Narocni -236ivotné situace - Pf UJEP

formy komunikácie našej duše s našim egom. Duša nemá jazyk ako naše ego a preto jejformy komunikácie sú odlišné. Vyjadruje sa napríklad obrazmi a príbehmi v snoch,telesnými symptómami: bolesťou, poruchami pohybového aparátu, organickýdysfunkciami a podobne. Duša sa vyjadruje sa aj psychologicky: obsesiami, kompulziami,masochistickým a sadistickým nutkaním, depresiami, pocotami prázdna a úzkostia podobne. Toto všetko sú prejavy duše, jej komunikácia s nami, s našim egom. Je tragédiazápadnej vedy, hlavne psychiatrie, že túto tak dôležitú a prirodzenú komunikácie častokrátpokladá za duševné symptómy (poruchy) a snaží sa ich liečiť. Takýto prístup je tragickýma veľmi škodlivým zásahom do integrity organizmu a osobnosti z nedozernýminegatívnymi následkami.Thomas Mooreznámy profesor psychoterapie a bývalý kňaz a mních hovorí, že ak: „zanedbávamedušu, neprejaví sa to priamo. Poznáme to, podľa takých príznakoch ako sú nutkavéneurózy, závislosti, násialia a strata zmyslu života. Sme v pokušení tieto symptómyizolovať a jeden po druhom ich vykoreniť. Našim hlavným problémom pritom je, že smestratili múdrosť týkajúcej sa duše a vôbec záujem o ňu.“Moore (1997) však upozorňuje, že žiť oduševnelý a duchovný život neznamená žiťprísne, asketicky, ponorený do motlitieb. O takomto spôsobe hovorí, že je protikladomskutočnej oduševnelosti a duchovnosti. „Duchovná osobnosť je komplikovaná,mnohovrstevná a utváraná bolesťou i radosťou, úspechóm i zlyhaním. Život prežívanýduchovne nie je možný bez okamžikov temnoty a období pošetilosti.“Oduševnelý a duchovný život v tomto zmysle znamená opak toho, ako nútia žiť svojichvyznávačov rôzne cirkvi. Žiť v súlade s vlastnout dušou a duchom teda znamená podriadiťsa jej potrebám a tiahnutiam. V praxi to znamená nekorigovať, neznásilňovať dušuspoločenskou morálkou, nábožesnkými dogmami a prikázaniami, zábranami čipredsudkami a spoločesnkými zvykmi a normami. Znamená to žiť tak, ako to naša dušapotrebuje a to sa často prejavuje rôznymi podivnosťami a zvláštnosťami. Duša nás častonúti byť pošetilými, správať sa nelogicky, detinsky, pokorne, núti nás riskovať, objavovaťtemné stránky duše, života, sexuality a podobne.Thomas Moore (1997) upozorňuje, že s rôznymi symptómami by sme malizaobchádzať tak, že budeme pozorovať to, čo duša robí a počúvať to, čo nám hovorí. „Jeznačným pokušením tiahnuť k opaku toho, čo ukazuje (duša). Osoba ztotožnená so svojouzávislosťou si myslí, že zdravie a šťastie nájde v dosiahnutiu nezávislosti. Presunúť satýmto smerom je však mylné. Takáto osoba potom zotrváva ďalej v rovnakýchproblémoch, lenže z druhej strany. Túžba po nezávislosti udržuje ono rozštepenie ďalej.“V podstate ide o to, aby sme sa naučili vnímať symptómy, ktoré máme nie ako poruchy,ale ako prejavy, komunikáciu našej duše, ktorá sa sťažuje, túži po zmene alebo vyjadrujesvoju nespokojnosť s tým, že nie sú napĺňané jej potreby. Proti symptómom Moore pretoodporúča nebojovať, nesnažiť sa ich odstraňovať, tak ako to robí psychiatria a klasickápsychológia, psychoterapia, ale volne ich nechať prejavovať a snažiť sa im porozumieť.Porozumieť tomu, čo nám týmto symptómom duša oznamuje, čoho sa jej nedostáva.45