Apríl 2011 - ŽSR

javovať prvémechanickézariadenia uľahčujúcepokládku koľajových polí.S výhybkami zas pomohliparné žeriavy,ktoré však boliprioritne určené naodstraňovanie nehôd.Ani dopravamateriálunebolajednoduchá. Robotnícimali k dispozíciilen ručne tlačenéKliešte naprenášanie vozíky s nosnosťoupodvalovniekoľko ton. Aka koľajnícnepotrebovali žiadenmateriál, chodievali s pracovnýminástrojmi dokonca pešo. Neskôr im prácuuľahčili jednokoľajnicové vozíky zvanéMaderony alebo podvozky francúzskehoinžiniera Colleta zvané Diplory. Tie vodvojici umožňovali prepravu akéhokoľvekmateriálu, dokonca aj zmontovaných koľajovýchpolí. Situácia v preprave materiálua náradia sa výrazne zlepšila až začiatkom20. storočia, keď sa začali používať vozíkypoháňané spaľovacími motormi.Rozchodky na meranie rozchoduPo vybudovaní koľajového zvršku,ale aj pri jeho opravách je potrebné zisťovaťjeho polohu a stav a podľa potreby houpraviť. Dnes na to slúžia presné meraciea vyhodnocovacie zariadenia a pri úpravesa používajú výkonné podbíjačky. V minulostivšak nič z toho nebolo k dispozícii. Naprekontrolovanie výškovej polohy slúžilasúprava troch zámerných krížov rovnakejvýšky, ktoré sa položili na hlavu koľajnicea pohľadom sa zisťovali výškové rozdiely.Prácu s krížmi neskôr uľahčili priezoryv krížoch a sklápacie stojany. Na zistenieprotiľahlosti koľajnicových stykov sa používalijednoduché alebo dvojitéuholníky. Meranie prevýšeniakoľajnicových pásovsa robilo pomocou vodováhyso zvislým posuvnýmmeradlom na jednom koncialebo príložnou vodováhoua latou s pravouhlým klinomna jednom konci, ktoréhoprepona bola schodovitoorezaná. Na zistenieveľkosti dilatačnýchškárslúžili kovové kliny s meracoustupnicou. Dôležitými meradlamiboli, a doteraz aj sú, rozchodky nameranie rozchodu. Používalo sa veľatypov, niektoré aj s prídavnou libelouna meranie prevýšenia. Rozchodkamusí vždy mať jednu pevnúa jednu posuvnú pätku s meradlom,na ktorom sa odčítavarozchod. Na meranie rozchoduv súvislom úseku sa neskôr začalipoužívať pojazdné rozchodky, ktoréumožňovali zápis nameraných hodnôt napapierový pásik. Najprimitívnejšie meradlása používali na zistenie vzopätiakoľajníc v oblúkoch – tenká pevná šnúraa presné pravítko. Tie sa postupne nahradiliprístrojmi na optické meranie. Ďalšiemeradlá slúžili na zistenie opotrebeniakoľajníc a častí výhybiek. Patrili k nimrôzne šablóny, prístroje s posuvnými meradlamina zisťovanie úbytkov materiálu,meradlá na opotrebovanie srdcoviek, jazykova podobne.SochoryPrvými nástrojmi na úpravu polohykoľaje boli drevené a železné sochory nasmerové a výškové úpravy, podbíjalo sapomocou ručných podbijákov (špeciálnetvarovaný krompáč alebo motyka) a železnýchubíjadiel (tyč na konci rozšírenáa ohnutá). Podbíjanie s takýmitoprimitívnymi nástrojmisi vyžadovalo mimoriadnupozornosť. Nesprávnepodbitý podval bol náchylnejší napoškodenie a hrozilo poškodzovanieďalších častí koľajového roštu. Pretobola snaha, aby podvaly podbíjali približnerovnako silní robotníci vycvičenína rovnomerné podbíjanie. Správnosťpodbitia sa dala vyskúšať železnou tyčous rozšírenou pätou alebo dutou guľouna reťazi, ktorou sa buchlo po podvale.Podľa zvuku, ktorý úderom vznikol,traťový robotník vedel, či je podval správnepodbitý, alebo nie. Ak došlo k nadmernémupodbitiu podvalu, znižovanie sadalo urobiť búchaním drevenej palice pokoľajnici nad podvalom alebo odstránenímštrku a opätovným podbitím.Najnamáhavejšou prácoubolo zdvíhanie koľaje pri úpravevýšky. Preto boli ďalšími nástrojmi,ktoré sa začali používaťZ HISTÓRIE ŽELEZNÍCkrompáčov, fúrikov a pušného prachuPodvozky Diplory s vyobrazením niektorýchmožností použitiaMechanickálopata určenána podsypávaniepodvalovRučný zdvihák používaný pri úpravevýšky koľajev traťovom hospodárstve, mechanickézdviháky. Spočiatku to boli rôznepákové zdviháky, neskôr aj skrutkovéalebo pätkové.Lopatky, vidly, prehadzovačkyV medzivojnovom období sa namnohých tratiach v Československuzvyšovali traťové rýchlosti, čo vyžadovalopresnejšiu úpravu výškykoľaje. Voľba padla na podsypávanie,ktoré sa úspešne používalov západnej Európe. Prvými nástrojmiboli jednoduché plochélopatky. Podsypávanie sa vykonávalotak, že sa na lopatkunaložilo potrebné množstvodrobnozrnného štrku, lopatkasa umiestnila pod podvala trhnutím lopatky sa štrk uložilna svoje miesto. Takýto spôsob všaknebol dostatočne presný a nezaručovalrovnomerné rozdelenie štrku. Preto sa neskôrzačali používať mechanické skriňovélopaty s tromi klznými rozdeľovačmi. Donich sa nakladal štrk odmernou lopatoua pomocou troch pohyblivých nástavcovsa rozprestieral pod podval.Jednou z najnamáhavejších činnostípri opravách železničných tratí v minulostibolo čistenie štrkového lôžka. Jedinýminástrojmi boli vidly na štrk a prehadzovačka.Prehadzovačku tvorilo akési naklonenésito, na ktoré sa hádzal znečistenýštrk. Nečistoty potom prepadávali cez sitoa štrk sa skotúľal po site dole, pričom saz neho ešte uvoľňovali nalepené nečistoty.Použite vidiel alebo prehadzovačkyvšak bolo nehospodárne – vyžadovalobuď veľký počet pracovníkov, alebo veľačasu. Preto niet divu, že jedným z prvýchdruhov prác v traťovom hospodárstve, kdesa nasadila mechanizácia, bolo čistenieštrkového lôžka.Aj keď bolo prvé storočie železníc naSlovensku z pohľadu traťových robotníkovveľmi namáhavé, dokázali, že ajs pomocou jednoduchých nástrojov jemožné zabezpečiť bezproblémovú železničnúprevádzku. Do dnešných dní sa podarilozachovať niekoľko predstaviteľovtýchto nástrojov. Záujemcovia ichmôžu vidieť napríklad aj v Železničnommúzeu Bratislava východalebo v Múzeu dopravySTM pri bratislavskej hlavnejstanici. V obidvoch múzeáchje vytvorená maláexpozícia venovanápráve začiatkom traťovéhohospodárstva.MichalTUNEGAfoto: archív MDC17 ŽELEZNIČNÝ SEMAFOR 4/2011