December 2010 - ŽSR

aj toto sme myčatárom, vodičom, horolezcompotápačom – Ján POVEClezci, ktorí museli vykonať množstvoprípravných prác. Za zmienku stojí ajfakt, že v tomto roku sme čakali asi šesťmesiacov, kým hladina toku Dunajabola najnižšia (asi 4 metre), ale silaprúdu vody je stále rovnaká, čo sťažujeprácu potápača. Ján Povec je aj naprieksvojej skromnosti už skúseným borcomv tejto oblasti. Skúsenosti s potápanímzačal zbierať iba niekoľko týždňov pozískaní oprávnenia, keď sa zúčastnilpodrobných prehliadok trvale zatopenýchmostných objektov vo vodnýchnádržiach Krpeľany, Krompachy a Dedinky.Odvtedy to bolo už častokrát. Akonám prezradil, okrem toho, že táto jehopráca je zaujímavá, je aj veľmi náročnáa zodpovedná. – To, čo robím, nerobímsám, ale s partiou dobrých odborníkova ešte lepších kamarátov. V našej náplnipráce je najmä kontrola oceľovýcha betónových konštrukcií, ktoré kontrolujemeaj lanovou technikou, – objasňujeJanko svoju náplň práce.Medzi železničiarov sa zaradil v roku1990, hneď po skončení SOU železničnéhov Košiciach. Štúdium na tejto školesi vybral najmä po vzore otca a staréhootca, ktorí tiež patrili k modrej armáde. –Najprv som pracoval na Mostnom obvodeKošice. Po 14 rokoch nás preradili doPrešova, kde vznikla Technická ústredňainfraštruktúry. A teraz zase patrímepod VVÚŽ – Žilina,robím však stále toisté, moja pracovnánáplň sa nemení, –vysvetľuje Ján Povecsvoje pôsobenie naželeznici. Za prácoua povinnosťami partiachlapov z prešovskéhopracoviskačasto cestuje ajmimo domova, a tozvyčajne na týždňovky.Ubytovaní nie súv hoteloch, ale v zrekonštruovanýchubytovacíchvagónocha to nie je žiadny luxus.Ale aj keď to nieje prvá trieda, nesťažujúsa. – Máme tusvoje pohodlie, zvyklisme si a je to takýnáš druhý domov, –hovorí Janko. Keďženás zaujíma najviacjeho funkcia potápača,tak vyzvedáme,ako to bolo v začiatkochjeho potápania.- Na potápaniesom sa dal najmä preto, že bola príležitosťv práci, i keď netajím to, že somsi túžil pobyt pod vodouaj vyskúšať. Potápačskýkurz som absolvoval predvyše dvoma rokmi v Prešove,kde bol mojím inštruktoromMarek Kanaš.Všetko, čo som potrebovalna tento kurz, mi poskytolKontrola oceľových a betónovýchkonštrukcií, ktorékontrolujú naši kolegovia ajlanovou technikou, je ďalšoučinnosťou v náplni práce revízorov.Dobrá spolupráca celého tímurevízorov je dôležitá vo výškach,vo vode, ale aj na zemi...práve on, či to boli fľaše, alebo neoprén.Potápať sa môžem iba v jeho sprievode.Prístroje, ako foťák, kamera či svetlo,to všetko nám aj naďalej poskytuje Marek.Takto vo dvojici sme hodnotili užniekoľko mostov, a to najmä tie, ktorémajú opory pod vodou. Nie je ich na Slovenskuveľa, ale aj tu je revízia veľmidôležitá. Naposledy to bol DŽM (diaľnično-železničnýmost) ponad riekuDunaj v Bratislave, kde sme vykonalidiagnostiku piliera DŽM pod vodnouhladinou v tečúcej vode, – rozhovoril sanáš kolega.Okrem obdivu a istého rešpektu, ktorývoči Jankovi pociťujeme, keď námo svojej práci pod vodou rozpráva, sme ajpatrične pyšní, že v radoch železničiarovmáme aj potápača, aj keď iba jedného,ale o to vzácnejšieho.– Človek, keď je pod vodou, takokrem toho, že myslí na povinnosť a pozorneprezerá mosty a ich časti, vidí to,čo väčšina ľudí, kým sa nepotopí, nikdyneuvidí. Je to zaujímavý, niekedyprekrásny svet, kde sú rôzne podvodnérastliny alebo ryby, ktoré plávajú okolo,a vy ich môžete len tak pohladiť, –s pokorou v hlase, ale aj určitou dávkouromantiky povedal na záver nášho zaujímavéhorozhovoru jediný železničnýpotápač Ján Povec.Dana SCHWARTZOVÁFoto: archív Jána POVECA a VVÚŽ17 ŽELEZNIČNÝ SEMAFOR 12/2010