August 2009 - ŽSR

CESTUJTE S NAMIŽelezničné stanicev Iráne sú prísne stráženéDovolenkovať sa dá všelijako, napríkladaj spoznávaním kultúr ďalekých krajín. Irán medzibežne vyhľadávané lokality nepatrí. Vedomostinašinca o tejto republike sú väčšinou chabé,nevylepšujú ich ani prevažne negatívne správyz našich médií. Ani tie však neodradili trojicuslovenských železničiarov, ktorí v priebehu dvochtýždňov navštívili 7 miest v Iráne. Blízkovýchodnákrajina totiž skrýva aj nádherné poklady...Perlou Iránu je mesto Esfahan s očarujúcimi mešitami, záhradami a s jedným z najväčších námestína svete.V meste Kašan sú sprístupnené domy bohatých remeselníkov,obchodníkov a výrobcov kobercov. Bývalav ňom rodina so služobníctvom, teraz je v dome zriadenémúzeum.úpätia posvätnej hory Ararat voOd východnom Turecku odchádza12-miestny mikrobus smerujúci do centraniekdajšej slávnej Perzie. Je preplnený.Medzi dvadsiatimi cestujúcimi sa tlačiaaj traja cudzinci. Edmund Škreňo zo Železničnejenergetiky Bratislava, RadoslavBednarčik z TÚI Prešov a Trebišovčan PavolMusiejovszký zo ZSSK CARGO smerujúk hraniciam, aby sa podvečer dostali taxíkomdo iránskeho Tabrízu. Vyhladnutípo dvojdňovej ceste sa zastavili v reštaurácii.Tie sú pre Iráncov drahé, aj keď porciaza 3,5 € bola veľká. – Majú dosť obmedzenývýber, celé dva týždne sme s menšímivariáciami jedli „chelo kebab“. Toje kuracie jedlo marinované a pečenéna ražni, podávané s ryžou, pečenýmiparadajkami a cibuľou. A k tomu arabskýchlieb, ten jedia so všetkým, – opisujeRado miestnu gastronómiu. Do mestaZandžán, známeho výrobou nožov, saviezli autobusom. Cesta im plynula rýchlo,pretože pustá krajina je preťatá 6-prúdovýmidiaľnicami. Iránski vodiči nepoužívajúsmerovky ani spätné zrkadlá, klaksónomdávajú signál na odbočenie. Alehaváriu tam naši cestovatelia nevideli. –Ľudia boli milí, prívetiví, na ulici bežaliza nami, len aby sa pozdravili, podaliruku. Nemali sme pocit, že by nás chceliošmeknúť. Vysvetľovali, že im to zakazujeislam, takže sme sa cítili bezpečne.Najmä mladí študenti, čo vedeli trochapo anglicky, boli veľmi radi, pretoženiektorí sa prvýkrát rozprávali s cudzincom,– približuje Edo mentalitu Iráncov,ktorú pocítili aj v čajovniach. – Prihováralisa nám, opisovali najmähistóriu miest. Odhadovali,že sme z Ruska, alebo inéhovýchodoeurópskeho štátu. Boliz nás takí unesení, že ako hostiasme mali všetko zadarmo, –spomína Rado na čajovne s vodnýmifajkami. Alkohol je tamprísne zakázaný, za pašovanie súfyzické tresty. Aj naši železničiarimuseli dodržiavať určité pravidlá.Pri fotení žien je lepšie vypýtaťsi súhlas.V religióznych mestách ženyzahalené šatkami uhýbali pohľadmi,no v turistickým centráchzasa vyslovene po nich pozerali,zdravili ich. Pri ceste cezK originálnej atmosfére čajovní prispievala ajšpecifická zandžánska hudba. Hudobníkomvôbec neprekážalo, ak si ich nástroje na chvíľupožičala aj trojica železničiarov – EdmundŠkreňo, Pavol Musiejovszký, Radoslav Bednarčik(zľava). Žiaľ, ušiam ich tóny nelahodili.Obrusy sa môžu vyrábať aj pomocou pečiatoks rôznymi vzormi, ktoré sa namáčajú doprírodných farieb a pritláčajú na bielu látku.Starí majstri sú hrdí na svoju robotu, ťažko sas nimi zjednáva, v cene nepoľavia. Našim kolegomsa to podarilo.Teherán do Kašanu, mesta s domami bohatýchremeselníkov, si všimli, že mestskýautobus je v strede predelený. V prednejčasti sedeli muži, v zadnej ženy. Jeneprípustné, aby ste sedeli vedľa cudzejženy. Do najkrajšieho mesta v Iráne– Esfahanu, s očarujúcimi mešitamia záhradami, cestovali nočným vlakom.Kúpili si lôžka I. triedy, lenže ich miestaim obsadili domáci, aj napriek tomu, žeboli na meno. Sprievodca to vyriešil svojsky,ponúkol im svoje kupé, kde mali nakoniecväčšie pohodlie. Šesťhodinová trasav lôžkovom vozni ich vyšla na 2,5 €. Zaujímavosťouna iranských železniciach jeaj to, že železničné stanice sú prísne stráženéa cestujúci pri vstupe do staničnéhoobjektu prejde kontrolou cez rampy.Po výlete do Perzepolisu, sídla perzskýchkráľov, sa dostali do Širázu, mesta záhrada básnikov. Odtiaľ zasa leteli miestnou aerolinkouna ostrov Kiš v Perzkom zálive,blízko Dubaja. Samozrejme, letušky boliv čiernom a tváre si zakrývali šatkami. Popobyte pri mori sa letecky sa cez Teherána Istanbul vrátili na Slovensko. – Iráncisú citliví, keď ich nazvú Arabmi. Oni súPeržania, nasledovníci ríše, kde vzdelanosťa slušné spôsoby boli samozrejmosťouuž pred 2500 rokmi. Kým my mámeveľké medzery o ich živote, oni sa napriekobmedzeným možnostiam cestovaniavypytujú cudzincov na ich životnýštýl, – uzavrel Edo rozprávanie o zážitkochv Iráne.(balky)Foto: Edmund Škreňo, Radoslav Bednarčik15 ŽELEZNIČNÝ SEMAFOR 8/2009