Gramsciho koncepcia hegemónie - Politické vedy

POLITICKÉ VEDY / POLITICAL SCIENCESČasopis pre politológiu, najnovšie dejiny, medzinárodné vzťahy,bezpečnostné štúdiá / Journal for Political Sciences, Modern History,International Relations, security studiesURL časopisu / URL of the journal: http://www.fpvmv.umb.sk/politickevedyAutor(i) / Author(s):Článok / Article:Vydavateľ / Publisher:Šebová LenkaGramsciho koncepcia hegemónie / The Concept ofHegemony by GramsciFakulta politických vied a medzinárodných vzťahov – UMBBanská Bystrica / Faculty of Political Sciences andInternational Relations – UMB Banská BystricaOdporúčaná forma citácie článku / Recommended form for quotation of the article:ŠEBOVÁ, L. 2009. Gramsciho koncepcia hegemónie. In Politické vedy. [online]. Roč. 12, č. 2,2009. ISSN 1338 – 5623, s. 83 – 101. Dostupné na internete:.Poskytnutím svojho príspevku autor(i) súhlasil(i) so zverejnením článku nainternetovej stránke časopisu Politické vedy. Vydavateľ získal súhlas autora / autorov spublikovaním a distribúciou príspevku v tlačenej i online verzii. V prípade záujmupublikovať článok alebo jeho časť v online i tlačenej podobe, kontaktujte redakčnúradu časopisu: politicke.vedy@umb.sk.By submitting their contribution the author(s) agreed with the publication of the articleon the online page of the journal. The publisher was given the author´s / authors´permission to publish and distribute the contribution both in printed and online form.Regarding the interest to publish the article or its part in online or printed form, pleasecontact the editorial board of the journal: politicke.vedy@umb.sk.

Politické vedy / diskusiaGRAMSCIHO KONCEPCIA HEGEMÓNIELENKA ŠEBOVÁ *ÚVODProblematika hegemónie v zmysle pridelenia hegemónnej pozíciekonkrétnemu subjektu je vzhľadom ku krízovému vývoju nášho sveta veľmiaktuálna a pertraktovaná nielen na politickej, ekonomickej, ale aj fi lozofi ckejúrovni.Termín hegemónia označuje v každodennom jazyku nadvládu jednotlivca čiskupiny realizovanú zväčša fyzickou prevahou. Spája sa so spoločnosťou, v ktorejsa nastolený politický poriadok udržiava prítomnosťou strachu a hrozieb. V takomtokontexte nadobúda pojem hegemónia charakter násilnej dominancie.Z etymologického hľadiska pojem hegemónia pochádza z gréckehohégemoniá, čo v preklade znamená vedenie, vodcovstvo. Hegemónia zastrešujerôzne sféry prostredníctvom politickej, vojenskej alebo ekonomickej nadvlády.Politika hegemonizmu sa tak usiluje o politické alebo ekonomické podriadenieiných štátov. (Žaloudek, 2004, s. 144) Táto defi nícia automaticky nepotvrdzuje(ale ani nepopiera), že termín vedenie či vodcovstvo vykazuje represívne činnosti.Na základe uvedeného môžeme konštatovať, že adjektívum „hegemonistický“vyjadruje v skutočnosti voľnejšiu formu vládnutia, menej autoritársku vládu, nežako bolo, či je impérium 1 .V analogickom duchu rozvíja svoju koncepciu aj A. Gramsci. Fenoménhegemónie vo svojich dielach označuje termínmi „nadvláda“, „vedenie“,„vodcovstvo“. (Gramsci, 1998, s. 47) Popisuje genézu spoločenskej skupiny,ako aj podmienky, za akých dosiahne nadvládu bez použitia fyzickej sily. Právezásluhou A. Gramsciho sa do významných štúdii vniesla teória hegemónierealizovaná nenásilnou formou, a to nepriamo prostredníctvom ekonomickej,*Mgr. Lenka Šebová pôsobí ako interná doktorandka na Katedre fi lozofi ckých vied Fakultyhumanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, sebovalenka@yahoo.com.1Politika imperializmu totiž označuje činnosť štátu za účelom rozšírenia mocenského vplyvu a ovládnutiacudzích území s cieľom vytvorenia veľkoríše. (Žaloudek, 2004, s. 160)83

Politické vedy / diskusiasociálnej, politickej a kultúrnej manipulácie. A práve zahrnutie manipulácie jev tejto súvislosti značne zaujímavé.Podstatu Gramsciho intelektuálneho projektu hegemónie možno uviesťslovami W. Gwyna. „Nadradenosť spoločenskej skupiny sa manifestuje dvomaspôsobmi - ako „nadvláda“ a ako „intelektuálne a morálne vodcovstvo“, v ktoromspoločenská skupina dominuje nad antagonistickými skupinami.“ (Williams, 1960,s. 587)Tento krátky náčrt problematiky poukazuje na to, prečo sa predmetom analýzytejto štúdie stala práve koncepcia A. Gramsciho, aj napriek nemalým problémom,ktoré sú s tým spojené 2 . Pre každého, kto sa A. Gramscim zaoberá, je výzvoupredovšetkým organizovanie jeho myšlienok a postupné skladanie koncepcie dorelatívneho celku. Predkladaná štúdia teda predstavuje pokus o rekonštrukciukonceptu hegemónie. Zároveň sa zameriava aj na verifikáciu, či prevedenie jehokoncepcie skutočne vykazuje nenásilné prvky. Taktiež pojednáva o aktuálnostispomínanej manipulácie, štýle jej realizácie, aplikácii v spoločnosti, ako aj opoodokrytí eventuálneho Gramsciho odkazu súčasnej dobe.Vzhľadom na obmedzený rozsah štúdia akcentuje len vybrané aspektyproblematiky. Text identifikuje signifikantné elementy kreujúce Gramscihokoncepciu, akými sú vývoj spoločenskej skupiny do úlohy vodcu, rola intelektuálov,prepojenie hegemónie s demokraciou, prejavy krízy hegemónie a jej konzekvenciepre spoločnosť. Primárnym cieľom predkladanej štúdie však zostáva analýza„nenásilnej“ hegemónie.V nadväznosti na stanovené ciele sa jednotlivé časti príspevku snažia nájsťodpovede na nasledovné otázky. Prečo vodcovstvo zahŕňa intelektuálnu a morálnudimenziu? Do akej miery sú intelektuáli nezávislými subjektami od spoločenskejmoci? Akým spôsobom sa prejavuje manipulácia spoločnosti? Čo stimuluje krízuhegemónie?2Charakteristickou črtou Gramsciho textov je ich fragmentárnosť, nakoľko ani jednu esej nevenovalšpeciálne koncepcii hegemónii. Informácie o jeho koncepcii bolo teda možné získať len z jehoindividuálnych esejí o intelektuáloch, fi lozofi i, vzdelaní, Machiavellim a mnohých iných. Jeho dielosa tak na prvý pohľad javí ako neucelený text, absentujúci logickú kontinuitu a nadväznosť tém. Natúto skutočnosť však upozorňuje A. Gramsci na začiatku svojho diela, kde píše, že sa jedná o súborpoznámok, ktoré bude potrebné revidovať a korigovať. Príčiny tejto skutočnosti súvisia s jeho pobytomvo väzení, kde sa v snahe preklenúť väzenskú cenzúru a poprieť základy marxizmu utiekal k využívaniukódovaných slov a nepriamych výrazov.84

Politické vedy / diskusiaGENÉZA VLÁDNUCEJ SPOLOČENSKEJ SKUPINY - VODCUA. Gramsci identifi kuje tri momenty, resp. vývojové fázy, rôznych sociálnychskupín vo všeobecnosti. Prvá má ekonomicko-korporatívny charakter, kedy sazdružujú skupiny na báze rovnakých profesií (napr. továrnik s továrnikom). Druhýmoment nastáva s príchodom solidarity záujmov jednotlivých členov v rámcisociálnych skupín na hospodárskej úrovni. Štát pôsobí vo sfére dosahovaniapolitickej a právnej rovnosti s vládnucou skupinou. Prekročením korporatívnehoa hospodárskeho rámca vrcholí druhý moment v politickej fáze, v ktorej sakonfrontujú viaceré ideológie, ale iba jedna sa následne vyprofiluje a presadí vspoločnosti. Určuje jednotu - intelektuálnu, morálnu a jednotu hospodárskych apolitických cieľov. „...v rovině „univerzální“... vytváří hegemonii jedné základníspolečenské skupiny nad celou řadou podřízených skupín. Štát je ovšem pojímanjako vlastní organismus určité skupiny, jehož posláním je vytvářet příznivépodmínky pro její maximální rozmach...“ (Gramsci, 1997, s. 47) Druhá fáza jezavŕšením procesu formovania hegemónnej skupiny, ktorá má v spoločnostijasne stanovené mantinely pôsobnosti. Vládnuca skupina sa stotožňuje sozáujmami podriadených skupín, ale nie na úkor potlačenia svojich. Čo garantujenezatlačenie záujmov podriadených skupín do úzadia? Podľa Gramsciho jeto štátny život prostredníctvom svojej právnej oblasti. Prvé dva momenty námnastoľujú vnútroštátny pomer politických síl. Tretí moment je pomer vojenskýchsíl, vyvíja sa na medzinárodnej scéne a vtedy utláčaný národ požaduje svojunezávislosť od hegemónneho štátu. (Gramsci, 1997, s. 46 - 47)V predchádzajúcom texte bol načrtnutý proces vývoja sociálnych skupín a vrámci neho formovanie vládnucej spoločenskej skupiny. Nasleduje téma vodcua vodcovstva, resp. tomu, ako si A. Gramsci predstavuje vodcovstvo vládnucejskupiny, prečo vychádza z Machiavelliho defi nície vodcu a akú úlohu tu zohrávakolektívna vôľa.Inšpirácia, ktorú A. Gramsci čerpá z Machiavelliho Vladára, spočíva vdeterminujúcom aspekte jeho Kentaurovskej tézy o vodcovi. Úspešný vladárje podľa Machiavelliho polozviera a poločlovek, ktorého zvieraciu dimenziucharakterizuje lev v zmysle prevahy prostredníctvom sily a zastrašovania. Zároveňby však vladár mal disponovať aj prešibanosťou líšky. (Machiavelli, 1992, s. 44)Z tohto plynúce ponaučenie A. Gramsci pretavuje do poznania, že hegemóniapresahuje rámec nadvlády a vyžaduje si vodcovstvo zahŕňajúce intelektuálnu85

Politické vedy / diskusiaa morálnu dimenziu. Machiavelliho duálnosť aplikuje v politických akciách, kdesa vymedzuje kontrast cez tzv. duálnu perspektívu, ktorú vo svojom pohľade nahegemóniu predstavuje ako:1. sila – konsenzus;2. autorita – hegemónia;3. násilie – vzdelanosť;4. moment individuálny – moment univerzálny („cirkevný“ aj „štátny“);5. agitácia – propaganda;6. taktika – stratégia. (Gramsci, 1997, s. 39)Skôr ako sa rozoberieme pristúpime k analýze jednotlivých párov, eventuálnesúvislostí medzi nimi, pristavíme sa pri kolektívnej vôli, ktorá nadväzuje naMachiavelliho vladára, čo súvisí s termínmi vodca - vodcovstvo.Keďže hegemónia, podľa A. Gramsciho, implikuje intelektuálne a morálnevodcovstvo, vynára sa nám nasledovná otázka. Akú úlohu zohráva modernývladár v procese intelektuálnej a morálnej reformy? A. Gramsci v ňom vidí jej„hlásateľa“ a organizátora kolektívnej vôle. „Ako sa moderný vládca rozvíja,prevracia všetok systém morálnych a intelektuálnych vzťahov, keďže totorozvíjanie spočíva práve v tom, že sa každý akt hodnotí ako užitočný či škodlivý,cnostný alebo naničhodný v závislosti od toho, ako sa vzťahuje na modernéhovládcu, ako prispieva k vzrastu či úpadku jeho moci.“ (Gramsci, 1998, s. 245)Relevantným momentom je teda samotný vývoj moderného vladára, najmä čo satýka jeho rebríčka hodnôt v morálnom a intelektuálnom systéme. Od posúdeniačinov, ich zaradenia do roviny morálnej či nemorálnej sa odvíja postavenievládcu a intenzita jeho moci v spoločnosti. (Gramsci, 1998, s. 245) Z uvedenéhovyplýva, že na margo Gramsciho vodcu je akceptovateľná aj charakteristikaslušného vládcu od O. Krejčího: „...člověk, jehož činnost není určována touhoupo vlastním obohacení, nevyrůstá z touhy po moci, příliš se nevzdaluje od vžitýchnorem pravdy a cti – a jedná čestně tak dlouho, dokud jej smysl pro čest nedonutíodejít.“ (Krejčí, 1998, s. 36)Na rozdiel od Machiavelliovského silného vladára jednotlivca, A. Gramscipod vplyvom aktuálnych spoločenských požiadaviek inovuje svoju predstavumoderného vladára, pričom je nutné poukázať na možnosti jeho hypostazovaniav politickom živote. A. Gramsci uvádza nasledovné myšlienky na obhájenienovej úlohy a statusu mocnára. „Moderný vladár, vladár – mýtus nemôže byť86

Politické vedy / diskusiareálna osoba, konkrétny jednotlivec, ale len organizmus, celistvý momentspoločnosti, v ktorom sa už začala konkretizovať rozpoznaná kolektívna vôľa… Tento organizmus je už daný historickým vývojom a je ním politická strana,prvá bunka, v ktorej sa sústreďujú zárodky kolektívnej vôle...“ (Gramsci, 1998,s. 242) Ako vidieť, sme svedkami Gramsciho negovania existencie jednotlivca vpozícii hegemóna. Uvažuje o ňom v pluralitnej podobe spredmetnenej v skupinejednotlivcov zoskupených v politickej strane. Ale ešte predtým ako si objasnímeGramsciho chápanie politickej strany, zostaňme pri samotnom úryvku týkajúcomsa kolektívnej vôle. Nový typ vladára zapríčiňuje totiž práve ona. Jej kreovanieA. Gramsci prepája s utváraním kolektívneho historického hnutia, kde: „...saberú za základ názorové prúdy už utvorené okolo nejakej skupiny alebo vedúcejosobnosti. V súčasnosti sa tento problém vyjadruje slovami strana alebo koalíciapríbuzných strán.“ (Gramsci, 1998, s. 338 - 339) Politická strana je zoskupenáz kolektívu jednotlivcov zdieľajúcich spoločné názory. Vyjadrené gramsciovskýmtermínom kolektívna vôľa sa generuje z vôle jednotlivcov pôsobiacichv konkrétnom historickom hnutí. Zrod politickej strany a kolektívnej vôle je týmpádom synchrónny proces, ktorý si vyžaduje rozsiahlu analýzu dokumentov, kníh,rozhovorov. Založenie politickej strany, jej organizovanie a ukotvenie v spoločnostiči vytvorenie sféry vplyvu je dlhodobá záležitosť. „...z ktorej sa rodí kolektívnavôľa s určitým stupňom rovnorodosti, stupňom, ktorý je nevyhnutný a dostatočnýna vyvolanie koordinovanej akcie, súbežnej v čase a zemepisnom priestore...“(Gramsci, 1998, s. 339) Kolektívna vôľa je implicitne obsiahnutá v podstatepolitickej strany. Sám A. Gramsci sa zamýšľa nad „vtelením“ jednotlivca dokolektívneho človeka a dospieva k názoru, že to nejde bez kolektívneho tlaku,ktorým sa dosahujú objektívne výsledky pri utváraní zvykov, spôsobov mysleniaa konania. Je možné povedať, že A. Gramsci vidí v kolektíve spredmetnenomv politickej strane garanciu akejsi objektívnosti dosiahnutia výsledkov. Uvedenétvrdenia ale inšpirujú k nasledovnej otázke. Je kolektív rôznych jedincov reálnougaranciou čo najobjektívnejšieho utvárania morálnych zásad? Vzhľadom na to, žekolektív pri rozhodovaní zvyčajne berie do úvahy viaceré alternatívy a vyhodnocujeich na základe rôznych odlišných informácií môžeme konštatovať, že A. Gramsciteoreticky vyvodzuje záver zo širokej palety, ktorú jednotlivec nemusí postihnúť,ak rozhoduje sám. Ale pritom neexistuje žiadna istota, že toto rozhodnutie môžebyť ďaleko výhodnejšie ako rozhodnutie jedného člena kolektívu.87

Po poukázaní na podstatné črty spoločenskej skupiny a dôvody stotožneniaMachiavelliovského vladára s Gramsciho novodobým vodcom - politickou stranou 3sa na tomto mieste javí ako potrebné prezentovanie vládnucej strany. A. Gramsciju opisuje takto: „...[je to] tá určitá politická strana, ktorá zamýšľa založiť nový typštátu (a je na to myšlienkovo i historicky pripravená). Hoci pre každú stranu platí,že je výrazom určitej skupiny, a len jej, predsa niektoré strany doslova zastupujújednu sociálnu skupinu, a to ak plnia úlohu garanta rovnovážneho stavu a úlohuarbitra medzi záujmami vlastnej skupiny a iných skupín, a tak sa starajú, aby vývojzastupovanej skupiny prebiehal s konsenzom s pomocou skupín, či dokoncaskupín rozhodných protivníkov.“ (Gramsci, 1998, s. 260)Na základe predchádzajúcej analýzy môžeme dospieť k nasledovnýmzáverom. Vedúca skupina, alias vládnuca politická strana, vzišla z kolektívnehohnutia odobreného kolektívnou vôľou. Zastupuje jednu sociálnu skupinu,pritom nezabúda a berie do úvahy záujmy ostatných skupín. Dokonca je garantrovnovážneho stavu v spoločnosti. Je natoľko vyspelá, že zamýšľa založiť novýtyp štátu, to znamená, že prináša svoje morálne a intelektuálne hodnoty.Voči Gramsciho chápaniu politickej strany je však možné vyjadriť jednunámietku. Hrozí totiž, že sama straníckosť môže vyústiť do preferencie záujmovhegemónnej skupiny. E. Kohák vo svojej práci Průvodce po demokraciidokumentuje, že analogickú obavu zo straníckej demokracie identifikovali otcoviaamerickej demokracie aj ich kolegovia z Anglicka. Konštatovali, že: „Totiž jakostraníci by už volení zástupci lidu nerozhodovali jen na základě svého nejlepšího,informovaného a nepředpojatého úsudku – doslova nestranně – nýbrž jakostraníci, zástupci dílčích zájmů.“ (Kohák, 1997, s. 68) S uvedenou myšlienkoumožno súhlasiť. Vládnuca politická strana môže skĺznuť do presadzovaniaosobných záujmov. Nemusí síce absolútne negovať návrhy podriadenýchsociálnych skupín, ale ich prvotným cieľom bude uspokojenie svojich potrieb predpotrebami spoločnosti ako celku.Ak sa odpútame od Gramsciho označenia politickej strany za aktuálnehovladára, vladárom môžeme všeobecne označiť vedúcu spoločenskú skupinu. Ktoje v súčasnosti vedúcou skupinou alebo čo implikuje pojem vladár? Touto otázkou3V Gramsciho dielach identifi kujeme terminologickú nejasnosť. Vládnucu sociálnu skupinu označujeaj ako hegemónia spoločenskej skupiny, vedúca politická strana. (Gramsci, 1998, s. 47 – 57) Na inommieste túto skupinu označuje ako vedúci a vedení, vládnuci a ovládaní, či podriadení. (Gramsci, 1998,s. 257)88Politické vedy / diskusia

Politické vedy / diskusiasa otvára priestor na diskusiu. Okrem politickej strany to môže byť hierarchickyvyššie hegemónny štát, zoskupenie štátov v podobe nadnárodnej inštitúcie.VLÁDNUCI A OVLÁDANÍNa základe vyššie uvedeného je možné parciálne vnímať, na akej bázeje Gramsciho teória hegemónie založená, a to najmä v súvislosti s procesomformovania hegemónnej skupiny a stotožnenia vládnucej skupiny s vládnucoupolitickou stranou. Rovnako bol spomenutý aj jej status udržiavateľa rovnováhys ostatnými skupinami tým, že akceptuje aj záujmy podriadených más.V nadväznosti na uvedené sa A. Gramscimu vykryštalizovali dve kategórie ľudí -vedúci a vedení. Subjektívne považujeme explikáciu existencie vzťahu vládnucicha ovládaných za preliminárny predpoklad hegemónie. A. Gramsci totiž pojednávao hegemónnom panstve jednej spoločenskej skupiny nad druhou. Ak je takýtovzťah v spoločenstve chápaný a priori, vyplýva z neho prirodzenosť koncepciehegemónie v zmysle jej existencie ako normálneho stavu. Zároveň to znamená,že skupiny dobrovoľne akceptujú rolu, ktorú im takýto vzťah prisudzuje. V tomprípade udržanie dominantnosti nevyžaduje použitie fyzickej sily. A. Gramsci sak tomu vyjadruje nasledovne: „Najelementárnejšia vec je, že vládnuci a ovládaní,vedúci a vedení skutočne existujú. Na tomto prvotnom a neotrasiteľnom fakte…stojí celá politická veda a umenie.“ (Gramsci, 1998, s. 257) Z jeho tvrdeniavyplýva, že reálnosť a preukázateľnosť tohto vzťahu považoval za primárnu ideupri koncipovaní svojej teórie. Otázne však zostáva, či je delenie na vládnucich aovládaných trvalé alebo historicky podmienené. A. Gramsci hovorí: „...toto deleniesplodila deľba práce...“ (Gramsci, 1998, s. 257) Podľa neho: „...je to technickýfakt.“ (Gramsci, 1997, s. 257) Zdá sa, že delenie na vládnucich a ovládaných nieje prirodzený spoločenský jav a rezultuje z neho negatívna konzekvencia, z ktorejA. Gramsci usiluje vyťažiť. Chce čo najefektívnejšie využiť existenciu vzťahuspoločensky „nadradených a podradených“ pri „príprave vedúcich“ na svoje pozíciea úlohy vrátane eliminovania akýchkoľvek obštrukcii na „dosiahnutie poslušnostipodriadených“. Konkrétne negatívum je najmä vzájomná nedôvera panujúcamedzi nimi. Ovládaný pochybuje o adekvátnych kvalitách svojho „nadriadeného“a analogicky, vládnuci pochybuje o lojalite svojho „podriadeného.“ Postupnágradácia vzájomnej nedôvery má tendenciu dospieť ku kulminačnému bodu, ktorýsa prejaví „krízou velenia“ či „neschopnosťou vedeného“. (Gramsci, 1998, s. 257)89

Politické vedy / diskusiaVzhľadom k uvedeným skutočnostiam sa nadvláda jednej skupiny nad druhoujaví ako jednoznačne neprirodzená, tzn. na udržanie dominantnej pozície musískupina počítať s prítomnosťou donucovacieho aparátu.V nadväznosti na predchádzajúce myšlienky je možné konštatovať, žepresadzovanie vôle skupín, či už so súhlasom alebo nie, vytvára mocenskúnerovnosť. Kategorizovanie ľudí na vládnucich a ovládaných je predpokladomfunkčnosti spoločnosti. Rozsah moci vládnucich nad ovládanými je daný počtomovládaných vo sférach, v ktorých sú ovládaní, tzn. moc je spojená so sociálnymstatusom v spoločnosti. (Sopóci, 1998, s. 16) Existencia politickej rovnosti jeideálnym stavom. „Vytvořit „úplnou politickou rovnost“ by ale znamenalo odstranitvztahy řízení, ovládání, využívání člověka člověkem... Politický systém jeuspořádání jednotlivců, skupin a institucí na základě dělby práce... hierarchicky,podle osy moci a fungujícich podle určitých pravidel.“ (Krejčí, 1998, s. 126) Nieje možné, aby členovia spoločnosti disponovali rovnakou politickou mocou. Vždybude existovať politická vládnuca elita. Pokiaľ sa elita rozhoduje pre verejnédobro, nielen v prospech „privilegovaných“, je nerovnosť podľa istých kritérií ajospravedlniteľná. (Sopóci, 1998, s. 16)Je očividné, že A. Gramsci relevantne stavia svoju koncepciu na vzťahuvládnucich a ovládaných. V nasledujúcej časti sa zameriame na to, či jehovládnuca elita rozhoduje v prospech spoločnosti ako celku.ROLA INTELEKTUÁLOVPre účely skompletizovania mozaiky hegemónie je potrebné vysvetliť roluintelektuálov, ktorí so zreteľom na formovanie dominantnej skupiny zastávajúsignifi kantnú pozíciu, nakoľko determinujú vzdelanostnú úroveň spoločnosti. A.Gramsci im v koncepcii vyhradzuje jasné sféry pôsobenia, preto sa detailnejšiezameriame na proces ich formovania a nadobudnutia vplyvu v občianskejspoločnosti. Čo sa týka ich genézy: „Každá sociálna skupina vzniká tým, že plnípodstatnú úlohu vo svete ekonomickej výroby. Ako vzniká, organicky si vytvárajednu alebo viac vrstiev intelektuálov, prostredníctvom ktorých sociálna skupinadospieva k rovnorodosti a k uvedomeniu si vlastnej funkcie v ekonomickej oblasti,no i v oblasti sociálnej a politickej.“ (Gramsci, 1998, s. 369) Gramsciho výpoveďevidentne dokazuje širokospektrálne spoločenské zastrešenie intelektuálov. Akby sme mali špecifi cky defi novať, o koho sa jedná a použiť Gramsciho slová,90

Politické vedy / diskusiajedná sa o „produkt novej triedy“. Vyvíjajú sa súčasne s novými požiadavkami nadominantnú triedu. Predstavujú jej neoddeliteľnú súčasť. (Gramsci, 1998, s. 370)V tom prípade ide o dlhotrvajúcu záležitosť výchovy intelektuálov. Na rozdiel odtradičných intelektuálov, ktorí sú pozostatkom predchádzajúcej sociálnej kategórie/medzi nich radí napr. duchovenstvo/. Táto skupina sa historicky kontinuálne vyvíja,a preto sa pokladá za autonómnu voči novovznikajúcim skupinám. A. Gramscipoznamenáva, že každá sociálna skupina s ambíciou stať sa hegemónnou sausiluje o podmanenie tradičných intelektuálov. Katalyzátorom tohto boja je užspomenutá výchova organických 4 intelektuálov. A. Gramsci mal pravdepodobnena mysli, že splynutie organických intelektuálov s tradičnými urýchli procesdosiahnutia hegemónie určitej sociálnej skupiny nenásilnou formou. Akcentujevýznam škôl rozličných stupňov až po vysokú kultúru, ktoré sú mechanizmom naprehĺbenie „intelektuálnosti“ jedinca. Platí priama úmera. Čím viac je v spoločnostivytvorených školských inštitúcií (základné, stredné odborné školy), tým viac„najvyšších intelektuálnych odborností“ má možnosť spoločnosť vychovať. Napriektomu intelektuálom nemôže byť ktokoľvek. Špecializované kategórie sú pridruženék vládnucej skupine. (Gramsci, 1998, s. 373) Kritérium pre formovanie intelektuálaspočíva v jeho kritickej výchove k intelektuálnej aktivite a v schopnosti participovaťvo verejnom dianí. (Gramsci, 1997, s. 388)Z nášho aspektu podstatným atribútom výchovy intelektuála je jehonezávislosť na moci, peniazoch. Spĺňa aj Gramscim preferovaný intelektuáltúto charakteristiku? Je skutočne nezávislým subjektom snažiacim sa o čonajobjektívnejšie hodnotenie spoločenského diania alebo inklinuje k hodnotámvládnucej skupiny a obhajuje jej hodnoty, normy a názory pred širokými masami?Nastolené otázky sa pokúsime zodpovedať o čosi neskôr.A. Gramsci im bezpochyby prisudzuje najdôležitejšiu funkciu v rámci svojejkoncepcie hegemónie. Tu sa nám otvára priestor na objasnenie, akým spôsobomsa chce A. Gramsci vyhnúť fyzickému násiliu na udržanie hegemónnej pozície,a či je to vôbec možné. Z tohto dôvodu sa na tomto mieste budeme venovaťposúdeniu Gramsciho charakteristiky nosných pilierov celej jeho koncepciehegemónie. Diferencuje dve „úrovne“ nadstavby. Prvou je „občianska spoločnosť“,ktorú považuje za hegemóniu. Druhou je „politická spoločnosť“, čiže štát a4Organickí intelektuáli sú vychovávaní vnútri spoločenskej skupiny, ktorej ambíciou je stať sahegemónnou. Dôvod, prečo ich A. Gramsci nazýva organickými, nie je jasný.91

Politické vedy / diskusia„zákonná vláda“ priamemu „ovládaniu“ alebo veleniu. Podstata hegemónie jezaložená na vymedzení úloh intelektuálov v spoločnosti. Sú: „...„pomocníkmi“vládnucej sociálnej skupiny, poverenými vykonávať podriadené funkcie sociálnejhegemónie a politickej vlády, čiže1. udržiavať „spontánny“ konsenzus, ktorý vyjadrili veľké masy obyvateľstvaso smerovaním, aké vtlačila spoločenskému životu hlavná vedúcaskupina. Tento konsenzus vzniká „historicky“ ako prestíž (a teda ajdôvera), ktorej sa vládnucej skupine dostáva následkom jej funkciea postavenia vo svete výroby; 52. vytvoriť donucovací štátny aparát, ktorý „legálne“ zabezpečuje disciplínutých skupín, čo nesúhlasia ani aktívne, ani pasívne. Tento donucovacíštátny aparát je však vytvorený pre celú spoločnosť, lebo sa predvídajúmomenty kríz velenia a riadenia, keď sa so spontánnym konsenzomnedá rátať.“ (Gramsci, 1971, s. 57)Čo vyplýva z vyššie uvedeného? V prvom rade to, že intelektuáli sú súčasťvládnucej strany, a preto exkluzívne obhajujú iba jej názory. Pomáhajú udržať„spontánny“ konsenzus. Sám A. Gramsci vložil spontánny konsenzus doúvodzoviek. Čo to znamená? Ako keby sa za spontánnosťou a všeobecnýmsúhlasom podriadených más niečo ukrývalo.Intelektuáli rozširujú hodnoty a idey vládnucej skupiny, manipulujú verejnúmienku v jej prospech. Keďže si ich spoločnosť váži kvôli ich vzdelaniu, predstavujúnajvhodnejšiu možnosť na tlmočenie „upravených“ informácií „zhora“. K tomudisponujú „legálnym donucovacím“ mechanizmom. V ich kompetencii sa nachádzaalternatíva vynútiť si súhlasné stanovisko od každého, kto akýmkoľvek spôsobomnesúhlasí. A. Gramsci nikde nešpecifi kuje donucovacie metódy intelektuálov, čoje možné považovať za evidentný nedostatok. Dokonca to vrhá negatívne svetlona legálnosť fungovania celého štátu. Z nastolených argumentov vyplýva, žeintelektuáli zastávajú najdôležitejšie pozície. Disponujú najväčšími kompetenciami,keďže udržiavajú konsenzus v spoločnosti a tvoria donucovací aparát. To následnenasvedčuje tomu, že sa aktívne podieľajú na manipulácii spoločnosti.5D. Strinati prezentuje zaujímavý postreh na margo Gramsciho hegemónie. „...Dominantná skupina, nemusíbyť výlučne vládnucou triedou, udržuje si svoju nadvládu upevnením „spontánneho konsenzu“ podriadenejskupiny, vrátane pracujúcej, a to prostredníctvom konštruktívnej negociácie politického a ideologickéhokonsenzu, ktorý spojuje obe skupiny - dominantnú aj podriadenú.“ (Sopóci, 1998, s. 165)92

Politické vedy / diskusiaKONSENZUS A SILAZ doteraz spomenutého vyplýva, že špecifikum Gramsciho poňatia hegemóniespočíva v prenesení silového konceptu do sféry kultúry, ktorý sa manifestujedosiahnutím konsenzu. Vládnuca trieda si neudrží hegemóniu len na základe jejdominantnej morálnej autority prostredníctvom vytvorenia a zvečnenia legitímnychsymbolov. Musí nájsť spôsob, ako si získať všeobecný súhlas. Vzhľadom nauvedené skutočnosti je možné tvrdiť, že Gramsciho hegemónia, založená nadobrovoľnom konsenze medzi spoločenskými skupinami, vykazuje prvky stabilitya väčšej udržateľnosti, ale len do istého momentu. Všimnime si tieto Gramscihoslová, ktoré napísal v kontexte domácich politických súbojov: „Hegemónia ako takánepochybne predpokladá vziať do úvahy záujmy a tendencie skupín, nad ktorýmisa hegemónia bude uskutočňovať. Predpokladá vytvorenie určitej kompromisnejrovnováhy, teda ústupky ekonomicko-korporatívneho charakteru zo strany vedúcejskupiny.“ (Gramsci, 1998, s. 274) Nesmieme teda strácať zo zreteľa myšlienku,že hegemónia spočíva sčasti na sile, ale ešte viac na ideách a ideológiách. Ak samá vládnuca trieda spoľahnúť len na silu, dosiahne bod krízy svojho vládnutia. Akmá predísť takejto kríze, musí byť pripravená na kompromis, ktorý jednoznačnemôžeme považovať za element rovnováhy a kľúčový bod koncepcie kultúrnejhegemónie 6 . Aby hegemónia fungovala normálne, A. Gramsci akcentuje významvzájomnej rovnováhy medzi konsenzom a silou, ktorá je založená na tom, aby:„síla příliš převažovala nad konsensem, a za úsilí dosáhnout toho, aby se sílajevila jako podepřená konsensem většiny, jenž je vyjadřován takzvanými orgányveřejného mínění, novinami a sdruženími, které proto jsou v určitých situacíchuměle rozmnožovány.“ (Gramsci, 1997, s. 101)Úplne spontánne sa nám v tejto súvislosti vynára otázka: Prečo podriadenéskupiny akceptujú idey, hodnoty a vodcovstvo dominantnej skupiny? A.Gramsci totiž verí, že dominantné skupiny sú schopné rozšíriť svoje hodnotyprostredníctvom inštitúcií ako sú cirkev, masové média, škola, vzdelávací systém.Podriadená skupina ich dobrovoľne akceptuje, čím sa zabezpečí funkčnosťpolitického systému. Pripomína nám to Aristotelovu myšlienku, že usporiadanosťspoločnosti stojí a padá na spoločných hodnotách. Interpretácia by preto mohla6Gramsciho preložené poznámky neobsahujú presnú defi níciu kultúrnej hegemónie. Najčastejšie sapri odvodzovaní jej podstaty vychádza z jeho celkovej charakteristiky hegemónie ako dobrovoľného avzájomného konsenzu tried a následnej nadvlády dominantnej skupiny.93

Politické vedy / diskusiaznieť nasledovne. Legitimitu politickým inštitúciám dodávajú hodnotové systémy,ktoré si masy osvojujú v procese socializácie.V tejto súvislosti sa nám opodstatnene objavujú pochybnosti o korektnostišírenia hodnôt kultúrnych, morálnych i spoločenských. Jedná sa o vytváranieunilaterálneho videnia sveta z aspektu jednej skupiny. Naše tvrdenie podopieraaj vyššie uvedený Gramsciho citát, v ktorom zdôrazňuje umelé rozširovanie novínči združení tlmočiacich názory hegemónnej skupiny. Analogické idey o vytváraníuniverzálnosti vecí tlmočí aj A. D. Morton a o Gramsciho koncepcii hegemónievypovedá: „Hegemónia tak označuje intersubjektívne pochopenie mocia sociálnych vzťahov, čím ľudia vo všetkých významných spoločenskýchkategóriách súhlasia s normálnosťou vecí tak, ako sú dané.“ (Morton, 2007, s.260) Tento fakt bližšie osvetľuje aj P. Barša a kriticky dodáva na Gramsciho konto:„Predpokladom panstva štátu teda nie je monopol násilia, ale tiež a predovšetkýmto, že hodnoty, pojmy a videnie sveta partikulárnej skupiny, ktorá vládne, súv danej spoločnosti považované za univerzálne, teda za niečo, čo neprináležílen k tej partikulárnej skupine, ale vyjadruje povahu sveta a človeka ako takú čiaspoň identitu danej spoločnosti v jej celku.“ (Barša, 2005) Postrehy obidvochautorov implikujú kritiku do radov dominantnej triedy za zneužívanie univerzálnehopoňatia hodnôt na udržanie svojej pozície. Čo vyplýva zo slov A. D. Mortona a P.Baršu? V podstate dominantná trieda si uplatňuje sociálne a kultúrne vodcovstvotým, že presvedčila „slabšiu“ triedu rešpektovať hodnoty a normy nimi dané.Gramscim označené inštitúcie dominantnej triedy manipulujú podriadenú trieduvo svoj prospech. Ak by „presvedčovacie metódy zlyhali“, použila by dominantnátrieda silu? Odpoveď poskytuje druhá časť charakteristiky hegemónie. Intelektuálidisponujú právomocou donútiť tých, ktorí oponujú. Absentuje však to, ako sa naložís odporcami. O donucovacom aparáte sa čiastkovo dozvedáme v časti Etickýalebo kultúrny štát v Gramsciho diele Spoločnosť, politika, filozofia. Má za úlohuposkytnúť im vzdelanie v oblasti kultúry a morálky v takej úrovni, aby zodpovedalazáujmom vládnucej skupiny. „Škola ako pozitívna výchovná funkcia štátu a súdyako represívna, negatívna výchovná funkcia sú v tomto smere najdôležitejšieštátne činnosti... tvoria aparát politickej a kultúrnej hegemónie vládnucich tried.“(Gramsci, 1998, s. 358) Presadzovanie „správnych“ názorov v prospech určitejskupiny prostredníctvom výchovy, vzdelávacieho systému je dlhodobá záležitosť.Manipulácia s informáciami pretkáva celú spoločnosť. A. Gramsci vytvára94

Politické vedy / diskusiakomplexnú ideológiu. Čo ju tvorí, sumarizuje C. Mouffe takto. „Ta [ideologie]sestáva z různych nástrojů hegemonie: školy, církve, veškeré sdělovací prostředkya dokonce i architektura a jména ulic.“ (Mouffe, 2001, s. 119)Položme si otázku, aký politický systém je podľa A. Gramsciho kompatibilnýs jeho teóriou hegemónie? Respektíve, v akom politickom zriadení by sa mohlarealizovať? A. Gramsci si uvedomuje, že jedným z predpokladov toho, abyhegemónia naplnila svoju funkciu, je vhodný politický systém. Najrealistickejšoumožnosťou sa mu javí prepojenie hegemónie s demokraciou. Korešpondenciuvýznamu demokracie a hegemónie argumentuje nasledovným spôsobom. „Vhegemonickém systému existuje demokracie mezi vedoucí skupinou a vedenýmiskupinami v té míře, v níž rozvoj hospodářství, a tedy i zákonodárství, ktoré tentorozvoj vyjadřuje, napomáhá přechodu... od vedených skupin ke skupině vedoucí.“(Gramsci, 1997, s. 156) Gramsciho vyjadrenie môžeme chápať ako snahuo zasadenie hegemónie do demokratického prostredia v určitých aspektoch, najmävďaka konsenzu. A. Gramsci vidí v demokracii priestor pre kreovanie vládnucejskupiny z podriadenej bez nelegálnych prostriedkov v medziach demokratickýchmechanizmov. Ale ako upozorňuje J. Buttigieg analogické pokusy, v našomprípade Gramsciho pokus o prepojenie hegemónie s demokraciou, musia byťzmiernené určitými námietkami. „Existuje tendencia, ktorá zdôrazňuje nenásilný,nenátlakový charakter hegemónnych vzťahov obsiahnutých v občianskejspoločnosti. A tak nedostatočne zdôrazňuje hranice rozdielnych vzťahov moci,ktoré rozširujú a pomáhajú zvečniť panstvo dominantných tried nad štátom akocelkom. Hegemónia je nenátlaková moc, ale predsa len moc.“ (Buttigieg, 1995,s. 27) Čo z uvedeného vyplýva? Jednak A. Gramsci v práci úplne nesprecizovalvzťah konsenzu a nátlaku. Okrem toho A. Gramsci verí, že ľudia by mali byťschopní slobodne, racionálne a autonómne pochopiť a participovať na kultúrnych,ekonomických, politických a sociálnych záležitostiach vlastnej spoločnostia pravá hegemónia vyžaduje slobodný, racionálny konsenzus a participáciu.Rovnako ale zastáva názor, že hegemónny konsenzus nie je spontánny produktcelého nezávislého slobodného výberu. Je prejav moci založenej na súhlaseovládaných. 77Rozlíšenie moci založenej na donútení a na súhlase ovládaných je odvodené od rozlíšenia moci apanstva od M. Webera. (Weber, 1999, s.131-132)95

Politické vedy / diskusiaVýhoda demokracie pre Gramsciho teóriu hegemónie spočíva podľa V.Belohradského v tom, že: „demokratická společnost nemá žádnou pevnou formu,není tu žádne místo, v němž je moc navždy soustředena. Moc může mít kdokoliv,to, co se zdá konečným stavem, se může znovu stát cestou atd.“ (Bělohradský,1995, s. 19) Demokracia sa tak zdá byť flexibilným systémom. A ako autor dodáva,nesporný prínos demokracie tkvie aj v tom, že: „každý jednotlivec je schopenzabránit tomu, aby kolektivní rozhodnutí, tedy rozhodnutí politická, která platípro všechny občany, poškodila jeho zájmy. Nedá se tomu zabranit absolutně...“(Bělohradský, 1995, s. 22)Medzi podstatné rysy demokracie patrí vymedzenie nad kým, alebo nadčím chceme vládnuť. Žiaľ, Gramsciho prepojenie hegemónie s demokraciouje nedostatočné na kvalitnú analýzu. Môžeme len uvažovať, do akej miery A.Gramsci počítal s demokraciou. V súvislosti s vhodným politickým systémomje možné inklinovať k nasledovnej myšlienke. „Platí, že nový režim je dokonalý,jestliže odpovída povaze člověka, že tento stát je perfektní, jestliže vyrůstáz povahy človéka, a že tito vládci jsou nejlepší, jestliže jejich jednáni odráži povahučlověka.“ (Krejčí, 1998, s. 8)KRÍZA HEGEMÓNIEV Gramsciho koncepcii sme už spomenuli dominanciu a konsenzus, ichpreventívny charakter pred zvrhnutím vládnucej triedy v spoločnosti. Môžemekonštatovať, že tieto mechanizmy sú postačujúce na udržanie stabilitya nemennosti hegemónie?A. Gramsci sa pokúša naformulovať zásadu ohľadom spoločnosti: „...nijakáspoločnosť nezaniká a nemôže byť vystriedaná inou skôr, ako sa rozvinú všetkyformy života, ktoré sú implicitne zahrnuté v jej vzťahoch.“ (Gramsci, 1998, s. 287)Jeho výpoveď zároveň obsahuje alternatívu potencionálneho konca spoločnostipo naplnení všetkých možností... Kríza nenastane z jedného dňa na druhý –nedôjde k radikálnej zmene. Kým dosiahne kulminačný bod, môže pretrvávať ajniekoľko rokov. Znamená to, že politické sily sa snažia o prekonanie krízy. Krízováperióda ponúka najvhodnejšie prostredie pre antagonistické sily. Ich cieľom jepoukázať na nefunkčnosť vlád pri moci a ponúknuť sa za alternatívne riešenie.(Gramsci, 1998, s. 287) Stratégiou antagonistických síl je trvalo organizovanáa predpripravovaná sila. Gro spočíva na jej permanentnom rozvoji. Svojej šance96

Politické vedy / diskusiasa chytí práve počas vyvrcholenia krízy „hegemónie“, resp. autority vládnucejtriedy. A. Gramsci postihuje krízu nasledovne: „Kríza hegemónie vládnucej triedyje vyvolaná neúspechom nejakého jej veľkého politického podujatia, na ktoré sivyžiadala alebo silou vynútila konsenzus širokých más (napríklad vojna), alebokrízu vyvolali široké masy... tým, že zrazu prešli od politickej pasivity k určitejaktivite a kladú požiadavky, ktoré v nerovnorodom celku znamenajú revolúciu.“(Gramsci, 1998, s. 288) Z jeho tvrdení je možné dedukovať, že reálne uvažujeo existencii antagonistických síl (čo by sa dalo označiť termínom opozícia).Koexistujú v spoločnosti s vládnucou skupinou, pozorujú jej kroky a sú odozvouna aktivity vládnucej skupiny.Aké konzekvencie prináša kríza hegemónie? Odhaľuje pripravenosť vládnucejtriedy organizovať svojich intelektuálov na obnovu svojej moci. Je to zároveňaj príležitosť na posilnenie pozície a získanie nových členov. „Jeho výsledkomje zliatie celej sociálnej skupiny pod jediné vedenie, ktoré jediné sa pokladá zaschopné rozriešiť hlavný existenčný problém... Keď sa kríza nevyrieši organickýmspôsobom, ale pomocou charizmatického vodcu, svedčí to o existencii rovnováhymedzi zložkami.“ (Gramsci, 1998, s. 298 - 299) To znamená, že politická stranavykazuje stabilitu, zvolila si silného vodcu.Prejdime k sumarizovaniu toho, čo prináša kríza. Predstavuje najoptimálnejšiupríležitosť na výmenu vládnucej triedy. Znamená akýsi druh testu, či skupina primoci je stále schopná a dostatočné silná udržať svoju pozíciu. Ak zlyhá, nastaneprechod podriadenej skupiny do dominantnej. A. Gramsci popisuje požiadavkyv súvislosti s príchodom novej skupiny. „...v okamihu, keď sa podriadená skupinastane reálne autonómnou a hegemónnou a prebudí k životu nový typ štátu, vznikákonkrétna požiadavka vybudovať nový intelektuálny a morálny poriadok, čiženový typ spoločnosti, a teda požiadavka vypracovať najvšeobecnejšie pojmy a čonajrafi novanejšie a najúčinnejšie ideologické zbrane.“ (Gramsci, 1998, s. 103 -104) Čo z uvedených skutočností vyplýva? Po prvé, úlohou revolúcie je vybudovaťkontra-hegemóniu, ktorá by rozložila hegemónnu moc spojením podriadených trieda ich oddelením od predchádzajúcej hegemónie vo všeobecnej vízii alternatívnejspoločnosti. Po druhé, hegemónia nie je nemenná, raz a navždy daná. Mocvládnucej skupiny sa odvíja od jej schopnosti udržať si pozíciu prostredníctvompresvedčenia podriadených skupín o akceptovaní ich hodnôt.97

Politické vedy / diskusiaA. Gramsci pripúšťa možnosť kontra-hegemónie. Tým má na mysli revolučnétendencie pretrvávajúce v každej spoločnosti. Podmienkou ich prejavu je intenzitamoci vládnucich. Ako nastane proces zmeny z dominantnej „hegemónie“ na novú?Periodicky sa môže objaviť kríza, v ktorej vládnuca skupina sa začína rozpadať,vytvára príležitosť pre podriadené triedy transcendovať limity a stimulovať pohybschopný apelovať na existujúci poriadok a dosiahnuť hegemóniu. Ak sa príležitosťnevyužije, rovnováha síl sa vráti dominantnej triede, ktorá obnoví hegemóniu nazáklade nového vzoru spojencov. „Revoluce střída elity moci – a elity jsou skupiny,uvnitř kterých nepřetržite probíha svár o moc. Vždyť ve hře je největší ideál, ideálideálu: moc!“ (Krejčí, 1998, s. 35)ZÁVERA. Gramsci vytvoril prepracovaný systém, v ktorom sa sociálna skupina môževypracovať na vládnucu politickú stranu. Hegemónia predstavuje progresívnuformáciu spojenectva zoskupeného okolo danej sociálnej skupiny. Skupina jehegemónna do tej miery, do akej uplatňuje intelektuálne a morálne vodcovstvonad druhou - podriadenou skupinou. Dominancia je realizovaná konsenzom,ale aj nátlakom, pričom v tomto momente vstupuje do hry manipulácia. Samotnýkonsenzus odobrený masou ľudí nie je až taký spontánny. Ako bolo spomenutévyššie v texte, vládnuca skupina prostredníctvom jej vychovaných intelektuálov„presviedča“ vedených akceptovať ich hodnoty. Sieťou vzdelávacích inštitúcií,ale aj médiami či rôznymi združeniami tlmočia svoje vlastné názory v podstatenenásilným spôsobom. Spoločnosť sa podvedome stotožňuje s ich myšlienkami,ktoré chápu ako univerzálne.Pozitíva Gramsciho koncepcie sa objavujú v súvislosti s mašinérioumanipulácie. Zo subjektívneho pohľadu je akcent na vzdelanosť, čo najväčší početintelektuálov a tlmočenie hodnôt médiami či združeniami správny. Dokonca jev súčasnosti aj aktuálny. Problematické sa javí verifikovanie šírených informácií.Dosiahnutie takého stavu v spoločnosti, aby napr. vládnuca skupina zosobňovaladobré idey a prenášala by ich do spoločnosti, sa javí ako utopické. PrimárnuGramsciho myšlienku vytvorenia spoločnosti riadenej morálnou skupinou, ktoráby si vychovávala intelektuálov, je potrebné oceniť.Popri uvedených kladoch, je potrebné zamerať sa aj na negatíva. Rizikáv Gramsciho koncepcii sa nám spájajú s niekoľkými bodmi. Ide o hrozbu98

Politické vedy / diskusiastraníckosti – t.j. vládnuca politická skupina bude preferovať svoje záujmy, čizáujmy „privilegovaných“. K tomu im dopomôžu intelektuáli, opäť tlmočiaci hodnotyvládnucej skupiny, keďže vzišli z nej, boli ňou vychovaní. Mase sa jednoduchšiepodsúvajú názory, v dave sa stráca schopnosť racionálneho úsudku.S názorom, že Gramscim skoncipovaná teória je udržiavaná nenásilnýmiprostriedkami, sa nie je možné stotožniť. Donútenie (tých, čo nesúhlasia), ktorépredstavuje hlavnú úlohu intelektuálov, nie je možné považovať za nenásilnýprejav. Nakoniec aj A. Gramsci označuje súdy za represívne inštitúcie. Nedostatokkoncepcie tkvie práve v nedotiahnutí do konca, akým spôsobom dochádza kdonúteniu, a ako sa naloží s tými, ktorí napriek všetkému odmietnu. Moc sivládnuca skupina chce udržať za každú cenu.Rovnako nie je evidentné, že by vládnuca skupina dodržovala Machiavellimprezentované názory o morálnosti vládcu. Aj keď A. Gramsci potvrdzuje, žejeho politická strana je pokračovateľom Machiavelliho ideálu o intelektuálnom amorálnom vládcovi.Fakt, že A. Gramsci sa nerozpísal zoširoka o prepojení demokracies hegemóniou, je skôr na škodu. Vo svojich dielach ponúka iba ich parciálnepremostenie a to, že demokracia sa manifestuje v konsenze medzi vládnucimia ovládanými. V častiach o donútení tých, čo nesúhlasia, sa skôr naznačujerepresívny režim. A. Gramsci uvádza alternatívu, ak vládnuca skupina nezvládaobhájiť svoje aktivity, môže dôjsť k jej výmene. Vládnuca skupina sa zmení napodriadenú. V spoločnosti okrem toho pripúšťa existenciu antagonistických síl,ktoré by sme mohli označiť opozíciou. Ibaže v demokratickom systéme opozíciamá právo verejne prejaviť vlastný názor, má právo oponovať vláde, upozorňovať najej prešľapy. V Gramsciho koncepcii antagonistické sily sú latentným fenoménom,ktorý sa prejaví až v čase krízy hegemónie. Náhľad na Gramsciho štát dokoncaodhaľuje skôr jeho konfl iktualistické vnímanie. Predstavitelia tohto smeru tvrdia,že: „Štát je prostriedok, ktorým jedna či viac sociálnych skupín vnucuje svojumoc, svoje hodnoty, normy, systém stratifikácie atď. ostatným členom spoločnosti.Štát teda chápu ako nástroj násilia a útlaku v rukách mocenskej elity, prípadnevládnucej sociálnej triedy, ktorý slúži na udržanie jej moci v spoločnosti.“ (Sopóci,1998, s. 38)Aktuálnosť analyzovanej koncepcie spočíva práve v uplatnení manipulácievo sfére sociálnej, politickej a kultúrnej. Štýl, akým sa A. Gramsci usiloval99

Politické vedy / diskusiaspropagovať hodnoty, normy a myšlienky vládnucej skupiny môžeme identifikovaťaj v dnešných spoločenských pomeroch. Z tohto dôvodu, napriek marxistickémuslovníku, neupadá Gramsciho koncepcia do úzadia.Literatúra:BARŠA, P. 2005. Sociální vědec je součástí zkoumané reality. O postrevolučníemancipaci, vztahu teorie a praxe a dvojím pojetí kultur. Dostupné na internete: http://www.antropologie.zcu.cz/index.php?clanek=291&static=webzin&webzin=216.BUTTIGIEG, J. 1995. Gramsci on Civil Society. Boundary 2, 22, no. 3/1995ALAN, J.(ed.). 1995. Dialogy o občanské společnosti. Praha: SOCIOLOGICKÉNAKLADATELSTVÍ, 1995, ISBN 80-85850-07-9GRAMSCI, A. 1997. Poznámky o Machiavellim, politice a moderním státu. Praha:Svoboda, 1997, ISBN 99-00-00015-XGRAMSCI, A. 1998. Spoločnosť, politika, fi lozofi a. Bratislava: Pravda, 1998,ISBN: 075-018-88GRAMSCI, A. 1971. Selection from Prison Notebooks. New York : InternationalPublishers, 1971,ISBN: 0-7178-0270-1KOHÁK, E. 1997. Průvodce po demokracii. Praha: SOCIOLOGICKÉNAKLADATELSTVÍ, 1997, ISBN: 80-85850-23-0KREJČÍ, O. 1998. Povaha dnešní krize. Praha: EAST PUBLISHING, 1998, ISBN:80-7219-006-7MACHIAVELLI, N. 1992. Učiteľ vladár. Bratislava: ARS STIGMY, 1992, ISBN:80-85-264-39-0MORTON, A. D. 2007. Unravelling Gramsci: Hegemony and Passive Revolutionin the Global Political Economy. Pluto Press, 2007, ISBN: 978-0-7453-2384-8MOUFFE,C. 2001. Hegemonie a ideologie. In: ŠARADÍN, P.: Historické proměnypojmu ideologie. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2001, ISBN:8085959941SOPÓCI, J. 1998. Politika s spoločnosť. (Úvod do sociológie politiky). Bratislava:SOFA, 1998, ISBN: 80-85752-64-6STRINATI, D. 1995. An Introduction to Theories of Popular Culture. London:Routledge, 1995, ISBN: 0-415-12470-0100

Politické vedy / diskusiaWEBER, M. 1999. Základné sociologické pojmy. Bratislava: SOFA, 1999, ISBN:80-85752-44-1WILLIAMS, G. 1960. Concept of „egemonia“ in the Thought of Antonio Gramsci:Some Notes on Interpretatio. In: Journal of the History of Ideas. Vol 4, October- December, 1960.ŽALOUDEK, K. 2004. Encyklopedie politiky. Praha: Nakladatelství LIBRI, 2004,ISBN: 80-7277-209-0101