Full text of thesis - Masarykova univerzita

minimálne. V rámci tohto prístupu je prvýkrát prezentovaný názor, že predovšetkým osobnostnérysy určujú správanie človeka v záťažových situáciách. Ďalej je to prístup transakčný či kognitivnotransakčný(od 60. rokov 20. st.), ktorého hlavné princípy formuloval R.S.Lazarus (1966) a otestovalso svojimi spolupracovníkmi (Lazarus & Folkman, 1984). Toto poňatie je charakterizovanépredovšetkým dôrazom na procesuálnu stránku copingu, pričom dispozičný prístup k zvládaniuzáťaže, akcentovaný zástancami psychodynamických koncepcií je tu skoro úplne opustený. Rolaosobnosti nie je celkom odmietaná, dôraz je však prenesený na jej kognitívnu resp. skúsenostnúzložku. Medzi základné princípy daného prístupu patrí: copingové správanie a jeho kognitívne asituačné determinanty. Transakčným nazýva Lazarus svoj model na základe presvedčenia, že vriešení záťažovej situácie ide vždy o vzťah, vzájomnú interakciu medzi jedincom a prostredím(kognitívne-transakčným zvýrazňuje význam kognitívneho hodnotenia záťažovej situácie jedincom).Vo všeobecnosti Lazarus rozoznáva 3 fázy vyrovnávania sa so stresovou sitiáciou:1. primárne hodnotenie („primary appraisal“): človek posudzuje, či je preňho daná situáciaohrozujúca a zvažuje hypotetické negatívne i pozitívne dopady danej situácie.2. sekundárne hodnotenie: človek zvažuje a hodnotí svoje copingové zdroje s ohľadom na situáciu,s ktorou sa treba vysporiadať.Po prebehnutí daných dvoch fáz, zvyčajne nasleduje výber nejakej konkrétnej copingovej reakcie.3. prehodnotenie, spätné hodnotenie: táto fáza väčšinou nastupuje skoro po prebehnutí dvochpredchádzajúcich fáz. Jej výsledkom sú skúsenosti, s ktorými človek vstupuje vybavený nielen doďalších copingových situácií, ale ktoré zároveň determinujú jeho postoj k riešeniu pôvodnej situácie.Jedným z aspektov, na ktoré sa v rámci transakčnej teórie kladie obzvlášť dôraz je fakt, čičlovek hodnotí konkrétnu záťažovú situáciu ako ovplyvniteľnú („changeable“). Toto kritériumpovažuje Lazarus za zásadné pre následnú voľbu jedného z dvoch základných spôsobov riešeniazáťažovej situácie : coping orientovaný na problém, alebo zameraný na emócie. Pokiaľ totiž jedinechodnotí situáciu ako ovplyvniteľnú, zvolí častejšie coping zameraný na problém, analogicky pokiaľ jesituácia jedincom vnímaná ako nezmeniteľná, prikloní sa skôr k voľbe copingu zameraného naemócie. Vedľa transakčného stojí interakčný prístup (od 90. rokov 20. st.), ktorý v súčasnostidominuje. Nekladie si otázku, či majú na copingovom správaní väčší podiel osobnostné, alebosituačné dispozície, ale zisťuje skôr, do akej miery sa oba tieto faktory podieľajú na výslednomcopingovom správaní, aká je ich vzájomná interakcia (Richard & Krieshok, 1989; Ryan, 1996). Rozdieloproti ranným osobnostným konceptom spočíva najmä v ponímaní rozsahu osobnostnýchpremenných. Zatiaľ čo v ranných prácach sa autori orientovali na rôzne špecifickejšie rysy osobnosti,u ktorých bol predpokladaný vzťah k zvládaniu záťaže, v súčasnej dobe sa objavuje skôr všeobecné56