Narocni -236ivotné situace - Pf UJEP

(oddelenie od celku). Ak dané objekty (hmotné alebo psychické) nevlastní, vzniká u nejtúžba, závisť alebo žiarlivosť. S pocitmi pripútanosti vzniká radosť, pocit pýchy, akvlastníme niečo čo iní nevlastnia, ale aj utrpenie, nespokojnosť a vnútorné napätie, ktorésúvisia s obavou, strachom, že danú vec stratíme, prípadne bolesť, ak danú vec (ide tu aj opsychické kvality ako je vzťah, prestíž, postavenie a pod.) aj skutočne stratíme. Uchto 49tento stav prirovnáva k neurotizmu súčasného západného človeka.Oddelené individuálne vedomie keďže nie je v kontakte s celým kozmickým(unitárnym, kolektívnym) vedomím, s celou skutočnosťou môže vnímať len tie javy, ktorésú prístupné jeho oddelenej časti. Tieto javy sú potom samozrejme skreslené a skresleniesa ďalej zvyšuje tým, že naše individuálne vedomie prostredníctvom ega – mozgovejčinnosti a myslenia si o týchto „iluzórnych javoch“ vytvára následné vlastné interpretácie.Budhistická psychológia tento stav a proces nazýva iluzórnym svetom javov.Budhistickým konceptom rozširovania vedomia sa človek môže sprístupniť častiamreality, ktoré sa nachádzajú za hranicami oddeleného individuálneho vedomia. Človek sirozširuje spektrum vnímania ďalších častí, dimenzií celku, ktoré boli predtým neprejavené.K tomuto účelu slúžia transcendentné meditácie, špeciálne techniky a systém učenia, ktoréčloveku pomáhajú prebúdzať (budha-osviecovať) a chápať predtým neprejavené anerozvinuté dimenzie osobnosti. Zároveň sa človek učí zbavovať sa iluzórnych predstáv osvete, naučeného a umelo vytvoreného iluzórneho sveta javov. V rozšírených stavochvedomia človek už nie je viazaný len na zúžené oddelené individuálne Ja vedomie, alespája sa aj s ostatným celkom zjednoteného (unitárneho) vedomia a zjednoteného Ja. Týmsa kvalitatívne mení jeho vnímanie, prežívanie, a teda aj správanie, hodnoty a celkovébytie. Jung nazýva toto nové poznanie a novú psychickú kvalitu hlbším centrom bytia.Sekundárnym ziskom zjednoteného vedomia a zjednoteného Ja je, že človek si vnímanéobjekty už nemá tendenciu psychicky neprivlastňovať, identifikovať sa s nimi a pripútavaťsa k ním, pretože v hlbšom centre seba samého nechal rozplynúť tú časť svojej osobnosti –ego, ktoré túto tendenciu a schopnosť malo. V zjednotenom celku už nie je psychickásubstancia – ego, ktorá by takéto aktivity mohla vykonávať. Naša identifikácia apripútanosť s objektmi (ľuďmi, vecami, pocitmi, túžbami a podobne) spôsobovala, že smeboli týmito „objektmi“ pohlcovaný, teda strácali sme nad nimi kontrolu a ony ovládali nášpsychický život. To vytváralo náš pocit neslobody a večného vnútorného nepokoja, čonásledne bolo príčinou vzniku našich neuróz, psychóz, somatických ochorení apsychosociálnych porúch. Elimináciou samotného jadra týchto prvotných príčin našichtrápení dosahuje budhistická psychológia vnútorné oslobodenie sa človeka, vnútorný pokoja normálne, zdravé duševné, somatické, sociálne a duchovné bytie. Tento proces je všakdlhodobý a niekoľkofázový. Po jeho ukončení človek už nevníma seba samého oddeleneod ostatného vedomia a súcna, aj keď si je paradoxne vedomý seba samého, teda svojejindividuálnosti. Toto konštatovanie sa nám môže zdať nelogické, ale vo vyššej úrovni48 Kroulíková, D.: Budhizmus a psychologie. In: Psychologie dnes,4, 2005, s. 35-37.49 Uchto,T.: O zpusobu fungovaní mysli a její přirozenosti. SJK, Praha 1998.109