SG17

V ďalšom čísle časopisu: 

Krása 

titulná téma: 

Svet Gr álu 

Grál je od dávnych čias 

symbolom ideálu, 

hľadania vysokých 

duchovných 

a mravných hodnôt. 

V 21. storočí sa svet 

zmenil na nepoznanie, 

ale hodnoty zostávajú. 

Krása nie je ľúbivosť, krása je prejavom dokonalosti; podobne ako hudba – 

neuchopiteľný a ťažko opísateľný posol z výšin, oslovujúci priamo ducha 

človeka, povzbudzujúci, napovedajúci, ukazujúci cestu. Ľudskému svetu 

dnes chýba krása, a on na to chorľavie. 

Svet Grálu č. 18 

vychádza 1. decembra 2008 

Už v predaji nové DVD z edície 

TV 

Svet Grálu 

Umrieť dôstojne 

Tienisté stránky transplantačnej medicíny 

Dôstojne žiť – dôstojne umrieť 

Duša a vyžarovanie krvi 

Život v kóme 

Časopis Svet Grálu, ktorý 

vychádza súčasne aj v češtine, 

nadväzuje na nemecký 

Gr alsWelt, francúzsky 

Monde du Graal 

a anglický Gr ailWorld, 

ktoré si vo svojich krajinách 

získali už tisíce stálych čitateľov. 

Svet Grálu vychádza 

štyrikrát ročne. Informácie 

o predplatnom nájdete 

v prílohe alebo na internete: 

www.svetgralu.sk 

TV 

Svet Grálu 

Objednávajte prostredníctvom objednávkového kupónu na konci časopisu, alebo v našom 

On-line obchode na stránke www.svetgralu.sk 

15/2008 SVěT GRÁLU 

SVěT GRÁLU 

 

16/2008 SVET GRÁLU 

březen – květen 2008 · číslo 15 

strana 5 

Reinkarnace a křesťanské dogma 

strana 10 

Kouření a jeho následky 

Zázraky na nebi 

strana 21 

Sebevražda jako východisko ? 

Duchovní příčiny 

nemocí 

SVET GRÁLU 

 

Duchovní souvislosti v životě 

strana 26 

Hrdé San Marino 

jún – august 2008 · číslo 16 

Gándhí - experimenty a služba 

strana 5 

strana 32 

cena 78 Kč 

Tolerancia v kresťanstve 

strana 16 

Indigové deti: Ľudia budúcnosti? 

strana 22 

ODKUD SE BEROU 

Kráľovstvo ruží 

strana 28 

V Y N Á L E Z Y ? 

Mária z Magdaly 

strana 34 

cena 87 Sk 

Zoznámte sa: 

V o d a ! 

Duchovné súvislosti v živote 

Nakupujte so zľavou v On-line obchode 

Svět Gr álu 


www.svet.gralu.cz 

Knihy 

Časopis Svet Grálu 

DVD, CD 

www.svetgralu.sk

OBSAH 

Vzťahy 

Alebo je to predsa len ten pravý? 5 

Reinkarnácia 

Znovu sa mi narodila moja dcéra 

Len tri roky po pôrode sa Bianka Scheibnerová 

dozvedá o tom, že jej dcéra ju zrejme pozná 

už dlhšie: z minulého života 7 

Zdravie 

Ktoré látky pôsobia priaznivo na vyžarovanie krvi 10 

Komentár 

Bol Ježiš vševediaci? 14 

TÉMA 

Čas nádejí 

Od Štúra k Štefánikovi 

O kľúčových momentoch vývoja Slovákov 

k národnej svojbytnosti 16 

TÉMA 

Krása národov 22 

téma 

ČSR, my a dnes 24 

Na zamyslenie 

Apokalypsa 28 

Príroda 

Voda (2. časť) 

O vode, lese a podivuhodných 

objavoch Viktora Schaubergera, lesníka, 

pozorovateľa prírody a fenomenálneho 

konštruktéra v jednej osobe 30 

Recenzia 

Okultní kancléř 34 

Náboženstvo 

A predsa Kristus nezomrel za všetkých 35 

Osobnosť 

Abd-ru-shin – III. diel 

Život a dielo 36 

NÁZORY 

Listy čitateľov 40 

Na záver… 

Každý chlebík je dobrý, ale ten vlastný je najlepší! 42 

repáčte, ale… prečo to vlastne robíte?“ 

opýtala sa mladá žena na 

„P 

návšteve v našej redakcii. Nuž, čo nútilo 

a núti ľudí tvoriť? Túžba priniesť 

na svet krásu, napodobniť to, čo vytvára 

posvätná sila, oživujúca stvorenie? 

Pri pohľade na diela veľkých 

umelcov, či na dieťa, snažiace sa nakresliť 

svoj prvý obrázok, alebo zložiť 

prvú básničku, si ani nemôžeme 

myslieť nič iné, než to, že človek je 

povolaný na to, aby ustavične niečo 

vytváral. Toto ma napadlo ako odpoveď 

na spomenutú otázku. A ešte, 

že človek by niekedy mal robiť niečo 

aj z vďačnosti. Napríklad z vďačnos ti 

za to, že sa dostal k poznatkom, ktoré 

mu v živote nejako pomohli. Aj ja 

osobne mám pocit dlhu, keď si spomeniem, 

koľko dobra ma v živote 

postretlo. Zažil som mnoho situácií, 

keď jedna dob rá rada či myšlienka 

mala pre mňa cenu zlata. Naposledy 

to bola takáto, možno na prvý pohľad 

banálna záležitosť. Posťažoval som sa 

na návšteve u známej bylinkárky, že 

každé ráno cítim na žalúdku akúsi 

ťažobu. Vlastne boleli ma aj kríže 

a s mojimi obličkami tiež nebolo 

niečo v poriadku. Vypočula si súhrn 

mojich ťažkostí a potom mi priamo 

ukázala, kde všade proti svojmu zdra‐ 

3 

Svet Grálu 

17 | 2008

NA ÚVOD... 

viu hreším. „Čo ráno jete?“ opýtala sa. 

„Nuž, kávu...“ „Aha, a čudujete sa, že 

vás bolí žalúdok! Keby ste to náhodou 

nevedeli, káva vám žalúdok prekyslí. 

Skúste si dať ráno namiesto kávy 

teplú vodu s citrónom.“ Na bolesť 

krížovej chrbtice mi potom odporučila 

Pilatesove cvičenia a na obličky... 

no, to by bolo na dlhé rozprávanie. 

Za jedno popoludnie som takto dostal 

hneď niekoľko dobrých rád nad 

zlato. A verte, pomohli mi. Nie že by 

som o niektorej z týchto vecí nepočul 

už predtým, alebo nemal podozrenie, 

že si za rannú ťažobu na žalúdku môžem 

sám. Ale chcelo to asi ráznejšie 

upozornenie z úst povolanej autority. 

A najmä, žalúdok, chrbtica aj obličky 

museli začať protestovať. Viem, je to 

dosť biedna vizitka toho, ako som si 

vtedy všímal vlastné telo. No mám 

pocit, že podobne ignorantský prístup 

má mnoho ľudí nielen k zdraviu, 

ale aj k ďalším závažným veciam. Nie 

že by sme nevedeli, čo nám škodí, čo 

pomáha a čo nám hrozí, alebo že by 

na svete nebolo dosť poznania o tom, 

ako žiť oveľa, oveľa lepšie. Jednoducho 

povedané – do mnohej zmeny sa nám 

nechce. Alebo máme strach vybočiť 

z vychodených koľají a dozvedieť sa, 

či skúsiť niečo nové. Napríklad moja 

babka (dúfam, že mi tú zmienku aj 

z druhého sveta odpustí), bola za 

svojho života pevne presvedčená, že 

má vo svojom malom katechizme 

všetky správne modlitby, ktoré človek 

môže potrebovať. Horšie bolo, že 

všetky moje budhistické, hinduistické 

či taoistické knižky pokladala za dielo 

Satanovo a zo samého strachu ich 

nikdy ani neotvorila. Alebo iný, modernejší 

príklad. Dorastenci, o šesťdesiat 

rokov mladší od mojej babky, 

o sebe radi hovoria, že sú vnútorne 

slobodní, ale veľmi ťažko znášajú, ak 

im poviete, že fajčením marihuany 

nedosiahnu duchovné osvietenie. 

Niektorým dokonca trvá roky, kým 

pochopia, že sa vplyvom THC stávajú 

4 

Svet Grálu 

17 | 2008 

prihlúplo sa usmievajúcou figúrkou, 

ktorá upadá do čoraz väčšej apatie. 

Našťastie, napriek všetkým ľudským 

omylom a utkvelým názorom skutočný 

život okolo nás beží svojou cestou 

a vždy nám znova so stále väčším 

dôrazom kladie do cesty svoje požiadavky. 

Tá naša ľudská tvrdohlavosť 

je teda tak trochu na smiech a tak 

trochu do plaču. Krutou pravdou je, 

že sme často dobrovoľnými otrokmi 

vlastných zvyklostí, sme uväznení 

vo vlastnom vnútri a zviazaní aj vo 

svojom správaní sa navonok. A keď 

už padneme na dno a ďalej sa nedá, 

utiekame sa k zázračným návodom 

na uzdravenie, úspech, zbohatnutie či 

zoštíhlenie. Podľa možnosti bez nutnosti 

niečo významné zmeniť na svojej 

povahe. Veď taká televízna jasnovidka 

vám z dátumu narodenia rada 

vyveští, aké schopnosti máte a aké 

nie a podľa toho, ako veľmi sa chcete 

nechať manipulovať, vám povie aj to, 

či váš vzťah s partnerom bude fungovať, 

alebo si radšej máte nájsť iného. 

Oproti životu bez konkrétneho cieľa 

je takto zvonka nalinkovaný život 

zdanlivo veľmi pozitívny. Dokonca sa 

vám môže začať „dariť“. Ak prejdeme 

okolo jasnovidky k niektorej z ezoterických 

škôl, do zvieme sa, že v živote 

môžeme dosiahnuť takmer všetko, 

čo veľmi chceme. Musíme sa len rozhodnúť 

byť zdraví, bohatí a milovaní. 

Samozrejme, na to je potrebné trénovať 

a pozitívne myslieť, využiť každú 

príležitosť. No prejde nejaký ten rôčik 

a zistíme, že aj takýto úspech a šťastie 

má svoju od vrátenú tvár a obmedzenú 

trvanlivosť. Učiteľ Život 

sa nedá oklamať a nakoniec si vždy 

nájde spôsob, ako nám pripomenúť, 

že aj zdravie, peniaze a partnerská 

láska sú príjemné, ale pre skutočný 

zmysel ľudského bytia predsa 

len vedľajšie veci. Konečne možno 

prídeme na to, že je chybou, ak myslíme 

vždy na seba, na svoje želania 

a túžby. A keď sa nakoniec začneme 

zamýšľať nad tým, že v pas ci vlastných 

želaní vlastne trpíme – a nie 

len ako jednotlivci, ale aj ako národ 

a v konečnom dôsledku ľudstvo, 

nachádzame sa vlastne na začiatku 

cesty ku skutočnému životu. Zdá sa, 

že naša ľudská pospolitosť bude stále 

nepríjemnejšie konfrontovaná s tým, 

že sa všetky sladké želania až príliš 

často obracajú na svoj rub. Ak pre nič 

iné, tak už len preto, aby sme si začali 

všímať, že na tejto Zemi nežijeme 

sami. A hoci sa nám niekedy môže 

zdať, že za dverami nášho domova už 

nejde o nič, neradostné spoločenské 

javy nám z času na čas nepríjemne 

pripomenú, že žijeme vo svete, kde 

predsa len mali platiť isté pravidlá. 

Hoci to slovo sa už nenosí. Vlastne, 

skoro všetky hodnoty, na ktoré sa ešte 

nedávno odvolávali spoločenské autority 

ako aj tí najvýznamnejší politici, 

pôsobia dnes akosi zastaralo. Kým 

Štúr vzbudil nadšenie svojich študentov 

v Hornom Uhorsku prednáškami 

o tom, že raz bude slovenčina akceptovaným 

jazykom a Slováci samostatným 

národom so svojimi právami, na 

prvej československej vlajke o pár desaťročí 

neskôr sa zaskvel výrok Jana 

Husa „Pravda víťazí“ a počas nežnej 

revolúcie sa nikto nehanbil používať 

slová ako „viera, nádej, lás ka“, dnes 

sme už niekde inde, už sme vytriezveli. 

Práve preto snáď nie je zlé pripomenúť 

si časy, keď ľudia mohli s dôverou 

vzhliadať k politikom, ktorí 

boli zároveň filozofmi čiže múdrymi 

ľuďmi s čistým štítom. Možno nás 

aj články o tejto veľkej dobe inšpirujú 

k tomu, aby sme malý prvý krok 

k čestnej spoločnosti urobili my 

sami – tým, že začneme dávať svojim 

blízkym zo seba to najlepšie. Želám 

nám všetkým, aby sme takto objavili 

ozajstné šťastie, ktoré nám nikto nemôže 

dať ani vziať. 

Roman Levický

vzťahy 

ALEBO JE TO PREDSA LEN 

TEN PRAVÝ? 

„Znova som bola zamilovaná do toho nepravého, nemala som 

svojmu citu tak ľahkomyseľne dôverovať!“ hovorí priateľka po 

tom, čo jej známosť stroskotala už po piatykrát. O podobné skúsenosti 

dnes nie je núdza. Čo sa vlastne stane, že sa ľudia do seba 

zamilujú a čo je tajomstvom šťastných manželstiev? 

ilióny ľudí trpia v nešťastných 

M manželstvách, alebo sa trápia 

kvôli nedávnemu rozchodu a pochybujúc 

hľadajú toho správneho partnera. 

Šťastie a utrpenie kvôli láske patria 

k najdôležitejším témam našej spoločnosti. 

No nebolo to tak odjakživa. 

Ideál vnútornej romantickej lásky ako 

pohnútky pre manželstvo je známy 

až od 18. storočia. Tento ideál však 

bol výsadou len nemnohých, pretože 

väčšinu nastávajúcich manželských 

zväzkov určovali rôzne zvyklosti a finančné 

či politické dôvody. Stávalo sa 

i to, že mnohé nevoľníčky sa dokonca 

dobrovoľne vydali za svojho statkára. 

Obojstranná náklonnosť, taká, akú 

dnes považujeme za dôležitú, nebývala 

častým dôvodom sobáša. 

Dokonca ani u dávnejších vyspelých 

civilizácií to nebolo inak. V knihe 

o povestnej Atlantíde sa dokonca hovorí: 

„Vašu takzvanú lásku sme nepo- 

znali. Vyvolili sme si ženu podľa svojho 

pozorovania a vyjednávali sme potom 

s otcom (…) Jej samotnej sa nikto nepýtal. 

Pokladalo sa za česť, keď si ju 

niektorý muž vyvolil. (…) Obyčajne volil 

muž dievča, u ktorého si bol istý, že 

ho neodmietne, pretože sa pri voľbe dal 

viesť len rozumom.“ 1 

Tento úryvok opisuje správanie, 

ktoré v niektorých krajinách prevláda 

ešte aj dnes: ženy si vážia iba ako gazdiné 

a matky podriadené mužovi a neberie 

sa zreteľ na ich vlastné rozpoloženie. 

Sú však dnešné zväzky, založené na 

cite, šťastnejšie a trvalejšie? Každé tretie 

manželstvo u nás končí rozvodom, 

v USA tak končí dokonca každé druhé. 

Nikto sa nechce vracať do minulých 

čias, keď sa ideál vášnivej lásky nevznášal 

v povedomí a vy ste si museli po celý 

život vystačiť s nanúteným partnerom. 

Aké sú teda zákonitosti vzťahov medzi 

mužom a ženou, 

aby sa láska 

mohla rozvíjať 

ako jeho základ? 

Ako to, že to ženy 

a mužov k sebe 

navzájom priťahuje? 

Táto otázka 

dodnes ešte nie je 

celkom rozriešenou 

záhadou. 

„Tomu, prečo 

si dvaja ľudia vy‐ 

berú jeden druhého, často chýba akákoľvek 

logika,“ hovorí svetoznámy 

newyorský sociopsychológ Art Aron 2 . 

Vo svojej „Teórii sebarozširovania“ to 

odôvodňuje silnou hnacou silou: človek 

sa vraj čoraz väčšmi usiluje vplývať na 

svoj život. „Preto ho obzvlášť priťahujú 

protiklady, ktoré mu ponúkajú najväčšie 

možné sebarozšírenie,“ hovorí Aron. 

Na druhej strane – šance na nadviazanie 

vzťahu sú často najväčšie u niekoho 

podobného, čo dokazujú aj niektoré 

vedecké štúdie 3 . 

Protiklad a podobnosť ako dva základné 

princípy partnerskej voľby – 

neprotirečí si to navzájom? Veď aj ľudová 

múdrosť hovorí: „Protiklady sa 

priťahujú,“ ale aj: „Rovný rovného si 

hľadá.“ 

Každý sa už iste nejedenkrát z vlastnej 

skúsenosti pozastavil nad tým, ako 

si mohla zobrať jedna skvelá žena takého 

„nevydareného chlapa“, alebo ako 

môže tamten dobrák vydržať s takou 

„rebekou“. Inšpiráciu na zodpovedanie 

tejto hádanky môžeme nájsť v knižke 

Odpovede na otázky od Abd‐ru-shina. 

5 

Svet Grálu 

17 | 2008

vzťahy 

6 

Svet Grálu 

17 | 2008 

Na otázku „Ako je potom možné, že 

sa extrémy priťahujú, kým rovnorodé 

póly sa odpudzujú?“ odpovedal nasledovne: 

„Keď hovorím o svetovom 

zákone príťažlivosti rovnorodého, tak 

pri tom nejde o malé čiastkové druhy, 

ako ste spomenuli vo vašej otázke. Ak 

chcete hovoriť o rovnorodosti vo svetovom 

zákone, tak si vopred musíte byť 

načistom, čo je to vlastne druh! Kladná 

elektrina napríklad je tiež ako zlá žena 

alebo zlý muž, ale ešte zďaleka nie nejaký 

druh sám osebe, ako sa uplatňuje 

vo svetovom zákone. Kladné a záporné 

časti sa priťahujú, pretože až iba s mnohými 

inými časťami môžu vytvoriť druh, 

ktorý potom pôsobí príťažlivou silou na 

rovnaký uzavretý druh. Okrem toho 

je priťahovanie rozličných čiastkových 

druhov práve prejavom účinku tohto 

zákona príťažlivosti rovnorodého, ktorý 

si vynucuje, že časti patriace k úplnému 

druhu sa musia nájsť a uzavrieť.“ 3 

Rozpor oboch ľudových prísloví je 

preto v skutočnosti iba zdanlivý. Je 

teda zrejmé, že aj túžba po vzájomnom 

spojení pochádza z rozštiepenosti 

druhu, ktorým je v tomto prípade 

„ľudský duch“. Mužské a ženské 

sa priťahuje, aby vytvorilo celok, pretože 

každý druh vo stvorení sa usiluje 

o dokonalosť. 

Toto – často nevedomé – úsilie 

a túžba po doplnení do celku môže byť 

aj základom pri voľbe partnera. Preto 

ľuďom pri hľadaní partnera často imponujú 

typy, ktorých charakter zosobňuje 

niečo, čo im samotným chýba, 

čím sa vytvára určité doplnenie. Pokiaľ 

sa teda partneri, ako sa hovorieva, 

zjavne „k sebe nehodia“, tak sa možno 

práve preto k sebe predsa len hodia. 

„Každý dostane takého partnera, 

akého si zaslúži – či chce alebo nie,“ 

hovorí titul jednej z knižiek Hermana 

Meyera 4 – mníchovského výskumníka 

v oblasti partnerských osudov. Poukazuje 

na silu tejto túžby po doplnení, 

kým my ostatní posudzujeme všetko 

len podľa vonkajšieho prejavu. 

Keď posudzujeme druhého človeka 

na základe jeho slabostí alebo nerestí, 

musíme okrem toho zohľadniť ešte 

niečo iné: odmietanie niečích povahových 

čŕt môže poukazovať na to, že 

práve tieto nedostatky máme vlastne 

sami. „Vidíš smietku v oku svojho 

brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?“ 

(Lk 6, 41), hovoril Ježiš. Tak napríklad 

ľudia so slabosťou na alkohol 

si v prvom rade tento problém sami 

nepriznajú, no pritom radi kritizujú 

„chľastanie“ druhých. 

Pokiaľ by sme zatúžili po partnerovi, 

o ktorom sa domnievame, že nás urobí 

šťastnejšími, mali by sme najskôr pouvažovať 

o zmene samého seba. Partner 

nám svojím správaním poskytuje 

neustále zrkadlo, v ktorom sa občas 

zhliadneme. Mali by sme nájsť odvahu 

pozrieť sa do neho a neutekať pred tým, 

čo podvedome nechceme vidieť. Pokiaľ 

si teda napríklad tichý, introvertný 

muž nájde hlučnejšiu a veselú ženu, 

môžu napriek 

zjavným odlišnostiam 

pracovať 

na rovnakej vlne, 

pretože ich spája 

správna, zdravá 

túžba po spojení. 

Ok rem toho 

vzájomné sympatie 

môže zároveň 

prehĺbiť aj to 

spoločné, vychádzajúce 

z príťaž‐ 

livosti rovnorodých druhov. V ideálnom 

prípade sa partnerstvo formuje 

obidvomi princípmi: na jednej strane 

je nutné rovnorodé vnútorné založenie, 

na druhej strane by sa mali partneri 

dopĺňať tak, aby sa tým obidve osobnosti 

posilňovali a podporovali. Tento 

vývojový proces je sprevádzaný úsilím 

a prácou na sebe samom a sotva je 

možný bez občasných konfliktov v každodennom 

živote. Manželstvá, ktoré 

vydržia celý život, sú v dnešnom svete 

také výnimočné možno aj preto, že len 

veľmi málo ľudí je na túto vzájomnú 

súčinnosť pripravených. 

Túžba po slobodnom, nespútanom 

živote, ako i nepokojné hľadanie „toho 

pravého“ alebo „tej pravej“ spojené 

s premrštenými očakávaniami umožňuje 

často len krátkodobé vzťahy. 

Dnešné časté striedanie partnerov sa – 

nielen vplyvom pochybných vzorov – 

už dávno stalo spoločensky prijateľným 

stavom napriek tomu, že sú s takou životnou 

zmenou spojené mnohé sklamania 

a hlboké duševné rany. 

Dúfajme, že dnešná chaotická doba 

sa vybrúsi a mnoho ľudí, predovšetkým 

v našom západnom svete, znovu objaví 

hodnotu pravého manželstva, ktoré 

zušľachťuje muža i ženu v opravdivom 

partnerstve a je inšpirujúcim prostredím 

pre prácu na sebe samých. 

Corina Hübener 

1 Zaviate doby sa prebúdzajú II, Nakladateľstvo 

Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart 

2 „GEO“, Die Logik der Liebe, Heft 12/2002, 

Gruner + Jahr 

3 Odpovede na otázky, Abd-ru-shin, Nakladateľstvo 

Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart 

4 Trigon Verlag, 1997

Reinkarnácia 

ZNOVU SA MI 

NARODILA 

MOJA DCÉRA 

Rozhovor s Biankou Scheibnerovou 

Svet Grálu: Ako 13-ročná ste sa 

ocitli v bezprostrednej blízkosti 

smrti. Táto skúsenosť silne ovplyvnila 

váš ďalší život a presvedčila 

vás o tom, že ľudská duša žije aj po 

pozemskej smrti. Pred niekoľkými 

rokmi u vás došlo k ďalším prežitiam, 

ktoré vám tiež pomohli si uvedomiť, 

že reinkarnácia skutočne 

existuje. Celý príbeh začal želaním 

mať dieťa… 

B. Scheibnerová: Áno, presne tak. 

S manželom sme sa rozhodli, že 

spolu chceme mať dieťatko a ja som 

otehotnela. Potom však lekár asi v 22. 

či 23. týždni zistil, že naša dcérka je 

mŕtva. Ležala som tri dni v nemocnici, 

museli mi umelo vyvolať pôrod. 

Našťastie sa o mňa starali vo veľmi 

dobrej nemocnici vo Frankfurte. 

Lekári aj pôrodné asistentky mali 

k nám veľmi láskavý prístup. Mohli 

sme sa s dieťaťom riadne rozlúčiť, 

smeli sme si ho odniesť, ležalo potom 

u nás, dokonca nám priniesli fotoaparát 

– niečo také nám ani nenapadlo. 

Stalo sa to 17. marca 2002. V nemocnici 

mi pridelili pôrodnú asistentku, 

ktorá sa o mňa dlho starala a založila 

mi dokonca aj fotoalbum. Najbližšie 

tri mesiace po zákroku som nesmela 

otehotnieť, no potom sme sa 

o to opäť pokúsili – a ja som znovu 

čakala dieťa. Jedného dňa som sedela 

spolu s pôrodnou asistentkou 

a ona mi povedala: „Nuž, teraz sa pozrieme, 

kedy príde na svet!“ – a ako 

počítala, už som videla, ako jej tuhnú 

črty tváre. Pomyslela som si: 

„Čo sa deje?“, spýtala som sa 

jej na dátum a ona mi odpovedala: 

„17. marca 2003“. 

Bol to rovnaký deň, ako 

keď som porodila mŕtve 

dieťa, no ja som hneď cítila: 

„Dobre, naša dcéra vtedy zomrela, 

ale možno ide o tento 

dátum práve preto, aby som 

si tou hlbokou skúsenosťou 

prešla, možno sa dcérka 

mala narodiť až o rok neskôr.“ 

To bol môj prvý pocit 

– a počas tehotenstva, 

zatiaľ čo všetkým našim 

priateľom sa ježili vlasy na 

hlave, som vôbec nemala 

strach. 

Svet Grálu: Zrejme si dátum vykladali 

ako zlé znamenie… 

B. Scheibnerová: Áno, presne tak, 

ale na mňa to pôsobilo upokojujúcim 

a objasňujúcim dojmom. Manžel 

aj ja sme si vždy mysleli, že pôrod 

mŕtveho dieťaťa mal hlbší význam. 

Keby sa naša prvá dcéra, Ronja, skutočne 

narodila, bývali by sme vo 

Frankfurte a pre manželove deti – 

mal už dve, ktoré boli v pubertálnom 

veku – by to neboli 

práve najlepšie podmienky. 

Do troch mesiacov po pôrode 

sme sa však presťahovali 

do Oldenburgu… a tak 

sa vyjasnilo aj mnohé v našich 

životných pomeroch. Keď 

som bola opäť v druhom stave, vôbec 

som sa, ako som už vravela, nebála 

a naša dcéra Samara prišla na svet nie 

17. marca, ale už 16. februára. Pozoruhodné 

však bolo, ako podobne som 

prežívala prvý aj druhý pôrod. 

Svet Grálu: Do akej miery? 

B. Scheibnerová: Predovšetkým 

z hľadiska 

času: rov‐ 

7 

Svet Grálu 

17 | 2008

Reinkarnácia 

nako ako u Ronji aj pri Samare som ležala 

v nemocnici tri dni. Aj priebeh bol rovnaký: 

pôrod nepostupoval, preťahoval sa a nakoniec 

musel byť vyvolaný, a tak som sa zase 

ocitla na operačnom stole. Samara sa narodila 

cisárskym rezom. Počas pôrodu som 

videla veľmi mnoho paralel. 

Svet Grálu: Teraz má vaša dcéra Samara 

štyri roky… 

B. Scheibnerová: Áno, už veľmi dobre 

rozpráva, veľmi veľa chápe – vyrozumela 

tiež, že veľa pracujem s umierajúcimi. Stále 

sa ma pýtala, aké to je, keď človek umiera, 

kto je Boh, ako vyzerajú anjeli a tak ďalej. 

Keď mala tri roky, išli sme spolu do lekárne, 

niečo som tam kupovala a Samara sa hrala 

v detskom kútiku. Keď jej lekárnička priniesla 

hroznový cukor, zadívala sa na ňu 

a povedala jej vyložene dospelým hlasom: 

„Vieš, ľudia musia umierať!“ Lekárnička na 

ňu len pozrela a potom povedala: „Áno, ja 

viem, že ľudia musia umierať, keď sú chorí!“ 

A Samara jej na to odpovedala: „Áno, ale 

vieš, keď som bola u mamičky v brušku, tak 

som tiež umrela! A potom som bola nad 

mamičkou a tatinom a videla som, ako obaja 

plačú, a plakali veľmi dlho! A onedlho som 

bola zase v brušku, a bola som zdravá a teraz 

som sa narodila a som živá.“ 

V tej chvíli som myslela, že snáď omdliem. 

Takto som svoje dieťa ešte nikdy 

nezažila, bolo také vážne… inak sa stále 

hrá a je vo svojom vlastnom svete – a náhle 

hovorí úplne iným hlasom, oveľa vážnejším 

a dospelejším, naraz ide tak do hĺbky… 

Svet Grálu: Nepotvrdil sa tým váš pocit 

pri prvom pôrode, keď ste si hovorili, že 

vaša dcéra mala prísť o rok neskôr? 

B. Scheibnerová: Áno, ale skutočnosť, že 

to vyslovila, ma vnútorne zasiahla. Pol hodiny 

som sa musela v lekárni najskôr upokojovať, 

pretože som sa veľmi rozplakala. 

To potvrdenie malo pre mňa liečivý účinok. 

Nikdy predtým sme jej o tom, že sa mi narodilo 

mŕtve dievčatko, nerozprávali – samozrejme, 

o tom sa pred ňou mohli zmieniť 

priatelia, ale to si tiež nemyslím… 

Svet Grálu: S malým dieťaťom by priatelia 

sotva sami od seba hovorili o niečom 

takom. 

8 

Svet Grálu 

17 | 2008

Reinkarnácia 

B. Scheibnerová: Nie… možno 

skrátka tiež cítila, že to k nám 

patrí a je to asi prirodzené. Potom 

som jej ukázala album. Prezerala 

si fotky, celkom nenútene. Všimla 

si pritom, že prvé dieťa malo dosť 

silné postihnutie, ale už ju to ďalej 

nezaujímalo, len povedala: „Mami, 

áno, je mi všetko jasné, bola som 

to ja, keď som umrela v tvojom 

brušku.“ Tým pre ňu rozhovor 

skončil a potom sme spoločne zavesili 

jednu fotku na stenu v spálni. 

Občas ešte hovorievala: „To som 

bola ja!“ – a k menu Ronja mala 

veľmi blízky vzťah. Raz chcela vedieť, 

prečo som ju nepomenovala 

Ronja. „Vieš predsa, že tvoje meno 

má pre mňa tiež význam, a to veľmi 

hlboký. O mene „Samara“ sa mi totiž 

v tehotenstve snívalo.“ 

Svet Grálu: Aký má pre vás toto 

meno význam? Dnes už nie je u 

nás také časté. 

B. Scheibnerová: Snívalo sa mi 

o inom živote, v ktorom sme už boli 

s manželom spolu. Boli sme vtedy 

vedcami v Rusku a nemali sme 

žiadne deti. Raz nás zastihla snehová 

búrka a vyhľadali sme úkryt v detskom 

domove. Prenocovali sme tam 

a hlboko nás dojalo, ako biedne tam 

tie deti žili. Nemali sa čím prikryť 

a sedeli len tak v košieľke, nemali 

hračky, všetky boli choré a usmrkané. 

Boli tam naozaj žalostné pomery. 

Než sme znovu vyrazili na 

cestu, zanechali sme im peňažný 

dar. Zaujalo nás však jedno dievčatko, 

volalo sa Samara, a tá sa na 

nás oboch dívala. Neoslovila nás, len 

nás očami sledovala – a asi po dvoch, 

troch dňoch cesty sme sa rozhodli, 

že si ju adoptujeme. Vrátili sme sa 

do detského domova, no tam nám 

povedali, že dievčatko menom Samara 

medzitým zomrelo. Keď som 

sa z toho sna prebudila, spýtala som 

sa muža: „Ako sa ti páči meno Samara?“ 

Odpovedal: „Je skvelé!“ a ja 

na to: „Som tehotná!“ 

– a tak 

bolo rozhodnuté. 

Svet Grálu: 

Myslíte si, že 

vám tento sen 

ukázal niečo, 

čo sa skutočne 

odohralo v predošlom 

živote? 

B. Scheibnerová: 

Áno, som 

si tým úplne 

istá. Také sny 

mávam častejšie. 

Sníva sa mi 

aj o ľuďoch, ktorých 

stretnem 

a som si istá, že 

ich odniekiaľ 

poznám. Keď 

sa potom pred 

spaním sústredím 

a položím si 

otázku: „Odkiaľ 

ich poznám?“, 

prichádzajú ku 

mne tie sny. Napríklad s jedným 

známym, ktorý už zomrel – bol vo 

veku môjho otca, som vždy mala 

veľmi vrelý vzťah. Boli sme si veľmi 

blízki. Raz sa mi zdalo, že sme sa 

stretli v období baroka pri jednej 

slávnosti. Neodvážila som sa mu to 

však povedať. – Jedného dňa mi však 

sám povedal: „Neustále si kladiem 

otázku, odkiaľ sa len poznáme!“ 

Rozprávala som mu teda o svojom 

sne a o vtedajšej dobe, a on mi povedal: 

„Ten pocit poznám, úplne rovnaký 

ako môj vlastný!“ 

Svet Grálu: Stala sa pre Vás reinkarnácia 

vďaka týmto prežitiam 

samozrejmosťou? 

B. Scheibnerová: Som si celkom 

istá, že sa sem rodíme opakovane. 

Svet Grálu: A akú máte skúsenosť 

s tým, keď ľuďom rozprávate 

o svojich zážitkoch? O tom, ako sa 

vám dcéra znovu narodila? Nie je 

to pre Vás ťažké? 

B. Scheibnerová: V súčasnej dobe 

je to pre mňa ľahké – moji priatelia 

a známi ma dobre poznajú. A tiež 

si všímam, že sa všeobecné povedomie 

– predovšetkým o téme „umierania“ 

– stále viac rozširuje. 

Svet Grálu: Srdečne ďakujem za 

zaujímavý rozhovor. 

Werner Huemer 

9 

Svet Grálu 

17 | 2008

Ktoré 

látky pôsobia na 

Vo Svete Grálu sme sa už zmieňovali 

o tom, že všetky látky vyžarujú 

určitý druh energie. Obzvlášť 

d ô l e ž i t é j e v y ž a r ov a n i e p o t r av í n . 

Tie obsahujú jednak základné živiny, 

ako sú bielkoviny, škroby, cukry 

a tuky. Okrem toho v nich nájdeme 

aj ďalšie látky, ktorých množstvo je 

síce v porovnaní s vyššie uvedenými 

oveľa nižšie, avšak keďže majú 

veľmi výrazné účinky, posilňujú 

významne vyžarovanie našej krvi. 

Medzi najdôležitejšie z nich patria 

vitamíny, enzýmy a minerálne 

látky. 

VITAMÍNY – LÁTKY, 

O KTORÝCH SA 

ČASTO HOVORÍ 

N ajznámejšie z nenahraditeľných látok 

sú vitamíny, ktoré slúžia predovšetkým 

na posilnenie vitálnej sily. Ďalej 

zjasňujú pohľad na svet, ochraňujú 

pred nepriaznivými vplyvmi a podporujú 

celkovú aktivitu organizmu. 

Ich hladina v tele sa znižuje nesprávnym 

vnútorným nastavením, 

stresom, chorobami, znečistením 

okolitého prostredia, alkoholom, 

vdychovaním tabakového dymu, 

stravou s prevahou škodlivých látok, 

antibiotikami a ďalšími liekmi. Pre 

mnohých však môže byť prekvapením, 

že ich zvýšené straty paradoxne 

spôsobujú aj niektoré chemicky vyrobené 

vitamíny. 

Je všeobecne známe, že bez vitamínov 

sa náš organizmus nezaobíde. To 

potvrdzujú aj klinické štúdie, ktoré 

hľadali možnosti ich liečebného vy 

10 

Svet Grálu 

17 | 2008 

užitia. Pôvodne boli skúmané látky 

len izolované z prirodzeného materiálu. 

Až oveľa neskôr farmaceutický 

priemysel začal s ich syntetickou 

prípravou a veľkovýrobou, sledujúc 

často iba komerčné ciele. 

Dnes sú vitamínové preparáty lekármi 

bežne odporúčané. To môže 

viesť k záveru, že stačí denne zhltnúť 

nejakú tú tabletku a budeme mať 

všetkého dostatok. Túto hypotézu 

podporujú aj reklamné kampane výrobcov. 

Prax však ukazuje, že to tak nie 

je. Napríklad v USA, kde ľudia celkovo 

vydávajú astronomické čiastky 

za nákup tzv. potravinových doplnkov, 

sa sťažujú na neuspokojivý zdravotný 

stav obyvateľstva aj vplyvom 

nedostatku uvedených látok. Z vlastnej 

skúsenosti môžem potvrdiť, že 

u ľudí, ktorí pravidelne užívali multivitamíny, 

som testovaním (viď Metóda 

testovania na http://natur.toe.cz) 

zistil značné nedostatky vitamínov 

a minerálov. 

Nákup a užívanie priemyselných 

výrobkov nie je bez rizika a mala by 

mu predchádzať zrelá úvaha. O užívaní 

tabliet by sa malo uvažovať iba 

v prípade zisteného výrazného nedostatku 

vitamínov či prvkov, a to u osôb, 

ktoré vzhľadom na svoje ochorenie 

alebo vek nemôžu prijímať dostatok 

kvalitnej a pestrej stravy. Mali by 

sme sa pritom orientovať na preparáty, 

obsahujúce jednotlivé zlúčeniny 

(tzn. aby v nich neboli desiatky rôznorodých 

látok). 

U viaczložkových preparátov by 

sme mali skontrolovať aj ich celkovú 

zostavu, to znamená jednak obsah 

pomocných chemických látok, ale aj 

vhodnosť kombinácie jednotlivých zložiek. 

Je totiž preukázané, že mnohé 

látky, ktoré sa vyskytujú v niektorých 

multivitamínových prípravkoch, výrazne 

zhoršujú vstrebávanie iných, 

v nich obsiahnutých zložiek. 

Pritom je nevyhnutné sledovať, 

aké sú zdroje vitamínov v preparátoch; 

namiesto umelo pripravených

vyžarovanie krvi 

látok treba užívať také, ktoré boli získané 

z prírodných zdrojov, pretože 

tie organizmus prijíma oveľa lepšie. 

Niektoré synteticky pripravené vitamíny 

dokonca môžu mať na organizmus 

až výrazne nepriaznivý zdravotný 

dopad. 

Vitamínové tablety väčšinou obsahujú 

oveľa viac účinných látok, 

než prirodzené 

suroviny, preto je 

dôležité užívať ich 

s mierou. Pri nadmernej 

konzumácii farmaceutických 

preparátov môže dôjsť 

k ich predávkovaniu, z čoho 

môžu vyplynúť aj závažnejšie zdravotné 

poruchy. 

Je potrebné upozorniť aj na to, že 

niektoré z vitamínov (napr. C) potrebuje 

organizmus prijímať pravidelne 

a ich prípadný nadbytok sa jednoducho 

z tela vylúči. Opatrnosť je 

však potrebná pri vitamínoch, ktoré 

sa v tele kumulujú, napríklad pri vitamíne 

A či ďalších vitamínoch rozpustných 

v tuku. 

Rovnako aj v prípade iných vitamínov 

sa vytvárajú telesné zásoby, 

a to často i na dlhú dobu. Napríklad 

zásoba vitamínu B12 by u zdravého 

človeka mohla teoreticky vystačiť na 

viac než tristo dní. To znamená, že 

úplné vylúčenie živočíšnych potravín, 

v ktorých sa vitamín B12 prevažne 

vyskytuje, spôsobuje jeho nedostatok 

a z neho vyplývajúce poruchy až po 

dlhšej dobe. 

Nie je však treba skúšať, čo náš organizmus 

vydrží. Nechceme predsa, 

aby pracoval na „polovičný výkon“ 

a ani nemáme v úmysle stať sa trvale 

závislými od výrobkov farmaceutického 

priemyslu. 

Lepšie bude hľadať 

cestu späť k prírodným 

zdrojom. Je dôležité 

si uvedomiť, že všetky pre telo potrebné 

látky sú obsiahnuté v prirodzenej 

a čerstvej strave. 

Osobne som presvedčený o tom, že 

z vhodných prírodných zdrojov môžeme 

získať dostatok všetkých potrebných 

vitamínov aj ďalších dôležitých 

látok. Počas svojej dlhoročnej praxe 

som na doplnenie chýbajúcich vitamínov 

a minerálov ešte nikomu nemusel 

odporučiť tabletky, vyrábané 

farmaceutickým priemyslom – vždy 

som „predpísal“ iba vhodné 

prirodzené suroviny. 

Skúsme sa naučiť využívať 

každú príležitosť 

na 

vlastný zber 

divo rastúcich 

bylín. Mne samotnému doslova vyrazilo 

dych, keď som sa dozvedel 

podrobné zloženie niektorých „bežných“ 

bylín, napríklad žihľavy, púpavy 

lekárskej, medvedieho cesnaku 

a ďalších. Sú to tie najlepšie doplnky 

jedálneho lístka, ktoré nám príroda 

zdarma ponúka. A to od jari do neskorej 

jesene. 

Nezabúdajme ani na rozličné plody 

prírody, ktoré si dokážeme nazbierať 

aj sami. Uveďme si aspoň niektoré 

z takmer zázračných druhov, ktorými 

sú napr. rakytník a šípky. Okrem 

obrovského nutričného prínosu, vyplývajúceho 

z najvyššieho možného 

obsahu vitamínov a ďalších nenahraditeľných 

látok nachádzajúcich sa 

v čerstvo odtrhnutých plodoch, treba 

upozorniť aj na ďalšie výhody: jednak 

vidíme na akom mieste rástli a okrem 

toho sami určujeme, za akých 

podmienok ich budeme ďalej uskladňovať 

či spracúvať. 

Mnohé z nenahraditeľných látok 

(napr. vitamín C a enzýmy) sú tepelne 

nestále, a preto je vhodné prijímať 

určitú časť stravy v surovom 

stave. Všeobecne by sme sa mali 

snažiť minimalizovať 

ich straty – vhodným 

spracovaním, skladovaním 

či ďalšími úpravami. 

11 

Svet Grálu 

17 | 2008

zdravie 

Väčšina vitamínov 

i minerálov 

je dobre rozpustná 

a ľahko sa 

vylúhuje vo vode. 

Tekutina používaná 

na varenie zeleniny, 

strukovín či ďalších surovín 

by sa preto nemala vylievať, ale 

využiť a pridať do polievok, omáčok 

alebo ďalších jedál. 

Aby sme nášmu telu ponúkli všetko, 

čo potrebuje, je potrebné prijímať dostatok 

kvalitnej a skutočne pestrej 

stravy, v ktorej sú zastúpené podľa 

možnosti všetky základné druhy potravín 

rastlinného i živočíšneho pôvodu. 

Nemali by sme sa preto trvalo 

vyhýbať žiadnemu zo základných 

typov prirodzených surovín nášho 

zemepisného pásma. Len na doplnenie: 

nielen z ekologického hľadiska je 

vhodné, aby základ našej stravy tvorili 

suroviny pochádzajúce z nášho 

najbližšieho okolia, alebo aspoň 

z nášho svetadielu. 

Chcel by som sa tu vyjadriť aj k diétnym 

smerom, ktoré zásadným spôsobom 

odmietajú živočíšne suroviny. 

Je síce známe, že v prípadoch niektorých 

ochorení je vhodné prechodne 

konzumovať výhradne rastlinnú 

stravu, ale nemalo by to byť natrvalo. 

Pokiaľ by sme pri takto jednostrannej 

strave zostali neúmerne dlhý čas, je 

veľmi pravdepodobné, že telu začnú 

chýbať niektoré z nenahraditeľných 

látok, ktoré sa vyskytujú len v živočíšnych 

surovinách. 

Veď živočíšne potraviny obsahujú 

rovnako – okrem zlúčenín menej 

prospešných – veľa nevyhnutných 

látok a elementov, posilňujúcich vyžarovanie 

krvi. To platí pre všetky 

vhodne spracované suroviny prirodzeného 

pôvodu, dokonca aj pre pečeň 

(od drobnejších, vhodným spôsobom 

chovaných a kŕmených zvierat), 

ktoré sú výnimočným zdrojom vitamínov 

a minerálov. 

12 

Svet Grálu 

17 | 2008 

PREČO SÚ POTREBNÉ 

ENZÝMY? 

O nesmiernom význame enzýmov už 

vieme z mnohých publikácií. V našom 

organizme majú rozličné funkcie, 

napr. umožňujú rozklad vysokomolekulárnych 

zlúčenín stravy na nízkomolekulárne 

látky, ktoré sú využiteľné 

na výstavbu nášho tela. Keďže 

enzýmy sú biokatalyzátory bielkovinovej 

povahy, ide väčšinou o nestabilné 

zlúčeniny, ktoré sa ľahko ničia 

vyššou teplotou a ďalšími vplyvmi. 

Je známe, že enzýmy môžeme prijímať 

spolu s potravou. Najvyššie množstvo 

týchto látok sa vyskytuje v čerstvých 

surovinách, napr. v bylinkách, 

surovom ovocí a zelenine. Preto by 

sa v našom jedálnom lístku mali vyskytovať 

pravidelne, či už ako šaláty 

alebo prílohy. V minulosti bolo samozrejmosťou 

(aspoň u ľudí, ktorí 

mali záhradku) ozdobiť mnohé jedlá 

petržlenovou vňaťou, pažítkou alebo 

ďalšími čerstvo odtrhnutými listami. 

Tým zásobovali organizmus množstvom 

enzýmov. 

Okrem toho môžu niektoré enzýmy 

vznikať priamo v našom organizme. 

Najdôležitejšími z nich sú vitamíny 

a minerály. Bez nich sa mnohé enzýmy 

nemôžu syntetizovať. 

Aby sme organizmu dodávali dostatok 

všetkých nevyhnutných látok, 

snažme sa konzumovať čerstvé suroviny. 

Aj chemické rozbory, ktoré 

sledujú úbytok vitamínov a enzýmov 

počas skladovania potvrdzujú, že byliny 

a plody pôsobia na ľudské telo najpriaznivejšie 

a najlepšie v období, keď 

ich práve zem prináša. 

Pokiaľ niekto používa prevažne 

len trvanlivé, konzervované či inak 

nevhodne spracované potraviny, je 

jasné, že jeho telo nebude zásobované 

ani dostatkom enzýmov, ani vitamínov. 

Následkom jednostrannej stravy, 

v ktorej chýbajú čerstvé suroviny, sa 

zákonite zhorší aj schopnosť trávenia 

prijímanej potravy, pričom je pravdepodobné, 

že sa v črevách bude vyskytovať 

viac nedostatočne rozložených 

súčastí pôvodnej potravy. Ak tie 

potom prejdú do krvi, môže z toho 

vzniknúť alergia alebo ďalšie závažné 

zdravotné problémy. 

Okrem nedostatočného zásobovania 

nášho organizmu enzýmami a vitamínmi 

môžu problémy vyplývať aj zo 

zlého vstrebávania. To môže spôsobiť 

aj nevhodná technológia úpravy. Napríklad 

pri priemyselnej výrobe potravín 

niektoré prídavné látky (poz ri 

článok z č. 12 Viete, čo jete?) buď ničia, 

alebo znižujú účinnosť látok nenahraditeľných 

pre náš organizmus. 

Už študentom biochémie je známe, že 

mnohé z prídavných látok, ktoré majú 

zvyšovať trvanlivosť (tzv. konzervačné 

látky), blokujú aktivitu niektorých enzýmov 

alebo ničia v potravinách prítomné 

vitamíny: napríklad siričitany 

rozkladajú tiamín. Preto by sa tieto 

prídavné látky v našej strave pokiaľ 

možno nemali vyskytovať. 

Je namieste zopakovať, že všetko čo 

nášmu telu dodávame, či už vo forme 

stravy alebo nápojov, by malo byť 

čo najčistejšie, aby sme v organizme 

mohli udržať harmóniu. Keď chceme 

docieliť trvalé zlepšenie, je nevyhnutné 

začať nápravou nesprávnych 

pestovateľských metód. To samo osebe 

môže výrazne napomôcť priaznivejšie 

pôsobenie prijímaných surovín. Okrem 

zamedzenia príjmu toxických látok 

(používaných napr. na hubenie 

škodcov) je potvrdené, že v poľnohospodárskych 

plodinách, 

ktoré boli pestované v súlade 

s prírodnými zákonmi 

– teda správnym 

spôsobom hnojené 

a ošetrované, sa vyskytuje 

oveľa viac 

nenahraditeľných 

látok!

zdravie 

PAMÄTAJME NA 

MINERÁLNE LÁTKY 

K ým o nevyhnutnosti príjmu vitamínov 

už málokto pochybuje, význam 

minerálnych látok sa podceňuje. 

Často sa berie do úvahy len niekoľko 

základných prvkov. Výsledky klinických 

štúdií však dokazujú ich nesmierny 

význam, pričom počet tých, 

ktoré sa označujú ako „esenciálne“ 

stále narastá. 

Minerálne látky sa zúčastňujú mnohých 

procesov. Je zrejmé, že minerály 

majú trvalejší charakter než ostatné 

látky, pretože spáliteľné živiny a väčšina 

vitamínov podlieha rýchlejším 

premenám. Už menej známe je ich pôsobenie 

na jemnejších úrovniach, tzn. 

ich význam z hľadiska vyžarovania 

krvi. Minerály totiž obsahujú veľmi 

dôležité druhy vyžarovaní, ktoré sú 

potrebné na dokonalé spojenie nášho 

ducha s pozemským telom. 

Sodík, draslík, vápnik a horčík sú 

minerálne prvky, ktoré sa vyskytujú 

v krvi v najväčších množstvách. 

Keďže majú významný vplyv na fungovanie 

organizmu, ako aj na vyžarovanie 

krvi, je potrebné ich prijímať 

v dostatočnej miere. 

Len stručne si uveďme, že horčík 

možno získať predovšetkým zo zelených 

listov a ďalších rastlinných surovín. 

Najvýznamnejším zdrojom 

vápnika sú v našom pásme mliečne 

výrobky. Okrem toho možno uvedené 

minerály prijímať v pramenitých 

a minerálnych vodách (prednostne 

v sklených fľašiach a nie 

príliš sýtené). 

Napriek tomu, že sa v mnohých 

publikáciách uvádza, že sodík je rizikový 

faktor určitých ochorení, nezabúdajme 

ani na tento minerál. Získavame 

ho hlavne z kvalitnej kuchynskej 

kamennej soli. Relatívnemu prebytku 

sodíka zamedzíme dostatočným prísunom 

draslíka, ktorý je obsiahnutý 

v rôznych rastlinných surovinách, ako 

sú napr. koreňová a iná zelenina. 

Uvedené minerálne látky patria 

k výrazne zásadotvorným prvkom. 

Mnohé zdravotné problémy vyplývajú 

z tzv. prekyslenia. Môže byť spôsobené 

nielen prebytočným príjmom 

kyselinotvorných potravín, ale aj nedostatkom 

minerálnych látok. Tie totiž 

môžu viazať prebytočné voľné kyseliny, 

ktoré sa vyskytujú v krvi. Dostatok 

minerálov je preto výbornou 

prevenciou proti prekysleniu organizmu. 

Každý z minerálnych prvkov pôsobí 

nielen na fyzické telo, ale má 

vplyv aj na určitý druh nášho prežívania. 

Možno mu preto priradiť tzv. 

„symboliku vyžarovania prvku“. Ako 

príklad si uveďme pôsobenie horčíka. 

Ten nám pomáha udržať pokoj a mier 

- harmóniu v tele. Ak nechceme zbytočne 

znižovať jeho hladinu v tele, 

nemali by sme sa príliš rozčuľovať. 

V krvi obsiahnutý horčík, ktorý splnil 

svoje poslanie upokojením organizmu, 

stratí určitý druh vyžarovania. 

Preto ho telo následne vylúči ako 

nepotrebný. 

„Vyčerpaný“ horčík je potrebné nahradiť, 

napr. konzumáciou vhodných 

pokrmov či nápojov. Inak nám telo 

odošle „správu“ o jeho nedostatku 

a súčasne o potrebe zmeny nášho nesprávneho 

konania a správania sa – 

najprv zvýšenou nervozitou, potom 

bolesťou a nakoniec ochorením. 

Uvedené sa vzťahuje na všetky nevyhnutne 

potrebné látky, ktorých najväčšiu 

časť strácame svojím nevhodným 

konaním. Keď máme výrazný nedostatok 

týchto látok v organizme, ich 

chýbajúci 

druh vyžarovania 

zapríčiňuje nielen poruchy fyzického 

tela, ale ovplyvňuje nepriaznivo 

aj naše vnímanie. Preto je také 

dôležité venovať pozornosť dostatočnému 

prísunu všetkých nenahraditeľných 

látok, ako aj tomu, aby sme ich 

zbytočne z tela nestrácali. 

Z poznatkov o vyžarovaní látok vyplývajú 

aj ďalšie dôležité závery, napr. 

hľadisko vhodnosti potravinových 

doplnkov. V prvom rade je jasné, že 

vôbec nie je ľahostajné, v akej forme 

a z akých zdrojov získame napr. minerálne 

látky. Ak obsahujú priemyselne 

vyrábané preparáty iné väzby a zlúčeniny 

prvkov než sa vyskytujú v prirodzených 

zdrojoch, bude ich vyžarovanie 

zjavne porušené. V mnohých 

prípadoch môže byť preto ľubovoľne 

vysoký príjem priemyselne pripravenej 

látky takmer bez úžitku a naopak, 

jej nadbytok môže dokonca uškodiť. 

Je na našom rozhodnutí, čo príde na 

náš stôl – pamätajme i na staré, časom 

preverené prírodné zdroje. 

Vít Syrový 

Základná použitá literatúra a podrobnejšie 

objasnenie tejto oblasti sú uvedené v knihách 

„Tajomstvo krvi“ a „Tajomstvo krvi II“ 

od Víta Syrového. 

13 

Svet Grálu 

17 | 2008

Bol Ježiš vševediaci? 

Zamyslenie sa nad otázkou, 

v čom spočíva vševedúcnosť Boha 

Niektorí ľudia si myslia, 

že Ježiš ako Syn Boží bol vševediaci. 

Bolo to skutočne tak? 

Poznal napr. „Ludolfovo číslo“? 

Úprimne povedané, aj ja niekedy 

kladiem podobné otázky, ktoré 

majú slúžiť skôr na to, aby druhého 

zmiatli, než aby som dostal na ne 

odpoveď. 

14 

Svet Grálu 

17 | 2008 

Občas sa stretávam s čitateľmi 

Biblie, aj keď dávno vedia, že moje 

chápanie Biblie je iné, než ich. Raz 

som sa ich napríklad spýtal na jazyk, 

v ktorom Mojžiš napísal desať prikázaní 

(ako egyptský princ ovládal 

pravdepodobne egyptské, ale sotva 

hebrejské písmo). Vyslovil som aj 

počudovanie nad tým, že Duch 

Svätý – ktorý Bibliu údajne doslovne 

diktoval, alebo píšucich inšpiroval – 

nevedel, koľkokrát sa vojde priemer 

kružnice do obvodu kruhu – z Biblie 

(1Kr 7,23) možno vyrozumieť, že 

obvod kruhu je údajne trikrát taký 

dlhý ako jeho priemer. 

Poznal Ježiš Nazaretský „Ludolfovo 

číslo“? Ludolfovo číslo je transcendentné 

číslo Pí = 3,14159… 

s nekonečným počtom miest za desatinnou 

čiarkou. Pre stavebných remeselníkov 

antiky bolo 3 a 1/7 asi 

dostatočne presné. Ako inžinier som 

príliš často nepoužíval hodnotu presnejšiu 

než 3,14. 

Vedel Ježiš, že Zem má tvar gule? 

Poznal obvod Zeme, ktorý bol vtedy 

už stovky rokov relatívne presne odmeraný? 

1 (Mohol sa to dozvedieť od 

gréckych alebo rímskych filozofov, 

od židovských rabínov ťažko). 

Mohol by sa človek spýtať Ježiša na 

vzdialenosť Mesiaca od Zeme a Zeme 

od Slnka? (Obe vzdialenosti poznali 

antickí astronómovia len veľmi približne). 

Som si takmer istý, že by také 

otázky, ktoré neboli jeho cieľom nápomocné, 

alebo nemali zmysel, udivene 

odmietol. Tak, ako sa odmietavo 

postavil k otázkam Saducejov. 2 

Moderný obraz 

Boha – je niečo 

také vôbec možné? 

Každý už počul, že Ježiš bol „Syn 

Boží“. 3 

Čo vlastne znamená výraz „Syn 

Boha“? 

V niektorých kruhoch ešte i dnes 

čiastočne pretrvávajú naivné predstavy 

o vševediacom Stvoriteľovi. Ten 

by sa mal nepretržite starať o každého 

tvora a v prípade potreby zasahovať 

a korigovať svoje stvoriteľské 

dielo. Tento Boh - Stvoriteľ zapadá 

do stredovekého chápania panovania. 

Je to predstava múdreho kráľa, 

ktorý všetko vidí, všetko vie a všetko 

ovplyvňuje. 

Svet je však riadený dokonalými 

prírodnými zákonmi – zákonmi 

stvorenia. Tieto sväté zákony podporujú 

duchovný vývoj človeka. Samé 

osebe stačia na zachovanie a podporovanie 

Stvorenia. Priame zásahy 

Boha do jeho diela sa odohrajú iba 

vo vzácnych prípadoch. Nemožno 

však počítať s aktmi svojvôle alebo 

s dejmi, ktoré by sa týmto zákonom 

priečili. Sú dokonalé a tým nemenné, 

v opačnom prípade by vo svete nastal 

chaos. Ak si predstavíme Stvoriteľa 

ako východisko a zdroj všetkého 

existujúceho, uvidíme potom 

možno gigantické, ohnivé more nepochopiteľnej 

veľkosti, ktoré neustále

komentár 

vysiela žiarenie. Toto vyžarovanie 

Boha obsahuje všetko, vrátane zákonov, 

ktoré sú nutné na formovanie, 

vývoj a udržiavanie všetkého stvoreného. 

No i tento dynamický obraz 

Boha je nedokonalý. Žiadny ľudský 

obraz, žiadna pozemská predstava 

či myšlienka nedokáže zobraziť jeho 

živé bytie. 

Musel byť Ježiš 

vševediaci? 

Boží Syn Ježiš bol na Zemi v ľudskej 

podobe osobou, ktorá v sebe niesla 

kropaj z Božského nebytostného ohnivého 

mora – Božskú iskru, v ktorej 

je obsiahnuté všetko, čo charakterizuje 

aj samotného Boha. Tým je takýto 

vyslanec Svetla aj stelesnením 

Božej vôle, je teda nositeľom Božích 

zákonov. Je spojený s duchom Pravdy 

a tiež neoddeliteľne so svojím Otcom. 

Je však tým aj nutne vševediaci? 

Možno povedať, že Ježiš – ako časť 

živého Boha – žil v jeho zákonoch 

a bol všemúdry. Mal – pre nás nepochopiteľný 

– prehľad o tkaní vo 

stvorení, poznal súvislosti a deje 

vyplývajúce zo zákonov stvorenia. 

Cítil duchovné a pozemské aspekty 

nesprávneho konania. Všetko, čo sa 

týmto zákonom priečilo, musel vnímať 

ako zlé. V neposlednom rade 

rozpoznal konečné dôsledky ľudských 

činov, vedel, kam vedú klamné 

cesty. 

Ježiš sprostredkovával múdrosť. 

Staval mosty, aby vyviedol ľudstvo 

z jeho obmedzeného, na čas a priestor 

viazaného nazerania k vnímaniu 

vyššiemu – až ku skutočnému poznaniu 

Boha. Aby sa priblížil úrovni 

chápavosti ľudí, musel jej prispôsobiť 

aj formu svojho prejavu. Musel preto 

napr. vychádzať zo skutočnosti, že 

pre Židov tých čias bol základom duchovného 

poznania Starý zákon. 

Napriek jeho ohromnému poznaniu 

a múdrosti si však nemyslím, 

že vedel všetko, že by snáď hovoril 

všetkými jazykmi sveta, že mu boli 

dôverne známe všetky náboženstvá, 

že poznal všetky rastliny, zvieratá 

a ovládal všetky remeslá, že mohol 

navigovať lode na moriach a oceánoch, 

že by mal kedykoľvek k dispozícii 

všetky fakty – správne i nesprávne 

– o jeho súčasnosti či dobách 

budúcich. V dávnejšej minulosti by 

mi za také výroky hrozil aj súdny 

proces za kacírstvo, no aj dnes ešte 

pobúria mnohých veriacich. Chce to 

trocha odvahy nezávisle a nezaujato 

nad tým popremýšľať – možno získame 

na vec iný pohľad. 

Utrpela by azda pravdivosť obsahu 

Ježišovho učenia v prípade, že by nepoznal 

číslo Pí? Koľko desatinných 

miest transcendentného Ludolfovho 

čísla by Boží vyslanec musel vedieť? 

Alebo by utrpela jeho vážnosť, keby 

nevedel povedať, ktoré spisovné jazyky 

Mojžiš ovládal? Moja hlboká 

úcta k Božiemu Synovi vychádza 

z presvedčenia, že nebol všetko vediaci, 

ale všemúdry. – Múdrosť je viac 

než všetky poznatky či vedomosti. 

Múdrosť stojí nad znalosťami všetkých 

javov a skutočností viazaných 

na priestor a čas, ktoré nemôžu byť 

nikým celkom poznané. 

Siegfried Hagl 

1 Eratosthenés z Alexandrie (276–194 

pred n. l.) v ypočítal obvod zeme 

na 37 800 km. Dnešná hodnota je 

40 000 km. 

2 Otázky Saducejov sú otázky, ktoré sa 

kladú, aby spytovaného uviedli do rozpakov. 

Pýtajúci sa domnieva, že odpoveď 

už dávno pozná. (jednu takú ľstivú 

otázku zaznamenal napr. Matúš vo svojom 

evanjeliu Mt 22, 24–30). 

3 Pre antického človeka nebol Boží Syn 

ničím zvláštnym. Najrôznejší hrdinovia, 

napr. Herakles, boli synmi bohov, a jeden 

človek antiky sa údajne spýtal: „Syn, ktorého 

Boha?“ Aj pravoverní Židia sa považovali 

za „božie deti“. Až v kresťanstve 

sa výraz „Boží Syn“ stal teologickým 

pojmom. 

15 

Svet Grálu 

17 | 2008

téma 

Čas nádejí 

Od Štúr a k Štefánikovi 

Sú míľniky, ktoré sú pre konkrétnu spoločnosť určujúce na mnohé desaťročia dopredu. Takýchto míľnikov pre nás Slovákov 

bolo mnoho; zaujímavé je, že v posledných dvoch storočiach sa mnohé odohrali v rokoch končiacich sa osmičkou. Udalosti 

odohrávajúce sa v týchto rokoch mali pre obyvateľov Slovenska vskutku zásadný význam. Dnes, v čase keď je 

samostatné Slovensko súčasťou Európskej únie je jasné, že každý z týchto míľnikov bol krokom na dlhej ceste vývoja Slovákov 

v Európe. Tento článok nemôže opísať všetky jej etapy. Napriek tomu sa pokúsi zachytit jej kľúčové okolnosti. 

Vyčlenenie Slovenska z Uhorska 

Ústrednou ideou Európy 19. storočia bola idea prebúdzania, 

uvedomovania, zjednocovania národov – väčších 

i menších. Francúzska revolúcia priniesla nielen zásadu 

slobody, bratstva a rovnosti, ale aj ideu jednoty národa 

a štátu. Napoleonské vojny povzbudili aj nádeje iných 

národov na oslobodenie a zjednotenie. Zjednocovacie 

úsilie Nemcov, Francúzov, Talianov a ich hospodársky 

rast príkladne zapôsobili aj na výrazné osobnosti našich 

dejín: J. Kollára a J. Hollého i P. J. Šafárika. Títo ako prví 

svojimi literárnymi dielami iniciovali a rozvíjali národný 

zjednocovací pohyb na území obývanom Slovákmi. I keď 

sa už v spise z roku 1308 spomína slovenské územie aj 

Slováci (1), slovenský národ ešte formálne nejestvoval. 

Jestvovalo iba etnické vedomie skôr národnostnej ako 

národnej príslušnosti, predovšetkým na základe jazyka, 

kultúry a územia. Životné podmienky v Uhorsku i spôsob 

života našich predkov mali vplyv na to, že u Slovákov 

dochádzalo k uvedomovaniu si jazykovej príbuznosti aj 

kultúrno-duchovnému vedomiu (2) pozvoľna, v priebehu 

niekoľkých storočí. 

Ľudovít Štúr a jeho doba 

Myšlienku národného povedomia, oslobodenia sa spod 

feudálneho poddanstva a všeobecný vzostup chápal Štúr 

ako prirodzený vývin ľudskej spoločnosti. Pri ponímaní 

národa nezdôrazňoval jeho výlučnosť, ale osobitosť, teda 

logický vzťah k jednote ľudstva. Pre Ľudovíta Štúra bolo 

príznačné spájať národné povedomie s vyšším kultúrnym 

(duchovným) určením človeka a národa a zmenu od nízkeho 

k vyššiemu, od tela k duchu, od prízemnosti k vyššiemu životu, 

od privátneho k verejnému (pospolitému), od bežného 

života k žitiu ľudstva. 

16 

Svet Grálu 

17 | 2008 

Štúr bol akoby žriedlom 

duchovného ohňa a duševných 

síl napomáhajúcich 

národné prebúdzanie Slovákov. 

Nositeľmi týchto síl 

boli predovšetkým mladí 

slovenskí študenti pochádzajúci 

zo všetkých kútov 

krajiny, ktorí – inšpirovaní 

Štúrom – rozširovali 

a objasňovali národnú 

otázku po celej krajine. Pri 

ich činnosti na území, na 

ktorom sa hovorilo mnohými 

nárečiami, vyvstala potreba nástroja bezprostrednej 

Ľudovít Štúr, 1815–1856 

a zrozumiteľnej komunikácie – jednotný jazyk. V jednom 

zo svojich spisov rozvinul Štúr potrebu a zmysel národného 

jazyka slovami: „Tak ako jednotlivec prejavuje svoje 

najhlbšie vnútro jazykom a stelesňuje v ňom aj svojho ducha, 

tak vonkajšia podoba jazyka presne zodpovedá vnútru 

národa na všetkých stupňoch jeho vývinu.“ 

K úlohe vytvoriť spisovnú slovenčinu bol Ľ. Štúr, vďaka 

štúdiu jazykovedy na univerzite v Halle, priam predurčený. 

V priebehu jedného roka vypracoval gramatiku slovenského 

jazyka, ktorá je s menšími obmenami platná dodnes. Spisovná 

slovenčina sa v nasledujúcom období stala nástrojom 

osvety, vzdelávania a nakoniec i politického zápasu za sebaurčenie. 

Umožnila vznik písomností, literárnych diel i prvých 

politických novín s literárnou prílohou, ktoré sú kultúrnym 

dedičstvom nás všetkých i inšpiráciou pre každú 

generáciu. Samotný akt vytvorenia spisovného jazyka bol 

iba jedným z krokov v procese národného prebúdzania Slovákov. 

Udalosti v nasledujúcom období mali zásadný vplyv 

na slovenský národ po desiatky rokov. Spomínané udalosti 

súviseli s revolučným rokom 1848. Boli to rozhodnutia 

existenciálne, s ďalekosiahlymi dôsledkami. Určili ďalší

téma 

vývin nášho národa 

a rezonujú až podnes. 

Na uhorskom sneme 

v Bratislave vyhlásil 

poslanec Lajos Kossuth 

revolučné zákony, 

ktorými sa rušili 

výsady feudálnej 

šľachty. L. Kossuth 

hlásal myšlienku, 

že na území Uhorska 

žije iba jeden národ, 

a to maďarský. 

Všetky ostatné národy, 

slovanské i neslovanské, 

ktoré obývajú 

územie Uhorska, 

sú iba čiastkami maďarského 

národa 

a preto v celom štáte 

musí byť úradnou rečou 

maďarčina. Proti 

takémuto názoru sa 

ostro postavili nemaďarské 

národy. 

Jediným poslancom uhorského snemu, ktorý sa postavil na 

obranu slovenčiny, bol Ľudovít Štúr. 

Pri tejto príležitosti stojí za zmienku, že medzi chápaním 

slobody u L. Kossutha a Ľ. Štúra jestvoval zásadný 

rozdiel – Kossuth chápal proklamovanú slobodu ako slobodu 

od niečoho, teda od Viedne, kým Štúr ju vnímal ako 

existenciálne smerovanie ľudského činu k hodnote, teda 

pre niečo a niekoho (1). 

V máji 1848 sa Štúr aktívne zúčastnil na koncipovaní Žiadostí 

slovenského národa, ktoré obsahovali požiadavku na 

zrovnoprávnenie Slovákov s inými národnosťami v Uhorsku. 

Reakcia uhorskej vlády na tieto požiadavky bola represívna. 

Na Štúra a jeho súpútnikov, Hurbana a Hodžu, 

bol vydaný zatykač. Štúrovi s Hurbanom a Hodžom sa 

podarilo ujsť do Prahy, kde sa tak mohli zúčastniť Slovanského 

zjazdu v Prahe, na ktorom Štúr vystúpil s návrhom 

na federálne usporiadanie rakúskej monarchie. Slovanský 

zjazd bol predčasne ukončený pre vypuknutie pražského 

povstania. Povstalecké boje na barikádach, ktorých sa zúčastnili 

aj Slováci, sa skončili porážkou vzbúrencov. 

Po odchode z Prahy Štúr spoločne s Hurbanom a Hodžom 

zorganizovali vojenský odpor voči maďarskej nacionalistickej 

revolúcii a postavili sa, v nádeji na pomoc pri 

naplnení Žiadostí slovenského národa, na stranu Viedne. 

Slovenskí dobrovoľníci zložili vo Viedni prísahu cisárovi 

Rozloženie národností v Rakúsko-Uhorsku v roku 1911 

a novovzniknutej Slovenskej národnej rade. Pri Myjave 

prekročili slovenské hranice. Maďarská vláda odpovedala 

na slovenské povstanie vyhlásením stanného práva. Revolúcia 

Maďarov proti cisárskej Viedni bola za pomoci 

ruského vojska potlačená. Vodcovia Slovákov sa nádejali, 

že viedenská vláda ocení vernosť slovenského národa 

a splní slovenské národné požiadavky. Po utíšení revolučných 

búrok sa však dožili trpkého sklamania. Porevolučné 

udalosti v Rakúsku i Uhorsku otočili dejiny dozadu, Slováci 

nedosiahli skoro nič. 

Nasledujúce roky priniesli najprv tvrdý absolutizmus so 

zavádzaním nemčiny ako úradnej reči do celej ríše a neskôr 

po porážke absolutizmu a vydaní tzv. Októbrového 

diplomu systematickú maďarizáciu. Cieľom maďarizácie 

bolo, aby sa z nejednotného a mnohonárodnostného 

štátu vyvinul jednojazyčný štát. Aby sa teda z politického 

štátneho národa uhorského vyvinul presvedčením, citom 

i jazykom národ maďarský. Čas, v ktorom mohla Štúrova 

generácia pôsobiť na slovenské etnikum, bol v porovnaní 

s tisícročným obdobím poroby príliš krátky na to, aby sa 

v národe upevnilo vedomie spolupatričnosti. Tu treba hľadať 

príčiny toho, že sa národné hnutie nemohlo opierať 

o široké vrstvy slovenského ľudu, ktoré stáli mimo tohto 

prúdu. Maďarská vláda používala všetky prostriedky, aby 

národné uvedomovanie Slovákov ubíjala. 

17 

Svet Grálu 

17 | 2008

téma 

Vznik Československa 

Idea spojenia národov Čechov a Slovákov sa v minulosti 

objavila už niekoľkokrát. Plány na spoločný štát boli až 

do začiatku 20. storočia veľmi nesmelé a objavovali sa len 

okrajovo. Dôvodom boli odlišné podmienky a prostredie, 

v ktorom sa oba národy vyvíjali. Oba tieto národy sa snažili 

svoje národné politické programy naplniť v rámci monarchie. 

I keď to bola jedna monarchia, v skutočnosti išlo 

o dva štáty s rozdielnym vnútorným režimom. Česi a Slováci 

žili oddelene; jedni v rakúskej a druhí v uhorskej časti 

do pasivity a prichádzajú o celé školstvo i kultúru. Pokusy 

o vytvorenie slovenskej ekonomickej základne sú maďarskou 

vládou eliminované už v zárodku. Likvidácia slovenského 

školstva a kultúry spolu s prenasledovaním slovenskej 

politickej reprezentácie znamenali pochovanie nádejí na samosprávu. 

Státisíce Slovákov sa vysťahovalo do zahraničia, 

predovšetkým do USA. Slobodnejší systém v USA umožnil 

postupom času vznik krajanských organizácií, ktoré podporovali 

národné snaženie Slovákov v domovine. V tejto 

dramatickej dobe boli slovenskí predstavitelia vďační za 

stupňujúci sa záujem českej verejnosti, najmä kultúrnej, 

Milan Rastislav Štefánik, 1880–1919 Tomáš Garrique Masaryk, 1850–1937 Edvard Beneš, 1884–1948 

monarchie. Tým, že sa tieto odlišnosti nezobrali do úvahy 

pri vytváraní spoločného štátu, pôsobili neskôr negatívne 

na spolužitie Slovákov i Čechov v jednom štáte. 

Národnoobrodzovací proces oboch národov sa od začiatku 

formoval v odlišných podmienkach a preto i politické 

ciele boli rozdielne. V Uhorsku niektorí maďarskí 

historici a následne i politickí predstavitelia spochybňovali 

samostatný historický vývoj Slovákov. Preto je logické, že 

prioritou sa pre Slovákov stala koncepcia samostatnosti 

slovenského národa. Český politický program smeroval 

po revolúcii k obnove českého štátu (kráľovstva) v rámci 

habsburskej ríše (3). 

Ako vidieť, národnooslobodzovacie programy resp. túžby 

oboch národov videli najvhodnejšie podmienky existencie 

národa vo vlastnom štáte. Liberálne prostredie na území 

rakúskej časti monarchie umožnilo Čechom postupne 

rozširovať národné hnutie až na Moravu, postaviť vlastný 

systém politických strán, vybudovať dobre fungujúcu ekonomickú 

základňu i celý systém školstva vrátane vysokých 

škôl. V rovnakom období sú Slováci nesmiernym tlakom 

Bachovho absolutizmu a následnej maďarizácie zahnaní 

18 

Svet Grálu 

17 | 2008 

o Slovákov a Slovensko. Medzi Slovákmi a Čechmi nastalo 

obdobie postupného zbližovania, ktoré bolo v nasledujúcich 

rokoch zavŕšené vytvorením spoločného štátu. Táto 

myšlienka však dostala reálnu podobu až počas 1. svetovej 

vojny. 

1. svetová vojna 

Prvým, kto už v roku 1914 sformuloval a začal propagovať 

myšlienku česko-slovenskej štátnosti, bol profesor 

pražskej univerzity Tomáš Garrique Masaryk, ktorý po 

odchode do emigrácie začal tento plán cieľavedome uskutočňovať. 

Masarykov plán bol príťažlivý pre Čechov, aj pre 

Slovákov. V prvej fáze jeho realizácie nachádzal priaznivú 

odozvu predovšetkým u krajanov v zahraničí. S ich podporou 

sa začal odboj proti Rakúsko-Uhorsku. Medzníkom 

odboja sa stal rok 1915, v ktorom sa začala a rozvinula 

spolupráca Milana Rastislava Štefánika s T. G. Masarykom 

a jeho najbližším spolupracovníkom Eduardom Benešom.

téma 

V roku 1916 vznikla Československá národná rada v Paríži. 

Lev Borský, ktorý v ČNR pracoval, napísal: „Až potom, 

keď koncom roku 1915 vstúpil do zahraničnej akcie 

na západe Milan Rastislav Štefánik so svojimi vysokými 

cieľmi a vysokými stykmi, dostala akcia charakter politického 

vedenia…“ (3) Štefánik sa stal výraznou posilou 

odboja a reprezentantom Slovákov v ňom. 

V lete 1918 sa situácia Nemecka a Rakúsko-Uhorska, 

teda krajín, ktoré rozpútali 1. svetovú vojnu, ukázala 

ako bezvýchodisková. Národy ríše sa začali organizovať 

a otvorene požadovali odtrhnutie od monarchie. Rakúsko‐Uhorsko 

už nikto nepotreboval. Myšlienku rozbitia 

monarchie si najprv osvojilo Francúzsko a Veľká Británia, 

neskôr sa k nej pridali aj Američania. Československá národná 

rada bola preto bez problémov uznaná západnými 

mocnosťami. K programu česko-slovenského štátu sa postupne 

prihlásili aj domáci politici a 28. október 1918 sa 

stal dňom vzniku ČSR. 

Čas nádejí a nedorozumení 

Uskutočnenie cieľa vytvoriť spoločný štát bolo komplikované 

a bolo naň potrebné vynaložiť enormné úsilie. Tak 

sa otázka ďalšieho vývoja štátu odsúvala do úzadia (4). 

Pri vzniku ČSR väčšina Slovákov prijala nový štát za 

svoj. V nasledujúcich rokoch prešlo Slovensko závratným 

vývojom v školstve, kultúre i vede. Tento obrovský 

vzostup dosiahlo Slovensko za výraznej pomoci z Čiech. 

Problematickou bola iba oblasť hospodárstva, predovšetkým 

nižšia konkurencieschopnosť slovenského priemyslu 

ako pozostatok z čias Uhorska. Na liberálnom trhu 

mnohé slovenské podniky krachovali, čo spôsobovalo sociálne 

napätie v slovenskej spoločnosti. 

V ďalších rokoch začalo vychádzať najavo, že Slováci 

vstupovali do nového štátu s rozdielnou predstavou ako 

Česi, pričom sa ukázalo, že prím tu nehrala iba ekonomická 

otázka, ale predovšetkým rozdielne vnímanie štátu. 

U emotívne založených Slovákov citové, u slobodomyseľných 

Čechov pragmatické. ČSR sa na Slovensku chápala 

ako spoločný štát Čechov a Slovákov v zmysle Štúrovho 

duchovného ponímania: „samostatnosť nemá byť sama 

o sebe účelom, ale má slúžiť k duchovnej samobytnosti 

a vývoju národa“. 

Česká spoločnosť chápala Československo pod vplyvom 

ideí T. G. Masaryka odlišne, v podstate ako český štát 

s jedným národom – československým. Korene takéhoto 

postoja treba hľadať v minulosti. Už za monarchie si Masaryk 

uvedomoval, že v prípade asimilácie nemaďarských 

národov v Uhorsku, vrátane Slovákov, by zostali Česi v obkľúčení 

Nemcov a Maďarov. Východisko z ohrozenia videl 

v spojení so Slovákmi, ktorých vďaka jazykovej i kultúrnej 

príbuznosti vnímal ako súčasť českého národa. Vo svojom 

diele „Česká otázka“, v ktorom hľadal východiská z krízy 

doliehajúcej na český národ, nevzal do úvahy, že jestvovala 

aj „slovenská otázka“, s už vypracovaným vlastným 

programom. V súlade so svojím názorom skoncipoval 

memorandum Independent Bohemia, ktorého obsahom 

bolo vytvorenie česko-slovenského štátu. 

Politický program československého štátu vznikol v rokoch 

prvej svetovej vojny a na svoju realizáciu potreboval 

podporu zahraničných mocností. Tieto mocnosti nerátali 

s delením Rakúsko-Uhorska, no uskutočnenie česko-slovenského 

programu by nevyhnutne znamenalo jeho zánik. 

Preto bolo postavenie Československej národnej rady zložité. 

Aby zaistila podporu krajín Dohody, pristúpili z pragmatických 

dôvodov Masaryk, Beneš a Štefánik k prezentácii 

nového štátu ako štátu s jednotným československým 

národom, čo bolo zakomponované aj do ústavy. 

Záver 

To, čomu nebolo možné venovať pozornosť na začiatku, 

v prvých rokoch po vzniku nového štátu, teda riešeniu 

„slovenskej otázky“, sa v nasledujúcich rokoch takmer 

vždy pri krízových momentoch cyklicky prejavovalo. 

„Zamatový rozchod“ ukončil spolužitie oboch národov 

v jednom štátnom celku a každý z nich pokračuje po svojej 

ceste vývoja ďalej. 

Žiadosti slovenského národa na zrovnoprávnenie sa 

po 145 rokoch od ich skoncipovania naplnili. Bola to dlhá 

cesta a na jej výstavbe sa podieľalo množstvo osobností. 

Každá z nich si zasluhuje našu úctu a vďaku. 

Literatúra: 

Rudolf Harčarík 

(1) Slovensko očami Európy 900-1850 (spis neznámeho mnícha z roku 

1308, opis východnej Európy); J. Tibenský, V. Urbancová; 2003 

(2) Ľudovít Štúr: Dielo I; Úvodná štúdia P. Libu; 2003 

(3) Časopis Bradlo 34-35 

(4) Slováci. Česi. Dejiny; D. Kováč; 1997 

19 

Svet Grálu 

17 | 2008

Krematórium Brno, r. 1926-29, architekt A. Wiesner 

Dievča v ružových šatách, r. 1916, J. Čapek 

Fanfáry zo Sinfonietty – rukopis L. Janáčka, r. 1926 

Pavilón A brnianskeho výstaviska, r. 1928, architekti J. Kalous a J. Valenta 

1918-1938 

…len 20 rokov, čo sa Európa vydala do moderného 

sveta. Obdobie rozmachu a rozvoja 

Československej republiky… 

20 

Svet Grálu 

17 | 2008 

Telgártska slučka: najkrajší a najzložitejší železničný tunel prvej ČSR 

Polarograf, vynález chemika J. Heyrovského z roku 1924

Krajina, r. 1930, Anton Jasusch 

Vitráž okna v chráme sv. Víta, r. 1931, maliar A. Mucha 

Do práce, r. 1934, Martin Benka 

Autobus Laurin a Klement, premávka na trase Záběhlice – Vršovice otvorená 21. 6. 1925 

Mohyla M. R. Štefánika na Bradle, r. 1928, architekt D. S. Jurkovič 

21 

Svet Grálu 

17 | 2008

TÉMA 

kr ása národov 

Abd-ru-shin 

Z knihy „Vo svetle Pravdy“ – Posolstvo Grálu 

22 

Svet Grálu 

17 | 2008 

Z 

jine vnucovať cudzie zvyky a obyčaje, 

cudzie obliekanie a cudzí stavebný 

sloh v domnení, že tým nastane pokrok 

pre jeho ľud. Napodobňovanie 

je nie povznesenie, to nie je vlastné 

dielo! Zjednocovanie sa za účelom 

opory je nesprávne! 

Najlepším meradlom pre to je vám 

daný zmysel pre krásu, aby ste rozoznávali, 

čo je v takých veciach pravé 

a čo falošné! Odovzdajte sa svojmu 

pôvodnému pravému citu pre krásu, 

potom nemôžete nikdy zablúdiť. 

Lebo ten je spojený s prazákonmi 

stvorenia a je prejavom ešte skrytého 

vedenia o dokonalosti. Je neklamným 

ukazovateľom cesty pre 

každého ducha, keďže jedine všetko 

duchovné v tomto neskoršom stvorení 

má schopnosť pri presne určenom 

stupni zrelosti rozoznať celkom 

vedome skutočnú krásu! 

Avšak aj v tom ste už žiaľ dávno 

vyhasili to svoje prirodzené vyciťovanie 

v dôsledku vám teraz známeho 

pádu do hriechu a jeho neblahých 

následkov, v dôsledku 

vlády rozumu, ktorý vo všetkom 

vytváral karikatúry. Pojem, ktorý 

rozum postavil miesto pravej krásy, 

je módne bláznovstvo, ktorému sa 

vaša márnomyseľnosť až príliš rada 

em je teraz obklopená Svetlom. 

Silný obal pevne obopína zemeguľu, 

aby temno nemohlo uniknúť. 

Tlak stále zosilnieva a zostra stláča 

všetko zlo, takže všetko dianie sa 

musí uzavrieť kruh za kruhom, aby 

sa koniec spojil so začiatkom. Svetelné 

kopije a svetelné šípy svištia, 

svetelné meče sa blýskajú a prisluhovači 

Lucifera sú tuho stiesnení až 

k zničeniu. 

Nech je sväté víťazstvo Svetla tu na 

zemi! Taká je všemohúca vôľa Boha. 

Všade má byť Svetlo, aj vo všetkých 

omyloch ľudstva, aby v tom teraz 

poznalo pravdivosť. 

Nová veľká doba má nastať k požehnaniu 

všetkých národov, aby 

sa tieto cítili šťastné na pôde, ktorej 

patria. Na tej pôde, ktorá celkom 

presne vyhovuje ich rase, aby 

potom dospeli k plnému rozkvetu 

a mohli prinášať najbohatšie plody. 

Aby všetko ich pôsobenie len harmonicky 

podporovalo celé pozemské 

ľudstvo. 

Tak povstane krása! Celá zem sa 

stane obrazom krásy, ako by vyšla 

z ruky samého veľkého Stvoriteľa. 

To preto, že ľudskí duchovia sa potom 

budú rovnako zachvievať a ich 

radostné tvorenie bude ako jasavá 

modlitba vďaky stúpať do svetlých 

výšin. Tam hore bude sa odzrkadľovať 

všetka harmónia šťastia, ako 

sa javí na tejto zemi! 

Lenže táto Bohom chcená krása 

nemôže nastať, dokiaľ vodcovia sa 

budú snažiť svojmu ľudu, svojej krapodriadila. 

Módna pochabosť úplne 

zasypala váš zmysel pre krásu, pre 

ušľachtilé, pôvabné formy, zmysel, 

ktorý bol daný vášmu duchu ako 

návod a opora v tomto hrubom pozemskom 

bytí. Tým ste museli vlastnou 

vinou stratiť veľkú podporu! 

Inak by ste vždy ihneď vycítili, vedeli 

vo všetkých životných situáciách 

a na každom mieste, kde niečo nesúhlasí. 

Všade, kde sa váš zmysel pre 

krásu nemôže radostne zachvievať, 

tam nie je taká harmónia, aká má 

byť podľa prísnych zákonov stvorenia. 

A kde chýba harmónia, tam nie 

je ani krása. 

Pozrite sa na Číňana, Japonca 

alebo Turka, ako vyzerajú s cylindrom 

na hlave. Sú to karikatúry európskej 

kultúry. Pozrite si Japonku, 

obliekajúcu sa teraz po európsky, 

a potom sa na ňu pozrite v kroji jej 

vlastnej zeme! Aký to rozdiel! Koľko 

stráca v šatách, ktoré sú cudzie jej 

krajine! Je to veľká strata pre ňu. 

Jedine povznesenie vlastnej kultúry 

je naozajstným pokrokom pre každý národ! 

Pre každý národ je iba pozdvihovanie 

vlastnej kultúry pokrokom! Vzostup 

má byť vo všetkom, a nie stav 

pokoja. Ale tento vzostup pokroku 

musí byť vždy na vlastnej pôde 

a z nej aj vychádzať. Nie preberaním 

cudzích vecí. Inak to nikdy nie

téma 

je pokrokom. Už samo slovo vo svojom 

pravom zmysle odmieta opory. 

Pokrokom pre národ môže byť totiž 

len povznesenie toho, čo už má, ale 

nie prevzatie niečoho vypožičaného. 

Prevzatie nie je pokrokom, ktorého 

účinky sa prejavia na jestvujúcom; 

to by muselo dosvedčiť už premýšľanie 

o tom. Vypožičané alebo prevzaté 

nie je vlastníctvom, aj keby sa 

to chcelo privlastniť. Nie je nadobudnuté 

vlastnou prácou, nie je to 

produkt vlastného ducha národa, 

na ktorý jedine by mohol byť hrdý 

a hrdý musí byť! 

V tom spočíva tiež jedna veľká 

úloha pre všetkých v zámorí. Nechať 

každý národ, aby sa tam stal 

veľkým sám v sebe, celkom sám 

od seba, vlastnými schopnosťami, 

ktoré sú tak rozličné medzi mnohými 

národmi tejto zeme. Všetky 

majú rozkvitnúť podľa druhu pôdy, 

na ktorej vznikli. Musia zostať tejto 

pôde prispôsobené, aby na nej rozvili 

tú krásu, ktorá sa harmonicky 

zachvieva s ostatnými na zemi. 

Pravá harmónia nastane však práve 

ich rozličnosťou, nie zjednotením 

všetkých národov. Keby to bolo 

bývalo chcené, potom by bola bývala 

len jedna krajina a jeden národ. 

Avšak pritom by bol čoskoro nastal 

stav pokoja a nakoniec chradnutie 

a odumretie, pretože by chýbalo 

osviežovanie vzájomným doplňovaním! 

Pozrite si len kvetiny na lúkach, 

ktoré práve svojou rozmanitosťou 

oživujú a osviežujú, ba obšťastňujú! 

Ale nedbanie takých zákonov vývoja 

sa trpko vypomstí na národoch. 

Lebo aj to nakoniec privolá 

úpadok a zrútenie, nie rozmach, pretože 

v tom chýba všetko zdravé. Človek 

sa nemôže vzpierať tým veciam, 

ktorým je ako každý tvor tak ďaleko 

podriadený, že nikdy nič nedosiahne, 

pokiaľ sa neprispôsobí živým zákonom, 

zatkaným do tohto stvorenia. 

Kto koná proti nim a na ne nedbá, 

musí stroskotať prv alebo neskoršie. 

Čím neskoršie, tým poriadnejšie. 

Pritom každý vodca musí niesť 

zodpovednosť za to, čo pochybil svojím 

nesprávnym stanoviskom. Musí 

potom trpieť za celý národ, ktorý sa 

vo svojej núdzi na neho duchovne 

zavesí! 

Opakujem ešte raz: Jedine povznesenie 

vlastnej kultúry je naozajstným 

pokrokom pre každý národ! 

Prispôsobený pôde, podnebiu 

a rase! Človek musí byť domorodý, 

ak chce rásť a očakáva pomoc zo 

Pravá harmónia 

nastane však práve 

ich rozličnosťou, 

nie zjednotením 

všetkých národov 

Svetla! Len žiadne, preberanie bytostne 

cudzích národných obyčají, 

mravov a názorov cudzích národov. 

Zakorenenie v domácej pôde je základnou 

podmienkou a samo zabezpečuje 

ozdravenie, silu a zrelosť! 

Či sa človek už dosť nepoučil zo 

smutných skúseností, ktoré často 

vyvolal darovaním svojej vlastnej 

kultúry cudzím národom, a potom 

musel zažiť ich úpadok? To priviedlo 

len veľmi málo ľudí k zamysleniu sa 

nad tým. Ale aj toto zamýšľanie sa 

doteraz strácalo v piesku a nenašlo 

nijakú pôdu k zakotveniu. 

Ďalekosiahlou úlohou je odstrániť 

toto zlo a utvoriť nový, radostný 

a bohatý život v krajinách okolo 

všetkých morí. Je to prevratné dielo, 

pretože vo svojich dôsledkoch podporí 

a ozdraví, ba obšťastní všetky 

pozemské národy! 

Abd-ru-shin 

Úryvok z prednášky 

OddanosŤ 

„…už teraz sa vyžíva až k smrti 

všetko, čo je medzi ľuďmi nesprávne, 

či už v hospodárstve, 

štáte, politike, v cirkvách, sektách, 

národoch, rodinách rovnako 

aj u jednotlivcov! Všetko, 

všetko bude teraz vyvlečené na 

Svetlo, aby sa pred ním ukázalo 

a súčasne sa tým súdilo! Aj to, čo 

doteraz mohlo skryté odpočívať, 

musí sa ukázať, aké skutočne 

je. Musí sa prejaviť v činnosti, 

a tak nakoniec zúfať nad sebou 

i ostatnými, vo svojej podstate 

sa rozpadnúť a rozprášiť. 

Tak to vrie pod tlakom Svetla 

už dnes vo všetkých zemiach, 

na všetkých miestach. Utrpenie 

každého druhu vzrastá a stupňuje 

sa až k zúfalstvu. Nakoniec 

zostane len beznádejnosť a poznanie, 

že tí, ktorí chceli pomôcť, 

mali okrem sebeckých prianí len 

prázdne slová, ale žiadnu pomoc 

priniesť nemohli! 

Až potom vznikne pravá pôda, 

z ktorej opäť vyjde úpenlivá 

prosba o Božiu pomoc! Po vraždení 

a ničení, po hlade, more 

a smrti, po poznaní vlastnej neschopnosti! 

Potom nastane veľká výstavba! 

Zlomení potom majú byť 

slobodní, oslobodení od tlaku 

temna! Majú sa však stať slobodní 

aj vo svojom vnútri! Avšak 

oslobodiť sa vnútorne môže len 

každý sám.“ 

Z knihy „Vo svetle Pravdy“ – 

Posolstvo Grálu 

23 

Svet Grálu 

17 | 2008

TÉMA 

ČSR, MY a dnes 

O 

naší první Československé republice pravil T. G. Masaryk, 

že stát spočívá na takových základech, na jakých 

vznikl. A dodal, že při vzniku ČSR nebylo použito 

žádných nečestných způsobů. 

Přerod socialistického Československa v listopadu 1989 

provázelo zvonění klíči, bouřlivá radost ze svobody a touha 

po lidském štěstí. Znalci politického zákulisí však dodávají, 

že byl jako šachová partie předem naplánován a rozehrán 

tehdejšími tajnými službami. Tu touhu a radost roku 1989 

si pamatujeme všichni, kdo jsme ji zažili; o té šachové partii 

mlhavě vypovídají skutečnosti, že se u nás dodnes nepotrestal 

žádný zločinec minulého režimu a bývalí zkušení 

funkcionáři se bez překážek dostali k majetku a k moci. 

Dva světy. Jeden lidsky teplý, druhý chladně posměšný, 

kalkulující, zlý. Ihned po 17. listopadu klesla kriminalita na 

třetinu; když přátelé z (tehdy) západního Německa říkali: 

počkejte, budete ji mít větší než předtím, nikdo jim nevěřil. 

Měli pravdu. Jaksi to vypadá, jakoby nakonec zvítězilo 

vždycky to zlé. Nebo to tak není…? 

Tohle nikdo nepředvídal 

Před první světovou válkou si žádná z mocností neuvědomila, 

jak ničivý bude rozsah tohoto konfliktu. V povědomí 

nás dnešních lidí „vede“ vždycky ta druhá, mnohem 

hroznější; jen ty tisíce pomníčků po vesnicích se jmény 

padlých vojáků upomínají, že byla jednou jedna první světová 

válka a že taky bolela. Jenomže ve srovnání s předcházejícími 

válkami byla i ta první světová pro tehdejší svět 

nečekaným šokem. Předtím byla tou poslední na našem 

24 

Svet Grálu 

17 | 2008 

území prusko-rakouská válka v roce 1866. To se ještě bojovalo 

„po staru“, pěšáci mašírovali s bubny a pod prapory 

jako ve středověku, kavaleristé se rozháněli šavlemi a celé 

bojiště se dalo přehlédnout z jednoho kopce. Ta válka 

netrvala ani měsíc, zúčastnil se jí milion vojáků a z nich 

57 000 padlo nebo bylo raněno. Zakončena byla krvavou 

bitvou u Hradce Králové a k prohře Rakušanů stačilo jediné 

pochybení velícího štábu: z vrchu Chlum nedaleko 

Dlouhých Dvorů měli výborný rozhled po celém bojišti… 

s výjimkou skryté úžlabiny na pravém křídle. Tou se prodrala 

jednotka pruských vojáků a obsadila vesnici za jejich 

zády. Když se o tom dozvěděl rakouský velitel Ludwig von 

Benedek, neuvěřil té zprávě, dokud se tam nerozjel na koni 

a nepřesvědčil se na vlastní oči. V tom okamžiku pochopil, 

že bitva je ztracena. Na bojišti tehdy zůstalo 50 000 mrtvých, 

na tehdejší dobu hrozné číslo. 

Kdo mohl v roce 1914 tušit, že následující válka se protáhne 

jako řezná rána napříč Evropou, zasáhne 28 států, 

obleče do uniforem více než 65 milionů vojáků a zanechá 

po sobě 10 milionů mrtvých! Ovlivní celý svět a uvrhne 

do bídy stamiliony civilních obyvatel. Nejen to, v myslích 

zúčastněných zanechá deprimující pocity vykořeněnosti, 

ztráty vnitřních jistot, uvrhne do chaosu tehdejší poměrně 

uspořádaný svět a ta uspořádanost už se do něj nikdy nevrátí. 

Na východě krvavě vzplane Říjnová revoluce a nadiktuje 

budoucí dějiny světa. 

Takový vývoj událostí předtím nikdo nepředvídal. 

Po válce lidé vydechli úlevou a radostí. Už nikdy žádnou 

další, tím si byli jisti. U nás se zpívalo „A bourali vesele 

to Rakousko zpuchřelé“, z jeho trosek vykvetla Česko-

TÉMA 

slovenská republika, nastala doba poměrného rozkvětu. 

Válkychtivé Německo bylo na kolenou, pomstychtiví Francouzi 

mu nadiktovali finanční náhrady, ze kterých se nikdy 

nemohlo vzpamatovat. Sláva, válkám je konec. 

Úder přišel zase nečekaným způsobem. Ze záhrobní 

veteše se v Německu vynořila směs nacionalismu, pýchy 

a pocitu historické výjimečnosti s okultním pozadím(1); 

Vůdce rozpoutal druhou světovou válku a národ zpitý nacismem 

dokázal neuvěřitelným způsobem znovu rozvrátit 

už beztak převrácený svět. 

Takový vývoj událostí předtím nikdo nepředvídal. 

Po válce lidé zase vydechli úlevou a radostí. Tuhle větu 

už jsme jednou napsali. President Beneš, zklamaný mnichovskou 

zradou a selháním západních mocností, začal 

již během války orientovat československou politiku na 

spojenectví s velkým sovětským sousedem; ostatně většina 

národa s tím souhlasila a po válce volila komunisty. Nepočítal 

však s proradností a nízkostí generalissima Stalina; 

sovětské sliby platily jen do doby, než přišel čas odhodit 

masku a přejít od příprav ke konečnému úderu v únoru 

1948. Hned po naivní demisi nekomunistických ministrů 

tehdy odjeli naivní politici na víkend a přenechali bojiště 

vítěznému nástupu komunistické strany. Zase jednou nepředvídali, 

co se odehraje. 

Tak vlastně pokaždé přišel vývoj událostí ze směru, odkud 

jej lidé nečekali. 

A dnešní doba? Třetí světová válka, zdá se, nehrozí, už 

se neobáváme atomových hřibů ani sovětských tanků válcujících 

Evropu. Na jejich místo nastoupili sebevražední 

atentátníci, rostoucí moc globálních koncernů, gangsterské 

mafie, korupce v politice, bezohledná konkurence, 

drancování přírody… „Organizovaný zločin je nejvyšším 

stadiem kapitalismu. Až si občané uvědomí plný rozsah 

kriminální katastrofy, která se na nás valí, dojde zřejmě 

k největším demonstracím všech dob.“(2) 

Odkud přijde další nečekaná rána? A co se proti ní 

dá dělat? 

Kudy dál? 

Dvě věci se naší společnosti nepochybně daří uskutečňovat 

s báječnou dovedností a úspěchem: technický pokrok 

a narůstající hmotný blahobyt. Neurážejme se a nestěžujme 

si, že něčemu jako blahobyt jsme přece na hony 

vzdáleni; přesto je to tak. Rostou nám průměrné platy, 

opravujeme své domy, města i vesnice, žijeme ve stále rostoucím 

pohodlí, a hlavně – máme víc, než potřebujeme 

k naplnění cíle svého života, to jest ke svému vnitřnímu 

vzdělávání, uzrávání, zušlechťování. Současně je také 

jasné, že na této cestě nám žádná spása nekyne. I když se 

z paneláku přestěhujeme do podnikatelské vily meruňkové 

barvy, v rodině budeme mít tři auta a v bytě digitální 

klimatizaci, nezastaví se o jedinou píď propad světa 

do pokleslosti, nízkosti, sobectví a nakonec i do neštěstí. 

Ze strany politiků pomoc také nečekejme; hlídají si své 

vlastní preference a bojí se nepopulárních rozhodnutí. 

Alespoň převážná většina z nich. Nemluvě o podnikatelských 

zájmech, na které bývají zhusta navázáni. 

Chceme-li se z tohoto kolotoče dostat a nečekat trpně na 

další katastrofy, potřebujeme se chovat jako lidé, probudit 

v sobě to dřímající lidství, Popelku, která se nesměle krčí 

v koutě, zatímco by měla určovat naše cítění, myšlenky 

i jednání. Cesta ze současného stavu vede duchovním 

rozměrem života a začíná u jednotlivého člověka. Tady 

má v sobě velký potenciál a velkou sílu náboženské přesvědčení. 

Upřímně věřící člověk – a takových je u nás 

víc, než se zdá, protože mnoho z nich není organizováno 

v církvích a nemá k tomu ani chuť – bude směřovat 

k positivním hodnotám, aniž ho někdo bude nutit, aniž 

Cesta ze současného stavu 

vede duchovním rozměrem života 

a začíná u jednotlivce 

z toho bude mít výhody a bude to dělat, ať ho přitom někdo 

pozoruje a kontroluje, nebo ne. Prostě proto, že chce 

být takový a že je takový. 

Dokáží-li pak takoví lidé spojit své síly v nějaké organizaci, 

hnutí, sdružení, mohou vytvořit protiváhu a postavit 

se tomu pokračujícímu poklesu hodnot, destrukčním, 

sebezničujícím, sebevražedným silám společnosti. Taková 

sdružení však stěží mohou vzniknout na náboženském 

základě. Prostě proto, že náboženství zasahuje světonázor 

jednotlivého člověka velmi hluboko a věřící člověk 

je v pokušení, aby považoval jinověrce buď za rouhače, 

nebo za bloudy. Záleží pak na jeho velikosti jako člověka, 

aby měl pochopení pro jiné věrouky, se kterými v hloubi 

duše bytostně nesouhlasí. Dialog, jednota, ekumenie je 

věcí velmi křehkou, je to chemická sloučenina, která se 

pracně připravuje a snadno zase rozpadá. Před lety jsem 

se zúčastnil jednoho takového společného setkání více 

náboženských směrů a viděl jsem, že v podstatě každý 

z účastníků měl zájem prezentovat ostatním to své učení 

a ostatní přednesené příspěvky až tak moc neposlouchal. 

Jsem skeptický k náboženskému dialogu. Věřím ale, že 

můžeme k sobě navzájem pociťovat sympatie a vzájemně 

v sobě vycítit lidské teplo, ocenit respekt k hodnotám 

a snahu o směřování vzhůru. 

25 

Svet Grálu 

17 | 2008

TÉMA 

Národnostná mapa Československa z r. 1934 

Taková budoucí hnutí – jestli se podaří, aby vznikla – 

tedy pravděpodobně vzniknou na občanském základě, 

ne na náboženském. Ale mohou se skládat jen z dobrých 

stavebních kamenů, z lidí, kterým jsou ideje přednější než 

vlastní prospěch. 

Československá 

republika… a dál? 

V tom letošním osmičkovém roce se probírají okolnosti 

vzniku a historie prvního Československa ze všech stran. 

Vědečtí historikové se nám snaží dokázat, že nic není 

jednoduché; jistě mají pravdu. Rádi zdůrazňují, že naše 

první republika nebyla až tak idylickým státem, potýkala 

se s mnoha problémy, například s mnohonárodnostním 

složením Čechů a Slováků, Němců, Maďarů, Poláků a Rusínů. 

Existují i docela škodolibé názory – třeba ze strany 

sudetských Němců – že stát byl od počátku nestabilní 

a předurčen k zániku při prvním otřesu. My nevědci a nehistorikové 

zase máme pravdu v tom, že doba naší první 

republiky byla obdobím velkého duchovního vzepětí, 

ruchu a práce. A velkých šancí. A dobou T. G. Masaryka, 

jenž vtiskl povědomí tehdejšího státu mnohé ze svých 

názorů, své osobnosti a své velikosti. Ano, u zrodu ČSR 

stály další pozoruhodné, obětavé a pracovité osobnosti – 

Štefánik, Beneš, Rašín… ale nejvíce ze všech právě Masaryk. 

Původem syn kočího, přitom však duchem aristokrat, 

vložil do ducha naší první republiky odkaz hledání svého 

26 

Svet Grálu 

17 | 2008 

smyslu malého národa uprostřed velkého světa. „Věřím…, 

že historie národů není nahodilá, nýbrž se v ní projevuje 

určitý plán Prozřetelnosti a že tedy je úkolem… každého 

národa ten světový plán postihovat, místo své v něm poznat 

a určit a podle toho poznání co možná s nejplnějším 

a nejjasnějším vědomím postupovat.“(3) 

T. G. Masaryk s K. Čapkom 

Malé národy to měly vždycky obtížnější. Musejí totiž, 

jak říkával Masaryk, svůj dějinný smysl neustále hledat 

a naplňovat. Nejsou to proto velmoci, ale ti drobní, nepatrní 

na mapách světa, kteří posouvají dějinami pomezní 

praporky humanity a lidskosti. 

Obtížnější znamená, že to, co padalo velkým národům

Pravda nezačíná čtrnáct miliard světelných let odtud, na 

hranici vesmíru, ale je všude kolem nás a týká se všeho 

kolem nás, každý den. Když u nás začala diskuse kolem 

americké radarové základny, bylo první, co vyhrklo 

z českých povah: Nač radarovou základnu? To je problém 

Američanů, ať si ho sami vyřeší. Nás se to netýká, my 

máme svoje problémy. Ještě si pohněváme Rusy a budou 

se na nás zlobit! 

Svět Grálu není politickým časopisem a úvaha o ČSR 

není úvahou o radaru; avšak to, co vypadne z člověka 

spontánně jako první, je skutečně to, co uvnitř cítí. A to 

zrovna nebyla moc velká sláva. Teprve později se ve věci 

radaru vynořily promyšlenější argumenty. A tak se naléhavě 

ozývá otázka, nakolik jsou nám vlastní dějiny popudem 

k zamyšlení, nakolik jsme se z dosavadního života 

dokázali poučit, co nám daly a oč nás obohatily. Jestli 

nás ty prožitky vůbec obohatily, jakkoliv byly bolestné. 

Jsme národ, který v roce 1938 zažil mnichovskou dohodu 

a dodnes je nám těžkým traumatem, potrefivším naši národní 

povahu, sebevědomí a životní optimismus. Tehdy 

přijeli ministerští předsedové Francie a Anglie k Hitlerovi 

s nápadně podobnými postoji: Co je nám do „sporu 

s národem ve vzdálené zemi, o které nic nevíme?“(5) 

Máme vlastních problémů dost, hlavně že nebude další 

válka. Ještě si pohněváme Hitlera a bude se na nás zlobit! 

Když potom po návratu předstoupil ministerský předseda 

Chamberlain na londýnském letišti před shromážděné 

davy, dramaticky zvolal: „Přinesl jsem vám mír!“ Davy 

propukly v jásot. Mnohem prozíravější Winston Churtéma 

do klína, si malé musely odpracovat; to jim pomáhá tváří 

v tvář nebezpečí povrchnosti a neprožitosti. Masaryk 

vštěpoval do povědomí národa volání po vzdělanosti, 

pracovitosti, lidství; jen tehdy dokáží lidé malého národa 

oslovit ty ostatní a sami budou přínosem pro okolní svět. 

Svým způsobem jsme tedy vlastně ve výhodě před konstruktéry 

kosmických raket, bombardérů a nejvyšších 

budov světa: máme sami od sebe blízko k ideálům, pokud 

se snažíme po nich sahat. 

„Nevolejme ani my dnes po češství, po slovanství, po vlastenectví, 

ale po pravdě, a pravdě vydávejme svědectví. Pak 

nebudeme malí.“(4) 

Naše nabídka užitečnosti ostatnímu světu, naše právo 

na život Čechů nebo Slováků spočívá v tom, že si nemůžeme 

zakládat na síle a velikosti, řekněme přesněji na 

moci, ale o to víc jsme vtahováni do duchovního rozměru 

lidství, které je dáno každému, malému i velkému, záleží 

jen na tom, jak dalece je v sobě probudí k životu. 

21. století… a dál? 

chill však pronesl ve sněmovně: „Dostali jste na vybranou 

mezi válkou a hanbou. Zvolili jste hanbu a budete mít 

válku.“(6) Právě Chamberlain byl velkým přívržencem 

smířlivé politiky ústupků, než zdrcen pochopil, že ve světě 

žijí kromě beránků také vlci a že s vlky se beránčím bekotem 

nedomluví. A ani v dnešní době to tak není. 

Zdálo by se, že nás ta traumatická zkušenost navěky 

poznamenala – cožpak se nám nevpálila dostatečně do 

srdce? 

Děsme se české malosti, doufající, že bude mít co nejvíc 

všeho zadarmo nebo aspoň se slevou a nebude muset do 

toho nic vkládat. Myslíme si přitom: koneckonců jsme 

přece dost protrpěli pod německou, sovětskou, habsburskou 

nadvládou, upálili nám Husa a taky mongolských 

a avarských vpádů jsme si užili, tak by na nás měli ostatní 

brát trochu ohled. 

Ale upřímně věřme v českou a ve slovenskou živost, 

pracovitost, cituplnost. Jen co přestaneme pomocí rukou, 

nohou a peněženek dohánět ideály, které jsme zmeškali 

duchem. 

„Nečekám spásy od žádné strany; ale budeme nepřemožitelní, 

jestliže ve všech stranách a třídách bude větší počet 

mužů opravdových a myslících, kteří beze všeho umlouvání 

a viditelného spojování, každý v kruhu svém, pracovati 

budou za stejným cílem. Jako viditelná církev žije církví 

neviditelnou, tak i my jako národ budeme bezpečně žíti, 

jestliže nás bude značný počet spojen tím tichým souhlasem, 

jenž vzniká ze správného posouzení toho…, co a jak 

kde kdo máme pracovat. Pokud se nerozšíří tato neviditelná 

strana lidí opravdových a myslících, kteří se nebojí, 

když toho potřeba, pravdě dát svědectví i veřejně, všecka 

viditelná organisace nám nepostačí.“(3) 

Literatura: 

Artur Zatloukal 

1) Okultní kancléř. Hitler a nacismus jako esoterický fenomén; 

S. Hagl, Integrál Brno 2008 

2) Konec společenské smlouvy; S. Hagl, Svět Grálu 5/2005 

3) Česká otázka; T. G. Masaryk 

4) Rukopisný fragment; T. G. Masaryk 

5) en.wikiquote.org/wiki/Neville_Chamberlain 

6) en.wikipedia.org/wiki/Winston_Churchill 

27 

Svet Grálu 

17 | 2008

Apokalypsa 

emoderný a predsa súčasný, 

N zdanlivo prekonaný a napriek 

tomu aktuálny, to všetko predstavuje 

pojem Apokalypsy. Skutočne nás 

čaká zánik sveta? Existuje Boží súd, 

v ktorom budú zlí zatratení a dobrí 

povznesení na nebesia? Alebo sa 

tieto predstavy už stali minulosťou? 

Strach pred „súdnym dňom“ formoval 

náboženské spoločnosti a myslenie 

ľudí od nepamäti. Čo sa však 

skutočne skrýva za pojmom „Apokalypsa“? 

Podľa gréckeho výkladu význam 

tohto slova popisuje odhalenie čohosi 

skrytého, čo je všeobecnému 

poznaniu nedostupné. Prameňmi 

apokalyptických myšlienok sú väč 

28 

Svet Grálu 

17 | 2008 

šinou spisy, v ktorých sú zaznamenané 

rôzne zvestovania vizionárov 

a prorokov. Podľa ich slov zjavené 

posolstvá prichádzali z Božej milosti, 

čím sa ich dôveryhodnosť stala 

takmer nespochybniteľná. Tam, kde 

vizionárske varovanie minulo cieľ, 

objavuje sa bezvýhradná viera v zánik 

sveta bez pochopenia súvislostí, 

alebo naopak jeho odmietnutie pre 

nedostatok dôkazov. V prvom prípade 

je taký človek pravdepodobne 

v „bezpečnej náruči“ nejakej náboženskej 

skupiny, v tom druhom sa 

zrejme považuje za racionálne zmýšľajúceho 

človeka modernej doby. No 

v podvedomí sa vynárajú otázniky 

a pochybnosti, ktoré otriasajú našou 

istotou o bezpečnom smerovaní. 

Každý jasne vníma „nekresťanskú 

dobu“ v „kresťanskej spoločnosti“, 

ktorá okrem zhoršujúcej sa sociálnej 

situácie prináša aj pesimistické vyhliadky 

na blízku budúcnosť: zhoršujúce 

sa životné prostredie, závislosť 

od vyčerpateľných zdrojov, rastúce 

preľudnenie a napäté medzinárodné 

vzťahy. Človek zároveň pociťuje aj 

bezmocnosť, pretože nedokáže vývoj 

spoločnosti zmeniť. Mnohé voľby 

a nové vlády nepriniesli zásadné 

zmeny. Hlas jednotlivca akoby nemal 

žiadnu váhu – rozhodujú za nás 

iní: politici v parlamente, mestské zastupiteľstvá, 

zamestnávatelia... skepsa 

strieda beznádej.

na zamyslenie 

Nemusíme očakávať 

zánik sveta, ale 

príchod novej doby 

V biblických textoch je apokalypsa 

spájaná s posledným súdom, po ktorom 

nastane tisícročné kráľovstvo 

Božie na zemi. Napríklad v evanjeliu 

podľa Matúša sa v kapitole o poslednom 

súde opisuje, ako Syn Človeka 

zhromaždí pred sebou všetky 

národy „a oddelí ich, ako pastier oddeľuje 

ovce od kozlov“ (Mt 25,32). 

V evanjeliu podľa Lukáša v podobenstve 

o príchode kráľovstva Božieho 

sa opisuje dej, keď „jeden bude vzatý, 

druhý ostane“ (Luk 17,34). 

Apokalypsu najpodrobnejšie opisuje 

Zjavenie Jána: „Aj iná kniha, 

kniha života sa otvorila, a mŕtvi 

boli súdení podľa zápisov v knihách, 

podľa svojich skutkov. Smrť a podsvetie 

boli zvrhnuté do ohnivého jazera. 

To je druhá smrť, ohnivé jazero. 

A ak niekto nebol zapísaný v knihe 

života, zvrhli ho do ohnivého jazera“ 

(Zj 20, 12–15). 

Biblické slová obrazne vykresľujú 

duchovný dej v čase posledného súdu. 

Čisté má byť vyzdvihnuté a nečisté je 

odsúdené na zánik. Hovorí sa o druhej 

smrti, duchovnej smrti, ktorá sa 

netýka tela – prvej, pozemskej smrti. 

V čase „triedenia“ bude rozhodujúci 

stav duše, skutky, zapísané v knihe 

života. O osude človeka teda nerozhodne 

cirkev a neovplyvní ho ani 

spoločenská mienka. 

Biblické texty, ako aj mnohé proroct 

vá navyše opisujú bezútešné 

udalosti – počnúc vojnami, hladom, 

a zemetrasením a nebeskými úkazmi 

končiac – ktoré by mali sprevádzať 

obdobie posledného súdu. Potom 

v nadchádzajúcom tisícročnom kráľovstve 

má byť nové nebo a nová zem: 

„Videl som nové nebo a novú zem, 

lebo prvotné nebo a prvotná zem sa 

pominuli a mora už niet“(Zj. 21,1). 

Znamená to, že nastanú veľké 

zmeny a všetko bude potom nové. 

Niektoré proroctvá hovoria napríklad 

aj o tom, že aj hviezdna obloha 

má byť iná a že slnko bude vychádzať 

zo západu. 

Udalosti vyplývajúce z biblických 

zjavení a vízie prorokov sú si v mnohom 

podobné a človek si o tomto dianí 

môže urobiť aspoň hmlistú predstavu. 

S určením času je to už náročnejšie. 

Ten je z apokalyptických podobenstiev 

možné odhadnúť len veľmi ťažko. 

V Matúšovom evanjeliu sa napr. píše, 

že „O tom dni a o hodine nevie nikto, 

ani nebeskí anjeli, ani Syn, ale jedine 

Otec (Mt 24,36). O okolnostiach, 

ktoré majú byť predzvesťou týchto 

udalostí, sa zase píše napr. toto: „Od 

figovníka sa učte podobenstvu: keď 

mu ratolesť mladne a lístie pučí, viete, 

že leto je blízko“. Z uvedeného vyplýva, 

že signálmi prichádzajúceho 

posledného súdu majú byť znamenia 

Celé svetové dianie 

sa riadi múdrymi 

zákonitosťami 

doby. Tí čo tvrdia, že čas už dozrel, sa 

nemýlia. Žijeme v dobe, v ktorej nám 

zo všetkých strán sľubujú vyhliadky 

na lepšie časy, no skutočný vývoj ukazuje 

opak. Človek sa prediera životom 

a zvyká si na všadeprítomnú a samozrejmú 

lož, moc peňazí, nespravodlivosť, 

sociálny a morálny úpadok i na 

nemožnosť čokoľvek na tom zmeniť. 

Mnohokrát sklamaný, nahnevaný či 

vysilený prepadá skepse či depresii. 

Je čas na zmenu – a to na zmenu všetkého. 

Niekoho napadne školstvo, či 

zdravotníctvo, iného politická situácia, 

či právo, ďalšieho životné prostredie 

a energetika. Všetko musí byť 

Pri pachtení sa za 

lepším životom 

uniká človeku hlbší 

zmysel bytia 

nové – tak, ako bolo zasľúbené! Ale 

ako na to, kde začať a kto to urobí? 

Globálnou príčinou všetkého nesprávneho 

sú hodnoty, ktoré si dnešný 

človek postavil na popredné miesta 

svojho rebríčka. Heslom doby je mať 

sa dobre, a z neho vychádzajú hodnoty 

a ciele, ktoré formujú dnešné dianie. 

K tejto vízii blahobytu hľadajú ľudia 

cesty; bývajú rôzne podľa ich možností 

a schopností. V spoločnosti sú potom 

tými úspešnejšími, ktorých každý obdivuje 

a ktorí zapĺňajú stránky novín 

a časopisov, a na druhej strane sú spoločensky 

menej významní ľudia, ktorí 

by sa tým prvým chceli podobať. Pri 

tom všetkom pachtení sa za lepším životom 

uniká človeku hlbší zmysel bytia. 

Nestará sa o to, odkiaľ vlastne prišiel 

a kam má ísť, vníma prevažne to 

krátkodobé – pozemské. Nevie už, že 

sa narodil ako duch a že sa má usilovať 

o svoj vývoj v harmónii so zákonmi, 

na ktoré opakovane a neúspešne upozorňovali 

proroci, Ježiš, jeho apoštoli 

i ďalší. Zásadný obrat v spoločnosti 

preto nenastal – a o svoju spásu musí 

usilovať každý jednotlivec sám. Odmenou 

za jeho úsilie mu potom môže 

byť zasľúbená nová doba, o ktorej sa 

v závere Jánovho Zjavenia píše takto: 

„Ajhľa, prídem skoro a moja odplata je 

so mnou, aby som odplatil každému 

podľa jeho skutkov! ... Blahoslavení, 

ktorí si perú oblek (očisťovanie ducha, 

pozn. red.), aby mali právo na strom 

života a vošli bránami do mesta! Von 

zostanú psi, traviči, smilníci, vrahovia, 

modloslužobníci, všetci milovníci 

a páchatelia lží. (Zj 22,12–15) 

Werner Huemer, Rastislav Podivinský 

29 

Svet Grálu 

17 | 2008

V oda 

2. časŤ 

Ak sa chceme dozvedieť viac o živote, 

musíme sa najskôr dozvedieť viac o vode 

V prvej časti článku Dr. Paloučka sme 

sa zoznámili s vodou. Zdanlivo najobyčajnejšou 

tekutinou na zemeguli, 

v skutočnosti obdivuhodnou látkou, 

schopnou ďalekosiahlo ovplyvniť 

všetko živé; naše ľudské telá nevynímajúc. 

Voda si zaslúži úctu. Neveríte? 

Tak teda čítajte ďalej… 

Voda je hlavným nositeľom informácií 

na Zemi. Jej kvalita nie je 

daná obsahom pevných častí, ale 

predovšetkým kvalitou informácií, 

ktoré sú v nej uložené, pretože 

vstrebáva ako anténa rozličné žiarenia 

prichádzajúce z blízkeho či 

vzdialeného okolia, z oblastí vidi 

30 

Svet Grálu 

17 | 2008 

teľného i neviditeľného sveta a prechováva 

ich vo svojej pamäti. Na 

otázku, čo všetko si vlastne voda 

pamätá, možno odpovedať veľmi 

jednoducho: všetko. Pamätá si, ako 

sa s ňou zaobchádzalo po celý čas 

jej putovania od prameňa až k poháru 

vody, z ktorého pijeme. O tom, 

že je to väčšinou dlhá a strastiplná 

cesta, niet pochýb. Jeden z mnohých, 

ktorí sa zaslúžili o správne 

pochopenie vody, je Viktor Schauberger. 

Niektoré z jeho poznatkov, 

zahrnuté do nasledujúcich riadkov, 

dávajú novú nádej nielen vode, ale 

aj ľudstvu, ktoré je na ňu odkázané 

po celý svoj život. 

Kolískou pramenitej vody je les. Pokiaľ 

by dnes ešte žil niekto, kto by 

mohol porovnávať naše súčasné lesy 

s tými, ktoré tu boli pred sto a viac 

rokmi, horko by zaplakal. Čarovná 

kolíska sa premenila na miesto, 

kde súperia prírodné zákony s ľudskými. 

Les nie je drevo a lístie; je to majstrovské 

dielo prírody, ktoré priťahuje 

sily nebies a zeme. Les, v ktorom sa 

premnožili škodcovia, je chorý, no 

vážnejšie chorý je les, ktorý nedokáže 

zhromaždiť všetky energie potrebné 

na život krajiny. Každý strom, krík 

alebo bylina je doslova špecialistom 

na priťahovanie určitého druhu síl,

príroda 

ktorých prítomnosť v rastlinách sa 

prejavuje aj výskytom zodpovedajúcich 

prvkov a chemických zlúčenín. 

Niektoré rastlinné druhy musia byť 

v lesných porastoch hojne zastúpené, 

pretože ich sila sa v živote krajiny 

uplatňuje vo väčšej miere. Iné, naopak, 

musia byť zastúpené iba málo, 

pretože ich sily pôsobia doplnkovo. 

No napriek tomu nesmú chýbať. Inak 

vzniká chorobná situácia podobná 

stavu ľudského tela, sužovaného nedostatkom 

stopových prvkov alebo 

vitamínov. Lesné porasty, z ktorých 

vymizlo množstvo rôznych druhov 

kríkov a rastlín, nie sú už schopné 

sprostredkovať prenos všetkých druhov 

síl, ktoré sú nevyhnutné na zachovanie 

života krajiny, a teda aj ľudí. 

Pre výstup pramenitej vody z hlbín 

je rozhodujúca energia, ktorá sa 

sústreďuje na povrchu zeme vďaka 

rastu harmonicky vyváženej vegetácie. 

Pokiaľ je zloženie lesného porastu 

menejcenné, pramene slabnú 

a môžu sa aj stratiť. Ďalším nemenej 

závažným dôsledkom je znižovanie 

energetickej hodnoty pramenitej 

vody. Čím menšia je rozmanitosť 

ekosystému a čím menej zodpovedá 

tento ekosystém charakteru krajiny, 

tým väčším nedostatkom tvorivých 

síl trpí aj pramenitá voda z daného 

miesta. Kvalita pramenitej vody tak 

verne odráža menejcennosť či silu 

lesa. Prijíma ju a prostredníctvom 

vodných tokov prenáša do krajiny. 

Situácia dnešných lesov nenechá 

Teplotné výkyvy 

pôsobia ako 

prekážka pre výstup 

vody k povrchu zeme 

nikoho na pochybách, že človek zaobchádza 

s týmto bohatstvom veľmi 

ľahkomyseľne. Mnoho rastlinných 

druhov z lesov celkom vymizlo. 

V krajinách dominujú monokultúry, 

často s násilne dosadenými a pre daný 

typ krajiny nevhodnými rastlinnými 

druhmi. Sú to porasty, ktoré nie sú 

schopné nazhromaždiť sily v nevyhnutnom 

rozsahu a harmónii. 

Dôležitými a nezastupiteľnými 

funkciami lesa sú vytváranie tieňa 

a tlmenie náhlych teplotných výkyvov. 

Obe tieto skutočnosti sú významné 

pre existenciu vodných prameňov. 

V. Schauberger mnohokrát zaznamenal, 

že pramene, ktoré boli „obnažené“ 

a vystavené slnku, vysychajú. 

Opísal vo svojich spomienkach viac 

prípadov, keď aj silný prameň, ktorý 

existoval po stáročia, v krátkom čase 

Pramene, ktoré 

boli „obnažené“ 

a vystavené slnku, 

vysychajú 

zmizol. Stalo sa tak vždy, keď prameň 

z nejakého dôvodu prišiel o svoje zatienenie. 

Keď sa podarilo zatienenie 

obnoviť, voda sa vrátila. Pokiaľ je 

dnes obvyklým spôsobom lesného 

hospodárenia výrub lesov, nemožno 

sa diviť, že len z tohto dôvodu prichádzame 

o zdroje pramenitej vody. 

Voda sa môže do krajiny vrátiť späť 

až po jej zalesnení. 

Les vytvára klimatizovanú zónu, 

ktorá v porovnaní s nezalesnenou 

krajinou podlieha menším teplotným 

výkyvom. Funkciu teplotného 

nárazníka si môže overiť každý návštevník 

lesa. Stačí spomienka na prechádzku 

v augustový podvečer. Páľava 

dňa pozvoľna doznieva a strieda 

ju chladný vánok. Pokiaľ máte sveter, 

radi si ho oblečiete. Potom vstúpite 

do urasteného lesa a po niekoľkých 

krokoch pocítite vlnu tepla, ktorá 

vás dokáže primäť k tomu, aby ste 

sveter opäť odložili. Po chvíli sa les 

otvorí a vy prechádzate čistinou. Tu 

vás znovu zovrie chlad a ten vás prinúti 

sveter si opäť obliecť. Odrastený 

les dlhšie uchováva v noci teplo dňa 

Voda sa pohybuje 

v rozpore s naším 

obvyklým spôsobom 

uvažovania 

a cez deň naopak teplo noci. Takéto 

pozvoľné teplotné zmeny uľahčujú 

výstup vody k povrchu zeme, kým 

veľké a náhle teplotné výkyvy pôsobia 

ako prekážka. 

Aj pri prietoku krajinou môže voda 

svoju tvorivú silu predčasne stratiť 

alebo naopak znásobiť. Na zachovanie 

tejto tvorivej sily treba udržať čo 

najnižšiu teplotu vody a umožniť jej 

prirodzený pohyb. Veľký význam má 

preto zatienenie brehov stromami 

a kríkmi. Malebné špaliere vŕb, jelší 

alebo topoľov, ktoré lemujú potoky 

a riečky, nemajú teda len ozdobný 

význam. Sú prirodzenými tvorcami 

tieňa, ktorý vode pomáha uchovať 

jej silu. Podľa toho zhubne pôsobia aj 

priehradné nádrže, v ktorých sa voda 

na povrchu silne zohrieva, a tým sa 

znehodnocuje. Navyše tu voda stráca 

možnosť prúdenia a vírenia, čím jej 

znehodnotenie ďalej narastá. Po tejto 

energetickej deštrukcii je vypustená 

31 

Svet Grálu 

17 | 2008

príroda 

do krajiny. Nezriedka sa potom používa 

ako zdroj pitnej vody. V. Schauberger 

pri pokusoch s vodou zistil, že 

tento nepriaznivý dopad na krajinu 

a jej život by bolo možné zmierniť 

kombinovaným vypúšťaním chladnej 

vody z hĺbky nádrže a teplej vody 

z jej povrchu. 

Ďalšou okolnosťou, ktorá môže prispieť 

k regenerácii vody, no aj k jej 

devastácii, je spôsob jej pohybu krajinou. 

Problém spočíva v tom, že voda 

sa chce pohybovať inak, než chcú ľudia. 

O tom vás môže presvedčiť jednoduchý 

pokus: z injekčnej striekačky 

s ihlou vypúšťajte pod tlakom vodu 

na naklonenú tabuľku skla. Napriek 

tomu, že povrch plochy je hladký 

a bez prekážok, voda nesteká priamočiaro, 

ale v meandroch. Čím viac budete 

stláčať piest injekčnej striekačky, 

tým výraznejšie meandre bude voda 

vytvárať. Voda sa pohybuje v rozpore 

s naším obvyklým spôsobom uvažovania, 

ktorý sa zrkadlí aj v tzv. vodných 

dielach. Plavebné kanály, umelé 

korytá riek a iné spôsoby regulácie 

vodných tokov majú očividne iný 

cieľ – doviesť vodu do cieľa bez zbytočných 

okľúk. Ten istý cieľ má aj vodovodné 

potrubie. 

P r i r o d z e n o u 

vlastnosťou vody 

je vša k č a sové 

a priestorové rytmizovanie 

pohybu, 

ku ktorému 

dostala impulz. 

Táto rytmizácia 

sa prejavuje vírením 

a jeho dôsledkom 

– meandrovaním. 

Pri tomto 

pohybe voda obnovuje 

a rozmnožuje 

svoju energiu. 

Napriamenie 

vodného toku má 

zásadný vplyv na 

zmenu charakteru 

32 

Svet Grálu 

17 | 2008 

prúdenia vody v koryte. Na vodnom 

toku, ktorému bol ponechaný jeho 

prirodzený meandrovitý priebeh, zaznamenáme 

najrýchlejšie a viac-menej 

priamočiare prúdenie uprostred 

V priebehu jedinej 

noci voda vyplavila 

stovky kubických 

metrov piesku 

koryta. Na brehoch pozorujeme naopak 

bohaté vírenie, ktoré pohyb 

vody v smere toku spomaľuje. Prirodzeným 

dôsledkom tohto vírivého 

prúdenia je, okrem iného, vysoký 

stupeň okysličenia vody, ktorý vytvára 

ideálne podmienky na život. 

Erozívna činnosť vody na brehoch je 

pritom zanedbateľná. Uprostred koryta 

dochádza naproti tomu k samočistiacemu 

efektu. Rýchle prúdenie 

vody zabraňuje usadzovaniu naplavenín 

a vodný tok zostáva voľný. 

Napriamovanie a údržba vodných 

tokov sú ekonomicky výhodné predovšetkým 

pre výrobcov bagrov 

a betónu. Bagrovanie zanesených 

korýt a betónovanie brehov je totiž 

práca bez konca. Voda, ktorá je 

v krajine mrzačená od svojho zrodu, 

prejavuje potom predovšetkým svoju 

deštruktívnu tvár. 

Kvalitu vody v oblasti prameňov 

a menších vodných tokov vieme 

ovplyvniť, ale čo so širokými riekami? 

Smer ich toku nemôžeme 

zmeniť a zatieniť ich sa nám asi tiež 

nepodarí. V. Schauberger sa zaoberal 

i týmto problémom. Vykonal rad 

praktických pokusov, ktoré ho presvedčili 

o použiteľnosti jeho metódy. 

Princíp tejto jednoduchej metódy, 

ktorú odpozoroval z prírody, spočíva 

v tom, že sa vode do cesty umiestnia 

prekážky. Tieto prekážky nazýval 

„energetickými telesami“ alebo brzdnými 

elementmi. Môžeme ich pripodobniť 

k časti plochy listu lodnej 

skrutky alebo vodnej turbíny. Boli 

umiestené na dne vodného toku a vyvolávali 

vírivé prúdenie v jeho strednej 

časti. Výsledkom bol zrýchlený 

pohyb vody a zníženie teploty o niekoľko 

desatín stupňa Celzia. Tieto 

prekážky boli teda akousi náhradou 

prirodzeného meandru. Podobným 

spôsobom možno na menších tokoch 

použiť balvany alebo ich skupiny, na 

tých väčších to môžu byť menšie hrádze 

stanovených tvarov, vybiehajúce 

ku stredu vodného toku. Významnou 

okolnosťou je samozrejme správne 

rozmiestenie týchto elementov, ktoré 

vyžaduje vysoko rozvinutý cit pre 

vlastnosti a správanie sa vody. 

Zaujímavý pokus podnikol V. 

Schauberger v Steyrlingu. V miestnom 

potoku, ktorý sa pravidelne rozvodňoval 

a spôsoboval v okolí veľké 

škody, tajne rozmiestnil svoje brzdné 

elementy. V priebehu jedinej noci potom 

došlo k pozoruhodnej udalosti. 

Hladina vody v potoku prudko stúpla 

a vyplavila stovky kubických metrov 

piesku a úlomkov hornín na veľké 

hromady. Týmto spôsobom sa potok 

sám vyčistil až na skalnaté dno. Nie 

je treba dodávať, že potok odvtedy 

okolie neohrozoval. 

Meandrovanie vodného toku 

v otvorenej krajine nie je teda spôsobené 

rytmickým rozmiestením prekážok, 

ale je prirodzenou reakciou 

vody, ktorá sa pohybuje. Tento meandrovitý 

pohyb spoločne s vírením 

pomáhajú vode udržať si čo najnižšiu 

teplotu, a tým aj energiu. 

Ďalšou smutnou kapitolou vodného 

príbehu je spôsob, akým sa 

voda transportuje. Vodovodné potrubie 

z kovu alebo z plastov sa stalo 

natoľko bežnou súčasťou života, že 

sa už nad touto skutočnosťou nikto 

nepozastaví. Je však zrejmé, že aj 

v tomto smere platíme za svoj mylný 

spôsob myslenia určitú daň na zdraví. 

Pokiaľ by sme chceli dôsledne spĺňať

príroda 

podmienky, ktoré si voda kladie z titulu 

svojej vysokej citlivosti a zraniteľnosti, 

museli by sme sa týchto dnes 

bežných materiálov zriecť. V. Schauberger 

bol toho názoru, že „krv zeme“, 

ako vodu označoval, si zasluhuje ten 

najstarostlivejší a naj ohľaduplnejší 

spôsob zaobchádzania. Ako najvhodnejšie 

zo všetkých materiálov 

na tento účel označil jednoznačne 

drevo, poprípade terakotu. Predstava, 

že by sa dnešná rozsiahla vodovodná 

sieť mala nahradiť dreveným alebo 

keramickým potrubím, je na prvý 

pohľad absurdná a vyvoláva dojem 

šialenstva. Zatiaľ však nejde ani o to, 

ako tento alebo podobný krok zrealizovať. 

Dnes ide predovšetkým o zodpovedanie 

inej otázky: prečo by sa 

s vodou už malo zaobchádzať inak, 

než doposiaľ? 

Jeden z problémov, ktorý by pri riešení 

tohto problému vyvstal, by sa 

určite týkal trvanlivosti materiálu. 

Na prvý pohľad sa zdá, že drevo nemôže 

kovom alebo plastom vôbec 

konkurovať. Avšak podľa V. Schaubergera 

je kvalitné a správne ošetrené 

drevo oveľa odolnejším materiálom, 

Voda sa pohybovala 

z hlboko uloženého 

údolia nahor 

ku kráľovskému 

palácu proti smeru 

gravitácie 

než čokoľvek iné. Tu mi dovoľte moju 

osobnú skúsenosť. Pri prestavbe asi 

storočného vidieckeho obydlia som 

v hĺbke okolo jedného metra narazil 

na drevené drenážne potrubie pravdepodobne 

ešte z obdobia pôvodnej 

stavby. Na moje veľké prekvapenie 

som zistil, že drevo nejavilo žiadne 

známky hniloby. Naopak, bolo úplne 

zdravé a neobvykle tvrdé. 

Ďalším úskalím je predstava, že 

voda sa nemôže pohybovať potrubím 

inak, než pod tlakom. V. Schauberger 

vyvrátil túto domnienku pri stavbe 

plavebných zariadení, ktorými sa dopravovali 

vyťažené kmene na pílu. 

V rade úsekov dlhých niekoľko sto 

metrov sa voda pohybovala po rovine, 

alebo dokonca proti smeru gravitácie 

bez akéhokoľvek viditeľného 

impulzu. Schaubergerove plavebné 

zariadenia boli v tej dobe považované 

za technický zázrak, pretože 

správanie vody v plavebných zariadeniach 

sa nepodarilo vedecky vysvetliť. 

Svoje poznatky využil pri konštrukcii 

špeciálne tvarovaných telies, 

ktoré umiestnil na vnútornú plochu 

dreveného potrubia. Pomocou tejto 

jednoduchej úpravy dosiahol jednak 

„obvyklý efekt“– vtedy zníženie teploty 

vody, a jednak vytvorenie podtlaku, 

ktorý vode umožňoval, aby 

sa pohybovala „vlastnými silami“. 

Dnes existujú špeciálne profilované 

trubice, ktorými sa voda pohybuje 

vpred plynulým krúživým pohybom, 

podobne ako v oblasti vodného víru. 

Presné merania preukázali v týchto 

trubiciach sací efekt. 

Mýtus, že voda sa môže pohybovať 

výhradne pod tlakom, vyvracia 

aj pozoruhodný nález sira Arthura 

Evansa, ktorý v rokoch 1900 – 1931 

vykopal a zreštauroval palác kráľa 

Minosa v Knósse na Kréte. Jedná sa 

o kultúru z doby 1 900 – 1 700 rokov 

pred Kristom. V jednom z nádvorí 

bola viditeľná časť vodovodného systému, 

ktorý pozostával zo zvláštne 

tvarovaných terakotových dielov 

spojených cementom. Tieto diely 

mali v pozdĺžnom priereze kónický 

tvar. Tenký koniec jedného segmentu, 

ktorý bol zasadený do rozšíreného 

konca nasledujúceho segmentu, plnil 

funkciu injekčnej trysky. Voda sa 

pri vstupe do širokého hrdla zvírila, 

a tým sa v nasledujúcom segmente 

vytvoril podtlak. Týmto spôsobom 

vznikla rytmicky pulzujúca vírivá 

dráha, ktorou sa voda pohybovala 

z hlboko uloženého údolia nahor ku 

kráľovskému palácu proti smeru gravitácie. 

K uvedeným skutočnostiam 

treba dodať, že aj zvýšený tlak, ktorý 

je dnes neodmysliteľnou súčasťou 

transportného procesu, poškodzuje 

jemnú štruktúru vody a spôsobuje 

tak stratu jej biologickej hodnoty. 

Jednou z posledných rán, ktorú 

vode zasadíme, je jej chemická 

úprava. Pojem pitná voda často 

znamená, že táto voda nespôsobuje 

okamžitú viditeľnú ujmu na zdraví. 

Je to smutné, ale výraz mŕtva voda 

už dávno nepatrí do rozprávky. Stal 

sa našou dennou realitou. 

Stav vody je meradlom kultúrnej 

úrovne národa, pretože vyspelá 

kultúra prejavuje životu vždy úctu. 

Voda, ktorá nám bola zverená, zmŕtvela. 

Nezostáva nám nič iné, než z nej 

ďalej stavať svoje telá a dúfať, že ešte 

nejakú chvíľu vydržíme... aby sme 

získali čas a podnikli kroky na jej 

a svoju záchranu. 

Rovnako, ako si každý národ 

chráni svoju reč, musí si chrániť aj 

svoju vodu, pretože v nej je obsiahnuté 

posolstvo, ktoré sa dostáva do 

susedných krajín. Malo by byť snahou 

celého národa, aby to, čo ďalej 

odovzdávame, bola voda živá, ktorá 

prekypuje úctou k životu. 

MUDr. Jan Palouček 

33 

Svet Grálu 

17 | 2008

ecenzia 

OKULTNÍ KANCLÉŘ 

„Když Hitler projížděl Chebem, prováděl 

páter Lama spolu s profesorem Boerem 

z Innsbrucku exorcismus, vymítání 

zlého ducha z posedlého. Vůdce 

se ve své vítězné póze jakoby sesypal 

a ke zděšení mas s ním auto vyrazilo 

šílenou rychlostí pryč odtud.“ 

„Duchové Hitlerovi předpověděli, že 

mu počátkem r. 1933 připadne moc. 

Čím více se tento okamžik blížil, tím 

kritičtější a beznadějnější sestávala 

situace NSDAP … Hitler upadl v zoufalství. 

Obelhali ho snad? Nervově se 

zhroutil a zabýval se myšlenkami na 

sebevraždu. Tu opět uslyšel svůj vnitřní 

hlas: ‚Vítězství je tvé!‘ 

…Tak přišel Hitler k moci, veden duchy, 

a vládl podle pokynů z oné strany, 

aniž tato spojení tajil. Mluvíval otevřeně 

o svých ‚vnuknutích‘ a o ‚jistotě 

nočního poutníka‘, která mu byla 

vlastní. Před velkými rozhodnutími 

se uzavíral do samoty nebo chodil 

celé hodiny sem a tam a diskutoval 

s duchy – často tak hlasitě, že ho bylo 

slyšet na velkou vzdálenost. ‚Vůdce 

mluví sám se sebou!‘ mysleli si ti, kdo 

ho dobře neznali.“ 

Tieto priam zarážajúce ukážky sú 

z pozoruhodnej knihy, ktorá sa zaoberá 

fenoménom Adolfa Hitlera a nacizmu. 

To by ešte nebolo nič takého 

34 

Svet Grálu 

17 | 2008 

pozoruhodného, veď naše kníhkupectvá 

sú plné kníh, z ktorých obálok 

na nás hľadia tváre účastníkov najväčšej 

drámy dvadsiateho storočia. 

Všetky tieto knihy však môžu ponúknuť 

zase len dramatický opis dramatických 

udalostí, ktoré v podstate 

zostávajú záhadou dodnes. Odkiaľ sa 

vlastne vzalo naraz toľko sily, ktorá 

rozburácala polovicu zemegule? Ako 

to, že sa nemecký národ s nacizmom 

a šialenými ideami Vodcu tak stotožnil? 

A ako to, že sa Hitlerove plány 

spočiatku tak diabolsky úspešne darili 

– bol to génius alebo blázon? 

Ani jedno, ani druhé – podľa presvedčenia 

autora knihy Siegfrieda 

Hagla bol Hitler médiom: podliehal 

okultným vplyvom, bol riadený 

inteligentnými a zlými záhrobnými 

poradcami. Taká myšlienka je pre 

triezvo uvažujúcich materialistov neprijateľná; 

na druhej strane je však 

čoraz viac ľudí, pripravených ju hoci 

aj bez dôkazov prijať. Ale ani jedno, 

ani druhé nie je na mieste – kniha sa 

nedá porovnať s väčšinou tak trochu 

ľahkovážne napísaných ezoterických 

spisov. Autor ju napísal s rozvahou 

a svedomitosťou technicky uvažujúceho 

človeka, poctivo hľadajúceho 

pravdivé vysvetlenie zdanlivo nevysvetliteľných 

síl, ktoré sa v tridsiatych 

rokoch dali do pohybu. 

„Posluchači bez dechu propadli jeho 

kouzlu. Tento muž vyjadřoval jejich 

myšlenky, jejich pocity, jejich naděje: 

povstal nový prorok – mnozí v něm 

viděli nového Krista, který předpověděl 

konec jejich bídy a měl sílu vést 

je do země zaslíbené, budou-li ho následovat.“ 

Naděje, touhy, očekávání, které urovnávaly 

Hitlerovi cestu, měly iracionální 

kořeny aHitler dokázal tyto nevyslovené, 

nejasně pociťované naděje 

grandiózně sjednotit a nechat soustředěně 

pracovat pro své sobecké cíle. 

Teprve později, příliš pozdě se mnohým 

ujasnilo, s kým se zapletli. 

…Teď se možná moderní čtenář bude 

smát. Bude se smát autorovi, který 

píše o „tajných mocnostech“ a přesto 

chce být brán vážně. Ale nespěchejte 

ještě s tím smíchem! 

Rozhlédněte se po literatuře a uvidíte, 

co všechno bylo uveřejněno o „tajných 

vládcích“, „esoterických mistrech“, 

„vlivných lóžích“, „tajných spolcích“, 

„devíti neznámých“ nebo o „mudrcích 

ze Siónu“. O interview Trebitsch- 

-Lincolna z r. 1943 o tajemné skupině 

zasvěcenců, řídících svět, jsme se již 

zmínili. A nebyli to a nejsou v žádném 

případě jen ti nejprimitivnější 

a nejhloupější, kteří takové myšlenky 

hájili a hájí. 

I když jsou tyto zprávy vesměs fantaziemi, 

pověrami, falšováním, esotericky 

zarámovanými nesmysly, nezůstávají 

bez účinku, pokud jim lidé 

věří, podle nich cítí, myslí a jednají.“ 

Artur Zatloukal 

Kniha „Okultní kancléř – Hitler a nacismus 

jako esoterický fenomén“ vyšla v nakladateľstve 

Integrál Brno, má aj s obsiahlym 

súpisom literárnych prameňov 

248 strán a stojí 335 Sk.

náboženstvo 

A predsa Kristus 

nezomrel za všetkých 

Zamyslenie nad pozoruhodným ustanovením 

pápeža Benedikta XVI. 

Pred nedávnom nariadil pápež Benedikt 

XVI. zmenu slov v tretej časti katolíckej 

liturgie. V budúcnosti sa už nemá hovoriť, 

že Ježiš Kristus prelial svoju krv „za 

všetkých“. Namiesto toho majú kňazi pri 

eucharistii hovoriť, že krv bola preliata 

„za mnohých“. Toto údajne zodpovedá 

dochovanému latinskému „originálnemu 

textu“, napísal milánsky denník 

„Corriere della Sera“. 

Aj keď tu nemôže ísť o latinský originálny 

text, pretože evanjeliá boli 

napísané v starogréčtine, tak v Evanjeliu 

podľa Matúša sa skutočne píše: 

„…toto je moja krv novej zmluvy, 

ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie 

hriechov.“ (Mt 26,28). Podobne 

v Evanjeliu podľa Marka: „A 

povedal im: „Toto je moja krv novej 

zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých.’“ 

(Mk 14,24). 

Je to len nepatrné slovíčko – „mnohých“, 

ktoré však predstavuje značný 

posun vo význame a obrovský skok 

v histórii katolíckej cirkvi. 

Aj keď táto pripravovaná zmena 

na svoju realizáciu ešte len čaká, pápež 

Benedikt XVI. tým priznáva, že 

Ježišova smrť na kríži neznamenala 

automaticky spásu ľudstva, že na to 

je potrebné aj niečo viac. 

Z biblie ďalej vyplýva, že len Ježišova 

smrť na kríži a prostá viera 

nestačia. Od ľudí sa očakávajú činy 

podľa vôle Božej: „Nie každý, kto mi 

hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského 

kráľovstva, ale iba ten, kto plní 

vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ 

(Mt 7,21). Na otázku bohatého 

muža „Učiteľ, čo dobré mám robiť, 

aby som mal večný život?“ odpovedá 

Ježiš nasledujúcim spôsobom: 

„Ak chceš vojsť do života, zachovávaj 

prikázania!“ (Mt 19,16–19). Ide teda 

o to – prispôsobiť svoj život, svoje 

myšlienky, slová a činy desatoru prikázaní 

a princípu lásky k blížnemu. 

Na začiatku pontifikátu pápeža Benedikta 

XVI. sa hovorilo o jeho výhradách 

voči spôsobom, akými sa 

v cirkvi vykonávajú bohoslužby. Ešte 

ako prefekt Kongregácie pre náuku 

viery písal kardinál Ratzinger často 

na túto tému. Napriek tomu len málokto 

počítal s tým, že by sa niečo 

mohlo pohnúť tak rýchlo. Možno je 

to len začiatok ďalších, nutných reforiem. 

Zmena postoja katolíckej cirkvi 

k telu, ktorý sa v súčasnosti prejavuje 

jej vzťahom k sexualite, alebo 

zrušenie povinného celibátu sú len 

dve z mnohých tém, ktorými by sa 

cirkev mala dôkladne zaoberať: celibát 

(z latinského caelebs: neženatý, 

slobodný) 

ešte v raných fázach vývoja cirkvi 

neexistoval. Vtedy sa kňazi, biskupi 

a pápeži smeli ženiť a zakladať rodiny. 

V Prvom liste Timotejovi píše 

apoštol Pavol o kvalitách, ktorými 

by mal biskup vynikať: „Toto slovo 

je spoľahlivé: kto sa usiluje byť biskupom, 

túži po dobrom diele. Ale biskup 

musí byť bez úhony, muž jednej 

ženy, triezvy, rozvážny, slušný, pohostinný, 

schopný učiť; nie pijan, ani 

bitkár, ale skromný, nie neznášanlivý, 

ani chamtivý; musí dobre viesť 

svoj dom a deti držať v poslušnosti 

a v celkovej mravnej čistote. Veď kto 

nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať 

o Božiu cirkev?!“ (1Tim 3,1–7). 

Jozef Ratzinger napísal v roku 

1970: „Cirkev budúcnosti … bude 

poznať nové formy úradu a za kňazov 

bude vysvecovať spoľahlivých 

zamestnaných kresťanov.“ (Z knihy 

„Viera a budúcnosť“ – Glaube und 

Zukunft, strana 110) 

Claus Georg Tornai 

35 

Svet Grálu 

17 | 2008

osobnosť 

3. diel 

Abd-ru-shin 

- život a dielo 

V predchádzajúcich dvoch číslach časopisu Svet Grálu sme uverejnili časť životopisu nemeckého 

spisovateľa Oskara Ernsta Bernhardta, ktorý je známy predovšetkým ako autor knižného diela Vo Svetle 

Pravdy – Posolstvo Grálu, vydaného pod pseudonymom Abd-ru-shin. Cieľom nášho seriálu je umožniť lepšie 

pochopenie okolností, za ktorých Abd-ru-shinove diela vznikali a ilustrovať osobný zápas autora o splnenie životnej úlohy, ktorú 

prijal za svoju: odhaliť závoj z pôsobenia duchovných zákonov vo stvorení a tým objasniť skryté súvislosti ľudského bytia. Abd-rushin 

vo svojom verejnom účinkovaní mnohokrát zdôrazňoval, aby čitatelia a poslucháči jeho prednášok nebrali ohľad na rečníka, 

ale sami v sebe skúmali slová, ktoré prináša. Odmietol tým aj akýkoľvek kult osobnosti, ktorý by sa s ním mohol spájať. Preto aj 

nasledujúce riadky môžu byť chápané len ako skromný doplnok a inšpirácia na ďalšie štúdium jeho diel. 

Nová životná úloha 

DDivadelná tvorba Oskara Ernsta 

Bernhardta (Abd-ru-shina) sa vyznačovala 

predovšetkým hodnotným 

umeleckým stvárnením. Vo 

viacerých divadelných hrách, ktoré 

vznikli v období rokov 1918 až 1928, 

už naplno zaznievajú mnohé otázky 

po duchovnom poznaní, ktoré sa 

v oveľa väčšom meradle rozvinuli 

neskoršie v jeho vrcholnom diele, 

ktorým je Posolstvo Grálu. Postupne 

sa tieto otázky a poznanie, ktoré 

z nich vyplynulo, sformovali do vedomia 

životného poslania, ktoré sa 

Abd-ru-shin snažil po celý zvyšok 

svojho života napĺňať – byť zvestovateľom 

nového pohľadu na svet a na 

miesto človeka v ňom. Pod menom 

Abd-ru-shin začal Oskar E. Bernhardt 

od roku 1923–24 uverejňovať 

sériu prednášok na pokračovanie 

vo výtlačkoch zošitového formátu, 

ktoré niesli názov „Listy Grálu“. 

Tieto obsahovo prelomové spisy 

a ich spojitosť s pojmom „Grál“ vyvolali 

záujem v kruhoch ľudí, ktorí 

hľadali vo svojom živote duchovné 

poznanie, zmysel a pravdu. No najprv 

sa ešte musela skončiť iná etapa 

jeho života, plná odriekania, ktorú 

36 

Svet Grálu 

17 | 2008 

prežil v internačnom tábore pre nemeckých 

vojnových zajatcov. Bolo 

to počas prvej svetovej vojny na 

ostrove Man. 

Vojnový zajatec 

OOstrov Man veľký 588 km 2 – ležiaci 

medzi Anglickom a Írskom, bol ideálnym 

miestom pre zajatecký tábor 

britskej vlády. Dnes sa prezentuje ako 

atraktívny turistický cieľ, prírodný 

klenot v strede Atlantiku. Priateľskí 

obyvatelia ostrova si hovoria „Manx“, 

sú keltského pôvodu a ich pôvodný 

jazyk pripomína pozostatky starobylej 

reči, snáď ešte z čias bájneho 

kráľa Artuša. 1 Kde sú však tie veľké 

tábory, ktoré dominovali ostrovu počas 

oboch svetových vojen a držali 

v zajatí internovaných občanov zo 

znepriatelených krajín? Dnešný návštevník 

ostrova ich pozostatky bude 

hľadať zbytočne. Keby nebolo múzea 

„Manx“ v hlavnom meste ostrova – 

Douglase, s jeho veľkolepými archívmi, 

bola by táto epizóda britskej 

histórie na keltskom ostrovčeku bez 

stopy zahladená v minulosti. 

Štyri roky – od roku 1915 do roku 

1919, 2 ktoré musel Oskar Ernst Bernhardt 

ako občan nepriateľského štátu 

stráviť v „Camp Knockaloe“, 3 ho vytrhli 

z jeho kariéry divadelného autora. 

Zajatci na ostrove boli odlúčení 

od sveta, domova i rodiny. A toto nebol 

jediný zdroj ich utrpenia. - Boli 

stiesnení aj udalosťami doby – okrem 

iného aj stratou doteraz nespochybniteľného 

poradia hodnôt v štáte, 

v cirkvi a v spoločnosti. Z vonkajšieho 

sveta sa k nim dostali zvyčajne 

iba správy o smrti, o padlých blízkych 

vo vojne. Medzi inými jedna 

taká dorazila na ostrov aj Oskarovi 

Bernhardtovi. Jeho syn Herbert vo 

veku sotva devätnásť rokov padol vo 

Francúzsku, len niekoľko týždňov 

pred koncom vojny. Už rok predtým 

Matka Oskara Ernsta Bernhardta Emma 

Therese (foto vľavo, vo veku asi 70 rokov) 

zomrela asi rok predtým, než padol jeho 

syn Herbert (foto vpravo, vo veku 18 

rokov) v 1. svetovej vojne vo Francúzsku.

okov odlúčenia – sčasti obdobie 

strávené v Amerike a sčasti vojnové 

zajatie na ostrove Isle of Man – bolo 

obdobím pohnutým a naplneným 

silnými zážitkami, ktoré zanechali na 

každom z účastníkov zreteľné stopy. 

Aj divadelný autor, ktorý v roku 

1919 prišiel do Drážďan, bol iný Oskar 

Bernhardt ako ten z roku 1910 

alebo 1912. Teraz chcel stáť v službe 

Posolstva, ktoré nosil v sebe; no zatiaľ 

ešte hľadal vhodné formy na jeho 

rozšírenie. 

Zdá sa, že jeho manželke Marthe 

Bernhardt pre toto jeho úsilie chýbalo 

porozumenie. Aj ona sa po rokoch 

krutej vojnovej núdze a odlúčenia 

vo svojej bytosti zmenila. 

V neposlednom rade ju poznačila aj 

strata syna. Preto, podľa všetkého, od 

budúcnosti očakávala niečo iné ako 

jej muž. Rozvod manželstva (1924) 

sa preto obom zdal nevyhnutnosťou. 

Napriek tomu si aj po ňom Oskar 

a Martha Bernhardt udržali vzájomný 

priateľský vzťah. Ostatne, toto 

rozhodnutie plne zodpovedá tomu, 

čo neskoršie napísal na tému manželstva 

Oskar E. Bernhardt, už pod 

pseudonymom Abd-ru-shin v Posolstve 

Grálu: „Pravé manželstvo 

môže pretrvať a udržať si súdržnú 

silu len pri duchovnom napredovaní 

partnerov bok po boku. Kde takéto 

spoločné napredovanie chýba alebo 

sa vytratí, tam stráca aj manželský 

zväzok svoj najvyšší mravný a etický 

základ.“ 

V Drážďanoch sa Oskar E. Bernhardt 

venoval najprv literárnej tvorbe, 

ale už v inom smerovaní. V popredí 

už neboli divadelné diela ako také. 

Viedla ho myšlienka osloviť ľudí na 

vnútornej úrovni. Týmto spôsobom 

im chcel priniesť posilu zo svojho 

vlastného poznania, povzbudiť ich 

duchovné úsilie. Takáto predstava 

bola zrejme základom spisovateľovho 

nového počinu: v roku 1920 

založil vlastné nakladateľstvo a „dis- 

37 

Svet Grálu 

17 | 2008 

osobnosť 

ho zasiahla i smrť iného blízkeho: 

matka – Emma Theresa zomrela 

v Döbelne v Sasku. 

Niet divu, že takéto správy, a aj 

štyri roky internácie boli zlomom 

v živote i v kariére spisovateľa. Aj 

dovtedy vo svojich divadelných 

hrách nastoľoval existenciálne ľudské 

otázky a zážitky, nechával svoje 

postavy v zamyslení dozrievať k pochopeniu. 

No teraz bol on sám zasiahnutý 

prežívaním vojnového utrpenia 

a úzkostí. Otázky zoči-voči 

stratám a bezútešnosti ešte viac 

prehĺbili základňu jeho porozumenia 

pre ľudské osudy a ťažkosti. Kde 

je zmysel života? Ako sa osudové 

rany zhodujú s Božou spravodlivosťou? 

Keď nemohli dať dostatočnú 

odpoveď poučky cirkevných vierovyznaní, 

kde ju potom hľadať? 

V duchovných prúdoch, v okultných 

učeniach? Vo vede? Oskar 

Ernst Bernhardt narazil na tryskajúci 

prameň poznania zrejme 

v tomto období osamelého hľadania. 

Význam tohto prežívania sa ukázal 

v jeho ďalšej tvorbe: v spracovaní 

textov a dialógov, v narábaní s dejom 

a obsahom. Majúc pred očami 

inú „vnútornú réžiu“ celku – získal 

zrelšiu schopnosť pretaviť myšlienky 

do jazyka i charakteru postáv. Mal 

k dispozícii divadlo – prostriedok, 

ktorý mu pomáhal ďalej odovzdávať 

poznanie, ktorého elementárnu 

silu si vo vlastnom vnútri čoraz 

zreteľnejšie uvedomoval. Nakoniec 

v tomto odovzdávaní spoznal účel, 

kvôli ktorému mal kráčať cestami 

pozemského života. 

Divadlo v službách 

ducha 

HHra O. E. Bernhardta „Erdenbann 

(V putách zeme)“ vznikla podľa 

záznamov autora z roku 1917, teda 

v období zajatia na ostrove Isle of 

Man. Je svedectvom o pálčivých 

otázkach v mysliach ľudí, s ktorými 

prežil roky núteného pobytu. No hra 

svedčí aj o talente a skúsenostiach, 

s ktorými stvárnil napätie ľudského 

bytia medzi duchom a matériou, pričom 

dialógy vedú k presvedčivým 

rozuzleniam. Ako protipól k viac- 

-menej pochmúrnej životnej situácii, 

v ktorej „Erdenbann“ vznikal, zvolil 

pre toto dielo žáner veselohry. „Veselá 

vážnosť“ diela možno mala osloviť 

ľudí v ich vnútri prirodzenejšie 

a ľahšie, ako by to umožnila vážna 

dráma. Premiéru mala hra „Erdenbann“ 

až v roku 1925, roky po vojne, 

v innsbruckom mestskom divadle. 

Správa z dobovej tlače priblížila jej 

obsah takto: „... metafyzický experiment. 

Medzi dvoma mladými učencami, 

ktorí sa nachádzajú na študijnej 

ceste vIndii, sa rozvinie vášnivý 

spor o schopnosti chápania ľudského 

mozgu, ktorý prenikne na verejnosť 

a zasiahne širšie kruhy...“ Tu nemožno 

nevidieť jednu zo základných 

tém neskoršieho, hlavného diela Oskara 

Ernsta Bernhardta „Vo Svetle 

Pravdy – Posolstvo Grálu“: totiž súboj 

či „konkurenciu“ medzi rozumom 

a duchom človeka. Na konci 

hry epilóg prináša divákom istotu, že 

„človek“ našiel to, čo hľadal: Svetlo! 

Svetlo poznania na konci cesty, po 

sebapoznaní a poznaní sveta. 

Po stručnom nahliadnutí do dramatickej 

tvorby Oskara Ernsta Bernhardta 

sa vráťme k jeho životu po 

skončení vojny a prepustení z internácie. 

Chcel sa vrátiť späť do Nemecka, 

do Drážďan. Tam sa v roku 

1919 presťahovala jeho manželka 

Martha Bernhardt s dcérou Edith. 

Možno predpokladať, že Oskar E. 

Bernhardt svoj úmysel oznámil rodine 

ešte z Anglicka písomne. Avšak 

adresu nového bydliska od svojej 

manželky už nedostal, podľa jeho 

vlastných slov teda nevedel, kde ju 

hľadať. Túto situáciu možno vnímať 

aj ako symbolickú: viac ako sedem

osobnosť 

kar E. Bernhardt 

potom vo svojich 

vysvetleniach 

a verejných 

prednáškach mohol 

rozdávať zo 

svojho neobyčajného 

vedenia. 

V tomto období 

začal svoje 

pred ná š k y na 

konkrétne témy 

a aj odpovede 

na otázky ľudí 

z jeho okolia písomne zaznamenávať. 

V roku 1920 sa do okruhu jeho 

blízkych dostala aj Maria Freyerová – 

žena, ktorá, súc na rovnakej „vlnovej 

dĺžke“, podporovala jeho snaženie 

a ciele a s ktorou sa neskôr oženil. 

Bola to „vojnová vdova“. Bývala 

so svojimi troma deťmi a matkou 

v Kötzschenbrode a k nízkemu vdovskému 

príjmu si prilepšovala prenajímaním 

izieb v dome. Po odlúčení 

od bývalej manželky Oskar E. Bernhardt 

hľadal nové bývanie a „náhoda“ 

ho priviedla práve do jej domu. 

Aj životná dráha Marie Freyerovej 

bola od narodenia poznamenaná 

osudovými skúškami. Jej matka zomrela 

krátko po pôrode. Ovdovený 

otec sa nedokázal o dieťa postarať, 

a tak rodičovské povinnosti už od 

samého začiatku prevzal evanjelický 

farársky manželský pár, ktorý si neskôr 

dievčinu adoptoval. 

Keď mala Maria Alma dvadsať rokov, 

vydala sa za obchodníka Karla 

Philippa Augusta Freyera. V ich 

dome sa manželom narodili v rokoch 

1908–1912 tri deti. Počas 1.svetovej 

vojny bol jej manžel Philipp August 

Freyer povolaný do vojenskej služby. 

Zomrel 13. marca 1918 vo vojenskom 

lazarete v belgickom Charleroi. 

Maria Freyerová bola muzikálne 

nadaná a mala aj hudobné vzdelanie – 

študovala spev a hru na klavír. Veľmi 

rýchlo a s prirodzenou samozrejmostribúciu 

divadelných hier“ s názvom 

„Kristall“. V týchto krízou a infláciou 

zmietaných rokoch to bolo z hospodárskeho 

pohľadu veľmi zvláštne počínanie. 

Avšak jeho duchovný cieľ – 

sprostredkovať slovom a divadelným 

dielom „životnú pomoc“ na cestách 

k pravému človečenstvu – napokon 

ekonomické obavy prevážil. 

„Kristall“ uverejňoval a rozširoval 

aj nové diela básnika Oskara Ernsta 

Bernhardta (písal aj pod pseudonymami 

Valkenau, Braunfels, O. Sund). 

Boli tu okrem iného zverejňované aj 

informácie o ponúkaných divadelných 

hrách. Nakladateľstvo „Kristall“ 

však po roku 1922 zastavilo svoju 

činnosť. A neboli to len hospodárske 

dôvody, ktoré donútili Oskara 

E. Bernhardta k tomuto kroku. Bol 

to predovšetkým opäť jeho vlastný 

vnútorný vývoj, ktorý podnietil ďalšiu 

aktivitu. Jeho túžba byť služobníkom 

a ukazovateľom duchovnej 

Pravdy ho ako kompas viedla k ľuďom, 

ktorí vo svojom živote hľadali 

niečo vyššie, ušľachtilé. Prichádzal 

tam, kde videl skutočné úsilie ľudí 

hľadať pravdu o zmysle a význame 

života, o prastarých otázkach ľudstva 

a presvedčenie o Bohu. Z týchto 

kontaktov sa v blízkom okolí Oskara 

Ernsta Bernhardta pozvoľna vytvoril 

malý kruh ľudí, ktorých zbližovalo 

spoločné úsilie a mohli si vymieňať 

názory na takéto otázky. 

Vo vzájomnom kontakte s týmito 

ľuďmi, v dialógu medzi ním, ktorý 

mal čo ponúknuť a mnohými ďalšími, 

ktorí hlbšie poznanie ešte len hľadali, 

nadobudol Oskar E. Bernhardt vnútornú 

istotu o forme – ako odovzdávať 

ďalej svoje poznanie. Videl, že 

jeho divadelná tvorba bola preňho 

vlastne predstupňom vývoja vyjadrovacích 

schopností. Ďalšia cesta 

však už neviedla cez divadlá; mala 

byť nasmerovaná priamo k ľuďom, 

k čitateľom. V dialógu s nimi vyvstávali 

tie najaktuálnejšie témy, a Os- 

38 

Svet Grálu 

17 | 2008 

Tu v Kötzschenbrode bývala rodina Freyerovcov 

ťou si osvojila myslenie, vlastné Oskarovi 

Bernhardtovi, ktorý už žil 

v službe svojho duchovného posolstva. 

Bezo zvyšku pochopila zmysel 

a význam smerovania, ktoré tento 

muž dával duchovnému hľadaniu 

ľudí. Vyjadrením tohto smerovania 

sa stal pojem Grál. – Spájal ho tento 

pojem s Wagnerovými „grálskymi“ 

operami? Alebo so stredovekou grálskou 

poéziou? Nie, bolo to celkom 

nové „Posolstvo Grálu“, ktoré s legendami 

nemalo nič spoločné. 

(Pokračovanie v nasledujúcom 

čísle Sveta Grálu.) 

Monika Schulze 

Poznámky a literatúra: 

(1) Vo svojej knihe „Rytieri z Camelotu“ 

(nemecké vydanie C.H. Beck, Mníchov) 

odhaľuje americká literárno-vedecká 

odborníčka Norma Lorre Goodrich legendu 

o okrúhlom stole kráľa Artuša a o 

„Hrade Grálu“ do tej miery, že udalosti sa 

odohrávajú v pohraničnej oblasti medzi 

Škótskom a Anglickom, v keltskom svete 

ostrova Man. 

(2) Ukončenie bojov v 1. svetovej vojne nastalo 

podpísaním prímeria v novembri 

1918, definitívne uzavretie mieru sa dosiahlo 

až „Versaillskou dohodou“ v júni 

1919. 

(3) Tábor slúži dnes (štátnej) výskumnej 

farme ako objekt na pestovanie zeleniny. 

(4) Text hry vydanej nakladateľstvom 

„Kristall“, Drážďany-Kötzschenbroda 

(1922).

osobnosť 

• PREDOHRA 4 

• 

(Rozpukaná skalnatá krajina v Indii. Predpoludnie. Javisko je pri stúpaní opony úplne tmavé.) 

ČLOVEK: (postava plná sily s dlhou čiernou bradou, starogrécky odev. Prosiac): Svetlo! Svetlo! 

(mlčanie.) 

ČLOVEK: Prazdroj bytia, volám Ťa! Ľudstvo prahne po Svetle na Zemi! (ticho) 

ČLOVEK: (naliehavejšie): Zahaľuješ sa do mlčania a do tmy, nepochybujem! Tajuplná Všemohúcnosť, 

počuj môj hlas! (ľahké burácajúce hrmenie) 

ČLOVEK: Nemôžeš ma nechať volať márne, Ty, ktorý si sám stvorenie podrobil vývoju. Ty si do mňa 

vložil túžbu po vedení (zvyšujúco), to je veštba, ktorá prorokuje splnenie. Ty si chcel, aby som stúpal 

vpred! Čuj moje volanie! 

(Trhavé rozsvecovanie v strede pozadia, potom znovu tma.) 

HLAS PRASILY (hlboko, hrmiaco): Kto si, že sa odvažuješ žiadať? 

ČLOVEK: Tvoje dielo, človek! Mocný Duch, ktorý sa s neviditeľným tkaním vznášaš vo vesmíre, prečo 

nás tak necháš putovať v tme? 

PRASILA: Čo nazývaš duchom? 

ČLOVEK: Prasilu, ktorá ma splodila, ktorá s tajuplnou silou trvale podporuje novú premenu, ktorá 

nami prúdi s poháňajúcou túžbou, ženie nás vpred po neznámej dráhe a ktorú my všetci musíme 

slepo nasledovať. Úpenlivo Ťa prosím, neodmietaj ma! 

(Silnejšie, trhavé rozsvecovanie, potom intenzívnejší bledomodrý lesk, ktorý zažiari v strede pozadia 

za bralom.) 

PRASILA: (Ako hlas zo stredu svetla): Čo to je, čo Ťa na tvojej Zemi znepokojuje? 

ČLOVEK: Nechápem dôvod svojej existencie! Daj mi vedieť účel bytia, cieľ, ku ktorému vedie moje 

pôsobenie. Povieš mi, načo som sa narodil? 

PRASILA: Sám si si utkal závoj, ktorý ti zakrýva tvár. Roztrhni ho a bude okolo teba svetlejšie! 

ČLOVEK: Nato mi Ty musíš uvoľniť okovy rozumu – ten mi znemožňuje pochopiť aj iné, než len to, 

čo patrí k priestoru a času. Kliatba ma núti zotrvávať v tme, oslabuje ma. 

PRASILA: Uvedomuješ si, o čo sa tým usiluješ? 

ČLOVEK: Keď uvoľním putá rozumu, budem stáť zoči-voči Pravde! 

PRASILA: To, čo vnímaš zmyslami svojej duše, to je vždy Pravda, pokiaľ sa to tvojím pôsobením 

neznehodnotilo. V stave, v akom si teraz, ti je dané na okamih Pravdu podvedome cítiť. 

ČLOVEK: Len chvíľami a podvedome. Chcem to stále a plne vedome! 

PRASILA: Potom podriaď prácu svojho rozumu túžbe svojej duše! Čo zhliadneš, sú vždy len plody 

tvojho chcenia! Počúvaj teda hlas v tebe a budeš slobodný! 

(Scéna pomaly opäť tmavne.) 

ČLOVEK: (Ide impulzívne vľavo, naliehavo volajúc): Nevrhaj ma späť do tejto strašnej temnoty! Daj 

mi len znamenie, nech sa tak môžem vzniesť nahor! 

PRASILA: (Scéna je úplne tmavá): Skúmaj sám seba! Tým si vytvoríš voľnú cestu. Pozri! Buď 

Svetlo! 

(Mihotavé rozsvecovanie, pričom je človek so zdvihnutými rukami ešte viditeľný. Trvalé hrmenie, 

počas ktorého sa človek nebadane vytratí. Potom sa scéna pomaly úplne rozjasní.) 

Opona nepadá. 

39 

Svet Grálu 

17 | 2008

názory 

40 

Svet Grálu 

17 | 2008 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

číslo 17/2008, vyšlo 1. 9. 2008. 

Redakcia: 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

telefón 055/678 6420 

mobil 0903 907 233 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík, Košice 

Roman Levický, Slanec 

Mária Majerová, Košice 

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice 

Anna Štefková, Zlín 

Marie Šuláková, Veselíčko 

Artur Zatloukal st., Brno 

Artur Zatloukal ml., Brno 

Prekladatelia a korektori: 

Edith Bartkó, Ján Dobrota, Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, 

Maroš Látal, Mária Majerová, Rastislav Podivinský, Andrea 

Stúpalová, Mária Pesselová, Dana Zlatohlávková 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu, s. r. o. 

Redakcia a administrácia SG, 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala, Bratislava 

Ján Spišiak, Banská Bystrica 

Marketing: 

Ján Spišiak, Banská Bystrica 

Distribúcia: 

Ľuboš Záhora, Košice 

Grafika: 

Jozef Lehotkai, Ráztočno 

Marko Comisso, Košice 

Kristýna Franková, Brno 

Alena Nairn, Praha 

Marek Frank, Brno 

Tlač: 

družstvo EKON, Jihlava 

Ilustrácie: 

D. P. Hansen, Kodaň, Dánsko/* (5), S. Woods, Colchester, 

UK/* (5), H. Keely, Cleveland, USA/* (6), M. Bernat, Londýn, 

UK/* (7), N. Timmer, Groningen, NL/* (7), H. Herrera, Santa 

Tecla, El Salvador/* (8), S. Liddell, Edinburgh, UK/* (9) , 

Karel Plicka, 1931, ČSR (18), wikimedia.org, wikipedia.org 

(1, 16-18, 20-21, 24-26, 44), anonym/** (10-13, 14-15, 

30-33)), P. Sorin, Timisoara, Rumunsko/** (10-13), L. 

Dambies, Newcastle, UK/** (14-15), E. Ray, Joshua Tree, 

USA/** (28-29), L. Prather, Zachary, USA/** (30-33), 

V. Gunn, Springfield, USA/** (30-33). Ostatné obrázky 

GralsWelt a redakcia; *) – www.sxc.hu, **) – Dreamstime.com 

Fotografia na zadnej strane obálky: 

J. B. Klemens, „Ľudovít Štúr“, olejomaľba (detail) 1872, Martin 

Cena: 

Jednotlivé číslo 87 Sk 

Predplatné (4 čísla) 320 Sk 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za 

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu si možno 

objednať na adrese: Nováčkova 26, 

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz. 

ISSN 1614-5127 


Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede 

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo 

kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis 

prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky. 

redakcia 

Dobrý den, 

obracím se na Vás dotazem, který 

se týká zákona zvratného působení, 

konkrétně u dětí. K tomuto dotazu 

mě přivedly události posledních dnů 

a týdnů, mám teď na mysli zejména 

týrání dětí a útoky pedofilů (např. tzv. 

Kuřimská kauza, vražda devítiletého 

Jakuba z Havlíčkova Brodu apod.). 

Jsou tato smutná a těžká prožívání 

dětí karmická? Moje otázka je 

položena ve všeobecné rovině, protože 

jsem si vědoma spletitosti „nitek“ 

lidských osudů a dění, které v dnešní 

době probíhá. Jsem si plně vědoma 

toho, že není možné a ani správné, 

aby člověk hodnotil, posuzoval nebo 

vytvářel jakési domněnky o těchto 

událostech. V některých případech 

může jít i o to, že vyspělý lidský duch 

na sebe dobrovolně vezme tuto inkarnaci 

a tragický konec pozemského 

života, aby duchovně „probudil“ rodiče 

nebo někoho, koho má rád. Co 

člověk, to jiný osud, jiná příčina, jiný 

následek… Jsem velmi opatrná ve 

vyjadřování se k tomu, co vidíme 

a slyšíme ve sdělovacích prostředcích, 

protože konkrétní důvod, proč se to či 

ono stalo, nikdo z lidí nemůže vědět. 

Pokud se mě na to někdo ptá, odpovídám 

jen obecně a snažím se to takhle 

vysvětlit. U těch malých dětí s tím 

mám ale trochu problém, protože 

jsem si myslela, že jsou do určitého 

věku před zpětnými účinky chráněny 

(možná jsem si utvořila o spravedlnosti 

tohoto zákona v tomto směru 

nesprávný obraz). Budu velmi ráda, 

pokud mi napíšete, jakým způsobem 

to chápete Vy. Mohlo by mi to 

pomoci opravit si případné chybné 

vnímání. 

Za odpověď Vám děkuji a přeji jen 

to nejlepší. 

 

(jméno v redakci) 

Odpověď: 

Otázka spravedlnosti je snad jednou 

z nejtěžších vůbec, proto jsem 

si dovolil toto téma trochu rozvést. 

Výkonná spravedlnost má svoji vyšší 

úroveň, ve které spočívá její podstata, 

která je zcela bezchybná, neomylná; 

člověk se jí na základě Božích zjevení 

od nepaměti snaží převést do 

lidského rozměru, kde její projevy 

napodobuje v lidských zákonech, 

které mohou být dobré i špatné, 

a které podléhají lidským chybám. 

Kromě těchto lidských snah existuje 

osud nebo karma, chcete-li, která je 

zcela nezávislá na lidských názorech, 

a která vede člověka do podmínek, 

které jsou pro něho určitým způsobem 

vhodné. Přitom nikdo z nás se 

nerodí jako nepopsaný list, ale jako 

jedinec s určitými vlastnostmi, které 

způsobují buď dobrá, nebo špatná 

prožívání jako následky a splňování 

vlastních přání. Toto splňování vede 

k poznání nebo také k odmítnutí 

vlastních omylů. Člověk je tvor duchovní 

a s duchem je spojena svobodná 

vůle rozhodování a z ní vyplývající 

odpovědnost. Člověku byly 

Bohem dány rady, podle kterých se 

má v životě řídit, aby se neobtížil vinou. 

Mimo jiné také to, že nesmí na 

své cestě druhým způsobovat utrpení. 

To je jeden ze základních zákonů. 

Z toho vyplývá, že nikdo pro

názory 

svůj vývoj nepotřebuje brutální prožitky. 

Jestliže by existovalo pouze 

odčiňování starých vin, prakticky 

bychom tak vymazali svobodnou 

vůli člověka. I těžcí a psychicky narušení 

zločinci by se tak rázem stali 

prostředníky při plnění nevyhnutelné 

karmy. Dalo by se říci, že vždy 

bez výjimky je nutné stát bližnímu 

po boku a pomáhat mu mírnit jeho 

nouzi. Není možné omlouvat žádný 

hanebný čin poukazem na „karmu“ 

oběti; už proto ne, že nikdo pro svůj 

duchovní vývoj nezbytně nepotřebuje 

být okraden, znásilněn či zavražděn 

– ani tehdy ne, jestliže on 

sám někdy dříve něco podobného 

svému bližnímu učinil. Žádný zločin 

nemůže být ospravedlněn tím, 

že poukážeme na karmu oběti, neboť 

zpětné působení nikdy nesměřuje 

k pomstě, nýbrž pouze a jedině k poznání. 

Ne každá spáchaná vražda 

musí být proto usmířena prožitou 

vraždou, to by pak řetěz zločinů nemohl 

nikdy skončit. Zločinec tedy 

jedná vždycky proti podporujícímu 

principu Stvořitelovy vůle a sám si 

vytváří překážky, které ho ve zpětném 

působení musí zasáhnout. Podobné 

otázky a odpovědi si můžeme 

pokládat při posuzování hrůz holocaustu 

nebo středověké církevní inkvizice. 

Lze s Vámi souhlasit v tom, 

že existují možnosti prožití, kdy se 

inkarnují lidští duchové, kteří chtějí 

ostatním lidem i sobě pomoci. Jedná 

se však o zcela vědomé přání, díky 

kterému taková duše dostane podmínky, 

které zaručí splnění tohoto 

přání. Tedy například rodinu, která 

neodmítne postižené dítě, věrně se 

o ně stará apod.; ve společném prožití 

dochází k postupnému citovému 

dozrávání všech zúčastněných. V případě 

týrání nebo úkladných vražd 

dětí se ale nemůže jednat o tento případ, 

protože není splněna podmínka 

smysluplnosti takového jednání. 

 

(JG) 

Osud Židov 

Vždy keď pozerám filmy, alebo čítam 

knihy o holokauste mi napadne, prečo 

museli Židia prežiť tento horor. V Biblii 

sa píše: Čo zasejete, musíte aj zožať. 

Existuje teda súvislosť medzi holokaustom 

a zločinom na Ježišovi Kristovi? 

A ak nie je v osude žiadna nespravodlivosť, 

prečo bol vyhubený skoro celý 

národ? Nevidím logické vysvetlenie ani 

v tom, že by nacisti so svojou satanskou 

mocou a nenávisťou voči Židom pôsobili 

len ako prostredníci osudu. 

Určite nie je možné vidieť súvislosť medzi 

holokaustom a zločinom na Ježišovi 

Kristovi v tom zmysle, že všetci 

Židia, ktorí boli zabití v 20. storočí, boli 

práve tí ľudia, ktorí sa pred 2 000 rokmi 

akokoľvek previnili na Synovi Božom. 

Spätné pôsobenie mohlo síce hrať svoju 

úlohu v osudoch jednotlivcov, nie je ale 

možné predpokladať niečo také paušálne 

pre celý židovský národ. 

Je pravda, že existuje niečo ako 

„osud národov“, pretože každý národ 

ponúka určité spoločenské, náboženské 

a kultúrne rámcové podmienky, 

ktoré sa hodia k jednotlivým ľudským 

duchom a ich osobným osudovým 

vláknam. Každý človek môže 

ale svojím duchovným vývojom taký 

rámec rozťať. Kto teda žil pred 2 000 

rokmi na Zemi ako Žid, môže teraz 

patriť k celkom inej náboženskej spoločnosti. 

Okrem toho si treba uvedomiť, že 

v dejinách ľudstva – žiaľ, až do dnešnej 

doby – existuje mnoho iných prípadov 

krutého vyvražďovania národov 

; pomyslime na severoamerických Indiánov 

alebo na udalosti v bývalej Juhoslávii 

na konci 20. storočia. Všetky 

také vojny ukazujú dramatickým spôsobom, 

ako človek používa darovanú 

mu slobodnú vôľu na to, aby konal 

bezprávie. 

Podstata bezprávia spočíva však 

v tom, že sa deje niečo, čo ten druhý 

bezpodmienečne 

na svoj 

vývoj nepotrebuje, 

čo pre neho 

v tomto zmysle nie 

je oprávnené. Preto aj 

nacisti neboli vykonávateľmi spätného 

pôsobenia, ale konali jednoducho bezprávie. 

Konanie nás ľudí nie je, žiaľ, vždy 

(alebo len zriedka?) spravodlivé, preto 

je zavádzajúce hľadať v dobrovoľnom 

konaní ľudí spravodlivosť, alebo sa 

domnievať, že toto počínanie stojí 

v službe vyšších súvislostí. Syn Boží 

Ježiš je toho najzreteľnejším príkladom. 

Židovský národ teda nemusel nutne 

prežiť horor holokaustu; za holokaust 

nenesie zodpovednosť žiadne strnulé 

predurčenie, ale zločinní ľudia, ktorí 

zamenili bezprávie za právo. 

Celkový osud však nesmieme nikdy 

posudzovať len podľa jedinej, akokoľvek 

tragickej udalosti. Oveľa viac ide 

o rozšírenie celkového rámca a poznanie 

veľkej, nadčasovej súvislosti. A tu 

sa náš ľudský osud odohráva v rámci 

železnej spravodlivosti Božej vôle, pretože 

každé bezprávie musí byť potrestané, 

teda bezpodmienečne nejakou 

formou vyrovnané. Osud, ktorý stretáva 

jednotlivca, je vo väčšine prípadov 

spätným účinkom, ktorý ho mohol 

stretnúť, pretože vďaka určitej 

charakterovej vlastnosti mal k tomu 

sklony. S prežitím utrpenia môže byť 

tiež spojená cenná skúsenosť či poučenie, 

odčinenie vlastnej viny alebo 

hroziacej karmy. To je u každého človeka 

iné, pretože každý smie ísť svojou 

vlastnou cestou a smie si ju utvárať 

sám, aj keď sa – pozorované zvonku – 

zdá, že pri veľkých udalostiach ide 

o jednotný osud národa. 

Je pri tom pozoruhodné, že z pol 

milióna nemeckých Židov sa viac 

než polovici podarilo včas emigrovať 

a uniknúť tak holokaustu. 

(WH) 

41 

Svet Grálu 

17 | 2008

na záver… 

Každý chlebík je dobrý, 

Voňavý peceň, už od nepamäti 

symbol bezpečia, hojnosti a rýdzeho 

šťastia v kruhu rodiny. Mnohokrát 

tichý svedok ťažkých ľudských 

osudov, ale aj radosti, ukrýva 

v sebe hlbokú múdrosť predkov, sny, 

túžby a nádeje mnohých pokolení. 

Chlieb znamená u Slovanov aj zrno 

a zrno zase najväčší dar zeme. Ľudia 

považovali sejbu za najväčší zázrak. 

Z obyčajného zrna, vážiaceho iba päť 

stotín gramu, vyrástla rastlina, priniesla 

klas a ak boli nebesá roľníkovi 

naklonené, rozmnožili jeho bohatstvo, 

a časť úrody mohol oddeliť pre 

seba, aj na svoj vlastný chlebík. Táto 

časť sa mu zdala ako osobitné požehnanie 

od Božej milosti. Preto zrno 

u nás nazývali i „zbožie“. Vtedy naozaj 

platilo „ani zrno nazmar“ a veru 

nesmelo sa po ňom ani stúpať. Pred 

sejbou naši otcovia pozorne skúmali 

oblohu. („Kto hnojí, keď mesiac 

rastie, ten množí byliny“, vravievalo 

sa.) „Ve menu Boha-otca“ sa prekrižovali, 

pobozkali hrudku zeme, alebo 

kľakli a pomodlili sa a začali siať. Ak 

sa „chlebíka“ urodilo na pôde, aj hosťom, 

ktorí prichádzali s dobrým, ho 

radi predložili. Dodnes sa vítanie 

chlebom zachovalo ako najvyššia 

pocta, lebo úcta k chlebu je neoddeliteľná. 

Chlieb mali v každom dome 

v úcte. Volali ho „Božím darom“ 

a prejavovali mu úctu ako posvätnej 

veci. Báli sa, aby ho nestratili, a preto 

bolo okolo neho hádam najviac povier 

a zvyklostí. Keď sa narodilo 

dieťa, položili ho do chlebovej opálky 

(korýtka), aby netrpelo núdzu, aby 

malo „vlastný“ a „nie cudzí chlebík“, 

teda cudziu prácu, sluhovstvo. Ešte 

42 

Svet Grálu 

17 | 2008 

ale ten vlastný je najlepší! 

aj dievku prišiel gazdovský parobok 

o ruku popýtať „ na poctivý chlieb“. 

Chlieb si vzala nevesta, keď ju odvádzali 

do mužovho domu a vzal si ho 

od ženy aj drotár na cestu, aj keď to 

bol posledný kúštik. Chlieb sa nesmel 

klásť načatým koncom k dverám, 

aby sa podaromnici nestrácal 

z domu. Vítali a vyprevádzali ním 

hosťa na cestu, prežehnávali ho. Prv, 

ako ho načali, nožíkom alebo nechtom 

urobili kríž na dno bochníka.V 

niektorých rodinách sa nenačatého 

chleba deti nechytili, ak nebol otec – 

gazda doma. A ktorý syn ešte neoral, 

nesmel nenačatý chlieb ani odkrojiť. 

V každom kraji mali svoje osobitné 

„krajové koláče“ a mali ich pekne rozdelené 

podľa roku. Na Vianoce sa 

piekla vianočka, na Jána svätojánsky 

chlieb, na Veľkú noc koláč s motívom 

jari alebo pastiera. Okrem toho 

býval aj osobitný pastiersky chlieb, 

ktorý sa dával pastierovi, keď vyháňal 

kravy, a bačovi bačovský, keď začal 

svoj redik. Aj oberačkový chlieb 

s viničovým listom, a musel byť aj 

žatevný, tzv. nový chlieb, ktorý mal 

v prostriedku klásočky. Keď sa kapusta 

zberala, piekli sa kapustníky. 

A keď sa dieťatko narodilo v dome, 

upiekli radostník. Ešte aj nevestu, 

keď prišla s perinami do domu svojho 

muža, privítala jeho sestra a podala 

osobitne pre ňu upečený chlieb vyzdobený 

srdiečkom. Prijímala ju za 

svoju a sľubovala, že jej bude ako sestra, 

že ju bude mať rada. Náš ľud teda 

chlebom vyjadroval svoje city, pohostinnosť, 

lásku a oddanosť. Chlieb 

sa vyvinul z nekysnutých obilninových 

placiek po spoznaní kvasného 

procesu. Podľa väčšiny bádateľov 

je prvý kvasený chlieb starý 6 000 

rokov a „vynašli“ ho Egypťania, 

ktorí azda ako prví upiekli chlieb 

z kvaseného cesta. Predpokladá sa, 

že Slovania ho i s názvom „hlaiba“ 

prevzali od germánskych národov 

v priebehu 2.– 6. stor. n. l. 

Chlieb má v histórii ľudstva 

osobitné miesto. Okrem svojho 

základného poslania – ako hlavnej 

obživy ľudstva – je už od pradávna 

motiváciou mnohých výtvarných 

umelcov a básnikov, ale 

často sa spomína aj v porekadlách, 

epigramoch, riekankách a ľudových 

prísloviach. Chlieb, ktorý 

dávame na stôl, je aj spojivom 

medzi nami a našimi predkami, 

ktorí tu žili a dorábali svoj chlieb 

po stáročia. Chlieb je plod človeka, 

slnka a zeme. 

Klára Sádová

Pozývame Vás na stretnutie v našom 

na výstave ESOTERIKA 

25.–27. 9. 2008 v hale B2 

na knižnom veľtrhu BIBLIOTÉKA 

6.–9. 11. 2008 v hale D 

areál Incheba Expo Bratislava 

výstavnom stánku 

◆ predstavenie noviniek nášho on-line obchodu 

◆ predaj vybraných knižných titulov za znížené ceny 

◆ rozhovory na zaujímavé témy 

◆ nový Kalendár farieb 2009

Celé dejiny sú v službách ducha, alebo 

inými slovami, pôsobia a vplývajú na 

ne duchovné záujmy, ako napríklad 

náboženstvo a štát, umenie a veda. 

Prostredníctvom tohto všetkého sa 

má ľudský rod stále viac a viac zušľachťovať, 

oslobodzovať a dospievať 

k vedomiu samého seba, má sa čoraz 

viac približovať k ideálu ľudského 

ž ivot a . 

Ľudovít Štúr 

(Slovanstvo a svet budúcnosti)

SG17

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?