židovstvo ako liaheň svetového židovstva. Hromadné vyvražďovanie židovskéhoobyvateľstva strieľaním <strong>pre</strong>dstavovalo výz<strong>na</strong>čný rys nemeckého vedenia vojny.Podľa Hitlera malo byť zavraždených 5 miliónov sovietskych Židov. Podobný osudmali očakávať aj Židia deportovaní z iných európskych krajín <strong>na</strong> obsadenésovietske územie. (Pozri prílohu 12). Pohotovostné oddiely (Einsatzgruppen)dostali za úlohu realizovať toto masové strieľanie. Spočiatku to boli popravy vmenšom rozsahu a keď si <strong>na</strong> to zvykli, tak <strong>na</strong>sledovalo strieľanie v masovommeradle. K prvej hromadnej poprave zastrelením došlo 2.júla 1941 v ukrajinskommeste Lutsk, kde príslušníci zvláštneho komanda zastrelili viac ako 1100 Židov.Himmler <strong>na</strong>vštevoval miesta jednotlivých masakier a dostával aj písomné hláseniaod Einsatzgruppen, že genocídne akcie boli úspešne vyko<strong>na</strong>né. Najväčší masakertrval dva dni, odohral sa v októbri 1941 v Babi Jaru <strong>na</strong> okraji Kijeva a bolo pri ňomzastrelených 33 000 Židov.Pre Hitlera <strong>na</strong>stal čas, aby spečatil svoje proroctvo a splnil sľub týkajúci salikvidácie európskych Židov. Prechod k vyhladzovaciemu "riešeniu problému"sovietských Židov z<strong>na</strong>me<strong>na</strong>l "konečné riešenie" <strong>pre</strong> všetkých Židov. Prípravaďalších fáz genocídneho programu trvala od roku 1941 do roku 1942.Najvýz<strong>na</strong>mnejšími udalosťami bolo vybudovanie táborov smrti. V Osvienčimevyskúšali Nemci prvé "malé" plynové komory s cyklónom B (kyanovodík) a takzavraždili asi 850 osôb. Systematicky sa začalo s vyhladzovaním v roku 1942 vOsvienčime - Birke<strong>na</strong>u. V Chelmne začali Nemci s vyvražďovaním Židov z geta vLodži v plynových vozňoch. Ďalšie tábory smrti boli už spomí<strong>na</strong>né koncentračnétábory - Belzec, Sobibor, Treblinka.(Pozri prílohu 11).4.4.1 Konferencia vo Wannsee - Berlín 20.1.1942Na konferencii sa hovorilo o "Konečnom riešení" 11 miliónov európskychŽidov. Podľa Eichman<strong>na</strong> vysokí úradníci, oficieri SS vyslovili súhlas s toutoskutočnosťou. Nie je však pravdou, že tu sa rozhodli o vyhubení Židov, <strong>pre</strong>tožetragédia masových vrážd Židov bola v tom čase už dlho skutočnosťou. (Pozripríloha 7).4.4.2 Deportácie. Deportácie <strong>na</strong> SlovenskuNásilné vysťahovanie židovských občanov do <strong>na</strong>cistických vyhladzovacíchtáborov sa začalo v roku 1942. Medzi nemeckým obyvateľstvom boli nesmiernepopulárne. Antisemitská výchova sa <strong>pre</strong>javila v plnom rozsahu. Boli však ajvzácne výnimky, keď <strong>na</strong>príklad Nemci pomohli približne 10 000 nemeckým Židomuniknúť deportáciám a ukrývali ich. Známy je aj prípad osobného protestu biskupaWurma, ktorý <strong>na</strong>písal Hitlerovi list odsudzujúci vyhladzovanie Židov.24
A ako to bolo s deportáciami zo Slovenska? Okolo výkladu deportácií sazrodilo mnoho legiend a mýtov, ktoré zrejme úzko súvisia aj s protirečivýmvýkladom Slovenského štátu. Revizionistickí historici (prof. Milan S. Ďurica a prof.František Vnuk) o holokauste tvrdia, že za všetko môžu Nemci a Slováci <strong>na</strong> tomnemali účasť. S<strong>na</strong>žia sa <strong>pre</strong>dovšetkým zbaviť zodpovednosti Slovenského štátu zavyvraždenie troch štvrtín židovskej komunity (57 000 osôb). Dokonca priminuloročnom 60. výročí deportácií zo Slovenska sa opäť ozývali hlasy o<strong>na</strong>cistickom nátlaku, že celú akciu poza chrbát <strong>pre</strong>zidenta, vlády i parlamentu tajnezosnoval <strong>pre</strong>mier V. Tuka, ale keď sa "obídení" ustavní činitelia dozvedeli, ževysťahovaných vraždia, tak deportácie vraj dali zastaviť. Polopravdy sa zmenili <strong>na</strong>účelovú lož. Poďme sa pozrieť <strong>na</strong> to, ako to v skutočnosti bolo podľa výz<strong>na</strong>mnéhoslovenského historika Dr. Iva<strong>na</strong> Kamenca. Pri skúmaní deportácií treba vychádzaťz faktu, že tragédia sa nezačala ani pri <strong>na</strong>kladaní do dobytčích vagónov, ani <strong>pre</strong>dbrá<strong>na</strong>mi plynových komôr, tam "iba" logicky vyvrcholila. Začí<strong>na</strong>la sa už v čase, keďsa vyčlenila (podľa majetkového, náboženského či rasového kritéria) skupi<strong>na</strong> 89000 občanov, ktorých vládnuca moc oz<strong>na</strong>čila za nepriateľov štátu, národa zapríčinu všetkých problémov, ktoré slovenskú spoločnosť postihli. (Kamenec, I2002: Fakty o deportáciách. In: Plus 7 dní, 2002, str.76-80).Systematické protižidovské opatrenia sa stali súčasťou vládnych izákonodárnych <strong>na</strong>riadení Slovenského štátu, samovládnucej Hlinkovej slovenskejľudovej strany a jej orgánov, <strong>na</strong>jmä Hlinkovej gardy. V roku 1940 po prijatí"arizačného záko<strong>na</strong>" sa začala likvidácia židovského majetku. Z približne 12 300židovských firiem bolo arizovaných len približne 2000, ostatné boli likvidované.Predmetom arizácie bolo aj 100 000 ha pôdy, 10 000 Židov stratilo prácu a muselosa rekvalifikovať. S<strong>na</strong>ha o vytvorenie get, či pracovných táborov <strong>na</strong> Slovenskunebola možná <strong>pre</strong> nedostatok fi<strong>na</strong>nčných prostriedkov. Prostriedky, ktoré boliodobraté Židom by museli byť použité <strong>na</strong> ich <strong>pre</strong>vádzku. Týchto prostriedkov všakuž viac nebolo - arizácia a likvidácia židovského majetku z<strong>na</strong>me<strong>na</strong>li nie <strong>pre</strong>vodtohto majetku do "arijskych" rúk, ale ich rozkradnutie. Systematické zbavovaniepolitických, občianskych a <strong>na</strong>koniec aj základných ľudských práv vyvrcholiloformálne vydaním vládneho <strong>na</strong>riadenia o právnom postavení Židov - tzv.Židovského kódexu (september 1941). Toto <strong>na</strong>riadenie, ktoré zaviedlo do praxerasový princíp, patrilo k <strong>na</strong>jkrutejším antisemitským právnym normám v modernýchdejinách Európy. Židia sa tak stali úplne bezprávnou skupinou obyvateľstva a <strong>na</strong>jeho základe sa 25. marca 1942 začali deportácie "<strong>na</strong> práce v nových domovoch<strong>na</strong> východe".Edita Grosmanová z Humenného, manželka spisovateľa LadislavaGrosma<strong>na</strong> autora diela Obchod <strong>na</strong> korze, ktoré sa <strong>pre</strong>slávilo svojou filmovouverziou, spomí<strong>na</strong> <strong>na</strong> toto obdobie takto: "Mala som sedemnásť. Moja sestra bola odva roky staršia. Do Popradu nás priviezli z Humenného. Keď sme sa ocitli <strong>pre</strong>d25