Formát PDF ke stažení

z histórie Kresťanských zborovMoje rozpomienky narok 1955(dokončenie z predošlého čísla)Odchod do tábora pri BanskejBystriciBoli tam rozmanití väzni. Adventisti,jehovisti, katolíci a iní. Niektorí si zadovážiliaj nejaké čiastky z Biblie, ktorépotom kolovali medzi nami. Zoznámilsom sa s jedným profesorom, adventistom.S tým som sa často stretával a vymieňalsi názory na rozdielnosť učenia.Bol skutočný kresťan. S jehovistami sami nedalo hovoriť, iba s jedným, s ktorýmsom sa stretol ešte v kriminále,o ktorom si myslím, že bol dietko Božie.Na otázku, ako môže veriť takým bludom,čo učia Jehovisti, mi povedal: „Jasom túžil po Bohu a u nás iných veriacichnebolo, tak som chodil k nim. S ichbludmi nesúhlasím, verím tak, ako jenapísané v Biblii.“Pri nástupe nás niektorý veliteľprepočítaval aj štyrikrát a keďženás bolo okolo tisíc, tak totrvalo aj dve hodiny. Bez dupotua skákania by nám boli odmrzlinohy aj údy.Zima bola tuhá a stála. Kuriva bolomálo, ale na baráku sme mali šikovnýchchlapov a nakoľko náš barák bol blízkokuchyne, tak sme uhlia mali vždy dosťa zimou sme netrpeli. Najhoršie to bolopri nástupe. Každý deň ráno a večer bolnástup. Bolo to spočítanie väzňov. Keďnás spočítaval schopný veliteľ, mohliBrat Martin OstroluckýKto stratil majetok, nestratil velaKto stratil slobodu, stratil mnohoKto stratil vieru, stratil všetkosme ísť rýchlo do barákov. Ale niektorýnás prepočítaval aj štyrikrát a keďženás bolo okolo tisíc, tak to trvalo ajdve hodiny. To bolo dupotu a skákaniauprostred tábora, lebo ináč by nám boliodmrzli nohy aj údy.Dopisy som dostával pravidelne podvoch týždňoch. Drahá manželka a milédietky ma vždy vedeli potešiť. Raz somdostal aj od milej sestry Jariabkovej vzácnydopis. To bol jediný, čo mi prišiel odveriacej duše. Mával som i návštevy. Razprišiel za mnou milý brat Uhrík z Lučatína.Tej návšteve som sa potešil a myslím,že mi povedal aj o výhľadu na povoleniezhromažďovať sa. Aká bola moja radosťa vďačnosť nebeskému Otcovi.Čas v tábore ubiehal pomaly, snáď ajpreto, že som nemohol chodiť pracovať.Jedného rána som objavil na chodbenášho baráka väzňa, ktorý chodil pochodbe a tíško si mrmlal. Keďže to boloaj mojím zvykom, opýtal som sa ho, žeči sa aj on modlí. Odpovedal, že áno. Priďalších rozhovoroch mi prezradil, že jekatolícky kňaz. Rozpovedal mi svojučinnosť, pre ktorú sa dostal do väzenia.Bolo to vraj nerešpektovanie vládounariadených zmien v ich náboženstve.Mal som nádej, že si budeme hovorievaťo Božom Slove. No nestalo sa tak, leboon viacej ctil pápeža ako Pána Ježiša.Keď som mu hovoril, že Pán Ježiš ustanovilbratstvo a nie pápežstvo, lebo jetak napísané: „Ale vy sa nevolajte rabbim,lebo jeden je váš Učiteľ, Kristus, a vy všetciste bratia“ (Mt 23,8), to ho pohoršiloa viackrát už so mnou nehovoril.V tábore boli rôzne osobnosti: lekári,advokáti, profesori, učitelia, ba bol medzinami aj prokurátor. So všetkými somprichádzal do styku. Keďže som nemoholpracovať, mal som veľa voľnéhočasu. Poznal som už mnohých, ale ešteviacej ľudí poznalo mňa. Jeden učiteľmi hovoril: „Nemůžu si naříkat na svůjosud, to mně přinesli mé poklesky.“ Bolto už starší pán, otvorenej duše.Rád som chodil do knižnice. Prichádzalitam katolícke noviny, v ktorýchbola vždy určitá časť evanjelia. To somvždy uchopil, ako hľadajúci kúsokchleba. Knižnicu mal na starosti jedenevanjelický presbyter z Čiech.Raz som zašiel za mojím milým profesoromv sobotu. Na jeho baráku mipovedali, že je v korekcii. Bola sobotaa on ako adventista nenastúpil do práce.To sa uňho opakovalo každú sobotu.Keď sme sa potom stretli, začal sommu hovoriť, jednak z ľútosti, ale tiežpodľa mne nehodnému danej známostiz Písma, že mám zármutok nad ním.Lebo Pán Ježiš povedal Židom, ktorího obviňovali, že ruší sobotu: „Môj Otecpracuje až doteraz, i ja pracujem.“ A povedali to: „Človek nie je učinený pre sobotu,ale sobota pre človeka.“ A tak, môj drahýbrat, ak by naše spasenie záviselo na zachovávanísoboty a zákona, boli by smenešťastní, neistí, bez pokoja a radosti.Naše spasenie je darom z milosti v PánuJežišovi Kristovi. Je napísané:„Kto verí v Syna Božieho má večnýživot.“„Ten, kto čuje moje slovo a verí tomu,ktorý ma poslal, má večný život a neprídena súd, ale prešiel zo smrti do života.“ Topovedal Syn Boží a to, čo On povedal jevečná pravda. Taktiež písal Pavel veriacimdo Efezu (Ef 2,8,9):„Lebo ste milosťou spasení skrzevieru, a to nie zo seba, je to darBoží, nie zo skutkov, aby saniekto nechválil.“Keď ma vypočul, povedal: „Ja si spaseniezískať nemôžem. Spasený somz milosti Božej, skrze Krista. Ale teraz,ako spasený, chcem ochotne svätiť sobotua podľa možnosti plniť zákon.“I po tomto rozhovore sme zostali dobrýmipriateľmi. Ja som si ho vážil pre istotuspasenia, a on mňa neodsudzoval,že nesvätím sobotu.Boli tam aj väzni, ktorí mali odsedenýchuž aj desať rokov a čakalo ich ešteďalších päť. Zdalo sa mi, že sú s tým celkomzmierení. No nebolo to s každýmtak. Prišiel do väznice i jeden zámožnýgazda. Bol odsúdený tiež na pätnásťrokov. Plakal deň i noc. Pýtam sa ho:„Prečo ste odsúdený?“28 ŽIVÉ SLOVO