SG12

H I S T Ó R I A
1492 – pád Granady a koniec maurského
Španielska.
1517 – Turci obsadili Egypt.
Hlavná časť islamského sveta, vrátane
Arábie a severnej Afriky, prešla
pod tureckú nadvládu a po dobytí
Konstantinopolu (1453) si turecký sultán
v Istanbule nárokoval kalifát. 1
Porážka Turkov pri druhom obliehaní
Viedne v roku 1683 ukončila expanziu
tureckej Veľkej ríše – odvtedy
kresťania vytláčali Turkov čoraz viac.
V 18. a hlavne v 19. storočí sa prejavil
rozpad Tureckej ríše, ktorej skorumpovaní
úradníci často neboli lojálni
svojej vláde. Provinční guvernéri sa
osamostatňovali a európske koloniálne
mocnosti videli na Balkáne, Blízkom
východe a v Severnej Afrike lákavú
korisť.
J
BOJ O ALŽÍRSKO
ednou z krajín, ktoré sa považovali
za ľahko dosiahnuteľné, bolo Alžírsko.
Alžírsko ovládali janičiari. Boli
to elitné jednotky, vytvorené z vojnových
zajatcov, ktorí prijali islam.
Pod velením miestneho panovníka
sa cítili byť od Turecka nezávislí, zatiaľ
čo územie nominálne podliehalo
sultánovi.
V roku 1830 vyslalo Francúzko expedičné
jednotky a napadlo Alžírsko,
ktoré bolo označené za hniezdo pirátov.
Následné obsadenie územia Francúzmi
však narazilo na húževnatý odpor
arabských kmeňov pod velením
vtedajšieho emira z Mascary Abd-el-
-Kadera (1807–1883). Po ťažkých bojoch
s ním Francúzi dokonca uzavreli
krátkodobý mier. Keď v roku 1835
znovu vypukli boje, Abd-el-Kader zasadil
Francúzom niekoľko trpkých porážok,
no nakoniec sa im musel v roku
1847 aj so zvyškom svojich jednotiek
vzdať. Ako všetky koloniálne vojny, aj
táto sa vyznačovala mnohými ukrutnosťami.
Predsa sa však zdá historicky
6
SVET GRÁLU
12 | 2007
doložené, že Abd-el-Kader nebol za
tieto hrozné činy zodpovedný.
Abd-el-Kadera priviedli do Francúzska,
kde ho päť rokov väznili, až
kým ho cisár Napoleon III., vidiac
v ňom dôstojného súpera, neprepustil
na slobodu. Je to jedna z dnes skoro
zabudnutých epizód koloniálnych dejín,
ktorá sa zásluhou ďalšieho Abd-
-el-Kaderovho počínania stala ešte
významnejšou.
P
MOHAMEDÁN
ZACHRÁNI 15 000
KRESŤANOV
o prepustení Abd-el-Kader žil
v exile, najprv v Burse, potom
v Damašku. Tam žilo medzi 140 000
moslimami okolo 20 000 kresťanov,
ktorých blahobyt vzbudzoval veľkú
závisť. K metódam tureckej politiky
všeobecne patrilo vyvolávanie napätia
medzi maronitskými kresťanmi 2
a drúzmi 3 , ako aj medzi kresťanmi
a moslimami, aby si udržali nadvládu.
Obávali sa totiž invázie kresťanských
štátov do Sýrie.
V marci 1860 sa dostali do Damašku
prvé správy o pripravovaných masakroch
kresťanov. Abd-el-Kader týmto
správam najprv nechcel veriť. Mnohí
kresťania sa začali pripravovať na útek
alebo sa ukrývali. Turecké úrady sympatizovali
s výtržnosťami, ktoré vyvolávali
drúzovia, ale aj Turci. Niekedy
sa na nich zúčastňovali aj turecké jednotky,
zatiaľ čo arabskí moslimovia sa
od nich držali bokom. Keď pogromy
vypukli naplno a boli povraždené
stovky kresťanov, zvolal Abd-el-Kader
všetkých Alžírčanov, žijúcich v Damašku
a okolí, ozbrojil ich a postavil
sa na čelo asi tisícke bojovníkov vraždiacej
zberbe na odpor. Tí nechceli
uveriť, že práve obávaný protivník
Francúzov chce chrániť kresťanov. No
Abd-el-Kader prehlásil, že on bojoval
proti kresťanom v riadnej vojne a odvolal
sa na svoju vieru, ktorá zakazuje
zbabelé vraždenie.
Niekoľko dní tiahli Abd-el-Kaderovi
Alžírčania cez kresťanské štvrte
a poskytovali kresťanom ochranu pri
úteku do jeho sídla. Keď už ich bolo
toľko, že nemohol ďalších prijať, nechal
tisíce ľudí priviesť k citadele do bezpečia.
Bez zásahu Abd-el-Kadera by boli
stratení dokonca aj vyslanci kresťanských
krajín.
Svojím činom zachránil životy viac
než 15 000 kresťanov, ktorých turecké
úrady nechali napospas osudu.
Aj keď ho Francúzi porazili a vyhnali
z domoviny, nepoznal emir z Mascary
nenávisť voči svojim niekdajším nepriateľom
a zaslúžil si tým najvyššiu
úctu ako človek, aj ako moslim. Tento
záchranný zásah niekdajšieho obávaného
súpera mu neskôr priniesol aj
v Európe najvyššie uznanie, ktoré mu
právom patrilo.
Aj v 19. storočí sa viedli vojny, zvlášť
koloniálne výpravy, ktoré boli poznačené
krvavými a hrôzostrašnými masakrami.
No zdá sa, že aspoň vodcovia
k sebe prechovávali úctu a po ukončení
bojov dokázali pochovať nenávisť
a v niekdajších nepriateľoch spoznávali
ľudí, s ktorými bolo možné ďalšie mierové
spolužitie.
Dúfajme, že to dokážeme ešte aj
dnes.
Siegfried Hagl
Literatúra:
(1) Clayton Vista, The Phantom Caravan or
Abd el Kader, Emir of Algeria, Exposition
Press, 2. Hicksville, New York 1975
(2) Colonel Curchill, Life of Abd el Kader,
Chapman and Hall, London 1867
Poznámky:
1) kalif = následník – po Mohamedovej smrti
roku 632 je to oficiálny titul jeho následníka,
vodcu celého islamského náboženstva
2) maronitskí kresťania – vetva východnej
cirkvi, ktorú dnes vedie maronitský patriarcha
v Antiochii
3) drúzovia – príslušníci islamskej sekty
šíitskeho smeru