Full text of thesis - Masarykova univerzita

stratégiu vyplýva u jedincov z nedostatočných skúsenosti a tým pádom aj z nepresného odhadusituácie a aj vlastných síl. Častejšie než dospelí, sa rozhodujú pocitovo. Autori Frydenberg a Lewis(1993) zistili, že mladší adolescenti v zvládaní stresu používali viac stratégiu rozptýlenia sa odproblému, naproti tomu starší adolescenti, volili stratégie redukcie stresu častejšie, ako mladšídospievajúci. Daný fakt je konzistentný so záverom autorov Compasa, Orosana a Granta (1993), žefrekvencia copingových stratégií zameraných na emócie narastá s vekom počas adolescencie. Nielencoping zacielený na emócie, ale aj stratégie zamerané na problém, ukázali nárast s vekom v priebehuobdobia adolescencie. Napriek tomu, že analýzy vekových rozdielov copingu neukazujú jednoznačnúkorešpondenciu tendecie narastajúceho veku so zdokonaľovaním copingových zručností, existujúvšeobecné fakty o zmenách, ktoré sa manifestujú v stratégiách zvládania počas obdobiaadolescencie. Starší adolescenti častejšie oproti mladším používajú väčšie spektrum copingovýchstratégií, ako aj metódy , ktoré priamo redukujú dopady stresu a zahrňujú kognitívne komponenty(plánované riešenie problému, prehodnotenie problému) (Williams & McGillicuddy-De Lisi, 2000).Steele, Cushing, Bevder a Richards (2008) u 135 detí vo veku 11 rokov ukázali, že väčšinarespondentov (38.8 %) používala relatívne málo dostupných copingových stratégií a 32.1% detívykazovala nízku úroveň zvládania záťaže. Ďalej, výsledky danej štúdie naznačujú, že právekombinácia aktívnych stratégii môže byť pre celkové správanie a psychologické fungovanie jedincaviac prínosná, než kombinácia aktívnych a vyhýbacích stratégií (používanie viacerých copingovýchstratégií nemusí nevyhnutne znamenať lepšiu schopnosť copingu). Seiffge-Krenke (1995) zistila, žedve najpoužívanejšie stratégie v adolescencii sú pohovorenie si o probléme s rodičmi a riešenieproblémov pomocou priateľov, pričom mladší dospievajúci častejšie preferujú kontakt s rodičmi,zatiaľ čo po 15. roku začínajú byť uprednostńovaní priatelia. Okrem zmienej autorky, niekoľkoďalších výskumníkov zistilo, že spomedzi stratégií aktívneho riešenia (vyhľadávanie podpory,diskutovanie problému s rodičmi, alebo vrstovníkmi), interného copingu (kognitívne riešeniezohľadneniemožných alternatív riešenia) a odstupu od riešenia problému (dištancovanie sa odstresoru, stratégie rozptýlenia, stratégie emocionálnych prejavov) sa adolescenti spoliehajúv prípade konfrontácie s vekovo špecifickými stresormi viac na aktívne stratégie interného copingu(Garnefski, Legerstee, Kraaij, van der Kommer, & Teerds, 2002; Seiffge-Krenke, 1995) ako nastratégie držania si odstupu od problému (Gelhaar et al., 2007; Seiffge-Krenke & Klessinger, 2000).V neskoršej práci Seiffge-Krenke so spolupracovníkmi (2009) poukázala na nárast aktívnych ainterných strategií copingu počas obdobia skorej aj neskorej adolescencie, no nárast stratégiedržania si odstupu od problému sa manifestoval iba v ranej adolescenci (Seiffge-Krenke et al., 2009).Ďalšie práce poskytujú podobné výsledky. Hanžlová a Macek (2008) preukázali častejšiu voľbuaktívnych stratégií zvládania u starších dopievajúcich, mladší boli naopak viac bezradní, vzdávali sa,64