Opýtali sme sa - Lesy SR š.p.

Otec a synľudia a lesyKnihaPodnikový časopisLesnícka školav Remetských HámrochTabuľa a jej autorDnes, žiaľ, vidím opačný extrém. Priemerkyuž dávno máme, ba aj výškomery sa stali súčasťouvýbavy správy, no legislatíva, ako keby vykročilaopačným smerom. Prebierky do 50 rokovsú kľúčom k výchove porastov. Ja nerozumiem,ako sa ich vyznačovanie mohlo presunúť medzinezáväzné činnosti. Je to nielen nepochopiteľnéignorovanie bezpečnosti a kontroly práce robotníkov,ale predovšetkým neúcta voči dekretovskymtradíciám slovenského lesníctva. A akomá hospodár bez vyznačenia ťažby vydať súhlasna jej vykonanie?! Počas šiestich rokov, keď somúčinkoval ako komisár pri skúškach OLH z predmetuťažba dreva prešlo cezo mňa okolo 700frekventantov, no ak by mi niektorý z nich tvrdilniečo takéto, asi by som neuveril, že to môžemyslieť vážne. A odrazu je prebierka len odporúčanýmzásahom. Quo vadis, slovenské lesníctvo...?K stromom máš vzťah nielen ako praktický lesník, ale aj akopropagátor a záchranca jedinečných exemplárov..Pred časom mi v Matici Slovenskej vyšla knižka „Vzácne drevinyv okrese Sobrance a Michalovce“. Kniha mala celkom úspech, robili sauž dve dotlače. Čitateľovi som v nej ponúkol pohľad na dendrologickérarity, ktoré na Zemplíne máme. Je tu popísaný aj topoľ biely, ktorý boldo mája 2004 s prsným priemerom 425 cm najmohutnejším stromomSlovenska. Za roky práce som stromy nielen fotil, meral, ale ak sa dalo,tak aj pomáhal pri ich záchrane. Napríklad do dutiny hnilobou poškodenéhokmeňa druhého najmohutnejšieho duba letného na Slovenskuv Rakovci nad Ondavou sme kedysi vliali 23 kubíkov betónu a vložilidve tony roxoru. Tento vyše 500 ročný mohykán sa nám potom odmeniltým, že bohato zarodil. Na jeho posviacke bolo vtedy vyše 1000 ľudí.Vzácne stromy si však doprajem aj doma. Už vyše 30 rokov vysádzamna rodičovskom pozemku pri dome súkromné arborétum. Robím tonielen pre vlastné potešenie, ale dnes už i pre vnukov. Syn Ladislav,ktorý je tiež lesníkom, nám spolu s nevestou doprial radosť z Ladislava„tretieho“. Tento má zatiaľ len tri roky, no verím, že láska k stromomi k bocianom sa prenesie aj na neho...O bocianoch sme sa však ešte nerozprávali...Som dlhoročný spravodajca a v súčasnosti aj predseda občianskehozdruženia CICONIA, ktoré sa v okresoch Michalovce, Sobrance a Trebi-Vo svojich článkoch sa Ladislav Maxim často vraciak milovanej lesníckej škole v Remetských Hámroch.Škole, ktorá sídlila uprostred parku v historickomkaštieli grófky Vanderbildtovej, no v ktorejmu nebolo dopriate doštudovať. Požiarv nočných hodinách z 31. januárana 1. februára 1956 bol príčinou zánikuhlavnej budovy školy, ktorá ľahla popolom.Fotografia, ktorú uverejňujeme jeoriginálna pohľadnica. PätnásťročnýLadislav ju posiela domov so slovami„mamičke k narodeninám ešteveľa rokov života a božieho požehnania“.Zo školy ostali popožiari len tri kamenné oblúky,ktoré sú dnes súčasťou fasádynového detského domova.Práve na týchto oblúkoch pribudnetohto roku vďaka iniciatívekolegov z Odštepnéhozávodu Sobrance informačnátabuľa, ktorá bude pripomínaťlesnícku školu ako ďalšiez mnohých významnýchmiest slovenského lesníctva.Miest, bez poznania ktorýchlen ťažko dospejeme k prirodzenejhrdosti na profesiu,ktorá je naším osudoma zmyslom.Zo školy ostali len arkády ...šov stará o bocianov. Všetko začalo v roku1982, keď v českom časopise „Naší prírodou“bola uverejnená výzva k 50. výročiuprvého sčítania bocianov. Ako podpredsedaOV SZOPK som sa s kolegami pustildo sčítania. Zistilo sa, že za tých 50 rokovklesla početnosť bocianov o 50 %. To bolimpulz k dlhodobej činnosti, v rámci ktorejchránime i budujeme bocianie hniezda.Je to časovo aj finančne veľmi náročnáčinnosť, ktorú nadšenci, najmä členoviaz Českej republiky, robia bez akejkoľvekpodpory štátu. Ale prináša výsledky. Napríkladaj v tom, že nám elektrikári užprestali zhadzovať hniezda. Rekordéromv počte hniezd je obec Zemplínske Hradište,ktorú voláme bocianopolis. Aj v tomtoroku tam tieto pozoruhodné vtáky obsadili18 hniezd z 24.Posledná otázka patrí Ladislavovi„druhému“. Asi nie je vždy jednoduchébyť synom otca, ktorého lesníckemeno je všeobecne známe....Na to vám môžem odpovedať veľmijednoducho – som na otca hrdý. A bol bysom rád, keby mohol byť aj on na mňa.Postupne nadobúdam skúsenosti - začínalsom ako pilčík, bol som pestovateľomna správe, manipulantom na sklade,mechanizátorom na závode, dnes somtechnikom lesnej škôlky v SobraneckýchKúpeľoch. Myslím, že začínam hodnotetoho, čo otec pre lesníctvo,no najmä pre les robil,dobre rozumieť...Lesník 4–2007 19