SG22

strana 5 

strana 15 

strana 24 

OJ 

strana 32 

strana 44 

cena 2,89 € (87 Sk) 

USPORADÚVAME PRE VÁS PRI TEJTO PRÍLEŽITOSTI 

ície 

www.svetgralu.sk 

V ďalšom čísle časopisu: 

D 

Bohovia starých čias 

titulná téma: 

V dávnych časoch, keď sa ešte ľudia snažili žiť v súzvuku s prírodou, bola 

viera v starovekých bohov a prírodné bytosti prirodzenou súčasťou ich 

života. Dnes, odvrátením sa od prírody ich človek odsunul do ríše povestí 

a rozprávok. – A možno nie každý… 

Svet Grálu č. 23 

vychádza v marci 2010 

Svet Grálu 

Grál je od dávnych čias 

symbolom ideálu, 

hľadania vysokých 

duchovných 

a mravných hodnôt. 

V 21. storočí sa svet 

zmenil na nepoznanie, 

ale hodnoty zostávajú. 

y. 

19/2009 Svet Grálu 

 

21/2009 Svet Grálu 

Prednáškové fórum časopisu 

marec – máj 200909 · číslo 19 

Gemmoterapia v praxi 

strana 5 

Ešte neprišiel čas – zážitok blízkej smrti 

8 STRÁN NAVIAC ! ! 

strana 8 

strana 12 

Hriech zvaný strava 

Démonické sily 

a posadnutosť 

Ľudia by mali zomierať doma 

MILÍ ČITATELIA, 

OD TOHTO ČÍSLA PRE VÁS ČASOPIS ROZŠIRUJEME 

ZA NEZMENENÚ CENU 

Svet Grálu 

strana 20 

Rozhovor s riaditeľkou mobilného hospica 

strana 32 

Materialisti 

pochádzajú z opice 

… a Vy? 

Ako vznikol život 

Svet Grálu 

Duchovné súvislosti v živote 

september – november 2009 · číslo 21 

Stretnutie s Jensom – muzikoterapia 

Duchovné súvislosti v živote 

cena 2,89 € (87 Sk) 

Zachráňme studničky 

Keď zomrelo milión Írov… 

KDYŽ TO NEBYL 

ZÁZRAK, CO TEDY? 

Boj o modrý elixír života 

Tretia cesta za zdravím 

 

 

Nebezpečenstvo 

v ezoterike 

VÝVOJ VOJ ŽIVOTA 

SIEGFRIED 

HAGL 

Ezoterika je krokom do onoho sveta. 

Sveta, ktorý existuje, ale skrýva 

aj nebezpečenstvo. 

SLÁVIME 

NARODENINY! 

PREDNÁŠKOVÉ FÓRUM 

Nová kniha 

z edície 

Svet 

Grálu 


PÚTNIK SVETMI 

Bežná cena: 5,64 € / 169,91 Sk 

Naša cena: 5,55 € /167,19 Sk 

Cena pre predplatiteľa 

Sveta Grálu: 5,39 € /162,37 Sk 

NÁBOŽENSKÉ TÉMY 

Bežná cena: 6,31 € / 190,09 Sk 

Naša cena: 5,95 € /179,24 Sk 

Cena pre predplatiteľa 

Sveta Grálu: 5,78 € /174,12 Sk 

Herbert Vollmann 

„Jedným z tých, ktorí pôsobili v najbližšom 

okolí Abd-ru-shina, je aj Herbert 

Vollmann. Vo svojich knihách 

vychádza z poznania diela Abd-ru- 

-shinovho Posolstva Grálu a prihovára 

sa človeku ako pomocník: poukazuje 

na duchovné a pozemské súvislosti, 

o ktorých sa môžeme sami 

ľahko presvedčiť už tu v pozemskom 

živote, v prostredí spoločenského 

diania. Zároveň nám dáva možnosť 

uvidieť rozdiel medzi budovaním 

opierajúcim sa o duchovné zákony, 

ktorými sa riadi celý vesmír, a stavbou 

vystavanou iba na rozumových 

základoch.“ 

Diela Herberta Vollmanna objednávajte prostredníctvom objednávacieho kupónu na konci časopisu, 

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk, kde sa môžete so spismi tohto autora bližšie zoznámiť.

Môžeme si myslieť 

--o našom štáte čokoľvek, 

jedna vec je istá: 

ľudia majú slobodu! To 

sme v histórii zažili len 

zriedka, skoro nikdy. 

Vždy sa to dajako zvrtlo. 

Sotva však niečo také 

v myšlienkach vyslovíte, 

zľaknete sa, pretože sa 

vo vás ozve druhý hlas. 

Ako by vo vás boli dvaja protihráči. 

Jeden ťahá biele šachové figúrky a hrá 

za Šachový Zväz Optimistov, zatiaľ čo 

druhý zastupuje Asociáciu Šachových 

Pesimistov, Pochybovačov a Daromníkov. 

Tých druhých je viac, sú hlučnejší 

a majú štedrejší sponzoring – takmer 

všetky média sú dnes členmi či prívržencami 

Asociácie. 

„Sloboda, vravíš?“ ozve sa čiernovlasý 

partner a zaiskrí na vás čiernymi 

očami. „Akáže sloboda? Kto má peniaze, 

má všetko, a kto ich nemá, nemá 

nič! Pozri sa, kam sme za tých dvadsať 

rokov dospeli! Škandály politikov, korupcia, 

miliardové kšefty, nevyšetrená 

kriminalita – a okrem vymýšľania vtipov 

sa nerobí nič. Politické strany zadlžujú 

krajinu a obyčajný človek to všetko 

schytá a musí sa tomu prispôsobiť. Kto 

tu má akú slobodu?“ A hneď bác! – potiahne 

svojou figúrkou: „Šach strelcom!“ 

„Hm,“ zamyslí sa svetlovlasý vo 

vašom vnútri, keď sme v novembri cinkali 

kľúčmi, predstavovali sme si slobodu 

inak, ako takú šťastnú voľnosť. 

Lenže kvôli jednému Daromníkovi 

predsa neprídem o svojho kráľa; táto 

partia sa nehrá len o to, čo je v živote 

pravda, ale o samotný postoj k veciam 

a ku svetu a k radosti – ja ťa, svet môj, 

nedám! Zatiaľ ustúpim kráľom o políčko 

naspäť do obrany! Je hanba, ako 

napísal jeden spisovateľ, že národ taký 

schopný a vzdelaný si nevytvoril lepší 

politický život!“ A klap, ťah nazad. 

Majiteľ čiernych figúrok však hneď 

zaútočí ťažšou figúrkou: „Počúvaj, 

tento náš národ si nevie sám vládnuť. 

Nemá na to. Žil tak dlho 

v neslobode, že to už 

ani nedokáže.“ „Kým sú 

ľudia utláčaní, keď im 

je achjaj, to vzdychajú 

a túžia po slobode, po 

čistých ideáloch. Akonáhle 

však dostanú príležitosť 

a moc, správajú 

sa rovnako ako tí pred 

nimi.“ 

Svetlovlasý váha s ďalším ťahom: 

„Ty teraz hovoríš o dvoch rôznych 

pojmoch: o schopnosti viesť iných ľudí 

a o mravnosti. Aj toho aj onoho je dnes 

málo. Vieš, mravnosť je také pravítko 

v človeku, ktoré mu nedovolí zhrbiť sa 

a podvoliť sa ničomnostiam; vždy sa 

vzpriami ako vŕbový prút. Človek, presvedčený 

o existencii a múdrosti Božej 

nemôže byť iný, než mravný. Ak nie je 

mravný, tak je pokrytec, prázdny fanatik 

alebo zdeptaný člen sekty. Postav 

mravného človeka do roly prezidenta 

alebo upratovačky, vždy si vykoná 

čestne svoju prácu, môžeš mu 

veriť. – Lenže my dnes hráme túto partiu 

o slobode. Počúvaj, vieme my dvaja 

vôbec, čo je sloboda?“ 

Čierny muž váha s prstom na figúrke. 

„Sloboda, to asi nebude bezuzdná neviazanosť. 

Sú darebáci slobodní? Robia 

si predsa, čo si zaumienia“. 

„Nie“, hovorí presvedčene biely hráč 

vo vašom vnútri. „Sú to vlastne úbožiaci 

vlečení vo vleku svojich nerestí. 

Ony im vládnu, a oni sami potom robia 

ďalších ľudí nešťastnými. Sú služobníkmi 

svojich nerestí. Sloboda je pochopená 

nutnosť, to hovoril buď Marx 

alebo Hegel, jedno, ktorý z nich; je to 

nutnosť podriadiť sa hlasom mravnosti 

a robiť to, čo je správne.“ 

Čierny hráč sa mračí. „Toto sa mi 

veľmi nepáči. Sypú sa mi z toho slová 

Musíš, Povinnosť, Podriadenosť, Poslušnosť. 

Tomu ty hovoríš sloboda? Ja 

teda nie.“ 

Biely hráč cíti, že prichádza jeho 

chvíľa. “Počuj, bratku, každý máme 

NA ÚVOD… 

v sebe iskru, povedzme, ušľachtilosti, 

dobra a zbožnosti“. 

„Ale choď,“ čuduje sa čierny brat, 

„odkiaľ by sa vzala?“ 

„My ľudia sme ju dostali od Stvoriteľa. 

Len sa predsa rozhliadni, či nepoznáš 

skutočne krásnych ľudí? Je ich mnoho!“ 

„Krásnych ľudí poznám,“ pripúšťa 

čierny spoluhráč, „buď ich mám 

rád, alebo ich obdivujem. Ale čo ten 

zvyšok?“ 

„Tí v sebe majú rovnaký Stvoriteľov 

dar. Prehlušili, prekryli ho a zaobalili 

do všednosti, prehlušili strachom zo 

sveta a jeho požiadaviek. To by si pozeral, 

koľko ľudí v sebe vlastne nosí nepokoj 

a obavu. Správajú sa sebavedome, 

hrubo, bezcitne, sebecky – ale vo svojej 

malej dušičke majú strach.“ 

„Čoho sa boja?“ žasne protihráč. 

„Byť iní než ostatní. Byť menej 

úspešní než ostatní. Mať menej než 

ostatní.“ 

„Nepsychologizuj,“ vrčí šachista, 

„vieš, že nemám mudrovanie rád. Ako 

to všetko súvisí so slobodou?“ 

„Ba práve že súvisí. Človek, živý človek 

s vrúcnym srdcom hľadá vôľu 

Božiu a jeho najväčším želaním je žiť 

podľa nej. Dospel tak ďaleko, že jeho 

najväčšou túžbou a najväčším šťastím 

je hľadať ju, nachádzať a nakoniec žiť 

podľa nej.“ 

„Tak? A počúvaj –“ pán Pesimista 

a Skeptik odsúva šachovnicu nabok, už 

ho tak nezaujíma, „ „Vieme my vôbec, 

čo je vôľa Božia?“ 

„Ale vieme; to sú zákony, vlastnosti, 

ktoré do sveta okolo nás vložil jeho 

stvoriteľ. Všetko navôkol sa nimi riadi, 

a my by sme ich mali tiež poznať, je už 

najvyšší čas. Slobodný je len ten človek, 

ktorý žije v zákonoch Božích! Len 

tak môže stáť v živote nestiesnený a neobmedzovaný. 

Všetko mu potom pomáha, 

a neprekáža, pretože to používa 

správnym spôsobom.“ 

Artur Zatloukal 

3 

Svet Grálu 

22 | 2009

OBSAH 

TERAPIA 

Logoterapia 

Lekárska starostlivosť o dušu 

ROZHOVOR 

„Miliardové injekcie sú zúfalý čin“ 

Helmut Creutz v rozhovore analyzuje aktuálnu finančnú 

a hospodársku krízu 

ROZHOVOR 

Siedmy zmysel človeka a zvierat 

Rozhovor s Rupertom Sheldrakeom. 

Čo sa skrýva za paranormálnymi javmi? Čomu sa vyhýba veda? 

TÉMA 

Dobré sily človeka neopúšťajú, 

keď si dokáže stáť za svojím 

FOTOREPORTÁŽ 

Himaláje 

Návšteva Nepálu a najvyššieho 

pohoria sveta 

5 

Zdeněk Křivka si z komunistických 

táborov neodniesol nenávisť ani 

zatrpknutosť, ale obrovskú duchovnú 

posilu 

15 

TÉMA 

Sloboda 20 

SERIÁL 

Tajomstvo zrodenia 

Zákony inkarnácie 

HUDBA 

Antonín Dvořák 

Osudové náhody živote slávneho skladateľa 

8 

11 

21 

NÁBOŽENSTVO 

„Sláva na výsostiach Bohu!“ 24 

25 

28 

ZÁHADY 

Tunguzská záhada 

ŽIVOT PO ŽIVOTE 

Zažil som smrť 

ZDRAVIE 

Cesta k životu 

UMENIE 

Čo sa vlastne udialo v Tunguzke 

na Sibíri 30. júna 1908? 

Cesta na onen svet 

Zvestovanie Panne Márii 

Choroby a liečenie. 1. diel seriálu 

liečiteľa MUDr. Jana Paloučka 

Zamyslenie nad obrazom 

Leonarda da Vinci 

32 

35 

39 

PRIKÁZANIE 

Druhé prikázanie 43 

POVIEDKA 

Lúčenie 44 

46 

NÁZORY 

Listy čitateľov 48 

NA ZÁVER 

O slobode 50

TERAPIA 

Logoterapia 

Margaréta Černáková 

Lekárska starostlivosť o dušu 

„Ešte nikdy v histórii neznamenala medicína 

tak veľa ako dnes. Ešte nikdy v histórii 

nežili ľudia tak dlho ako dnes. Ešte 

nikdy nedokázala medicína tak efektívne 

bojovať proti bolesti a strachu 

ako dnes. A predsa sú ľudia stále nespokojní!“ 

N 

a logoterapii a jej zakladateľovi 

Viktorovi Emanuelovi Franklovi 

je pozoruhodné to, že tento židovský 

lekár a vedec rozvinul svoje 

učenie o zmysle života v koncentračnom 

tábore Osvienčim, uprostred 

plynových komôr a nepredstaviteľného 

utrpenia. 

Ako uznávaný primár neurologického 

oddelenia vo Viedni mal už 

v rukách vycestovacie povolenie do 

USA, aby unikol fašistickej likvidácii. 

On sa však rozhodol zostať: „Môžem 

svojich rodičov ponechať napospas 

osudu? Či nie som morálne viazaný 

zdieľať osud spoločne s nimi? Kde je 

moja zodpovednosť?“ S otcom vošiel 

do Dómu Sv. Štefana vo Viedni (synagóga 

bola už zničená) a tak premýšľal, 

ale bezvýsledne. Raz, keď došiel 

domov, uvidel na stole kus mramoru. 

Otec mu povedal, že ho našiel 

pri ruinách synagógy a boli na ňom 

po hebrejsky napísané zvyšky zo IV. 

prikázania z Desatora. V tej chvíli 

presne vedel, že Rakúsko neopustí. 

TVORIVÝ OPTIMIZMUS 

O 

baja jeho rodičia však zahynuli 

a on sám nikdy nevedel, či v tábore 

kráča do práce alebo do plynovej 

komory. Uvažoval takto: „keby 

mi niekto stopercentne zaručil, že 

neprežijem, cítil by som zodpovednosť 

urobiť všetko pre to, aby som 

prežil“. V tom čase vytvoril model 

myslenia, ktorý neskoršie označil 

heu ristický (vynachádzavý) optimizmus 

a znel takto: skúsme to a uvidíme, 

čo z toho bude. Raz, keď ho 

gestapo dalo predviesť, musel sa pred 

katanmi vyzliecť donaha. V tej chvíli 

v ňom skrsla myšlienka, ktorá tvorí 

podstatu jeho učenia: „Je niečo, čo 

mi nikto nemôže vziať – a to je moja 

sloboda rozhodovať, ako zareagujem 

na to, čo mi niekto urobil. Aj keď mi 

vezmú fyzickú slobodu, nikdy mi nemôžu 

vziať slobodu duchovnú – vytvoriť 

si vlastný názor alebo mienku, 

vnútorný postoj – a to je to, čo v skutočnosti 

zaváži.“ 

Logoterapia sa zakladá na pomoci 

a liečení prostredníctvom pochopenia 

zmyslu. Predpokladom na to je 

právo voľby, t. j. slobodná vôľa rozhodnúť 

sa. Kto si ju uchová, môže 

nájsť zmysel v každej situácii, dokonca 

aj v nezmyselnom položení. 

V. E. Frankl našiel svoj zmysel života 

v koncentračnom tábore tak, že iným 

väzňom pomáhal nájsť zmysel ich života 

v tých tragických situáciách. 

T 

HĽADANIE ZMYSLU 

ypický pacient dneška trpí predovšetkým 

priepastným pocitom 

nezmyselnosti svojho života, ktorý je 

spojený s pocitom prázdnoty alebo 

existenciálnym vákuom. Nezodpovedané 

tzv. existenciálne otázky 

„aký je zmysel života, bytia, utrpenia, 

smrti?“ sú uložené hlboko v ľudskom 

podvedomí a v konfrontácii so 

životom – neraz až v núdznych situáciách, 

ktoré neobchádzajú nikoho 

z nás – „čakajú“ na odpoveď. A to, 

ako človek chorobu, či neodvratnú 

smrť prežíva, závisí od toho, ako sa 

pozerá na život: či predovšetkým 

ako na dar a úlohu, alebo ako na 

5 

Svet Grálu 

22 | 2009

TERAPIA 

vec osobného názoru – ako prejav 

osobnej slobody. V dnešných časoch, 

keď triumfuje najmä utilitaristický 

spôsob myslenia, podľa ktorého je 

podnetom ľudských skutkov bezprostredný 

konkrétny osobný úžitok 

(snaha ťažiť zo všetkého vo svoj 

osobný prospech) niet divu, že následkom 

takéhoto správania je osamotenosť 

a nespokojnosť. Človek 

tieto pocity neraz prehlušuje tým, 

že sa ešte viac ženie do horúčkovitej 

aktivity, ktorá takýmto spôsobom 

potlačí každodenné prirodzené výčitky 

svedomia, a napokon už na „to“ 

nemá čas. Pocit nezmyselnosti života 

môže byť pre niekoho taký frustrujúci, 

až je patogénny – v odbornej 

terminológii mu hovoríme nogénna 

neuróza, s ktorou sa skôr či neskôr 

stretne takmer každý človek. Aj keď 

sa prejavuje svojou typickou symptomatikou 

ako sú úzkosť, strach, nepokoj, 

vo svojej podstate poukazuje na 

konflikt svedomia, na kolíziu hodnôt 

v dôsledku neústupného (tvrdohlavého) 

zameriavania pozornosti 

na seba. A preto žiadny terapeut nemôže 

fóbiu, nutkavú neu rózu, predsudky 

alebo nevraživosť liečiť tak, 

že ich pacientovi odoberie, vezme 

preč. Čo však celkom iste môže – 

dopomôcť pacientovi uvidieť situáciu 

v širšej perspektíve a dopracovať 

sa k poctivému hľadaniu jej zmyslu, 

ktoré je najfrekventovanejšie práve 

v situáciách ťažkej núdze. 

Podľa Franklovho prístupu sa u pacienta 

uchádzame o poznanie duchovna 

a usilujeme sa špecificky cielene 

poukázať na zodpovednosť bytia, 

ktorú logoterapia považuje za základnú 

podstatu ľudskej existencie – 

to znamená priviesť človeka k vedomiu 

zodpovednosti, k zodpovednosti 

voči naplneniu zmyslu svojho života 

tu a teraz, v každom okamihu. Lebo 

človek je za naplnenie tohto zmyslu 

zodpovedný. A to, ako pacient interpretuje 

svoju zodpovednosť, je 

6 

Svet Grálu 

22 | 2009 

ponechané na neho – podľa toho, aké 

hodnoty vyznáva. 

Pri otázke zmyslu života ide o to, 

pochopiť fenomén viery, no nie ako 

veriaci v Boha, ale prijať pozitívne 

stanovisko: „Verím v zmysel života, 

verím, že život má zmysel v každej 

situácii“, no len za predpokladu 

nutného pochopenia svetonázorovej 

otázky, ktorou sa má pacient zaoberať 

a zamestnať. Lekár nesmie 

odňať pacientovi zmysel zodpovednosti, 

ani ju preberať na seba, nikdy 

nesmie rozhodnutie predvídať alebo 

chorému vnútiť svoju mienku. Úlohou 

logoterapie je priviesť pacienta 

sem – do tohto bodu, kde on samostatne 

a s vedomím vlastnej zodpovednosti 

preniká k vlastnej úlohe; 

už nie anonymne, ale viac-menej vedome 

nachádza jedinečnosť zmyslu 

svojho života. Inými slovami – priviesť 

ho k pochopeniu a prijatiu zodpovednosti 

za teistický alebo ateistický 

svetonázor. Učí pacienta na 

jednej strane revoltovať – tým, že 

nasadí svoje duchovné sily proti 

silám osudu –, a na strane druhej 

zmieriť sa s osudom. 

My lekári musíme taktiež utešovať 

dušu – to nie je len úloha kňaza, ale 

má byť úlohou každého praktizujúceho 

lekára. Tisíce rokov staré slová 

proroka Izaiáša: „Utešujte, utešujte 

môj ľud, hovorí váš Boh“, majú platnosť 

aj dnes, a sú adresované taktiež 

lekárom. Odhodlane znášané 

utrpenie ukazuje najvyššiu možnosť 

nájdenia zmyslu, ktorá môže byť síce 

poslednou pomocou, a preto – alebo 

práve preto – nesmie byť nikomu 

odňatá. 

LOGOTERAPIA V PRAXI 

U 

kážka rozhovoru pacientky – 

chorej na rakovinu, ktorá reptala 

na svoj ťažký osud – metódou 

logoterapie s prof. Franklom 

v auditóriu Univerzity pred 150 študentmi 

medicíny: 

Frankl: „No, milá pani Linková, 

čo si myslíte o svojom dlhom živote 

dnes, keď sa naň pozriete späť? Bol 

to pekný život?“ 

Pacientka: „Ach, pán profesor, 

musím povedať, že to bol dobrý 

život. A musím ďakovať Pánu Bohu 

za všetko to, čo mi daroval. Chodievala 

som do divadla aj na koncerty.“ 

Frankl: (Ale ja som musel dostať 

do vedomia jej podvedomé, potlačené 

zúfalstvo, že nič nemá zmysel. 

Musel som ju dostať tak ďaleko, že 

mohla konečne blahorečiť svojmu životu, 

že mohla povedať „áno“ svojmu 

osudu, ktorý sa nedal zmeniť.) „Hovoríte 

o takých pekných zážitkoch, 

pani L., ale to všetko prestane?“ 

Pacientka: „Áno, to všetko 

prestane.“ 

Frankl: „Ako je to, pani L., veríte, 

že tým sú všetky tie pekné veci, ktoré 

ste prežili, vymazané zo sveta? Že 

sa stali neplatnými – že sú zničené? 

Môže niekto spôsobiť, že by sa stratilo 

šťastie, ktoré ste prežili? Môže to 

niekto vymazať?“ 

Pacientka: „Nie, nikto nemôže 

spôsobiť, že by sa to vymazalo.“ 

Frankl: „Alebo, môže niekto zrušiť 

všetko dobré, čo vás v živote stretlo?“ 

Pacientka: „Nie, ani to nikto 

nemôže.“ 

Frankl: „Alebo môže niekto vymazať, 

čo ste statočne a odvážne pretrpeli? 

Môže to niekto z minulosti vylúčiť? 

Z minulosti, kam ste to všetko 

uložili ako úrodu?“ 

Pacientka (pohnutá k slzám): 

„Nikto to nemôže. Nikto. Áno, musela 

som veľa trpieť, ale pokúšala 

som sa prijímať rany, ktoré mi život 

nadelil. Viete, pán profesor, ja verím, 

že utrpenie je trest. Verím totiž 

v Boha.“ 

Frankl: (Nemám právo vykladať 

zmysel v náboženskom duchu, akonáhle 

sa však prejavil pacientkin

TERAPIA 

pozitívny náboženský postoj, nestálo 

už nič v ceste tomu, zabudovať 

ho ako daný fakt do logoterapie.) 

Frankl: „Ale povedzte, pani Linková, 

nemôže byť vaše utrpenie aj 

skúškou? Nemôže to byť tak, že Boh 

chce vidieť, ako pani Linková znáša 

utrpenie? A nakoniec musí snáď aj 

priznať – áno, znášala ho statočne. 

A teraz mi povedzte, môže niekto 

zmazať takéto výkony?“ 

Pacientka: „Nie, to nemôže nikto.“ 

Frankl: „Viete, pani L., vy ste nielen 

všeličo vykonali vo svojom živote, 

ale zo svojho utrpenia ste urobili 

to najlepšie. Váš život bol a je 

jeden veľký výkon. Váš život je pomník! 

Pomník, ktorý žiaden človek 

nemôže vymazať zo sveta.“ 

V tom okamihu sa stalo niečo mimoriadne 

zvláštne. 150 poslucháčov 

prepuklo v spontánny potlesk. 

Dr Frankl sa opäť obracia k starej 

panej: „Pozrite sa, pani Linková, 

tento potlesk patrí vám. Patrí vášmu 

životu, bol to skutočne veľký výkon. 

Môžete byť na svoj život hrdá.“ 

Svoj posledný týždeň života pacientka 

prežila pokojne, bez depresie. 

Jej posledné slová, ako sú zachytené 

v chorobopise, boli tieto: „Môj 

život je pomník, povedal profesor 

študentom v posluchárni. Môj život 

nebol daromný...“ 

N 

ŠŤASTNÉ BYTIE 

ajlepšia možná rada, ktorú 

môže logoterapia dať, je dereflexia, 

totiž zabudnúť sám na seba 

tým, že sa zameriame na nejaký cieľ, 

venujeme sa nejakej úlohe alebo sa 

v láske oddáme nejakej osobe a na 

vlastné šťastie myslíme čo najmenej 

– šťastie sa dostaví samo. 

Vybočenie z pletiva zvyklostí, prehnaných 

citov a závislých reťazových 

reakcií sa vždy vyplatí, najmä 

tam, kde za tým stoja cielené procesy 

vôle, ktoré demonštrujú silu ducha 

oproti emóciám. Musíme však tieto 

sily v sebe prebudiť. 

Dereflexia odvádza človeka od 

prílišných psychofyzických väzieb 

na seba samého, ktorým hovoríme 

hyperreflexia - je veľmi nebezpečná, 

lebo pacient nevidí nič iného 

len svoje problémy. A tie ovládajú 

život postihnutého tak plne, že nevidí 

žiadne východisko. Logicky je 

potom konečnou stanicou patologicky 

vystupňovanej hyperreflexie 

sebaľútosť a depresia. Ak totiž neexistuje 

v živote človeka nič iného, 

než iba jeho vlastný problém, okolo 

ktorého vo dne v noci krúžia jeho 

myšlienky a cieľ, bez toho, aby našiel 

nejaké riešenie, potom sa zdá 

pochopiteľné, že jeho život je jedno 

veľké utrpenie, veľké bremeno. 

Podľa toho je možné ľudské utrpenie 

rozdeliť na dva druhy, a to na 

osudové utrpenie, ktoré je nezmeniteľné, 

a na zbytočné utrpenie, ktoré 

si spôsobuje človek sám, často bezdôvodne 

a nechcene. Zatiaľ čo vytváranie 

postoja je terapeutickou pomocou 

pri zvládaní osudového utrpenia, 

dereflexia je potom cielenou 

technikou na odstránenie zbytočného 

utrpenia. 

Problémy takýchto pacientov, 

s ktorými je lekár konfrontovaný, 

sú vlastne nezvládnuté životné situácie, 

ktoré sú a boli vytvárané samotným 

pacientom. Exemplárnym 

prípadom je akýkoľvek druh náruživosti, 

a to nielen alkoholová, či drogová 

toxikománia, ale aj patologické 

afekty, čo sú nekontrolovateľné výbuchy 

zlosti a agresie a mnohé iné 

naše zlé sklony. Vlastné šťastie nemá 

byť závislé od pohára vína, dobrého 

spánku, potencie vlastného tela, či 

od iného ukájania potrieb s cieľom 

získať príjemnosť pre seba predovšetkým 

zmyslovým uspokojením, 

pretože takým spôsobom sa pravé 

šťastie nedá vynútiť. 

V 

PROSTÝ AKT LÁSKY 

ezmime si takýto príklad: dvaja 

ľudia navštívili domov pre ťažko 

postihnuté deti; jeden z nich reagoval 

slovami: „To je strašné, ako 

niektoré deti trpia, tu by som nikdy 

nemohol pracovať, nezniesol by som 

pohľad na ne.“ Ten druhý však povedal: 

„Teda, keby som bol vedel, že 

tu majú nedostatok personálu a že 

deťom chýbajú opatrovníci, tak by 

som tu prišiel pracovať, lebo tu je 

potreba každej ruky a každého dobrého 

slova.“ 

Áno, to je ten rozdiel! Bezpochyby 

sa tento zážitok dotkol oboch, ale zatiaľ 

čo jeden načúval len sám sebe, 

ten druhý myslel na tie úbohé deti. 

Kto pochopil, kde je ho treba, tomu 

sa taktiež dostane sily, ktorú potrebuje 

na zvládnutie svojej úlohy; 

kto však vopred svoje sily zvažuje 

a nevie, či na určitú úlohu postačia, 

ten vidí iba svoje slabosti a napokon 

je z toho frustrovaný so všetkými 

dôsledkami. 

Neočakávajme od života – od našich 

blížnych, či rôznych situácií – 

iba splnenie našich želaní typu „Čo 

mi má život dať?“ Pokúsme sa túto 

nezdravú sebeckú paradigmu vedome 

zmeniť na „Čo ja môžem životu 

dať?“ 

Kto raz mohol zažiť takú realizáciu 

hodnôt postojom, ten už nikdy 

nezabudne na to, čo je mienené logoterapeutickým 

pojmom „transformácia 

utrpenia v ľudský výkon.“ 

Je tým mienený výkon, čin konaný 

pre druhého, prostý akt lásky – lásky 

v božskom zmysle. 

MUDr. Margaréta Černáková 

margareta.cernakova@svetgralu.sk 

7 

Svet Grálu 

22 | 2009

ROZHOVOR 

podielu príjmu za prácu. Veľa ľudí 

z vyspelých krajín sveta nie bezdôvodne 

kritizuje roztvárajúce sa nožnice 

medzi chudobnými a bohatými. 

A keďže ľudstvo má na riešenie krízy 

jediný recept, ktorý spočíva v ešte 

väčšom raste, trpí tým aj životné 

prostredie. 

„Miliardové injekcie 

sú zúfalý čin“ 

Helmut Creutz v rozhovore analyzuje aktuálnu 

finančnú a hospodársku krízu 

Ekonomický analytik Helmut Creutz 

je už desaťročia známym kritikom súčasného 

peňažníctva. Jeho prístup sa 

od bežne zaužívaných odborných názorov 

odlišuje hlavne tým, že niektoré aspekty 

nášho finančného systému považuje 

za deštrukčné pre spoločnosť ako 

aj životné prostredie. 

Dôvodom je, podľa jeho názoru, najmä 

neprirodzený, exponenciálny rast peňažného 

majetku vďaka úrokom a úrokom 

z úrokov, čo je priamym protikladom prirodzeného 

rastu hodnôt. Hovorili sme 

s Helmutom Creutzom o súčasnom vývoji 

hospodárskej a finančnej krízy. 

8 

Svet Grálu 

22 | 2009 

SG: Pán Creutz, nachádzame sa 

v globálnej finančnej kríze; prekvapil 

vás rozsah a načasovanie tejto krízy? 

Krízy často prichádzajú prekvapivo, 

a to aj vtedy, keď nevyhnutne 

musia prísť. Príčinou je to, keď sa 

v systéme jedna časť rozvíja oveľa 

rýchlejšie ako celok, čo zákonite, 

z matematických dôvodov, musí 

viesť k zrúteniu. Táto rýchla expanzia 

platí najmä pre vývoj peňažného 

majetku a dlhov, ktorých úrokové 

sadzby pohlcujú stále väčšiu časť 

výkonnosti ekonomiky, čo v minulosti 

nevyhnutne viedlo k znižovaniu 

SG: Celý proces je už rozbehnutý, 

pričom aj banky majú veľké 

problémy. Pri núdzových programoch 

na ich záchranu bola doposiaľ 

najmenšou finančnou jednotkou 

miliarda. Veľa ľudí zaujíma, 

ako mohlo dôjsť až na také veľké 

čísla. Ako sa tieto peniaze použili? 

V médiách sa hovorí aj o tom, že 

sa peniaze „spálili“. Ako si možno 

toto „spálenie“ predstaviť? 

Pojmy ako spálenie, odparenie, 

zmiznutie v podstate vystihujú dramatické 

dôsledky. Lepšie by ale bolo 

povedať, že peňažný majetok sa prehral 

v hre, pretože peniaze nikdy 

nezmiznú a len zriedka sa stáva, 

že niekto spáli zväzok bankoviek. 

Ukončili sa aj nádeje na špekulatívne 

zisky, a predovšetkým nádej na vrátenie 

vypožičaných peňazí – a to je 

práve ten problém s bankami. Keď 

im ich dlžníci nebudú schopní splácať 

pôžičky alebo čo i len úroky, bude 

situácia kritická aj pre ne. Vďaka nízkym 

úrokovým sadzbám na začiatku 

tohto desaťročia mali ľudia v Spojených 

štátoch založené nehnuteľnosti 

až do výšky 100 %, často dokonca 

aj viac… Keď stúpli úroky, 

dostali sa dlžníci rýchlo do tiesne. 

Neboli schopní spravovať svoje hypotéky, 

nehovoriac o ich splácaní. 

A keďže hypotekárne banky združili 

svoje hypotekárne pohľadávky, 

šikovne ich rozdelili na menšie časti 

a v mnohých prípadoch ďalej predali 

cez viacerých sprostredkovateľov, 

došlo k reťazovej reakcii, „domino 

efektu“, ktorý negatívne postihol 

všetky banky.

ROZHOVOR 

SG: Vráťme sa však naspäť do Európy, 

kde sa snažíme podporiť banky 

štátnymi zárukami. Mali by sme sa 

obávať, že záruky budú reálne uplatnené 

a daňoví poplatníci to zaplatia? 

Ako to už býva, doplatí na to ten 

posledný. Je ťažké povedať, kto konkrétne 

to bude. Teoreticky je zodpovedný 

ten, kto dlhy spôsobil. Ale 

keď sa už pohľadávky nedajú získať 

späť, potom sa to týka celej verejnosti, 

najmä keď v bankovom sektore klesá 

miera dôvery. A až potom prichádza 

k vlastnej kríze, teda k dôsledkom 

v hospodárstve, ktoré sa začínajú 

prepúšťaním a zatváraním celých firiem. 

Pokiaľ spolu s poklesom masovej 

kúpnej sily porastú aj menové obmedzenia, 

dôjde k ďalšiemu oslabeniu 

hospodárskeho kolobehu. 

SG: Ako vôbec mohlo dôjsť k chybným 

špekuláciám takého veľkého 

rozsahu? Bolo to z čírej chamtivosti? 

Chamtivosť pri tom tiež hrá svoju 

rolu, ale tá tu bola vždy. Avšak bez 

nadmerného rastu peňažného majetku 

by sa chamtivosť nikdy nebola 

mohla takto rozvinúť. Chyba teda 

nie je v génoch človeka, ale v systéme, 

ktorý umožňuje, aby človek 

peniazmi zarábal peniaze – a to dokonca 

na úkor ostatných, ktorí sa 

tejto hry vôbec nezúčastnili. To neplatí 

len pre špekulácie, ale aj pre 

SG: Prečo je, podľa vás, štát 

ochotný investovať také sumy do 

súkromných podnikov, ktorými sú 

teraz aj banky, ktoré peniaze proste 

prešpekulovali, kým na najpálčivejšie 

výdavky v sociálnej oblasti, na 

vzdelávanie či infraštruktúru peniaze 

opäť nie sú? 

Pokiaľ dnes politici uvoľnia na sanáciu 

bánk sto a viac miliárd, potom 

je to zúfalý čin, pretože vedia, že bez 

finančných injekcií by prebehla reťazová 

reakcia bankových a následne 

ešte rýchlejšie aj firemných bankrotov. 

Chyba teda nie je v génoch človeka, ale 

v systéme, ktorý umožňuje, aby človek peniazmi 

zarábal peniaze – a to dokonca na úkor ostatných 

SG: Kto konkrétne má teraz peniaze 

z vládnych garancií, ktoré 

boli poskytnuté bankám, ku komu 

sa dostali? 

Čo chýba bankám, inkasovali iní. 

Začína to u tých, ktorí si vzali hypotéku 

na lacno financovaný dom, alebo 

u tých, ktorí potom svoj dom ďalej 

predali za vyššie sumy. Tučné provízie 

a zisky utŕžili aj realitní makléri 

a sprostredkovatelia hypoték. V neposlednom 

rade aj banky, ktoré vyplácali 

svojim akcionárom nadmerné 

dividendy. Niekoľko stoviek tisíc ľudí, 

zainteresovaných na týchto peňažných 

a burzových obchodoch, takto 

v posledných rokoch inkasovalo na 

mimoriadnych ziskoch a províziách 

miliardy. Často spomínaní vrcholoví 

manažéri predstavujú len špičku 

ľadovca. 

SG: Aj akcionári, ktorí predávali 

svoje akcie v čase vysokých kurzov, 

zhrabli zisk… 

Áno. Keď padnú kurzy, ani na burzách 

sa nič nepáli, ale ako v každom 

kasíne sú tu víťazi a porazení, podľa 

toho, kedy človek nakúpil alebo predal. 

všetky úrokové platby. Zakaždým, 

keď niekto získava peniaze bez toho, 

aby odovzdával istý výkon, musia 

za to iní zaplatiť, prípadne vykonať 

zodpovedajúcu prácu. A na základe 

nadmerného rozvoja peňažného majetku 

a s ním aj kapitálových nárokov 

na národný produkt, stále klesá 

podiel pre pracujúcich. Keď si uvedomíme, 

že v Nemecku v roku 1950 

na 100 mariek pripadalo zadĺženie 

60 mariek, zatiaľ čo v súčasnosti je 

zadĺženie ( v zmysle starej meny) až 

330 mariek, vidíme vo vývoji zreteľný 

trend. Medzitým klesá pracovný príjem 

nielen relatívne, ale dokonca aj 

absolútne. V posledných desiatich 

rokoch stúpol hospodársky výkon 

o 508 miliárd, čisté mzdy však len 

o 105 miliárd, zatiaľ čo bankové výnosy 

z úrokov stúpli o 133 miliárd 

a celkový peňažný majetok o 2 753 

miliárd. Je evidentné, že výnosy vyleteli 

závratne. Kým kúpna sila pracujúcich 

ľudí klesá, stúpa u bohatnúcej 

menšiny, ktorá však peniaze neutráca, 

ale ich sporí, a tým problém 

ešte viac narastá. 

Ale či sa tieto procesy dajú ešte ubrzdiť 

tak, aby boli pre široké masy obyvateľstva 

únosné, to je otázka. 

SG: Tieto opatrenia tiež nesmierne 

zvyšujú zadĺženie štátu… 

Napríklad zadĺženie Nemecka 

stúplo už medzi rokmi 1970 a 2007 

zo 63 miliárd na asi 1 606 miliárd eur. 

A šialené je to, že nám toto zadlžovanie 

neprinieslo žiadny úžitok! Nepostavili 

sa za to žiadne cesty ani školy, 

ani sa nezvýšil počet zamestnancov 

v štátnej správe. Všetky nové pôžičky 

vo výške okolo 1,5 bilióna eur natiekli 

takmer v plnej výške do úrokových 

poplatkov. 

SG: …aby uspokojili kapitálové 

nároky? 

Áno. A tým urobili bohatých ešte 

bohatšími! Na úkor celku! 

SG: Čo bránilo tomu nechať 

banky, ktoré prešpekulovali svoje 

imanie, proste zbankrotovať? 

Z hľadiska výlučne trhového hospodárstva 

by to bola správna cesta, 

9 

Svet Grálu 

22 | 2009

ROZHOVOR 

akceptovateľná v prípade jednej, viac- 

-menej izolovanej banky. Ale vzhľadom 

na zložitosť a neprehľadnosť 

bankového systému by následky boli 

katastrofálne. 

SG: Aké by boli následky, keby 

sme nechali všetky nezdravé banky 

ísť do konkurzu? 

Potom by zbankrotovali nielen 

všetky firmy, ktoré sú svojimi pôžičkami 

od bánk závislé, ale zrútil by sa 

celý hospodársky systém. Je otázne, či 

by ľudia boli aj naďalej trpezliví. Už 

prvé nepokoje by mohli viesť k zániku 

demokracie. 

SG: Bolo by riešením, keby štát 

prevzal zaistenie pôžičiek? 

Zoštátnením všetkých bánk by sa na 

skutočnosti nič nezmenilo. Navyše sa 

musíme poučiť z toho, že práve štáty 

so svojimi štátnymi bankami utrpeli 

najťažšie straty. V snahe zabrániť podobnému 

vývoju v budúcnosti je treba 

začať s riešením skutočných problémov. 

Napríklad s tým, že zisk, t. j. úrok, 

pri nasýtení v dôsledku nedostatku peňazí, 

čoho sme svedkami v súčasnosti, 

neklesol na nulu, ako u iných ziskov 

pri nedostatku na komoditných trhoch. 

Pretože ak sa mi teraz úroky na sporení 

nezdajú dostatočné, už nevložím 

svoje peniaze do banky. Takýmto zadržiavaním 

peňazí sa nielen zabraňuje 

poklesu výšky úrokových sadzieb, ale 

vedie to až ku kolapsu kolobehu peňazí. 

Padnú ceny, hospodárstvo bude 

trpieť nedostatkom peňazí a nastúpi 

deflačná špirála. 

SG: Prejdime do Spojených štátov: 

prezident Obama, do ktorého 

vkladá nádeje celý svet, stojí už na 

začiatku svojho funkčného obdobia 

pred veľkou hromadou sutín 

v hospodárskej, finančnej i politickej 

oblasti. Považujete jeho núdzový 

program v biliónovej výške za zmysluplné 

opatrenie? 

10 

Svet Grálu 

22 | 2009 

Je to podobné ako vo väčšine krajín: 

ľudia sa týmito opatreniami snažia 

zbaviť napätia z krízy, ktorá v skutočnosti 

nie je krízou bánk, ale celého 

systému. Za cenu veľkých strát 

tým prechodne dôjde k stabilizácii, 

avšak ďalšia kríza bude o to ťažšia. To 

je dôvod, prečo potrebujeme napraviť 

chyby v systéme. 

SG: Cez menovú reformu teda 

pravdepodobne cesta nevedie. 

Musela by to byť skutočná reforma 

menového systému. Iba vyvlastnenie 

súkromného majetku zámenou dostupných 

peňazí za iné peniaze, čím by 

sa stratil peňažný majetok v prospech 

dlžníkov, by bolo iba kusým dielom, 

pretože by sa tým nenapravila chyba, 

ktorá bola príčinou problému. 

SG: A táto chyba má príčinu v úrokoch 

a úrokoch z úrokov? 

S úrokom a úrokom z úrokov to 

skutočne súvisí, ale v žiadnom prípade 

by nemalo ísť o odstránenie 

alebo zákaz úrokov. Úroková sadzba 

je predovšetkým pri ekonomickom 

rozbehu dokonca nevyhnutná, aby sa 

dal nedostatok peňazí na trhu rýchlejšie 

prekonať. Rovnako je nevyhnutné, 

aby úrokové sadzby s rastúcim rozvojom 

trhu klesali, a tým súčasne neutralizovali 

nadradenosť hodnoty peňazí 

hodnote tovaru a práce. S takými 

peniazmi by sa mali s rastom ekonomiky 

výšky úrokov postupne znižovať. 

Prerozdeľovací účinok by zmizol 

rovnako ako vynútený rast, ktorému 

v súčasnosti obetujeme svoje životné 

prostredie. Už pred sto rokmi spoločenský 

reformátor Silvio Gesell ukázal 

cestu k takejto menovej reforme 

a aj anglický ekonóm John Maynard 

Keynes vo svojom najvýznamnejšom 

diele z roku 1936 tiež navrhol 

udržiavacie náklady na peniaze 

ako stimulujúce zásahy do hospodárstva. 

Vo svojom diele uvádza, že by 

išlo o rozumnú cestu, ako sa pozvoľna 

zbaviť rôznych nevyhovujúcich foriem 

kapitalizmu, ktoré v dnešnej dobe zažívame 

v obzvlášť extrémnej forme. 

SG: Aká je vaša prognóza ďalšieho 

vývoja v súčasnom globalizovanom 

svete? Možno očakávať obrovskú infláciu, 

stagfláciu alebo defláciu? 

Zo súčasnej situácie sa môže vyvinúť 

všetko – inflácia, stagflácia alebo 

deflácia, a to aj v rôznom poradí. Pravdepodobne 

by nás najskôr mohla postihnúť 

deflácia, ale nakoniec to môže 

skončiť infláciou, ako sa to stávalo 

v minulosti pri oddlžovaní štátov. Inflácia 

pritom zmaže nielen dlhy, ale aj 

peňažný majetok. A to celé sa potom 

nazve menovou reformou. 

SG: Otázka, ktorá sa dotýka snáď 

každého: ako zachrániť aspoň časť 

svojich úspor počas krízy, ktorá sa 

môže vrátiť s ešte väčšou silou? Môžete 

nám niečo odporučiť? 

Nie som prognostik a už vôbec nie 

investičný poradca. Analyzujem len 

to, čo sa už stalo, aby som spresnil pozadie 

a príčiny. Všetky odporúčania, 

či kupovať pšenicu, zlato alebo čokoľvek 

iné, vyvolajú len ďalšie špekulačné 

vlny, ktorým budeme musieť nakoniec 

všetci čeliť. Radšej by som ľudí vyzval, 

aby sa zaujímali o vnútorné chyby systému 

a zapojili sa do ich objasňovania 

a prekonávania – to by bolo pre nás 

všetkých teraz to najcennejšie. 

SG: Pán Creutz, ďakujem vám za 

podnetný rozhovor! 

Paul Schmitt 

paul.schmitt@svetgralu.sk

Rupert Sheldrake je jedným z najdiskutovanejších 

biológov súčasnej doby. 

Jeho teória o „morfogenetických (utvárajúcich) 

poliach“ vyvolala v 80-tych rokoch 

ďalekosiahle spory a renomovaný 

vedecký časopis „Nature“ vtedy označil 

Sheldrakeovu knihu s touto teóriou za 

„najlepšieho kandidáta na pálenie kníh 

v tomto storočí“. 

Dnes si Sheldrakeove teórie všímajú bádatelia 

z najrôznejších oblastí, napríklad 

z oblasti výskumu vedomia. Sheldrake 

patrí k nemnohým vedcom, ktorí 

sa neboja skúmať javy, ktoré stoja mimo 

záujmu etablovaných vied: napríklad telepatia 

u zvierat, fantómové bolesti, pôsobenia 

modlitieb, telepatické spojenie 

medzi matkami a ich kojencami, alebo 

prenos myšlienok pri používaní telefónov, 

e-mailov atď. Tohto bádateľa obzvlášť 

zaujímajú fenomény všedného 

života, s ktorými sa už každý aspoň raz 

stretol a ich charakter nás nabáda k zamysleniu. 

Redaktor Sveta Grálu doktor 

Jens Rohrbeck sa zhováral s Dr. Rupertom 

Sheldrakeom v jeho dome v londýnskej 

štvrti Hampstead. 

SG: Paranormálne javy fascinujú 

mnoho ľudí. Ako je možné, že sa 

veda o ne zaujíma tak málo? 

Príčiny tohto stavu musíme hľadať 

už v 18. storočí. Intelektuáli boli 

vtedy presvedčení o tom, že pokrok 

sa dá dosiahnuť iba prostredníctvom 

vedy a rozumu. Bola to doktrína 

osvietenstva. Bojovali proti 

všetkému, čo považovali za poveru, 

či to bolo náboženstvo, mágia, čarodejníctvo 

alebo to, čo dnes nazývame 

paranormálnymi javmi. Súčasné 

školstvo vychádza priamo 

z osvietenstva. Každý vzdelaný človek 

teda vie, že paranormálnym javom 

nemá veriť. V populárno-vedeckých 

programoch a populárnych časopisoch 

sú paranormálne javy popisované 

veľmi povrchne a seriózne 

časopisy sa týmito témami nezaoberajú. 

A ak predsa len, tak vždy 

Rozhovor s Rupertom Sheldrakeom 

Siedmy zmysel 

človeka a zvierat 

Čo sa skrýva za paranormálnymi javmi? 

Čomu sa vyhýba veda? 

11 

Svet Grálu 

22 | 2009

ROZHOVOR 

rýchle uvádzajú opačný názor s citátom 

skeptika, z ktorého vyplýva, 

že to všetko je nezmysel. V serióznych 

televíznych alebo rozhlasových 

programoch BBC je vždy prítomný 

nejaký skeptik, aby bolo možné takéto 

vysielanie voľajako ospravedlniť. 

Malá skupina ľudí sa dokonca 

živí tým, že vystupuje v úlohe mediálnych 

skeptikov… Ide teda o klasické 

tabu, ktoré sa neustále obhajuje. 

Existujú dokonca aj organizácie 

vedeckých skeptikov, ktorých cieľom 

je zabrániť vážnejším diskusiám 

o týchto témach v serióznych médiách, 

alebo na pôde vzdelávacích inštitúcií. 

Je to niečo ako inkvizičné 

hnutie, ktoré chce zabrániť kacírskym 

náukám. 

SG: Je to vojna názorov medzi 

materialistami a ľuďmi, ktorých 

predstavy presahujú hmotné? 

Áno, je to vojna názorov. V súčasnosti 

sa cítia materialisti ohrození. 

Aj to je dôvod, prečo v posledných 

12 

Svet Grálu 

22 | 2009 

rokoch dochádza k takému silnému 

nárastu radikálneho ateizmu sprevádzanému 

veľkým počtom ateistických 

kníh. Prebiehajú akési križiacke 

ataky, ktorých cieľom je znovu si získať 

vzdelané vrstvy a zastaviť úbytok 

ľudí s ateistickými predstavami. 

Materialistov znepokojuje, že o paranormálne 

javy, celostnú medicínu 

a širší pohľad na 

život sa zaujíma 

čoraz viac ľudí. – 

Boli presvedčení 

o tom, že náboženstvo 

jednoducho 

zanikne, 

ale v skutočnosti 

k tomu nedochádza. 

Ateisticky 

a materialisticky 

zmýšľajúci ľudia 

sú preto stále agresívnejší. 

SG: Myslíte si, 

že sa azda pod 

povrchom pripravuje 

niečo 

ako zmena paradigmy? 

Myslím si, že 

skôr ide o to, čo 

sa smie verejne 

hovoriť. Ak urobíte anketu medzi 

lekármi, vedcami alebo absolventmi 

univerzít, zistíte, že mnohí sú presvedčení 

o tom, že javy ako je telepatia 

skutočne existujú, a že celostná 

medicína môže byť prospešná. Vždy 

keď mám prednášky vo vedeckých 

inštitúciách, po ich skončení prichádzajú 

ku mne jednotliví poslucháči 

a hovoria: „Je veľmi zaujímavé, čo 

hovoríte. Sám mám rovnakú skúsenosť, 

ale so svojimi kolegami o tom 

nemôžem hovoriť!“ Pýtam sa ich 

teda: „Prečo? Keby ste hovorili o tom, 

čo vás i ostatných skutočne zaujíma, 

bolo by to pre vás všetkých omnoho 

zábavnejšie.“ 

SG: Ako sa pozeráte na populárnu 

teóriu, podľa ktorej nie je len 

jeden vesmír, ale ich existuje nespočetné 

množstvo? 

Táto ateistická teória tvrdí, že náš 

vesmír je len jedným z triliónov alebo 

kvadriliónov ďalších, aby sa mohlo 

povedať, že náš život je výsledkom 

náhody. A tým sa stvoriteľ, ktorý 

všetko do posledného detailu vyladil, 

javí zbytočný. Všetky možnosti 

sú otvorené, ale my môžeme vedieť 

len o tom vesmíre, v ktorom žijeme. 

Teraz by sme sa mohli pýtať: aké dôkazy 

hovoria v prospech existencie 

týchto kvadriliónov vesmírov? Na to 

samozrejme niet žiadnych dôkazov, 

ale niektorí i napriek tomu tvrdia, že 

je to lepšia hypotéza, pretože vďaka 

nej nepotrebujeme žiadneho Boha. 

SG: Venujme sa teraz vašim experimentom 

s telepatiou. Myslíte si, 

že všetci máme telepatické schopnosti 

a dokážeme tak prijímať myšlienky 

od iných ľudí? 

Určitú úroveň telepatických schopností 

má pravdepodobne väčšina ľudí. 

Skúmal som najrozšírenejší druh telepatie 

v modernom svete, a to telepatiu 

pri telefonovaní, keď nám 

zavolá niekto, na koho práve myslíme. 

Takýto zážitok pozná 80 percent 

ľudí, ale viac-menej pri žiadnej 

ľudskej schopnosti nemôžeme očakávať 

100 percent. Myslím si, že telepatia 

je normálna schopnosť a je to 

aj prirodzený prostriedok komunikácie 

zvierat. Veľká časť mojich výskumov 

sa týkala psov, ktorí vedeli 

kedy sa vráti ich pán domov, alebo 

mačiek, ktoré sa bránili návšteve zverolekára 

a zmizli vždy, keď ich pán 

chcel k nemu vziať. Pustil som sa do 

týchto výskumov, pretože podobné 

udalosti sú veľmi rozšírené a mnoho 

ľudí už niečo také zažilo. Radšej skúmam 

prípady, ktoré sú normálne 

a všedné. Momentálne sa zaoberám 

automatizovanými telepatickými

ROZHOVOR 

experimentmi prostredníctvom internetu 

alebo sms správ, ktorých sa 

môže každý zúčastniť tak, že sa jednoducho 

prihlási na mojej internetovej 

stránke (www.sheldrake.org). Doterajšie 

výsledky veľmi zreteľne vylučujú 

akúkoľvek náhodu. 

SG: Keď sa teraz ukáže, že sme 

všetci skutočne prepojení, nebude 

to viesť k úplne inému svetonázoru, 

inému sebaponímaniu? 

To je presne dôvod, prečo tento výskum 

vyvoláva spory. Konvenčný názor 

hovorí, že náš duch nie je ničím 

iným, než výsledkom aktivity nášho 

mozgu a zostáva obmedzený na 

priestor našej hlavy. Ak môj zámer 

niekomu zavolať vníma určená osoba 

aj na vzdialenosť stoviek kilometrov 

ešte skôr, než skutočne zavolám, tak 

to znamená, že moje myšlienky nezostávajú 

iba v mojom mozgu, ale 

siahajú ďaleko za hranice mojej hlavy. 

Znamená to tiež, že sme s ostatnými 

ľuďmi a naším okolím spojení oveľa 

užšie, než si pripúšťame. 

SG: Existuje fyzikálne vysvetlenie 

tohto pôsobenia? 

Účinok telepatie nestráca silu ani 

so vzrastajúcou vzdialenosťou. Existujú 

fyzikálne javy, ktoré sa vplyvom 

vzdialenosti neoslabujú. Najdôležitejším 

je tzv. kvantové entanglovanie 

(vzájomná previazanosť dvoch 

fyzikálnych systémov). Keď dve častice, 

ktoré boli súčasťami rovnakého 

systému, od seba oddelíme, 

napriek tomu zostávajú prepojené 

tak, že zmena jednej má ihneď vplyv 

na druhú, a to nezávisle od vzdialenosti. 

Netvrdím, že telepatia spočíva 

na kvantovom entanglovaní, ale 

ten proces je podobný. Moje vlastné 

vysvetlenie znie, že členovia jednej 

sociálnej skupiny sú prepojení tzv. 

morfickým poľom. Keď sa títo členovia 

od seba vzdialia, toto pole sa 

roztiahne a udržuje spojenie medzi 

PRÍPAD NKISI: AKO PAPAGÁJ ČÍTAL MYŠLIENKY 

Doposiaľ najneobvyklejší zdokumentovaný prípad telepatie medzi človekom 

a zvieraťom sa týka papagája sivého nazývaného aj Nkisi. Istá 

pani, Aimee Morgana, naučila podľa vzoru Irene Pepperbergovej svojho 

papagája Nkisi hovoriť. Tento operenec nielenže hovorí (s americkým 

akcentom) v celých vetách so slovnou zásobou 1200 slov, ale dokáže dokonca 

aj čítať myšlienky svojej majiteľky. Aimee zaznamenala s Nkisi 

viac než 600 takýchto udalostí. Uvádzame niekoľko príkladov: „Práve 

som myslela na to, že zavolám Robovi, a siahla som po telefóne. Nkisi 

povedal: „Ahoj, Rob“, kým som sa chystala vytočiť číslo.“ 

„Čítam si vetu: Čím černejšia bobuľa, tým sladšia je šťava, a Nkisi v rovnakom 

okamihu povedal: Tomu sa hovorí čierna!“ „Bola som v miestnosti 

na inom poschodí, ale Nkisi ma dole počul. Prezerala som si kopu 

rôznych pohľadníc a pri pohľade na obrázok s fialovým autom som si pomyslela: 

„Aký je to nádherný fialový odtieň“. V tej chvíli Nkisi z horného 

poschodia povedal: „Ó, jéj, pozri sa na tu krásnu fialovú“. Keď sa potom 

Aimee dozvedela o práci Ruperta Sheldrakea s telepatiou domácich zvierat, 

skontaktovala sa s ním a spoločne uskutočnili štúdiu, aby preverili 

Nkisiho schopnosti. Z jeho slovnej zásoby bolo vybraných 20 určitých 

slov, napríklad „kvetina“, „telefón“, „fľaša“ a k tomu pripravené zodpovedajúce 

fotografie, vybrané nezávislým tímom. Tieto obrazy boli Aimee 

predkladané v inej miestnosti, pričom ju a Nkisiho súčasne filmovali zosynchronizované 

kamery. Zatiaľ čo si na hornom poschodí Aimee v dvojminútových 

intervaloch prehliadala obrázky, Nkisiho poznámky sa nahrávali 

a hneď nato boli vyhodnotené. Výsledky boli vysoko veľmi presvedčivé 

– s určitosťou vylučovali akúkoľvek ich náhodnosť. Napriek vedecko-štatistickému 

vyhodnoteniu je videonahrávka tohto experimentu 

je taká pôsobivá, že v divákovi neostane ani stopa pochybnosti o telepatických 

schopnostiach tohto neobvyklého papagája. 

nimi i naďalej. To je základ telepatie. 

Možno sa ukáže, že morfické polia sú 

podobné kvantovým poliam, ale nemusí 

to tak byť. Jednoducho nevieme 

dosť o tom, ako sa dá kvantová teória 

aplikovať na živé organizmy. 

SG: Vo vašej teórii morfických 

polí je veľmi zaujímavý pojem rezonancie. 

Veci, ktoré majú rovnaké 

kmitanie – a sú teda rovnakého 

druhu – sa môžu vzájomne 

ovplyvňovať. Zdá sa, že týmto princípom 

sa riadia aj myšlienky. Veď 

napríklad i medzi rovnako zmýšľajúcimi 

ľuďmi predsa vzniká spojenie 

či rezonancia. 

Áno, morfická rezonancia je založená 

na princípe rovnorodosti – ako 

všetky formy rezonancie. Myslím si, 

že tento druh rezonancie funguje 

nielen v priestore, ale i v čase. A tým 

vzniká základ pamäti v prírode. To 

je moja hypotéza. 

SG: Nehmotné skutočnosti už asi 

z princípu nemožno dokazovať pomocou 

hmotných nástrojov... 

Dôkazy o vedomí možno predsa 

získať prostredníctvom vedomia. 

Či sú takéto dôkazy presvedčivé, 

závisí od uhla pohľadu. Niektoré 

štúdie napríklad dokladajú, že ľudia 

prostredníctvom komunikácie 

13 

Svet Grálu 

22 | 2009

ROZHOVOR 

s duchmi získavajú informácie, ku 

ktorým by sa normálnou cestou nemohli 

dostať. Parapsychológovia 

vedú o tom neustále debaty. Predpokladajme, 

že som médium. Navštívite 

ma a ja vám poviem veci, ktoré 

by som normálne nemohol vedieť, 

údaje vrátane mien členov vašej rodiny, 

kedy mali vaši rodičia svadbu 

atď. Dokazuje to teraz, že komunikujem 

s vašou zomrelou babičkou? 

Odkiaľ viete, že som tieto informácie 

neprijal telepaticky, prostredníctvom 

vašich myšlienok? Pretože vy 

predsa všetky tieto veci viete?! Táto 

hypotéza sa nazýva Super Psi. Vychádza 

z toho, že médiá sú veľmi citlivé 

na telepatiu a týmto spôsobom 

prijímajú všetky informácie. 

SG: Je menej obvyklé, že by človek 

telepaticky prijímal niečo od neznámych 

osôb? 

Áno, častejšie dochádza k tomu, že 

človek prijíma veci od ľudí, ktorých 

pozná. 

SG: Počas letu zo Spojených Emirátov 

na Filipíny som sedel vedľa 

muža a náhle som zachytil myšlienku, 

že sa jeho matka pokúša 

s ním spojiť, a povedal som mu 

to. On potom, počas medzipristátia 

v Dubaji, zavolal svojej matke 

a ukázalo sa, že sa ho naozaj snažila 

dovolať, pretože nevedela, kde 

práve je. Mne sa takéto veci stávajú 

opakovane… 

Zrejme ste na to veľmi senzitívny. 

To znamená, že tieto veci púšťate do 

svojho vedomia. Väčšina ľudí by ich 

14 

Svet Grálu 

22 | 2009 

potlačila, alebo by si povedali: „Ó, 

to je len bláznivá myšlienka, tým sa 

ďalej nebudem zaoberať.“ Pravdepodobne 

by sa takéto schopnosti rozvinuli 

u väčšieho počtu ľudí, pokiaľ 

by podobným myšlienkam venovali 

väčšiu pozornosť. 

SG: Výskumníci z „Princeton 

Anomalies Research Laboratory“ 

v USA preukázali vplyv myšlienok 

na stroje a počítače. Iní skúmali 

pôsobenie na rastliny a zvieratá. 

Pokiaľ majú myšlienky vplyv 

na hmotný svet a na živé bytosti, 

potom tu predsa ide o niečo silné, 

a vynára sa tak predstava, že človek 

silou myšlienky môže pozitívne 

ovplyvniť množstvo problémov. 

Tiež si myslíte, že máme oveľa väčšiu 

zodpovednosť, než si chceme 

priznať, a že dôsledky našej myšlienkovej 

činnosti siahajú omnoho 

ďalej, než sa všeobecne pripúšťa? 

Keď pripustíme, že myšlienky môžu 

ovplyvňovať iných ľudí a naše okolie, 

potom nesieme zodpovednosť za to, 

čo si myslíme – rovnako ako za to, čo 

vravíme a konáme. Populárne knihy 

o pomoci sebe samému predpokladajú 

silu myšlienok ako niečo samozrejmé. 

Niet pochýb o tom, že naše myšlienky 

a zámery ovplyvňujú spôsob, akým 

vnímame svet, čo prežívame a čiastočne 

aj to, čo sa stane. Nakoľko sa to 

zakladá na paranormálnych vplyvoch 

alebo jednoducho na normálnej psychológii, 

to je už ďalšia otázka. Faktom 

je, že optimistickí ľudia sú všeobecne 

úspešnejší než pesimisti, ktorí 

sa stále obávajú, že zlyhajú… 

SG: Ako je to s predtuchami? Dochádza 

k nim, podľa vašich skúseností, 

často? 

Existuje mnoho dôkazov o tom, 

že zvieratá môžu napríklad vopred 

vytušiť zemetrasenie. Ale nie všetky 

zvieratá. Aj ľudia mávajú predtuchy 

alebo prorocké sny. Ale k tomu nedochádza 

vždy, aj keby to bolo dôležité. 

Nedávno som mal poučný zážitok, 

keď sa ma pokúsil pripraviť o život 

istý muž; prišiel po prednáške 

za mnou a s úmyslom zabiť ma zabodol 

mi do nohy nôž. Mal som nejakú 

predtuchu? Nie! Mal niekto iný 

z ľudí, ktorí sa konferencie zúčastnili 

a majú záujem o výskum vedomia, 

nejakú predtuchu? Nie! Môj hostiteľ, 

Dr. Larry Dosedy, autor niekoľkých 

kníh o celostnej medicíne, ma 

po mojom pobyte v nemocnici prijal 

u seba. Práve dokončil rukopis 

s názvom „Sila predtuchy“ a poprosil 

ma, aby som si ho prečítal kvôli korektúre. 

Mal azda on nejakú predtuchu? 

Nie! 

Z toho vyplýva, že to nefunguje 

vždy. Ale to sa v oblasti biológie týka 

všetkého. Pokiaľ ide o biológiu alebo 

človeka, vôbec nič nemožno predvídať 

s úplnou presnosťou. 

SG: Veľmi pekne vám ďakujeme 

za rozhovor a veľa úspechov vo vašej 

práci – a samozrejme, prajeme 

skoré uzdravenie vašej nohy. 

Dr. Jens Rohrbeck 

jens.rohrbeck@svetgralu.cz

DOBRÉ SILY 

ČLOVEKA 

NEOPÚŠŤAJÚ, 

KEĎ SI 

DOKÁŽE STÁŤ 

ZA SVOJÍM 

Zdeněk Křivka 

Chodí vzpriamený, bez paličky, má 

zdravú farbu v tvári, pevné názory, 

pevný postoj k životu, vieru v Boha. A pritom 

v päťdesiatych rokoch prešiel siedmimi 

komunistickými tábormi, v časoch, 

keď bolo väznenie najhoršie a keď mnohí 

väzni neprežili kruté bitky, mrazy, zlé 

hygienické podmienky. Komunistom sa 

nepodarilo zničiť jeho zdravie, nepodarilo 

sa im ho dokonca ani ponížiť a zraziť 

na kolená. Zdeněk Křivka si naopak 

v dobe, keď mu bolo najhoršie, upevnil 

svoj postoj k životu a vyriešil svoju 

osobnú otázku viery a spravodlivosti. 

V tábore našiel vnútornú slobodu ducha, 

lásku k životu a zistil aj to, akú silu má 

ľudské slovo, priateľstvo a že základným 

zákonom stvorenia je pohyb, ktorý pomáha 

prežiť i v tých najťažších životných 

podmienkach. 

Vo Vašom živote bol zrejme zlomovým 

okamihom februárový 

komunistický prevrat. Ako ste tú 

dobu vnímali, čo ste prežívali? 

Od samého začiatku mi bolo úplne 

jasné, že komunistická myšlienka pre 

mňa nepripadá do úvahy. Podvedome 

som ju dával do paralely s nacizmom, 

s osobnými negatívnymi zážitkami, 

ktoré nemožno vymazať. Po februári 

1948, keď som študoval na Filozofickej 

fakulte v Brne dejepis a zemepis 

(neskôr ešte nemčinu), som sa 

vo svojich názoroch len utvrdil. Bolo 

mi jasné, že 25. február znamená 

zničenie demokracie a tým pádom 

aj zničenie osobnej slobody. Na fakulte 

sa vytvorila takzvaná „akčná 

trojka“: traja študenti, ktorí ovládali 

celú fakultu, jeden z nich bol Šabata. 

Doslova a do písmena rozhodovali 

o osudoch všetkých študentov 

i profesorov. Asi tridsať percent 

ľudí vylúčili, pričom hlavným kritériom 

bol sociálny pôvod. Mne bol 

dočasne zabavený index, pretože som 

„Korekcia“ v tábore Vojna 

pri pohovore s kádrujúcou trojicou 

neprejavil žiadne veľké nadšenie nad 

novým poriadkom, ale pretože bol 

otec železničiar, čistku som nakoniec 

prežil. Nebol som v žiadnej strane, 

v Sokole áno, ale to ešte prešlo. Síce 

som zostal na fakulte, ale hľadal som 

príležitosť, ako svoj odpor voči komunizmu 

aktívne prejaviť. Potom 

som sa dozvedel o existencii protištátnej 

skupiny, ktorú viedol môj 

strýko, okamžite som sa nadšene zapojil. 

Také ilegálne skupiny vtedy 

15 

Svet Grálu 

22 | 2009

TÉMA 

16 

Svet Grálu 

22 | 2009 

vyrastali ako huby po daždi. A práve 

tak rýchlo padali – dnes vieme, že 

deväťdesiat percent z nich bolo pod 

dozorom ŠtB prostredníctvom tajných 

agentov. 

O čo v tejto skupine šlo a akú ste 

v nej hrali úlohu Vy? 

Ako všetkým odbojovým skupinám, 

aj nám išlo o udržiavanie povedomia 

o tom, čo sa deje. Odbojovú skupinu, 

ktorá sa neskôr stala osudnou celej 

rodine, založil a viedol môj strýko 

Petr, ktorý aktívne bojoval už proti 

nacistom. Keď ho zatkli, podaril sa 

mu neuveriteľný útek. Cestou, ktorú 

sám pomáhal udržiavať a organizovať 

a ktorou sa naši ľudia dostávali cez 

Balkán a Stredný východ na Západ, 

unikol do Francúzska. Po vojne sa 

vrátil ako člen Benešovej osobnej 

stráže do Československa, a keď komunisti 

vo februári 1948 uchvátili 

moc, pustil sa bez váhania do odboja 

znovu. Bol presvedčený demokrat. 

Pochopil, že komunisti a nacisti sú 

jedna banda, čvarga a zberba. Ja som 

robil v skupine spojku. Obchádzal 

som, čo bolo treba. Skupina sa venovala 

prevádzaniu ľudí cez hranice, 

tlačila letáky atď. Ja som ani presne 

nevedel, čím všetkým sa skupina zaoberá, 

a ani som to vedieť nemal. 

Tentokrát však strýko a celá skupina 

skončili tragicky… 

Áno. Do skupiny vpašovala ŠtB konfidenta, 

a keď dospeli k názoru, že 

situácia dozrela, udreli: 18. augusta 

1949 o šiestej ráno si pre mňa prišli 

do práce asi traja alebo štyria eštebáci. 

Namierili na mňa pištoľ: ‚Dajte 

ruky hore‘! Potom ma odviezli na 

ŠtB na Příčnu ulicu v Brne. Zatknutý 

bol aj otec a brat; mužská časť rodiny 

zmizla vo väzení. Zostala len 

maminka s dvomi sestrami. Keď ma 

odovzdali vyšetrovateľovi, ten najprv 

zamkol. Na stole už ležala zložka 

Zdeněk Křivka. Bez toho, aby sa ma 

čokoľvek spýtal, začal ma mlátiť päsťou. 

Potom mi prikázal, aby som si 

Veža smrti, bývalá 

triedička uránu 

kľakol na stoličku tak, že mi nohy trčali 

otvorom dozadu. Musel som natiahnuť 

ruky a na ne mi dal ceruzku. 

Skúste si, ako dlho potrvá, kým vám 

ruky ochabnú a ceruzka skĺzne. Vždy 

keď mi spadla, dostal som facku ako 

hrom, až som sa zvalil aj so stoličkou. 

Trvalo to asi týždeň, kým sa spísal 

protokol. Vo vyšetrovacej väzbe som 

zostal asi 7 mesiacov. K výsluchom si 

ma volali, kedy potrebovali. 

Súd vás potom všetkých odsúdil 

na mnoho rokov väzenia, strýka 

dokonca na trest smrti… 

Po skončení vyšetrovania a po mnohých 

ďalších mesiacoch vo vyšetrovacej 

väzbe konečne prišiel súd. Proces 

bol rozčlenený do mnohých skupín. 

Jedného človeka domlátili eštebáci už 

pri výsluchoch, aj keď tvrdili, že vyskočil 

z okna. Išlo o doktora Korejsa, 

nášho rekordmana v skoku o tyči. 

Sudcom bol v našom prípade Vojtech 

Rudý: maďarský Žid, pravý proletár, 

ktorý mal v páse asi tak sto dvadsať 

centimetrov a tri brady. Úplne nenávistný 

človek. Padli dokonca dva 

rozsudky smrti – môj strýko a Rudo 

Pohl, ktorý sa paradoxne poznal 

osobne so sudkyňou, ktorá ho odsúdila. 

Otec dostal pätnásť rokov, brat 

dvadsať a ja osemnásť rokov. 

Ako spomínate na ten rodinný 

zväzok, v ktorom ste boli Vy, brat, 

otec a strýko? 

To všetko ešte vyplývalo z ducha 

Masarykovej prvej republiky. Spoločenská 

mentalita bola nesená 

týmto duchom a my sme tým boli 

všetci „nasiaknutí“. Strýko bol výborný 

Sokol, cvičil skvelo na náradí, 

vzájomne sme sa všetci navštevovali. 

Strýko s otcom dokonca spolu 

začínali v Košiciach po prvej svetovej 

vojne, keď na Slovensko prichádzali 

ľudia z Čiech a Moravy, aby tam 

pomohli rozvíjať školstvo, dopravu, 

administratívnu agendu… My sme

TÉMA 

potom zo Slovenska chodievali 

na Moravu a navštevovali sa, rodinná 

spolupatričnosť nebola 

nikdy pretrhnutá. Takže bolo 

prirodzené, že sme aj v pofebruárovej 

dobe pokračovali. O tom, 

ako kruto potom so strýkom 

Petrom vyšetrovatelia zaobchádzali, 

sa dochovalo i jedno svedectvo 

priamo zo súdnej siene. 

Keď tam sedeli v rade vedľa seba, 

spoluobžalovaný Slávo Skopal si 

všimol, že strýko nemá topánky, 

ale len papuče. Očami mu naznačil, 

prečo má papuče? Strýko 

to pochopil a vytiahol jednu 

nohu. Všetky nechty na nohe 

mal strhané. Bola to strašlivá, 

krutá a bezohľadná temná doba. 

V komunistických väzeniach 

ste nakoniec prežili 11 rokov, 

prešli ste postupne siedmimi tábormi. 

Ako na tú dobu spomínate? 

Čo bolo najhoršie? 

To je odysea, ktorá by sa vošla do celej 

knihy. Ale sú určité momenty, ktoré 

vám zostanú v pamäti až do konca 

života. Po zaevidovaní na ústrednom 

tábore som bol najprv poslaný 

na Mariánsku. Fáralo sa na šachte 

Eva. Prvýkrát v živote som sa stretol 

so šachtou, ale nikto sa vás nepýtal. 

Dostali ste do ruky vŕtačku, zaviedli 

vás na predok a tu budeš vŕtať. Keď 

človek nesplnil normu, boli z toho 

následky. Takže som začínal s polovičnou 

stravou. Bol som tam pár 

dní, keď raz vypukol v bani požiar. 

Začal horieť hlavný prívodný elektrický 

kábel. Jeho olovený plášť sa 

rýchlo rozpúšťal a vytváral dusivý 

plyn. Na našom poschodí vznikol poplach, 

nevidel som ani na koniec svojej 

natiahnutej ruky, tak tam bolo zamorené. 

S mokrými vreckovkami na 

tvári sme sa dali na útek, tí skúsenejší 

nás viedli prestrieľanými komínmi 

na povrch, inokade sa už nedalo. 

Dvaja naši kamaráti to neprežili, 

Zdeněk Křivka (1927) 

Zdeněk Křivka sa narodil pred osemdesiatimi 

dvomi rokmi v Spišskej Novej Vsi. Po 

vyhlásení samostatnosti Slovenska v roku 

1939 odišiel s rodinou do Brna, počas 

druhej svetovej vojny bol krátko pracovne 

nasadený v protektoráte, po februári 1948 

sa zapojil do protikomunistickej odbojovej 

skupiny, ktorú viedol jeho strýko Petr 

Křivka. Skupina však bola prezradená 

a v auguste 1949 rozprášená. Spoločne 

so Zdeňkom Křivkom bol zatknutý aj jeho 

otec, brat a strýko Petr, ktorý bol za svoju 

odbojovú činnosť 21. júla 1951 komunistami 

popravený. Zdeněk Křivka bol odsúdený 

na 18 rokov, postupne prešiel siedmimi 

pracovnými tábormi v Jáchymovskom 

kraji i väznicou Leopoldov, od novembra 

1952 bol dva a pol roka väznený v tábore 

Barbora. Mnohokrát tam prešiel tzv. 

korekciou (sprísnená väzba – pozn. red.), čo v tuhých mrazoch znamenalo 

priame ohrozenie života. Křivka bol prepustený na amnestiu 10. mája 

1960. Živil sa potom osem rokov ako čerpač vody, potom ako skladník na 

železnici. Po novembri 1989 sa zapojil do aktivít Konfederácie politických 

väzňov, kde sa venuje najmä publikovaniu článkov, a prednáškovej činnosti 

pre verejnosť i školy. V tomto roku bola vydaná jeho učebnica občianskej 

náuky Komunizmus v dvadsiatom storočí očami jeho obetí. 

spadli do šachty. Takže to bol taký 

zážitok „na privítanie“. Raz som zase 

v šachte skúsil, čo je to absolútna tma. 

To sme mali karbidové lampy, ktorým 

stačila kvapka vody alebo väčší 

zá chvev, aby vám zhasla. To sa stalo 

práve mne. Našťastie som nikdy neprepadal 

panike, nahmatal som potrubie 

a šiel pozdĺž neho, až som vyšiel 

von na svetlo. Človek si musí vždy 

vedieť poradiť. 

Vy ste boli spočiatku rýchlo premiestňovaný 

z jedného tábora na 

druhý. Čoskoro Vás odviezli na 

tábor Vojna. Aj tam ste zostali len 

asi dva mesiace… 

Previezli ma na tábor ‚12‘ pri Hornom 

Slavkove. Dvanástka bol veľký 

tábor s viac než dvoma tisíckami 

väzňov. Tam som bol okrem iného 

v októbri 1951 svedkom presláveného 

úteku väzňov zo šachty č. 14. Vtedy 

skupina dvanástich väzňov na nočnej 

zmene premohla bacharov a vydala 

sa na útek k hraniciam. Ale jeden 

z utečencov sa vrátil do tábora a zalarmoval 

stráže. Tú noc zo 14. na 15. 

októbra: naraz budíček. Okamžite 

sme museli všetci nastúpiť; reflektory, 

desiatky psov a stovky bacharov. 

Nevedeli sme, čo sa deje. Prišlo 

nákladné auto. Na zem doslova zhádzali 

päť rozstrieľaných tiel. Potom 

ich naskladali pred veliteľský barak 

a my sme okolo nich museli prejsť. 

Boli rozstrieľaní ako rešeto. Vedľa 

stáli dvaja, ktorí to prežili: Karel 

Kukal a Zdeněk Štich. Bola jesenná 

noc, stáli tam bosí. Karel Kukal mal 

prestrelenú nohu, Štich stál s úplne 

neprítomným výrazom. 

17 

Svet Grálu 

22 | 2009

Je niečo, na čo z tých čias spomínate 

rád? 

Práve po úteku väzňov zavládli v tábore 

kruté podmienky. Striedali sa 

nástupy, trestné brigády atď. Zhodou 

okolností sme sa vtedy zišli 

s bratom v tom istom tábore. Dobývali 

sme pne v močiari. Bola to 

nezmyselná buzeračná práca, pretože 

to bolo pod haldou a bolo jasné, 

že všetko bude o štrnásť dní zasypané. 

Boli sme nevyspatí, unavení, 

hladní, skrehnutí... Bol som už smrteľne 

unavený a hovorím bratovi: 

‚Asi tu zahynieme...‘ A on: ‚Nezahynieme! 

Neboj! Všetko vydržíme!‘ 

Boli to úplne zázračné slová. To vo 

mne zostalo ako vnem, čo znamená 

sila ľudského slova v pravú chvíľu. 

Už nikdy som potom podobnej slabosti 

nepodľahol, ani keď som bol 

ešte aj v horších situáciách. Už sa to 

nikdy neopakovalo. Udržať si vnútornú 

silu a vzdorovať bolo priam 

životne dôležité. Myslím, že to bola 

taká príprava na neskoršie udalosti, 

ktoré ma postretli. 

Potom ste sa po krátkom pobyte 

v tábore Prokop, kam ste putovali 

z „12“, dostali v novembri 

1952 na Barboru… 

Najhorší tábor v mojom živote. Barbora 

bol najvyššie položený tábor 

asi 1 070 metrov nad morom v Krušných 

horách. Naši predkovia predsa 

len vedeli, prečo hory nazvali krušnými. 

Aj v júli človek v korekcii 

cvakal zubami. Tam som sa stretol 

s bacharom, zhodou okolností 

z Brna, ktorý si na mňa zasadol. Nechcem 

o ňom už dnes veľmi hovoriť 

ani povedať jeho meno, ale práve 

kruté horské podmienky neváhal 

tento človek využívať proti väzňom. 

Najhoršie to bolo vo februári 1954. 

Vonku bol mráz tak medzi mínus 

dvadsiatimi piatimi a mínus tridsiatimi 

stupňami. Stáli sme na apelplaci, 

dákych dvesto chlapov, a on 

18 

Svet Grálu 

22 | 2009 

nám zakázal stiahnuť si čapice na 

uši. Apelplac bol skopaný breh a nad 

ním bol veliteľský barak. Pri tých 

mínus dvadsaťpäť či tridsiatich stupňoch 

a ostrom vetre za desať minút 

všetkým omrzli uši. Mokvalo mi 

to ešte niekoľko rokov. Väzni museli 

na nástupoch často počúvať aj 

jeho strašné prejavy. Napríklad hovoril: 

‚Z vašich žien urobíme k...y 

a vaše deti vychováme v štátnych 

útulkoch.‘ Pre tých, ktorí mali deti, 

to bolo veľmi tvrdé. Ja som mal to 

šťastie, že som v tom čase nemal 

žiadne záväzky. Ale pretože som 

si nedával pozor na ústa, odviedli 

ma jedného dňa na veliteľský barak. 

Vyzliekli ma donaha a nechali ma 

tam hodinu stáť. Boli tam tak štyri 

stupne. Nakoniec ma poslal ten bachar 

prezliecť sa z pracovných handier, 

čo veštilo nástup do korekcie. 

Vonku bolo tých mínus dvadsaťpäť 

až mínus tridsať stupňov. V korekcii 

sa samozrejme nekúrilo. Okienkom 

pod stropom padal sneh. To už je na 

hranici prežitia. Musíte robiť všetko, 

aby ste sa nejako hýbali. Pohyb je základný 

zákon stvorenia. Telo môžete 

donútiť ku všetkému, keď chcete. 

Ako sa dá prežiť taká zima? 

Musíte sa stále nejako hýbať. Ale rozhodujúca 

je psychika, vnútorný stav. 

Pokiaľ nepodľahnete depresii, nerúcate 

sa z toho, nemáte strach, potom 

prežijete. Pretože telo je úžasne 

odolné a len čo sa trochu hýbete, nezmrznete. 

A ten pohyb sa týka rovnako 

tak aj ducha. 

Ale čo vás držalo pri tom, aby ste 

nepodľahli depresii? 

Vôľa vzdorovať. Čo v týchto podmienkach 

znamená vôľu žiť. Je tu priama 

úmera. Ako povedal doktor Viktor 

Frankl, ktorý prežil Osvienčim: úplne 

presne sa dá spoznať, kedy človek 

vzdá vnútorný boj. Taký človek sám 

seba odsúdil na trest smrti. Všetci bez 

výnimky, ktorí to nejakým spôsobom 

vnútorne vzdali, v krátkom čase zahynuli. 

U takých ľudí, ktorí sa hneď tak 

niečoho nezľaknú, to pôsobí priam 

obrátene. Čím tvrdšie sankcie, tým 

viac sa upevňujete v tom, že nepadnete 

na kolená. No a ja som mal obrovskú 

výhodu v tom, že som bol slobodný 

a tým pádom nevydierateľný. 

Inak vydieranie skrz deti a manželky 

považujem za najväčší zločin tej doby.

TÉMA 

Pamätník Vojna, v rokoch 1947– 49 tábor pre 

nemeckých vojnových zajatcov, v rokoch 

1949–51 tábor nútených prác, 

1951–61 väzenie pre politických väzňov 

Po prepustení z korekcie na Barbore 

ste mali byť pripravený na 

ďalší zámer väzniteľov… 

Mal na mňa zálusk táborový eštebák, 

pretože som mal značný vplyv 

na svoje okolie. Zmyslel si, že zo mňa 

urobí konfidenta. Zavolal si ma: ‚Napíšete 

zoznam všetkých, ktorí sú 

s vami na izbe.‘ Okamžite mi došlo, 

prečo to chce. Samozrejme vedel, kto 

tam na izbe je. Chcel zoznam mien 

a môj podpis. Ku každému menu by 

si dopísal, čo potreboval. Ja som požiadavku 

briskne odmietol. Eštebák 

mi dal na rozmyslenie tri dni. Potom 

si ma zavolal: ‚Máte to?‘ – ‚Povedal 

som, že to nenapíšem.‘ Vztýčil sa 

nad stolom, chvíľu sme si hľadeli do 

očí – neuhol som. Potom naraz zreval: 

‚von!‘ a mal som od neho pokoj. 

Dobré sily človeka neopúšťajú, keď si 

dokáže stáť za svojím. No človek musí 

svoju pevnosť osvedčiť. 

Špekulovali ste tam niekedy 

s otázkou viery? 

Nielen špekuloval. To bola pre mňa 

kardinálna otázka. Na Barbore som 

vybojoval oveľa dôležitejší životný 

zápas než odolať šikane bacharov. 

Rodičia ma vychovali vo viere, maminka 

bola bigotná katolíčka, ale 

človek, ktorý nechce vieru prijať 

slepo, musí prejsť obdobím, keď si 

sám všetko hodnotí a urovnáva. Ja 

som tým prechádzal práve na Barbore. 

Krízou viery som prechádzal na 

tom najhoršom tábore práve vďaka 

onomu bacharovi. Dokonca som si 

kládol otázku, či Boh existuje alebo 

nie? A potom som si kládol aj otázku 

o princípe spravodlivosti. Ale onú 

kardinálnu otázku o existencii Boha 

som si tam zodpovedal kladne a to 

je rozhodujúce. Takže som nakoniec 

z toho všetkého vyšiel víťazne. Zostal 

som nezlomený a duchovne posilnený. 

Celkom naopak, než bol zámer 

väzniteľov. Dnes niet takej životnej 

situácie, ktorá by ma dokázala nejakým 

spôsobom obrátiť naruby. 

Na slobode ste sa potom ešte niekoľkokrát 

stretli s oným bacharom 

z Barbory. Aké boli tie stretnutia? 

Stretli sme sa v Brne v MHD. Okamžite 

sme sa samozrejme spoznali. Zareagoval 

mŕtvou topornou tvárou. 

Náhodné stretnutia sa niekoľkokrát 

zopakovali. Posledné prebehlo raz 

na konečnej trolejbusu. Vystúpil som 

prostrednými dverami a hodil okom 

po predku. Z predných dverí sa vysúvali 

dve kanadské barly. Otočil som 

sa a za barlami sa vysúvalo jeho telo. 

Sotva sa vliekol. Keď vystúpil a oprel 

sa o barly, podišiel som k nemu tak 

na dva kroky a hľadeli sme si do 

očí. Čo si myslel, neviem, ale ja som 

si v duchu hovoril: tak vidíš, bol si 

pánom nad životom a smrťou, teraz 

sa sotva vlečieš a ja behám ako srnec. 

Odvtedy som ho už nevidel. 

Necítili ste nenávisť? 

To je ďalší z dôležitých životných krokov. 

Veľmi rýchlo som si po návrate 

domov uvedomil, že s nenávisťou nemožno 

žiť. Keď ste tam, je nenávisť 

celkom prirodzená reakcia na to, čo 

sa okolo deje. Napriek tomu si myslím, 

že keby došlo na lámanie chleba, 

nikto z nás by tam nebol schopný 

niektorému bacharovi hoci len ublížiť, 

vztiahnuť na neho ruku. Pretože 

by sme sami seba zdegradovali. Nenávisť 

je negácia, ktorá rozkladá život, 

a ja som vnímal život ako radostnú 

tvorbu. Nikdy som nenariekal, nikdy 

som sa nesťažoval. Všetky prekážky 

pre mňa boli niečo, čo sa musí prekonať 

a čo je súčasťou života. 

Teraz, vo vianočnom čase mi napadá 

ešte posledná otázka. Ako 

ste prežívali Vianoce v tábore? 

Je nejaký silný okamžik, ktorý si 

v tejto súvislosti vybavíte? 

V komunistických väzniciach sa nepripúšťali 

žiadne viditeľné prejavy, 

ktoré by pripomínali že sú Vianoce: 

pracovalo sa ako po iné dni či nedele, 

balíčky z domu boli zakázané. Tvorili 

sa teda malé skupinky rovnako ladených 

kamarátov a ani ten najtvrd ší 

útlak nemohol zabrániť oživeniu spomienok 

na svojich blízkych a prežitie 

daru Lásky Božej. Spomínam si, 

že kňazi boli v tom čase posielaní do 

korekcie, do toho väzenia vo väzení. 

Svetská moc nevie, že duch je slobodný 

a vnútornú slobodu neohrozí 

ani zima, ani hlad a mreže. S láskou 

v srdci sa za všetkých podmienok žije 

lepšie. 

Rozhovor viedla Marie Šuláková 

marie.sulakova@svetgralu.cz 

V článku sú použité niektoré citácie Zdeňka 

Křivku, ako ich uviedol pre Český rozhlas 

v relácii Príbeh pamätníka zo zbierky Post 

Bellum. So súhlasom Zdeňka Křivku sú zapracované 

aj do tohto rozhovoru. 

19 

Svet Grálu 

22 | 2009

udský slovník obsahuje tisíce slov, 

Ľ no len nemnohé z nich sú také, 

ktoré možno nazvať vznešenými. 

Patrí medzi ne zaiste aj slovo sloboda. 

Tvrdenie, že človek je korunou stvorenia, 

môže znieť dnes, keď vidíme, 

čoho všetkého je človek schopný, ako 

cynický výsmech. A napriek tomu je 

to pravda. Pretože všetko jeho konanie, 

či už dobré alebo zlé, je možné len 

v dôsledku toho, že dostal najväčší 

dar, akého sa mu na cestu životom 

mohlo dostať – dar slobodnej vôle. 

Človek je jediným tvorom na planéte, 

ktorý túto slobodnú vôľu má, je jediným 

tvorom, ktorý má ducha. Človek 

teda aj o použití slobody rozhoduje 

celkom sám a môže konať dobré aj 

zlé činy. Môže tým prinášať do sveta 

svoje požehnanie alebo skazu. 

Tak, ako je so sférou ľudského 

ducha neoddeliteľne spojená slobodná 

vôľa, tak je so slobodnou vôľou 

neoddeliteľne spojená zodpovednosť 

– za každú myšlienku, za každé slovo, 

za každý čin. Sloboda človeka sa týka 

len jeho rozhodovania. Dôsledky 

rozhodnutí sú už mimo jeho vôle, sú 

podriadené vyššiemu mravnému zákonu, 

a je jedno, či to človek uznáva 

alebo nie. Podmienkou uplatňovania 

slobodnej vôle je schopnosť rozoznávať 

dobro a zlo a poznávať neprekročiteľnú 

čiaru medzi nimi. Tvrdenie, 

že žiadna taká neprekročiteľná 

čiara neexistuje, vedie priamou cestou 

k potlačeniu slobody a uvoľňuje 

priestor zlému konaniu. V individuálnej 

sfére k individuálnemu zločinu, 

vo verejnej sfére zanecháva za sebou 

neľudskú históriu. Pretože históriu, 

ktorá za sebou zanecháva hory mŕtvych, 

potoky krvi a oceány sĺz, nemožno 

nazvať ľudskou. 

20 

Svet Grálu 

22 | 2009 

V dôsledku slobodnej vôle má človek 

vo svojom rozhodovaní a konaní 

veľký rozsah – od anjela až k diablovi. 

Pre mnohých ľudí je preto 

ťažké nájsť v tomto veľkom rozpätí 

správnu cestu životom. Pritom je to 

prosté. Každá správna cesta má aj 

jasný koniec a nesmie viesť do nepreniknuteľna, 

tam sa utieka len nevedomosť. 

Jasný cieľ, čisté myslenie 

a dobré chcenie, pripraví aj svetlú 

cestu a dobrý koniec. Ani v najťažších 

životných situáciách nie je človek 

vydaný na milosť a nemilosť temným 

silám pokušenia, on sám sa musí 

však dobrým silám otvoriť, musí sa 

s nimi vnútorne spojiť, aby mu mohli 

byť na pomoci. Musí teda otvoriť duchovnú 

časť svojej bytosti, nezostať 

uviaznutý vo svojej hmotnej, telesnej 

substancii, pretože ak zostane k nej 

pripútaný, nestane sa z neho nikdy 

slobodná osobnosť, pretože sloboda 

je atribútom ducha. V demokratickom 

štáte bude podľa svetských zákonov 

slobodným občanom, ale to 

bude len tá vonkajšia sloboda. O jej 

vnútornej hodnote nerozhodujú vonkajšie 

podmienky, ale súlad s Božími 

zákonmi. Podľa toho môže človek 

žiť v naplnenej slobode, ktorá je 

v súlade so zákonom dávania a prijímania, 

alebo v prázdnej poživačnej 

slobode, ktorá len berie a nič nedáva, 

alebo v nepochopenej slobode, 

ktorá je anarchická, ale nevedie ešte 

ku zločinu. Najhorším zlyhaním je 

však zneužitá sloboda, ktorá nič nedáva, 

len berie a škodí, vedie v osobnom 

priestore k individuálnemu zločinu 

a vo verejnom priestore k masovým 

zločinom totalitných režimov. 

Udalosti v 20. storočí zdôraznili 

ešte jeden dôležitý rozmer slobody, 

a to svet vnútornej slobody. Pohyb 

je jedným zo základných zákonov 

vesmíru. Platí to teda aj pre vnútorný 

vesmír človeka. Slobodný človek chce 

tento pohyb vykonávať podľa vlastnej 

slobodnej vôle. V totalitných režimoch 

20. storočia – v nacizme a komunizme 

– pri absencii vonkajšej 

slobody to nebolo možné. Pre politických 

väzňov v nacistických a komunistických 

koncentračných táboroch 

zostával tak len jediný priestor 

slobody – priestor vnútornej slobody. 

Toho, ak ja nechcem, nemôže 

sa nikto zvonku zmocniť. V týchto 

existenciálnych medzných situáciách 

života je nesmierne dôležité zachovať 

si v priestore svojej vnútornej 

slobody neustály pohyb. A rozhodujúcim 

vnútorným pohybom v týchto 

situáciách je vôľa vzdorovať, a tým 

vôľa k životu. Dokiaľ tá trvá, žije vnútorný 

pohyb, a tým celá bytosť. Pretože 

rezignácia skôr či neskôr prináša 

koniec. Je to zároveň úsilie po 

vyšších hodnotách života. Veď len „... 

až úsilím po vyššom nadobúda celý 

pozemský život skutočnú hodnotu...“ 

Láska je len vo vernosti. Láska 

k slobode je teda len vo vernosti 

slobode. Skutočne plná sloboda je 

poznanie životnej úlohy a jej prijatie. 

To znamená „život pod zorným 

uhlom večnosti“. To je ideál, 

ktorého naplnenie je tiež len vo vernosti 

voči nemu – tá však stojí zato. 

Pretože ideál je potravou duše a nádejou 

života. 

Zdeněk Křivka 

zdenek.krivka@svetgralu.cz

2. diel 

Tajomstvo zrodenia 

Christopher Vasey Zákony inkarnácie 

V prvom dieli tohto seriálu sme si vysvetlili, 

že každý človek, ktorý prichádza 

na svet, žil už pred narodením. Bytostné 

jadro človeka, duch, je nehmotné, 

a k fyzickému telu sa len dočasne pripojí. 

Tento proces sa označuje ako inkarnácia. 

Inkarnovať sa znamená doslova 

„vteliť sa“. K inkarnácii ducha do tela dochádza 

pred narodením. Ako to celé prebieha? 

Akým spôsobom sa duch, ktorý sa 

pred vtelením nachádza na onom svete, 

priblíži k budúcej matke? Prečo sa spojí 

práve s týmto zárodkom a nie s iným? 

Čím to je, že sa duch narodí do tejto rodiny, 

v tejto dobe a v tejto krajine? 

ielo „Vo Svetle Pravdy – Posolstvo 

Grálu“ vysvetľuje, že všetky 

D 

tieto udalosti sú riadené presnými 

zákonitosťami a ako všetko dianie 

vo stvorení, i každá inkarnácia podlieha 

trom hlavným zákonom. Aby 

sme mohli odhaliť tajomstvo narodenia, 

musíme sa najprv podrobnejšie 

zoznámiť s týmito zákonmi. 

ZÁKON TIAŽE 

ROZDEĽUJE 

A TRIEDI 

Zákon tiaže poznáme dobre 

z hmotného života. Ten istý zákon 

pôsobí rovnako aj na onom svete 

a v duchovnej úrovni. 

Čím je niečo hustejšie, tým je to 

ťažšie a klesá nižšie. Čím je niečo 

jemnejšie a ľahšie, tým viac zasa 

stúpa nahor. Klesanie a stúpanie 

prebieha tak dlho, kým ľudská duša 

nedosiahne okolie s rovnakou hustotou. 

Ako je napríklad teplovzdušný 

balón príliš ľahký na to, aby zostal na 

zemi, preto stúpa nahor a zastaví sa 

vo výške, v ktorej má okolitý vzduch 

rovnakú hustotu, ako v ňom obsiahnutý 

vzduch. 

Podľa zákona tiaže teda klesá 

všetko, čo je oproti svojmu okoliu 

ťažšie, a stúpa všetko, čo je ľahšie. 

Zákon tiaže preto samočinne usporadúva 

a rozdeľuje do zodpovedajúcich 

úrovní všetko podľa určitej hustoty 

a druhu. 

To platí v malom i vo veľkom. Aj 

rôzne úrovne vo stvorení sú rozdelené 

podľa svojej hustoty. Práve 

tieto úrovne sú dôležité na ďalšie 

21 

Svet Grálu 

22 | 2009

SERIÁL 

porozumenie procesu inkarnácie 

a narodenia, preto sa nimi budeme 

zaoberať podrobnejšie. 

Na vrchole stvorenia ako ho poznáme, 

vo veľkej vzdialenosti od 

ťažkého hmotného sveta, sa nachádza 

duchovná úroveň: najjemnejšia, 

naj éterickejšia, najľahšia a najsvetlejšia 

zo všetkých úrovní stvorenia. 

Tam v „duchovnej ríši“, označovanej 

často i ako raj, je aj pôvod 

duchovného jadra človeka. Pod ňou 

sa nachádza hustejšia, no stále ešte 

veľmi éterická úroveň jemnohmotnosti: 

takzvaný „onen svet“. Ďalej 

pod nimi potom leží úroveň zložená 

z ešte hustejších a ťažších materiálov: 

je to hrubohmotnosť, ku ktorej patrí 

aj naša planéta Zem. 

Každá z týchto troch veľkých 

úrovní stvorenia – duchovná, 

jemnohmotná a hrubohmotná – je 

rozdelená do ďalších medziúrovní, 

tvoriacich početné prechody od najľahšieho 

k najťažšiemu. Úroveň hrubohmotnosti 

je napríklad pri pohľade 

zhora zložená z jemnej, strednej 

a hrubej hrubohmotnosti. 

Keď tu pri opise určitých úrovní 

používame výrazy „jemné“ a „éterické“, 

nemá nás to zvádzať k predstave, 

že to, čo sa nachádza v týchto 

úrovniach, je len hmlisté a bez konzistencie. 

Bytosti žijúce v nich prežívajú 

svoje okolie rovnako konkrétne, 

ako my vnímame svoje okolie 

tu na Zemi, pretože sú rovnakého 

druhu. 

Všetko, čo prislúcha k určitej 

úrovni alebo medziúrovni stvorenia, 

je vždy svojím druhom od iných 

úrovní odlišné. Rôzne druhy sa nemôžu 

miešať alebo vzájomne splynúť, 

môžu sa len navzájom spojiť. 

Tak ani duch človeka, ktorý pochádza 

z duchovnej úrovne stvorenia, 

nemôže s fyzickým, hrubohmotným 

telom splynúť, vzájomne sa môžu iba 

spojiť. A k tomu práve dochádza pri 

každej inkarnácii. 

22 

Svet Grálu 

22 | 2009 

STRÁŽCA PORIADKU: 

ZÁKON ROVNORODOSTI 

Druhý z troch veľkých zákonov 

stvorenia spôsobuje, že „rovnaké“ – 

teda všetko, čo je príbuzného alebo 

rovnakého druhu – sa priťahuje, stretáva, 

spája, kým protiklady sa odpudzujú, 

oddeľujú a vzďaľujú. 

Keď zmiešame dve odlišné látky, 

ako je voda a olej, tým, že ich v uzavretej 

nádobe pretrepeme, tie sa podľa 

zákona rovnorodosti zase ihneď oddelia, 

aby opäť vytvorili dve samostatné 

látky. Vo vode rozptýlené kvapôčky 

oleja sa vzájomne priťahujú 

svojou rovnorodosťou a súčasne sa 

odpudzujú od rozdielnych kvapôčok 

vody. 

K rovnakým procesom dochádza 

medzi ľuďmi. Z vlastnej skúsenosti 

vieme, že nás priťahujú ľudia rovnakého 

druhu, ktorí majú napríklad 

rovnaké záujmy, vlastnosti a pod. Od 

odlišných ľudí si však radšej udržujeme 

odstup, alebo sa im radšej vyhýbame. 

Toto vnímanie sympatie a antipatie 

v nás vzniká väčšinou nevedome 

a automaticky. V školskej triede sa 

napríklad na výlete veľmi rýchlo 

a spontánne vytvoria skupiny detí 

s rovnakými záujmami: športovci, 

milovníci prírody, atď. 

„Povedz mi, s kým sa stretávaš, a ja 

ti poviem, kto si!“ Aj toto úslovie vyplýva 

zo zákona príťažlivosti rovnorodého. 

Ľudia, ktorí sú nám blízki 

alebo s ktorými sa často stretávame, 

majú s nami často aj isté spoločné 

vlastnosti. 

Tento zákon má za následok i to, 

že na ľudí rovnakého druhu intenzívnejšie 

reagujeme. Kto sám jazdí 

v cestnej premávke bezohľadne, 

ten sa obzvlášť rozčuľuje nad bezohľadnosťou 

iných vodičov. Egoisti 

sa sťažujú na sebeckých ľudí, neúctiví 

na nezdvorilosť ostatných, lenivci 

nemôžu vystáť leňochov. Na 

druhej strane zasa ľudia dobroprajní 

a vľúdni predpokladajú tieto 

vlastnosti aj u ostatných. Egoistické 

správanie týmto ľuďom obyčajne 

vôbec nepríde na myseľ, preto si ho 

ani tak ľahko nevšimnú. A pokiaľ 

ho zaznamenajú, potom ako zistenie 

a nie ako pohoršenie, pretože 

tento nedostatok je im cudzí a nedotkne 

sa v nich žiadneho „chybného 

miesta“. 

Zákon príťažlivosti rovnorodého 

pôsobí všade v našom živote tak samozrejme, 

že si ho vôbec neuvedomujeme. 

Je strážcom poriadku: zvýhodňuje 

spojenie rovnakého, ktoré 

sa tým vo vývoji podporuje a na druhej 

strane zamedzuje miešaniu protikladov, 

ktoré by si vzájomne prekážali, 

obmedzovali sa alebo sa brzdili. 

SEJBA A ŽATVA: 

ZÁKON SPÄTNÉHO 

PÔSOBENIA 

Každý čin, každá udalosť, každý 

proces prináša nejaký následok. Inak 

povedané, každé dianie sa vyvinie 

z nejakej príčiny. Tento jednoduchý 

princíp vychádza zo zákona spätného 

pôsobenia. A ani tento zákon 

stvorenia nepôsobí iba v hmotnej 

úrovni, ale platí aj pre duchovné. 

O tom hovoril Ježiš, keď povedal: 

„Čo zaseješ, to zožneš!“ 

Naše činy alebo slová, dokonca 

už naše rozhodnutia – to všetko sú 

príčiny, ktoré prinášajú následky. 

Každý skutok, ktorý vykonám (pomôžem 

niekomu v núdzi), pôsobí 

pritom bezprostredne nielen na 

moje okolie (chudákovi sa uľahčí), 

ale spätne aj na mňa samotného. Je 

to dané tým, že aj duchovný popud 

môjho činu, teda rozhodnutie pomôcť 

blížnemu, prináša spätné pôsobenie. 

„Žatvu“ našich rozhodnutí, ktorá 

v budúcnosti určite príde, označujeme 

výrazmi osud alebo karma.

SERIÁL 

To, čo prežívame, sa preto nedeje 

náhodne alebo svojvoľne, ale ide 

o výsledok určitej sejby. Žatva nám 

ponúka príležitosť, aby sme sa poučili 

a vyvíjali. Zmysel našej životnej 

cesty z duchovnej ríše tkvie v tom, 

že pri prechode rôznymi úrovňami 

stvorenia zbierame skúsenosti a pri 

ich prežívaní rozvíjame schopnosti 

a vlohy v nás spočívajúce do plného 

rozkvetu. Zrelý a vedomý sa má človek 

potom vrátiť do duchovnej ríše, 

na miesto svojho pôvodu, z ktorého 

ako nevedomý vyšiel. 

Okrem toho, zákon spätného 

pôsobenia vytvára aj putá medzi 

ľuďmi. Nevyriešený konflikt z minulosti 

má za následok, že sa 

s danou osobou musíme opäť stretnúť, 

aby sme toto puto uvoľnili a odstránili. 

Práve tak môže puto viesť 

aj k tomu, že sa s určitými ľuďmi 

opätovne stretávame, aby sme spoločne 

pokračovali v dávnejšej tvorivej 

spolupráci. 

Výrazy „pútať“ a „uvoľniť“ tu majú 

mimoriadny význam. Sú to neviditeľné 

vlákna, ktoré ľudí spájajú navzájom, 

alebo priťahujú na určité 

miesta. O týchto „osudových vláknach“ 

hovoria všetky tradície a existujú 

i jasnovidní ľudia, ktorí ich dokážu 

vnímať. Práve tieto vlákna zaručujú, 

že všetko, čo z nás vychádza, 

sa k nám vracia zase späť. Žiadna 

príčina nezostáva bez následku, nič 

sa nestráca. 

Tri veľké zákony stvorenia – zákon 

tiaže, zákon rovnorodosti a zákon 

spätného pôsobenia – sú základom 

všetkého diania, teda aj procesov 

inkarnácie a narodenia. V súlade 

s nimi je aj stretnutie rodičov 

a dieťaťa v určitej rodine zákonitým 

dejom a poskytuje každému z nich 

tie najlepšie možnosti vyvíjať sa 

k zrelosti, potrebnej na návrat do 

nášho duchovného domova. 

V ďalších dieloch tohto seriálu sa 

dozvieme, s akou logikou a múdrosťou 

zaručujú zákony stvorenia absolútnu 

spravodlivosť pri každom narodení. 

Téma tretieho dielu: „Duchovná 

rovnorodosť rodičov a detí“ 

Christopher Vasey 

christopher.vasey@svetgralu.sk 

23 

Svet Grálu 

22 | 2009

NÁBOŽENSTVO 

„SLÁVA NA VÝSOSTIACH Bohu!“ 

Martin Ernst 

(LUKÁŠ 2,14) 

Tento „chválospev veľkého anjelského 

chóru“ na zrodenie Syna Božieho je 

známy z biblických podaní. V blízkosti 

maštale v Betleheme, v ktorej nebeské 

dieťa uvidelo svetlo pozemského sveta, 

ho počuli pastieri a rozšírili jeho slová. 

Zaznieva v nich takmer zasľúbenie, no 

zároveň aj podmienka: Kto Boha ctí, 

bude prežívať mier. Kto Boha nectí, mier 

nikdy nenájde! 

Jasné a závažné sú tieto slová, no dá sa 

v nich tušiť aj istý predpoklad: ak mám 

niekoho ctiť, velebiť, vážiť si ho, musím 

ho poznať, pretože len ťažko môžem 

preukazovať úctu niekomu neznámemu. 

Mám sa teda snažiť o poznanie 

Boha – len z tohto poznania môže 

vyrásť hlboká úcta. Musím sa pokúsiť 

Bohu priblížiť. 

Pomoc pritom nájdem v Slove, ktoré 

nám zanechal. V jeho posolstve prežijem 

a zakúsim, kto Boh je a čo chce. 

Keď sa zahĺbim do týchto slov, vytuším 

niečo z jeho veľkosti. Poznávam jeho 

vôľu, ktorá nám bola v láske poskytnutá 

a ktorá nám v spravodlivosti zjavuje 

jeho stvorenie. Ozrejmí sa tak aj Boží 

úmysel s nami, ľuďmi: Boh, stvoriteľ 

všetkého bytia, nám daroval možnosť 

vyvíjať sa. Žijeme pre jeho radosť, keď 

svoje vlohy, ktorými nás obdaril, zušľachtené 

používame na podporu svojho 

okolia. V takom pôsobení rastieme, dozrievame 

a stávame sa užitočnými silami 

vo „vinici Pánovej“, ako stvorenie 

označuje jedno biblické podobenstvo. 

Podporným pôsobením si plníme 

uložené úlohy a utvárame vo svojom 

vnútri základ, aby sme raz mohli vstúpiť 

do svetlej Božej ríše, v ktorej budeme 

smieť večne žiť. 

Dostáva sa nám veľkej pomoci, 

aby sme mohli Pána v jeho posolstve 

skutočne poznať. Vďačnosť, velebenie 

a úcta naplní každého, kto na zá- 

24 

Svet Grálu 

22 | 2009 

klade tohto vedenia získa presvedčenie. 

V ňom potom spočíva onen opravdivý 

mier, o ktorom spieva anjelský chór. 

Ak sa však nezaujate rozhliadneme 

po svojom okolí, spoznáme, že dnes tu 

žiaden mier nie je. Ani medzi štátmi, 

ani v hospodárstve, ani v rodinách. 

Tento stav trvá už storočia. U proroka 

Jeremiáša napríklad čítame: „Veď od 

najmenšieho po najväčšieho všetci sú 

ziskuchtivci; od prorokov až po kňazov 

všetci páchajú podvod. Liečia ranu 

dcéry môjho ľudu ľahkovážne. Vravia: 

‚Pokoj, pokoj!‘ Ale pokoja niet! Budú 

zahanbení, veď pášu ohavnosť, ale hanbiť 

sa nehanbia, ani červenať sa nevedia. 

Preto padnú s tými, čo budú padať, 

klesnú, až ich navštívim, hovorí Pán.“ 

(Jeremiáš 6, 13-15). A podobne varuje 

aj prorok Ezechiel: „I budete vidieť, že 

ja som Pán. Preto, hej preto, že zaviedli 

môj ľud; vravia: ‚Pokoj!‘, hoci niet pokoja“ 

(Ezechiel 13, 9-10). 

Všetok ten nepokoj pramení z toho, 

že nám chýba poznanie Boha. Nemáme 

k nemu úctu a preto nenachádzame ani 

opravdivý pokoj a mier. V žalme 24, 9 

nachádzame výzvu k úcte a zbožnosti: 

„Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte 

sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť 

kráľ slávy.“ 

Otvorme Bohu dvere nášho srdca, jedine 

tak sa s ním môžeme spojiť. On je 

ten, ktorý nám vie darovať pokoj; pokoj 

srdca, pokoj duše, duchovný mier, 

pre nás taký potrebný. Vianočné sviatky 

poskytujú nám, ľuďom, ešte aj dnes zázračnú 

príležitosť otvoriť sa týmto darom 

a vnútorne sa zachvievať v slovách 

chválospevu 

„Sláva Bohu na výsostiach“. 

Martin Ernst 

martin.ernst@svetgralu.sk 

„SLÁVA 

BOHU NA VÝSOSTIACH 

A NA ZEMI POKOJ LUDˇOM, 

V KTORÝCH MÁ BOH 

SVOJE ZALÚBENIE.“ 1 

’ 

1) Tento preklad Martina Luthera sa veľmi 

líši od u nás vžitého „pokoj ľuďom dobrej 

vôle“. Pritom Luther sa považuje za veľmi 

dobrého prekladateľa Biblie. 

’

HUDBA 

DANIELA VELEBOVÁ 

A „OSUDOVÉ“ NÁHODY V JEHO ŽIVOTE 

Mnohí ľudia, ktorí nechápu svoju cestu 

životom len ako súhru náhod, ale sa usilujú 

hlbšie pozorovať životné súvislosti, 

tušia, že sa za mnohými „náhodnými“ 

udalosťami v ich živote skrýva hlbší zmysel. 

Skúmaním svojho života i života svojich 

blízkych potom dochádzajú k presvedčeniu, 

že všetky deje vznikajú zákonite 

a že mnohé malé „náhody“ môžu 

mať dokonca rozhodujúci význam. Jedným 

z príkladov je aj život slávneho českého 

hudobného skladateľa Antonína 

Dvořáka (1841–1904). 

O DVOŘÁKOVEJ 

OSOBNOSTI A SPÔSOBE 

JEHO TVORBY 

Dvořák nie je typom rozpolteného 

umelca, ktorý by k sebe priťahoval pozornosť 

senzáciechtivých médií. Morálku 

jeho osobnosti totiž nemožno 

tak ľahko spochybniť. Naopak, vyrovnanosť 

jeho rodinného života je dnes 

skôr mediálne nezaujímavá. Prebúdza 

však inú otázku: ako túto rovnováhu 

dosahoval a kde čerpal neustály príliv 

inšpirácie? 

Dvořák nehovoril rád o svojej 

tvorbe. Otázkam tohto typu sa dokázal 

vyhýbať a ihneď zaviedol reč na 

iné témy. Akoby vedel, že akákoľvek 

mnohovravnosť o práve prebiehajúcej 

tvorbe uberá sily a splošťuje tok inšpirácie. 

Dôležitý bol pre neho priestor 

osamotenia, ktorý si dokázal uhájiť 

aj pri intenzívnom rodinnom živote 

plne naplnenom výchovou svojich 

šiestich detí. Ráno niekedy vstával 

už okolo štvrtej hodiny a vydával sa 

na svoju prvú prechádzku. K tomuto 

životnému rytmu ho 

inšpirovala zvlášť príroda 

v okolí Vysokej 

u Příbrami, kam s celou 

rodinou tak rád 

chodieval. Zotrvávanie 

osamote ho, samozrejme, 

viedlo k naladeniu 

sa na iné vlny 

vyciťovania, a tým aj 

k prehĺbeným modlitbám 

k Bohu. Dvořák 

prosil o inšpiráciu hudobnými 

myšlienkami 

a aj ju dostával. 

Opravdivo prežitá 

viera v Boha bola alfou i omegou jeho 

umeleckej tvorby a jeho života vôbec. 

Pretože sa Dvořák vo svojom vnútri 

vyvíjal proste a opravdivo, prebúdzala 

sa v ňom aj skutočná ľudskosť, ktorá 

je schopná vytvárať veľké diela. 

O DETSTVE, MLADOSTI 

A PRECHODE „Z KASTY 

DO KASTY“ 

Antonín Dvořák, rok 1868 

To, že bol najstarší syn Františka 

Dvořáka hudobne nadaný, nebolo 

na českom vidieku vnímané ako nič 

zvláštne. Muzicírovali tu skoro všetci. 

Otec František okrem živností krčmára 

a mäsiara vraj dobre hral na 

husle a výborne na citaru. V tomto 

hudobnom prostredí sa začal malý 

Antonín už v ranom veku učiť hrať 

na husle. Koncerty na hodoch a jarmokoch 

patrili k prirodzenému toku 

vidieckych udalostí. 

Pevný zvyk, že najstarší syn prevezme 

otcovu živnosť, spôsobil, že si 

mimoriadny talent nikto zvlášť nevšímal. 

Antonín bol poslušný syn, a keď 

ho rodičia v 13-tich rokoch poslali ku 

strýkovi do Zloníc, aby sa tam vyučil 

mäsiarskemu remeslu a zdokonalil 

sa v nemčine, nijako sa spočiatku 

nezdráhal. A práve tu, v neďalekých 

Zloniciach sa pre neho napĺňa pozoruhodné 

úslovie „Keď je žiak hotový, 

majster sa nájde.“ Antonín 

sa tu stretáva 

s učiteľom nadmieru 

povolaným, Antonínom 

Liehmannom. 

Tento vidiecky učiteľ, 

zdatný praktik i teoretik, 

rozpoznal čoskoro 

Dvořákovu vnútornú 

hudobnú schopnosť. 

Učil ho všetkému, 

čo sám vedel: 

hrať na husle, violu, 

organ, klavír, ale aj 

skladbe a hudobej teórii. 

Domček, v ktorom 

vtedy Liehmannovci bývali, je 

dnes súčasťou Pamätníka Antonína 

Dvořáka v Zloniciach. Pri vstupe do 

obydlia prežívame prostotu prostredia 

a vrelosť, ktorá akoby ešte dýchala 

zo všetkých hudobných nástrojov vrátane 

klavíra, pri ktorom Liehmann 

opustil tento svet. Antonín Dvořák 

nikdy nezabudol na svojho učiteľa. 

Nielen pre vynikajúce hudobné základy, 

na ktorých mohol stavať. Liehmann 

sa totiž nikdy nezmieril s tým, 

že sa má Toník stať mäsiarom. Jeho 

počiatočná snaha zmeniť názor rodičov 

bola bezúspešná a Antonín sa nakoniec 

musel mäsiarskemu remeslu 

25 

Svet Grálu 

22 | 2009

HUDBA 

vyučiť. Vtedy dochádzalo aj k prudkým 

výmenám názorov medzi otcom 

a synom. Až keď strýc Zdeněk zo Zloníc 

prisľúbil finančnú pomoc pri štúdiu, 

dal sa otec obmäkčiť. Tak sa stalo, 

že Antonín Dvořák mohol prestúpiť 

z „kasty“ relatívne bohatých a zaistených 

živnostníkov do „kasty“ väčšinou 

chudobných a nezaistených, ale 

šťastných umelcov. 

V roku 1857 odchádza Antonín 

Dvořák do Prahy na organovú školu, 

v ústrety svojmu ďalšiemu životnému 

osudu. 

O STRETNUTÍ 

SO ŽIVOTNOU 

PARTNERKOU ALEBO 

PRE JEDEN KVIETOK 

SLNKO NESVIETI 

Praha znamenala pre Dvořáka množstvo 

doposiaľ nepoznaných dojmov. 

Prvé kroky neboli práve najľahšie. 

Učebné roky na organovej škole boli 

poznamenané snahou o vlastný zárobok. 

Čoskoro sa uchytil ako violista 

v Komzákovej kapele a spoločne 

s touto kapelou prešiel aj do orchestra 

Prozatímního divadla. „Skôr praktický 

talent“, píše sa o ňom v posudku 

organovej školy. 

Aj vyučovanie hudby detí z bohatších 

rodín pomáhalo Dvořákovi v obžive. 

Stretnutie s rodinou vlasteneckého 

zlatníka Josefa Čermáka, ktorého 

dcéry vyučoval hre na klavír, 

bolo kľúčové pre jeho ďalší život. 

Najstaršia Josefina, nadaná speváčka 

a herečka Prozatímního divad 

la, Dvořáka očarila. Ona však 

jeho city neopätovala, túžila po svojej 

vlastnej kariére. Možno v tom čase 

nerozpoznala, na svoju škodu, Dvořákovo 

vnútro, ktoré sa skrývalo za neotesaným 

zovňajškom ťažko sa prebíjajúceho 

vidiečana. Bola to snáď osudová 

chyba? Dvořák sa vtedy zachoval 

akosi nečakane, ale úplne v sú- 

26 

Svet Grálu 

22 | 2009 

lade s ľudovým porekadlom uvedeným 

v záhlaví tejto kapitoly. Vylial 

síce svoje láskou preplnené srdce do 

krásnej zbierky Cypřiše, zmieril sa 

však s Josefininým odmietnutím a ďalej 

dochádzal do domu Čermákových. 

Je prekvapivé, ako rýchlo sa dokázal 

vyrovnať s jej neopätovanou láskou 

a nezanevrieť na ňu, ale naopak udržovať 

s ňou po celý zvyšok života priateľské 

vzťahy. Josefina si potom zvolila 

za životného partnera grófa Václava 

Kounica. A Dvořák si zrejme dokonale 

ujasnil, čo si od prežívania partnerského 

vzťahu želá: zázemie hrejivého 

domova 

a spoľahlivý, 

láskyplný vzťah, 

v ktorom by mohol 

slobodne 

a ničím nestiesnený 

tvoriť. 

Anna, Josefinina 

mladšia sestra, 

síce nebola veľká 

umelkyňa, bola 

to však žena so 

schopnosťami, 

aké Dvořák k svojmu doplneniu potreboval. 

Namiesto podnecovania 

jeho umeleckých snáh stala sa Dvořákovi 

vernou strážkyňou a ochrankyňou 

domáceho krbu. Ostatne, Dvořák 

ani nepotreboval roznecovať plameň 

umenia. Horel v ňom samotnom s nebývalou 

silou. Po inšpiráciu si chodil 

k Hospodinovi a už nebolo treba nič 

viac, než vlastné úsilie a prácu. 

O PRIATEĽSTVE A CESTE 

ZA SVETOVOU SLÁVOU 

O potrebe opravdivého priateľstva 

bolo už napísaných mnoho slov. Priateľstvá 

medzi umelcami ešte stále existujú, 

aj keď sú čoraz viac ohrozované 

umeleckou rivalitou a egocentrizmom 

nezrelých osobností. Z literatúry poznáme 

priateľstvá, ktoré nás dodnes 

okúzľujú svojou kvalitou, nezištnosťou 

a obetavosťou vzťahu. Osobnosti, 

u ktorých sa tento typ priateľstiev 

mohol vyvinúť, iste mali čo rozdávať. 

A len veľkí dokážu prekročiť rubikon 

nížin a pozdvihnúť svojho ducha do 

oblastí, kde dávanie a branie v priateľstve 

tvoria jednotu. 

V Nemecku sa v prvej polovici 19. 

storočia v období romantizmu narodilo 

niekoľko takých veľkých osobností. 

Bezpochyby k nim patril i Johannes 

Brahms, ktorý sa svojím životom 

prepracoval k túžbe pomáhať druhým, 

a to presne tak, ako bolo aj jemu 

pomáhané. Dvořák sa s Brahmsom 

Posledná stránka partitúry sláčikového kvarteta č.12 F dur, 

zvaného „Americké“, písaná Dvořákovou rukou 

zoznámil opäť tzv. „náhodou“. Ktosi 

neznámy mu poradil, aby sa prihlásil 

na súťaž o štátne štipendium Rakúska-Uhorska. 

Bola to rada nad zlato 

v pravom zmysle slova. V komisii zasadal 

medzi inými i Johannes Brahms. 

Spoznal hodnotu predložených skladieb 

a uvedomil si, koho má v mladom 

Dvořákovi pred sebou. Prebudila 

sa v ňom potreba ochraňovať a podporovať 

mladého českého umelca. Veľká 

sila rovnorodých myšlienok, citov i názorov 

dokázala týchto dvoch ľudí spojiť 

pevným putom vzájomných sympatií. 

Alebo boli spojení vláknami osudu 

už predtým a stretnúť sa proste museli? 

Brahms sprostredkoval Dvořákovi 

zoznámenie sa s berlínskym vydavateľom 

Fritzom Simrockom. Jedine 

vďaka Brahmsovmu odporúčaniu preštudoval 

Simrock Dvořákove skladby 

a začal ich vydávať. Tak sa mohlo

HUDBA 

Dvořákovo dielo rýchlo rozletieť na 

krídlach do celého sveta. 

VLASŤ 

ALEBO CUDZINA? 

Antonín Dvořák, rok 1886 

Práve tak znela otázka, ktorú v sebe 

Dvořák musel v nasledujúcom období 

vyriešiť. Nielen silné vlastenectvo ho 

pútalo k domovu. Dvořák so svojou 

rodinou v plnej miere využíval pobyt 

na zámočku vo Vysokej u Příbrami, 

ktorý patril rodine Kounicových. Tam 

tvoril, v nádhernej romantickej českej 

prírode, tam bol skutočne šťastný. Aj 

v čase, keď ho už pražské konzervatórium 

získalo ako profesora kompozície, 

vymedzil si voľno od mája do októbra 

len preto, že bez 

prírody proste nemohol 

žiť ani skladať. 

Prvé styky Dvořáka 

s cudzinou prebiehali 

v osemdesiatych rokoch 

predminulého 

storočia. Je zaujímavé, 

že to boli práve anglosaské 

národy, ktoré 

celým srdcom prijali 

Dvořákovu hudbu. Do 

Anglicka sa Dvořák 

plavil celkove osem ráz 

a inak chladnokrvní 

Angličania ho vítali 

s veľkými ováciami. 

Dvořák tam tiež dirigoval svoje diela, 

napriek tomu, že dirigentom nebol, 

a na univerzite v Cambridge dostal 

dokonca čestný doktorát hudby. 

Mimoriadne pocty a úspechy, ktoré 

Dvořák získal v Anglicku, nezostali 

bez odozvy ani v Amerike. Ponuku 

na miesto umeleckého riaditeľa Národného 

konzervatória hudby v New 

Yorku však Dvořák podpísal až po dlhom 

váhaní. Pozvanie prišlo od mladej, 

krásnej, nadanej, inteligentnej 

a bohatej dámy Jeanette Thurber. Jej 

rodičia pochádzali z Dánska a zaplatili 

jej štúdium hudby v Paríži. Bohatstvo 

jej manžela umožnilo činorodej 

Jeanette založiť v New Yorku Národné 

konzervatórium a Dvořákovo slávne 

meno malo byť podľa jej plánu zárukou 

odbornosti. 

Všetko by sa odohrávalo ako v rozprávke 

s jedinou výnimkou. Dvořákovi 

sa do Ameriky nechcelo. Celkom 

kuriózne bolo rozhodovanie Dvořákovej 

rodiny o tom, či ísť alebo nie. 

Odohralo sa nakoniec pri jednom 

spoločnom obede formou hlasovania. 

Zúčastnili sa ho všetci, aj tie najmenšie 

deti. A výsledok bol – ide sa! 

Zmluvu Dvořák nakoniec podpísal 

a odoslanie už zariadila jeho praktická 

žena Anna. 

Tak sa začalo odvíjať Dvořákovo 

americké dobrodružstvo, 

naplnené mnohými 

tvorivými činmi. 

Slovanská citovosť 

v sebe nesie aj prispôsobivosť. 

Roky 1892 – 

1895 znamenajú pre 

Dvořáka aj vciťovanie 

sa do jedinečnej a neopakovateľnej 

atmosféry 

amerického kontinentu. 

Nebolo možné, 

aby taký citový človek, 

ako bol Antonín 

Dvořák, vnútorne neprežil 

tragiku osudu 

amerických Indiánov 

a násilne deportovaných černochov. 

Jeho načúvanie prebiehalo srdcom 

skrze obsah ich hudby a tejto hudbe 

Dvořák porozumel. Práve on postrehol, 

že černošské spirituály sa mohli 

zrodiť iba na americkej pôde a podľa 

jeho názoru mohla skutočná hodnota 

ich melódií poslúžiť ako základ pre 

americkú kompozičnú školu. 1 

Tak sa postupne odvíjal Dvořákov 

americký život. Splnil svoju najdôležitejšiu 

úlohu – vychovať mladú skladateľskú 

generáciu a zapustiť korene svojej 

novovznikajúcej hudby na tomto 

kontinente. Túžba po domove však 

bola príliš silná a po necelých troch rokoch 

ho priviedla späť do vlasti. 

NÁVRAT DO VLASTI 

A POSLEDNÉ ROKY 

Napodiv, návrat neznamenal iba 

šťastie. Slová, že doma nie je nikto 

prorokom, sa naplnili aj u Antonína 

Dvořáka. Niektorí hudobní vedci 

napádali jeho osobnosť práve pre 

jeho dar prirodzeného muzikantstva 

a podarilo sa im skaliť posledné 

roky Dvořákovho života. Budúcnosť 

však ukázala niečo iné. Dvořákovo 

dielo ďalej žije. Počuli sme ho napríklad 

pri cestovaní v mestskom autobuse 

v Riu de Janeiro, jeho hudba sa 

ozýva z japonských škôl…, a pritom 

si človek uvedomí, že „Len najväčších 

majstrov nie je potrebné prekladať 

do cudzích idiómov, pretože len 

oni poznajú reč, ktorá je spoločná 

celému ľudstvu. Im stačí predviesť 

svoje umenie na jednom konci sveta 

a na druhom sa ozvú všetky ľudské 

srdcia.“ (Arnoldi, Taliansko). 

Daniela Velebová 

daniela.velebova@svetgralu.cz 

1) Dvořák v rokoch 1892–1895 pôsobil 

ako riaditeľ newyorského konzervatória 

a v tom čase vznikla aj jeho slávna 

Symfónia č. 9. Dvořák na symfónii pracoval 

pomerne krátky čas – od januára 

do mája 1893. 

Symfónia č. 9, e-moll, op. 95, zvaná aj 

„Novosvetská“ či „Z Nového sveta“ (From 

the New World) je najvýznamnejším autorovým 

dielom tohto typu a možno ju 

zaradiť nielen k absolútnej špičke hudobného 

romantizmu, ale aj k najlepším 

dielam svetovej symfonickej tvorby 

všetkých čias. 

27 

Svet Grálu 

22 | 2009

Nepál je štát s rozlohou 147 miliónov km 2 a je jedným z najnádhernejších zákutí zeme, ale aj miestom mnohých 

extrémov. Je to krajina, kde z 26 miliónov jej obyvateľov 82 % ľudí musí vyžiť zo sotva dvoch dolárov denne. V Nepále 

sa zem v rozmedzí iba 100 kilometrov dvíha z nížiny Terai, porastenej tropickými lesmi, až k snehom pokrytým 

vrcholkom Himalájí. Nepál je aj krajinou ôsmich osemtisícových končiarov. My sa prostredníctvom fotoreportáže 

vypravíme z hlavného mesta Nepálu až pod jeden z nich, do základného tábora Annapurny. 

Filip Langar 

Hlavným zdrojom príjmov v oblasti Annapurna Himal je 

okrem turistického ruchu aj poľnohospodárstvo 

Dvestokilometrová cesta z Káthmandu 

do Pokhary trvá vďaka vojenským 

kontrolným stanovištiam a stavu ciest 8 až 

13 hodín. Lístok stojí v prepočte asi 2 eurá. 

28 

Svet Grálu 

22 | 2009 

Annapurna I, ktorá je so svojimi 8091 metrami desiatou najvyššou horou sveta, sa nachádza v horskom masíve 

Annapurna Himal v severozápadnom Nepále. Annapurna znamená v preklade zo sanskrtu „Bohyňa hojnosti“.

Základný tábor Annapurny, 4130 m n. m 

Modlitebné vlajky, ktoré sa trepocú vo vetre, 

a tým „odriekavajú” modlitby 

Transport tovaru do horských osád prebieha 

rovnako už po stáročia 

Pohľad na masív Annapurny 

29 

Svet Grálu 

22 | 2009

Pohľad z Ghorapani na Dhaulagiri, ktorá sa týči 8167 m n. m a je šiestou najvyššou horou sveta. 

Nepálske národné jedlo: Dhal Bath 

Pohľad na Annapurna South (7273 m) 

a Hiunchuli (6441 m) z osady Chhomrong 

Rododendrony na úpätí Himalájí dorastajú 

do veľkých rozmerov 

30 

Svet Grálu 

22 | 2009 

Osada Uri: dokonca aj v nadmorskej výške 1800 m n. m sa na terasách pestuje ryža a kukurica

FOTOSERIÁL 

Úsvit nad Machhapuchhare (6997 m). Názov hory v nepálčine znamená rybí chvost 

a pohľad na jej vrchol od západu ho skutočne pripomína. Hora zostáva nedobytá. 

Miestni obyvatelia ju považujú za posvätnú a jej zliezanie nie je povolené. 

Vrchol Machhapuchhare, 

pohľad z rovnomenného základného tábora 

Cesta z južného Nepálu domov: mikrobusom, 

rikšou, pešo, autobusom, vlakom, a taxíkom 

do indického Dillí a odtiaľ lietadlom 

Epifytické orchidey v rododendronovo-dubovom lese na úpätí Annapurny 

31 

Svet Grálu 

22 | 2009

Ráno 30. júna 1908 sa na Sibíri 

Christian Baur 

udiala katastrofa obrovských rozmerov, ktorej 

príčina nie je do dnešných čias objasnená. V takmer 

Werner Huemer 

neobývanej oblasti, približne 1000 kilometrov na sever od Bajkalského 

jazera a 70 kilometrov od malej obchodnej základne Vanavara 

došlo k mohutnej explózii, ktorej sila zodpovedala 1150-násobku hirošimskej 

bomby. Zem sa otriasla a šírili sa masívne tlakové vlny, krajinou sa prehnal horúci 

vietor. Zahynuli stovky sobov, za púhu hodinu zmizol les veľký ako Luxembursko, 

60 až 80 miliónov stromov spadlo a zhorelo. Ešte aj vo vzdialenosti stoviek kilometrov 

videli očití svedkovia na oblohe prenikavú ohnivú žiaru a počuli ohlušujúce rany. Na 

celej Zemi sa pomiatli strelky kompasov a šokové vlny obleteli zemeguľu rýchlosťou väčšou 

než 500 metrov za sekundu. Po nasledujúce tri noci bolo v Európe jasno. Potom slnko 

na dlhé týždne zatemnil prach stúpajúci z miesta explózie. Udalosť zo sibírskej tajgy vošla 

do dejín ako Tunguzská katastrofa. Dnes, viac než sto rokov po tejto udalosti je stále záhadou, 

čo sa tam vtedy odohralo. 

32 

Svet Grálu 

22 | 2009 

Pred sto rokmi došlo v lesoch na Sibíri 

k najväčšej explózii v ľudských dejinách. 

Táto udalosť nebola doposiaľ celkom objasnená. 

Čo sa mohlo odohrať v tejto odľahlej 

krajine na území Ruska? 

ČO SA DIALO 

V TUNGUZKE? 

d prvej vedeckej expedície pod vedením 

Rusa Leonida Alexejeviča 

O 

Kulika v roku 1927 až po súčasnosť pokúšalo 

sa už do 40 vedeckých výprav 

objasniť, čo sa v Tunguzke skutočne 

stalo. Niektoré čiastkové deje sa podarilo 

vysvetliť: výsledkom jednej rekonštrukcie 

je napríklad zistenie, že do povetria 

bolo vymrštených 2,5 milióna 

ton prachu; ten v extrémnych výškach 

vytvoril mračná, ktoré odrážali slnečné 

svetlo – preto tie svetlé noci. Napriek 

tomu je prekvapivé, že o pôvode vtedajšej 

udalosti dodnes nie sú spoľahlivé informácie. 

Výskumy nepriniesli žiaden 

dôveryhodný výsledok. Existuje k prípadu 

viacero teórií a pochopiteľne, objavujú 

sa i najrôznejšie špekulácie a nechýbajú 

ani výplody bujnej fantázie. 

NÁRAZ NEBESKÉHO 

TELESA? 

nohí výskumníci sa prikláňajú 

M k stanovisku, že šlo pravdepodobne 

o dopad asteroidu. V postihnutej 

oblasti však dodnes nebol objavený 

žiadny kráter, aký by sa pri takej udalosti 

dal očakávať; ani sa nenašiel žiaden 

materiál, hoci len drobná čiastočka 

hmoty, ktorá by z takéhoto vesmírneho 

telesa mohla pochádzať. Napriek tomu 

táto teória nie je ešte celkom zavrhnutá. 

Vesmírny projektil (ktorý možno pochádzal 

z oblasti medzi Marsom a Jupiterom) 

mohol explodovať vo veľkej 

výške. Úlomok asteroidu vážiaci 1500 

ton a s priemerom 10 metrov sa potom 

mohol v enormnej rýchlosti zaboriť hlboko 

do pôdy Sibíri. Po expedícii v roku 

2007 sa niektorí vedci domnievajú, že 

prípadný kráter môže byť v jazere Čeko, 

ktoré je od epicentra výbuchu vzdialené 

len osem kilometrov. Výskumy poukazujú 

na to, že jazerné podložie je veľmi 

zhutnené. Silou nárazu a vplyvom vysokej 

teploty sa mohol permafrost (oblasť 

s permanentne zamrznutou pôdnou 

vodou – pozn. red.) na veľkej ploche 

roztaviť a okraje kráteru sa mohli 

potopiť do rozmäknutej pôdy.

ZÁHADY 

BOL TO VÝBUCH PLYNU? 

elkom iný scenár hľadá príčinu katastrofy 

v zemskom vnútri. Už 

C 

niekoľko dní pred explóziou sa v danej 

oblasti vyskytli zemetrasenia. Táto skutočnosť 

podporuje hypotézu, že tu v regióne 

bohatom na zemný plyn sa v tom 

čase vulkanickým komínom predrala 

na povrch zmes plynu. Zemskými trhlinami 

mohla kvapalná zmes plynu vytrysknúť 

nadzvukovou rýchlosťou na 

povrch (niektorí svedkovia naozaj hovorili 

o tom, že počuli „hrmenie kanónov“) 

a preniknúť do väčších výšok, kde 

nakoniec došlo k elektrickému výboju 

a tým k vznieteniu nahromadených plynov. 

Potom sa oheň šíril smerom dolu 

a najnižšie, kde bolo viac kyslíka, došlo 

k mohutnej explózii. 

UFO, ANTIHMOTA, 

ČIERNE DIERY 

opri uvedených hypotézach oveľa 

P menej presvedčivo vyznieva teória 

vysvetľujúca explóziu v Tunguzke 

ako haváriu UFO. Alebo ďalšia: že sa 

posádka vesmírnej lode obetovala, aby 

riadenou kolíziou zmiernila katastrofou 

hroziace dôsledky dopadu asteroidu na 

zemský povrch. Tvrdí sa totiž, že ruskí 

vedci svojho času objavili pozostatky 

vraku UFO. 

Iní vedci sa domnievajú, že podľa 

všetkého išlo o obávanú antihmotu. Keď 

sa antihmota stretne s bežnou hmotou, 

mohlo by teoreticky dôjsť k masívnemu 

uvoľneniu energie, pretože obe sa vzájomným 

stretom okamžite vybijú, zničia. 

Do dnešných čias sa však antihmotu 

vo vesmíre objaviť nepodarilo. 

Takéto častice môžu byť umelo vytvorené 

len za použitia obrovského množstva 

energie. Napokon – pretože udalosť 

v Tunguzke provokuje k najrôznejším 

fantáziám – je v hre aj teória, že Sibír 

mohla ľahko zasiahnuť malá čierna 

diera o veľkosti atómu a spôsobiť tak 

všetky napáchané škody. 

ČO VŠETKO SA 

MOHLO STAŤ? 

i môže byť sibírska záhada v dohľadnom 

čase hodnoverne objas- 

Č 

nená, je zatiaľ otázne. Napriek tomu, 

tento prírodný úkaz – a na tom, že ide 

o prírodný úkaz sa zhodujú všetci seriózni 

vedci – nabáda k ďalšej dôležitej 

otázke. Akým šťastným okolnostiam 

vďačíme za to, že táto katastrofa nepostihla 

skoro žiadnych ľudí? V tejto ľudoprázdnej 

oblasti pravdepodobne zomrel 

iba jediný nomád. Ako to, že nebolo postihnuté 

žiadne väčšie mesto? Petrohrad, 

Stockholm, Oslo – všetky tieto veľké 

mestá ležia na rovnakej rovnobežke. 

Meteorit mohol napáchať hrozivú spúšť 

pokiaľ by sa Zem pootočila len o máličko 

viac... Kto na tomto mieste jednoducho 

myknutím pliec hovorí o náhode, 

ten nepochopil dôležitý význam udalosti, 

jej posolstvo. Uprostred prírody, 

milosrdne – mimo ľudského osídlenia – 

sa zjavila mohutná ohnivá guľa, obrovská 

pochodeň, ktorá otriasla 

nielen Zemou, ale i očitými 

svedkami presne v čase, kedy 

aj medzi ľuďmi začalo dochádzať 

k vybíjaniu hlbokých 

vnútorných konfliktov. 

Katastrofa sa odohrala 

tri roky po petrohradskej krvavej 

nedeli a po následnej 

vzbure na krížniku Potemkin, 

ktorá predznamenala 

začiatok revolučného vývoja v Rusku. 

O niekoľko rokov neskôr nasledovala 

známa ruská októbrová revolúcia. Rakúsko 

zasa v roku 1908 anektovalo 

Bosnu a Hercegovinu a zvýšilo tým napätie 

na Balkáne. V tom istom roku mohutne 

rozbúrilo atmosféru v Európe aj 

interview cisára Viliama II. pre „Daily 

Telegraph”. 

Schyľuje sa k prvej svetovej vojne... 

SÚVISÍ SPOLU ČLOVEK 

A PRÍRODA? 

u prirodzene môžeme namietnuť, že 

T tunguzská katastrofa nemá s týmto 

vývojom, ktorý sa týka iba ľudí, vonkoncom 

nič spoločné. Veď v dnešnej 

dobe ešte stále vychádzame z toho, že 

vo svete sa všetky veci dejú viac-menej 

náhodne. „Zariadim si život podľa 

seba a nejaké následky na inom mieste 

sa ma netýkajú“. – Zmýšľajú tak nielen 

jednotlivci, ale túto ideu razia celé 

národy. A veda, ktorá celistvé a súvislé 

svetové dianie atomizuje a vytvorila 

množstvo špeciálnych jednotlivých 

odvetví – údajne, aby ich lepšie pochopila 

– tomuto trendu prikyvuje a podporuje 

ho. 

Skúsme si však predstaviť, že všetky 

ľudské aktivity, teda nielen ľudské konanie, 

ale aj cítenie a myslenie majú 

svoj dopad. Že okolo Zeme vytvárajú 

rozsiahle siete, tvorivé alebo rozkladné, 

rôznej hustoty, krásy alebo ošklivosti. 

33 

Svet Grálu 

22 | 2009

ZÁHADY 

34 

Svet Grálu 

22 | 2009 

Potom už realita vyzerá celkom inak. 

Tu začíname tušiť existenciu spätného 

pôsobenia medzi vnútorným svetom 

ľudí a vonkajším svetom prírody. Sieť 

nepekných a ťažkých myšlienok, aj keď 

sama neviditeľná, smerujúca k zlu a ničeniu, 

tiesni ľudstvo a môže mať vplyv 

aj na deje v prírode a výrazne narušovať 

ekosystém. Je potom celkom pochopiteľné, 

že príroda takzvanými katastrofami, 

ako bola napríklad explózia 

v Tunguzsku, navonok vyjavuje dianie 

v neviditeľnej sfére. 

SEJBA A ŽATVA 

ĽUDSKÝCH MYŠLIENOK 

šetko vo stvorení, tak isto ako v prírode, 

podlieha určitým vývojovým 

V 

procesom. Nie je snáď zrejmé, že to platí 

aj pre ľudské chcenie, cítenie a myslenie? 

Apoštol Pavol nám odovzdal Kristove 

slová: „Čo človek zaseje, to aj 

zožne” (Galatským 6,7). A v Starom 

zákone sa hovorí „Zasiali vietor, zožnú 

búrku” (Ozeáš 8, 7). V týchto podobenstvách 

sa hovorí jediné: že musíme prijať 

spätné účinky („úrodu“) nášho konania 

(„sejba“), ale aj to, že z ľahkej „sejby“ 

(„vietor“) v procese vývoja môže vzniknúť 

„neblahá“ úroda („búrky“). 

Zdanlivo bezvýznamné popudy, 

ktoré sú posilňované a utvrdzované 

rovnorodými myšlienkami, môžu mať 

vážne dôsledky. Ešte väčšiu „búrku” 

podnecujú myšlienky, ktoré majú výrazne 

negatívny emocionálny náboj, napríklad 

nenávisť. V určitej chvíli môžu 

viesť k vojne, ktorá vypukne nezávisle 

na mieste sejby, proste 

tam, kde je vplyv zdravého 

rozumu nedostatočný. 

Ale jestvujú, samozrejme, 

aj myšlienky 

úplnej ľahostajnosti 

a nezáujmu voči blížnemu, 

voči prírode, 

i všetkému stvorenému. Na rozdiel od 

nenávistných myšlienok nesmerujú 

k relatívne rýchlemu vyústeniu – napríklad 

formou vojny –, ale pôsobia na 

dianie vo stvorení ochromujúco. 

Dokážeme si asi predstaviť, ako takéto 

myšlienky sťa chmáry pokrývajú 

všetko, čo človeka obklopuje. Ako 

ovplyvňujú nielen rovnorodé chcenie 

ostatných, ale vyvolávajú aj beznádej 

ľudí, ktorí sa im nedokážu brániť. 

A nakoniec tým myšlienkovým smogom 

môže byť postihnuté celé naše životné 

prostredie – i pre život človeka 

nepostrádateľná príroda. Takúto situáciu 

v Rusku koncom 19. a začiatkom 20. 

storočia si ľahko dokážeme domyslieť; 

vášnivý boj Dostojevského alebo Tolstého 

za slobodné a ozajstné ľudstvo sa 

odohrával na pozadí hlboko zakorenenej 

letargie, dokonca i u veľkostatkárov. 

Násilie v rôznych podobách: roľníci 

boli závislí a utláčaní, telesné tresty sa 

v krajine zrušili až v roku 1903 1 . Vinníci 

i obete sú akosi zapletené do pradiva 

apatickej ľahostajnosti. – Tak je veľmi 

Kaliningrad 

Petrozavodsk 

Petrohrad 

Murmansk 

Noriľsk 

MOSKVA 

Nižnij Novgorod 

Kazaň 

Tunguzská 

katastrofa 

Jekaterinburg 

Rostov 

Volgograd 

Čeľjabinsk 

Omsk 

Krasnojarsk 

Soči 

Novosibirsk 

Astrachán 

Irkutsk 

pravdepodobné, že pod vplyvom znásobenej 

sily z kozmu 2 sa oslobodenie od 

jarma temných myšlienok búrlivo prejavilo 

i v prírode. Z tohto zorného uhla 

nám explózia v Tunguzke môže pripadať 

ako oslobodzujúce dianie. Ako memento, 

ktoré síce malo ľudstvo vyburcovať, 

ale zatiaľ ešte milostivo ušetriť, 

aby mu poskytlo príležitosť usporiadať 

si vlastné hodnoty v súlade s univerzálnym 

poriadkom. A čo najskôr podľa 

neho myslieť a konať. 

Christian Baur a Werner Huemer 

christian.baur@svetgralu.cz 

werner.huemer@svetgralu.cz 

1) Časový údaj podľa http://www.stalinwerke.de/geschichte/geschichte-002. 

html. Podľa iných zdrojov boli telesné 

tresty zrušené už v roku 1863: viď 

http://retrobibliothek.de/retrobib/seite. 

html?id=133783 

2) Porovnaj: Abd-ru-shin, Ve svetle Pravdy – 

Posolstvo Grálu, zväzok 2., prednáška: 

„Ja som vzkriesenie i život, nikto neprichádza 

k otcovi, iba skrze mňa!“ 

Severný ľadový oceán 

S 

I 

B 

R 

Í 

Bajkal 

Jakutsk 

Čukotka 

Magadan 

Chabarovsk 

Kamčatka 

Ochotské 

more 

Sachalin 

Vladivostok


ZAŽIL SOM SMRŤ 

Werner Huemer Cesta na onen svet 

ažko dýchajúc ležal na smrteľnej 

posteli. Jeho telesné utrpe- 

Ť 

nie silnelo a jeho myšlienky vytvárali 

jeden obraz za druhým, avšak 

stále pomalšími a bezmocnejšími 

ťahmi. Čo hýbalo jeho vnútrom, to 

sa už v tomto spánku, podobnému 

poblúzneniu, nemohlo prejaviť. Jeho 

vyčerpané telo bolo so životom už 

len nepatrne spojené. 

Bola tu aj láska jeho ženy, jej citeľná 

blízkosť. Vnímal jej želanie 

zadržať ho pred odpútaním sa od 

tela. Až keď na chvíľku opustila izbu 

a jej hrejivé teplo sa mu javilo predsa 

o niečo vzdialenejšie, tu sa poddal. – 

Teraz mu však bolo, akoby ním 

náhle prúdil rozpaľujúci život sám. 

Začala šialená jazda jeho doterajším 

pozemským životom, ktorá obsiahla 

všetky vrcholné i priepastné 

chvíle. Všetko, čo za tie roky zanechalo 

v jeho duši stopu, bolo naraz 

tu – vnímal to všetkými zmyslami 

celkom živo. Súčasne s tým všetkým 

bolo tiež bezpochyby jasné, čo bolo 

dobré a čo nie. 

V ďalšom okamihu – nemohlo to 

trvať dlhšie než krátku chvíľku – 

počul, ako ho lekár vyhlásil za mŕtveho. 

Zároveň mu však bolo, akoby 

ho mocne ťahalo cez temný tunel. 

Skôr, než znovu dokázal rozoznať 

jemu známe okolie, všimol si hlboké, 

všetkým prenikajúce mrmlanie. 

Videl nemocničnú izbu, v ktorej 

strávil posledné chvíle, lekára, svoju 

trúchliacu ženu pri posteli a niektorých 

ďalších príbuzných, ktorí stáli 

bokom. Potom padol jeho pohľad … 

na vlastné telo! Áno, to čo tu pred 

sebou videl, nebolo ako v zrkadle, 

Vo výskume smrti panuje dnes jednota názorov v tom, že každý človek prežíva určité 

štádia umierania podobným spôsobom. V niektorých našich článkoch sme písali o typických 

„zážitkoch z blízkosti smrti“. Interpretácia takých zážitkov je veľmi sporná. 

Napriek tomu však štúdie, ako napríklad štúdia holandského kardiológa Dr. Pima 

van Lommela, pripúšťajú záver, že ľudské vedomie existuje mimo tela. Žijeme teda 

po smrti ďalej. Ale kde a ako? Nasledujúci článok rekapituluje štádia umierania a vedie 

o kúsok ďalej na onen svet. 

35 

Svet Grálu 

22 | 2009


ale po prvý raz v celom trojrozmernom 

priestore, to bol … on sám?! 

Nikdy sa vážne nezaoberal možnosťou 

života po smrti. Najprv ho 

uchvátila skúsenosť, že sa nachádzal 

mimo svojho doterajšieho tela – 

a napriek tomu sám nejaké telo mal. 

Volal svoju ženu, nahlas a zreteľne – 

ona ho však nepočula. Volal na okolostojacich 

– nikto nereagoval, avšak 

on sám mohol všetkých prítomných 

živo sledovať v akomsi zvláštnom 

rozpoložení. Pripadalo mu, akoby 

poznal ich myšlienky ešte skôr, než 

ich vyslovili … 

Spätné zhliadnutie života – zážitok 

z tunela – skúsenosť so životom 

mimo vlastného tela – rozšírené 

možnosti vnímania... Výskumy 

smrti potvrdzujú tieto zážitky na 

prahu smrti a už takmer niet pochýb 

o tom, že skutočne každý človek 

na konci svojho života prežíva 

tieto fázy umierania. Ako však život 

pokračuje ďalej? Čo prežívame a zakúšame 

na onom svete? Ako sa 

všetky opisy dejov z blízkosti smrti 

v podstatných bodoch zdajú podobné, 

tak sa líšia opisy života v záhrobí. 

Hovoria o neopísateľných zážitkoch 

Svetla a Lásky, zmieňujú sa 

však aj o veľmi nepríjemných zážitkoch, 

ktoré sú výsledkom spoznania 

zlého konania, alebo sa vykladajú 

ako „zážitky z pekla“. Je vôbec 

možné získať objektívny obraz života 

v záhrobí, keď pred nami ležia 

také rozdielne opisy dejov a ich ešte 

mnohotvárnejšie interpretácie? 

a intenzívnejšie, čím silnejšie v pozemskom 

živote lipol na hmote. Po 

zážitku z blízkosti smrti môže nasledovať 

prebudenie, ktoré je sprevádzané 

neistotou... a tiež trpkým 

poznaním pravdy. Ako príklad opisuje 

Abd-ru-shin prebudenie človeka, 

ktorý neveril na pokračovanie 

života po smrti a teraz z onoho sveta 

spoluprežíva pohreb svojho pozemského 

tela: „Pomaly sa prebúdza na 

známy hlas. Vidí telo, v ktorom chodieval 

po zemi, ležať uprostred kvetov. 

Chce preč, ale je mu nemožné 

odlúčiť sa od tohto tichého, chladného 

tela. Cíti zreteľne, ako je ešte 

s ním spojený. Ale v tom zaznie ten 

hlas, ktorý ho zobudil zo spánku. Je 

to jeho priateľ a rozpráva sa s niekým 

iným. Priniesli spolu veniec 

a zatiaľ, kým ho kladú, spolu sa rozprávajú. 

Inak nie je pri ňom nikto. 

Teda priateľ! Rád by mu dal vedieť 

o sebe. I tomu druhému, ktorý 

s týmto priateľom bývali často jeho 

milými hosťami! Musí im povedať, 

že je v ňom predsa život, že ešte môže 

počuť, čo títo ľudia hovoria. Volá! 

Jeho priateľ sa však pokojne obráti 

k svojmu spoločníkovi a rozpráva 

ďalej. Avšak čo rozpráva, to zosnulého 

od ľaknutia zmrazí na celom 

tele. To je jeho priateľ? Tak o ňom 

teraz hovorí. 

Zdesene načúva slovám týchto 

ľudí, s ktorými tak často popíjal, 

smial sa, ktorí mu len pochlebovali, 

keď sedávali pri jeho stole a využívali 

jeho pohostinnú domácnosť. 

Odišli, prichádzali zase iní. Ako 

len mohol teraz spoznávať ľudí! Tak 

nejedni, ktorých si vysoko vážil, 

vzbudzovali v ňom teraz odpor 

a hnev, a niektorému, ktorý si ho 

nikdy nevšimol, bol by vďačne stisol 

ruku! Ale oni ho vôbec nepočuli, ani 

necítili, napriek tomu, že zúril, kričal, 

aby im dokázal, že žije! 

36 

Svet Grálu 

22 | 2009 

PRVÉ KROKY 

V ZÁHROBÍ 

utor diela „Vo Svetle Pravdy – 

A Posolstvo Grálu“, Abd-ru- 

-shin uvádza, že človek je pri svojich 

prvých krokoch na onom 

svete ešte spojený so svojím pozemským 

telom – a síce tým dlhšie


Vo veľkom sprievode odviezli 

potom telo k hrobke. Zosnulý sedel 

obkročmo na svojej rakve. Zatrpknutý 

a zúfalý mohol sa teraz už len 

smiať a smiať! Ale smiech čoskoro 

vystriedala najhlbšia skľúčenosť 

a prepadol ho pocit nesmiernej opustenosti. 

Unavil sa a zaspal.–“ 1 

Na prahu smrti je naše vedomie 

teda stále ešte do istej miery spojené 

so zanikajúcim fyzickým telom. 

Z vyšších „pozorovateľní“ prežívame 

udalosti hrubohmotného 

sveta, do ktorého už ale nemôžeme 

zasiahnuť. Môžeme sa cítiť akoby 

odkázaní sami na seba, a podnecovaní 

kráčať po nových cestách. Napriek 

tomu nie sme nikdy skutočne 

opustení, pretože všade vo stvorení 

– pokiaľ tomu nebráni náš vnútorný 

stav – môžeme prežívať pocit 

bezpečia. V zážitkoch opisujúcich 

blízkosť smrti sa preto často hovorí 

o „hrejivom svetle“, do ktorého sa 

umierajúci cíti byť zahalený a prežíva 

ho ako „živú lásku“. Aj osobné 

väzby k už zosnulým príbuzným na 

druhej strane sú nápomocné tým, že 

sú umierajúcemu oporou pri „narodení 

sa“ na onen svet. 

Avšak prítomní príbuzní sú rozpoznaní 

nie snáď vďaka známemu 

vzhľadu z pôvodného života na 

Zemi. Prababička nestretáva svojho 

pravnuka v starobou zbrázdenej 

podobe zo svojich posledných pozemských 

rokov, ale vo svojom súčasnom 

duševnom odeve, ktorého 

vzhľad viditeľne odráža individualitu 

jej osobnosti. 

V knihách a prednáškach o zážitkoch 

blízkych umieraniu sa 

často zdôrazňuje prítomnosť Svetla 

a Lásky. Podľa týchto správ by mal 

človek po odlúčení sa od tela prežívať 

len bezpečie v kruhu svojich príbuzných 

a žiť podobne ako napríklad 

svetlé bytosti a múdro sledovať 

zhora fyzický svet. Táto predstava 

bezpochyby utešuje, najmä ak ide 

o to, zmierniť dotyčnému strach 

zo smrti, alebo v prípade tragickej 

straty poskytuje pozostalým útechu. 

Naproti tomu nám musí byť jasné, 

že je to len čiastočný náhľad na skutočnosť. 

Nespoliehajme sa na to, že tieto 

opisy podávajú dokonalý výklad 

o živote v záhrobí. Sú to sprostredkované 

dojmy, z určitej epochy vývoja 

zo života na onom svete. Výskumy 

týkajúce sa smrti sa totiž 

vzťahujú len na ten časový úsek, keď 

ešte existuje určité spojenie medzi 

dušou a telom. Je to fáza, v ktorej sa 

prelínajú dojmy z blízkosti tela so 

zážitkami z onoho sveta do akejsi 

zmesi pocitov. 

TRVALÉ UVOĽNENIE 

SA OD TELA 

o sa s nami stane, keď sa definitívne 

uvoľní spojenie s telom? 

Č 

Ako sa nám povodí po prechodnej 

fáze, v ktorej sme boli ešte čiastočne 

prepojení s týmto svetom? 

Z Abd-ru-shinovho diela „Vo 

Svetle Pravdy“ vyplýva, že prostredie, 

v ktorom sa budeme nachádzať, 

bude zodpovedať nášmu 

vlastnému vnútornému svetu. Určujúce 

je duchovno-duševné naladenie 

človeka čiže súhrn všetkých 

jeho predností, slabostí, záľub, sklonov, 

cností a závislostí, ktoré počas 

pozemského bytia ovplyvňujú aj 

jeho vôľu a myšlienky. Tie sa v záhrobnom 

svete sformujú a vytvoria 

tam to, čo tu opisujeme ako vlastný 

vnútorný svet. Inými slovami: duchovnou 

silou si tvoríme vlastný záhrobný 

svet – rovnako, ako formujeme 

životný priestor tohto sveta 

podľa svojich želaní a potrieb. Smrťou 

sa síce oslobodíme od hrubohmotného 

okolia, nie však od 

37 

Svet Grálu 

22 | 2009


jemnohmotného. Zostávame naďalej 

spojení so všetkými myšlienkovými 

výtvormi a dielami, ktoré 

vznikli silou nášho chcenia. Počas 

života na Zemi nás sprevádzajú iba 

ako akési „pozadie zážitku“, ktoré 

v dennom vedomí vnímame iba periférne, 

pretože ho prebíjajú 

dominantné zmyslové 

vnemy. Po prechode 

na onen svet sa však táto 

„periféria“ stáva ústredným 

bodom prežívania. 

Vnímame ju rovnako, 

ako teraz vnímame vonkajší 

svet – stáva sa pre 

nás počuteľnou, hmatateľnou, 

viditeľnou. 

Možno dokonca povedať: 

Každý človek si vytvára 

nebo alebo peklo sám – 

prostredníctvom citov 

a myšlienok, ktoré v sebe 

prechováva už počas života 

na Zemi. – 

Zmienky o stretnutí 

s príbuznými či priateľmi 

na onom svete 

môžu budiť dojem, že je po svojom 

odchode každému dané žiť „naveky“ 

s ľuďmi podľa svojho výberu. Avšak 

Abd-ru-shin vysvetľuje, že o tom, 

kto s kým bude žiť, nerozhodujú želania, 

rodinné putá a už vôbec nie 

pozemské organizácie. Rozhodujúci 

vplyv tu uplatňuje zákon príťažlivosti 

rovnorodého, ktorý samočinne 

každému zosnulému predurčí jeho 

miesto, len čo sa uvoľní spojovacia 

šnúra medzi telom a dušou: „Po konečnom 

odtrhnutí tejto spojovacej 

šnúry klesne však v jemnohmotnom 

svete vždy len tak hlboko, kde jeho 

prostredie má tú istú hutnosť i tiaž. 

Tam potom v rovnakej tiaži nájde 

iba samých rovnako zmýšľajúcich.“ 2 

To však nevylučuje, že napríklad 

ľudia, ktorých už za pozemského života 

spájala rovnorodosť, nemôžu 

v jemnohmotnosti pokračovať na 

38 

Svet Grálu 

22 | 2009 

spoločnej ceste. Nemožno to však 

považovať za pravidlo. Zákon hovorí, 

že sa každý dostane do okruhu 

rovnako zmýšľajúcich, čo môže byť 

veľmi obšťastňujúce, ale aj nanajvýš 

zarmucujúce, ak je temného pôvodu. 

Pretože kde nevládne túžba 

po Svetle, ale len necnosti a zlé ľudské 

vlastnosti, tam bude tiež človeku 

zaťažko vypracovať sa z tejto 

jemnohmotnej temnoty nahor: „Tomuto 

smutnému stavu môže pomôcť 

jedine pomalé vnútorné dozrievanie, 

a to následkom stupňujúceho sa zúfalstva. 

So vzrastajúcou túžbou po 

Svetle, stúpajúcou z takých stiesnených 

a utrápených duší ako nepretržité 

volanie o pomoc, začne sa okolo 

tejto duše konečne stále viac a viac 

rozvidnievať…“ 3 

MOŽNOSTI ČLOVEKA 

V ZÁHROBÍ 

edomé jadro našej bytosti je duchovného 

pôvodu. Pozemské 

V 

telo ponúka duchu najlepšie možnosti 

zbierať dojmy z fyzického sveta 

a pôsobiť naň. Od chvíle, keď umrie 

fyzické telo, slúži ľudskému duchu 

telo duševné ako najvrchnejší obal. 

Aj toto telo umožňuje duchu všetky 

druhy vnímania a vyjadrovania sa, 

ktoré duchovné vedomie potrebuje. 

Všetko, čo nás činí ľuďmi, je teda 

prítomné aj v záhrobnom 

svete: schopnosť prežívania, 

vyciťovania, potreba 

a schopnosť vyjadrovať 

sa, vzťah k umeniu 

a kultúre a ďalšie naše 

schopnosti a vlastnosti. 

Pomocou orgánov nášho 

jemnohmotného (duševného) 

tela môžeme myslieť, 

cítiť, konať a pohybovať 

sa, prejavovať svoje 

chcenie, získavať skúsenosti 

a múdrosť. S naším 

fyzickým obalom však 

zanechávame vedomosti, 

ktoré pochádzali len z intelektu, 

a nie z našej skúsenosti, 

rovnako aj titul, 

úrad, vážnosť, uznanie 

a slávu. Preto bude náš 

život po smrti tým ľahší, čím menej 

lipneme na pozemských formách 

a čím tesnejšie prepojíme svoju duchovnú 

podstatu so skutočnými zázrakmi 

stvorenia. Na podporovanie 

tejto schopnosti nemôže byť nikdy 

dosť zavčasu… 

Werner Huemer 

werner.huemer@svetgralu.sk 

1) Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu, 

prednáška Zosnulý 


prednáška Smrť 


prednáška Oblasti temna a zatratenie

Seriál liečiteľa MUDr. Jana Paloučka 

Cesta k životu 1.diel 

Choroby a liečenie 

Pohľad na medicínu v 21. storočí je dosť absurdný. Na jednej strane stojí vysoko vyvinutá technika, pomocou ktorej je ľudské telo 

rozpitvávané do čoraz menších detailov, a na druhej strane medicína, zošnurovaná svojím extrémne obmedzeným spôsobom nazerania 

na človeka, snažiaca sa ho opísať len ako čisto materiálnu bytosť. Na tomto základe sa však stále nedarí nájsť pravú príčinu, 

pôvod mnohých ochorení. Fyzické telo choroby len zobrazuje, ako v zrkadle sa v ňom odráža vnútorný stav človeka. A práve 

vnútorný stav rozhoduje o vzniku choroby. Ochorenie sa na fyzické telo prenáša prostredníctvom takzvaného astrálneho tela, 

ktoré môžeme nazvať aj telom energetickým. Cesta k zdraviu a k životu sa musí teda začínať vo vnútornej, duchovnej podstate 

človeka. V tomto novom seriáli Sveta Grálu sa pokúsime naznačiť smer, ktorým by sa mohla medicína v ďalších rokoch uberať. 

39 

ÚLOHA ALTERNATÍVNEJ 

MEDICÍNY 

Výraz „alternatívna medicína“ sa 

používa na označenie diagnostických 

a liečebných metód, ktoré stoja 

mimo rámca bežných lekárskych 

postupov a vykonávajú ich spravidla 

osoby bez oficiálneho lekárskeho 

vzdelania. Jej postavenie nie je ľahké, 

pretože je skôr trpená než povzbudzovaná 

k životu. Nemožno ju dosť 

dobre zakázať, pretože preukázateľne 

funguje. „Alternatívne liečebné postupy“ 

sa často považujú iba za náhradu 

alebo doplnok klasického medicínskeho 

úsilia – predovšetkým 

v prípadoch, pri ktorých klasická 

zdravotná starostlivosť stráca o pacienta 

záujem, alebo skrátka zlyháva. 

Skutočná úloha alternatívnej 

medicíny však podľa nášho ponímania 

nespočíva iba v doplnení súčasnej 

medicíny alebo v jej spochybňovaní, 

ale v jej pretvorení. Alternatívna 

medicína nevyzýva k páleniu 

kníh, nesnaží sa o zavrhnutie hodnotných 

skúseností; je jednoducho 

novým, rozšíreným spôsobom 

náhľadu. Nemožno sa domnievať, 

že klasickú medicínu niekedy plne 

nahradí medicína alternatívna a naopak, 

nezmyselné je i očakávanie, že 

táto školská medicína môže úspešne 

živoriť zo svojej prežitej podstaty, ak 

sa oddeľuje od všetkých možností 

ležiacich mimo fyzického tela. Alternatívna 

i klasická medicína určite 

budú mať i v budúcnosti svoje 

Svet Grálu 

22 | 2009

1.diel 


ZDRAVIE 

Cesta k zdraviu - Seriál liečiteľa MUDr. Jana Paloučka 

40 

Svet Grálu 

22 | 2009 

oblasti indikácie, no hranice medzi 

nimi by mali pružne odrážať príliv 

nového poznania. 

METÓDY ALTER- 

NATÍVNEJ MEDICÍNY 

Alternatívna medicína zahŕňa rad 

diagnostických a liečebných postupov, 

ktoré práve svojou zdanlivou 

jednoduchosťou zvádzajú k mylnej 

domnienke, že sa dajú vcelku ľahko 

osvojiť. Tí, ktorí si kladú za cieľ dosahovať 

v týchto disciplínach dobré 

výsledky, musia nielen ich štúdiu, ale 

predovšetkým vlastnej praxi bezpodmienečne 

venovať väčšinu svojho 

času. A skutočne úspešným sa môže 

stať iba ten, kto má okrem vhodných 

osobných prepokladov a dobrého 

úsudku aj schopnosť intenzívnej 

energetickej komunikácie s chorým 

človekom. 

Tieto predpoklady sú nutnosťou 

pre všetky alternatívne liečebné metódy 

bez ohľadu na to, či ide o akupunktúru, 

akupresúru, masáže 

shiatsu alebo fyzioterapeutické pôsobenie. 

Bez schopnosti terapeuta 

priamo alebo sprostredkovane 

ovplyvňovať energetický stav iného 

organizmu prostredníctvom vlastného 

energetického poľa zostávajú 

tieto techniky iba súhrnom úkonov, 

prinášajúcich sotva zlomok svojho 

potenciálneho účinku. 

CHOROBA – 

PREKVAPIVÝ ÚDER? 

Choroby sú samozrejme najčastejším 

dôvodom, prečo človek 

navštevuje lekára alebo liečiteľa. 

O význame zdravia začína zvyčajne 

uvažovať až v okamihu, keď oň prišiel. 

Ochorenie sa považuje najčastejšie 

za pohromu, ktorá náhle a bez 

viditeľných príčin osudovo zasahuje 

do života. Človek je prekvapený, 

kladie si otázku, prečo práve on je 

postihnutý – hoci obvykle neurobil 

nič, čím by mohol tejto ujme predísť. 

Choroba však neprichádza bez príčiny. 

Pokiaľ sa niekto domnieva, že 

ochorieť je ľahké, mýli sa. Naopak, 

vyžaduje to veľmi veľa úsilia. Človek 

často celé roky investuje svoj 

čas, energiu a prostriedky, až sa jedného 

dňa porucha zdravia stane neodvratnou. 

Je to teda plod jeho konania, 

ktorý si svojím životným štýlom 

dopestoval. 

Prijať zodpovednosť za stratu 

svojho zdravia je záležitosť väčšine 

ľudí veľmi nepríjemná. Aj z tohto dôvodu 

človek vynakladá také veľké 

úsilie na to, aby sa v role páchateľa 

ocitol niekto iný. Pozornosť sa presúva 

na nepreberný zástup patogénnych 

faktorov a okolností, ktoré 

umožňujú rýchlo sa dostať do pozície 

postihnutého a tak uniknúť 

pocitu zodpovednosti. Dokonca 

ani ľudia, ktorí istú zodpovednosť 

za stratu svojho zdravia pociťujú, 

nemajú o tejto veci celkom správnu 

predstavu. Choroby nevznikajú iba 

vplyvom nevhodného stravovania 

alebo porušovaním iných aspektov 

životosprávy, ale sú predovšetkým 

následkom psychického napätia či 

nerovnováhy, ktoré si vytvára každý 

človek sám, na základe svojho pohľadu 

na život a svet. Príčinou duševných 

stavov, ktoré v konečnom 

dôsledku vedú k ochoreniam, teda 

nie sú vonkajšie okolnosti a situácie, 

ale spôsob, akým sme sa ich rozhodli 

vnímať. 

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, 

že choroba je vo väčšine prípadov 

výsledkom narušenia prirodzeného 

spojenia človeka s celkom. 

V tomto spojení je človek predovšetkým 

prijímajúcim a tým i plne 

závislým, preto sa musí podriadiť. 

Miestom jeho zrodu a koniec- 

-koncov i jeho partnerom je vesmír, 

stvorenie, s ktorým – ak chce zostať 

nažive a zdravý – musí udržiavať 

harmonické spojenie. Podmienky, 

za ktorých môže toto zdravé spojenie 

udržať, nie sú ponechané na jeho 

úsudok, ale sú mu určené, dané. Človek 

má preto vo vlastnom záujme 

dbať o ich plnenie, pretože je to jediný 

spôsob, ako môže a má trvalo 

vyrovnávať dar svojho života. To by 

si mal uvedomiť každý, kto sa usiluje 

o uzdravenie. Ako tvor vybavený 

slobodnou vôľou môže sa síce 

človek vzpierať čomukoľvek, ako sa 

mu zachce, ale potom by nemal byť 

prekvapený výsledkom. Udržiavať 

spojenie znamená žiť telesne i duševne 

v súlade s tým, čo je nezmeniteľne 

dané, teda s prírodnými zákonmi. 

Do duševnej sféry sa tieto zákony 

premietajú i ako morálne zásady 

a názory na život a jeho zmysel. 

Morálka a zmysel života je teda – pre 

mnohých iste prekvapujúco – pevnou 

konštantou vesmíru, a nie premennou 

veličinou, ktorú je možné 

podľa vlastných predstáv upravovať. 

Preto človek, ktorý žije podľa správnych 

morálnych zásad a postojov, 

žije súčasne aj v súlade s prírodnými 

zákonmi. Život podľa iných predstáv 

vytvára spočiatku neviditeľný energetický 

konflikt, ktorý sa skôr alebo 

neskôr prenesie i do hmotnej roviny. 

Spôsob vnútornej existencie človeka, 

teda názory, podľa ktorých žije, sú 

preto tým podstatným, čo vytvára 

alebo naopak narušuje jeho väzbu 

k celku a tak rozhoduje i o jeho zdravotnom 

osude. 

LIEČENIE – ČO TO JE? 

Ak je choroba dôsledkom narušenia 

rovnovážneho stavu, potom 

liečenie musí byť snahou smerujúcou 

k opačnému cieľu, t. j. k obnoveniu 

tejto rovnováhy. Disharmónia, 

či oddelenosť od života celku, prejavujúca 

sa vznikom ochorenia, má 

vždy svoj pôvod v konaní ľudí samotných. 

Lež namiesto skutočných

ZDRAVIE 


1.diel 

príčin v sebe samom snažia sa v pozadí 

svojich ťažkostí vidieť skôr nevyspytateľný 

osud, náhodu alebo iné 

neovplyvniteľné okolnosti, ktoré pomáhajú 

vytlačiť nepríjemné pomyslenie 

na vlastnú zodpovednosť. Človek 

sa týmto sebaklamom iba vzďaľuje 

od možnosti uzdravenia a premeškáva 

čas, ktorý mu osud poskytuje 

na hlbšie zamyslenie sa nad svojím 

životom. Pokiaľ zotrváva v role 

obete, nemôže očakávať, že ho napadne 

niečo spásne. 

Nezávisle od svojej vôle je človek 

podrobený prírodným zákonom – 

bez ohľadu na to, či ich pozná, alebo 

nepozná. Choroba je totiž vo všeobecnosti 

následok akejkoľvek nevedomej 

ignorancie alebo úmyselného 

porušovania jasne stanovených princípov 

života. Je signálom, že človek 

vedie život podľa vlastných pravidiel. 

Nemoc nie je trest: je to obranná reakcia 

vesmíru, ktorý sa bráni šíreniu 

nákazy. Je vlastne nápravným 

opatrením, ponukou iného pohľadu 

na život. 

Ak si vysvetľujeme liečenie iba ako 

snahu o likvidáciu nejakého problému 

– bez toho, aby sme sa pokúsili 

nájsť skutočnú príčinu jeho vzniku –, 

potom sme na tom podobne, ako 

keby sme chceli odstrániť strom odrezaním 

jednej z jeho vetiev. 

Liečenie je cestou k harmonickému 

súzvuku, prestupujúcemu celý 

vesmír; cestou, na ktorej človek odkladá 

svoju samoľúbosť a učí sa poznávať 

a skláňať sa pred dokonalosťou 

prírodných zákonov. Po tejto 

ceste musí však kráčať každý sám. 

Lekár alebo liečiteľ ho môžu na tejto 

ceste sprevádzať, ak už sami prešli tú 

jej časť, na ktorej chcú pôsobiť ako 

pomocníci. Uzdravenie je obnovenie 

spojenia. A to nie je mysliteľné 

bez obratu v spôsobe myslenia, bez 

zásadných zmien v názoroch a návykoch. 

Číre potlačenie príznakov 

choroby, či operatívne odstránenie 

chorého orgánu môže síce pacientovi 

priniesť výraznú úľavu a potrebný 

čas, ale skutočné uzdravenie, či dokonca 

záruka trvalého zdravia spočíva 

v pochopení a zmene doterajších 

chybných názorov, návykov a vnútorných 

postojov. 

LEKÁR ALEBO LIEČITEĽ? 

Otázka, kto je kompetentný liečiť, 

je dodnes predmetom mnohých 

sporov. Mnoho lekárov už získalo 

k alternatívnej liečbe kladný 

vzťah a môžu svojim pacientom ponúknuť 

kombináciu dvoch prístupov. 

Sú to napokon predovšetkým 

pacienti, ktorí svojím záujmom a potrebami 

primäjú lekára k tomu, aby 

si rozširoval svoj obzor. Stále viac 

pacientov oprávnene požaduje, aby 

sa s nimi zaobchádzalo inak, než 

ako s hmotou. Vedú ich k tomu ich 

osobné skúsenosti, ich prežitia, ktoré 

sú pre nich neodškriepiteľnou skutočnosťou. 

Od lekárov očakávajú, že 

budú ich vnútorný život rešpektovať 

– nie ho zosmiešňovať a popierať. 

Je stále ešte dosť lekárov, ktorým 

v tom bráni vzdelanie, hrdosť na akademické 

tituly či strach zo straty prestíže. 

Zvýšený záujem lekárov o alternatívne 

medicínske fenomény prináša 

každoročne množstvo dôkazov 

o ich existencii. Odmietanie a nevedomosť 

lekárov na tomto poli býva 

tak čoraz viac otázkou ich nedostatočného 

vzdelania a záujmu. 

Na rozdiel od lekárov, ktorí majú 

viac-menej jednotné vzdelanie, liečitelia 

sú veľmi nesúrodou skupinou, 

ktorá sa neriadi žiadnymi záväznými 

pravidlami. Táto okolnosť má svoje 

dobré ale i tienisté stránky. Človek, 

ktorý je nadaný liečivou silou, ju získal 

darom od Stvoriteľa – úplne nezávisle 

od pozemského vzdelania. 

Otázku, ako túto silu správne používať, 

mu pomôžu zodpovedať iba 

jeho vlastné skúsenosti. Potrebuje 

preto istú voľnosť a priestor na ich 

získavanie. 

Na druhej strane nenesú liečitelia 

za svoje konanie, v porovnaní s lekármi, 

takmer žiadnu zodpovednosť. 

Často im chýbajú i tie najzákladnejšie 

patofyziologické znalosti, 

ktoré by im umožňovali komunikáciu 

s lekármi, po ktorej tak nástojčivo 

volajú. 

Doposiaľ však neexistujú žiadne 

opatrenia, ktoré by vytvárali priaznivé 

podmienky na naliehavú potrebu 

spolupráce. Nejasný vzťah klasickej 

medicíny k fenoménu liečiteľských 

schopností stavia liečiteľstvo 

viac-menej mimo zákona. Liečivá 

energia oficiálne nejestvuje, i keď 

väčšina ľudí o jej existencii vie. Vedia 

to na základe vlastnej skúsenosti. 

Tak tu stoja proti sebe dve tvrdenia: 

jedno, ktoré vzniklo na základe prežití 

a druhé, ktoré vzniklo na základe 

dohadov. Je to stav bezvládia, vytvárajúci 

nezdravé podmienky na činnosť 

mnohých ľudí, ktorí nemajú ani 

poctivé úmysly, ani pravé liečiteľské 

schopnosti. Títo ľudia svojím pôsobením 

diskreditujú hodnotné výsledky 

a pôsobenie skutočných liečiteľov. 

Otázka „Lekár, alebo liečiteľ?“ 

úplne nesprávne stavia do konfliktu 

dva póly liečebného umenia, ktoré 

sú však rovnocenné a majú preto pôsobiť 

spoločne v prospech zdravia 

pacienta. V budúcnosti bude spolupráca 

lekára a liečiteľa nielen možná, 

ale mimoriadne žiadúca. Predpokladom 

takejto spolupráce je však 

presná znalosť možností konvenčného 

lekára, aj liečiteľa. Táto spolupráca 

umožní stanoviť na každé 

ochorenie optimálnu lečebnú stratégiu. 

Tak napr. príprava na operáciu, 

vlastná operácia i rekonvalescencia 

môže prebiehať za spolupráce liečiteľa. 

Vytvoria sa tým omnoho priaznivejšie 

podmienky na celkový priebeh 

lekárskeho zákroku. 

41 

Svet Grálu 

22 | 2009 

Cesta k zdraviu - Seriál liečiteľa MUDr. Jana Paloučka

1.diel 


ZDRAVIE 

Cesta k zdraviu - Seriál liečiteľa MUDr. Jana Paloučka 

42 

Svet Grálu 

22 | 2009 

MÔŽU LIEČITELIA 

ŠKODIŤ? 

Skutočných liečiteľov nie je mnoho 

a asi nikdy nebude. Prirodzená 

schopnosť každého človeka vnímať 

neviditeľný svet a sprostredkovávať 

prenos sily je u liečiteľa výrazne vystupňovaná. 

Ak berieme do úvahy 

len skutočné liečiteľské schopnosti, 

ktoré sa u človeka vyvinuli prirodzeným 

spôsobom, potom je bezpredmetné 

obávať sa akéhokoľvek rizika, 

spojeného s pôsobením liečivej sily. 

Aj tak je však potrebné zmieniť sa 

o niektorých negatívnych aspektoch. 

Nebezpečie fyzického poškodenia 

vzniká predovšetkým vtedy, ak liečiteľ 

precení svoje diagnostické alebo 

liečiteľské schopnosti a pacienta neodovzdá 

včas do opatery lekárov. Aj 

vysadenie určitých liekov bez vedomia 

a súhlasu lekára môže zapríčiniť 

zhoršenie zdravotného stavu. 

Týmto spôsobom môžu poškodiť pacienta 

predovšetkým takí terapeuti, 

ktorí svoje schopnosti mylne považujú 

za nadradené a ktorí ešte obmedzenosť 

svojich možností nespoznali. 

Liečitelia, ktorí majú dostatok vedomostí 

i zodpovednosti, svojich pacientov 

takýmto spôsobom nikdy neohrozia. 

Pri použití skutočnej liečivej 

sily sa netreba obávať ani nežiaduceho 

analgetického účinku, ktorý by 

mohol dočasne potlačiť príznaky závažného 

ochorenia. 

Od skutočného zhoršenia zdravotného 

stavu treba jasne odlíšiť bežné 

nepríjemné reakcie sprevádzajúce 

liečebný proces, ktoré sú spôsobené 

obnovením prietoku energie. Medzi 

najčastejšie reakcie patria: závrat 

a ľahšie poruchy pohybovej koordinácie, 

pripomínajúce stav ľahkej 

opitosti, pocity silného tepla, únava, 

ktorá je pociťovaná ako príjemná 

a často vyústi do krátkeho a tvrdého 

spánku, ďalej prechodné zhoršenie 

ťažkostí, horúčka, zimnica. 

Zriedka, no predsa len sa môžeme 

stretnúť i s ľuďmi, ktorí síce vystupujú 

ako liečitelia, no ich hlavnou 

schopnosťou je odčerpávanie životnej 

sily svojim klientom, čo môžu 

konať buď neúmyselne, alebo aj viac- 

-menej zámerne. 

Omnoho závažnejšie škody však 

vznikajú pôsobením liečiteľov v duchovnej 

rovine. Liečiteľ, či si to uvedomuje 

alebo nie, pri svojom pôsobení 

sprostredkováva klientovi aj 

svoje názory na život a jeho zmysel. 

Ak je pôsobenie liečiteľa účinné, 

môže to pacient brať ako dôkaz, že 

názory liečiteľa sú pravdivé. Človek, 

ktorý si svoju predstavu o živote iba 

formuje, môže byť ľahko a nepozorovane 

zavedený na falošnú cestu. Ak 

potom začne v tomto zmysle konať 

a žiť, vytvára si omnoho väčšiu prekážku, 

než bol jeho pôvodný zdravotný 

problém. 

AKO TEDA SPOZNÁME 

DOBRÉHO LIEČITEĽA? 

Dobrý liečiteľ povzbudzuje telo 

i ducha. Jeho pôsobenie má prinášať 

telesnú i duševnú úľavu. Hlavným 

cieľom dobrého liečiteľa nemá 

byť iba telesné uzdravenie, ale predovšetkým 

vnútorná premena pacienta, 

ktorá dá jeho telu novú oporu. Má 

mať na zreteli celý jeho život, a nie 

iba zdravotný problém, ktorý ho 

k nemu priviedol. 

Posudzovanie liečiteľských schopností 

je komplexná záležitosť, ktorá 

sa nazaobíde bez vyjadrenia pacienta, 

lekára a ďalšieho liečiteľa. Meradlom 

liečiteľských schopností nebude 

teda iba fyzické uzdravenie, ku 

ktorému často nemôže z rôznych dôvodov 

dôjsť, ale má ním byť predovšetkým 

názorový vývoj, ktorým pacient 

prechádza a ku ktorému ho liečiteľ 

inšpiruje. Prijatie onoho uhla 

pohľadu na život a jeho zmysel prináša 

obohatenie vnútorného života, 

novú motiváciu a perspektívu. Duševný 

pohyb si bezprostredne vynucuje 

aj zmeny v hmotnej rovine: jeho 

prostredníctvom získava telo novú 

silu, ktorá mu pomáha obnoviť zákonitú 

činnosť jeho orgánov a tkanív. 

Liečiteľské schopnosti sú darom, 

ktorý má byť použitý výlučne na ten 

účel, na ktorý bol daný, preto je s ním 

spojený aj nevyslovený záväzok. Liečiteľ 

má tento dar využiť na svoj osobný 

rast, na obnovenie stratenej cesty 

k Bohu, ktorý mu tento dar ako závažnú 

pripomienku zveril. V liečiteľských 

schopnostiach konkrétneho 

človeka často spočíva jediná možnosť 

vlastného vzostupu, pretože iným 

spôsobom by nedokázal napraviť to, 

čo svojím predchádzajúcim pôsobením 

v minulých inkarnáciách spôsobil. 

Na liečiteľa sa treba pozerať v jeho 

vlastnom záujme ako na človeka, 

ktorý má sám čo naprávať a spoznávať. 

Nemá sa hľadieť naňho ako na nadradenú 

bytosť, ktorá je tu len na to, aby 

rozdávala nadpozemskú múdrosť. 

V takomto zmysle má liečiteľ pomáhať 

aj druhým ľuďom. Skromne 

a s vedomím vlastnej nedostatočnosti 

má druhých povzbudzovať v ich viere, 

navracať im odvahu a smerovať ich 

pohľad nahor. 

Kto zatiaľ nie je schopný vidieť 

v dare liečiteľských dispozícií tento 

hlboký zmysel, nemal by sa vo vlastnom 

záujme vôbec odvažovať ho posudzovať. 

V druhom dieli nášho seriálu 

„Cesta k životu“ sa dozviete viac o obraze 

sveta, pomocou ktorého možno 

existenciu liečiteľského nadania vysvetliť 

lepšie: Svetlo – duchovná ríša – 

hmotný svet – astrálne telo. 

MUDr. Jan Palouček • 

jan.paloucek@svetgralu.cz

PRIKÁZANIE 

„Nevezmeš 

meno 

Pána, 

svojho 

Boha, 

nadarmo!“ 

Martin Ernst 

Druhé 

prikázanie 

Nedávno pri individuálnej 

výučbe sedela naproti mne 

mladá študentka. Dostala za úlohu 

prečítať text spisovne a so správnym 

dôrazom. Napriek tomu, že sa pri- 

pravovala a veľmi sa snažila, robilo 

jej to veľké ťažkosti. Opakovane sa 

po každej chybe zadrhávala, pri čítaní 

sa príliš náhlila, alebo niekoľko 

slov nesprávne zdôraznila. 

Z 

tohto zlého prednesu jej bolo 

viditeľne trápne. A možno, aby 

svoje nedostatky ospravedlnila, 

v priebehu pol hodiny veľakrát povedala: 

„Ach, Bože!“, „Pane Bože!“, 

„Ó, môj Bože!“ alebo: „Bože na nebi!“ 

A keď som hneď po prvom takom výroku 

poznamenal, že jej čítanie plné 

chýb nemá v skutočnosti s Bohom 

nič spoločné, opakovala toto slovo 

ešte niekoľkokrát. Keď som ju potom 

znovu upozornil na jej počínanie, 

pozrela sa na mňa s ľahkým začervenaním 

a povedala: „Prepáčte, 

prosím! Ale ja skutočne vôbec neverím 

v Boha!“ 

evezmeš meno Pána, svojho 

„NBoha, nadarmo! Lebo Pán nenechá 

bez trestu toho, kto bude brať 

jeho meno nadarmo“ (Ex 20,7). Tak 

to Stvoriteľ oznámil Mojžišovi. Podľa 

toho by sa vlastne mali riadiť všetci 

ľudia, a to aj dnes. 

Aj v ľahkomyseľnom používaní 

tohto mena spočíva prekročenie 

druhého prikázania. My však 

používame vznešené meno Božie vo 

svojej povrchnej reči neustále znovu 

a znovu. Tým sa tento pojem opotrebúva 

a znehodnocuje a toto zneužívanie 

prispieva k tomu, že sa z nás 

vytráca úcta, ktorá Stvoriteľovi všetkého 

bytia náleží. 

Niekedy stretávame ľudí, ktorí 

slovo Boh vedome používajú ako 

každodennú frázu. Môže to byť snaha 

o vyjadrenie svojej vlastnej viery, napríklad 

pozdravom, alebo tak robia 

jednoducho preto, aby svoj slovník 

obohatili o „silné“ slová. Ale aj v tom 

spočíva prekročenie druhého prikázania. 

Človek tým neslúži svojmu 

Stvoriteľovi, ktorého vznešenej svätosti 

sa môže priblížiť len naplnený 

pokorou, ale si chce naopak z Najvyššieho 

urobiť služobníka pre seba. 

Pokiaľ sa zamyslíme nad následkami 

takého zneužívania, mali by 

sme cítiť úzkosť. A nečudujme sa, ak 

nám Boh vo svojej spravodlivosti 

dáva pocítiť toto rúhanie sa voči jeho 

svätosti. 

Snažme sa v úplnom pokoji priblížiť 

tomu, ktorý je skutočným Pánom 

– potom nanovo vytušíme, čo 

v nás slovo Boh môže opravdivo rozozvučať. 

Mimochodom, tá študentka, 

ktorú stále ešte vyučujem, 

po našom rozhovore už ani raz nevyslovila 

dovtedy tak často používané 

slovo. 

Martin Ernst • 

martin.ernst@svetgralu.cz 

43 

Svet Grálu 

22 | 2009

vet za kvetom se utvárala 

nádherná kytica z červených 

ruží, ľalií a jemnej zelenej 

prízdoby. To bude ten najvhodnejší 

pozdrav, pomyslela som si pri pohľade 

na tú nádheru. Príjemná atmosféra 

neskorej jesene vo mne cestou 

na cintorín prebudila spomienky 

na ten istý deň pred piatimi rokmi. 

Vtedy to pre mňa bolo ťažké, pretože 

moja matka zomrela pomerne 

mladá. Prežili sme spolu dosť neradostný 

vzťah, zblížila nás až jej choroba. 

Vzájomne sme sa našli, aby sme 

44 

Svet Grálu 

22 | 2009 

sa napokon mohli zasa opustiť. Napriek 

smutnému lúčeniu som dnes 

vďačná za dar, ktorý sme obe dostali. 

V priebehu krátkeho času sme dostali 

príležitosť zmeniť všetko zlé, čo 

sa medzi nami stalo, na lásku a porozumenie. 

Jedného dňa mi zúfalá volala z nemocnice: 

„Prídi, prosím ťa, rýchlo 

za mnou, mám strach, že zomriem.“ 

Pre mňa to bol dôkaz veľkej dôvery, 

keď žiadala o pomoc práve mňa. 

Ešte pred niekoľkými týždňami sa 

obracala výlučne na môjho otca, 

ktorým sám trpel nádorovým ochorením. 

Vtedy som nebola schopná 

hovoriť s matkou o zmysle života 

a smrti. O tom nechcela počuť ani 

slovo. Prežívala strach pri pomyslení, 

že by mohla zostať sama, až 

nakoniec ochorela. Nejaký čas ležali 

rodičia v rovnakej nemocnici, 

obidvaja však boli takí zoslabnutí, 

že neboli schopní vzájomne sa navštíviť. 

Moja sestra a ja sme prechádzali 

z jedného poschodia na druhé 

a márne sme sa snažili vzniknutú situáciu 

pochopiť.

POVIEDKA 

Keď som onoho dňa vstúpila 

k matke do izby, vzala ma za ruky 

a povedala: „Ty si jediná, kto mi 

môže porozumieť. Uzrela som tvoj 

a následne svoj život bežať pred 

sebou ako film.“ Čoskoro nato upad la 

do hlbokého spánku, z ktorého opakovane 

šemotila slovíčko „áno“. 

Cítila som, že nie sme samé a uvedomovala 

som si jej blížiaci sa koniec. 

Držala som matkine ruky a modlila 

som sa k Bohu, aby stál pri nás. 

Neskoro večer sme sa vzájomne 

zahľadeli do očú, snáď sme obe tušili, 

že je to naposledy. Obapolne sme sa 

našli v láske, všetko zlé bolo zabudnuté. 

Niečo však pretrvávalo. Bolo 

to pomyslenie na čas premárnený 

hádkami a chýbajúcim porozumením 

medzi nami. V tom okamihu 

žiadna z nás nedokázala pochopiť, 

prečo sme neboli skôr schopné nájsť 

pre seba hrejivé slovo. 

Bolo to naozaj naposledy, kedy 

sme sa vedome vnímali – na druhý 

deň upadla do agónie. 

Odchádzanie bolo pre ňu ťažké, 

zápasila dlhé tri dni. Snáď preto, že 

tu nechcela zanechať môjho chorého 

otca, vnúčatá a nás. Z celého srdca 

som si vtedy želala, aby sa dokázala 

vyrovnať so smrťou už skôr. Bola by 

odhalila zákonitosti múdreho Božieho 

poriadku a našla zmysel žitia 

tu aj za hranicou pozemského života. 

Cestu k tomu by jej uľahčila nanovo 

prebudená dôvera a pocit hlbokej 

vďačnosti. 

Privolala ma k sebe aj v poslednom 

okamihu svojho života; bolo to 

akési vnútorné volanie, ktoré som 

pocítila. Akoby ovládaná neviditeľnými 

nitkami, prišla som k jej lôžku 

a chytila som jej ruku. Cítila som, 

ako sa jej duša vzďaľuje. V miestnosti 

bolo ticho a bolo to tak v poriadku. 

Až neskôr som sa zdôverila 

otcovi. Bol to dozaista najťažší 

okamih v jeho živote, súčasne však 

i bod zvratu, pretože teraz, sám 

ťažko chorý, bol nútený konfrontovať 

sa so smrťou, ktorú už nebolo 

možné ignorovať. Bol svedkom zápasu 

mojej matky. Videl, ako sa 

náhle všetko pozemské myslenie, 

všetko, predtým také dôležité, rozpadáva 

v ničotu. Videl, že ani usilovnou 

ignoranciou nemôže smrť 

zadržať. Videl tiež, ako sa tvár jeho 

ženy rozžiarila výrazom nekonečnej 

blaženosti, akoby sa chcela na nás 

pousmiať. Vtedy sa v ňom prelomil 

múr, ktorý si sám po celé roky budoval. 

Úplne pohnutý sa doslova obrátil. 

Od tej chvíle boli prekonané 

mnohé – strnulé – články viery. Už 

nikdy ich nevyslovil. Naraz bolo veľa 

otázok, ktoré mu ležali na srdci a napĺňali 

ho novou živosťou. Dlhé hodiny 

sme spolu sedeli a hovorili sme 

o smrti, umieraní a o ďalšom živote 

na inom svete. Pretože aj on vnímal 

z času na čas prítomnosť mojej 

matky, ako keby tu bola fyzicky prítomná. 

Boli sme obdarení vzácnym 

časom na spoločné chvíle. 

Často majú pre náš život najväčší 

význam ťažké životné obdobia a hlboké 

zážitky. Uvedomíme si to však 

väčšinou príliš neskoro alebo vôbec. 

Potom nariekame, že náš život je 

plný krívd a nespravodlivosti a nie 

sme schopní pochopiť, že Božia láska 

hľadí iba na to, čo je prospešné našej 

duši a čo sa týka celého nášho bytia, 

nielen pozemského života. 

Môjmu otcovi sa v nasledujúcich 

rokoch ešte dostalo hojne pomoci. 

Keď som ho raz navštívila po operácii, 

bol celkom na dne a žalostne plakal. 

Taký prejav emócií som u neho 

nikdy predtým nevidela. Najprv odmietal 

hovoriť, potom mi však porozprával 

o tom, čo zažil počas narkózy. 

Zazrel moju matku v svetelnom 

oblúku, mladú a krásnu, ako 

sa na neho usmieva. Zažil pocit nekonečnej 

lásky. Ona na neho čakala 

a on sa jej zdôveril, že zatúžil po tom, 

zostať s ňou a už sa nezobudiť. 

Tieto slová som mu pripomenula 

o niekoľko mesiacov neskôr, po tom, 

keď sestričky na nariadenie lekára 

odstránili z jeho tela všetky hadičky 

a on sa na mňa zadíval začudovaným 

pohľadom. 

Povedala som mu, že v tomto dôležitom 

okamihu mu nebudem nič nahovárať, 

že bojoval statočne a dôstojne, 

teraz je však čas s dôverou sa 

odovzdať. Tri roky po smrti mojej 

matky sme tu spolu sedeli, aby sme 

sa rozlúčili. V tých chvíľach sme 

sa často rozprávali o jeho chorobe. 

Vedel, čo ho čaká a sľúbil mi, že aj 

na onom svete bude hľadať pravdu. 

Potom pokojne zaspal. V neskorých 

večerných hodinách, keď sme 

so sestrou sedeli v jeho nemocničnej 

izbe, odrazu zavládol nadpozemský 

mier. Pozreli sme sa na seba a oči sa 

nám zaliali slzami. Tušili sme, že 

nám bolo dožičené zažiť niečo výnimočné. 

Láskyplná bytosť ukazovala 

nášmu otcovi novú cestu a on 

hovoril s niekým, pre nás neviditeľným 

a nepočuteľným. 

„Áno – áno, viem, že musím ísť. 

Teraz hneď. Ešte nie. Tak dobre.“ 

Tento rozhovor trval takmer hodinu. 

Bolo jasné, že sa odpútaval 

od svojho tela. Ďalší večer – boli 

sme práve všetci u neho, odišiel 

na onen svet. 

Dnes, pri hrobe svojich rodičov, 

už chápem jasnú cestu nášho života 

vedenú nádherným poriadkom 

stvorenia. 

Svojim rodičom želám z celého 

srdca, aby kráčali po ceste pravdy. 

Cornelia Peukertová • 

cornelia.peukertová@svetgralu.sk 

45 

Svet Grálu 

22 | 2009

Milada Zubatá 

Zvestovanie 

Činorodý deň sa nachyľuje k svojmu 

záveru a podvečer prináša upokojenie, 

ktoré duša potrebuje, aby mohla 

pátrať po veciach, netýkajúcich sa len 

pozemských záležitostí. Pred vnútorným 

zrakom sa objavuje obraz, 

náhle, len tak mimochodom, ako keď 

k nám zalietne zaprášená spomienka, 

ktorá sa odieva do farieb takej intenzity, 

ktorá zodpovedá sile nášho prežívania: 

Zvestovanie, dielo svetoznámeho 

maliara vrcholnej renesancie, 

ktorým nie je nikto iný než Leonardo 

da Vinci. Obraz maľoval približne 

v rokoch 1472 – 1475. 

Pripomeňme si onú historickú 

udalosť, takú významnú pre celé ľudstvo, 

ktorú obraz predstavuje, a siahnime 

po Biblii, po Lukášovom evanjeliu: 

„Keď bola Alžbeta v šiestom 

mesiaci, poslal Boh anjela Gabriela 

do galilejského mesta, ktoré sa volá 

Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi 

z rodu Dávidovho, menom Jozef. 

46 

Svet Grálu 

22 | 2009 

A meno panny bolo Mária. Anjel prišiel 

k nej a povedal: „Zdravas, milosti 

plná, Pán s tebou.“ Ona sa nad 

jeho slovami zarazila a rozmýšľala, 

čo znamená takýto pozdrav. Anjel 

jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si 

milosť u Boha. Počneš a porodíš syna 

a dáš mu meno Ježiš…“ 

Tento rozmerný obraz (98 x 217 

cm) pôvodne pochádza z kostola San 

Bartolomeo v Monte Oliveto a teraz 

je umiestený v talianskej Florencii, 

v galérii Uffizi. Nebudeme sa zaoberať 

skutočným autorstvom tohto obrazu, 

pretože niektorí odborníci ho 

pripisovali maliarovi Ghirlandaiovi, 

ale teraz platí všeobecne prijatá hypotéza, 

že toto dielo namaľoval Leonardo 

da Vinci v mladosti potom, čo 

opustil Verrocchiov ateliér. 

Na obraze vidíme v popredí kľačiaceho 

archanjela Gabriela v bohato 

nariasenom rúchu, pozdvihujúceho 

pravú ruku na pozdrav. Práve 

jemnosť tváre i rúk prezrádza štýl 

Leonarda da Vinci. V ľavej ruke drží 

stvol s kvetmi ľalie, symbolizujúcimi 

čistotu, v ktorej bude počatý a inkarnovaný 

syn Boží Ježiš. Oduševnené, 

ušľachtilé črty tváre mladistvej 

Panny Márie prezrádzajú vážnosť 

a dôstojnosť; stáva sa typom 

Madony, typickej i pre maliara a sochára 

Verrocchia. 

Krajinomaľba v pozadí predstavuje 

akoby prehliadku stromov rastúcich 

v Toskánsku. Ich temná zeleň dáva 

vyniknúť zjasnenému profilu archanjela 

Gabriela, rovnako ako tmavá 

stena domu dáva vystúpiť tvári i celej 

postave Panny Márie. Toto rytmické 

striedanie svetlých a tmavých plôch 

vytvára hĺbku obrazu, ktorá začína 

v popredí precízne vypracovanou 

rozkvitnutou lúkou, končí v pozadí 

vo svetle oblohy sa strácajúcim prístavom 

s loďami a nakoniec mestom, 

ktoré sa skôr dá len tušiť. Teraz nám

Panne Márii 

napadá prvá detsky prostá otázka: 

„Prečo archanjel Gabriel má krídla 

a budúca matka Ježiša ich nemá? 

Prečo ľudia vlastne nemajú krídla?” 

Iste, pre hlbšie pochopenie a vysvetlenie 

tejto otázky nepostačí povrchná 

informácia: „Anjelov predsa umelci 

vždy spodobňovali s krídlami, s peruťami 

– či už sochári alebo maliari.” 

Umelci, obdarení inšpiráciou, mohli 

vidieť tieto postavy z výšin svojím 

vnútorným zrakom vo forme obrazov, 

ktoré sa im boli zjavovali. 

Kedysi som ako dieťa stála v úžase 

pred postavami anjelov v kostole, 

kam sme chodievali. Boli takí krásni 

a predsa vzdialení, a ja som mimovoľne 

cítila veľký vnútorný odstup. 

Tie postavy boli z polychromovaného 

dreva a vzbudzovali toľko otázok, 

na ktoré som nemohla nájsť 

odpoveď. Ubehlo veľa času, než mi 

bolo dopriate stretnúť sa s Posolstvom 

Grálu a odpovede na tieto 

otázky konečne vyzdvihnúť ako poklad, 

pochopiť, že krídla majú anjeli 

preto, lebo sa čisto zachvievajú 

vo vôli Božej, a tiež preto, lebo nechcú 

vôbec nič iné. Avšak tam, kde 

vzniká vedomie vlastného ja, tam 

tieto krídla odpadajú. 

A pretože ľudia sú duchovného pôvodu 

a vyvíjajú vlastné chcenie, teda 

majú slobodnú vôľu, nie je možné, 

aby sa u ľudí krídla vôbec vyvinuli. 

Ako je potom možné, že archanjel 

Gabriel, pochádzajúci z Božského, 

čo je pre ľudského ducha nepredstaviteľná 

vzdialenosť a úplne iný, oveľa 

mocnejší druh bytostnosti, pokľaká 

pred „nepatrným” ľudským duchom, 

pozemskou ženou, aj keď svojimi 

schopnosťami vyvolenou na zrodenie 

Ježiša, syna Božieho na Zemi? 

Ak si znovu pozorne prečítame text 

Biblie, nenájdeme žiadnu zmienku 

o tom, že by archanjel Gabriel pred 

Máriou pokľakol. Je napísané: „Anjel 

prišiel k nej a povedal: „Zdravas, milosti 

plná, Pán s tebou.“ 

Pri spozemšťovaní prijímaného 

obrazu umelec asi nechal pôsobiť aj 

svoj dobre vyvinutý pozemský nástroj, 

rozum, a ten napovedal, že aj 

archanjel sa musí skloniť pred budúcou 

matkou Syna Božieho. Alebo je 

to chorobný sklon nás ľudí myslieť si, 

že máme v sebe čosi božské? Že môžeme 

byť dokonca rovnocenní alebo 

nadradení bytostiam z Božej ríše? 

Posolstvo Grálu nás v tomto zmysle 

presne usmerňuje: „Každý človek 

žije preto v bludnej domnienke, ak 

si namýšľa, že má Boha v sebe, že je 

sám božský, alebo že sa takým môže 

stať. Má v sebe duchovné, ale nikdy 

božské. A v tom spočíva zásadný nepreklenuteľný 

rozdiel. Človek je tvorom 

a nie časťou Stvoriteľa, ako si to 

niekto snaží nahovoriť. On je a zostane 

dielom, nikdy sa nebude môcť 

stať majstrom.“ 

Hľa, akým pokladom je vedenie – 

živé Slovo, darované z najvyšších 

výšin ľuďom na ich oveľa rýchlejšie 

duchovné dozrievanie, vnášajúce 

jasno do sporných otázok všetkých 

oblastí ľudského konania. 

Milada Zubatá • 

milada.zubata@svetgralu.cz 

Literatúra: 

Biblia (podľa ekumenického vydania 

z r. 1985), Biblická spoločnosť 1990 

Abd-ru-shin: Vo svetle Pravdy – Posolstvo 

Grálu, Stiftung Gralsbotschaft, 

Stuttgart 1983 

Dejiny umenia, José Pijoan, Odeon, 

Praha 1979 

Najväčší maliari, 

Eaglemoss International 2000 

47 

Svet Grálu 

22 | 2009

NÁZORY 

48 

Svet Grálu 

22 | 2009 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

číslo 22/2009, vyšlo 1. 12. 2009. 

Redakcia: 

SVET GRÁLU n. o. 

Rastislavova 9, 040 01 Košice 

Adresa administrácie: 

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), 

Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice), Adela Slováčková, 

Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko), 

Artur Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno) 

Prekladatelia a korektori: 

Mária Harčaríková, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, 

Mária Pesselová, Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová, 

Vladimír Trebichalský 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu n. o. 

Administrácia SG, 

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala (Bratislava), 

Milan Púček (Dubnica nad Váhom) 

Distribúcia: 

Tomáš Mešťánek (Bratislava) 

Marketing: 

Pavol Sokol (Pezinok) 

On-line obchod: 

Maroš Látal (Bratislava) 

Grafika: 

Kristýna Franková (Brno), Jozef Lehotkai (Ráztočno), Alena Nairn (Praha), 

Pavel Patloch (Karviná), Martin Pukančík (Košice), Mário Comisso (Košice) 

Tlač: 

družstvo EKON, Jihlava 

Ilustrácie: 

• Dreamstime: David Cox, Reading, United Kingdom (titul), Blaz Kure, 

Ljubljana, Slovenia (5), Moniv (9), Bram Janssens, Kortrijk (heule), 

Belgium (32), Miodrag Gajic, Belgrade, Serbia (39), Pixel-pizzazz (39), 

Pawel Strykowski Bielsko - Biala, Poland (43), Enruta (43), Kobra (23) 

• morguefile.com: Daren Hester, Macon, USA (2) 

• GralsWelt: (11, 12, 14, 33–38) 

• Svět Grálu: (49, 34) 

• Wikimedia Commons/Wikipedia.org: Marie-Lan Nguyen (2), 

Leonardo da Vinci, Annunciation (46–47), Petr Novák (15, 18–19), Jiří 

Paclík (16), (25–27) 

• Jozef Lehotkai, Ráztočno: (39–42, 44, 49, 50) 

• Kristýna Franková, Brno: (24) 

• Filip Langar, Praha: (titul, 28–31) 

• Karel Prskavec, Liberec: (zadná strana obálky) 

Cena: 

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk) 

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk) 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. 

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky. 

Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu 

si možno objednať na adrese: 

Nováčkova 26, 614 00 Brno 

www.svetgralu.cz 

ISSN 1614-5127 


Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede 

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, 

alebo kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak 

náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše 

príspevky. 

redakcia 

Ako správne dýchať 

Mal by som otázku, či viete, ako 

správne dýchať? Aký dlhý by mal byť 

nádych a výdych a pod.? 

(meno v redakcii) 

Dýchaním získava telo kyslík, ktorý 

je potrebný na štiepenie chemických 

väzieb molekúl glukózy. Týmto spôsobom 

sa uvoľňuje energia, ktorá 

slúži na zaistenie životných potrieb 

každej jednotlivej bunky. Kyslík 

však v tele nepôsobí len ako prvok, 

ale aj ako sila, ktorá je s týmto prvkom 

bytostne spätá a z neho pôsobí. 

Prítomnosť tejto sily sa v tele prejavuje 

nepretržitými premenami buniek 

a tkanív, neustálou vnútornou 

prestavbou a reorganizáciou, ktorých 

dôsledkom je telesný vývoj, diferenciácia, 

adaptácia a tiež regenerácia. 

Nedostatok tejto sily sa prejavuje 

pravým opakom – degeneráciou 

a predčasným starnutím. 

Telesné pochody sú však vždy aj 

výrazom vnútorného života. Spôsob, 

akým človek utvára svoj vnútorný 

život, je smerodajný aj pre 

funkciu jeho tela. Pokiaľ je človek 

naplnený tvorivou radosťou a optimizmom, 

dýcha sa mu oveľa lepšie, 

pretože zdravá pohyblivosť jeho 

vnútorného sveta je rovnorodá s povahou 

sily kyslíka. Dýchanie je potom 

ľahké, pretože sila má v jeho 

psychike prirodzenú oporu a môže 

s ňou rezonovať. Naopak, ak je človek 

smutný, z jeho duše vychádza 

kyslíku v ústrety – namiesto rovnorodej 

sily – určitý druh odporu. 

Dych je ťažší, pretože je narušený 

súlad medzi silou, ktorá momentálne 

ovláda vnútorný svet človeka, 

a silou, ktorá s každým nádychom 

do neho preniká. Z uvedeného vyplýva 

základné pravidlo správneho 

dýchania: ak chce človek správne 

dýchať, musí si uvedomiť, že dýchanie 

súvisí s jeho psychickým stavom, 

za ktorý nesie sám zodpovednosť. 

Súvislosť medzi psychickým 

a telesným stavom dokladá aj dlhoročná 

lekárska skúsenosť. Ľudia, 

ktorí trpia depresiami, rezignáciou, 

či pocitmi beznádeje, inklinujú 

oveľa viac k ochoreniam dýchacieho 

systému. 

Pravda, zvýšenou kontrolou dýchania 

možno spätne ovplyvniť aj 

psychiku. Kde však nemajú dychové 

cvičenia vytvorený vhodný základ aj 

v psychike, tam sa akékoľvek dychové 

cvičenie môže uplatniť len veľmi nedokonale. 

To znamená, že akékoľvek 

dychové cvičenia budú prinášať najväčší 

efekt tam, kde sa vnútorné postoje 

budú najviac približovať charakteru 

už spomínanej sily kyslíka. 

K mechanickej stránke dychu je 

možné poznamenať toľko, že výdych 

by mal byť zhruba dvakrát dlhší než 

nádych. Nadychujeme sa nosom, vydychujeme 

nosom, prípadne ústami.

NÁZORY 

Malo by platiť, že najlepším dychovým 

cvičením je svižný pohyb 

na čerstvom vzduchu. 

Samotné mechanické ovládanie 

a riadenie dýchania rôznymi dychovými 

cvičeniami prináša len málo 

prospechu. Sledovaním a riadením 

hĺbky či frekvencie dýchania sa automaticky 

prisudzuje významná úloha 

prednému mozgu. Ak sa však chceme 

upokojiť, nemali by sme tento neúnavný 

generátor myšlienkového nepokoja 

a pochybností akýmkoľvek 

spôsobom rozdúchavať. Pozornosť 

by mala spočívať len na dýchaní samotnom 

– tak, ako ho telo samo vytvára. 

Nehodnotiť, neovplyvňovať, 

nezasahovať. Iba sledovať svoj dych 

a vnímať, ako sa rozprestiera a znovu 

vytráca (Číňania hovoria „načúvať“ 

svojmu dychu). Taká jednoduchá 

a samozrejmá vec, ako je prosté pozorovanie 

vlastného dýchania, berie 

prednému mozgu možnosť uplatnenia. 

Vytrvalá reťaz myšlienok sa 

tak pozvoľna prerušuje a vedomie sa 

vznáša akoby v jednom bode. Energia, 

ktorú stravovali neúnavné myšlienkové 

pochody, je naraz k dispozícii 

a môže slúžiť na obnovenie síl. 

MUDr. Jan Palouček 

Spomienky 

na predchádzajúce 

životy na Zemi 

Mám pocit, že som žila v minulom živote 

v Írsku, pretože sa cítim s touto 

krajinou obzvlášť spojená. Mám tiež 

dojem, že si veľa ľudí viac či menej vedome 

spomína na svoje predchádzajúce 

životy. A okrem toho sa mi už 

niekoľkokrát stalo, že práve ľuďom, 

ktorí tvrdili, že nikdy neverili v reinkarnáciu, 

v istých situáciách často vykĺznu 

slová: „nie, v tomto živote to už 

asi nezažijem…!“ 

Myslíte si, že by mohol byť môj dojem 

správny? 

C. S. (meno v redakcii) 

Môj osobný pohľad na svet vychádza 

z toho, že my ľudia žijeme na tejto 

zemi viackrát. Z toho tiež vyplýva, 

že je celkom možné, že ste už v Írsku 

žili a cítite sa s touto krásnou krajinou 

zviazaná. 

V literatúre je často zmienka o takých 

spomienkach na minulosť. 

Ja osobne mám dojem, že mnoho 

ľudí, bezpochyby väčšina, si do určitej 

miery na svoj predošlý život 

na zemi spomína. 

Siegfried Hagl 

Vykladanie kariet 

Jedna moja známa si nechala vyložiť 

karty a teraz sa to chce aj sama naučiť, 

aby mohla pomáhať druhým ľuďom. 

Čo k tomu môžete povedať? 

Ch. B. (meno v redakcii) 

Je ťažké všeobecne sa vyjadrovať 

k tejto téme, pretože podobne ako 

v prípade astrológie ľudia sledujú 

rôzne zámery a ciele. Pri tzv. videniach 

budúcnosti je vždy dôležité ľuďom 

vysvetliť, že náš osud nie je nezmeniteľne 

a neovplyvniteľne predurčený. 

Každý človek má činorodo 

pôsobiť a aktívne utvárať svoj život 

a osud, inak jeho bytie stratí zmysel. 

Podľa môjho názoru môže symbolika 

kariet v rukách povolaného človeka, 

ktorý má znalosti o jemnohmotných 

súvislostiach, ponúknuť človeku 

prijatie určitej životnej situácie 

a ukázať isté možnosti – ale nič 

viac, a v žiadnom prípade nemôže navrhnúť 

jedinú možnú cestu riešenia. 

Vcelku možno povedať, že očakávania 

vkladané do výkladu kariet sú väčšie, 

než možnosti ich zmysluplnej pomoci. 

Werner Huemer 

Dobrý deň, 

som predplatiteľkou Vášho časopisu. 

Musím Vás pochváliť za obsahovú 

náplň Sveta Grálu – zvlášť ten posledný 

(SG č. 

21 pozn. red.) 

bol veľmi vydarený, 

myslím, že 

otvorí oči mnohým 

záujemcom o ezoteriku, 

ktorí nekriticky (zväčša s dobrým 

úmyslom a v nevedomosti) pristupujú 

k štúdiu a praktikovaniu 

rôznych pochybných praktík a potom 

sami majú množstvo rôznych problémov, 

hlavne psychických a často si narušia 

i vzťahy s blízkymi ľuďmi. 

Zároveň by som si chcela i objednať 

kalendár farieb na r. 2010 a knihu Poselství 

barev. 

Zuzana 

Vážená redakcia, 

časté články o vode vo Svete Grálu ma 

viedli, okrem iného, k hlbokému zamysleniu 

sa nad tým, čo naša domácnosť 

vypúšťa do kanalizácie. A tak 

okrem výmeny konvenčných potravín 

za bio-potraviny sme urobili zásadnú 

zmenu vo výbere kozmetických, 

čistiacich a pracích prostriedkov. Tie 

konvenčné sme vymenili za bio a eko. 

Dnes mi pripadá nepochopiteľné, 

prečo sme vlastne fosfátové, tenzidové 

a ktovie ešte aké chemické prostriedky 

používali. Je len škoda, že sme k tomuto 

rozhodnutiu nedošli skôr... ale 

lepšie neskoro, než nikdy... 

Veľa sily vo Vašej práci a ďakujem. 

J. P., Praha (meno v redakcii) 

Svet Grálu 


49 

Svet Grálu 

22 | 2009

O SLOBODE 

Istý rečník povedal: Hovor nám O SLOBODE. A on povedal: 

...Neoslobodíte sa vtedy, keď vaše dni budú bez starostí a vaše noci bez túžob a žiaľu, 

ale až vás starosti prikvačia k zemi a vy nad ne vzlietnete nahí a nespútaní. 

A ako inak sa povznesiete nad svoje dni a noci, než že strhnete svoje okovy, 

do ktorých ste si na úsvite svojho poznania ovinuli svoje poludnia? 

Vedzte, že to, čo nazývate slobodou, sú okovy, hoci sa blyštia na slnku a vám oslepujú oči. 

To, čo opúšťate, keď sa oslobodzujete, sú len úlomky vášho nepravého ja. 

Ak by ste chceli zrušiť nespravodlivý zákon, vedzte, 

že tento zákon je písaný vašou vlastnou rukou na vaše vlastné čelo. 

Nemôžete ho zrušiť spálením zákonníkov, ani umývaním čiel vašich sudcov, 

hoci by ste vyliali na nich celé more. 

Ak by ste chceli zbaviť trónu tyrana, najprv zničte trón, ktorý ste mu postavili vo svojom vnútri. 

Lebo ako môže tyran vládnuť slobodným a hrdým, 

ak sami nezotročili svoju slobodu a nepokorili svoju hrdosť? 

A keby ste sa chceli zbaviť nejakej starosti, vedzte, že ste si ju sami nakládli, a nikto ju na vás neuvalil. 

A keby ste chceli zahnať svoj strach, jeho sídlo je vo vašich srdciach, 

a nie v rukách tých, ktorých sa bojíte. 

Vravím vám, všetko vo vás žije v spoločnom objatí; 

želané i nechcené, odporné i milé, to, po čom bažíte, i to, čoho sa bojíte. 

Ako svetlo a tieň, všetko vo vás žije vo dvojiciach, ktoré ako blížencov nemožno rozdeliť. 

A keď tiene zblednú a viac ich niet, svetlo, čo zostane, zmení sa na tieň iného svetla. 

A tak keď vaša sloboda stráca svoje putá, stáva sa sama putami ešte väčšej slobody. 

50 

Svet Grálu 

22 | 2009 

Chalíl Džibrán: Prorok 

Preklad: Marián Dujnič, 

Gardenia Publishers 2005

VS ponuka DVD ponuk a DVD ponuka 

DVD ponuk a DVD Svet Grálu TV 

DVD ponuk a DVD ponuk a DVD pon 

Smrť a druhý breh 

správy z hraníc pozemského života 

4 

AKCIA 

2 

za cenu ! 

Pri kúpe celej DVD edície 

získate štyri DVD za cenu dvoch 

Nová cena: 17,80 € /536,24 Sk 

Pôvodná cena: 35,60 € /1072,48 Sk 

• Výskum smrti 

• Skúsenosti blízke smrti 

• Mimotelesné zážitky 

• Rozhovor: Bernard Jacoby - 

interview so známym nemeckým 

výskumníkom smrti 

• Záhada vedomého bytia 

• Čo je to vedomie? 

• Kde sídli duša človeka? 

• Rozhovor: Gerd Harms - Vedecký 

pohľad na aspekty života 

na druhom brehu 

• Určenie okamihu smrti 

• Sú darcovia orgánov vôbec mŕtvi? 

• Rozhovor: Sieglinde Fuchs - 

Skúsenosti z práce v hospicoch 

Strach a depresia 

životné pomoci pre dušu 

• Čo je to duša? 

• Duša v kríze 

• Rozhovor: Dr. Elisabeth Lukas - Na 

návšteve u známej logoterapeutky 

• Keď svet zošedivie 

• Aké sú príčiny depresie? 

• Telo, duša a duch 

• Strach, úzkosť, záchvaty paniky 

• Rozhovor: Susane Barknowitz - 

Psychoterapeutka o strachu 

a zmysle života 

Umrieť dôstojne 

dôstojne žiť – dôstojne umrieť 

• Opatrovanie starých ľudí 

• Život s demenciou 

• Práca v hospicoch 

• Rozhovor: Martin Weidenfelder - 

Správne zaobchádzanie s ľuďmi 

postihnutými demenciou 

• Život v kóme – príbeh 

• Chceš mi darovať svoje srdce? 

• Tienisté stránky transplantačnej 

medicíny 

• Duša a vyžarovanie krvi 

• Rozhovor: Anna Bergmann - Pozadie 

a kritériá mozgovej smrti 

• Moderná medicína a smrť 

Osud a reinkarnácia 

skryté súvislosti určujúce náš osud 

• Neviditeľná sieť osudu 

• Náhody, predtuchy a údery osudu 

• Videnia, zjavenia a vízie 

• Veštci a proroctvá. Je budúcnosť 

predurčená? 

• Rozhovor: Petra Rahlfs – mediálna 

poradkyňa 

• Existuje slobodná vôľa? 

• Mozog a duch – kde sídli slobodná 

vôľa? 

• Jenny Cockell – spomienky na minulý 

život 

• Reinkarnácia v histórii a náboženstve 

• Rozhovor: Dr. Monika Schulze 

- Reinkarnácia v literatúre 

a kresťanstve

"Nádej nie je presvedčenie, že sa niečo vydarí, ale istota, že niečo má zmysel - 

bez ohľadu na to, ako to dopadne.“ 

Václav Havel

SG22

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?