ESEJOBRANA ČOHO?ANTON HYKISCHByť vojakom patrí medzi najobtiažnejšiepovolania, aké v dejinách vznikli. Vojaci sú odúsvitu dejín súčasťou svätej Trojice privilegovanejmoci: panovník ako stelesnenie najvyššejmoci v spoločnosti, kňaz ako prostredníkmedzi Bohom a ľuďmi a vojak ako ochrancaporiadku, vlasti. Politická stabilita štátu, ekonomickýrozvoj nie je mysliteľný bez záväznýchpravidiel správania sa, bez uznania hodnotovéhosystému, ktorým budeme posudzovaťčiny ľudí, bez duchovnej klímy, ktorú každýobčan dennej vdychuje, bez sankcií proti porušovateľomzákonov.Štát je zložitý systém. Prepletá sa v ňompozemské „špinavé“ zabezpečovanie nevyhnutnýchprostriedkov na prežitie so subtílnymi posolstvami„zhora“, ktoré posväcujú každodennéekonomické pachtenie sa a vytyčujú ciele, sny,ktoré dajú zmysel každodennej triviálnosti.Keďže ľudia od svojho úsvitu sa nerodia ako zakukleníanjeli či svätci, ale zmietajú nimi temnévášne a pudy, na nerozoznanie od zvieracícha horších, treba im ukázať mantinely, aby sato celé nezvrhlo na sebazničujúcu svorku. Namorálku, etiku, výklad vôle bohov či Boha súpotrební vysokovýkonní duchovia, schopnívyprodukovať zákony, kánony, pravidlá, mantinely,kódexy, posolstvá, blahozvesti pre svojichspoluobčanov. Ibaže tieto jemné výplody duchaby ostali iba prázdnymi písmenkami v mramoreči na svitkoch pergamenu, bez ráznych chlapov,čo názorne dajú najavo všetkým, že dodržiavaťzákony, etické normy je nevyhnutné a kto takneučiní, bude náležite potrestaný.Dopravný strážnik, policajný vyšetrovateľ,väzenský strážca majú teda od vzniku ľudstvaurčené poslanie. Nepomôže im nič. Má to takbyť, aby to všetko fungovalo. Mastná pokuta zakrižovatkou, briskná obžaloba na 500 stranáchproti vám, nasadenie želiezok a neodvratný pobytv cele, čo znamená porušenie vašej osobnejslobody, to všetko je v právomoci týchto ľudí.Neveľmi záleží, podľa akého paragrafu konajú.Paragrafy, zákony, ba aj režimy sa menia. Ichnásilie však zostáva. Je posvätené civilizáciouOkrem týchto strážcov vnútorného poriadkuexistuje odveká kasta strážcov vášho (nášho,ich) štátu. Našej milej širokej rodinky, nášhomalého, ale samostatného štátu, nášho takosudom prenasledovaného národa, našichhôr a dolín, riek a pastvín, kostolíkov a barov.Sú to ľudia, ktorým spoločenská deľba prácenadelila dôležité poslanie. Obrancovia vlasti.Vojaci. Bojovníci.Ktože by pochyboval, že proti útočníkovi satreba brániť? Že treba vlastným telom zaštítiť(aké pekné slovo!) svoje dieťa, ženu (milenku,družku), maminu či ocina, deda a chorúbabku? O tom niet pochýb. Či trebatakto obrániť aj súčasného prezidenta,premiéra, ba dokonca celúvládu, predsedu Najvyššieho súdu68Foto: M. Nemecči generálneho prokurátora, multimilionáraF.M. alebo toho mafiána za múrmi postmodernistickejpevnosti na rohu – to je už dnes premnohých otázne.Obranná doktrína môže narábať s pojmami,že úlohou ozbrojených síl je brániť integritu,územnú celistvosť, či demokratickéústavné zriadenie nášho štátu, či plniť záväzkyz medzinárodných zmlúv či obranných aliancií.Kto bude vykonávať tieto úlohy? Nie všetciobčania štátu. Iba vyhradená skupina. Vojaci.Ozbrojené sily.Byť vojakom je výsada a či nešťastie? Kýmhlava štátu vždy nemusela byť na čele bojujúcejarmády, zákonodarcovia či duchovnílídri nemajú z princípu používať násilie, zatiaľvojenská kasta je tou skupinou obyvateľstva,ktorej poslaním je používať násilie. Násilie jetakpovediac nevyhnutnou súčasťou ich práce.Po celý život sa učia a zdokonaľujú v umení, akoúčinne používať násilie proti nepriateľom. Ktoje nepriateľom, neurčujú oni sami. Určujú im toiní. Vojaci iba bojujú s nepriateľom.Byť panovníkom, politikom, kňazom, filozofom,ústavným právnikom, poslancom, ba dokoncaani policistom , prokurátorom či „bachárom“môže, ale nemusí so sebou niesť závažnýetický problém. Záleží od človeka, ktorý sa na topodujal. Záleží od jeho vzdelania, osobnej etiky,svedomia, jeho okolia či doby, v ktorej žije.Byť vojakom bolo, je a bude závažným etickýmproblémom pre každého vojaka. Byť vojakomtotiž nesie v sebe úlohu vedome a veľmizručne používať všetky stupne násilia, vrátanetoho najväčšieho. Pamätám sa, ako ma mrazilo,keď sme na vojenskej katedre vysokej školyodriekavali vety z taktickej príručky, že cieľomvojaka je „zničiť živú silu nepriateľa“. Niezneškodniť, dať do želiezok, odviesť do zajatia,uspať, ale „zničiť živú silu.“ Zabiť. Spoľahlivozničiť nepriateľa znamená ho zabiť. Slovo nepriateľje v tomto prípad hromadné podstatnémeno. V skutočnosti znamená desiatky,stovky, tisíce konkrétnych ľudí s ich menami,tvárami, povahami.Vládcovia (faraóni, králi, cisári, kniežatá, prezidenti,stratégovia, politici, führeri) duchovnáelita (kňazi, teológovia, filozofi, právnici, prokurátori,advokáti, sudcovia, plánovači, analytici,strážcovia) to majú dobre vymyslené. Oniurčujú pravidlá hry pre tisícky a milióny spoluobčanov.Určujú pravidlá fungovania štátu,jeho ústavu, zákony, duchovnú klímu, kultúru,vedu, vznášajú obžaloby, vynášajú rozsudky,podieľajú sa na tvorbe medzinárodného práva,vytyčujú hranice, podpisujú zmluvy a spojenectvá,vyhlasujú vojnu a mier.A iná skupina – vojaci, bojovníci, obrancovia– majú svojou silou zaručiť plnenie týchto pravidiela záväzkov, majú brániť vlastnými telamispoločenstvo. A nielen brániť, majú ho pomôcťrozvíjať sa, rásť, zveľaďovať sa a Boh vie akoznejú všetky tie vznešené slová a výrazy.Dejiny s tým nemali problém „Králi mieru“,„obnovitelia poriadku“ staroveku s vervoupoužívali armády pre vznešené ciele. „Štrnásťkráľovských miest a množstvo malých miesta dvanásť krajov Elamu som zničil, spustošil,vydal na pospas ohňu a vypálil..“ dáva sa oslavovaťza úspechy ktorýsi asýrsky vládca. Stenykráľovských palácov sú pokryté výjavmi z vojnovýchťažení. Rútia sa bojové vozy, vojnové strojebúrajú hradby miest, oblohu pokrývajú mračnásmrtiacich šípov.Vojaci sa hrajú so životmi. Svojimi a nepriateľskými.Preto sú hrdinovia. Majú viacejodvahy ako tí ostatní. Obetujú sa za ostatných.„Každý do zbrane sa daj, za vlasť život i majetokdať neváhaj,“ vyzýva grécky básnik Kallínos.„Vo chvíli smrti ostatný raz vrhni svoj oštep! Premuža je slávou a cťou, za rodnú hrudu, za deti,ženu svoju chrabro bojovať.“Kult vojaka, výchova k bojovnosti sa stalasúčasťou tradície mnohých krajín. Od helénskejSparty, cez pruského Fridricha Veľkého, ažk vyrovnaným šíkom Hitlerovým alebo Stalinovýmpred červenými zástavami s príslušnýmisymbolmi.Hrdosť na vlastnú armádu, na tradície ozbrojenýchsíl štátu, bez ohľadu na momentálnevládnucu elitu, nie je výplodom autoritárskychrežimov. Stačí si zájsť do Poľska alebo do Maďarska,sledovať tvar uniforiem, čiapok a zbadátehistorickú kontinuitu, niečo stabilné a stále,napriek diametrálne zmeneným režimom.Počas diplomatického pôsobenia v Kanadesme sa skamarátili s vojenským atašém USA.Keď sme odchádzali domov, plukovník B. námdaroval objemnú krabicu. Keď sme ju so ženouopatrne rozbalili, vynoril sa nám z papierovštylizovaný americký orol s bojovnými krídlami.
Zo spodu na sadre priateľské venovanie a podpis.B. s usmievavou manželkou mi mnohokrátrozprával o svojich štúdiách na prestížnejvojenskej akadémii vo West Pointe a ukazovalfotografie zo slávnostného vyradenia dôstojníkovv dobových uniformách z čias americkejobčianskej vojny. Ani minútu, ani v najsúkromnejšomsúkromí, neváhal priznať svoju hrdosťnad tým, že je vojakom, dôstojníkom US Army.Ťarcha vojenstvaje ťarchou ľudskejúprimnosti. Ak rozmýšľameo vojakochna počiatku 21.storočia, rozmýšľameo tom istom, čotrápilo ľudí na úsviteprastarých civilizácií.Na veci nič nemení, čimáme alebo nemámezákladnú vojenskúslužbu, či máme profesionálnuarmádua v akej sme obrannejaliancii.V staroindickomepose Bhagavad Gítá(Spev vznešeného) nastúpenýchbojovníkovpred bojom trápi táistá otázka ako obsluhurakiet voda – zemv jadrovej ponorkena rutinnej plavbePacifikom.Ó, Góvinda! Načo je nám kráľovstvo,načo bohatstvo a dokonca i samotný život,keď tí, kvôli ktorým túžime po vláde, majetkua šťastístoja tu v šíkoch proti sebe?Hľa – učitelia, otcovia, synovia, dedovia,strýkovia, švagrovia, tesťovia, vnuci,bratanci a iní príbuzní, tu sú všetci, chtiví boja,pripravení obetovať svoje životy i statky.Ó, Madhusúdana, hoc by som ja sám bolzmorený,neprajem si zabíjať týchto ľudíani pre vládu nad tromi svetmi,nehovoriac už pre blaho na tejto zemi!(Bhagavad Gítá – Spev vznešeného, Bratislava:Petrus, 2004, preklad Alena Adámková)Vyše 2500 rokmi pred naším letopočtomvšak bojovníci nemajú čo váhať. V epose saim dostane dvojakého vysvetlenia. Jedno filozofické.Vojaci nemusia ľutovať „tých, ktorýchľutovať netreba“ , lebo „skutoční mudrci všaknesmútia ani za živými ani za mŕtvymi.“ Všetcitotiž majú vedieť, že tí tak zvaní budúci mŕtvinie sú mŕtvi naveky, lebo sú súčasťou večnesa premieňajúceho sa átmanu, ktorý je večnýa nedá sa zabiť telesnou smrťou. A pridané jeaj uspokojenie ľudské „Ak odmietneš tento bojspravodlivý, zhrešíš, zradiac svoju povinnosťi slávu.“V minulých dňoch sme na knižnom trhuprivítali nové vydanie základného dielao kresťanskej filozofii dejín – Boží štát. Prísnysv. Augustín bez váhania píše, že za vraždusa nepokladá zabitie človeka, ak sa udejev zmysle dodržiavania Božieho poriadku.„Preto nekonali proti prikázaniu „Nezabiješ!“tí, ktorí na Boží rozkaz viedli vojny alebo– pretože mali moc od štátu alebo úradu– podľa Božích zákonov, čiže podľa príkazunajspravodlivejšieho rozumu trestali smrťouzločincov.“ (Boží štát, 2005, SSV Trnava, LúčBratislava. Prvá kniha, 21 kapitola) Vojaci súteda iba vykonávateľmi príkazov, sú nástrojom,mečom spravodlivosti.Zodpovednosť je na elite, na ideológoch, natvorcoch morálneho a právneho kódexu danéhoštátu, danej doby. Hodné povšimnutia!Vojenstvo je jednou nohou v ríši fascinujúcehodobrodružstva a na ňom postavenéhohrdinstva. Druhou nohou je v nemilom postavenínechcenej obetavosti. A možno sa vovojenstve zlievajú dve veľmi dôležité a výsostneľudské ambície. Túžba prežiť niečo vzrušujúce,dokázať viacej ako ostatní. To zároveň však znamená,že musím byť pripravený obetovať sebasamého, svoj život pre iných. Koľké paradoxy!Dôkaz lásky k ľuďom, k svojej domovine, vlasti,obetovaním samého seba. Predtým alebo medzitýmvšak som vo vojne, ja sám vyhasínamživoty iných. Umožňujem im obetu pre ich vlasť,pre ich obranu?Kto zráta tieto <strong>plus</strong>y a mínusy, kto vedie totoúčtovníctvo sebažertvy na oboch stranách nepriateľskejlínie?Našťastie, dnešný globalizovaný svet ničí viacerétieto sofistické úvahy. Dnešné Slovensko,dnešné štáty Európy istotne nebudú objektomvzájomnej agresie. Európska únia, NATO,zložitá sústava kolektívnej bezpečnosti násuchráni od pokušenia považovať susedné štátyza potencionálnych agresorov a nebudeme nútenízabíjať svojich susedov v záujme ochranysvojich hraníc. Niet hermetických hraníc (a toje veľká výdobytok slobody po roku 1989), nietzjavne nepriateľských štátov. Teoreticky takéštáty a režimy sú, ale sú – našťastie – geografickyvzdialené od nás.Je tu nový (staronový?) nepriateľ – medzinárodnýterorizmus, symptóm možnej alebouž započatej zrážky civilizácií. Neviditeľnýnepriateľ už neútočí na vojakov-profesionálov,ale môže zaútočiťna nás všetkých.Neozbrojených, nepripravených.Na staniciach,na diaľniciach,v lietadlách, pijúcichvodu, dýchajúcichdenný vzduch.Ako sa brániť protineviditeľnému a zákernémunepriateľovi?Môžeme ťarchuobrany ponechať nastarosť malej profesionálnejarmáde? Akáje – či bude – vojnaproti našej súčasnejeurópskej (euroamerickej,atlantickej, západnej,či kresťanskejcivilizácii)? Môžemesa spoľahnúť len nainých? Nejde o násvšetkých?Dokázali by smeumierať za iných?V mene čoho? V menelásky? Lásky, ktorúsme zredukovali na sexuálny telocvik alebo nadávanie vreckového deťom, aby neotravovali?Nežijeme v spoločnosti, kde na splnenienajmenšej úlohy Veľkého Brata sú potrebnéstimuly v podobe vidiny miliónovej odmeny?Čo pre občanov Slovenska znamená vlasť,domovina, národná kultúra, dedičstvo otcov,Európa? Kde sú Vyvolení, ktorí by boli ochotníumrieť za teba, za mňa?Podľa mňa, smiešneho optimistu, na Slovenskusú ešte tisíce, možno státisíce normálnychľudí, ktorí sa zdráhajú prijať za svoje hodnotyto, čo nám predkladajú nielen masmédiá, ale ajhrabivé vládne či nevládne garnitúry. Po kútochsa skromne skrývajú ľudia, čo ešte dúfajú v inéhodnoty, celkom jednoduché hodnoty súcitu,úcty k inému, spolupráce, tichého rozhovoru,obetavosti, pomoci inému, zhody, že takto byto ďalej ísť nemalo. Zhody, že je načase začaťsa úpenlivo brániť proti osprosteniu jednéhonároda, jedného kontinentu. Formulovať doktrínuobrany.Táto obrana bude kolektívna, ak nie všeobecná,tak aspoň s nadpolovičnou väčšinou.Obrana, za ktorú budú zodpovedať nielenvojaci-profesionáli, ale aj my ostatní. Potomkoviatých, čo si kedysi poradili s nápormiAvarov, Hunov, Tatárov, Turkov, boľševikovi fašistov. Veď len to, že ešte stále žijeme,je dôkazom nádeje.Chce to iba maličkosť – dohodnúťsa, ČO, AKÉ HODNOTY chcemebrániť.69ESEJ