2 - Fakulta medzinárodných vzťahov - Ekonomická univerzita v ...

ktorá by povzbudzovala koncentráciu a využitie úspor z rozsahu produkcie európskehopriemyslu. Chránený trh sa však deformoval rozšírením iných, ako colných bariér. V tomtoobdobí členské štáty Spoločenstva uvažovali len o možnej koordinácii národnýchpriemyselných politík tak, aby svoje úsilie zamerali na niektoré vopred vybrané odvetviaa zabránili deformácii konkurencie skrytej v niektorých plánoch na rozvoj regiónov.Počas krízy v 70. rokoch Spoločenstvo len regulovalo podpory sektorova prostredníctvom spoločnej obchodnej politiky chránilo jednotný trh voči tretím krajinám.Myšlienku priemyselnej politiky, ktorá sa objavila v 70. rokoch 20. storočia, spolus programom „priemyselnej a technologickej politiky“ a na začiatku 80. rokov s programom„priemyselnej stratégie Spoločenstva“ však nesprevádzala úplne zrejmá konkretizácia ichnáplne.Nové poňatie priemyselnej politiky sa rozvíja v polovici 80.rokov a prejavuje sa tak v rovinekoncepčnej, ako aj v realizačnej. V praktickej rovine sa dohľad EK nad verejnou národnoupomocou stal oveľa prísnejším, najmä pokiaľ ide o investičnú pomoc a pomoc štátnympodnikom. Biela kniha o priemyselnej politike z roku 1990 sa venuje vývoju v samotnejkoncepcii tejto politiky. Kritika sektorových politík, ktoré podľa záverov Bielej knihy môžufungovať len určitý čas, ale nutne plodia riziko oneskorovania štrukturálnych zmien a ústiado strát pracovných miest, je sprevádzaná velebením enviromentálnej politiky.Boli definované tri smery, z ktorých len posledný zdôrazňuje osobitne priemyselnúpolitiku. Prvý smer presadzuje politiku, ktorá stanovuje stabilné a dlhodobé podmienkyumožňujúce efektívne fungovanie ekonomiky udržiavaním konkurenčného prostredia,vysokej úrovne vzdelávania, súdržnosti a ochrany životného prostredia.Druhý smer úzko spája priemyselnú politiku s vytvorením jednotného trhu, ktoréhodobudovanie hrá strategickú úlohu.Tretí smer načrtáva cesty umiernenej priemyselnej politiky a nie sektorovej politikyrozvíjaním nástrojov umožňujúcich štrukturálne zmeny, posilnením technologickej bázya zvýšením konkurencieschopnosti, najmä využitím výhod, ktoré ponúka regionálnarôznorodosť a podpora malých a stredných podnikov.Odvetvia v krízePo druhej svetovej vojne dlhodobým problémom železiarskeho a oceliarskehopriemyslu bolo uspokojiť vnútorný dopyt. Postupne sa táto tendencia zmenila a problémomsa stalo zníženie zavedených kapacít. Zníženie dopytu vzniklo na jednej strane v dôsledkucyklickej kontrakcie, ale aj v dôsledku príchodu nových konkurentov a náhradnýchmateriálov, čím vznikol prebytok kapacít. V období, keď sa začala kríza v týchto odvetviach,pokračovalo sa v podpore zvyšovania výrobných kapacít. Zmluva o ESUO umožnila ďalekoucelenejší zásah než v ktoromkoľvek inom sektore. Spoločenstvo z toho malo úžitok, pretožeprvé podpory dobrovoľnej úpravy zlyhali. Stratégia Komisie sa skladala z dvoch druhovopatrení:Jeden bol zameraný na kontrolu situácie z krátkodobého hľadiska a snažil saposilniť ochranu jednotného trhu (dobrovoľné dohody o obmedzeniach vývozu s krajinamimimo ES) a rozšíriť dopyt s kvótami medzi výrobcami, aby sa predišlo poklesu cien(zavedenie minimálnych cien). Ďalšie opatrenia boli zamerané na reštrukturalizáciu sektora.Bola schválená pomoc na zmiernenie sociálnych dopadov spôsobených procesomreštrukturalizácie. Schválené boli aj iné štátne pomoci, a to na opätovné rozbehnutieželeziarenských a oceliarskych podnikov (navzdory výslovnému zákazu ESUO), pokiaľ satieto podniky nestanú ziskovými. Zníženie zamestnanosti v tomto sektore bolo hrozivé, alev rámci jednotlivých členských štátov ES nerovnomerne rozložené. Podarilo sa však zabrániťprílišnému predĺženiu procesu úpravy a zabrániť rozsiahlej vojne medzi rôznymi štátmio udržanie deficitného priemyslu. Vďaka týmto opatreniam sa dosiahlo, že bolo využívaných70% existujúcej kapacity, a to až do krízy v roku 1993, keď bol prijatý ďalší76