Narocni -236ivotné situace - Pf UJEP

vždy zaujímavé, tajuplné, aktívne a zmysluplné i po celý život. Ak sa tento proces zastaví,napríklad v dôsledku skrývania a potláčania citov a emócií vo vzťahu, partnerský vzťahstráca motiváciu a postupne zmysluplnosť svojej existencie. Časom začne byť nudný,neproduktívny a partneri strácajú energiu na jeho uchovanie. Niektorí jedinci sa snažiatento regresívny proces zastaviť tým, že vo zvýšenej miere sa venujú rôznym spoločnýmaktivitám: záujmom, budovaniu domácnosti alebo rodiny, náboženstvu a podobne.Spoločné aktivity dokážu partnerov motivovať k spolužitiu a prinesú im aj čiastočnéuspokojenie. Avšak jeden základný a nenahraditeľný faktor partnerského vzťahu zostanenenaplnený. Partnerom zostane pocit hlbokého vnútorného osamotenia. Tento pocit sastráca len vtedy, ak partneri dosiahnu taký stupeň duševného, emocionálneho, telesného,vrátane sexuálneho a aj duchovného zblíženia, že, ako konštatujú stúpenciexistencionalizmu a fenomenológie (Maslow, Buber, Rogers, Fromm a iní), prestanúuvažovať v reláciách ja a ty a začnú uvažovať, myslieť v reláciách my, ako jedna entita,jeden subjekt bytia. Podotýkame však, že v takomto vzťahu nejde o totálnu citovúzávislosť, tento poruchový fenomén je o niečom celkom inom, ale o vzťah rovnocennýchbytostí, ktorí dokázali byť natoľko samy sebou, že sa vedome a cielene, na istej úrovnivedomia a bytia, „odovzdali„ pocitu vzájomného „zjednotenia„, ako dôsledku najhlbšiehostavu zblíženia.Pocit osamotenia človek dokáže po istú mieru potláčať tak, že sa stáva emocionálnenecitlivým alebo tak, že sa mu vyhýba zvýšenou duševnou alebo telesnou aktivitou. Tietospôsoby reagovania dokážu len utlmiť prežívaný pocit osamotenia, ktorý sa prejavujenespokojnosťou, prázdnotou, úzkosťou alebo inou bolesťou na znesiteľnú alebo prijateľnúúroveň. Nedokážu však naplniť človeka hlbokou radosťou, spokojnosťou a pocitomskutočného, hlbokého šťastia. Erikson (1968) konštatuje, že takýto jedinci zostávajú vstarobe žiť s pocitom nenaplneného života, s pocitom sklamania, nespokojnosti azatrpknutia.Neexistuje nijaká magická metóda na zistenie, či je naše skutočné emocionálne jazamaskované alebo nie. Skryté emócie sa vždy nakoniec, aj keď možno len náhodou,prezradia. Ukrývané pocity sa ťažko odhaľujú hlavne vtedy, keď máme silný dôvod, prečoich popierať. Ak sa otvorene rozprávame s príbuznými a priateľmi a zdôverujeme sa im sosvojimi pocitmi, pravdepodobne si svoje emócie plne uvedomujeme.Úprimné rozprávanie o vlastných pocitoch môže mať svoje pasce. Keď sa odhalímeiným ľuďom, riskujeme, že sa dostaneme do nevýhodného postavenia, pretože imposkytneme informácie, ktoré by mohli použiť proti nám. Ak však naša dôvera inšpirujedruhú osobu, aby nám vrátila priazeň tým, že dôveruje ona nám, obaja budeme v rovnakejpozícii. Preto potrebujeme vedieť posúdiť, kedy je bezpečné a užitočné svoje pocityprezradiť, a kedy je lepšie nechať si ich pre seba. Cit pre to, kedy sa bezpečne vyjadrovať,môžeme získať len praxou.Sebaodhaľovanie si vyžaduje čas a postup malými krôčikmi, pričom každý z nichmusí nájsť odozvu u druhej osoby. Výskum potvrdil známu skutočnosť, že ženy sú vovšeobecnosti lepšie pripravené prezrádzať informácie o sebe, o svojich emóciách a citoch,27