2 - Fakulta medzinárodných vzťahov - Ekonomická univerzita v ...

Súčasťou odborných a politických diskusií, ktoré sprevádzali zmeny v spôsobefungovania EÚ, bola aj problematika európskeho občianstva. Zasadnutie Európskej radyv decembri 2000 v Helsinkách naštartovalo prípravu medzivládnej konferencie, ktorá malapripraviť inštitucionálne reformy s vedomím, že občania EÚ – ešte tej „starej“, predrozšírením, pociťujú deficit demokracie a transparentnosti vo fungovaní inštitúcií a orgánovEU, nedostatok verejnej diskusie o ich rozhodnutiach a o budúcnosti EÚ, že narastáodcudzenie občanov únie od týchto inštitúcií a orgánov. Toto vedomie nedostatočnejobčianskej informovanosti o živote a rozhodovacích procesoch v EÚ a nedostatočnejparticipácie občanov na únijnom politickom živote sa premietlo do rozhodnutia Európskejrady v Laakene v decembri 2001, urobiť diskusie o zmenách inštitúcií a pravidiel EÚ vecouverejnou prostredníctvom založenia Konventu o budúcnosti EÚ, ktorý mal svojím zloženíma spôsobom komunikácie s národnými vládami, parlamentmi a médiami preniesť proceszmien z diplomatických salónov a konferenčných sál, kde za zatvorenými dverami rokovalipredstavitelia vlád, nielen do národných parlamentov, ale aj na verejné diskusné fóra.Vedomie deficitou, ktoré majú únia a jej orgány, voči občanom, obavy, že európskyintegračný projekt sa občanom vzďaľuje, nerozumejú mu a prestávajú ho pokladať zavlastný, pocit, že politické elity sa odtrhli od občanov pri formulovaní a presadzovaníeurópskej agendy, to všetko bolo prítomné v úvahách viacerých európskych politikov ajnapriek veľkej eufórii, ktorú sprevádzalo rozšírenie Európskej únie o krajiny stredneja východnej Európy. „Zdá sa, že kým Únia uteká dopredu, akoby postrácala európskychobčanov. Mnohí sa k celému projektu otáčajú chrbtom. Robí im problém vidieť, čo je naEurópe spoločné. Necítia sa súčasťou tohto veľkého celku. Dokonca i v nových členskýchštátoch nadšenie pre rodinu európskych demokracií upadá. Dosiahli sme zjednotenie Európybez toho, aby sme zjednotili Európanov.“ 1 Takto charakterizoval deficity pri formovaníeurópskej identity a európskeho občianstva premiér Holandského kráľovstva počaspredsedníctva Európskej rady Jan Peter Balkenende. Urobil tak s odkazom na jednéhoz otcov projektu zjednocovania Európy Jeana Moneta, ktorý začiatkom 50 tych rokovnapísal: My nevytvárame koalíciu štátov. My zjednocujeme ľudí.“ 2Balekenende tak upozornil nielen na veľkú vzdialenosť realizácie európskehoprojektu od pôvodného ideálu. Nepriamo poukázal aj na historický paradox: po najväčšomrozšírení aké Európske spoločenstvo a neskôr Európska únia zažili, po rozšírení, ktoréznamenalo prekonanie povojnového rozdelenia Európy vychádzajúceho z Jaltských dohôd,po rozšírení a prehĺbení európskej spolupráce, ktoré umožnilo pokročiť v napĺňanípovojnových túžob po miery, stabilite a prosperite, po zavŕšení prác na nových zmluvnýchdokumentoch a od nich sa odvíjajúcich inštitucionálnych základov Európskej únie, ktorénašli vyjadrenie v Zmluve o ústave pre Európu, objavila sa nová vlna neistoty, obáva skepticizmu. V západnej i východnej časti rozšírenej Európy nabrali na sile nacionalistickétendencie a populizmus. Na území bývalej NDR, čo bola prvou časťou Sovietskym zväzomovládanej strednej a východnej Európy, ktorá sa integrovala do Európskych spoločenstiev,sme 14 rokov po tomto historickom akte svedkom vážneho znovuzrodenia neonacistickýchtendencií. Prvé voľby do Európskeho parlamentu po rozšírení EÚ sa vyznačovali veľminízkou účasťou voličov – občanov EÚ, pričom Slovensko so 17 – percentnou účasťou bolokrajinou s najmenším záujmom voličov o ovplyvnenie európskych záležitostí. Diskusiámo začatí prístupových rokovaní s Tureckom dominovala fóbia z islamu a odmietaniekultúrnej inakosti. Do úzadia sa dostalo vecné posudzovanie plnenia prístupových kritérií.V tomto širšom kontexte vyzneli otázky J. P. Balkenendeho veľmi naliehavo:„Pretože, aký zmysel má odstraňovanie fyzických hraníc v Európe, ak hranice medzi jejobčanmi pretrvávajú. Ako môžu byť Európania spokojní, že zmizla železná opona, ak sa1 1.Balkenende, J. P.: Jednota v európskych hodnotách, SME 6. 10. 2004, s. 152 pozri tamtiež42