pre
obyčajného smrteľníka takáto cesta takmer nemožná. Hneď začiatkom roka bolo treba žiadať
o tzv. devízový prísľub, ktorý „obyčajní“ ľudia nedostávali. Boli však takí, čo tam boli pravidelne.
To však až tak neplatilo pre Juhosláviu, kde bol síce postup rovnaký, ale šanca bola väčšia.
V Juhoslávii boli kempy, kde sa striedala slovenská pospolitosť opakovane, napríklad pre
piešťanský klub to bol najmä Rovinj. Každá skupina mala svoj kemp kde to poznala a vedeli
čo ako funguje. (V obmedzenom rozsahu to platí doteraz. Sú skupiny karavanistov, ktorí si rok
dopredu rezervujú to svoje miestečko). Výnimky boli pri účasti na organizovaných návštevách
napr. FICC, DCR a podobne.
Do kategórie zázrakov preto patrí, že Ústredný automotoklub vybavil cez tzv. športové
vízum výjazd dvanástim karavanistom do vtedajšieho Západného Nemecka. Po prvý raz
roku 1986. To už bolo obdobie „perestrojky“ v Sovietskom zväze a jej vplyv sa pomaly začal
prejavovať aj u nás. Karavanisti z Hradca Králové, najmä ich predseda Milan Lesinský, mali
priateľský vzťah so západonemeckým klubom „Caravanfreunde Europa“. Bol to klub, ktorý
mal členov nielen z Nemecka, ale i z Francie a Holandska. Niekoľkokrát do roka sa stretávali
na rôznych miestach západnej Európy a začali chodiť i do Čiech. Na jednom takomto stretnutí
v Kopidlně sme sa s nimi zoznámili i my zo Slovenska a vznikla myšlienka vybaviť výjazd do
Nemecka. Oficiálne nás pozvali s tým, že náš pobyt uhradia. Vtedy platilo pravidlo, že je možné
pozvať len konkrétny klub. Pozvánka znela na žilinský karavan klub a keď sme chceli, aby sa
výjazdu mohli zúčastniť i zástupcovia iných klubov, títo sa museli prihlásiť za člena do Žiliny.
Tak sa do Žiliny okrem Slovákov z Bratislavy a z Bánoviec n/Bebr. prihlásili za členov i z Hradca
Králové, Mladej Boleslavi, Plzne a ďalších miest. Tak sa podarilo dostať v máji 1986 dvanástim
posádkam i s rodinami na 5 dní do Weingartenu, menšieho, ale krásneho vinárskeho mesta,
neďaleko Bodamského Jazera. Pre všetkých účastníkov to bol nezabudnuteľný zážitok. Okrem
toho, že väčšina z nás bola po prvý raz za železnou oponou, hostitelia pre nás pripravili pekný a
veľmi bohatý program. Určite najzaujímavejšia bola exkurzia v neďalekej fabrike na karavany a
obytné autá ERIBA a plavba po Bodamskom jazere.
V júni 1987, teda o rok, sa podarilo akciu zopakovať. Tentoraz znela pozvánka na
CC Bratislava a opäť išli účastníci (asi 40) z celého Československa. Cesta viedla do „rodiska“
automobilov Opel v Russelsheime. Naši karavanisti si pozreli výrobu automobilov Opel, typ
Vectra a obrie letisko vo Frankfurte n/Mohanom. Posledný zájazd za „oponu“ sa uskutočnil
koncom septembra 1989 do Garmisch-Partenkirchenu. A opäť bolo na čo sa pozerať. Okrem