December 2010 - ŽSR

ľudiaV práci je výpravcom, aleSkôr, než sa stal výpravcom, bol prednostom. Na železnici však najskôr pracoval akodozorca výhybiek. Všetky tieto tvrdenia sú pravdivé, i keď pôsobia zmätočne. Ale abysme všetko uviedli na pravú mieru, vysvetlíme. Bolo to takto: železnica ho zaujímalauž ako malého chlapca, asi od 11 rokov, od roku 2007 je zamestnancom ŽSR, keďzačínal ako dozorca výhybiek v Myjave. Súčasne ho vzťah k železnici, jej histórii, ale ajk výtvarnému umeniu a reštaurovaniu historických exponátov, ako aj nadšenie ďalšíchkamarátov priviedli k myšlienke zriadiť železničné múzeum. A práve tu je Viliam Matuškaprednostom – v Železničnom múzeu Stará Turá.Dnes je Vilko, mimochodom finalistatohtoročnej súťaže Tvár ŽSR, poúspešne vykonanej autorizačnej skúške,a tak vypravuje vlaky v Zlatovciach. Aleokrem toho, že je výpravcom, a ako smev úvode napísali aj prednostom, je ViliamMatuška autorom našej obálky, rovnakoaj kalendára v strede čísla. Tento 24-ročnýmladík nám už po vymenovaní svojichzáľub počas finále súťaže vyrazildych. Nuž, a keď smevideli jeho výtvarné diela,slovo dalo slovo a užVilko začal pracovať nadecembrovom čísle spolus redakciou. Veľmi nás toteší, pretože naša obálkavianočného čísla v tomtoroku si takúto pozornosťmladého umelca iste zaslúžila.Ďakujeme!- Začalo sa to v roku1997, keď ma rušňovodičOndrej, ktorého somnáhodne spoznal, učiljazdiť s rušňom. Vtedysom mal 11 rokov. Čakávalsom na neho aj s mojímkamarátom na našejmalej staničke celé hodiny,či príde s nákladnýmvlakom. Častokrát márne.Vtedy som o tom, akoto funguje na železnici,nevedel nič. Očarila majej história, parné rušne,krása architektúry a dizajnprístrojov, ktoré sana železnici používaliv čase, keď schopnosť vedieť,ako funguje parnýrušeň, znamenala ísť nasamotný okraj ľudskéhopoznania, – takto začalsvoje rozprávanie ViliamMatuška. Bola to odpoveďna našu otázku, čo hok železnici pritiahlo a čosa mu na nej najviac páči.Nebola to náhodná otázka,keďže železnici venujevšetok svoj čas, či užv práci, alebo mimo nej. Jeprednostom Železničnéhomúzea Stará Turá. Tento historický svet,kde „prednostuje“, si vybudoval spolus kamarátmi pred štyrmi rokmi.- V roku 2006 mi v hlave skrsla myšlienkavybudovať v Starej Turej, kde bývam,nejakú výstavu týkajúcu sa železnice.Dali sme sa dokopy piati chalani,pričom vtedy ešte nikto z nás netušil,čo z toho vznikne. Nemali sme v rukáchprakticky nič. Začali sme zbieraťrôzne predmety zo skladov a prehľadávalisme krovy, kde sa nám podarilo ponachádzaťv skutku unikáty. Exponátypribúdali a v súčasnosti ich nemámekam dávať. Žiaľ, sú vystavené napospasvetru vo veľmi provizórnych depozitnýchpodmienkach. Keďže nás toveľmi bavilo, potrebovali sme aj nejakýštatút, aby sme pri vybavovaní rôznychzáležitosti okolo múzea vystupovaliako riadna organizácia.Máme registráciu na Ministerstvevnútra SR akoobčianske združenie –Železničné múzeum StaráTurá. A tak som sa staljeho prednostom, – rozprávaViliam.Z ničoho, takmer nakolene, vzniklo múzeum,ktoré sa dnes teší svojimúspechom. Je zameranéna históriu trate NovéMesto nad Váhom – Veselínad Moravou. Žiaľ,najväčšie problémy mámúzeum s úradmi. Akosinechcú spolupracovať.– Ešteže sa dalo dokopytaké množstvo ľudí, čonášmu múzeu nezištnepomohli, za čo im srdečneďakujem, – hovoríprednosta Vilko a dodáva:– My, členovia, pracujemezadarmo a sme zapálenípre túto prácu.Vilkovi často vravia, žeaj keď je mladý, akoby sanarodil v inej dobe, ale oniba poznamenáva: – Somčlovek, ktorý nielenžemá rád históriu, ale aj sajej aktívne venujem v našommúzeu. Nesmiernerád reštaurujem exponáty,učím sa, ako fungovali,a pátram po ich pôvode,kde a ako vznikli, naaké účely slúžili, prípadnekto ich obsluhoval.Dávno zabudnutú vecvytiahnem znovu na povrcha dám jej tak novýŽELEZNIČNÝ SEMAFOR 12/20108