SG08

V ďalšom čísle časopisu: 

SVET GRÁLU 

Grál je od dávnych čias 

symbolom ideálu, 

hľadania vysokých 

duchovných 

a mravných hodnôt. 

Dáš mi svoje srdce? 

Transplantácia orgánov – dve strany mince 

Dlhší život s orgánmi zomrelých, alebo nevyhnutná smrť? Ako sa žije ľuďom 

s transplantovanými orgánmi? Ako vlastne vnímame transplantáciu? 

Aká je cena za predĺženie života? 

Filipínski liečitelia na vlastnej koži 

Znova sa vrátime k filipínskemu liečiteľstvu. Tentokrát 

sa však nevydáme na Filipíny – zostaneme 

v Českej republike, ktorú navštívil filipínsky 

liečiteľ Lino be Guinsada. Ten nám tiež umožnil 

pozorovať a fotografovať v priebehu liečenia. 

Skalný chrám v Jeruzaleme 

Tri chrámy. Kedysi Šalamúnov, neskôr Herodesov, 

do ktorého vstúpil Ježiš, dnes jeruzalemský 

Skalný chrám. Táto nádherná stavba je dokladom 

umenia tvorcov, ktorí nevychádzali zo židovskej 

ani kresťanskej tradície. Odkiaľ pochádzala 

ich inšpirácia? 

Odvrátená tvár misií 

SVET GRÁLU č. 9 

vychádza 1. septembra 2006 

titulná téma: 

Ťažkú traumu znamená pre jeden z prírodných 

horských kmeňov v Thajsku, kmeň Akha, kontakt 

s civilizáciou. Rozhovor s Tomášom Ryškom 

nás zavedie medzi obyvateľov bambusových 

chatrčí. 

V 21. storočí sa svet 

zmenil na nepoznanie, 

ale hodnoty zostávajú. 

Časopis Svet Grálu, ktorý 

vychádza súčasne aj v češtine, 

nadväzuje na nemecký 

GralsWelt a francúzsky 

Monde du Graal, ktoré 

si vo svojich krajinách získali 

už tisíce stálych čitateľov. 

Svet Grálu vychádza 

štyrikrát ročne. Informácie 

o predplatnom nájdete 

v prílohe alebo na internete: 

7/2006 SVěT GRÁLU 

www.svetgralu.sk 

Nevítaný host 

Duchovní rozměr potratu 

SVěT GRÁLU 

 

8/2006 SVET GRÁLU 

březen – květen 2006 · číslo 7 

Výzkum geopatogenních zón, 

agrolaseru a harmonizované vody 

SVET GRÁLU 

 

strana 5 

Krev a její tajemství 

strana 8 

Podzemní krápníkový svět 

Duchovní souvislosti v životě 

strana 17 

Kataři, kacíři 

a zánik hradu Montségur 

strana 25 

strana 30 

Výuka podle Montessori 

jún – august 2006 · číslo 8 

Reinkarnácia – 

kresťanská myšlienka? 

strana 5 

Tajomný Veľkonočný ostrov 

strana 7 

Aký drahý je lacný nákup? 

strana 9 

cena 78 Kč 

Duša, láska a sexualita – 

zamlčané fakty 

strana 30 

Platón a Akadémia 

strana 37 

cena 87 Sk 

Reinkarnácia 

Prečo si nespomíname? 

Duchovné súvislosti v živote 

Svět Grálu 

www.svet.gralu.cz 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk

OBSAH 

T É M A 

Reinkarnácia - kresťanská myšlienka? 5 

C I V I L I Z Á C I A 

Tajomný ostrov 

Kedysi bohatý lesnatý ostrov sa nemúdrym 

hospodárením zmenil na pustatinu a hrdí 

stavitelia sôch na živoriaci kmeň. 7 

N A Z A M Y S L E N I E 

Aký drahý je lacný nákup? 9 

Z A U J A L O N Á S 

Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 11 

T É M A 

Dôkazy reinkarnácie? 12 

R O Z H O V O R 

Geopatogénne zóny, žiarenie a liečiteľstvo 16 

F O T O G R A F I E 

India 

Že ste v Indii, spoznáte hneď pri výstupe 

z lietadla. Urobíte tri kroky a dostanete ranu 

horúcou a mokrou handrou cez ústa. 18 

T É M A 

Prečo si nespomíname na minulé životy? 22 

Ž I V O T 

Potrebujeme pohyb? 26 


Svet, ktorý hľadáš 28 


Duša, láska a sexualita – 

zamlčané fakty 

Dnešná presexualizovanosť je nielen v rozpore 

s etikou, ale aj s vedeckými poznatkami 

o psychosexuálnom vývoji človeka. 30 


Zázraky kedysi a dnes 34 

H I S T Ó R I A 

Grécko - Platón a Akadémia 37 

N Á Z O R Y 

Listy čitateľov 40 

N A Z Á V E R … 

Turíce - sviatok Ducha Svätého 42 

Jeden tibetský láma začína svoju knihu 

prekvapivou myšlienkou: skutočnou 

príčinou ekologickej katastrofy je to, 

že ľudia na Západe neveria v reinkarnáciu. 

Pre tohto mnícha to nie je prehnané 

tvrdenie – iba dôsledok logickej postupnosti 

vecí. 

Ak by sme naozaj verili, že na Zemi 

nežijeme iba raz, asi by sme mysleli aj 

na to, čo nás čaká v budúcom živote. 

Napríklad, že sa budeme musieť opäť 

narodiť na tejto Zemi a – splatiť svoje 

dlhy za to, čo sme tu stihli napáchať. Tu 

sa viera v reinkarnáciu spája s vierou 

vo vyššiu spravodlivosť a dokonale ju 

dopĺňa. Bez tohto presvedčenia je dnes 

už veľmi ťažké veriť v dobrotivého Stvoriteľa, 

tvárou v tvár utrpeniu, s ktorým 

sa denne stretávame; ak aj nie priamo, 

tak prostredníctvom správ v masmédiách. 

Každý človek však žije obklopený 

najmä následkami svojich minulých 

činov. A presvedčenie, že sa nám málokedy 

stane niečo, čo sme si svojím 

konaním kedysi nezaslúžili, môže byť 

veľmi oslobodzujúce. Neznamená to, že 

za všetko zlo na Zemi môže len vopred 

predurčený osud, na ktorom sa už nedá 

nič zmeniť. Práve naopak: naše súčasné 

3 

SVET GRÁLU 

8 | 2006

N A Ú V O D… 

pomery nás majú povzbudiť k úsiliu 

meniť to, čo zmeniť môžeme. 

Viera v reinkarnáciu nám na druhej 

strane pomáha pochopiť a zmieriť sa 

s tým, čo nemôžeme zmeniť. Obzvlášť 

prenikavo to môže ovplyvniť pohľad na 

ľudí v našom okolí. Nezriedka sa s našimi 

najbližšími stretávame v pozemských 

životoch opakovane, ibaže niekedy 

je nevyhnutná zmena úloh. Alebo 

sa stáva, že sa napríklad tyranský a panovačný 

človek musí neskôr narodiť 

takým rodičom, ktorí mu dajú precítiť, 

ako sa kedysi správal k svojim deťom 

on sám. Táto skúsenosť sa navždy 

zapíše do jeho duše a sformuje sa do 

predsavzatia: „Keď ja budem mať svoje 

deti, nikdy sa k nim takto správať nebudem!“ 

To je výsledok, ku ktorému by 

bez vlastného prežitia pravdepodobne 

nikdy nedospel. Týmto rozhodnutím 

sa zároveň vyslobodzuje z osudových 

pút, ktoré si sám ukoval, a môže kráčať 

ďalej k zdokonaleniu. 

Podobných darov nám dáva reinkarnácia 

veľmi veľa. Opakované pozemské 

životy sú možnosťou, ako postúpiť 

v škole života o krôčik ďalej. Zrazu 

sa stráca pocit nezmyselnosti bytia, 

reptanie na osud a jeho zdanlivú nespravodlivosť, 

závisť voči tým, ktorí sa 

majú „lepšie“ ako my… Uvedomujeme 

si, že naším cieľom je nadobudnúť takú 

duchovnú zrelosť, aby sme nemuseli 

donekonečna prežívať všetky strastiplné 

a bludné cesty hmotného života 

a stali sa skutočne ľuďmi – podporovateľmi 

stvorenia. 

Viera v reinkarnáciu nám ukazuje aj 

to, že za naše hriechy neexistuje žiadny 

odpustok, okrem úprimnej nápravy 

svojho myslenia, chcenia a konania. 

Tak prestáva byť Boh v mysli človeka 

jeho úplatným služobníkom. Veľkosť 

Jeho pôsobenia presahuje všetku našu 

predstavivosť, pretože u Neho je skutočne 

„spravodlivosť nadovšetko“. 

Spravodlivosť je zákonom, v rámci ktorého 

sa všetko odohráva, pred ktorým 

niet úniku: Až tu má jasný zmysel prí- 

4 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

slovie: „Božie mlyny melú pomaly, ale 

isto!“ Niektorým kresťanom sa napriek 

tomu myšlienka reinkarnácie zdá nebezpečná 

– boja sa, že by ohrozila vieru 

v Boží program spásy ľudstva. 

Kristus údajne o reinkarnácii nehovoril. 

Vieme to skutočne? A možno sa 

čudovať, že sa mnoho z jeho myšlienok 

nezachovalo, pretože mu jeho súčasníci 

jednoducho nerozumeli? 

Veď vtedajší náboženskí vodcovia ho 

odsúdili ako rúhača proti Bohu už len 

za jeho nedodržiavanie nezmyselných 

náboženských predpisov. Mohol a chcel 

v takomto prostredí hovoriť o všetkom, 

čo ho vnútorne zamestnávalo? Pravdepodobne 

nie. Zachoval sa aspoň jeden, 

v tejto súvislosti príznačný výrok: „Ešte 

vám mám mnoho čo hovoriť, ale teraz by 

ste to nezniesli…“ 

Tak či onak, v kresťanstve sa postupne 

viac presadila myšlienka „spásy 

skrze vieru“, pretože žiadny človek nie 

je dosť dobrý, aby bez Božej milosti 

unikol trestu za svoje hriechy. Ľudia sa 

uspokojili s myšlienkou, že sú hriešni 

a musia sa pred Bohom plaziť na kolenách. 

Dodržiavanie Božích prikázaní sa 

postupne zdalo ľuďom také ťažké a nepohodlné, 

že si ich začali prispôsobovať, 

tak ako to opísal George Orwell vo svojej 

Zvieracej farme. Aj tam najprv platilo 

„žiadne zviera nezabije iné zviera“, 

no neskôr bol tento príkaz upravený 

na „žiadne zviera nezabije iné zviera 

bez zvláštneho dôvodu“. A máme dosť 

príkladov na to, že pádny dôvod na 

obchádzanie prikázaní – aj na zabíjanie 

– sa veľmi často našiel. Len občas 

v dejinách zasvietil príklad takých uvedomelých 

občanov, ktorí odmietli ísť 

s davom a zaplatili za to vysokú cenu. 

Napríklad slávny americký spisovateľ 

Henry David Thoreau, ktorý na protest 

proti vojne v Mexiku prestal platiť 

dane a ocitol sa vo väzení. Keď ho navštívil 

jeho priateľ Ralph Waldo Emerson 

a opýtal sa ho, čo robí vo väzení, 

Thoreau mu odpovedal okrídlenou vetou: 

„A čo robíš ty tam vonku?“ Možno 

nie je náhoda, že aj Thoreau bol stúpencom 

myšlienky reinkarnácie. 

Iste, zločiny môže spáchať aj človek, 

ktorý v reinkarnáciu verí, dokonca 

môže byť presvedčený, že svojím 

násilím urobil dobrý skutok. Tak 

ako hinduistický kňaz, ktorý zastrelil 

Mahátmú Gándhího. To sa stáva vtedy, 

keď človek kladie svoju vlastnú mienku 

na roveň Božej vôle, keď sa sám „vymenuje“ 

za sluhu Božej spravodlivosti. Takých 

poľutovaniahodných príkladov je 

však mnoho v každej ideológii. 

Viera v reinkarnáciu má najmä v Ázii 

veľa pozitívnych príkladov. Pre nás to 

môže byť aj skutočný, veľmi biedny 

človek v Indii, ktorý za svoju zdrvujúcu 

chudobu neviní Stvoriteľa, ale svoj 

vlastný minulý život premárnený v zhýralosti. 

A vďaka tejto viere má silu každé 

ráno vstať zo svojej chatrče kdesi v slume 

na periférii veľkomesta, aby s pomocou 

štedrých dobrodincov študoval na univerzite, 

v túžbe neskôr pomáhať rovnako 

chudobným, ako je on sám. 

Nuž teda, nie je jedno, čomu človek 

verí. Najmä duchovné rozhodnutia 

v otázkach viery majú rozhodujúce, 

ďalekosiahle následky na celý život človeka, 

ba vlastne, i na viacero životov. 

Dúfam, milí čitatelia, že Vám aj náš 

časopis pomáha urobiť si jasno v tom, 

čomu vlastne – a prečo veríme. 

Roman LEVICKÝ, redaktor

T É M A 

REINKARNÁCIA 

Kresťanská myšlienka? 

V povedomí väčšiny ľudí je málo známa 

skutočnosť, že do roku 553 neboli úvahy 

o reinkarnácii cudzie ani kresťanom. 

Boli úzko spojené s učením Origena, 

ktoré bolo neskôr z politických dôvodov 

zavrhnuté na koncile v Konštantinopole. 

Aj keď niektoré Origenove predstavy 

možno označiť za trocha premrštené, 

obsahuje jeho učenie aj mnoho cenných 

myšlienok. 

O 

rigenes z Alexandrie (185–254) 

bol jedným z najvplyvnejších 

teológov raného kresťanstva. Jeho 

dielo „De principiis“ je považované 

za prvé systematické zobrazenie kresťanskej 

vierouky. Pôvodné grécke podanie 

tohto diela sa nám nezachovalo. 

K dispozícii je len latinský preklad 

Rufinusa z roku 398, ktorý uvádza, že 

pri preklade niečo zmenil a vynechal. 

Týmto spôsobom chcel Rufinus zabrániť 

odsúdeniu Origenovho učenia 

zo strany cirkvi; v tom čase sa totiž 

vyskytli prvé veľké spory medzi jeho 

zástancami a jeho protivníkmi. 

Z diela „De principilis“, ktoré pojednáva 

o „základných princípoch 

bytia“, okrem iného vyplýva, že Origenes 

je presvedčený o bezpodmienečnej 

spravodlivosti a dobrote Stvoriteľa. 

Pochopenie rôznych osudov a rozdielnych 

podmienok pri každom narodení 

v zmysle Božej spravodlivosti je 

možné len vtedy, ak sa berú do úvahy 

viaceré pozemské životy. Príslušné životné 

okolnosti sú pritom spôsobené 

človekom samotným ako výsledky 

z predchádzajúcich životov. Origenes 

prirovnáva Stvoriteľa k lekárovi, ktorý 

chybujúcu dušu lieči tým, že na ňu zošle 

utrpenie ako trpký liek. 

Ďalej sa Origenes domnieva, že anjeli, 

ktorí sa odvrátili od Boha, padli 

do hlbších oblastí a pritom sa stali 

démonmi a tiež ľuďmi. Podľa neho 

materiálny svet vznikol len kvôli zlyhaniu 

anjelov a mal by byť teda výsledkom 

hriechu. Origenes dokonca 

pripúšťal, že morálne hlboko padlí 

ľudia sa niekedy môžu narodiť aj vo 

zvieracích telách; tento názor však nie 

je v jeho spisoch jednoznačný. Podľa 

neho je pre človeka tiež možný aj opätovný 

vzostup v anjela, ba dokonca 

k podobe s Bohom alebo k „jednote“ 

s Bohom. Tak vysvetľuje Origenes 

jeden zo spôsobov putovania duší. 

V diele „De principiis“ Origenes napríklad 

píše: „Čo sa týka Ezaua a Jakoba, 

tak pri podrobnom štúdiu tohto 

príbehu zistíme, že skôr než sa bratia 

narodili a niečo v tomto živote vykonali, 

mal starší slúžiť mladšiemu. Predpokladáme, 

že u Boha nie je nespravodlivosť 

možná a zistíme, že to taktiež 

nebola nespravodlivosť, keď Jakob v tele 

matky spôsobil pád svojho brata. Musíme 

len pripustiť, že na základe zásluh 

z predchádzajúceho života ho Boh 

právom odmenil, takže bol pred svojím 

bratom zaslúžene uprednostnený…“ 

„Tí, ktorí tu na zemi umierajú normálnou 

smrťou, boli odsúdení k pobytu 

na mieste, ktoré sa nazýva Hades. Sú 

vykázaní na rôzne miesta na základe 

svojich pozemských skutkov a hriechov. 

Rovnako tí, ktorí takpovediac v Hadese 

zomreli, vystupujú snáď sem hore, 

a podľa znejúceho rozsudku si vyslúžia 

pobyt v rôznych – lepších, alebo horších 

obydliach na určitom pozemskom 

mieste a pri takých alebo onakých rodičoch. 

V dôsledku toho môže napríklad 

Izraelita padnúť medzi Skýtov a Egypťan 

sa dostať do Judei.“ 

P 

ODSÚDENIE ORIGENA 

ribližne 300 rokov po Origenovej 

smrti si cisár Justinián (527–565) 

stanovil za cieľ opätovne zriadiť rímsku 

ríšu na kresťanskom základe. Cirkev 

a ríša boli navzájom tak úzko prepojené, 

že spory o vieru mohli vážne 

ohroziť jednotu ríše. Preto si cisár vyhradil 

právo činiť všeobecné záväzné 

rozhodnutia v otázkach viery. 

Tak postupoval aj v prípade roztržky 

medzi mníchmi v Palestíne. 

Jedna z dvoch znepriatelených strán 

pozostávala z prívržencov učenia 

Origena, ktoré bolo rozšírené predovšetkým 

medzi vzdelanými mníchmi. 

Aby Justinián ukončil nepokoje, vyniesol 

v roku 543 edikt, v ktorom Origena 

a deväť bodov jeho učenia odsúdil 

(pričom treba poznamenať, že 

náuka, ktorú zastupovali jeho prívrženci, 

nezodpovedala pôvodným spisom 

Origena vo všetkých bodoch). 

Pápež Vigilius (537–555) a všetci 

biskupi ríše s týmto ediktom súhlasili. 

Origenovo meno bolo pripojené 

k zoznamu bludárov, ktorý sa predkladal 

všetkým biskupom a opátom 

pri nástupe do úradu. 

Veľké nebezpečenstvo pre Justiniánovu 

ríšu predstavovali nábožen- 

5 

SVET GRÁLU 

8 | 2006

T É M A 

ské boje medzi monofyzitmi a diofyzitmi. 

Zjednodušene povedané, verili 

monofyziti (ako aj Origenes) v jednu 

povahu Ježiša, diofyziti v dve povahy 

Ježiša (Boh a človek). Monofyziti sa 

vyskytovali hlavne vo východnej 

cirkvi. Od čias koncilu v Chalcedóne 

(451) sa ocitali v nemilosti samotnej 

cirkvi a pápeža; náboženské a politické 

úsilia sa mnohokrát vyhrocovali 

a ohrozovali tým jednotu ríše. 

Cisár Justinián sa preto všetkými 

prostriedkami pokúšal zmieriť monofyzitov 

opäť s cirkvou. Z tohto dôvodu 

chcel dať odsúdiť sporné „Tri kapitoly“, 

ktoré boli monofyzitom tŕňom v oku. 

Na nátlak cisára sa pápež Vigilius vydal 

do Konštantinopolu, kde dorazil 

v januári roku 547. Vigilius, v tom 

čase olúpený o svoju osobnú slobodu, 

odsúdil „Tri kapitoly“, čo medzi západnými 

biskupmi vyvolalo búrku 

rozhorčenia; chceli pápeža dokonca 

vylúčiť z cirkvi. Cisár a pápež sa preto 

dohodli, že odsúdenie „Troch kapitol“ 

sa zruší. Záležitosť sa mala vyjasniť na 

všeobecnom koncile. 

Rozpory medzi cisárom a pápežom, 

ako aj medzi východnými a západnými 

biskupmi sa nanovo vyostrili 

v roku 551 a pretrvávali kvôli koncilu 

v Konštantinopoli. Nasledovalo zajatie 

a útek pápeža, nasadenie cisárovho 

vojska, striedali sa nepriateľské nálady 

s prímeriami. Vigilius striktne 

odmietal otvoriť koncil, ktorý mohol 

6 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

mať za následok len definitívne odsúdenie 

„Troch kapitol“, čomu chcel za 

každých okolností zabrániť. 

Na jeseň 552 dosiahli boje medzi 

mníchmi v Palestíne nový vrchol. Cisár 

chcel toto ohnisko nepokojov s konečnou 

platnosťou odstrániť, pričom 

počítal s pomocou cirkevných otcov 

v Konštantinopoli. 

Pápež 

Vigilius s tým 

súhlasil, no 

zahájenie koncilu 

odmietol. 

A tak ponúkol 

cisár Justinián 

„výmenný obchod“: 

poslal 

tej istej synode, 

ktorá 

mala neskoršie 

zavrhnúť 

„Tri kapitoly“, list, v ktorom odsúdil 

15 článkov viery prívržencov Origena. 

Ak odmietnutie „Troch kapitol“ predstavovalo 

ústupok monofyzitom, potom 

sa mohli diofyziti cítiť odsúdením 

Origena uznaní; pretože aj Origenes 

učil o jednej povahe Ježiša. 

Asi v marci, alebo apríli 553 sa synoda 

pripojila k odsúdeniu 15 článkov 

viery. Kánon 1 znel: „Ak niekto 

zastáva vymyslenú preexistenciu duší 

a z nej vyplývajúcu fantastickú opätovnú 

obnovu – potom nech je prekliaty.“ 

Pojem „reinkarnácia“ sa v rozhodnutiach 

cisára a synody nevynára. 

Avšak myšlienka na preexistenciu (život 

pred pozemským narodením) nie 

je možná bez vzťahu k opakovaným 

pozemským životom. Reinkarnácia 

bez preexistencie neexistuje. 

Pojem „opätovná obnova“ v kánone 

1 je prekladom gréckeho slova 

„apokatastasis“, čo znamená obnova 

dokonalého stavu, návrat všetkých 

vecí na zodpovedajúce miesto. Origenes 

tu má na mysli návrat človeka 

do vyšších, nemateriálnych úrovní, 

a síce v mnohých etapách a stupňoch, 

pričom jedna etapa na tejto ceste zahŕňa 

opakované pozemské životy. 

V niektorých latinských prekladoch 

sa grécke slovo apokatastasis reprodukuje 

ako ,restitutio et redintegratio’; 

restitutio znamená obnovu, privolanie 

späť, omilostenie; redintegratio znamená 

opakovanie. Tieto dva latinské 

pojmy sa vo veľkej miere približujú 

zmyslu slova reinkarnácia: v možnosti 

opakovania spočíva milosť. 

Dňa 5. mája 553, niekoľko týždňov 

po odsúdení 15 článkov viery synodou, 

cisár zahajuje koncil. Stalo sa tak 

proti pápežovej vôli, ktorý sa na ňom 

ani nezúčastnil. Tento koncil, ktorý 

skončil 2. júna 553, odsúdil „Tri kapitoly“. 

Chorý a zlomený pápež sa napokon 

podrobil cisárovej vôli: 8. decembra 

553 a 23. februára 554 taktiež 

zavrhol „Tri kapitoly“, čím dodatočne 

uznal závery koncilu. 

Kvôli tejto komplikovanej situácii 

v cirkevnej histórii ostáva sporné, či 

rozhodnutia z jari roku 553 môžu byť 

vlastne považované za rozhodnutia 

koncilu alebo nie. Jestvujú názory, že 

všetko, čo sa odohralo do 5. mája 553, 

nepatrí k vlastnému koncilu. 

Avšak aj po 5. máji 553 sa učinilo 

rozhodnutie proti Origenovi: kánon 

11 (z celkovo 14 kánonov) znie: „Ak 

niekto nezatratí Ariusa, Macedonia, 

Apollinaria, Nestoria, Eutycha, Origena 

s ich bezbožnými spismi (…), nech 

je prekliaty.“ 

Napriek cisárovmu úsiliu sa monofyziti 

už do jednotnej cirkvi nevrátili. 

To, že cirkev niektoré state v Origenových 

spisoch označila za bludnú 

vieru, je celkom pochopiteľné. No tým, 

že s odsúdením Origena boli zatratené 

i všetky jeho spisy, stratili sa mnohé 

správne myšlienky – a medzi nimi tiež 

myšlienka opätovných pozemských životov 

ako jeden kamienok z mozaiky 

celkového obrazu ľudskej existencie. 

Waltraud GROSSE


Tajomný 

Na Veľkú noc v roku 1722 holandský admirál 

Jakob Roggeveen (1659-1729), ktorý 

pátral po „terra australis“ (mýtická južná 

krajina), uvidel na obzore uprostred šíreho 

Pacifiku osamotený ostrov. Ostrov, 

vzdialený viac ako 3 500 km od juhoamerického 

kontinentu a asi 5 000 km od Nového 

Zélandu: Veľkonočný ostrov. Na admirálovo 

prekvapenie bol tento len asi 

165 km 2 veľký ostrov osídlený. Tých možno 

3000 obyvateľov holého ostrova sa namáhavo 

živilo na chudobnej kamenistej pôde; 

pri obstarávaní pitnej vody boli odkázaní 

na kalné jazerá v kráteroch tohto vulkanického 

ostrova. Svetovou senzáciou bol 

ostrov 

objav monumentov z čierneho tufu nazývaných 

Maoi, ktoré boli roztrúsené po 

celom ostrove. Ako boli vyrobené? Ako boli 

dopravené? Siegfried Hagl, ktorý sa bližšie 

zaoberá zvláštnymi príbehmi, mýtickými 

omylmi a záhadnými fenoménmi v ľudských 

dejinách, venuje svoju pozornosť 

i „tajomnému“ Veľkonočnému ostrovu – 

vzniku, rozkvetu a zániku jeho civilizácie. 

V 

eľkonočný ostrov sa podobá 

rovnoramennému trojuholníku 

so základňou asi 24 km a stranami 

približne 17 km a neponúka domorodcom 

pre život žiadne ideálne 

podmienky. Niet divu, že ich Jakob 

Roggeveen opísal ako „chabé, biedne, 

neisté a smutné“. Pustatina ostrova 

a na ňom obdivuhodné Maoi – ich 

vzájomná súvislosť ostala pre admirála 

záhadou. Údaje domorodcov 

k sochám boli nejasné a mätúce. 

Holanďania preskúmaniu ostrova 

ani nevenovali veľa času. Zostali iba 

zopár dní; došlo k zbytočnej mušketierskej 

streľbe, ktorá usmrtila niekoľkých 

domorodcov – a malá flotila 

opustila nehostinný ostrov. 

Ani neskorší bádatelia nezískali od 

domácich žiadne uspokojivé informácie 

o sochách, napriek tomu, že 

obyvatelia Veľkonočného ostrova – 

ako jediní Polynézania – v 16. storočí 

vynašli jednoduché písmo. Toto 

písmo slúžilo najmä kultovým účelom. 

Tak vznikli divoké špekulácie 

o vzniku týchto viac než 12 metrov 

vysokých Maoi. Niektoré dohady 

o ich vzniku dokonca pripúšťali, že 

sa na ich vytvorení podieľala dávna, 

dnes už potopená vysoko vyvinutá 

kultúra Pacifiku, alebo že na ostrove 

pristáli mimozemšťania. 

Tieto po celom ostrove rozptýlené 

sochy pôsobia skutočne nadmieru 

pôsobivo: prevažný počet hotových 

Maoi je 5–6 metrov vysokých. Sú aj 

menšie, ktoré merajú 2 metre, a viac 

ako 30 exemplárov je vysokých od 

10 do 12 metrov. Najväčšia dohotovená 

socha zo sivo-žltej lávy meria 

9,8 m a váži asi 80 ton; k tomu patrí 

ešte cylindrický nadstavec na hlavu 

z červenej horninovej škvary. Nadstavec 

je ďalších 2,4 m vysoký a cca 10 

ton ťažký. Absolútne najväčšia Maoi 

zostala žiaľ nedokončená; je skoro 

21 m vysoká, čo je toľko, ako sedemposchodový 

dom. Je ešte spojená so 

skalou a otázkou zostáva, či by ňou 

ostrovania vôbec dokázali pohnúť. 

Nielen Maoi, ale tiež etnológmi 

zozbierané povesti ostrovanov sa tešili 

veľkej pozornosti. Poslúžili ako 

materiál pre filmy a knihy a stali sa 

tak známe aj širokej verejnosti. 

POZORUHODNÝ PRÍBEH 

O 

sídlenie rôznych ostrovov v Pacifiku 

patrí k jedným z najúžasnejších 

činov Polynézanov. Dlho 

bolo považované za nemožné, aby 

7 

SVET GRÁLU 

8 | 2006


námorníci doby kamennej dosiahli 

široko-ďaleko rozptýlené ostrovy 

v Pacifiku, ležiace medzi Novým Zélandom, 

Havajom a Veľkonočným 

ostrovom. Stovky, ba až tisíce kilometrov 

oceánu bolo treba prekonať 

na primitívnych lodiach. Vydať sa 

za takým dobrodružstvom – na to je 

potrebná riadna odvaha. Vyžadovalo 

to také navigátorské majstrovstvo, 

aké európski námorníci dosiahli až 

koncom obdobia stredoveku! 

Dnes vieme, že Polynézania, túžiaci 

po cestovaní, dosiahli v prvom 

tisícročí po Kristovi aj Veľkonočný 

ostrov – vtedy ešte husto zalesnený. 

Títo novousadlíci v hojnej miere rúbali 

lesy, sadili rastliny, ktorých semená 

si priniesli so sebou (sladké 

zemiaky, banány, cukrovú trstinu), 

chovali dovezenú hydinu a lovili 

ryby. Život na ostrove pripomínal 

raj, keďže narastajúce obyvateľstvo 

uživila bohatá tropická vegetácia aj 

bez tvrdej práce. 

Potom akoby z dlhej chvíle dostal 

ktosi nápad vytesávať z lávového 

kameňa sochy – najmä monumentálne 

sochy. Podľa odhadov nebolo 

obyvateľov ostrova nikdy viac než 

7 tisíc, a predsa sa im podarilo za 

asi 700 rokov vytesať do mäkkého 

tufu vyše 500 kusov monumentálnych 

sôch. To všetko s náradím z tvrdého 

kameňa: vytesať, transportovať 

8 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

a vystaviť. Stoja väčšinou chrbtom 

k moru, niektoré sú umiestnené na 

plošinách. 

Ako na mnohých polynézskych 

ostrovoch, stáli aj tu kňazi – náčelníci 

– na vrchole jednotlivých klanov 

s ich teokratickým patriarchátom. 

Zabezpečovali na príkaz bohov 

mier a poriadok. Vybudovanie sôch 

slúžilo pravdepodobne udržaniu prestíže 

klanu. 

P 

ZNIČENIE „RAJA“ 

otom zavládol v spoločenstve 

neporiadok. Začiatok úpadku 

zjavne nastal vtedy, keď nárast obyvateľstva 

na ostrove začal preťažovať 

miestne životné podmienky. Rástla 

spotreba dreva: na domy, lode, kúrenie, 

nástroje, a v neposlednom rade 

aj na transport monumentov. S ubúdaním 

lesov ubúdali aj zrážky, erózia 

poškodila ornicu a hlad viedol k bojom 

pri rozdeľovaní potravy. Postupom 

času chýbalo drevo aj na stavbu 

lodí a pre rybolov. Kolaps prišiel tak 

rýchlo, že v kameňolomoch ostalo 

ležať ešte asi 300 monumentov nedokončených. 

Úcta bezmocných náčelníkov utrpela 

a nakoniec prevzali vládu bojovníci. 

Objavili novú zbraň – tenkú 

obsidiánovú kopiju so smrtiacim 

účinkom. Pôvodne početné skupiny 

ostrovanov sa zjednotili do dvoch 

veľkých skupín a tak dve protiľahlé 

časti ostrova viedli proti sebe vojnu. 

Sochy nepriateľov – aby ich pokorili 

– boli z pomsty zrútené. Potom 

sa stalo, že padol aj posledný 

strom, ktorý rástol na jednom z vrchov 

ostrova. Drevorubač, ktorý ho 

sťal, musel vedieť, že je to posledný 

strom, pretože z oboch vrchov je na 

celý ostrov veľmi dobrý výhľad. Odvtedy 

nebolo viac možné stavať lode 

a ani opustiť ostrov. Všetci sa stali 

zajatcami svojho malého zničeného 

ostrova. 

Keď v roku 1722 Roggeveen dorazil 

na ostrov, chaos na ostrove bol 

už v pokročilom štádiu a počet obyvateľstva 

poklesol. Potom prepadli 

ostrov otrokári, vraždili ženy a deti 

a odvliekli asi 900 mužov na jeden 

z peruánskych ostrovov. Tam zahynul 

aj posledný náčelník a všetci 

písma znalí muži. Asi stovka sa ich 

vrátila domov chorých a nanešťastie 

si so sebou priniesli ešte aj nákazlivú 

nemoc – osýpky. I táto okolnosť 

prispela k tomu, že koncom 

19. storočia klesla populácia ostrova 

na púhych 111 ľudí. V 20. storočí sa 

však obyvateľstvo zregenerovalo; prišli 

prisťahovalci a krajina sa zalesnila. 

Dnes Veľkonočný ostrov vstáva 

z prachu svojej pohnutej histórie: 

priťahuje turistov z celého sveta, aby 

obdivovali svedkov jeho dávnej minulosti 

– majestátne Maoi. 

P 

MINULOSŤ VARUJE 

re ekológov poskytuje Veľkonočný 

ostrov názorný príklad 

zničenia životného prostredia – genézu 

jedného mikrokozmu. A to, čo 

sa príkladne ukázalo v malom, prebieha 

dnes celosvetovo. Keď prišli 

prví osídlenci, ostrov bol husto zalesnený. 

Orba, chov hydiny, rybo-

lov, plody a malé zvieratá dodávali 

bohatú poživeň. Stavebný materiál 

pre domy a lode ako aj drevo na kúrenie 

boli plne k dispozícii. Potom 

populácia prekročila únosnú mieru 

tamojších prírodných podmienok 

a vyčerpala zdroje. Najprv pomaly, 

neskôr stále rýchlejšie bol ostrov 

odlesňovaný; erózia zničila ornicu 

a pramene vody vyschli. Populácia 

obyvateľstva na ostrove následkom 

podvýživy drasticky klesala a začala 

sa vojna. 

Nemenej šokujúci je sociálno- 

-psychologický pohľad: obyvatelia 

ostrova vôbec neboli hlúpym národom 

a nesprávali sa inak ako sa kedy 

ľudstvo správalo. Presne ako teraz 

my mali ostrovania svoj životný štýl, 

ktorý bolo ťažké meniť: poľnohospodárstvo, 

rybolov, varenie, ťažba 

dreva, stavby lodí a domov. Podľa 

svojho kedysi dávno vzniknutého 

zvyku postavili – či už z kultových 

dôvodov alebo pre vlastné sebazobrazenie 

– ohromné monumentálne 

sochy. Na to potrebovali náradie 

a posuvné zariadenia, ktoré 

pohltilo veľké množstvo dreva. Porovnateľné 

objekty sa nachádzajú 

v mnohých civilizáciách. Keď sa 

civilizácia Veľkonočného ostrova 

rúcala, prišli vojny, kanibalizmus 

a zničenie všetkých zdrojov – až na 

pokraj úplného vyhladenia. 

Azda sa archeológom a prírodovedcom 

podarilo poodhaliť záhadu 

monumentálnych sôch. Čo je však 

v histórii tohto odľahlého kúska 

zeme oveľa významnejšie: v dejinách 

ostrova nachádzajú psychológovia 

typický vzorec ľudského správania 

a ekológovia ukážkový príklad jeho 

následkov: úplnej devastácie nedotknutého 

životného prostredia. 

Žeby jeden príklad na zamyslenie 

aj pre dnešný civilizovaný zvyšok 

sveta? 

Siegfried HAGL 

Prečo ako spotrebitelia spoluzodpovedáme 

svojimi jednotlivými rozhodnutiami 

o kúpe za hospodársky a spoločenský 

vývoj. 

D 


Aký DRAHÝ 

nes už asi ani niet človeka, 

ktorý by sa vyhol pochybnej 

a vtieravej reklame rôznych obchodných 

reťazcov, snažiacich sa 

u spotrebiteľov zabodovať výstižnými 

a dobre mierenými reklamnými 

sloganmi. Myšlienka na veci, 

ktoré „nevyhnutne“ potrebujeme 

a vidina lacného nákupu 

spôsobujú, že 

honba za „výhodným 

nákupom“ sa stala 

spoločenskou záľubou. 

Zatiaľ čo mnoho tradičných 

firiem a obchodov 

bojuje o svoju 

existenciu, zaznamenávajú najlacnejšie 

diskontné predajne stále 

rastúce obraty. 

? 

je LACNÝ nákup 

Môžeme vyčítať niekomu, kto sa 

snaží nakupovať tam kde je najlacnejšie? 

Nie je hlupákom ten, kto 

platí viac, než je nutné? Kto má 

dnes ešte toľko, aby mohol rozdávať? 

A nie je logické nakupovať 

v obchodoch a firmách, ktoré sú 

v hospodárskej súťaži jednoducho 

najúspešnejšie? 

Ak sa zamyslíme nad širšími 

súvislosťami, nemusí byť najlacnejší 

nákup zároveň aj najvýhodnejší. 

Nezriedka sa totiž stáva, že 

V krachujúcich tradičných 

firmách prichádza o prácu 

mnoho ľudí 

pod neprimerane nízkou cenou 

sa skrýva zároveň aj nízka kvalita. 

Stále častejšie než voľakedy 

9 

SVET GRÁLU 

8 | 2006


10 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

Výmena musí prebiehať tak, 

aby žiadny národ nemo - 

hol druhého využívať jednostranne. 

Vždy musí byť zachovaná 

rovnováha medzi 

dávaním a braním. 

Herbert Vollmann, Svet, aký by mohol byť 

sa stretávame s kratšou životnosťou 

tovaru a to mnohokrát aj u certifikovaných 

výrobcov a zvučných 

značiek. Presvedčíme sa tak o pravdivosti 

ľudového príslovia dnešných 

čias, že „nie sme dosť bohatí na to, 

aby sme kupovali lacné veci“. To 

však nie je vždy pravidlom a niekedy 

sme naozaj nadmieru spokojní 

s výhodnosťou svojej kúpy. 

Ako je to možné? Príčiny môžu byť 

rôzne. Tento tovar je buď vyrábaný 

vo veľkých sériách modernými 

technológiami, kde je minimalizovaná 

ľudská práca, alebo výrobcovia 

kvôli konkurencieschopnosti 

a vyšším ziskom presúvajú svoje 

fabriky do krajín s výrazne nižšou 

cenou práce. Okrem toho využívajú 

nižšie štandardy pre ochranu 

životného prostredia, prípadne daňové 

prázdniny, čo pochopiteľne 

prispieva k ďalšiemu znižovaniu 

nákladov. Navyše veľmi často legislatíva 

a situácia v krajine umožňujú 

detskú prácu a málokto sa zaujíma 

o osudy zamestnancov, ich 

potreby a práva. Nejaká firma zo 

západnej Európy teda prepustí povedzme 

500 zamestnancov, presunie 

výrobu do niektorej rozvojovej 

krajiny, kde získa prácu nových približne 

500 ľudí. Pokiaľ sa prepúšťanie 

netýka bezprostredne nás, tak si 

možno povieme, že všetko zlé je na 

voľačo dobré a že aspoň tí chudáci 

dostanú prácu. O tom, že chudákmi 

často naozaj sú, sme si už povedali. 

Zvlášť dobré príjmy ich nečakajú, 

pretože aj v týchto „lacných 

regiónoch“ existuje 

konkurencia, ale mnohí 

si iste polepšia. Mali by sa 

tešiť aj domáci, potencionálne 

noví dodávatelia; 

no vzhľadom na už existujúce 

kontrakty s nadnárodnými 

spoločnosťami a otáznej 

lokálnej kvalite často neuspejú. 

Zároveň sa domáca konkurencia 

popri silnom protivníkovi stáva 

slabším hráčom a v krachujúcich 

tradičných menších firmách prichádza 

o prácu mnoho ľudí. Tí sa 

potom za prácou sťahujú do väčších 

miest, kde sa pracovné príležitosti 

centralizujú. Avšak pri nákladoch 

na dopravu a ubytovanie 

sa ani zdanlivo dobrý plat nemusí 

javiť až taký dobrý. A každý sa nakoniec 

hrozí toho, že nový investor 

jedného dňa jednoducho zdvihne 

kotvy a presunie sa do iného, ešte 

priaznivejšieho prostredia. Určujúcim 

je tu jedine zisk a verejný záujem 

zostáva bokom. A tak za naše 

lacné nákupy veľakrát vďačíme lacnej 

pracovnej sile a chudobe krajín 

tretieho sveta. 

V globálnej súťaži o najlacnejšie 

výrobky by mal človek v prvom rade 

vidieť nemilosrdné vykorisťovanie 

všetkých ľudí, pracujúcich vo výrobnom 

a predajnom reťazci. Počnúc 

robotníkmi v krajinách s najnižšími 

príjmami, končiac predavačkami 

v hypermarketoch, ktoré sa 

sťažujú na veľmi zlé ohodnotenie 

a zaobchádzanie. Aj zvýšená náročnosť 

na prepravu tovaru na veľké 

vzdialenosti nijako nešetrí životné 

prostredie. 

Zdá sa teda, že za výhodnou cenou 

často stojí chudoba niekoho 

iného, a naša lakomosť väčšinou 

zvíťazí. Nákupom tovaru od tých 

výrobcov, ktorí na dosiahnutie nízkych 

cien využívajú ekonomickú 

zaostalosť krajín a lacnú pracovnú 

Určujúcim je jedine zisk 

a verejný záujem zostáva 

bokom 

silu, podporujeme ich rozvoj. Zamestnanci 

takýchto firiem vzhľadom 

na svoju sociálnu situáciu vyhľadávajú 

opäť iba ten najlacnejší 

tovar a kríza sa tým ďalej prehlbuje. 

Alternatívni ekonómovia síce ponúkajú 

riešenie sociálnej neistoty 

a ekonomickej nestability: podporu 

rozvoja lokálnych ekonomík a zavedenie 

bezúročných, resp. nízkoúročených 

úverov. To sa ale nestane 

len tak zo dňa na deň a neurobia 

to za nás politici. Prvý krok spočíva 

predovšetkým v zmene myslenia 

smerom k uvedomelosti každého 

jednotlivca. Majme preto na 

zreteli – a to nielen pri nákupoch – 

aby v nás nevíťazila snaha po jednostranných 

výhodách, ale úsilie 

o harmóniu v dávaní a braní. Iba to 

nám vo zvratnom pôsobení prinesie 

úžitok a prispeje k väčšej spokojnosti 

a všeobecnému blahu. 

Paul SCHMITT, Rastislav PODIVINSKÝ

Z A U J A L O N Á S 

Z A U J Í M A V O S T I Z O S V E TA V E D Y A V Ý S K U M U 

Riziká geneticky 

modifikovaných 

plodín 

Zaujímavé údaje publikovali 

v januári poprední 

vedci Ruskej akadémie 

vied o výskume geneticky 

modifikovanej sóje. Experti 

pri pokusoch s potkanmi 

zistili, že geneticky 

modifikovaná sója ma negatívne 

dopady na zdravie 

testovaných zvierat. Štúdia, 

o ktorej informoval britský 

The Independent uvádza, 

že viac ako polovica mláďat 

potkanov kŕmených 

geneticky modifikovanou 

sójou zahynula počas prvých 

troch týždňov života. 

Podľa autorov štúdie je to 

šesťkrát viac úmrtí ako 

u kontrolnej vzorky potkanov, 

ktoré boli kŕmené 

normálnou potravou. 

www.greenpeace.sk 

Motory 

v nanoformáte 

Autormi najmenšieho 

motora na svete sú holandskí 

vedci Ben Feringa 

a jeho kolegovia z univerzity 

v Groningene. Podľa 

správy v časopise „Nature“ 

je tento drobček 

tvorený jedinou organickou 

molekulou. Jedná sa 

o alkén obsahujúci asi 60 

atómov. Štruktúra motora 

je jednoduchá: stator, 

rotor a os. Horná časť 

alkénu, rotor, sa otáča 

ako veterné koleso okolo 

centrálnej dvojitej väzby, 

ktorá tvorí os. Spodná 

časť molekuly, stator, je 

atómami síry z dvoch thi- 

olových skupín 

pevne fixovaný 

na pod ložke. 

K rotácii dochádza 

ožiarením 

ultrafialovým 

svetlom a prívodom 

tepelnej energie. 

Na využitie v praxi je 

ale pohon svetlom často 

nevhodný, vedci preto vyvinuli 

prvé molekulárne 

motory, ktoré môžu byť 

poháňané chemickou 

energiou získanou porušením 

chemickej väzby. 

Využitie? Zatiaľ iba špekulácie. 

Možno môžu také 

motory tvoriť pohon malých 

strojov, ktoré budú 

raz transportovať lieky 

v krvnom obehu tela. 

www.faz.net 

PVC ohrozuje 

životné prostredie 

Už roky bojujú ochrancovia 

životného prostredia 

proti výrobe PVC – dosiaľ 

bez veľkého úspechu. 

Výrobky z PVC totiž spôsobujú 

vážne ekologické 

problémy počas celej doby 

svojej životnosti. Začína 

to výrobou plastu s rakovinotvornou 

surovinou 

vinylchloridom a ťažkými 

kovmi, pokračuje 

emisiami pri používaní 

týchto výrobkov a končí 

dosia ľ nev y riešený m 

problémom likvidácie. Pri 

laboratórnych pokusoch 

bolo zistených vyše 150 

prchavých organických 

látok, ktoré sa uvoľňujú 

z podlahovín vyrobených 

z PVC. Sú medzi nimi alkány, 

alkény, aromatické 

uhľovodíky, alkylfenoly, 

alkoholy, 

aldehydy, 

ketóny, kyseliny 

a estery. Zvýšená 

k onc e nt r á c i a 

týchto látok v uzavretom 

priestore môže vyvolávať 

nielen nepríjemné pocity, 

ale aj zdravotné komplikácie. 

V prípade horenia 

výrobkov z PVC vzniká 

oxid uhoľnatý, chlorovodík, 

dioxíny a furány. 

Roberto Bertollini, vysoko 

postavený pracovník 

Svetovej zdravotníckej organizácie 

(WHO), sa sťažuje, 

že podobné nebezpečenstvá 

dnes zástupcovia 

priemyselnej výroby stále 

ešte zľahčujú: „Priemysel 

dôrazne popiera, že existuje 

spojenie medzi chemickými 

zlúčeninami 

a chorobami, dokonca aj 

vtedy, keď existujú vedecké 

dôkazy!“ 

Ako zabrániť 

rastu nádorov? 

Nádory potrebujú na prežitie 

a na rozmnožovanie 

kyslík. Vedci z Centra humánnej 

genetiky univerzity 

v Brémach objavili 

spôsob, ktorým si tento 

kyslík obstarávajú. 

Nádory sú samy osebe 

schopné dosiahnuť veľkosť 

1 až 2 mm, potom 

ich bunky následkom 

nedostatku kyslíka odumierajú. 

Pri odumieraní 

sa ale uvoľňuje proteín 

HMGB1, ktorý láka iné 

bunky, aby prevzali zásobovanie 

nádoru kyslíkom. 

Tak prispievajú už odumreté 

bunky k tomu, že nádor 

prežije a rastie. 

Objav tohto proteínu 

a jeho funkcie by mohli 

znamenať dôležitý krok 

k účinnej liečbe rakoviny. 

Pokiaľ by sme zastavili 

uvoľňovanie tohto proteínu, 

prestal by rásť aj nádor. 

Pozor na amalgám 

Vedci univerzitnej kliniky 

vo Freiburgu potvrdzujú 

nebezpečnosť amalgámových 

výplní zubov. Nová 

vedecká práca berie do 

úvahy odbornú literatúru 

až do roku 2005 (k tomuto 

námetu bolo uvedených 

247 odborných prác) a dochádza 

k záveru, že „na 

základe aktuálnych informácií 

nemôže byť amalgám 

označený ako bezpečný 

zubný materiál ani 

z lekárskeho, ani z ekologického 

hľadiska. Nepoužívanie 

amalgámových 

výplní by mohlo napríklad 

pri Alzheimerovej chorobe, 

popri iných preventívnych 

opatreniach, viesť 

k ústupu jej výskytu.“ 

Zázračný hormón 

predlžuje 

dĺžku života 

Vo večnom boji výskumu 

proti starnutiu a smrti bol 

teraz objavený „zázračný 

hormón“ predlžujúci 

dĺžku života. Hormón tyroxín 

podporuje látkovú 

výmenu a sľubuje predĺženie 

dĺžky života až o 30 

rokov. Predávkovanie 

však môže byť smrteľné. 

11 

SVET GRÁLU 

8 | 2006

T É M A 

Dôkazy 

reinkarnácie? 

Na svoje minulé životy sa väčšinou nepamätáme. 

Sú však zaznamenané mnohé 

prípady ľudí, ktorí o sebe tvrdili, že na 

zemi už niekedy žili. Niektoré ich spomienky 

boli natoľko jasné a presvedčivé, 

že sa vydali hľadať miesta a osoby zo svojich 

predchádzajúcich životov. Práve takýmto 

prípadom venuje svoju pozornosť 

Prof. Dr. Dieter Malchow v nasledujúcom 

článku. 

O 

dporcovia reinkarnácie uvádzajú 

na podporu svojho stanoviska 

dva hlavné dôvody, prečo reinkarnácia 

nemôže existovať. Prvým argumentom 

je skutočnosť, že naša pamäť 

je závislá na mozgu, čo bolo vedecky 

dokázané, a spomienky tohto druhu 

nemôžeme mať, pretože mozog sa po 

smrti rozpadáva spolu s telom. Ďalší, 

ešte zarytejší skeptici sa nazdávajú, že 

existuje len telo a po smrti je jednoducho 

koniec. Dualizmus tela a duše, 

ktorá telo oživuje a predstavuje našu 

osobnosť, odmietajú. Zdá sa im nepochopiteľné, 

že čokoľvek nehmotné 

(duša) by mohlo vstupovať do interakcie 

s hmotným (telo). 

Interakcia – inými slovami vzájomné 

pôsobenie – je však neodškriepiteľnou 

skutočnosťou. Dôkazy o jej 

fungovaní nachádzame v jednoduchom 

pozorovaní prírody. Medzi základnými 

druhmi – ako sú zem, voda 

a vzduch – existuje intenzívna výmena; 

dokonca aj fotóny vstupujú do 

interakcie s rastlinami a sprostredkovávajú 

im tak energiu na ich vývoj. 

Ďalším zaujímavým príkladom je 

napr. fotomechanický princíp orien- 

12 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

tácie krasoňa (chrobák, lat. Phaenops 

cyanea), ktorý vníma infračervené 

lúče na vzdialenosť až 80 kilometrov. 

Vďaka nim potom dokáže nájsť 

cestu k miestu lesného požiaru, aby 

nakládol vajíčka do zuhoľnatených 

kmeňov. 

P 

PRÍBEH PARMONDA 

SHARMA 

redstavme si, že môže existovať 

vzájomné pôsobenie medzi telom 

a dušou, a že sa duša opakovane 

môže spojiť s hmotným telom, čiže 

inkarnovať. Obyčajne si zážitky z minulých 

životov nepamätáme (viď. článok 

„Prečo si nespomíname?“). Napriek 

tomu jestvujú medzi nami aj 

ľudia, ktorí takéto spomienky majú. 

Ich vlastná skúsenosť poukazuje na 

skutočnosť, že na zemi žijeme viac 

než len raz. 

Ian Stevenson, profesor Univerzity 

v Charlottsville vo Virginii, sa venoval 

tejto problematike 

a pátral 

po dôkazoch 

reinkarnácie. 

Študoval tisíce 

prípadov detí, 

ktoré si spomínali 

na niektorý 

zo svojich predošlých pozemských 

životov. 

Jedným z prípadov bol aj príbeh 

Parmonda Sharma. Narodil sa v októbri 

1944 v Indii (v meste Bisauli, 

45 kilometrov juhozápadne od Bareilly). 

Vo veku dvoch až troch rokov 

rozprával o veľkom obchode so 

sódou a keksami, ktorý vlastnil ako 

jeden z bratov rodiny Mohan. Potom 

vraj ochorel, pretože zjedol príliš 

veľa tvarohu. A v tomto útlom 

veku tiež hovoril svojej matke, aby 

nevarila, pretože on vraj má ženu 

v Moradabade (čo je miesto vzdialené 

približne 90 kilometrov severne 

od Bareilly), ktorá by mohla navariť 

namiesto nej. V roku 1949 cestoval 

Parmond so svojím otcom do Moradabadu. 

Päťročný chlapec ukazoval 

vodičovi cestu z vlakovej stanice až 

k svojmu niekdajšiemu obchodu. Keď 

tam dorazili, chlapec protestoval, že 

jeho miesto vo vnútri obchodu, kde 

sedával, bolo inak usporiadané. V Indii 

totiž bývalo zvykom, že majiteľ 

mával v prednej časti miestnosti oddelený 

priestor na posedenie. 

Parmond tiež presne vedel, ako funguje 

prístroj na výrobu sódy. Chlapcovi 

sa bez cudzej pomoci podarilo 

uviesť zložitý prístroj do prevádzky, 

Naše prežitia a skúsenosti, ktoré sa 

počas života zapísali do duše, v nej 

zostávajú zachované 

napriek tomu, že ho skúšajúci chceli 

prekabátiť tým, že mu predtým zastavili 

prívod vody. Rozpoznal tiež veľa 

členov svojej predošlej rodiny, plakal 

dojatím a otvorene prejavoval svoju 

náklonnosť. K svojej bývalej žene sa

T É M A 

správal ako manžel a k svojim deťom 

ako otec. Vyzval ich, aby ho tak aj 

oslovovali. 

Predošlý majiteľ obchodu, jeden 

z bratov rodiny Mohan, zomrel 

v máji 1943 na chronický zápal žalúdka 

a čriev potom, čo zjedol príliš 

veľa tvarohu. 

Ako sú také spomienky možné? 

V tomto prípade sa jedná o epizodické 

spomienky na udalosti, ktoré 

človek kedysi prežil. Tu zjavne nezostáva 

iné než pripustiť skutočnosť, že 

určité spomienky prichádzajú z duše 

do mozgu. To tiež ale znamená, že 

naše prežitia a skúsenosti, ktoré sa 

počas života zapísali do duše, tam zostávajú 

zachované. Napriek tomu, že 

sa po telesnej smrti mozog rozpadáva, 

spomienky sa môžu prostredníctvom 

nového mozgu v ďalšom živote znovu 

prebudiť. 

J 

KLAM NAŠEPKÁVANIA? 

edným z argumentov proti reinkarnácii 

je, že sa spomienky vytvárajú 

prenosom myšlienok alebo prostredníctvom 

našepkávania zomrelých 

osôb z onoho sveta. To prirodzene nemožno 

úplne vylúčiť. Javí sa to však 

dosť nepravdepodobné, pokiaľ človek 

sám zažije, akým spôsobom si tieto 

deti spomínajú. Ich rozprávania boli 

natoľko zaujímavé, že vyvolávali nielen 

údiv, ale i zvedavosť. Bolo to tak 

aj v prípade jedného novinára, istého 

Toma Shrodera, ktorý sa rozhodol pridať 

sa k Ianovi Stevensonovi na jeho 

cestách za deťmi. Chcel si o tomto fenoméne 

vytvoriť vlastnú predstavu. 

O svojich zážitkoch potom napísal napínavú 

knihu, v ktorej najprv predložil 

všetky svoje pochybnosti, aby ich 

potom postupne vyvrátil. Máloktorý 

prípad je však možné označiť za dokonalý. 

Často sa totiž stalo, že v okamihu, 

keď Ian Stevenson dostal informácie 

o novom prípade, boli deti so 

ZAVRAŽDENÝ PRIŠIEL SVEDČIŤ NA SÚD 

Profesor Ian Stevenson začal publikovať svoje výskumy reinkarnácie v šesťdesiatych 

rokoch. Jednou z jeho prvých kníh bola práca „Dvadsať podnetných 

prípadov reinkarnácie“. V tom čase už existovali v menšom počte spracované 

prípady reinkarnácie, napriek tomu sa jeho práce stretávali s veľkou opatrnosťou. 

Dr. Stevenson si dával záležať na vecnom, nestrannom až sucho vedeckom 

spracovaní faktov. Popisované prípady sa v podrobnostiach líšia, majú 

však niektoré podobné črty. 

Dr. Stevenson starostlivo preveroval tvrdenia reinkarnovaného dieťaťa; skúmal, 

kto a ako ich môže potvrdiť a či sa dieťa nemohlo o konkrétnych podrobnostiach 

dozvedieť odinakiaľ. 

Snáď najkurióznejším prípadom je príbeh šesťročného Ašóka Kumara z dediny 

neďaleko Kanpuru v Indii, ktorý bol dňa 19. januára 1951 ako šesťročný – kvôli 

dedičstvu – britvou brutálne zavraždený svojimi dvomi susedmi. Vražda im 

však nebola dokázaná. O niekoľko rokov neskôr sa otec zavraždeného, Sri 

Džagešvár Prasád dozvedel, že šesť mesiacov po vražde sa v okrese Kanaudž 

narodil chlapec Ravi Šankar, ktorý o sebe tvrdí, že je synom holiča Džagešvára 

Prasáda. Rozpráva o detailoch svojho života, podrobnostiach vraždy i o svojich 

vrahoch a chce od rodičov hračky, ktoré mal vo vtedajšom dome. Rozochvený 

otec sa za ním vybral; rodičia Ravi Šankara, znepokojení takým druhom 

publicity, sa s ním však odmietli stretnúť. Až neskôr sa stretnutie uskutočnilo, 

chlapec svojho predošlého otca spoznal a rozprával mu o príhodách zo spoločného 

života, i o vražde. Bolo to v júni 1955, keď mal Ravi štyri roky. Otec si 

tiež všimol, že Ravi má na krku materské znamienko v tvare reznej rany. 

Otec sa zasadil o obnovu súdneho procesu, súd však svedectvo reinkarnovanej 

obete neuznal a vrahov znovu oslobodil. Asi vo veku jedenástich rokov 

Ravi už väčšinu dramatických okolností svojho detstva zabudol a prestal sa 

báť svojich dvoch vrahov, britiev i miesta neďaleko chrámu Čintamini, kde 

sa vražda stala. 

spomienkami už staršie a bol nútený 

overovať si dôveryhodnosť očitých 

svedkov. Niekedy boli ich spomienky 

neúplné, alebo spochybniteľné, keďže 

dotyčné rodiny mali teoreticky možnosť 

sa o sebe dozvedieť. Tom Shroder 

však úplne presvedčil spôsobom vyjadrovania, 

typickým pre deti, ktoré 

si spomienky na minulý život uchovali. 

Ich správanie totiž nevyzerá na 

opakovanie našepkaného, ani na plnenie 

inštrukcií ďalšej osoby. Samé sú 

onou vtedajšou osobou. Je to zrejmé 

aj s charakteristického správania sa 

Parmonda Sharma voči jeho predošlým 

príbuzným: „Prečo ste moje 

kreslo presťahovali inde?“ A k jeho 

žene: „Prečo nenosíš to znamenie?“ 

(červenú bodku na čele, akú nosia vydaté 

ženy). Až si pripadáme trochu 

nešikovne, keď si uvedomíme, aké zložité 

je napríklad obsluhovať prístroj na 

výrobu sódy. A potom priamo pred 

vami päťročný „špunt“ zložitý prístroj 

jednoducho spustí. 

V iných prípadoch deti skúšali svojim 

matkám napríklad vysvetliť, že 

majú jedlo pripravovať iným spôsobom, 

pretože boli zvyknuté na iné 

pokrmy. Tvrdilo by dieťa niečo také, 

keby mu jedlo v zásade chutilo? Ďalším 

znakom dôveryhodnosti rozprávania 

je emocionálne počínanie detí 

a ich predošlých príbuzných. Parmond 

plakal a otvorene preukazoval svoju 

náklonnosť. Aj predošlí príbuzní po- 

13 

SVET GRÁLU 

8 | 2006

T É M A 

cítili v mnohých prípadoch duševnú 

spriaznenosť; niektoré deti chceli dokonca 

radšej zostať v rodine, s ktorou 

žili v predchádzajúcom živote. 

Ď 

ZÁZRAK 

(RE) INKARNÁCIE 

alšia naliehavá otázka sa týka samotnej 

reinkarnácie. Pre Toma 

Shrodera je spojenie tela a duše veľkou 

hádankou. Kedy a ako nastáva? 

Príroda ukazuje, že v živote zvierat 

môžu prebiehať obdivuhodné procesy. 

Mám na mysli okamih, keď sa 

z obyčajnej húsenice vyliahne motýľ. 

Nové, pôvabné stvorenie, ktorého základ 

sa začal vytvárať v tele húsenice 

a bol dokončený počas jej zakuklenia, 

nakoniec ako motýľ opustilo 

staré obydlie. I v živote človeka sú 

deje, ktoré nám aj vo svojej prostej 

prirodzenosti pripadajú ako zázrak. 

Tak napr. dušu dieťaťa, ktorého telíčko 

sa vyvíja v tele matky, priťahuje 

predovšetkým duša matky. Tento dej 

sa odohráva v polovici tehotenstva 

a podlieha zákonu príťažlivosti rovnorodého 

druhu a zákonu zvratného 

pôsobenia – nie je to teda náhodný 

proces. 

Obzvlášť zaujímavé sú prípady 

dvojčiat. Ian Stevenson popísal 26 

dobre zdokumentovaných prípadov 

dvojčiat, u ktorých si aspoň jedno 

z nich spomínalo na svoj predošlý 

život. V 19-tich prípadoch bola 

predošlá osobnosť jedného dvojčaťa 

v príbuzenskom vzťahu k druhému 

a niektoré boli dokonca manželmi. 

V ostatných siedmich prípadoch 

boli priateľmi alebo aspoň známymi. 

Z toho vyplýva, že obe duše k sebe 

nejakým spôsobom patria, a že tento 

vzťah vznikol už v predchádzajúcom 

živote. 

Celkom ukážkovo si spomínali 

jedny barmské dvojčatá Cho a Ko 

Theinové na svoje životy ako maji- 

14 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

teľky ryžového mlyna a ryžového 

farmára, ktorý svoju ryžu vozil do 

jej mlyna. V správaní týchto dvojčiat 

sa odrážalo na jednej strane trochu 

povýšené vystupovanie bohatej mlynárky 

a na strane druhej pokorný postoj 

roľníka. Nevieme, aký osud, aké 

udalosti z predošlého života zviedli 

teraz týchto dvoch ľudí dohromady. 

Či už to bola náklonnosť, alebo niečo 

iné, postavil pred nich súčasný život 

sestry a brata novú úlohu. V nových 

podmienkach pozemského života 

duša dostáva novú príležitosť 

dozrievať a zosilnieť. 

N 

PREČO 

ZABUDNEME? 

ovinár Tom Shroder uvažoval 

nad tým, prečo si niektoré deti 

spomínajú, a iné (väčšina) nie. Ian 

Stevenson zistil, že veľa z detí, ktorých 

prípady študoval, zomrelo v relatívne 

mladom veku pri nehode alebo chorobe 

a v krátkom čase sa potom narodili. 

Vo viac než 600 prípadoch to 

bolo priemerne 15 mesiacov. Možnou 

príčinou, že ich spomienky pretrvali 

do ďalšieho života, je krátky časový 

interval. Dotknuté osoby boli totiž zo 

svojho predošlého života vytrhnuté 

a emocionálne ho stále prežívali. 

Bežne si na svoj minulý život našťastie 

nepamätáme. Prečo našťastie? 

Tieto spomienky môžu byť totiž veľmi 

traumatizujúce a tým významne zasahujú 

do života. Môžu byť natoľko 

intenzívne, že zásadným spôsobom 

ovplyvnia celý ďalší život. Uveďme si 

príklad: istá Angličanka, Jenny Cockellová 

sa od ranného detstva rozpomínala 

na svoj život v Írsku, v dedine 

neďaleko Dublinu. Keď bola Jenny 

malá, veľmi často sa jej zdával hrôzostrašný 

sen. Vo sne sa volala Mary 

a bola matkou ôsmich detí. Zdávalo 

sa jej, že zomrela. Vždy sa prebúdzala 

s veľkými výčitkami svedomia, 

že svoje deti opustila. Jenny v súčasnom 

živote túžila nájsť svoje vtedajšie 

deti. Keď dospela, osamostatnila sa 

a zakladala si rodinu, skutočne sa jej 

to aj podarilo. Najťažšie bolo jej predošlé 

deti presvedčiť, kým je – boli 

totiž v tomto živote oveľa staršie než 

Jenny. Aj to sa jej nakoniec podarilo, 

pretože mala veľa rovnakých spomienok 

ako jej najstarší syn. (rozhovor 

s Jenny Cockellovou sme uviedli 

v Svete Grálu č. 1 a č. 2 – „Stretnutie 

s deťmi z minulosti…“) 

Spomienky na minulý život ovplyvňujú 

náš súčasný život. I keď nie sú 

konkrétne, predsa nám pripomínajú 

naše silné prežitia, či pochybenia. Bez 

týchto spomienok môžeme žiť nezaťažený 

život. Vďaka tomu sme schopní 

vydať sa novými cestami a prebúdzať 

schopnosti, ktoré v nás driemu. Jenny 

však spomienky priniesli aj veľa dobrého. 

Okrem priateľstva s najstarším 

synom tiež istotu, že život po smrti 

pokračuje. 

N 

NOVÝ ŽIVOT – 

NOVÁ ŠANCA 

ájdu naše osobnosti v novom živote 

ešte ďalšie príležitosti vyvíjať 

sa? Parmond vo svojom terajšom 

živote nebol taký úspešný ako 

v minulom, keď sa živil ako obchodník. 

V súčasnom živote sa vo svojich 

27 rokoch stal bežným sekretárom 

v štátnej správe. Rozviedol sa, býval 

sám a viac sa už neoženil. Často navštevoval 

svoju dcéru aj syna, už menej 

svoju bývalú ženu, s ktorou by 

sa – ako sa raz vyjadril – stále hádal. 

Jeho súčasné spoločensky nižšie 

postavenie obyčajného sekretára, 

ktorý môže kedykoľvek dostať výpoveď, 

mu dalo príležitosť pozerať sa na 

svet očami podriadeného. 

Trochu inak to bolo u Jenny Cockellovej. 

Voľakedy ako Mary viedla 

jednoduchý život plný strádania

T É M A 

F E J E T Ó N 

a chudoby v stálom strachu pred 

násilníckym manželom závislom 

na alkohole. Vo svojom súčasnom 

živote bola nútená usilovať sa 

o vzdelanie (stala sa manikérkou 

a pedikérkou). Tak sa jej podarilo 

zhromaždiť prostriedky, aby sa 

mohla pustiť do hľadania svojich 

predošlých detí. Jej podvedomý pocit 

viny, že opustila svoje deti, pôsobil 

ako veľká motivácia a poháňal 

ju, aby pri svojom hľadaní nevynechala 

žiadnu možnosť. Vo svojom 

súčasnom živote sa vydala, napriek 

tomu, že v predošlom živote hlavne 

kvôli vtedajšiemu manželovi veľmi 

trpela. Tentoraz si našla dobrého 

a láskavého manžela. 

A 

CESTA 

K ZODPOVEDNOSTI 

ké závery možno vyvodiť zo 

spomienok na minulé životy? 

Život sa smrťou tela nekončí. V duši 

zostávajú uchované naše skúsenosti 

a prežitia, ktoré za určitých okolností 

môžu v rannom detstve vyplávať 

na povrch ako spomienky. 

Často sa tak stáva napríklad vtedy, 

ak po náhlom úmrtí v krátkom 

čase sú okrem prežitých skúseností 

zapísané vlastnosti tvoriace osob- 

nosť – vôľa, charakter, schopnosť 

úsudku, sebavedomie, schopnosť 

prežívania, atď. 

Iba samotná viera v reinkarnáciu 

ešte nemusí nič znamenať. Dôležité 

je, aby človek na základe tohto 

poznania pochopil svoju zodpovednosť 

za vlastný osud. Napríklad 

India je krajinou, kde veľa ľudí reinkarnáciu 

akceptuje. Napriek tomu je 

tam – oproti iným krajinám – veľká 

kriminalita. Podobne ako u nás veľa 

ľudí fajčí, napriek tomu, že vedia 

o škodlivosti fajčenia. Záleží v plnej 

miere na jednotlivcovi, ako sa 

jeho presvedčenie prejaví v bežnom 

živote. Je dobré si uvedomiť, 

že všetky udalosti svetovej histórie, 

všetky vrcholné obdobia aj obdobia 

pádu našej spoločnosti, boli formované 

rovnakými ľudskými duchmi – 

nech hovoríme o založení, rozkvete 

a páde rímskej ríše, stavbe chrámov, 

inkvizícii, francúzskej revolúcii 

alebo o prvej a druhej svetovej 

vojne. Pritom sa neustále striedajú 

národnosti, náboženské príslušnosti 

a spoločenské postavenie – podľa 

konania každého človeka. Prostredie, 

do ktorého sa v nasledujúcom 

živote narodíme, určuje zákon spätného 

pôsobenia a zákon príťažlivosti 

rovnorodých druhov. Tu v plnom 

rozsahu platí múdrosť: „Každý 

si je strojcom svojho šťastia“. Pravdivosť 

tohto výroku rozpoznáme 

až pri nadhľade nad našimi pozemskými 

životmi. 

Tom Shroder sa na svojich cestách 

s profesorom Stevensonom 

sám presvedčil, že spomienky detí 

na minulé životy nie sú preludy. 

Vo svojej knihe „Old Souls“ („Staré 

duše“) popisuje nazhromaždené 

dôkazy o reinkarnáciách a ponecháva 

na čitateľoch, aby uvedené 

informácie sami skúmali a vytvorili 

si tak vlastný názor. 

Prof. Dr. Dieter MALCHOW 

CESTA 

AUTOBUSOM 

Bol horúci deň a jeden z mála, kedy 

sme boli odkázaní na cestovanie autobusom. 

Naše auto som musel zanechať 

u mechanika a tak sme s dcérkou 

zamierili na zastávku. Tých pár minút 

do príchodu autobusu sme sa zhovárali 

ako obyčajne o všetkých tých dôležitých 

veciach, ktoré zaujímajú deti. 

V rozhovore sme pokračovali aj v autobuse. 

Stáli sme pri zadných dverách 

a Anička, držiac ma za ruku pokračovala 

v kladení otázok a ja som jej ako 

pozorný otec na ne trpezlivo odpovedal. 

To viete, deti majú množstvo 

otázok. Cesta ubiehala pomaly, ľudia 

nastupovali a vystupovali. Anička mi 

znova položila otázku. „Oci, a prečo 

je tamtá pani len v spodnom prádle? 

Je to preto, že je chudobná?“ Dúfal 

som, že otázku počulo čo najmenej 

ľudí. Pani, stojaca vedľa nás, sa pousmiala 

a namiesto mňa odpovedala. 

„To vieš maličká, taká je dnes móda. 

Čo bolo voľakedy nemysliteľné, je 

dnes celkom bežné.“ Anička obdarila 

paniu širokým úsmevom. Dúfal 

som, že ma ďalšie prostoduché otázky 

dieťaťa neprivedú do nepríjemnej situácie. 

A prišla ďalšia otázka. „Oci, 

a čo je to móda?“ Anička na mňa hľadela 

svojimi modrými očami a očakávala 

odpoveď. Touto otázkou som sa 

sám dlhšie zaoberal, takže som s odpoveďou 

ani veľmi nezaváhal. „Vieš, 

Anička, móda, to je keď človek neuvažuje 

nad vlastným vkusom a tak robí 

to, čo robia ostatní.“ Pani vedľa mňa 

sa zarazila; prestali sme sa jej páčiť. 

Koniec-koncov, za chvíľu vystúpime 

a móda zostane. Skutočne – usmial 

som sa na tú paniu, vystúpili sme 

z autobusu a móda zostala, aká bola. 

A je možné, že po Aničkinej otázke 

v autobuse tiež niečo zostalo. 

(RP) 

15 

SVET GRÁLU 

8 | 2006

R OZ H O V O R 

Ing. Andrej Sándor je uznávaným 

odborníkom v oblasti výskumu 

elektromagnetického žiarenia 

a jeho vplyvu na živé organizmy. 

V minulom čísle Sveta Grálu sme 

priniesli prvú časť reportáže z Výskumného 

ústavu živočíšnej výroby 

v Nitre. Hovorili sme o experimente 

s harmonizovanou vodou, 

o ožarovaní rastlín hélio–neónovým 

laserom a tiež o geopatogénnych 

zónach, o ich vplyve na 

zdravie a možnostiach jeho eliminácie. 

V druhej časti sa dočítate 

okrem iného o rizikách používania 

osobných tvarových žiaričov 

a výskume schopností liečiteľov 

vedeckými metódami. 

GEOPATOGÉNNE ZÓNY, 

ŽIARENIE A LIEČITEĽSTVO 

Sú z vášho pohľadu rôzne zariadenia 

na „rušenie“ geopatogénnych 

zón, napr. tie, ktoré sú ponúkané na 

internete, funkčné? 

Nestretol som sa ešte s inými zariadeniami. 

Bolo by možné ich testovať, 

problém je však v našej le- 

16 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

gislatíve. Tá zatiaľ nevyžaduje, aby 

tieto výrobky mali certifikát štátnej 

skúšobne, takže sa voľne dostávajú 

do ezoterických obchodov. Štátna 

skúšobňa podobné testy zatiaľ nemá 

vo svojej náplni. 

Týka sa to aj rôznych medených 

náramkov, ktoré sú odporúčané na 

nosenie na ruke? 

Isteže. Takýto náramok 

je vlastne 

rezonančný obvod, 

ktorý má tiež určitú 

indukčnosť a kapacitu. 

Náramok je 

však „otvorený“ a je 

potrebné individuálne 

vyskúšať jeho 

nastavenie, teda vzájomnú 

vzdialenosť 

medených drôtov, 

pretože tým sa mení 

rezonancia. Ľudia to 

však nastaviť väčšinou 

nevedia. 

Je to podobne aj 

s rôznymi príveskami, 

ako je napr. 

nílsky kríž? 

To sú dosť silné 

t v a r o v é ž i a r i č e 

a môžu veľmi rozladiť 

biopole a jeho energetické centrá, 

takzvané čakry, preto je namieste 

veľká opatrnosť. 

Momentálne je veľmi populárne 

učenie Feng – šuei, ktoré kladie dôraz 

na prúdenie energie v priestore, 

väčšinou v obytných priestoroch. 

Okrem iného sa v ňom odporúča 

používanie prírodných materiálov, 

ako je kameň, drevo, atď. Môžete 

nám povedať k tomu svoj náhľad? 

Áno, je veľmi dobré používať prírodné 

materiály. Páčilo sa mi napríklad 

v Tsukube, kde sa nachádza 

taký „mozog Japonska“ – je 

tam sústredených štyridsaťpäť výskumných 

ústavov. Hneď ako som 

vošiel do hotelovej izby, premeral 

som ju svojou virguľou. Bola tam 

silná prútikárska reakcia, keď som 

však prišiel k posteli, tak sa to vyrovnalo. 

Na posteli bol položený 

vankúš, vypchatý nejakým prírodným 

rastlinným materiálom a ten 

zónu harmonizoval. Preto je aj pre 

hospodárske zvieratá dôležitá prírodná 

podstieľka. Napríklad pre 

kravy by mala mať hrúbku aspoň 10 

centimetrov a nemala by byť mokrá. 

Rovnako aj pre ošípané – žiadne železné 

rošty, čo najmenej železa. Ak 

už je to nevyhnutné, tak potom je 

potrebné tento rošt uzemniť, inak 

táto konštrukcia dokáže rozladiť 

okolité prostredie. To isté platí o panelákoch. 

Čím vyššie človek býva, 

tým je to pôsobenie horšie. 

Čo sa dá robiť v takom prípade? 

Používať tieniče a tiež prírodné 

materiály. Napríklad kameňmi – žulovými 

okruhliakmi sa dá toto pole 

pekne harmonizovať. Kedysi ich používali 

v kaštieľoch. 

Ste informovaný aj o výskumoch 

s meraním takzvaných biofotónov,


ktorý zaviedol v Nemecku Dr. Fritz 

Albert Popp? (pozn. red.: podrobnejšie 

sme o ňom písali v prvom 

čísle Sveta Grálu) 

Pracovisko Dr. Poppa v Kaisserslauterne 

som osobne navštívil, 

viem o metóde merania takzvanej 

bio-luminiscencie. Ja som však v úzkom 

kontakte s profesorom Injušinom 

z Alma-Aty, kde na štátnej univerzite 

prebiehal podobný výskum. 

On tento fenomén nazýva „studená 

plazma“ alebo „bioplazma“. 

V prvom čísle nášho časopisu sme 

čitateľom priblížili fotografické experimenty 

Dr. Masaru Emota, ktorý 

skúmal schopnosť vody „zapamätať 

si“ určité nehmotné vplyvy. Voda 

bola experimentálne opakovane 

ovplyvňovaná hudbou, fotografiami, 

esenciami či emocionálnym rozpoložením 

pokusných osôb. Na fotografiách 

mrznúcich kryštálov sa zreteľne 

zobrazili príslušné vplyvy. Z toho 

však vyplýva, že všetko, čo si niekedy 

myslíme, čo povieme, alebo preciťujeme, 

má vplyv na našu, vašou terminológiou 

povedané „bioplazmu“ 

alebo „energoinformačné pole“… 

Áno, viete, už každé slovo je určitá 

informácia. Informácia, ktorá 

vplýva na hmotu. Slovo je vlastne 

zhmotnená myšlienka. 

Má teda z vášho pohľadu vplyv na 

naše okolie? 

Áno. Preto by mal človek strážiť 

svoje myšlienky, byť čestný a nechcieť 

zle druhému. V osemdesiatych 

rokoch som sa v Moskve pri 

svojom návrate z Japonska stretol 

so známou liečiteľkou Džunou Davidašvili. 

Vtedy vyšiel v ruskom 

propagačnom časopise Ogoňok (čo 

bola paralela amerického časopisu 

„Life“) „extra“ rozhovor s Džunou – 

to muselo byť samozrejme oficiálne 

schválené. Ona vtedy otvorila túto 

tému – hovorila o tom, že liečiteľ 

musí byť dobrý človek, musí chcieť 

pomôcť druhému – to je etika. 

Je možné vôbec schopnosti liečiteľov 

oficiálne overovať? Spolupracujete 

s liečiteľmi aj vy? 

Ja osobne v oblasti bio-energoterapie 

nepracujem; venujem sa najmä 

geopatogénnym 

vplyvom. Schopnosti 

liečiteľov je 

však možné verifikovať 

a podľa mňa 

by toto malo byť 

legislatívne ošetrené, 

aby sa liečiteľstvo 

nevykonávalo pokútne pod 

rúškom masáží, poradenstva a podobne. 

V Novosibirsku už existuje 

štátne pracovisko Sibírskej akadémie 

vied so svojím Ústavom klinickej 

a experimentálnej medicíny, ktoré 

piatimi štandardnými pokusmi 

laboratórne verifikuje schopnosti 

liečiteľov, teda ľudí s „bio-energoterapeutickými“ 

schopnosťami. 

Spomeniem napr. len skúmanie tepelného 

žiarenia liečiteľových rúk 

infračerveným snímaním, meranie 

schopnosti meniť elektrickú vodivosť 

určitých materiálov a podobne. 

Tam potom liečiteľ dostane protokol 

o tom, že jeho schopnosti boli 

oficiálne overené. Títo ľudia okrem 

svojich schopností majú mať aj príslušné 

vzdelanie, t. j. musia mať aj 

zdravotnícky kurz. Ja hovorím, že 

liečiteľ by mal pracovať v symbióze 

s lekárom, lebo jeden vie to, druhý 

zas má svoju odbornosť. A malo 

by to byť takto ošetrené aj v legislatíve. 

Liečiteľ musí byť dobrý 

človek, musí chcieť pomôcť 

druhému – to je etika 

Rád by som sa opýtal aj na jeden 

fenomén, ktorý taktiež súvisí 

s energiou priestoru – ide o jav 

zvaný poltergeist – teda rôzne praskanie, 

buchotanie, spontánne váľanie 

predmetov, ktoré nie je možné 

vysvetliť bežnými fyzikálnymi procesmi. 

Čo si myslíte, čo spôsobuje 

tieto javy? 

Sú to podľa mňa rôzne plazmatické 

útvary, ktoré sa nachádzajú 

na určitom mieste a ktoré narušujú 

rovnováhu v priestore. Môže to súvisieť 

aj s prítomnosťou osôb, ktoré 

sú v strese. Známy je napríklad prípad 

Rosenheim z roku 1968, kde 

sa niečo podobné dialo v kancelárii 

jednej panej, ktorá bola v strese 

a spúšťala tento fenomén. 

Občas sa v tlači objavujú správy 

o podobných fenoménoch v budovách, 

kde nikto nebýva a sú opustené. 

Pri týchto javoch sa hovorí 

o antropogénnych zónach, však? 

Áno, sú to človekom spôsobené 

javy. Je to podobné, ako už pri spomínanej 

vode a jej schopnosti prijať 

určitú vibráciu. Tieto javy vznikajú 

tým, že napríklad pri excitáciách, 

ako sú vraždy, samovraždy, niečo 

z tohto deja – jeho určitá vibrácia – 

ostane akoby zakódovaná v hmote, 

napr. v budove. 

Dá sa potom tento fenomén nejako 

eliminovať? 

Ohňom – napríklad sviečkou, je ale 

otázne, do akej miery. Ja sa takýmito 

vecami nezaoberám. Som elektroinžinier 

a držím sa pri zemi. Venujem 

sa experimentom, ktoré je možné 

modelovať, robiť opakovane, a ktoré 

sa dajú štatisticky vyhodnocovať. 

Ďakujeme Vám za rozhovor a prajeme 

všetko dobré. 

Rastislav PODIVINSKÝ a Roman LEVICKÝ 

17 

SVET GRÁLU 

8 | 2006


INDIA 

Kúpeľ v Gange, Varanásí 

Že ste v Indii, spoznáte hneď pri výstupe 

z lietadla. Urobíte tri kroky 

a dostanete ranu horúcou a mokrou 

handrou cez ústa. To ste sa prvýkrát 

nadýchli indického vzduchu. Zalapete 

po tom, čo teraz budete dýchať, otvoríte 

všetky póry a so stoickou odovzdanosťou 

sa podriadite osudu. Tým ste 

urobili prvý krok do Indie. 

Ak chcete poznať Indiu, potrebujete 

mať málo peňazí a musí to byť na 

vás vidieť. Cestujete lacným autobusom, 

ťaháte ulicou všetok svoj majetok 

v ruksaku a podstupujete večer na 

ubytovni obrad „vyháňania veľkých 

guľatých chrobákov z postele“. 

Až potom ste naozaj v Indii. 

India je veľká a rôzna, ale väčšina 

Indie je chudobná a prostá. V pozadí 

je však India stará a bohatá, ako 

ohromné staré schodište za malým 

dievčatkom. 

India je trpezlivá. Ulice sú upchaté, 

medzi nimi sa pletú bicykle, rikše, mopedy 

a autá, vodiči trpezlivo prechádzajú 

s bublajúcimi motormi alebo čakajú, 

až sa to vpredu uvoľní, a rovnako 

Rozjímanie vo „svätej rieke“, Varanásí 

V Udajpure. Tristotisícové pokojné „mestečko“ s najväčším palácom v Radžastáne. 

18 

SVET GRÁLU 

8 | 2006


trpezlivo dýchajú výfukové splodiny 

opotrebovaných motorov. 

India je mierna a vyrovnaná. Prial 

by som nám mať v sebe trochu tej samozrejmosti 

muža, drepčiaceho pred 

diežou s cestom, aby predal placky 

a nakŕmil rodinu. Medzitým hodí reč 

so susedom, čo predáva sväté obrázky 

Kálí a Višnu, a obaja berú život tak, 

ako sa im dáva. Keď Európan nadskakuje 

od zlosti, zistí náhle, že je pozorovaný, 

so zaujatou účasťou dieťaťa, prezerajúceho 

si rybu v akváriu. 

India je chudobná. Veľmi. Keď potrebujete 

betón, nekupujte miešačku ani 

transportér, obratom zoženiete stovku 

živiteľov rodín, ktorí ho namiešajú a odnesú 

na hlavách, kam chcete. Ak patríte 

k strednej vrstve, budete jesť dookola ryžu, 

olej a karí, občas sa dostanete k rybe. 

India je bohatá a inteligentná. Cez rameno 

jej hľadí päťtisíc rokov stará kultúra 

a náboženstvo, mlčí a len sa díva. 

Ale väčšina Indie je chudobná 

a prostá. 

Artur ZATLOUKAL 

fotografie: Martin VIK 

Muž mieša cesto na čápátí, placky z hrubej múky 

Ranné holenie, Varanásí 

19 

SVET GRÁLU 

8 | 2006


Varanásí, Šivovo mesto 

Varanásí, mesto ghátov – stupňovitých brehov 

slúžiacich všetkým ľudským potrebám 

Nábožné rozjímanie, Varanásí 

20 

SVET GRÁLU 

8 | 2006


Stretnutie s kravou v úzkej uličke môže byť neriešiteľný problém 

Odpočinok na brehu Gangy 

Jogíni, Varanásí 

Pútnik, Varanásí 

21 

SVET GRÁLU 

8 | 2006

T É M A 

PREČO 

SI NESPOMÍNAME 

NA MINULÉ ŽIVOTY? 

22 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

SPOMIENKA: SPOĽAHLIVÉ 

ZOBRAZENIE MINULOSTI? 

o je to spomienka? Spomienka 

Č je úzko spojená s pamäťou. 

Naša pamäť je naplnená nepreberným 

množstvom dojmov, v ktorých 

pri spätnom pohľade vidíme náš 

život. Podľa známeho rozdelenia 

disponujeme veľmi krátkodobou, 

krátkodobou a dlhodobou pamäťou. 

Vo veľmi krátkodobej pamäti 

máme uložené iba to, čím sa naše 

vedomie v danom okamihu zaoberá. 

Musíme napríklad registrovať 

a v pamäti krátkodobo uchovať 

všetky slová jednej vety, aby 

sme tejto vete mohli porozumieť. 

V krátkodobej pamäti sú uložené 

vety jedného odseku, ktoré musia 

byť k dispozícii, aby sme mohli pochopiť 

jeho zmysel. No v dlhodobej 

pamäti je ukladaná len esencia 

zážitku z čítaného, nie však spomienky 

na jednotlivé slová alebo 

vety. A tak je to so všetkým, čo 

môžeme skúmať zmyslami. Neskôr 

máme zážitok uložený už iba v dlhodobej 

pamäti a na podrobnosti 

si môžeme spomenúť len vtedy, keď 

Aj výskum snov nám ukazuje obmedzené 

možnosti pamäti. Ak zobudíme 

spiacu osobu, bezprostredne 

po prebudení doznieva sen v krátkodobej 

pamäti a môže byť preberaný 

do dlhodobej pamäti. Ak ale 

niekoho zo spánku nezobudíme 

a precitá pozvoľne, často si nemôže 

na sen spomenúť. Mnohí ľudia nevedia 

nič o svojich snoch, pretože sa 

na ne nepamätajú. 

My všetci sa každú noc ponárame 

do sveta, ktorý je pre nás v okamihu 

prežívania rovnako skutočný ako 

zážitky počas denného vnímania. 

Hlbokú stopu v pamäti však zaneide 

o niečo skutočne mimoriadne, 

čo nás veľmi zaujalo alebo vnútorne 

zasiahlo. Obzvlášť ťažké je pre nás 

spomenúť si napríklad na dni raného 

detstva. Preberanie do dlhodobej 

pamäti je závislé na procesoch 

v mozgu a vyžaduje si určitý 

čas. To znamená, že za krátky čas 

môže byť do dlhodobej pamäti prebraté 

len obmedzené množstvo zážitkov. 

Okrem toho môže pri preberaní 

dôjsť k poruchám. 

Raz som napríklad pri korčuľovaní 

spadol a silno som sa udrel do 

hlavy. Ako som neskôr zistil, nebol 

som v bezvedomí či neschopný 

konania, ale v mojich spomienkach 

jednoducho chýba polhodina, ktorá 

začína už v okamihu pred pádom. 

V spätnom pohľade to vyzerá, ako 

keby som v tomto časovom úseku 

ani nežil, alebo aspoň nič nevnímal. 

A predsa som bol (podľa svedkov 

nehody) plne pri vedomí a správal 

som sa celkom normálne. Iný príklad 

výpadku pamäti je alkoholové 

opojenie. Keď dosiahne určitý stupeň, 

tiež vypadne preberanie do dlhodobej 

pamäti a dotyčný neskôr 

musí počúvať od iných, čo hovoril 

a robil. V prípadoch šokových stavov 

je to podobné. 

V mojich spomienkach chýba polhodina 

pred pádom

T É M A 

chajú väčšinou iba zážitky bdelého 

prežívania, sny iba zriedka. 

Na týchto príkladoch je vidieť, že 

zďaleka nie každé prežívanie nám 

umožní vrátiť sa k nemu neskôr 

v spomienkach. Spomienky nie sú 

spoľahlivým záznamom toho, čo sa 

nám prihodilo… 

KNIHY SPOMIENOK 

eby sme hľadali vhodné prirovnanie 

pre naše spomienky, mohli 

K 

by sme ich prirovnať k záznamom 

v účtovných knihách. Aj účtovné 

knihy sú záznamom minulých dejov. 

Ľudská duša si nesie svoje vedomie 

vo viacerých druhoch takýchto 

kníh. Jednak sú to knihy, ktoré sa 

týkajú nášho viditeľného súčasného 

života a ktoré predstavujú našu pamäť. 

Na tieto knihy môžeme vedome 

siahnuť, otvoriť ich. Sú však 

aj knihy, ktoré našou vôľou len tak 

bez všetkého neotvoríme, ktoré zostávajú 

nášmu dennému vedomiu 

uzavreté. Sú oveľa objemnejšie než 

tie ostatné a nahliadnuť do nich môžeme 

spravidla len pomocou rôznych 

umelých techník. Môžeme sa 

napríklad stretnúť s poznatkom, že 

medzery v pamäti, ktoré vznikli šokom, 

možno znovu uzavrieť hypnózou 

alebo inými technikami zmeny 

vedomia (tzv. regresmi). Tieto techniky 

umožňujú inak zablokovaný 

prístup k tým knihám našej duše, 

ktorým možno nepresne hovoríme 

podvedomie. 

SPOMIENKY NA OBDOBIE 

PRED NARODENÍM 

vosťou požaduje ako obvykle pre 

každé tvrdenie dôkazy, potvrdené 

opakovaným experimentom. A zdá 

sa, že aj pre reinkarnáciu sa dôkazy 

našli. 

Približne pred sto rokmi pri pokusoch 

s „vrátením 

pamäti“ 

Profesor Stevenson 

preveroval údajné 

spomienky na minulé 

životy 

ž začiatkom minulého storočia 

U boli veľmi populárne pokusy 

takzvanej parapsychológie. Kult 

vedeckého západoeurópskeho myslenia, 

podporovaný ľudskou zvedakarnujú 

a ich spomienky na minulý 

život môžu byť v prvých rokoch detstva 

ešte živé. Závery tohto aj ďalších 

podobných výskumov priviedli 

mnohých ľudí k názoru, že existencia 

opakovaných pozemských životov 

je už preukázaná, 

a preto 

narazil francúzsky 

plukovník 

a vysokoškolský 

rektor Albert 

de Rochas na 

spomienky ľudí 

z obdobia pred 

ich narodením. 

Potom, čo sa presvedčil, že nemohlo 

ísť len o výplod fantázie, napísal 

knihu „Životy, ktoré nasledujú po 

sebe“. O svojom náhodnom objave 

povedal: „Ocitol som sa v oblasti 

výskumu, o ktorej som nemal ani 

tušenie.“ Podľa takýchto poznatkov 

je na začiatku každého pozemského 

života založená nová kniha 

spomienok a duša čoskoro zabudne 

čítať v starých knihách. Nielenže to 

zabudne, je jej v tom dokonca zabránené, 

aby jej schopnosť prežívania 

zostala nezaťažená. Vo výnimočných 

prípadoch však kniha 

spomienok z minulého života nie 

je celkom uzavretá a niektorí ľudia 

si môžu na skutočnosti z minulého 

života spomenúť. V tejto oblasti sa 

stali známymi aj výskumy profesora 

Iana Stevensona z USA. Profesor 

Stevenson sa pokúšal preverovať 

všetko, čo ľudia zúčastnení na výskume 

vydávali za svoje spomienky 

na minulý život. Ukázalo sa, že tieto 

spomienky sú tým intenzívnejšie, 

čím menej času uplynulo medzi minulým 

a súčasným pozemským životom. 

Pri krátkom časovom rozpätí 

môže byť taká kontrola celkom 

úspešná. Podľa Stevensonovho výskumu 

sa pravdepodobne ľudia, 

ktorí zomreli neprirodzenou, násilnou 

smrťou, veľmi rýchlo znovu inprofesor 

Ian Stevenson 

nie je nutné vnímať 

reinkarnáciu 

len ako záležitosť 

viery. 

Spomienky na 

minu lý život 

môže niekedy 

vyvolať aj stretnutie 

s určitými osobami alebo pobyt 

na miestach, ktoré dotyčný spozná 

ako známe z predošlého života. 

Známy je napríklad príbeh istého 

vojaka, ktorý pri archeologickom 

výskume starovekého mesta s neomylnou 

istotou označoval umiestnenie 

a účel konkrétnych hľadaných 

budov. Neskôr sa ich skutočne podarilo 

odkryť. Väčšinou však takéto 

záznamy pamäti zostávajú na nevedomej 

úrovni a prejavujú sa ako 

neurčité tušenie, dôvera, sympatie 

alebo antipatie k osobám alebo 

miestam. Bolo to takéto tušenie, 

ktoré viedlo Goetheho k tomu, aby 

23 

SVET GRÁLU 

8 | 2006

T É M A 

24 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

napísal pani von Steinovej „…ach, 

Tys bola v minulých dobách mojou 

sestrou či mojou ženou…“? 

Aj pri pozorovaní dieťaťa vidíme, 

že vstupuje do pozemského života 

ako (do istej miery) vyhranená osobnosť. 

Táto osobnosť 

je utváraná 

svojím minulým 

bytím, aj keď to 

spočiatku ešte 

neregistrujeme. 

Najprv sa totiž 

musí učiť prejavovať 

sa, používať svoje telo, naučiť 

sa hovoriť a podobne. Ale len 

v týchto veciach je dieťa skutočne 

nepopísaným listom. Celkom inak 

je to s jeho vnútorným Ja, s jeho 

dušou. Výskumy života jednovaječných 

dvojčiat 1) ukázali, že sa takíto 

súrodenci môžu vo svojich osobnostiach 

aj v talentoch veľmi líšiť. Teda 

okrem dedičných vlôh a vplyvu 

okolia musí existovať ešte ďalšia veličina, 

ktorá sa v živote často ukáže 

ako rozhodujúca: totiž osobnosť, 

ktorá sa vyvíjala už počas minulých 

životov. Spomeňme tu aj geniálnych 

hudobníkov, ktorí už ako malé deti 

dokážu hrať s filharmóniou. Očividne 

veľmi rýchlo predčia všetkých 

svojich učiteľov a väčšinou ich čaká 

hviezdna dráha… 

JE PÁTRANIE PO 

MINULÝCH ŽIVOTOCH 

UŽITOČNÉ? 

a minulé životy si zvyčajne nespomíname. 

Prečo je to tak? 

N 

Pokiaľ veríme v inteligentnú vôľu, 

stojacu za usporiadaním sveta, môžeme 

predpokladať, že toto „opatrenie“ 

má svoj hlbší zmysel. Pozrime 

sa len na prejavy človeka v súčasnom 

živote: po svojom narodení začne 

zbierať skúsenosti a zhromažďovať 

spomienky. Spočiatku je pritom 

mienkami. Ich 

bremeno by nám 

brá ni lo ot voriť 

sa novému 

životu sviežo 

a bez predsudkov. 

Už ako deti by sme boli presvedčení 

o tom, že už toho veľa 

vieme a preto sa nemusíme snažiť 

o nové pohľady na veci a udalosti. 

To sa beztak mnohým ľuďom stáva: 

nie sú ochotní pripustiť iné možnosti, 

než tie, ktoré poznajú a sú im 

blízke. 

Aj v rámci jedného jediného pozemského 

života by bolo mnohé 

jednoduchšie, keby sme mohli svoju 

pamäť cielene vyčistiť a nie ju len 

zapĺňať. Skôr než človek prijme do 

svojho vnútra niečo principiálne 

nové alebo sa otvorí novým skúsenostiam, 

musí staré, prekonané 

poznatky odložiť bokom. To však 

vyžaduje niekedy veľké sebazaprenie 

a námahu. Ostatne aj vo vede 

býva veľkou prekážkou značný konzervativizmus. 

Rozhodne teda má 

zmysel skutočnosť, že sa v našom 

bytí opakuje okamih, keď sa naraz 

zbavíme „starej záťaže“. To sa deje 

smrťou a znovuzrodením. 

Uvedomme si, aká oslobodzujúca 

pre nás môže byť púha zmena bytu 

alebo domu, alebo aspoň dôkladne 

urobený poriadok. Človek je väčšinou 

donútený s mnohými vecami 

sa rozlúčiť a nanovo si veci usporiadať. 

V knižnici sa zbavíme starých 

časopisov a kníh, ktoré sme už 

prečítali, a tak získame miesto pre 

nové. To, čo sme si z nich zobrali za 

svoje, stalo sa súčasťou nášho vnúprirodzený, 

nezaujatý. Čoskoro ale 

získa skúsenosti, ktoré mu pomôžu 

zvládať život. Druh jeho osobnosti 

určuje, čo si zo všetkých podnetov, 

ktoré sa mu ponúkajú, privlastní. 

Ako však človek starne, stráca sa 

Goethe napísal pani von Steinovej „…ach, 

Tys bola v minulých dobách mojou sestrou 

či mojou ženou…“ 

jeho nezaujatosť. Stále viac sa stáva 

väzňom svojich predstáv a spomienok, 

ktoré sa v priebehu života 

nazbierali. Vo vyššom veku 

Keď dieťa prichádza na svet, 

považujeme ho za „nepopísaný list“ 

je schopnosť prežívania väčšinou 

silno obmedzená, pretože starý človek 

vníma všetko už len cez okuliare 

svojich spomienok. „Ja som to 

predsa hneď hovoril…“ , „To sa dalo 

čakať…“ a podobné výroky sú typické 

pre starších ľudí. Keď taký človek 

nie je skutočne duchovne bdelý, 

nespozoruje sám zo svojej strnulosti 

nič. Môžeme tiež povedať, že dušu 

možno s postupujúcim vekom stále 

menej ovplyvniť, pretože všetky 

dojmy sa určitým spôsobom filtrujú 

cez nános spomienok skôr, než dosiahnu 

naše vedomie. 

Pre novonarodenú dušu by bolo 

teda veľmi nevýhodné začať nový 

pozemský život 

so starými spo-

T É M A 

torného bohatstva, aj keď si na text 

už detailne nepamätáme. 

Podobne nie je navždy stratené 

to, čo sme v minulých životoch 

prežili, len vonkajšie okolnosti 

nám už spravidla nie sú k dispozícii. 

Tie by nás 

nosti slobodného konania. Možno 

sa tiež stretnúť s tým, že svoje slabosti 

a chyby človek ľahko ospravedlňuje 

záťažou – karmou z minulých 

životov. Pritom sa za tým 

môže skrývať obyčajný alibizmus. 

Chlapec mal strach vždy, keď musel 

prechádzať cez most 

Existujú prirodzene aj také spomienky 

z minulých dôb, ktoré registrujeme 

pri dennom vedomí 

a pociťujeme ich ako záťaž. Môžu 

byť v pozadí rôznych fóbií. Mohol 

by 

Ľudský mozog nie je spoľahlivý 

záznamník minulosti… 

som spomenúť prípad chlapca, 

ktorý mal veľký strach vždy, keď 

musel prechádzať cez most. Za svoj 

strach sa hanbil, pretože ho sám 

sebe ani iným nedokázal vysvetliť, 

totiž viac zaťažovali 

než podporova 

li. Nema 

l i by sme 

sa ani snažiť 

toto zabudnutie obísť, ako sa to 

často praktikuje pomocou techník 

zmeny vedomia. Pretože ak je 

v skutočnosti zabudnutia skrytý 

hlbší zmysel (ako vo všetkom), je 

nanajvýš pravdepodobné, že neprirodzené 

prelomenie tejto bariéry 

môže byť škodlivé a dokonca 

nebezpečné. Aj v bežnom živote 

zvyčajne rešpektujeme hranice 

priestorov, ktoré sú 

nám úplne neznáme 

alebo kde nie sme pozvaní. 

O možných rizikách 

hypnózy i tzv. 

regresov sa už objavilo 

mnoho tvrdení 

od samotných účastníkov 

týchto techník. 

Ide predovšetkým 

o veľkú emocionálnu 

roz ladenosť, k torá 

môže viesť až k depresiám 

a dlhodobým traumatickým 

stavom. Pri 

sledovaní videozáznamov 

hypnotických sedení nezainteresovanému 

môže behať mráz po 

chrbte, keď vidí, ako ťažko prežíva 

daná osoba stavy ohrozenia 

a strachu, na ktoré si náhle živo 

spomína. A duchovný pokrok, na 

ktorý sa vykonávatelia podobných 

techník odvolávajú, je skôr zbožným 

želaním, než skutočným ziskom 

zúčastnených. Účasť na takýchto 

seansách mnohokrát vedie 

skôr k určitej závislosti a neschopa 

potreboval vždy veľa vnútorných 

síl, aby tento strach prekonal. Aká 

bola asi príčina tohto nevysvetliteľného 

strachu? V dávnejších dobách 

sa stávalo, že nepohodlný človek 

bol spútaný a hodený do vody. 

Možno sa dotyčnému 

chlapcovi 

niečo podobné 

v minulom živote 

prihodilo. 

P o m o h l o b y 

však, keby v ňom znovu živo vyvstala 

spomienka na túto hroznú 

udalosť? Medzičasom svoj strach 

prekonal aj bez náhľadu do minulého 

života. A teraz má pochopenie 

pre ľudí s podobne nevysvetliteľným 

strachom, alebo abnormalitou 

správania. Vie, čo je to fóbia, 

vie ako môže nepriaznivo 

pôsobiť na život človeka. 

Je mu jasné, že príčina 

môže byť skrytá aj 

v minulom živote. 

Náš súčasný pozemský 

život je 

z p oh ľ adu opakovaných 

pozemských 

životov len 

krátkou chvíľou v celom 

bytí. Ak sa však 

snažíme o duchovný pokrok, 

vieme, že aj tento 

život je obrovskou príležitosťou 

posilniť náš charakter 

a napraviť prípadné chyby, a to aj 

za cenu rôznych problémov a strádania. 

Živé spomienky na minulý 

život by nám toto úsilie mohli sťažiť 

– bez toho, aby sme sa pomocou 

nich skutočne dostali vyššie. 

Dr. Gerd HARMS 

(1) Dlhodobá štúdia Institutu Maxa 

Plancka pre psychologický výskum 

v Mníchove, uverejnená v časopise 

DER SPIEGEL 8/2002 pod názvom 

„Bezmocné gény“ 

25 

SVET GRÁLU 

8 | 2006

POTREBUJEME 

dravie je pre nás samozrejmosťou 

až do chvíle, keď sa obja- 

Z 

via prvé ťažkosti. Potom si lámeme 

hlavu nad ich príčinami a, samozrejme, 

aj nad tým, ako zdravie čo 

najskôr opäť získať. Kroky mnohých 

vedú k dverám ordinácií, 

alebo k liečiteľom. Iní uprednostňujú 

skôr vlastné recepty, užívajú 

vitamínové preparáty a potiac sa na 

rotopede spomínajú na niekdajšiu 

kondíciu. 

Podľa niektorých výskumov je 

to ale práve pohyb, ktorý sa ukazuje 

ako jeden z hlavných predpokladov 

zdravého a dlhého života. 

Dnes sa „pohybujeme“ väčšinou 

v dopravných prostriedkoch 

a šport si vychutnávame večer pri 

televízii. Mládež „trénuje“ pri po- 

26 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

čítačoch a rodičia sa nestačia čudovať 

ich zlému držaniu tela. Niet 

divu, že sa tento životný štýl spája 

s tzv. civilizačnými chorobami, ako 

sú zvýšený krvný tlak, cholesterol 

a nadváha. A tak príslovie staroba 

= choroba sa týka čoraz mladších 

generácií. Svoju úlohu v tom, samozrejme, 

zohráva ešte aj strava 

a životné prostredie. 

POHYB AKO RECEPT 

PROTI DEMENCII 

Jednou z najobávanejších chorôb 

pokročilého veku, okrem rakoviny, 

je demencia, ktorá sa prejavuje aj 

pri degeneratívnych chorobách 

mozgu, akými sú Alzheimer alebo 

Huntington. Súčasná medicína síce 

pozná liečebné postupy, ktoré pomôžu 

spomaliť ich priebeh, celkom 

vyliečiť sa však nedajú. Môže tieto 

procesy nejako (pozitívne) ovplyvniť 

pohyb? 

Pozrime sa na jeden príklad z prírody. 

Niektoré druhy rýb, žijúce 

v trvalom nebezpečí z obavy, že sa 

stanú potravou dravých rýb, žijú 

dlhšie ako ryby rovnakého druhu, 

ktoré sú pred svojimi predátormi 

čiastočne chránené. 

Alebo istý druh myší má sklon 

k podobnému ochoreniu akým je 

Huntington u človeka. Vedcov zaujímala 

otázka, ako ovplyvní vynútená 

zmena pohybového režimu 

myší vývoj tohoto ochorenia. Organizátori 

experimentu im z kartónu,

Ž I V O T 

papiera a plastu postavili rôzne objekty 

ako skrýše, preliezačky, tunely 

a každé štyri týždne ich obmieňali. 

Zvieratá veľmi podrobne 

preskúmali všetky objekty 

a strávili pri nich 

až 70 % svojho času. Výsledkom 

experimentu 

bolo, že prepuknutie 

choroby sa v porovnaní 

s druhou skupinou myší bez týchto 

podnetov výrazne zdržalo. 

Tieto nové poznatky presvedčili 

vedcov o tom, že okolie podnecujúce 

k činnosti môže zdržať 

vypuknutie nemoci aj u ľudí. To 

sa potvrdilo aj pri skúmaní osôb 

pochádzajúcich z jednovaječných 

dvojičiek, kde ich odlišné správanie 

menilo symptómy ochorenia. 

V ďalšej štúdii bol viac než dva 

roky sledovaný osud približne 

16 000 bývalých zdravotných sestier 

vo veku 70 až 80 rokov. Demencia 

sa u nich neprejavila. Zistilo sa, že 

telesne aktívne dámy boli po duševnej 

stránke v oveľa lepšej kondícii 

ako ich menej aktívne bývalé 

kolegyne. Čím viac sa pohybovali, 

tým pomalšie klesali ich kognitívne 

schopnosti. 

V podstate rovnaký výsledok priniesla 

štúdia 2300 mužov vo veku 

medzi 71 až 93 rokov. V priebehu 

siedmich rokov u 160 z nich sa prejavila 

demencia. U mužov, ktorí 

prešli denne menej ako 400 metrov, 

prepuklo ochorenie v dvojnásobnej 

miere ako u tých, ktorí absolvovali 

denne približne tri kilometre. 

POHYB A DĹŽKA 

ŽIVOTA 

Iná štúdia sa uskutočnila v rokoch 

1988 až 2000 a zapojilo sa do 

nej jedenásť európskych krajín. Sledovanými 

osobami bolo 1500 zdravých 

mužov a 830 žien vo veku 70 

Fyzická aktivita znížila riziko 

predčasného úmrtia o 37 percent 

až 90 rokov. V priebehu dvanástich 

rokov ochorelo a postupne zomrelo 

935 účastníkov. Zistilo sa, že 

u tých, ktorí sa aktívnejšie zapájali 

do pohybových činností, bolo 

riziko predčasného úmrtia smrti 

o 37 % nižšie. 

V uvedenej štúdii boli skúmané 

aj iné faktory, u ktorých sa predpokladal 

pozitívny vplyv na starnutie. 

Ako prospešná sa ukázala mierna 

konzumácia alkoholu a vzdanie 

sa fajčenia, čo znížilo riziko o 22 

až 35 %. Prijímanie stredomorskej 

stravy znížilo riziko o ďalších 

23 %. 

Z výsledkov výskumu jedného 

kanadského tímu okrem iného vyplýva, 

že k udržaniu sviežej mysle 

v pokročilom veku významne prispieva 

aj čítanie kníh, učenie sa cudzích 

jazykov a venovanie sa hudbe. 

Aj tu platí pravidlo, že čo sa nenamáha, 

to chradne. A ako je to s našou 

dušou v dobe, keď na duchovné 

Koľko „zmyslov“ 

má vlastne život? 

nie je čas? V dobe, keď mnohí túžia 

po bezstarostnom a pohodlnom 

živote, kráčajúc tak v ústrety 

telesnému, ale hlavne duchovnému 

úpadku, a keď hlavným korením 

života sa stáva relax a zábava? 

Dramatik a fi lozof Eugene 

Ionesco zastával o úlohe divadla 

názor, že by malo vytrhnúť obecenstvo 

z jeho duševnej strnulosti, 

aby si uvedomilo „podivnosť bytia“ 

a malo by v ňom vzbudiť údiv nad 

tým, že vôbec existuje. Čo si pred- 

stavoval Ionesco pod duševnou strnulosťou? 

Ionesco ako priekopník absurdnej 

drámy neponúkal vo svojich 

divadelných predstaveniach 

žiadne východisko 

ani žiadne riešenie. 

Chcel, aby divák zo 

sledu udalostí pochopil 

plytkosť a prázdnotu žitia 

ľudí, ktorých predstavovali herci 

na javisku. 

POHYB, ALE KTORÝM 

SMEROM? 

Z fyziologického hľadiska prispieva 

dostatok pohybu k dobrému 

prekrveniu tela, uvoľňujú sa 

napätia, dochádza k intenzívnej 

výmene vzduchu a celkovo k lepšej 

fyzickej kondícii. Zmysluplné 

aktivity obracajú pozornosť človeka 

na iné ciele a prinášajú radosť 

na duši. Pritom ide o viac než len 

o pocit užitočnosti. Je tu cieľ, ktorému 

podriaďujeme svoj denný režim 

na to, aby sme ho dosiahli. A to 

si vyžaduje pohyb, telesný i duševný. 

V prípade týchto štúdií išlo 

o ľudí, ktorých dennou náplňou už 

nebolo zamestnanie a ani výchova 

rodiny. V tejto etape života sa raz 

ocitne každý z nás. Začneme uvažovať 

o nových cieľoch a budeme 

dávať nášmu životu ďalší zmysel. 

Prečo ďalší, a prečo až teraz? Koľko 

„zmyslov“ má vlastne život? Myšlienka 

na cieľ a vnímanie zmyslu 

bytia dávajú človeku hybnú silu 

na to aby žil, aby sa hýbal telom 

i dušou. Pozdvihnime preto zrak 

od zeme, od krátkodobých pozemských 

úloh a hľadajme cieľ a zmysel 

bytia, ktorý prevyšuje kolobeh rodenia 

sa a smrti. 

Prof. Dieter MALCHOW, 

Rastislav PODIVINSKÝ 

27 

SVET GRÁLU 

8 | 2006

P 

red časom sme boli v lete s kamarátmi 

v Slovinsku, na horách. 

Spali sme pod širokým 

nebom, budili sme sa do zarosených 

rán, cez deň sme putovali po dolinách 

a tiež vrcholoch, po prašných 

makadamových cestách, suťových 

chodníkoch i po skalách, večer sme 

si, unavení, už len tak sadli a pozerali 

sa po krajine. V Slovinsku nosia 

oblečenie bez kravaty, ľudia sa 

poznávajú podľa horských topánok 

a vo vyšších polohách sa zdravia, 

pretože sú priateľmi a plní prežívania. 

Celý čas vám nad hlavou žiaria 

modrasté vápencové hory a biele 

snehové polia ako vznešený sen. Vy 

sa potom na ne pozeráte a pýtate sa: 

Je blízko ten svet, ktorý hľadám? 

Potom sme sa spustili k moru, do 

Chorvátska. Teda, tak celkom sme 

sa nespustili – len sme tam zišli. 

Chorvátsko je pri mori zložené 

z troch svetov, deliacou rovinou 

28 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

je žltý pás pobrežných skál. Prvý 

svet je more. Začína sa na úpätí 

skál a tiahne sa doďaleka. Ráno je 

na svitaní tiché ako biele a ružové 

zrkadlo, z vesmíru do neho steká 

sila a kto si privstane, smie byť pri 

tom. Cez deň sa rozvlní, narastú mu 

penové hrebienky a naberie tyrkysové 

farby svetlých i tmavých odtieňov, 

od plytko zelenej po hlbokú 

čiernu. Ohmatáva pobrežie drobnými 

vlnami nekonečne čistej vody, 

ale po každej vlne sa zase stiahne 

späť. Vy sa potom na neho pozeráte 

a pýtate sa: Je blízko ten svet, ktorý 

hľadám? 

Druhý svet je svet pláží. Po plážach 

sa chodí bez košele a bez škrupúľ, 

pretože sem ľudia prišli, aby si užili. 

Hovoria po česky, slovensky, poľsky 

a chorvátsky, takže je im rozumieť 

a je len pochopiteľné, že vedú 

plážové rozhovory. Deti zbierajú 

podivuhodné mušličky, dospelým 

naproti tomu stačia kratochvíľne 

noviny typu Blesk a kratochvíľne 

knihy typu Obzvlášť premyslená 

vražda. Ráno si nikto neprivstáva, 

len upratovačky a rybári, zato večer 

dunia pláže hudbou a zábavou, každých 

dvadsať metrov pláže má svoju 

hudbu a svoju zábavu. Vy sa potom 

na to pozeráte a pýtate sa: Je ďaleko 

ten svet, ktorý hľadám? 

Tretí svet sa začína neďaleko odtiaľ. 

Raz som si vyšiel cestičkou od 

pobrežia nahor a v sedle na konci 

stúpania bolo nad cestou po chorvátsky 

napísané na skale: Otče, odpusť 

im, lebo nevedia, čo činia! Za 

nápisom začínala mlčanlivá zem 

zvlnených rozrytých plání a pahorkov, 

suchej trávy, kríkov a dlhých 

kamenných múrov, prácne postavených 

generáciami predkov. Vzduch 

sa vlnil horúčavou, ovce hľadali 

tieň, ľudí nebolo, bolo tu len mlčanie 

a páľava, oboje prichádzalo z ob-

SVET, KTORÝ HĽADÁŠ 

lohy. Vari to tu vyzeralo rovnako už 

za čias starého Grécka. Vy sa potom 

pozeráte a pýtate sa: Je blízko ten 

svet, ktorý hľadám? 

Posledný deň pred odchodom zomrel 

na pláži človek. Bol to starý pán 

a zlyhalo mu srdce, keď vstupoval do 

vody. Ľudia sa zarazili, trochu akoby 

sa schúlili, zhlukli sa do skupiniek 

a nepokojne pozerali na miesto, 

kde na kameňoch ležalo popolavo 

šedé telo, napoly zakryté uterákom. 

Každý deň kŕmia televízne obrazovky 

a knižky milióny spotrebiteľov 

krvavými príbehmi, predkladajú 

ku konzumácii rafinovane komponovanú 

smrť ako dráždivú prílohu 

zaujímavých príbehov. Ale keď nás 

skutočne zasiahne úplne obyčajná, 

ale zato nevymyslená, zrúti sa ten 

úbohý domček z kariet, vybudovaný 

na nezmyselnosti a nepravdivosti 

priemyslu, zabávajúceho svojich 

spotrebiteľov klamstvom. Ideme 

životom zdanlivo v dostatku a bez 

potreby veľkých prežívaní či pokory 

pred životom, a skutočný život ide 

po celú dobu vedľa nás; stačí otras, 

tenká deliaca stena padne a my uvidíme 

jeho skúmavý pohľad: aký skutočne 

si, človeče? Utrpenie a radosť 

ťa ustavične nabádajú, formujú, prehlbujú; 

koľko si z nich prijal? A či sa 

ti často podarilo urobiť práve to, čo 

bolo správne, potrebné, pravdivé? – 

Šiel som si sadnúť do blízkosti tohto 

človeka a poprosil Svetlo, aby ho 

milostivo sprevádzalo na jeho ďalšej 

ceste, aby ho sprevádzalo všetko 

dobré, čo vo svojom živote urobil. 

Pretože nám nakoniec zostane to, 

čo sme rozdali iným. – Ešte som pridal 

Otčenáš, tú modlitbu zosnulý 

isto poznal; ale pomaly, s precítením 

každého riadku zvlášť, s tým vrúcnym, 

túžobným „príď kráľovstvo 

Tvoje“ a s odhodlaným „buď vôľa 

Tvoja ako v nebi, tak i na zemi“. 

Tú noc pred odchodom sa zodvihol 

vietor. Šumel medzi tenkými 

ihličkami borovíc, budil nepokoj, 

naliehal. Si hlúpy, človeče, hovoril, 

ty, ktorý si taký domýšľavý; 

zavri oči a uvidíš, že pootvorenú 

bránu do toho vytúženého sveta 

si nosíš sám v sebe. Hľadáš okolo 

seba krásny, múdry svet, krásnych 

a múdrych ľudí, si šťastný, keď 

nájdeš čriepky, náznaky, záblesky. 

Buď aj ty krásny človek, snaž sa o to 

zo všetkých svojich síl, z celej svojej 

mysle a srdca. Asi ti to hneď veľmi 

nepôjde, ale buď trpezlivý a stály, 

kto hľadá, tiež nájde, môžeš si byť 

istý. A buď trpezlivý aj k ostatným, 

mnohí z nich pod tvrdou ulitou 

nosia také isté túžby a rovnako 

hľadajú. Vieš, človeče – buď človekom, 

je celkom blízko ten svet, 

ktorý hľadáš. 

Artur ZATLOUKAL 

29 

SVET GRÁLU 

8 | 2006


Duša , 

láska 

Rozhovor s MUDr. Margarétou Černákovou 

a sexualita 

[ zamlčané fakty ] 

30 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

Pred naším rozhovorom ste 

mi prezentovali v dnešnej 

dobe dosť prekvapujúce tvrdenie: 

priskoré sexuálne skúsenosti 

tínedžerov sú často 

sprevádzané rozčarovaním 

a frustráciou. V médiách sa 

ale prezentuje skôr opak… 

Podrobne sa tejto téme venovali 

viacerí psychológovia 

a sexuológovia, napríklad 

anglický psychoterapeut Dr. 

Maxwel Anchell, ktorý realizoval 

prieskum na vzorke viac 

ako 2 500 respondentov. Publikoval 

prácu „Predtínedžerský 

a tínedžerský sex a jeho dôsledky“. 

V nej sa napríklad venoval všeobecne 

zaužívanej téze, že tínedžeri majú s nástupom 

puberty svoje tajomné erotické 

predstavy, ktoré sú považované za prirodzený 

sprievodný jav tohto obdobia, 

ale zároveň dokázal, že tieto predstavy 

nespájajú s predstavou realizovať sexuálny 

akt. Anchell poukazuje na to, že 

v skutočnosti tieto „romantické predstavy“ 

samotní tínedžeri odvodzujú skôr 

od potreby milovať a byť milovaný, cítiť 

blízkosť a záujem milovaného človeka. 

Sexualita je dnes odtabuizovaná do takej miery, že 

v masmédiách každodenne narážame na rôzne spôsoby 

jej zobrazenia. S istým nadsadením možno povedať, 

že sa odhalené ľudské telo stalo symbolom doby. 

Sú ľudia, ktorí tvrdia, že je to nevyhnutné presadenie 

sexuálnej prirodzenosti. Sú však aj takí, ktorí si myslia, 

že tento trend presadzujú najmä obchodníci s erotikou 

a v neposlednom rade aj farmaceutické firmy, ktoré „na 

lone ženy“ zarábajú miliardy dolárov. Ak sa pozrieme na 

správy z policajných hlásení o „obchode s bielym mäsom“, 

neľudskom zneužívaní žien i detí a o ďalších kriminálnych 

činoch, vidíme vrchol ľadovca. Vyrastá jeho mohutná 

základňa práve z nespútaného šírenia sexuálnej 

fantázie? O lekárskych i etických súvislostiach sexuality 

som sa rozprával s lekárkou Margarétou Černákovou. 

Alebo iný fakt: chlapci v tínedžerskom 

veku už síce sú schopní sexuálneho 

aktu, dievčatá však ešte prirodzene 

cítia nezáujem až odpor. Môžu 

pociťovať strach z budúcnosti a potrebujú 

oporu partnera, ktorú im on 

v tomto veku ešte nie je schopný poskytnúť. 

Odpor k sexualite je u mladých 

dievčat podmienený aj anatomicky 

– žena pohlavne dospieva 

neskôr ako muž, približne v 22 – 26 

roku života. Aj keď je to individuálne, 

práve dievčatá uvádzajú sklamanie 

a frustráciu, pretože v tomto 

veku často ani nie sú schopné 

plnohodnotne prežívať samotný 

telesný styk. Môže to 

však byť aj naopak: niektorí 

chlapci môžu byť citlivejší 

ako dievčatá, pretože je v nich 

túžba to slabšie dievčenské 

chrániť, a prirodzene čakajú 

aj určité zábrany od dievčat. 

Naopak, niektoré dievčatá 

chcú byť za každú cenu „in“, 

žiadúce, a preto sa priam ponúkajú. 

Dôsledky takýchto sexuálnych 

vzťahov – ako vieme 

aj podľa frekvencie rozchodov 

a promiskuity – sú veľmi často negatívne. 

Ale sú aj dôsledky psychického 

charakteru, keď citové traumy môžu 

vyústiť k niektorým typom depresií 

v dospelom veku alebo k odporu k sexualite 

najmä u žien. Je dôležité uvedomiť 

si, že pri telesnom akte nedávame 

len svoje telo, ale aj seba, svoje 

najvnútornejšie „Ja“. Svoje telo nemôžem 

dať tak ako sa dáva auto alebo 

peniaze, preto sa prirodzene objavuje 

vo veku dospievania hanblivosť a stud, 

ktorými nás vybavila samotná príroda,


ako ochrana nášho najvnútornejšieho 

človeka. Pani profesorka Dr. Wanda 

Poltawská z Poľska pri svojej psychiatrickej 

lekárskej praxi so svojimi pacientmi 

napríklad zistila, že niektoré 

ženy majú psychický blok ešte dlho 

v dospelom, zrelom veku, pretože príliš 

skoro a ľahkovážne prišli o panenstvo, 

a majú problém prežívať zdravý sexuálny 

život neskôr v manželstve. Tieto 

ženy si neskoro uvedomili, že prišli 

o „niečo“, čo považujú za klenot. 

Alebo je tu časť homosexuálne sa 

správajúcich (nie vrodene takto orientovaných) 

pacientov, ktorí vyhľadávajú 

odbornú pomoc. S poznatkami tohto 

druhu vystúpila na Medzinárodnom 

vedeckom kongrese o homosexualite 

v Bratislave v roku 1997 Dr. Sheila 

Martinez, anglická psychosexuologička. 

Ukazuje sa, že časť jedincov 

s homosexuálnym správaním pochádza 

zo skupiny citovo zranených tínedžerov, 

ktorí boli sklamaní predčasným 

heterosexuálnym vzťahom a našli 

si podobne zraneného partnera rovnakého 

pohlavia. Niektorí dokonca 

akoby stratili svoju sexuálnu identitu, 

a preto sú nútení vyhľadať aj pomoc 

sexuológa. Traja takíto pacienti vystúpili 

anonymne aj na spomínanom 

kongrese. 

Aké sú následky predčasnej sexuality 

v telesnej oblasti? 

V odborných kruhoch boli už dávnejšie 

publikované štúdie o vývoji 

limbického systému v mozgu, ktorý 

spracúva emocionálne zážitky človeka 

a riadi psychosexuálny vývoj jednotlivca. 

Psychosexuálny vývoj v mozgu 

trvá približne do 22 – 26 rokov. Predčasným 

sexuálnym životom sa tento 

vývoj môže narušiť do takej miery, že 

nedôjde k správnemu emocionálnemu 

prežívaniu sexuálneho aktu a dochádza 

k poruchám sexuálneho správania 

v dôsledku citových zranení. Vieme, 

že telo reaguje na procesy mysle, na 

rôzne citové podnety pomocou prenášačov 

– takzvaných neurotransmiterov, 

ktoré ovplyvňujú mozgové bunky, 

a tak vplývajú aj na vývoj osobnosti. 

Ak sa do oblasti limbického systému 

v období dospievania dostávajú také 

látky, ktoré na základe svojho biochemického 

zloženia zasahujú do normálneho 

psychosexuálneho vývoja 

v centre sexuality limbického systému 

v strednom mozgu – následkom sú neraz 

sexuálne poruchy až deviácie. 

S nástupom puberty je 

vývoj sexuality na najnižšej 

úrovni, keď na mladého 

človeka – chlapca – dolieha 

vybitie sexuálnej energie, 

o ktorej si myslí, že ju 

treba realizovať masturbáciou alebo 

plytkými sexuálnymi vzťahmi. Oba 

tieto spôsoby v tomto období slúžia 

len ako prostriedok k cieľu, ktorým 

je získanie slasti – príjemnosti pre 

seba. Nebezpečenstvo je v tom, že oba 

tieto spôsoby sexuálneho správania si 

mladý človek odnesie aj do dospelosti. 

Podobne sa k tejto téme vyjadroval aj 

Viktor Emanuel Frankl, zakladateľ tretieho 

viedenského smeru psychoterapie 

- logoterapie 1 . Frankl poukazoval 

na skutočnosť, že sexualita by nemala 

u človeka ostať na dvoch najnižších 

stupňoch – na úrovni sebaukájania 

a sexuálneho styku bez citovej väzby, 

ktoré on nazýva psychosexuálnou retardáciou. 

V súčasnosti však oba tieto 

spôsoby výdatne podporuje sexuálny 

zábavný priemysel a tiež niektorí sexuológovia, 

ktorí zabávajú divákov 

v talkshow a hovoria to, čo mnoho 

ľudí chce počuť, totiž že toto správanie 

je vlastne „progresívne“. Na druhej 

strane tu máme čoraz častejšie poruchy 

potencie u mužov, ktoré sa riešia 

v ordináciách sexuológov. To je práve 

následkom – vyjadrím sa slovami jedného 

známeho slovenského sexuológa 

– „uhnaním štvaného zvieratka“. 

Masmédiá podporujú prejavy 

psychosexuálnej retardácie 

Rôzne psychosexuálne problémy, ktoré 

vznikajú predčasnou a nadmernou sexuálnou 

aktivitou najmä u chlapcov, 

môžu neskôr spôsobiť aj disharmóniu 

v intímnom živote partnerov a to niekedy 

vedie až k rozpadu manželstiev. 

Odborníci tvrdia, že kde je pravá láska, 

tam nie sú sexuálne problémy. 

Ale takéto názory sa dnes prezentujú 

ako zastaraný cirkevný svetonázor… 

Viete, každá téma, ktorá sa prezentuje 

z etického pohľadu, má svojich 

veľkých kritikov najmä v radoch tých, 

ktorí cítia, že nemajú v tomto smere 

celkom čisté svedomie. Ďalšia vec je, 

že na predčasnej sexualite mladistvých 

sa v ohromnej miere obohacujú firmy, 

ktoré profitujú práve na hormonálnej 

MUDr. Margaréta Černáková 

Vyštudovala lekársku fakultu v Košiciach, pôsobila 

na internom oddelení nemocnice v Žiari nad 

Hronom. V deväťdesiatych rokoch pracovala v občianskom 

združení „Tehotné v núdzi“, ktoré je pobočkou 

Rakúskej nadácie Schwangere im Not. 

Pomáhala ženám v priamom kontakte vyhľadávať 

možnosti, ako sa vyhnúť potratu, riešiť ich osobné, 

sociálne a ekonomické problémy. V rokoch 1997 

– 2004 prednášala lekársku etiku a bioetiku na Lekárskej fakulte UK v Bratislave 

a na Slovenskej postgraduálnej akadémii medicíny (dnešná Slovenská zdravotnícka 

univerzita). V súčasnosti pôsobí ako praktický lekár pre dospelých. 

31 

SVET GRÁLU 

8 | 2006


antikoncepcii, čím cez lono ženy „preháňajú“ 

miliardy dolárov. Zámerne 

obmedzujú diskusiu na túto tému slovami: 

čo je lepšie – potrat alebo antikoncepcia? 

Tu ale ide o ľudský život, 

o jeho šťastie, aj o zdravé sexuálne spolužitie 

partnerov. Predčasný sexuálny 

život nedospelých ľudí nikdy nedáva 

pocit šťastia, a to preto, lebo telo nemá 

schopnosť spájať ľudí. Dvaja skutočne 

hlboko milujúci ľudia sa ľúbia nezávisle 

na vzdialenosti. Telá môžu byť celkom 

blízko a dvaja ľudia si nemajú čo povedať. 

A, na druhej strane, môžu sa 

telesne nachádzať na opačných póloch 

zemegule a blízkosť sŕdc je zachovaná. 

Zamilovaní si sľúbia, že budú na seba 

myslieť presne o určitej hodine. 

A v tom čase sú tak blízko, že ich nič 

nemôže rozdeliť. 

Čo by ste mladým ľuďom poradili 

vy? 

Aby si užívali zdravé nesexuálne 

vzťahy najmä s osobami rovnakého 

pohlavia – typicky chlapčenské 

a dievčenské kamarátstva. U chlapcov 

v tomto období by bolo vhodné vybitie 

nadbytočnej energie inteligentným 

spôsobom, akým je zdravý pohyb, 

šport alebo umenie. Obrovskú 

32 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

hodnotu v psychosexuálnom vývoji 

má práve vysmievaná platonická láska, 

ktorá pomáha nájsť spôsoby citového 

vyjadrenia a pomáha aj v osobnostnom 

raste, kedy sa dospievajúci určitým 

spôsobom snaží priblížiť k svojmu 

ideálu. Ľudskú osobnosť netvorí len 

telo s pohlavnými orgánmi a sexualita 

by nemala byť životným cieľom, ale len 

vyjadrením hlbokého vzťahu dvoch 

zrelých partnerov. Najvyšší stupeň ľudskej 

sexuality je výrazom lásky. Znamená 

najhlbšie možné preniknutie do 

osobnosti partnera. Inými slovami, je 

to „nastavenie“ sa na duchovnú osobu 

milovaného človeka v celej jej jedinečnosti 

a nezameniteľnosti. To telesné 

a emocionálne, čo nás tak priťahuje, 

je vlastne vonkajším rúchom, ktoré 

duchovná bytosť nosí. Skutočne milujúci 

vidí akoby skrze fyzické a duševné 

„šaty“ duchovnej osoby na ňu samotnú. 

A pre takúto lásku je úplne prirodzené, 

že sa potrebuje stelesniť – vyjadriť v telesnosti 

a citovosti – a predovšetkým 

je nesebecká, lebo vo svojej zodpovednosti 

berie ohľad aj na dobro milovanej 

osoby. 

Čitateľov by pravdepodobne zaujímal 

aj váš názor na pozemskejšiu 

tému – na hormonálnu antikoncepciu. 

Ženský organizmus má v sebe zabudované 

biologické hodiny, ktoré 

fungujú už celé veky. Chod týchto biologických 

hodín zabezpečujú hormóny. 

Pri hormonálnej antikoncepcii 

sa dávkami syntetického hormónu 

zablokuje prirodzený ženský hormón 

a tým aj tento biologický cyklus. Prirodzený 

ženský hormón však má v organizme 

svoju úlohu. Ak tam dáme 

niečo umelé, aby tento hormón nepôsobil, 

tak môžeme povedať, že žena 

je takto biologicky„odženštená“. Ak 

by sme išli ďalej po tejto špirále, tak 

u ženy vo fertilnom, plodnom veku, 

keď užíva hormonálnu antikoncepciu 

napríklad viac ako 10 rokov, a potom 

chce mať dieťatko, tak často prechádza 

tortúrou náročných vyšetrení a nakoniec 

sa lieči z neplodnosti, lebo v jej 

vaječníkoch sú dlhou umelou blokádou 

prítomné degeneratívne zmeny. 

Pritom farmaceutické firmy pilulky 

ponúkajú dievčatám už od 14 rokov. 

Organizácie typu „Pro choice“ (Pre 

voľbu) či Spoločnosť pre plánované rodičovstvo 

(IPPF) fungujú týmto spôsobom: 

hovoria, že sexuálny život je 

zdravý aj v tínedžerskom veku a teraz 

si môžeme vybrať – buď budeme riskovať 

nechcené tehotenstvo a potrat, 

alebo tu máme pilulku. Dnes medicínu 

čoraz viac zasahuje bezbrehý pragmatizmus. 

Takéto ciele klasická hippokratovská 

medicína nikdy nemala a nemá! 

Možno teda konštatovať, že „cez lono 

ženy sú preháňané miliardy a miliardy 

dolárov“. Priamo v príbalovom letáku 

k týmto tabletkám sú uvedené aj vedľajšie 

a nežiaduce účinky: zvýšená zrážanlivosť 

krvi s rizikom embólie (istá 

štúdia napríklad dokázala vyšší výskyt 

mozgovej mŕtvice u žien užívajúcich 

hormonálnu antikoncepciu), vysoký 

krvný tlak, rakovina prsníka, rakovina 

krčka maternice, zápalové poruchy pečene, 

depresie a, samozrejme, neplodnosť. 

Tieto nežiaduce účinky môžu 

mať aj iné hormonálne lieky, ale tie 

sa zvyčajne nasadzujú pri závažných 

ochoreniach, kde je možné očakávať 

zlepšenie chorobného procesu – tu je 

ich užívanie opodstatnené. Ja by som 

tu chcela zdôrazniť ten fakt, že hormonálna 

antikoncepcia nie je liekom. 

Hovoríte o týchto nežiaducich účinkoch 

aj so svojimi pacientkami? 

Pravidelne; často sa stáva, že mladá 

dievčina má zlé pečeňové testy, tak 

sa jej hneď spýtam, či užíva hormonálnu 

antikoncepciu. Tiež sa zvyčajne 

pýtam, či sa o možných negatívnych 

následkoch tejto metódy informovala 

a úprimne sa porozprávala aj so svojím 

partnerom, ale najčastejšia odpoveď 

je typu: „On by to aj tak nepochopil“.


Z toho je mi smutno, keď kvôli napríklad 

zlým pečeňovým testom či poruche 

zrážanlivosti krvi musíme vysadiť 

hormonálnu antikoncepciu, avšak ak 

sú výsledky testov neskôr negatívne, 

pacientka si ju opäť nechá gynekológom 

predpísať. 

Pravdepodobne teda vnímate ako 

pozitívne skôr prirodzené metódy antikoncepcie. 

Aký je váš názor napríklad 

na metódu Dr. Eugena Jonáša? 

Myslím, že je to úžasné. Všetko, čo 

je prirodzené, je dobré. Pri metóde 

neplodných dní je tak isto ochrana 

pred neželaným počatím, pretože ženská 

pohlavná bunka – vajíčko – má tiež 

svoje optimálne obdobie pre oplodnenie, 

a potom je obdobie, keď nie je 

oplodnenie pravdepodobné. Pozitívne 

na týchto metódach je aj to, že sa nezabúda 

na muža. Pri pilulke si žena robí 

so svojím telom to, čo ona chce, a mužovi 

to len vyhovuje. Pri prirodzenej 

metóde sa muž musí zaujímať o život 

ženy. Pri jednom psychologickom výskume 

sa zistilo, že medzi pármi, ktoré 

používajú prirodzenú metódu antikoncepcie, 

je aj napriek problémom 

skôr harmonickejšie 

spolužitie a hlboké citové 

vzťahy, kým u párov používajúcich 

hormonálnu metódu 

je častým problémom istá 

odľudštenosť. Konkrétne fakty o tejto 

metóde však dopodrobna nepoznám. 

Viem len, že plodné obdobie ženy je 

v tom postavení Mesiaca, aké bolo pri 

jej narodení. Potrebný výpočet sa musí 

urobiť prísne individuálne v spolupráci 

s astrológom. 

Zmienili ste sa aj o tom, že pokiaľ 

dieťaťu v detstve chýbal rodič opačného 

pohlavia, teda u dievčat otec, 

u chlapcov matka, často sa stáva, že 

tieto deti predčasne vyhľadávajú sexuálne 

skúsenosti. 

Áno, je to tak. Sú to deti, ktoré sú 

„citovo vyhladnuté“. Ale ony potrebujú 

„A či to nebola Božia ruka, čo dávno pred naším novým zrodením 

z nás urobila nerozlučnú dvojicu, a to až do čias, kým sa budú 

striedať dni a noci? Život človeka (…), sa nezačína v matkinom 

lone a nekončí v hrobe. Hlboká obloha nad nami, plná jagavého 

svitu mesiaca a hviezd, je domovom duchov, ktorí sa tam objímajú 

s Láskou, a milujúcich sa duší, ktoré tam vo vzájomnej harmónii 

prebývajú pred príchodom na zem.“ 

[Chalíl Gibrán] 

inú náplň, očakávajú predovšetkým 

prijatie, každý človek túži milovať 

a byť milovaný. Ak takéto podnety nedostávajú 

od rodičov, hľadajú náhradu 

v predčasnom sexuálnom živote. To sa 

podporuje aj na školách formou hotových, 

instantných informácií o sexuálnom 

styku. 

Máme tu aj ďalšiu kontroverznú 

tému – potraty… 

Potrat zanechá následky na tele i na 

duši. Ak žena potratí spontánne, prirodzene, 

teda v prípade, že si priala 

narodenie dieťaťa, prežíva samozrejme 

bolesť, sklamanie, psychickú 

traumu. Ale rovnaké pocity opisujú 

Prirodzené metódy antikoncepcie 

vyžadujú ohľaduplnosť muža 

veľmi často aj ženy, ktoré išli na potrat 

chcený – na umelé ukončenie tehotenstva… 

Rovnaké traumy, depresie, 

obrovský pocit viny či odpor ku 

sexualite, predovšetkým u ženy, kde 

často musí zasahovať psychiater. A, samozrejme, 

poruchy na telesnej úrovni, 

predovšetkým na maternici – umelé 

rozšírenie krčka, ktorý už nemôže dostatočne 

ochrániť plod, spôsobí, že 

v budúcnosti, aj keď žena bude chcieť 

dieťa donosiť, môže dôjsť k spontánnemu 

potratu a dokonca už nikdy nemusí 

mať dieťa. A ešte je málo známy 

fakt, že vo veľkej väčšine prípadov sa 

partneri, ktorí sa pre potrat svojho dieťaťa 

rozhodli, aj rozídu. Ich vzťah sa 

rozpadne, pretože, povedané ich slovami, 

vzniklo akési prázdno, vákuum. 

Žiaľ, zástancovia „práva na potrat“ vyťahujú 

nakoniec aj taký argument, že 

sa opýtajú, kedy je plod už človekom. 

A tu je kameň úrazu: právny a morálny 

problém… 

Môžete sa k tomu vyjadriť podrobnejšie? 

O tom som prednášala na súdno-lekárskej 

konferencii v Bratislave. V zahraničí 

sú kliniky, kde zbierajú plody 

pre transplantáciu buniek do chorých 

orgánov, a sú ženy, ktoré si nechajú 

zaplatiť za to, že otehotnejú, a potom 

idú na potrat preto, aby ich 

plod odkúpila embryonálna 

banka… To sú ťažké etické 

a právne problémy. A je to 

predovšetkým biznis a zneužitie 

fenoménu chudoby. 

Ďalšou vecou je, že dnes sa robia rozsiahle 

vyšetrenia aj z plodovej vody, 

kde je cieľom odhaliť genetické a dedičné 

poruchy, a zákon povoľuje potrat 

až pri dvesto diagnózach. Ale je 

tu obrovské riziko falošne pozitívneho 

výsledku, keď sa napriek výsledkom 

vyšetrení ukáže, že sa mohlo narodiť 

úplne zdravé dieťa. O tom mi rozprával 

aj jeden kolega zo súdneho lekárstva, 

pretože takýto potratený plod musí ísť 

na pitvu a až tam sa často zistí, že ide 

o zdravé deti. Matkám sa hneď odporúča 

potrat bez toho, aby sa hľadali aj 

iné možné východiská. Vzniklo veľmi 

veľa dôvodov, prečo „potrat áno“, aby 

33 

SVET GRÁLU 

8 | 2006



sme si ho nejako ospravedlnili. Ľudský 

život ale nie je darom štátu ani výsledkom 

politickej dohody, a preto by 

o tom nemala rozhodovať ani parlamentná 

väčšina, ktorá je v tomto prípade 

de iure diskriminujúca. A kto 

je subjektom spravodlivosti – kto má 

právo žiť a kto nie? Veď zabitie nevinného 

je predsa nespravodlivé! Chýba 

nám etická senzibilita, lebo akonáhle 

začnete hovoriť o morálke, tak väčšinou 

nikto nechce nič počuť, ani medzi 

lekármi. Zažila som občas prednášku, 

kde ma kolegovia chceli prehlušiť nesúhlasnými 

výkrikmi, až musel zasiahnuť 

iný kolega, aby som mohla dohovoriť. 

To je tiež odraz ducha doby, lebo 

nechceme „vyrušovať“ naše svedomie 

a niesť zodpovednosť. 

V súvislosti s postihnutými deťmi – 

je tu aj duchovná rovina týchto rodinných 

vzťahov – známe sú prípady aj 

v rodinách celebrít, ktoré sa nezdráhali 

verejne vyznať, že aj postihnuté 

dieťa je pre nich veľkou radosťou… 

Okrem toho je tu materno-fetálna 

medicína, kde sa na špecializovanom 

pracovisku liečia matka i plod súčasne 

a dokonca sú možné chirurgické výkony 

na plode už počas tehotenstva, 

kedy sa dá v mnohých veciach dieťatku 

pomôcť. Matka a jej plod nemôžu stáť 

proti sebe, sú na tej istej strane barikády 

v tejto latentnej vojne. 

Ďakujem vám za rozhovor a prajem 

vám veľa chápavých pacientov. 

Roman LEVICKÝ 

levicky@svetgralu.sk 

1) Logoterapia – voľne preložené „liečba zmyslom 

či hľadaním zmyslu“ v každej situácii – 

zmyslu života, smrti, utrpenia… Táto v poradí 

tretia viedenská škola psychoterapie 

stavia na pozitívnych životných cieľoch. Jej 

autor prežil tri roky svojho života v nacistických 

koncentračných táboroch ako väzeň. 

Známym dielom Viktora Emanuela Frankla 

je „Lekárska starostlivosť o dušu“ alebo „Psychológ 

v koncentračnom tábore“. 

34 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

Zázraky 

kedysi a dnes 

V jednom z príbehov, známych z kedysi veľmi populárnej knihy Slepačia polievka 

pre dušu, sa rozprávač, skúmajúci možnosti ľudského podvedomia, rozhodne pre 

veľmi odvážny experiment. Na prednáške, kde je zhromaždených niekoľko tisíc 

návštevníkov, zavolá k sebe na pódium pacienta v poslednom štádiu rakoviny. 

Zároveň vyzve všetkých prítomných, aby k tejto osobe vyslali svoje láskyplné 

a pomáhajúce myšlienky. Dojímavý príbeh sa končí šťastne. Pacient s beznádejnou 

diagnózou je uzdravený – vďaka zázračnej sile ľudských myšlienok. Podobné 

správy sa sporadicky tu a tam objavujú v tlači i v ďalších masmédiách. 

Medicína pozná aj pomerne hmlistý pojem „spontánna remisia“, čo v preklade 

vlastne znamená nevysvetliteľné vyliečenie. Existujú správy o spontánnej remisii 

posledného štádia rakoviny, sklerózy multiplex a ďalších zákerných chorôb, 

u ktorých sa patologický proces považuje z medicínskeho hľadiska za nezvratný. 

Uskutočnili sa aj seriózne vedecké výskumy založené na sledovaní štatisticky významnej 

skupiny ľudí, podľa ktorých ľudia nábožensky či duchovne založení, takí, 

ktorí sa modlia alebo meditujú, žijú dlhšie, menej trpia psychickými ochoreniami 

a užívajú menej liekov ako ľudia, ktorí sa podobným praktikám nevenujú. 

Často sa vysvetlenie tohto javu z vedeckého hľadiska posudzuje ako autosugescia, 

teda schopnosť ľudskej mysle ovplyvňovať a príležitostne dokonca liečiť 

vlastné telo. Táto teória poukazuje na antistresový účinok pozitívneho myslenia 

a modlitby. Nemôže však zodpovedať na otázky spojené s ďalšími, takzvanými 

paranormálnymi javmi. Tieto javy sú v dvetisícročnej kresťanskej tradícii, ale 

aj v starších židovských spisoch pomenované ako zázraky. Sú zázraky dôkazom 

Božej všemohúcnosti alebo len výmyslom veriacich? 

vyčajne sa o zázrakoch dozvedáme 

len z rozprávania alebo 

Z 

z písomných správ veľmi starého 

dáta, ktoré je veľmi ťažké dodatočne 

preskúmať. Navyše, zmienky 

priamych svedkov o zázrakoch 

môžu byť prifarbené snahou dodať 

udalostiam väčší význam, než 

v skutočnosti mali, alebo pridať na 

vážnosti určitým osobám či tradíciám. 

V dejinách kresťanstva sa 

zázraky spájajú jednak s osobou 

Ježiša z Nazaretu, ale aj s mnohými 

osobnosťami, ktoré sa stali 

známymi svojimi skutkami natoľko, 

že im cirkev priznala označenie 

svätosti. 

Pozrime sa teda na pojem zázrak 

najprv v súvislosti so správami 

evanjelií a postupne sa prenesme 

do nedávnej minulosti v spojitosti 

s osobou kapucínskeho mnícha 

a kňaza, pátra Pia, ktorého život 

značne rozvíril stojaté vody nielen 

v katolíckej cirkvi. 

V 

JEŽIŠOVE SKUTKY – 

LEGENDA VERIACICH? 

spisoch Novej zmluvy, ktoré 

veriaci kresťanských cirkví, 

ale aj mnohí historici považujú 

za autentické svedectvo o Ježišovi 

z Nazaretu, nájdeme opisy mnohých 

zázrakov. Nebolo by účelné 

uvádzať ich tu všetky. Skôr sa zamyslime 

nad tým, či možno všetky


opisy Ježišových údajných 

zázrakov nekriticky 

prijať, alebo by sme mali 

rozlišovať medzi javmi, 

ktoré majú reálny podklad, 

a výplodmi fantázie 

Ježišových nasledovníkov. 

Na prvý pohľad možno 

nie práve obyčajné skutky, 

pripisované Ježišovi, rozdeliť 

do dvoch kategórií: 

na javy, ktoré je možné 

pozorovať i dnes (a preukázať 

tak ich reálnosť), 

a na ťažko uveriteľné legendy, ktorých 

pravdivosť by úplne popierala 

platnosť prírodných zákonov. Časť 

správ z Novej zmluvy je z hľadiska 

nášho súčasného poznania na pomedzí 

týchto dvoch kategórií. 

Rozdiel medzi Ježišom 

a dnešnými liečiteľmi 

je v intenzite aj v druhu 

pôsobiacej uzdravujúcej sily 

Do prvej kategórie patrí predovšetkým 

uzdravovanie chorých prikladaním 

rúk alebo len sústredeným 

chcením, a tiež uzdravovanie 

na diaľku. Tieto javy možno pozorovať 

u mimoriadne obdarených 

jednotlivcov i dnes a časť týchto 

ľudí a ich schopností sa už podrobila 

moderným výskumným metódam 

(pozri článok Objav aury – Svet 

Grálu 1/2004). Rozdiel medzi Ježišom 

a dnešnými liečiteľmi, ktorí sa 

venujú takzvanej bio-energo-terapii, 

nie je len v intenzite, ale aj v druhu 

pôsobiacej uzdravujúcej sily, ktorá 

bola Ježišovi dostupná. Preto mohol 

uzdraviť mnoho beznádejne chorých 

so zázračnou rýchlosťou. Ľudia, pre 

ktorých Ježiš predstavuje stelesnenú 

Božiu Lásku, Syna Božieho, chápu 

aj jeho liečenie chorých ako dôkaz 

jeho Božského pôvodu. Najzaujímavejší 

a najťažšie uveriteľný prípad 

tohto druhu sa vzťahuje k istému nemocnému 

Lazarovi. Podľa vtedajších 

meradiel bol tri dni „mŕtvy“. 

Podľa nášho dnešného poznania 

by sme povedali, že to bol 

pravdepodobne pacient 

v kóme, ktorý už nejavil 

bežné známky života. Po 

Ježišovom zásahu zázračne 

„ožíva“. Ani pri takomto 

deji teda nie je nutné hneď 

obviniť prvých kresťanov 

a pisateľov raných evanjelií 

z podvodu. Lazarovo vzkriesenie 

možno logicky vysvetliť. 

Problematickejšie už je objasniť 

jednu zo základných dogiem 1 kresťanskej 

viery – zmŕtvychvstanie Ježiša. 

Po ukrižovaní a bolestnej smrti 

totiž nemožno predpokladať, 

že by Ježiš nejako 

neprirodzene ožil v biologickom 

zmysle. Takéto 

vysvetlenie, na ktorom ešte 

aj dnes cirkev trvá, neobstojí 

z hľadiska prírodných 

zákonov, v ktorých sa tiež 

prejavuje vôľa Božia 2 . Ešte 

väčšia škoda je, že sa tento 

výklad o vzkriesení tela v materiálnom 

zmysle dostal do kresťanského 

vyznania viery, tzv. creda. U mnohých 

ľudí možno aj toto vzbudzuje 

pochybnosti o kresťanskej duchovnej 

tradícii. Vysvetlenie 

Ježišovho zmŕtvychvstania 

by bolo oveľa prirodzenejšie 

a jednoduchšie 

hľadať v neobyčajných 

zážitkoch niektorých súčasných 

ľudí, a to aj v našom 

okolí! Nie sú predsa 

žiadnou výnimkou ľudia, 

ktorí vravia, že uvideli, či 

počuli aj po smrti svojho 

drahého príbuzného či 

priateľa. Stáva sa to najčastejšie 

v noci pri zaspávaní, 

pri náhlom prebudení alebo 

pri takzvaných živých snoch. Preto 

možno predpokladať, že Ježišovi učeníci 

videli svojho Majstra po fyzickej 

smrti v jeho inom, nemateriálnom 

tele. Ako podotkli už viacerí autori, 

toto tvrdenie podporuje aj skutočnosť, 

že ho najprv jeho najbližší nespoznali: 

„Keď vošli do hrobu, uzreli 

mládenca, oblečeného do bieleho rúcha, 

sedieť na pravej strane, a preľakli 

sa. On im však povedal: Nebojte sa! 

Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho 

ukrižovaného?“ 3) Samotná viera 

kresťanov v „nanebovstúpenie Pána“ 

je tiež skôr logicky zlučiteľná s náukou 

o jemnohmotnom tele, ktoré je 

oveľa éterickejšie, a teda „ľahšie“, než 

naše telo z mäsa a krvi. Tu teda urobili 

vykladači správ o Ježišovi kresťanskej 

myšlienke medvediu službu: 

Viera kresťanov 

v „nanebovstúpenie Pána“ 

je logicky zlučiteľná 

s náukou o jemnohmotnom, 

či tzv. astrálnom tele 

chceli mať Ježiša ešte zázračnejšieho, 

zrejme pre zvýšenie dojmu z rozprávania, 

akoby už jeho samotné učenie 

nebolo dostatočným zázrakom. 

Vyžadovaním slepej viery v takéto 

35 

SVET GRÁLU 

8 | 2006


javy odradili mnoho ľudí od Ježišovho 

učenia. 

Dnešnej dobe zrozumiteľné vysvetlenie 

je ťažké poskytnúť k zázrakom 

spojeným s prírodnými živlami. 

V Ježišovom prípade ide o utíšenie 

mora: „Vtedy strhla sa veľká povíchrica 

a vlny sa valili do lode, že sa už 

naplňovala, On však spal v tyle lode 

na hlavnici. Zobudili Ho, volajúc: 

Nedbáš, Majstre, že hynieme? A On, 

prebudiac sa, pohrozil vetru a povedal 

moru: Zmĺkni, utíš sa! I prestal 

víchor a nastalo veľké utíšenie.“ 4 

Ani v takomto pôsobení však napodiv 

nie je Ježiš ojedinelým prípadom: 

Mojžiš zosiela ako Boží trest za 

zotročenie svojho národa na Egypt 

celé živelné pohromy a prikazuje vlnám 

mora, aby sa rozdelili. V Starom 

zákone je takých udalostí zaznamenaných 

viacero a podobné príbehy 

sa vyskytujú v mytológii a náboženských 

spisoch v takmer všetkých kultúrach. 

Pôvodné, tzv. prírodné náboženstvá 

vidia za pôsobením živlov 

skutočné, inteligentné bytosti, ktoré 

sa v týchto živloch prejavujú. Slovania 

poznali Perúna, boha bleskov, starí 

Gréci mali celú plejádu bohov, rovnako 

Germáni a podobne. V duchov 

prírody verili aj pôvodní obyvatelia 

Ameriky a nad nimi videli vládu Veľkého 

ducha. Kresťania v strachu pred 

panteizmom – teda vierou v mnohých 

rovnocenných bohov – vieru v prírodné 

bytosti zavrhli a v priebehu 

času ju cirkev potláčala dokonca násilím. 

Neboli to však práve prírodné 

bytosti, ktoré pri utíšení mora len vykonali 

Ježišovu prosbu? 

Prehľad Ježišových zázrakov uzavrime 

len krátkym vymenovaním 

niekoľkých skutkov, ktoré sú už na 

prvý pohľad legendami a nie jeho 

reálnymi činmi: nasýtenie 5000 ľudí 

piatimi chlebami (tu by sme sa mohli 

domnievať, že ide skôr o čistú symboliku 

duchovného pokrmu), premena 

vody na víno a podobne. 

36 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

ZÁZRAKY 

V DVADSIATOM 

STOROČÍ – SAN 

GIOVANNI ROTONDO 

Ak by sme ďalej pokračovali v odvodzovaní 

téz z údajných zázrakov, 

potom vlastne význam slova zázrak 

nie je synonymom niečoho neprirodzeného, 

iba nezvyčajného. Zázraky 

sa nediali iba v dávnej minulosti, 

dejú sa aj dnes. V 20. storočí sa akoby 

vrece roztrhlo s najneuveriteľnejšími 

udalosťami okolo osobnosti kapucínskeho 

mnícha Francesca Forgioneho, 

známejšieho pod menom páter 

Pio (*25.5.1887/†23.9.1968). Stojí 

za to pristaviť sa aspoň pri niektorých 

z nich, pretože mnoho týchto 

udalostí bolo podrobne zdokumentovaných 

a potvrdených viacerými 

nezávislými expertmi z lekárskeho 

prostredia, novinármi i obyčajnými 

laikmi, ktorí sa nikdy nerátali medzi 

veriacich a k údajným zázrakom 

pátra Pia pristupovali s veľkou nedôverou. 

Medzi inými sa s osobou pátra 

Pia spája jav stigmatizácie, uzdravovanie 

nevyliečiteľne chorých, vrátane 

dievčaťa nevidiaceho od narodenia, 

„vyháňanie zlého ducha“ z posadnutých 

osôb, predvídanie budúcnosti, 

čítanie v duši (spoznanie skutkov 

ľudí, ktorých nikdy predtým nevidel), 

rozprávanie jazykmi, ktoré sa nikdy 

neučil atď. Na sklonku života 

pátra Pia, len v jedinom roku 

1967, aureola jeho osoby pritiahla 

do malého provinčného 

mestečka San Giovanni na severe 

Talianska 1,5 milióna ľudí. 

O nezvyčajnom živote tohto 

mnícha natočila v roku 1968 dokument 

britská spravodajská televízia 

BBC. Žiaľ, masmédiá onedlho kauza 

pátra Pia prestala zaujímať. Nepôjde 

nám o to, podporovať kult osobnosti, 

ktorý okolo neho medzičasom vznikol, 

iba poukázať na javy, ktoré nemožno 

vysvetliť žiadnou autosugesciou 

alebo domnelými možnosťami 

ľudského podvedomia. Tu ostáva nestrannému 

pozorovateľovi jediné – 

prijať možnosť zásahu „vyššej moci“ 

do nášho materiálneho sveta. 

JAV PRVÝ: STIGMY 

ento jav budí u časti ľudí veľmi 

T zvláštny druh náboženského zanietenia; 

pre osobu, ktorej sa to týka, 

však predstavuje nevýslovné utrpenie 

a tiež – prinajmenšom v prípade 

pátra Pia – pocit zahanbenia. Stigmy 

sú rany, ktoré vzniknú spontánne, 

bez vonkajšej príčiny na rukách, nohách, 

hlave, chrbte a boku postihnutého, 

presne v miestach, kde bol 

podľa dobových správ zranený Ježiš 

z Nazaretu, keď bol popravený pribitím 

na kríž a zomrel tu mučeníckou 

smrťou. Stigmatické rany nevykazujú 

žiadnu podobnosť s akýmkoľvek normálnym 

druhom rán na tele – predovšetkým 

preto, že sa vôbec nehoja, ale 

napriek tomu sa na nich neprejavuje 

zápalový proces, hnisanie či nekróza 

tkaniva. Jednoducho, ostávajú čisté 

a vyteká z nich pravidelne v malých 

množstvách krv. Nie je možné zahojiť 

ich akýmkoľvek lekárskym zásahom. 

Na tele postihnutého zostávajú 

po mnoho rokov – v prípade pátra 

Pia to bolo bolestných 50 rokov až do 

Cirkev vysvetľuje stigmy 

ako zvláštny prejav Božej 

milosti, ale sú nimi naozaj? 

jeho smrti, keď úplne zmizli. Stigmy 

pátra Pia sa stali predmetom fanatického 

zbožňovania, hoci on sám 

ich za hodné úcty nepovažoval. Sám 

sa k tomu, že sa uňho objavili stigmy, 

priznal až po niekoľkých rokoch na 

naliehanie svojho duchovného vodcu,



predstaveného kňaza. Inak rany po 

celý život skrýval pod rukavicami 

bez prstov. Predsa sa však niekoľkým 

ľuďom podarilo vyfotografovať 

ich a štyria lekári nezávisle od seba 

potvrdili, že z medicínskeho hľadiska 

neexistuje pre tento druh rán 

žiadne vysvetlenie. Cirkev zvykne 

vysvetľovať stigmy ako zvláštny prejav 

Božej milosti, ale sú nimi naozaj? 

Poznačí takýmito strašnými 

ranami Boh svojich vyvolených len 

preto, aby tu ukázal svoju moc? Táto 

predstava je ťažko zlučiteľná s predstavou 

dobrotivého Stvoriteľa. Sám 

páter Pio o svojich stigmách napísal: 

„Môže to byť pravda, že Pán napokon 

zoslal na mňa túto bezútešnosť, 

ktorú teraz prežívam? Odpovedal na 

moje naliehavé prosby milosťou a nechá 

ma vždy trpieť a podieľať sa na 

utrpení Božieho učiteľa? (…) Neviem 

si ani len trochu predstaviť, že môj 

terajší stav je milosťou. Zdá sa mi, že 

je to trest z nebies, ktorý si skutočne 

zaslúžim.“ Tieto slová sa zdajú byť 

v úplnom súlade s vysvetlením, uvedeným 

v knihe „Odpovede na otázky“ 

od Abd-ru-shina, v ktorej sa autor 

vyjadruje k prípadu stigmatizovanej 

Terézie Neumanovej. 

Roman LEVICKÝ 

levicky@svetgralu.sk 

Vysvetlivky: 

1. Dogma – základný článok viery, neomylné, 

nezvratné a večné tvrdenie 

2. „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon 

alebo prorokov, neprišiel som zrušiť, ale 

naplniť, (…)“ – Evanjelium podľa Matúša 

5/17 

3. Evanjelium podľa Marka 16/5 

4. Evanjelium podľa Marka 4/37 

GRÉCKO 

PLATÓN A AKADÉMIA 

PUTOVANIE DO KRAJINY ÚSVITU 

latón – najvýraznejšia postava 

P gréckej duchovnej minulosti, 

najväčší filozof staroveku, ktorého 

vplyv pretrváva v európskom 

myslení ešte aj v súčasnosti, meno, 

ktoré pozná každý vzdelanec v euro-americkom 

kultúrnom okruhu, 

niektorými filozofmi nazývaný 

zakladateľom filozofie. Narodený 

v r. 427 pr. Kr. v poprednej aténskej 

rodine, mal už svojím pôvodom 

všetky predpoklady pre vynikajúcu 

dráhu. A on nielen že splnil, 

ale ďaleko prekonal všetky očakávania. 

Ovplyvnený najviac svojím 

otcovským priateľom Sokratom, 

stal sa skutočným šľachticom ducha, 

ktorého najpálčivejšou vnútornou 

túžbou bola túžba po múdrosti. 

Filozofia v gréčtine znamená 

láska k múdrosti; filozof je teda 

priateľom múdrosti a ním Platón 

po celý svoj život bol. Spojil 

logos – rozum – svojich filozofických 

myšlienok s mýtom, symbolickým 

stvárnením, ktoré chráni 

(IV.) 

Tento múdry muž, ktorému bol 

vlastný vnútorný pohľad do vecí, 

Ideálny štát má 

mravnú úlohu 

vychovávať občanov 

obdarený duševným zrakom, nebol 

neživým hĺbavým človekom 

stojacim v ústraní, ale v duchu žitia 

prítomnosti sa živo zaujímal 

o dianie okolo seba, o riadenie 

štátu. Podľa Platóna má ideálny 

štát vysokú mravnú úlohu, aby 

vychoval občanov a pomáhal im 

stúpať nahor. 

Žiaľ, skoro poznal, že v praktickom 

politickom živote ide všetko 

inak, a v jednom liste svojmu priateľovi 

napísal, že nedôstojný politický 

život mu neumožňuje v takom 

štáte spolupôsobiť. A tak 

dospel k poznaniu, že len skrz 

opravdivú lásku k múdrosti je 

možné oslobodiť štát a občanov 

Len skrz lásku k múdrosti je možné 

oslobodiť štát od biedy a nespravodlivosti 

Literatúra: 

• Biblia, vydanie Slovenskej evanjelickej cirkvi 

a.v., Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1978 

• Shug, John. A.: Páter Pio. Vydavateľstvo 

Serafín, Bratislava 1999 

• Abd-ru-shin: Odpovede na otázky. 

Nakladateľstvo Stiftung Gralsbotschaft, 

Stuttgart 1994 

logos pred strnulosťou, pretože 

mýtus je plný života, plný nesmrteľnosti, 

nadčasový a nemožno ho 

bezo zvyšku vyložiť. Preto nevytvoril 

žiadny hotový myšlienkový 

systém, neuzavrel svoje poznanie 

do dogiem. 

v ňom žijúcich od biedy a nespravodlivosti. 

Pretože nechcel štátu bezprostredne 

slúžiť, založil Platón v háji 

Heroa Akadema svoju vlastnú 

školu, nazvanú Akadémia, ktorú 

viedol štyridsať rokov až do svo- 

37 

SVET GRÁLU 

8 | 2006


jej smrti v r. 347 pr. Kr. Tu mali byť 

vzdelávaní muži, ktorí mali dať štátu 

inú podobu. Na jeho vnútorný vývoj 

malo rozhodujúci vplyv stretnutie so 

Sokratom, ku ktorému došlo v jeho 

devätnástich rokoch. Deväť rokov 

s ním zostal pevne spätý a jeho spisy, 

v ktorých vystaval Sokratovi nesmrteľný 

pomník, sú jediným zdrojom 

Sokratových myšlienok, lebo Sokrates 

sám žiadny písomný odkaz nezanechal. 

Násilná smrť Sokrata, „najmúdrejšieho 

z ľudí“, ako bol nazývaný, 

ktorého odsúdili na smrť vypitím 

otráveného nápoja, znamenala pre 

Platóna životný otras a vyhnala ho 

z Atén. Dlhé roky putoval po mestách 

Malej Ázie, Talianska, Sicílie 

a Egypta, aby hľadal múdrosť v rôznych 

filozofických školách, a jeho 

otvorený duch ju nasával do seba, 

aby ju vlastnou silou pretváral. Lebo 

Platónov duch sa stal morom, do 

ktorého vtekajú prúdy najrôznejších 

myšlienkových smerov, na jeho dne 

sa však zbytočný balast usadí, aby 

von prúdila len krištáľová voda platónskeho 

ducha, ktorá oživuje a sýti 

všetkých, ktorí „putujú do krajiny 

úsvitu“. 

Literatúra spojená s Platónovým 

menom by zabrala celé knižnice. Veď 

z jeho diela čerpá európska kultúra 

už viac než dvetisíc rokov. Pri snahe 

dopátrať sa k pravde o veciach používal 

dialektické metódy v pôvodnom 

dobrom zmysle tohto slova, teda ako 

umenie premýšľať, ako umenie živého 

dialógu, pri ktorom sa osvetľuje 

skúmaný predmet zo všetkých 

strán. Tak dospel so svojím partnerom 

v priateľskom rozhovore k vysokým, 

ušľachtilým a krásnym poznatkom, 

ktoré nám ešte dnes spôsobujú 

potešenie a povzbudzujú nás, vždy 

podľa stupňa nášho duchovného 

pokroku, k úsiliu nájsť svetlo poznania. 

Platón dospel až k najčistejším 

formám myslenia, k praob- 

38 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

razom, k tomu, čo je večne platné, 

k najvyššej vede alebo k najvyššej 

náuke, ktorú možno poznať. Lebo 

základom všetkého musí byť niečo 

večne existujúce, nemenné. Tak hovorí 

o „kráse“ v protiklade ku krásnym 

veciam, o „bytí“ v protiklade 

k veciam, ktoré existujú. 

Od Platóna vzišiel pojem idea a dostal 

sa do myslenia a reči vzdelaného 

ľudstva. Idea podľa Platóna je pravzor, 

praobraz, to podstatné, všeobecne 

platné, existujúce samo osebe, 

to nemenné. Za nejasnými a relatívnymi 

predstavami ľudí o mravných 

a estetických hodnotových pojmoch 

spoznal to, čo je absolútne, čo je nemenné, 

všeobecne platné, ako to 

poznáme z matematiky. Preto Platón 

hovorí: „Geometria je poznanie 

večne existujúceho“ (spis „O štáte“). 

V slávnom podobenstve o jaskyni 

nám stvárňuje svoje učenie o ideách 

obzvlášť plasticky. Pripomeňme si 

ho tu v skrátenej forme (zo 7. knihy 

spisu „O štáte“): „Predstavme si ľudí,“ 

necháva Platón prehovoriť Sokrata, 

„ktorí sedia v jaskyni, pripútaní tam 

od detstva za nohy a krk, takže môžu 

vidieť len zadnú stenu jaskyne. Od 

vchodu preniká do jaskyne žiara 

ohňa. Medzi jaskyňou a ohňom 

prebieha nízke zábradlie, za ktorým 

ľudia, čiastočne hovoriac, čiastočne 

mlčky, nesú okolo rôzne náradie, sochy, 

stĺpy atď. Zajatci, ktorí nemôžu 

pohnúť hlavou, vidia z týchto vecí 

a zo seba samých len tiene, a slová, 

ktoré počujú, ktoré stena jaskyne 

vracia ako ozvenu, považujú za 

slová oných tieňov, pohybujúcich sa 

na stene. Jednému z uväznených sú 

teraz uvoľnené putá. Musí vstať, otočiť 

sa a ísť proti svetlu. To sa deje za 

veľkých bolestí. Jeho oči sú oslepené 

žiarou ohňov. Nemôže spoznať veci, 

ktorých tiene skôr videl. Nemôže 

uveriť, že teraz je k pravde, teda 

k existujúcej, obsiahlejšej skutočnosti, 

bližšie než predtým. Považuje 

to, čo vtedy videl, za pravejšie, skutočnejšie 

než to, čo sa mu ukazuje 

teraz. Jeden pohľad do jasného svetla 

ohňa ho tak zabolí, že uteká a vracia 

sa znovu ku svojim tieňovým obrazom 

ako k tomu, čo je istejšie. Dajme 

tomu, že ho niekto vyvlečie príkrym 

vchodom z jaskyne na slnečné svetlo. 

Kvôli bolesti sa tomu bude brániť 

a najprv, celkom oslepený, nebude 

môcť uvidieť nič zo skutočných 

predmetov. Až keď si zvykne a postupne 

prenikne dopredu z temnoty 

do jasnejšieho svetla, je mu možné


poznávať. Nakoniec je schopný dívať 

sa aj na slnko a pozorovať, aké je, 

nielen ako zrkadlový obraz na vode. 

Potom usúdi, že je to slnko, ktoré 

vytvára roky a ročné obdobia, že nad 

Dobro je posledná 

príčina všetkého bytia 

všetkým vládne, že určitým spôsobom 

je i pôvodcom tieňových obrazov 

v jaskyni. Teraz bude šťastný 

a bude ľutovať svojich bývalých spoluväzňov. 

Ich pocty a vyznamenania 

pre toho, kto okoloidúce tiene vidí 

ostrejšie, kto vie najlepšie spomínať, 

a preto aj najlepšie prorokovať, 

čo príde, to všetko ho nebude lákať 

tak, aby znova žil dole. Raz sa však 

vráti do jaskyne, aby oslobodil svojich 

niekdajších druhov. Lenže jeho 

oči sú stále oslepené hojnosťou svetla 

a on preto neuvidí nič. Tak sa tam 

dole stáva smiešnym, keď im chce 

znova vysvetľovať tieňové obrazy. Tí 

dole hovoria, že si pokazil zrak tým, 

že šiel hore, a že sa nevyplatí ani sa 

pokúsiť vyjsť von. Keby niekto prišiel 

na myšlienku ich oslobodiť, tak by 

ho pripravili o život.“ 

Toto podobenstvo sa môže vzťahovať 

k mnohému – materiálny a duchovný 

svet s ich odlišnými spôsobmi 

poznávania, slepota pri prechode 

z jedného sveta do druhého a naopak, 

vzlet duše do iného sveta – toto a ešte 

viac vysvetlil Platón sám v dodatku 

k podobenstvu o jaskyni. 

Nemecký filozof Karl Jaspers označuje 

toto podobenstvo ako „podivuhodné 

dielo filozofickej vynaliezavosti, 

aby sme mali oporu pre 

myšlienky, ktoré nie sú prístupné 

priamemu opisu“. 

Platón tým chcel ukázať, že v duchovnej 

oblasti možno – až ako to 

posledné – s námahou uvidieť ideu 

dobra alebo dokonalosti ako pôvod 

všetkého, čo vzniklo, čo bolo 

stvorené. A ešte ďalšia dôležitá 

myšlienka vyplýva z tohto podobenstva, 

totiž myšlienka o ľudskej 

duši, jedna z hlavných tém platónskeho 

myslenia vôbec. Vidíme 

tu človeka ako zajatca zmyslového 

sveta, ktorý sa musí obrátiť, musí 

urobiť obrat čelom vzad, ak chce 

poznať Pravdu, pravé Svetlo. 

Platón vedie človeka z tohto sveta 

na druhý svet, zo spútania v hmote 

k slobode absolútneho bytia, od 

zmyslového vnímania k idei dobra 

v nadzmyslovom svete. Napriek 

tomu nie je žiadnym rojkom, ktorý 

zavrhuje hmotu ako väzenie, z ktorého 

človek musí uniknúť. „Človek 

je »tu« vo svete, musí skrz tento svet 

hľadieť »tam«, aby tým, že sa dotýka 

podstatného, sám sa stal vedomým.“ 

(Karl Jaspers) 

Za obzvlášť vysokú vedu považoval 

Platón geometriu, jedno zo siedmich 

slobodných umení, vysoko cenených 

od antiky až po stredovek 

(pre pripomenutie ich poradia: gramatika, 

dialektika, rétorika, aritmetika, 

geometria, hudba, astronómia). 

O geometrii Platón hovorí, že je to 

„poznanie večne existujúceho“. Matematické 

pojmy geometrie sú v platónskom 

myslení ideami večnej, 

všeobecnej platnosti, sú absolútne, 

vôbec nie relatívne, a tak je geometria 

schopná viesť človeka k najvyššej 

idei, k dobru ako takému. Toto dobro 

samo o sebe je teda posledná príčina, 

posledná tvorivá Prasila. Je to božské 

– božstvo – Boh. 

Pri všetkej obrovskej šírke aj hĺbke 

by sme však u Platóna márne hľadali 

nejakú náukovú konštrukciu 

s pevne postavenými dogmami. 

Strnulá dogma nemôže človeku nič 

dať, nemôže ho zahriať a podnietiť 

k vlastnému a slobodnému presvedčeniu. 

Vnútorná sloboda, vnútorné 

slobodné a ušľachtilé myslenie – to je 

hlavná známka platónskeho učenia. 

Jeho škola – Akadémia, ktorú založil 

vo veku 40 rokov, zodpovedala 

nedogmatickému platónskemu duchu. 

Platónska Akadémia vyučovala 

takmer tisíc rokov. Až v 6. storočí po 

Kristovi ju nechal zavrieť byzantský 

cisár Justinián. V tejto škole si stále 

udržovala prevahu myšlienka, že 

sloboda myslenia je dôležitejšia než 

dogma. Cesta, ktorú človek sám našiel, 

je pre neho dôležitejšia a správnejšia 

než cesta druhého, povýšená 

na dogmu. Slobodnému pátraniu po 

pravde sa nesmú klásť žiadne hranice. 

Platón ukázal novú cestu, úplný 

obrat z temnej jaskyne našich pozemských 

pút, obrátenie smerom ku 

Svetlu. Postavil ľuďom pred vnútorný 

zrak najvyššiu ideu dobra a krásy. 

Čo pútnici do krajiny úsvitu pred 

ním poznali a žili, to zaodel do jasnej 

reči svojej doby, ktorá je nám ešte 

aj dnes zrozumiteľná. Učil ľudí povzniesť 

sa do jasných a čistých výšin 

ducha, aby tým lepšie mohli plniť 

pozemské úlohy. Nad všetkým stojí 

sloboda osobnosti, sloboda myslenia 

a reči, sloboda bádania a hľadania 

Pravdy. 

Tak dal putovaniu do krajiny 

úsvitu nový smer, dal nové impulzy 

veľkému putovaniu za Svetlom, k domovu 

ducha. 

Spracoval Zdeněk KŘIVKA 

39 

SVET GRÁLU 

8 | 2006

L I S TÁ R E Ň 

40 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

číslo 8/2006, vyšlo 1. 6. 2006. 

Redakcia: 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

telefón 055/678 6420 

mobil 0903 907 233 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík, Košice 

Roman Levický, Slanec 

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice 

Anna Štefková, Zlín 

Artur Zatloukal st., Brno 

Artur Zatloukal ml., Brno 

Prekladatelia a korektori: 

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, Ľuba 

Dvornická, Júlia Faberová, Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, 

Maroš Látal, Mária Majerová, Rastislav Podivinský, Tatiana 

Pukančíková, Andrea Stúpalová, Hana Šimková, Žaneta 

Štefaničková, Igor Vojtek, Dana Zlatohlávková 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu, s. r. o. 

Redakcia a administrácia SG, 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala, Bratislava 

Grafika: 

Martin Pukančík, Košice 

Pavel Patloch, Karviná 

Kristýna Franková, Brno 

Marek Frank, Brno 

Tlač: 

Slovenská Grafia a.s., Bratislava 

Ilustrácie: 

Kristýna Franková, Brno (1, 22); Mehmet Alci, Cheyene, USA/* (1, 22); 

Tomáš Ryška (2); Ann Triling, Ramat gan, Israel/* (2); Artur Zatloukal st., 

Brno (2); GralsWelt 36/2005 (2); Martin Vik (3, 18–21); W. Huemer, Hart- 

Purgstall (4); Ryan Fox, Portland, USA/* (3, 7); Vladimir Korostyshevskiy, 

NY, USA/* (8); Daniela Spyropourou, Atény, Řecko/* (9); Natalia 

Bratslavky, Bellevue, USA/* (10); Rastislav Podivínský, Trenčianské Teplice 

(16); GralsWelt Th. 16/2006 (23, 24); Mauritius images, Mittenwald 

(25); MEV-Verlag, Augsburg (26); Massimo Massignani, Terni, Itálie/* 

(28/29); Justin Hackworth, Provo, USA/* (30); Roman Levický, Košice 

(31); Mark Aplet, Sacramento, USA/* (32); Mike Wiggins, Sudbury, UK/* 

(35); Roswitha Schacht/morguefile.com (42); Ostatné obrázky GralsWelt 

a redakcia. *) – Dreamstime.com. 

Fotografia na zadnej strane obálky: 

Otto Hauck ml., Brno 

Cena: 

Jednotlivé číslo 87 Sk 

Predplatné (4 čísla) 320 Sk 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za 

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát 

ročne. Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu si možno 

objednať na adrese: Nováčkova 26, 

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz. 

ISSN 1614-5127 

www.svetgralu.sk 

Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázky, i odpovede redakcie. Listy, 

názory a pripomienky čitateľov – či súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. 

A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. 

Tešíme sa na Vaše príspevky. 

redakcia 

Niektoré otázky z verejných 

prednášok o reinkarnácii 

Inkarnujú sa ľudia znovu do rovnakých 

rodín? 

Áno, dosť často, nie je to však pravidlom. 

Smerodajná nie je genetická 

príbuznosť tiel, ale vnútorná rovnorodosť, 

a tiež vzájomné vzťahy alebo 

skutky z minulých životov. Tak sa 

môžu bývalí manželia znovu stretnúť 

napríklad ako súrodenci alebo 

ako babička a vnuk, alebo napr. dve 

ženy bez príbuzenského vzťahu sa 

môžu stretnúť ako matka a dcéra, 

aby si vyriešili svoje predošlé konflikty. 

Pri ďalšej inkarnácii majú rodinné 

väzby rovnakú silu ako priateľské 

vzťahy alebo ako nerozviazané 

vlákna skutkov, ktorými si ľudia navzájom 

ublížili. Preto sa tiež stáva, 

že sa do určitého rodinného prostredia 

narodí zosnulý príbuzný. 

Prečo sa človek nemôže inkarnovať 

do zvieraťa alebo rastliny? 

Zložitá a mnohostranná osobnosť, 

akou človek je, nemôže zúžiť 

svoju existenciu napríklad do 

zvieraťa. Podstatou človeka je duch 

a ten si tvorí svoje ľudské telo ako 

svoju schránku. V inej sa nemôže 

prejaviť, nemôže v inej žiť. Naopak 

vnímanie rastliny alebo zvieraťa je 

zúžené a nedokáže si uchovať vnútorné 

spomienky a charakterové 

črty človeka. 

Pomocou regresných metód sa 

možno dozvedieť o svojich minulých 

životoch. Je to užitočné? 

Všetky umelé zásahy do duchovnej 

oblasti sú chybné a môžu spôsobiť 

škody. K tejto otázke sme sa vo 

Svete Grálu už vyjadrovali. Väčšina 

z nás má dobrý dôvod, aby sme nevedeli 

o svojich pochybeniach ani 

poctách v minulých životoch, aby 

sme teda prežívali svoj dnešný život 

naplno a neovplyvnení. Človek 

zaťažený veľkou karmickou vinou 

môže prepadnúť depresii a pocitu 

beznádeje nad „neodčiniteľnosťou“ 

svojej viny. A naopak, bývalá mocná 

či slávna osobnosť sa ocitne v pokušení 

konať povýšenecky a samoľúbo, 

aj keď práve teraz potrebuje 

ku svojmu vývoju skromné pomery. 

Najväčším vkladom do správne prežitého 

života je plné prežívanie toho, 

čo nám múdrosť života prináša; nie 

ako pozorovateľ, ale ako človek 

plne ponorený do svojich radostí 

i strastí. 

Niekedy sa regresné metódy vyhľadávajú 

kvôli vyliečeniu psychických 

blokov – ako napr. strachu 

z vody, koktania a pod. Ich príčiny 

bývajú v minulých životoch, napr. 

smrť utopením, zneužívanie reči 

na sebecké ciele a iné. A tieto bloky 

nie sú žiadnym omylom prírody, 

ale sú dôsledkom vlastného prežitia 

alebo pochybenia, a ako také 

sa majú prežiť, nie umelo odstrániť 

a obísť. 

Ako ovplyvní samovražda ďalšiu 

inkarnáciu? 

Samovrah sa domnieva, že neunesie 

ťarchu svojej životnej situácie. 

Krátko po čine zistí, že smrťou ni-

L I S TÁ R E Ň 

čomu neunikol a nič nevyriešil; dej 

bezvýchodnosti a okamih smrti sa 

mu neustále vracajú. O tom svedčia 

aj výpovede niektorých pacientov 

Dr. Moodyho. Toto opakovanie 

môže trvať i celé roky. Keď nakoniec 

pozbiera svoje sily a odvahu, 

dostane znovu príležitosť a v ďalšom 

živote je preňho pripravený 

podobný konflikt. Buď sa hneď narodí 

do zodpovedajúceho prostredia, 

alebo sa s ním jeho osudové nitky 

spoja až v ďalších rokoch. Až napne 

svoje sily, zistí, že svoju životnú situáciu 

predsa len dokáže riešiť a tak sa 

od osudového uzla oslobodí. 

Vo svojich úvahách a pri formovaní 

názorov si musíme byť vedomí, 

že životné osudy nie sú vedené snahou 

potrestať človeka, ale láskou 

k nemu a spravodlivosťou. Na nás 

je, aby sme i na takých ľudí mysleli 

iba s láskou a prianím posily. 

Telesné alebo mentálne postihnutia 

človeka a nešťastia, ktoré ho 

stretávajú, súvisia teda s jeho pochybením 

v minulom živote? 

Väčšinou, ale nie vždy. I na vlastné 

prianie sa môže človek narodiť postihnutý, 

napríklad aby sám takýto 

stav prežil, získal porozumenie pre 

iných postihnutých ľudí a bol schopný 

im pomôcť. Alebo aby bol odkázaný 

na pomoc iných, získal pokoru a naučil 

sa vážiť si nesebeckú lásku vo svojom 

okolí. Nitky, z ktorých sú utkané 

osudy ľudí, sú nesmierne rôznorodé 

a nedajú sa zjednodušovať do šablón. 

Môžeme dospieť k poznaniu o všeobecne 

platných zákonitostiach v živote, 

posúdiť však život iného človeka 

dokážeme iba čiastočne. Každý z nás 

má právo – a vlastne i povinnosť – 

naplno posudzovať svoj vlastný život, 

svoje vlastné pochybenia a víťazstvá, 

poznávať príčiny a následky svojich 

vlastných postojov a činov. Naša 

vlastná osobnosť je zároveň tou jedinou, 

ktorú dokážeme skutočne zmeniť. 

O iných ľuďoch mnohé nevieme 

a smieme nahliadnuť do ich života 

len s dobrými úmyslami a s porozumením. 

Postihnutí ľudia prežívajú svoj 

život väčšinou oveľa intenzívnejšie, 

než zdraví. Všetky telesné postihnutia 

a väčšina duševných postihnutí 

blokujú iba prejavy človeka navonok; 

taký človek si nemôže napr. 

radostne zatancovať alebo prosto 

nájsť výraz pre to, čo cíti v sebe. Vo 

svojom vnútri však žije intenzívnym 

životom a jeho duch tak získava 

bohatstvo prežitkov často vo 

väčšej miere, než jeho zdraví vrstovníci, 

vystavení nebezpečenstvu 

povrchného prežívania. 

Čo mám robiť, aby som sa už ďalej 

nemusel inkarnovať? 

Byť ochotný a pripravený odčiniť 

svoje pochybenia a nedostatky, brať 

svet dneška a svoje problémy ako 

prostredie, ktoré na to potrebujem 

a v ktorom sa mám osvedčiť; pritom 

sa smiem brániť útokom a zlu, ale 

nemám sa cítiť ukrivdený. – Pracovať 

na sebe i okolo seba, vnášať do 

sveta okolo seba ľudskosť, pomáhať. 

Stať sa človekom, ktorý žije srdcom 

a pritom je zrelou, dospelou, skúsenou 

osobnosťou. Nie je ľahké vystihnúť 

to niekoľkými slovami, a navyše 

je cesta každého človeka iná, jedinečná. 

Vo Vašej otázke však cítiť určitú 

snahu nemať s týmto upadajúcim 

svetom už nič spoločné a podľa 

možnosti sa od neho odpútať. Práve 

tu na Zemi je však najdôležitejšie 

bojisko dobra so zlom. Vaša silná 

snaha o dobro a Vaše činy dobrej 

vôle sú na pozemskej úrovni cennejšie, 

než v ľahšej úrovni, kde už 

je „vybojované“. Pomáhajú udržať 

Zem pri živote. Nie ste pre tento svet 

bezvýznamný – okrem snahy prijímať 

máte tiež schopnosť dávať, a na 

tú Vaše okolie čaká. 

P o k r a č u j e 

kolobeh inkarnácií 

večne? 

Cieľom kolobehu 

inkarnácií 

je zušľachtenie ľudského 

ducha do takej 

miery, aby sa už nemusel vracať 

na Zem, ale pokračoval vo vývoji 

„vo vyššom ročníku“, teda vo vyššej 

a jemnejšej úrovni stvorenia. Pokiaľ 

však váha, strieda dobré a zlé 

a musí sa vracať na Zem znovu 

a znovu, nemôže tak činiť večne. 

Práve súčasné desaťročia sú obdobím 

zosilneného tlaku, nútiaceho 

všetkých ľudí prejaviť svoje vlastnosti; 

teda osvedčiť v životných 

situáciách svoju snahu o dobro, 

o poznanie a úsilie o život podľa 

vôle Stvoriteľa – alebo naopak. Nastáva 

akési prebúdzanie všetkého 

mŕtveho a urýchľovanie všetkých 

dejov tak, že všetko smerovanie je 

nútené zrýchlene vydať svoje plody. 

Toto obdobie sa prejavuje prírodnými 

katastrofami rovnako ako 

zjavnými výsledkami všetkého ľudského 

úsilia, či sú viditeľné alebo sa 

nachádzajú v oblasti myšlienok, cítenia 

alebo hovoreného slova. Toto 

dianie sa dá nazvať očistou alebo 

súdom, neznamená však nejaký 

„koniec sveta“ alebo všeobecný 

zánik; je to triedenie – oddelenie 

všetkého negatívneho. Znamená 

tiež závoru pre ďalšiu možnosť 

opätovného inkarnovania takých 

ľudí, ktorí v sebe nemajú pevnú 

vôľu k dobrému. Neznamená to, 

že by snáď na Zemi zostali len nejakí 

dokonalí ľudia; rozhodujúca 

je úprimná snaha každého jednotlivca. 

Tento dej už prebieha. Kedy 

sa skončí, nevieme. 

AZ 

Autor vo svojich odpovediach čerpal 

z diela „Vo Svetle Pravdy“, Posolstvo Grálu 

od Abd-ru-shina. 

41 

SVET GRÁLU 

8 | 2006

N A Z ÁV E R … 

42 

SVET GRÁLU 

8 | 2006 

TURÍCE – SVIATOK DUCHA SVÄTÉHO 

V 

súčasných dňoch si kresťanský 

svet pripomína sviatky zoslania 

či vyliatia sily Ducha Svätého – Turíce. 

Sviatky, ktoré akoby zostávali 

v tieni Vianoc a Veľkej noci; podobne 

aj pojem Duch Svätý sa javí 

v tieni Otca a Syna. Pôvod takéhoto 

postoja k Turícam a Duchu Svätému 

môže azda vychádzať z odlišného 

vnímania pôsobenia Syna Božieho 

a Ducha Božieho. Ježišovo pôsobenie 

a jeho posolstvo bolo a je určené 

priamo ľudstvu. A aké je pôsobenie 

a posolstvo Ducha Svätého čiže Ducha 

Božieho? O Duchu Svätom sa 

hovorí a píše málo. A predsa, Duch 

Boží a jeho činnosť sa spomína na 

úplnom začiatku Biblie, už v prvej 

kapitole opisujúcej dianie pri stvorení 

sveta: 

„Na počiatku stvoril Boh nebesia 

a zem.“ 

„A zem bola neladná a pustá, 

a tma bola nad priepasťou 

a Duch Boží sa oživujúci vznášal 

nad vodami.“ 

V Biblii je zachytený opis dejov pri 

tvorivej činnosti Stvoriteľa strohými 

slovami: „A Boh oddelil svetlo od tmy, 

oblohu od vôd, stvoril zem, trávu, byliny, 

stromy, ovocie, hviezdy na oblohe, 

živočíchov v mori a na zemi…“ 

Prostými slovami je opísané aj oživujúce 

pôsobenie Ducha Božieho. 

Aký to kontrast medzi počtom strohých 

slov a ich obsahom. Poznatky 

vedy hovoria o miliónoch rokov trvajúcom 

procese vývoja života na 

našej planéte, odhaľujú zmysluplnú 

činnosť miliónov tvorov od najmenších 

po najväčších. K vývinu, teda 

k postupnému zdokonaľovaniu, 

každému z nich od počiatku až po 

dnešok poskytuje oživujúci Duch 

všetko potrebné. Aj človeku. 

Človek oproti iným tvorom má 

niečo jedinečné, niečo, čo žiadny 

iný tvor nemá – slobodnú vôľu rozhodovania. 

Tá mu umožňuje konať 

slobodne. Činiť radosť, ale aj spôsobovať 

žiaľ. Poučiť sa z následkov 

svojich skutkov človek môže, ale nemusí. 

Slobodná vôľa rozhodovania 

a cit – dary, ktorými bol obdarovaný 

Stvoriteľom prostredníctvom Ducha 

Svätého, mu k tomu dávajú iba 

schopnosť. 

Iným z mnohých darov, ktorými 

Stvoriteľ obdaroval každého človeka 

rovnakou mierou, je schopnosť otvoriť 

svoje vnútro pomáhajúcej a oživujúcej 

sile vylievanej či vyžarovanej 

Duchom Svätým v deň Turíc do 

celého stvorenia, ktorého súčasťou 

sme aj my, ľudia. Pred takmer 2000 

rokmi sa Ježišovi učeníci, vopred 

pripravení na toto dianie svojím 

Majstrom, vedome otvorili sile Ducha 

Svätého: 

„Keď prišiel deň Letníc, boli spolu 

na jednom mieste. Tu zrazu povstal 

hluk z neba, ako keď sa prudký vietor 

valí, a naplnil celý dom, v ktorom 

sedeli. I ukázali sa im rozdelené 

jazyky akoby z ohňa, usadili sa na 

každého z nich a Duch Svätý naplnil 

všetkých, takže začali hovoriť jazykmi, 

ako im Duch dával hovoriť.“ 

Skutočnosť, že toto vyliatie nebolo 

ojedinelým aktom, môže človek pozorovať 

v prírode, ktorá svojou každoročne 

sa opakujúcou činnosťou je 

toho zjavným dôkazom. K tomuto 

dianiu dochádza opakovane od počiatku 

– záleží na jednotlivcovi, či 

oživí svoju schopnosť otvoriť sa prílivu 

pomáhajúcej sily. 

Milí čitatelia, želám Vám, aby precítenie 

tohtoročného sviatku Turíc 

bolo pre Vás posilnením do nového, 

vedomejšieho a radostnejšieho bytia. 

Rudolf Harčarík 

harcarik@svetgralu.sk

LAO-C´ 

Lao-c’ 

Život a pôsobenie 

pripravovateľa cesty v Číne 

270 strán, formát 16 x 23 cm, 

tvrdá väzba 

ISBN 80-89163-05-X 

Cena 300 Sk 

…Li Erl sa veľmi zmätený utiahol do svojej malej izbičky. Premeriaval ju ráznymi 

krokmi. Zjavne prišiel k Pe Jangovi na príkaz Vznešeného. Ale čo, keď 

ho ten učí nesprávne? Ešte si pamätal, čo mu Lie-c’ hovoril, ale aké to bude, 

keď prenikne hlbšie do poznania lámu? Bude potom vedieť sám rozlišovať? 

Prepadla ho veľká vnútorná tieseň, pripadal si celkom opustený. 

A uprostred týchto bojov a zápasov si uvedomil, že aj toto má slúžiť tomu, 

aby vnútorne zosilnel. A nebol ani sám. Ako aj predtým, aj teraz mohol 

vidieť svetlého Božieho posla, ktorý sa k nemu blížil, aby mu priniesol objasnenie. 

Hlas sa mu zdal ľúbezný ako pieseň, hoci si bol vedomý, že znie len v jeho 

vnútri. 

„Li Erl,“ zaznelo to, „neklesaj na mysli. Máš byť zvestovateľom Vznešeného. 

Obklopuje ťa veľa neviditeľných pomocníkov. Buď si toho vedomý v každej 

tvojej životnej situácii a budeš tú pomoc cítiť.“ 

„Boží posol, ďakujem ti!“ zvolal Li Erl, ktorého začala napĺňať veľká dôvera. 

„Považoval som sa za osamoteného a ešte takého nehodného vznešenej 

úlohy. Pomôž mi! Povedz mi, čo si mám počať s Pe Jangovou múdrosťou, 

ktorá vôbec nie je pravá.“ 

„Li Erl, máš spoznať svetskú múdrosť. Máš poznať, čomu veria ľudia, ktorí 

sa vôbec zaoberajú myšlienkou na Vznešeného. Ostatných možno ľahko 

prehliadnuť: žijú podľa toho, ako sa im to páči, vzdialení všetkému duchovnému. 

Takí budú za tebou márne naťahovať svoje chápadlá. 

Ale mudrci, učenci a zbožní muži, akým je aj Pe Jang, nahradili poznanie 

o božstve vlastnými myšlienkami. To sú ľudia, ktorí môžu byť pre tých, čo 

hľadajú Boha, nebezpeční. 

Ty nesieš Pravdu zhora v sebe. Prebuď ju, Li Erl! Nech počuješ čokoľvek: 

načúvaj svojmu vnútru a porovnávaj. Ak to neobstojí pred tým, čo žije hlboko 

v tebe, potom je to falošné, nech to znie akokoľvek dobre. 

Pamätaj: čo sa dozvieš takýmto spôsobom, nech sa ti stane zbraňou v boji 

proti všetkému temnu! Máš byť svetlým zvestovateľom Boha, Li Erl. Nezabúdaj 

na to. Svetlo má byť v tebe a okolo teba. Zahoď preto všetko hĺbanie 

a váhanie. Je to zbabelé a nesprávne!“ 

KNIHY O OSUDOCH PRIPRAVOVATEĽOV CESTY 

Knihy o pripravovateľoch cesty umožňujú vytušiť veľké a jednotné vedenie, pomocou ktorého malo byť 

ľudstvo v priebehu tisícročí postupne privedené k poznaniu Svetla. 

Náuky, kedysi prinesené ich prostredníctvom, boli ľudstvu dané Bohom. Boli presne prispôsobené 

jednotlivým národom a krajinám a sformované s ohľadom na ich vtedajšiu duchovnú zrelosť. 

Nakladateľstvo 

Stiftung Gralsbotschaft

„Nebezpečenstvo? Najviac ľudí umiera v posteli, keď sa prestali 

hýbať. Keď sa zastavíte, ste mŕtvy. A keď spomalíte, ste mŕtvym 

napoly. Svet bol, je a bude nebezpečný vždy. Život je pohyb, 

nehybnosť je smrť.” 

Tomáš Baťa

SG08

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?