Zásady spracovania slovníka kolokácií slovenského jazyka - vronk.net

Súčasný stav problematikyV komunikácii sa na tvorenie zmysluplných viet alebo textov nepoužívajú len jednotlivé slová, alespravidla a väčšinou ustálené, resp. relatívne ustálené kombinácie slov. Sú dôležitými stavebnýmiprvkami v každom jazyku. Kombinatorické vlastnosti slov sú uložené u používateľov vindividuálnej sémantickej pamäti a v komunikácii sa aktivujú spontánne v podobe slovnýchasociácií. Kombinatorické vlastnosti jazykových jednotiek, ich kookurenčný potenciál, ichdistribučné vlastnosti a ich kolokačný rádius sú v každom jazyku špecifické, prekaždú jazykovú jednotku tvoria jedinečnú, arbitrárne previazanú multivergentnú matricu v jejúplnosti ťažko postihnuteľných a v zásade nepredvídateľných relácií, čo spôsobuje najväčšieproblémy pri osvojovaní si a používaní cudzieho jazyka.Výskum kolokácií, resp. ustálených slovných spojení má na Slovensku tradíciu skôr v oblastiteórie (napr. Mlacek 2001, Jarošová 1999, 2000), v lexikografii bol doteraz viac sprievodnýmfenoménom na ilustráciu významov slov, hoci najnovší Slovník súčasného slovenského jazyka užoveľa koncepčnejšie a cielenejšie sleduje a opisuje kolokačné vlastnosti slov a využíva korpusovézdroje a nástroje.Prvé analýzy však ukazujú, že aj veľký slovník akademického typu môže zachytávať oblasťkolokácií len výberovo a spracovanie samostatného slovníka kolokácií je plne opodstatnené nielenpreto, že môže hlbšie, systematickejšie a vyčerpávajúcejšie zaregistrovať kolokačné paradigmyslov a ich tvarov, ale je aj osobitým typom zachytenia a zobrazenia slovnej zásoby v istejvertikálno-kaskádovitej forme (viď. Počítanie a triedenie kolokácií). Okrem toho je výskumkolokability slov v jednom jazyku dôležitým predpokladom pre detailnejší a emipricky podloženýkonfrontačný opis.V odbornej literatúre sa síce rozpracúvajú rôzne koncepcie výskumu kolokácií na základekorpusov, napr. v angličtine (Hanks), nemčine (Steyer), francúzštine (Hausmann), maďarčine(Hollos), češtine (Čermák), konkrétne ukončené výstupy, resp. hotové publikácie (azda len svýnimkou angličtiny) však ešte nie sú k dispozícii. Celkovo prevláda skepsa v dvoch zásadnýchotázkách. Po prvé nie je možné spoľahlivo rozčleniť kontinuum od voľných, typických, bežných,uzuálnych, lexikalizovaných a v rôznej miere frazeologizovaných, či idiomatických kolokácií. Podruhé počet signifikantných kookurencií stúpa s absolútnou frekvenciou výskytu slova/slovnéhotvaru a nie je možné stanoviť hranicu, resp. limit frekvenčnej distribúcie pre bázu z hľadiskavoľnej a ustálenej kombinatoriky jej kolokátov.V lexikografickej praxi sa prvý problém prejavuje tak, že kolokácie príbuznej povahy nájdeme razpri jednotlivých významoch usporiadané z hľadiska ich pomenovacieho charakterunediferencovane, len podľa niektorého kľúčového prvku, inokedy tiež v rámci významu, alerozčlenene medzi uzuálnym a lexikalizovaným typom, alebo sa ustálené slovné spojenia vyčleňujúdo osobitných blokov v hesle mimo významového členenia. Najtypickejšia je pre slovníkyhybridná forma, keď sa uzuálne kolokácie uvádzajú ako ilustrácie významu a idiomatické stojamimo významového členenia. Niekde medzi tým sa pohybujú lexikalizované, terminologické apropriálne slovné spojenia. Druhý problém sa v lexikografickej praxi prejavuje v tom, že slovníkyneuvádzajú vždy ustálené slovné spojenia z horného pásma frekvenčnej distribúcie, ale výbertypickej ilustrácie je často len náhodný a intuitívny. Asociatívne experimenty ukázali, že ajsamotní lexikografi odmietnu ako dobré a prototypické nimi uvádzané slovné spojenia, ktoréuviedli v slovníku, ak proti nim postavíme frekventovanejšie kolokácie, ktoré v slovníku uvedenénie sú.5