Klasická a moderná koncepcia politického systému - Politické vedy

Politické vedy / štúdieKLASICKÁ A MODERNÁ KONCEPCIA POLITICKÉHOSYSTÉMUPeter Kulašik *1RESUMEAn application of the term „political system“ is nearly connected with the personality of D.Easton and his poits of view wich came into being on the basis of the impulses from biology,cybernetics (the system theory) and mainly from sociology (T. Parsons and structural-functionalapproach).There are as minimum four basic directions of the modern political system analysis there:- philosophical approaches (mainly the questions os legitimacy);- sociological approaches (society has to create the functional unity with the political system– Parsons, or the society is dual devided – marxism);- juridical approaches (stressing the rule of law, principles of the legal state, and stressingthe human and civic rights);- politological interpretations are oriented to analysis of pluralism, republicanism,parliamentary democracy, separation of power, consensus etc..The modern political system is characterised by following attributes: connection of democraticand liberal principles (with the principle of national state), representative principle ofgovernance, regular elections, free competition of political parties, majority governmentresponsible to parliament, execution and preservation of natural and special human and civicrights, pluralism, people sovereignty, legitimacy of power on the base of people allovancerealization, demonstrativeness and communicativeness of political system.Pre každú politickú moc a každý politický režim alebo inak povedané, prevzťahy medzi vládnucimi a ovládanými, existuje základná a spoločná otázka. Jeto otázka verejnej moci v spoločnosti. Vychádzajúc z nej môžeme odpovedať nanajvšeobecnejšiu otázku – čo je politický systém?Zavedenie kategórie „politický systém“ súviselo v 50-tych a 60-tych rokochminulého storočia so snahou americkej politickej vedy prekonať úzko chápanéempirické výskumy moci a teórie stredného dosahu, ktoré neposkytovali*Prof.PhDr.Peter Kulašik,CSc. je dekanom Fakulty politických vied a medzinárodnýchvzťahov UMB v Banskej Bystrici, a zároveň pôsobí ako vedúci Katedry politológie FPVaMVUMB v Banskej Bystrici.5

Politické vedy / štúdiedostatočné podmienky na vytvorenie všeobecnej teórie politiky a vhodný modelpre „moderné komparatívne výskumy politiky“ (W. Runciman).Etablovanie tejto kategórie je spojené s menom D. Eastona, ktorý politickýsystém vymedzil ako „interakcie, prostredníctvom ktorých sa v spoločnostiautoritatívne rozdeľujú hodnoty“ 1 . Inšpirujúcimi východiskami Eastona a jehonasledovníkov boli impulzy, vychádzajúce z biológie (L. Bertalanffy), kybernetiky(K. Deutsch) a sociológie (T. Parsons). Prívrženci aplikácie všeobecnej teóriesystémov na oblasť spoločenského života vniesli do americkej politológie tri novéprvky.Po prvé, použili politický systém ako základnú analytickú kategóriuv behavioralistickom zmysle ako systém konania. Po druhé, vytvorili univerzálnukategóriu (koncepciu, model), použiteľnú na výskum empirického materiáluakejkoľvek krajiny, či ľudskej kolektivity. Po tretie, vychádzajúc z pojmuizomorfi zmu (najvšeobecnejších čŕt vlastných akémukoľvek systému) odmietlihistorickú podmienenosť politických procesov a javov, a akceptovali politológiuako empiricko-teoretickú vedu.Kategória politického systému je síce v súčasnej politickej vede na jednejstrane všeobecne akceptovaná, na strane druhej je zároveň východiskom prerozdielne interpretácie v dvoch základných teoreticko-metodických orientáciách:štrukturálno-funkcionalistické metódy a metódy „vstup - výstup“.Štrukturálno-funkcionalistická metóda sa rozšírila v americkej politickej vedev 50-tych rokoch 20. storočia. Jej vznik je úzko spojený s prácami T. Parsonsa,a ním koncipovanou teóriou akcie, „v ktorej je politika chápaná ako funkčnýpodsystém spoločnosti“ 2 . Antitézou k tomuto postoju je marxistický prístup, podľaktorého „je spoločnosť dualisticky rozdelená (princíp triedneho boja a dialektikaako dualita, pôsobiaca vnútri spoločenskej jednoty)“ 3 . Parsonsonova koncepciamala silný vplyv na iných politológov. Jeden z najvýznamnejších štrukturálnychfunkcionalistov G. Almond priznáva, že jeho koncepcia „vznikla z tradícií Weberaa Parsonsa.“Štrukturálny funkcionalizmus vychádza predovšetkým z kategórie „konania– funkcií, z analýzy štruktúr, ktorými sa chápe určitá stála kvalita, ktorá je1EASTON, D.: A Systems Analysis of Political Life . New York 1965. s. 3-8, 13-162CABADA, L. – KUBÁT, M. a kol.: Úvod do studia politické vědy. Praha 2004. s. 1793KOPER, J.: Mechanizmy vzniku moderného politického systému. Bratia Sabovci, Zvolen 2003. s. 276

Politické vedy / štúdiecharakterizovaná stavom rovnováhy systému, ktorý posilňuje tendenciu každéhosystému k sebazáchove“ 4 . Samotné funkcie sa chápu ako činnosť určitéhoaparátu (organizácie, inštitúcií), zabezpečujúca realizáciu potrieb ľudí. Funkciezabezpečujú ochranu politického systému, jeho rovnováhu a stabilitu v zápases disfunkciami, narušujúcimi „funkcionalistickú harmóniu“ spoločnosti.Treba poznamenať, že konanie v politickom systéme sa neponímajednoznačne. Kým Parsons hovorí o konaní (procese), neopomína ani úlohuinštitúcií a organizácií. Podľa Almonda, základnou jednotkou analýzy nie jepolitický proces, ale úloha tej alebo inej inštitúcie. Politický systém je podľa nehosystémom akcie, t. j. zahrnuje empiricky pozorovateľné konanie a normy, čiinštitúcie, ktoré konanie ovplyvňujú. Politické inštitúcie alebo osoby sú chápanépodľa toho čo robia, kedy to robia a ako sa to vzťahuje k tomu, čo robia iní a akoto ovplyvňuje ich činnosť. Základnou jednotkou politického systému je úloha,ktorú Almond, podľa vzoru Parsonsa a Shilsa, defi nuje ako organizovanýúsek orientácie aktéra, ktorý tvorí a definuje jeho účasť v procese vzájomnéhopôsobenia. Politický systém je teda sústava úloh vzájomného pôsobenia, čištruktúra úloh, ktorá je otvorenejšia ako inštitúcie, organizácie, či skupiny. Rovnakoako trvalé zoskupenia, môže zahrnovať formálnu a neformálnu činnosť, rodinu,voličov.Ako uvádza Wiseman 5 , Almond považuje v duchu Webera za odlišujúcuvlastnosť politického systému fakt, že má legitímny monopol na fyzické násilienad daným územím. Jedine politický systém určuje smer a podmienky jehopoužitia. Aby sme dokázali opísať politický systém, nestačí charakterizovaťvšetky interakcie, ktoré obsahuje, t. j. všetky úlohy definované konaním. Politickýsystém je pevne usadený vo zvláštnych vzoroch orientácie k politickej akcii, t. j.v politickej kultúre, pričom táto sa nemusí nevyhnutne zhodovať s jedným určitýmsystémom alebo spoločnosťou. Almondov pojem politickej kultúry sa dá použiť navysvetlenie odlišných straníckych systémov ako jedna z čŕt, ktoré odlišujú rôznepolitické systémy .Všetci štrukturalisti zdôrazňujú, že pre fungovanie akéhokoľvek politickéhosystému má rozhodujúcu úlohu cieľ. Cieľ je nevyhnutným predpokladom činnostisystému. Podľa štrukturalistov politický systém vzniká práve preto, že rozličné4CABADA, L. – KUBÁT, M. a kol.: Úvod do studia politické vědy. Praha, 2004, s. 1795Pozri: WISEMAN, J.. Political System. Some Sociological Approaches. New York 1967. s. 23-247

Politické vedy / štúdieskupiny nemajú rovnaké ciele. Štruktúru politického systému tvoria prvky(jednotlivé skupiny, usilujúce realizovať svoje potreby) a ich vzájomné vzťahytvoriace „organizáciu, orientovanú na dosiahnutie všeobecných cieľov“.Takto chápaný politický systém je vnútorne značne zložitý a komplikovaný.Medzi jeho vnútorné zložky Parsons vymedzuje ústavné systémy, systémypodpory, atď.. Každý z nich plní svoju špecifickú úlohu v rozvoji všeobecných cieľovpolitického systému (napr. mobilizácia zdrojov, dosiahnutie podpory a pod.).Vzhľadom na dynamický charakter politického systému, Parsons sústreďujepredovšetkým pozornosť na politický proces. Podľa neho je to základný článokpolitického systému. Politický aspekt nachádzame v akejkoľvek činnosti politickýchkolektivít. 6 Politický systém je v Parsonsovom chápaní systémom konania a politikamá miesto v akýchkoľvek ľudských kolektivitách – od najmenších skupín až pomedzinárodné organizácie. Takýto všezahrnujúci charakter nadobúda aj pojempolitickej moci - „Moc je v tomto kontexte chápaná ako výstup politiky, ktorý jedôležitý pre integráciu celého systému“ 7 .Analogicky s ekonomickými vzťahmi, Parsons rozlišuje tri typy politickéhoprocesu: cirkuláciu, rozvoj a štrukturálne zmeny. V prvom prípade, úlohou moci jestabilizovať politiku v dôsledku tlakov z vonkajšieho prostredia (impulzy z prostrediamusia byť efektívne spracované a premenné na politické požiadavky), a vytvoriťvyrovnávajúce mechanizmy. Politický proces je tu prostriedkom podpory mociv jej vzájomných vzťahoch s prostredím. V druhom prípade, dochádza k určitémupohybu vo vlastnom potenciály systému. Tretím typom sú inštitucionálne zmenyv štruktúrnych komponentoch politiky, napr. zmeny vo volebnom systéme.Hlavnou funkciou politiky je, podľa Parsonsa, efektívne fungovanie systému,dosiahnutie jeho cieľov a integrácia. Práve preto majú v Parsonsovej koncepciivýznamnú rolu prvky politického systému a ich vzájomná podmienenosť. Odtiaľvychádza aj chápanie sankcií používaných v prípade, že ktorýkoľvek z článkovsystému neplní požadovanú politickú rolu. Negatívne sankcie sú nevyhnutné,pretože bez nich nemožno dosiahnuť spätosť prvkov systému.„Parsonovská škola považuje za skutočný účel akéhokoľvek systému (systém= inteligentný stroj) optimalizáciu celkového vzťahu medzi jeho vstupmi a výstupmi6Pozri: CABADA, L. – KUBÁT, M. a kol.: Úvod do studia politické vědy. Praha 2004. s. 1797Tamže, s. 1808

Politické vedy / štúdie(inputs and outputs). V teórii politického systému sa to prejavilo vo vzniku jehomechanistickej koncepcie v diele D. Eastona“. 8Takže druhou vplyvnou školou, vychádzajúcou zo všeobecnej teórie systémov,ale i z kybernetickej teórie spätnej väzby, je metóda „vstup – výstup“. D. Eastonsústredil pozornosť na analýzu vnútrosystémových a medzisystémových väzieb.Easton v tejto súvislosti napísal: „Keď skúmame užitočnosť systému ako veľkejjednotky, sústreďujeme pozornosť na politický život ako systém konania...,zodpovedajúci jej sociálnemu prostrediu“ 9 . Politická analýza má podľa Eastonaskúmať štyri hlavné kategórie: systém, prostredie, reakciu a spätnú väzbu.Na rozdiel od Parsonsovho chápania politického procesu ako sumy „politík“obrovského počtu kolektívov, Easton vychádza z existencie viac-menej jedinéhopolitického systému. Domnieva sa, že politický systém obkolesujú dva druhysystémov: mimosociálne (t. j. systémy existujúce mimo spoločnosti danejkrajiny) a vnútrosociálne (napr. kultúra). Od politického systému spoločnostiodlišuje parapolitické systémy, t. j. vnútorné politické systémy jednotlivých skupína organizácií (tieto vo svojej analýze však podrobne neskúma).Easton rozlišuje konkrétne a analytické systémy. Komponentmi konkrétnehosystému sú ľudské entity, súhrn jednotlivcov. Analytický systém naprotitomu pozostáva z vybraných prvkov ľudského konania (politika, ekonomika,náboženstvo a pod.). Podľa Eastona, politický systém je „analytickým systémom,pôsobiacim vnútri konkrétneho systému, vytvoreného spoločenstvom“ 10 .Tento systém vystupuje ako „celostne organizovaná forma konania, ako veľkýšpecifi cký organizmus povolaný zaoberať sa politickým konaním. Je to otvorenýa prispôsobujúci sa systém“ 11 .Eastonov systém sa teda tvorí prvkami a vzťahmi, ktoré medzi nimi existujú.Ako uvádza B. Říchová, na rozdiel od náhodného súboru jednotlivcov, ide o vzťahvzájomnej závislosti, určujúci defi níciu a vymedzenie systému:„Systém je teda defi novaný vymedzením troch komponentov: jednoznačnevymedziteľnými prvkami (jednotlivci, inštitúcie), vzťahmi vzájomnej závislosti medzinimi a hranicami, ktoré odlišujú systém od jeho okolia“ 12 .8KOPER, J.: Mechanizmy vzniku moderného politického systému. Bratia Sabovci, Zvolen 2003. s. 279EASTON, D.: A Framework for Political Analysis. Englewood Cliffs 1965. s. 2110Tamže, s. 2111Tamže, s. 2212CABADA, L. – KUBÁT, M. a kol.: Úvod do studia politické vědy. Praha 2004. s. 180-1819

Politické vedy / štúdieK Eastonovmu modelu politického systému neoddeliteľne patrí metóda„vstup – výstup“, ktorá sústreďuje pozornosť na zmenu a vzájomné pôsobenie, kuktorému dochádza medzi systémom a prostredím. Podstata zmeny spočíva v tom,že nepolitické prostredie vstupuje do politického procesu. Easton sa domnieva,že politické systémy usilujú rovnako o zmenu ako i o stabilitu (rovnováhu), pričomzmena je čiastočnou a stabilita zásadnou charakteristikou systému. Tieto ciele sadosahujú prostredníctvom funkcií, ktoré sú „dynamickými odpoveďami“ na výzvy,prichádzajúce z prostredia. V metóde „vstup – výstup“ je preto na jednej stranehlavnou črtou skúmanie zmien v systéme (ktoré môžu vyústiť do stresovéhostavu, kedy je nevyhnutná reakcia, resp. odpoveď), a na strane druhej, je hlavnáanalýza regulátorov systému v odpovedi na zmeny, nastávajúce v dôsledkuvýziev prostredia.Vidíme, že Easton interpretuje politický život ako komplexný rad procesov,cez ktoré sú vstupy konverzované na výstupy (t. j. autoritárne rozhodnutia).Prvým krokom analýzy je preskúmanie požiadaviek a podpory, ktoré vždy smerujúk autorite. Konfl ikty vyvolané požiadavkami existujú v politickom systéme odnajjednoduchších po najzložitejšie. Požiadavky vyvíjajú na systém tlak – ak nie súsplnené, klesá podpora a systém stráca stabilitu. Politické a spoločenské štruktúrymusia byť schopné riešiť požiadavky v určitom čase – napätie v politickom systémerastie s objemom a rozsahom požiadaviek.Easton ukazuje, že v každom politickom systéme existuje stály konflikt medzijednotlivcami v spoločnosti najmä vtedy, keď sa potreby menia na požiadavky,ktoré sa týkajú zmien kultúrnych noriem. Nie všetky potreby sú automatickykonverzované na požiadavky a mnoho potrieb môže byť vylúčených z procesovpremeny potrieb na požiadavky, a to najmä zo štrukturálneho a kultúrneho hľadiska.V každom systéme je dôležité vedieť, kto je zodpovedný za proces transformáciena požiadavky. V demokratickom systéme prebieha táto transformácia formoudiskusie medzi verejnosťou, politickými lídrami a autoritami. O zmene rozhodujeväčšina. V diktatúre, nezávisle od väčšiny, rozhodujú autority.Tu vidíme priamu náväznosť medzi politickým systémom a jeho prostredím.Systém, ktorý chce úspešne uspokojiť požiadavky, musí mať podporu spoločnosti.Požiadavky, podpora a premena vstupov na výstupy sú najdôležitejšie atribútysystému.10

Politické vedy / štúdiePodpora predstavuje politickú veličinu, ktorá spája politický systéms prostredím. Easton uvádza, že ak chceme porozumieť funkcii podporyv systéme, musíme vychádzať z faktu, že politický systém sa skladá z množstvapodsystémov a aspektov. Relevantné politické aspekty identifikuje ako tri základnépolitické entity: moc (autorita), režim a spoločenské spoločenstvo. Politickéspoločenstvo tvorí hlavnú zložku politického systému. Systém je v ohrozenínajmä vtedy, ak nastane pokles podpory v politickom spoločenstve a dostane sapod určitú hranicu. Druhý hlavný komponent politického systému tvorí režim, t.j. „spôsob vládnutia, resp. spôsob uskutočňovania politickej moci (v právnickejliteratúre sa najčastejšie označuje ako štátny režim)“ 13 .Každý politický režim má minimálne dve stránky – „po prvé, je to procesprávnej a politickej regulácie postavenia človeka a občana v spoločnosti, najmäprostredníctvom permanentného zabezpečovania jeho práv a slobôd, a po druhé,je to proces regulácie a využívania metód vykonávania štátnej moci zo strany jejreprezentantov pri tvorbe a uskutočňovaní politiky“ 14 .Ak členovia systému nepretržite nevykazujú podporu režimu dochádza kukríze, v ktorej systém nemôže existovať. Mocenská štruktúra (autorita) tvoríposlednú kategóriu režimu. Zo štrukturálneho hľadiska musí systém umožniť tvorburozhodnutí, riadiť sa v súlade s rozhodnutiami a takéto rozhodnutia implementovať.Žiadny systém nie je schopný zotrvať bez podpory režimu vrátane mocenskýchštruktúr a členov autorít. Pod pojmom členovia autority, Easton rozumie vládukrajiny. Aby sme ju mohli takto nazvať musí autorita splniť určité kritériá. Musí byťuznávaná väčšinou politického spoločenstva, a jej činy by mali byť všeobecneakceptované. Členovia autority konajú v rámci svojich politických rolí.Ak sa vrátime k modelu politického systému ako otvoreného, sebaregulujúceho,sebatransformujúceho systému vidíme, že reakcie na požiadavky - t. j. výstupy- často nepredstavujú záverečný bod vo vnútornom procese, ale výmenu medzipolitickým systémom a politickým prostredím. Je to základná cesta identifikáciepozitívneho vzťahu medzi systémom a okolím. Výstupy sú na konci systému,13KOPER, J.: Voľby a politický režim na Slovensku. In: Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie„Politické režimy transformujúcich sa krajín: zmena a stabilita“. FPVaMV UMB, Banská Bystrica 2000.s. 8814Tamže11

Politické vedy / štúdiepožiadavka a podpora sú vo vstupoch do systému. Easton chápe výstupyako regulátory špecifi ckej podpory, ako mechanizmy, ktoré autority riadia, akoprostriedky na riešenie problémov pri zmenách požiadaviek a podpory. Výstupymôžeme vidieť ako nezávislé komponenty v boji o moc medzi politikmi. Takako vstupy aj výstupy majú konzekvencie pre udržanie a zmenu politickéhosystému. V konečnom dôsledku, Easton definuje výstupy ako aktivity, ktoré majúvýstupy pre konzekvencie alebo pre prostredie, v ktorom sa systém nachádza.Naopak, „marxistický model politického systému odmieta jeho prirovnaniek samoregulačnému systému, resp. systémovej samoregulácii“ 15 .Kvalita a rýchlosť prijímaných rozhodnutí autorít, je podľa Eastona zásadneovplyvnená informačným tokom. Na návrat informácií späť k autorite zavádzapojem spätná väzba, s ktorou je úzko spojený pojem tzv. „slučky spätnej väzby“.Bez spätnej väzby by bol výstup nezávislý. So spätnou väzbou je naopak každývýstup spojený a naviazaný na iné výstupy, je hromadný a dôsledný. Spätná väzbaje základnou podmienkou pre stabilné, ale aj transformujúce sa systémy.Záverom tejto časti možno konštatovať, že v dejinách politickej vedy zavedeniekategórie politického systému znamenalo prechod od tradicionalistických(deskriptívnych) k moderným (analytickým) teóriám. Táto empiricko-analytickáorientácia teórie nám umožňuje porozumieť politickým fenoménom v širšíchsúvislostiach, a slúži ako príklad ponúknutia určitého súboru pravidiel, ktorý jepravdivý a použiteľný pre každú situáciu.Skúmanie fenomému moderného politického systému má minimálne dvarozmery: časový a kriteriálny. „Na základe prvého hľadiska je pravdepodobnenevyhnutné odpovedať na otázku ako hlboko sa musíme vrátiť do histórie, aby smeodhalili onen zlomový bod, obdobie či jav, ktorý by sme mohli označiť za počiatokmoderného obdobia, resp. nájsť tie správne predpoklady, ktoré sformovaniemoderného politického systému najviac ovplyvnili“. 16 No keď sa pustíme toutocestou, budeme musieť (či to už chceme alebo nie) pripustiť, že modernémuobdobiu z historického hľadiska predchádzalo predmoderné (alebo nemoderné?)obdobie, a že modernú dobu nahradil (alebo ešte len nahradí) postmoderný stav.Takýto mechanistický prístup je neprípustný, aj keď napr. F. Šamalík priznáva, že15KOPER, J.: Mechanizmy vzniku moderného politického systému. Bratia Sabovci, Zvolen 2003. s. 2716KOPER, J.: Mechanizmy vzniku moderného politického systému. Bratia Sabovci, Zvolen 2003. s. 1412

Politické vedy / štúdie„modernému štádiu vo vývine štátu predchádzalo predmoderné obdobie“ 17 , ktoréje spájané s antickým polis a celou érou feudalizmu. Pozitívne na tom všetkomje, že vo všeobecnej rovine a aj v rovine praktickej realizácie (t. j. aj v prípadepolitického systému) je zdôraznený vývojový aspekt.Druhý postoj vyžaduje nasmerovanie pozornosti na obsah pojmu. V našomkonkrétnom prípade ide o hľadanie kritérií modernosti, t. j. hľadanie odpovede naotázku, na základe čoho považujeme určitý politický systém za moderný, resp.aké sú jeho hlavné znaky.Anglo-americká politologická literatúra hovorí o modernom štádiu takmervýlučne v kontexte spoločensko-politického vývoja v období od konca 60-tychrokov nášho storočia po súčasnosť. Niektorí z autorov sú pri definovaní modernéhoštádia vo vývine spoločnosti, štátu či politického systému ochotní pripustiť, že jehozačiatok siaha do obdobia po II. svetovej vojne. 18 Patrioticky naladení analyticiliberálnej demokracie a jej reálneho fungovania v podmienkach USA idú ešte hlbšiedo dejín, keď počiatky modernej doby nachádzajú v rokoch ukončenia I. svetovejvojny, ale najmä v období Rooseveltovho „New Dealu“. 19 Je však paradoxné,že len málo autorov si osvojilo všeobecne prijatú tézu európsko-kontinentálnejtradície vkladania počiatkov modernosti (najmä v súvislosti s formovaním prvkovpolitického systému) do 19. storočia 20 , ba čo viac, tí najprecíznejší z nich sa snažiaskúmať historické, sociálne, politické a ideologické predpoklady pre každý politickýsystém zvlášť, pričom ich tento prístup neraz zavedie ešte ďalej do čias minulých,povedzme do 18. alebo aj do 17. storočia. 21H. Kissinger sa k pojmu „modernosť“ vyjadruje prostredníctvom jeho spojenias medzinárodnými vzťahmi. Tvrdí, že moderný prístup k medzinárodným vzťahomzaviedlo už Francúzsko za kardinála Richelieua v 17. storočí. Tento prístup jezaložený na princípe národného štátu, ktorého najvyšším motívom bol národnýzáujem. V 18. storočí úlohu Francúzska prevzala Veľká Británia. Tu prevládlakoncepcia rovnováhy moci vo vzťahoch medzi štátmi. V 19. storočí do popredia17ŠAMALÍK, F.: Občanská společnost v moderním státe. Doplněk, Brno 1995. s. 518Pozri: HOFFMAN, J.: State, Power and Democracy. St. Martin´s Press, New York 1988. s. 119Pozri napr.: HOLDEN, B.: Understanding Liberal Democracy. Philip Allan, Oxford – New Jersey1988. s. 2-320Napr.: FISHER, J.: British Political Parties. Prentice Hall Europe, London 1996. s. 2-821Bližšie pozri.: CURTIS, M. (ed.): Introduction to Comparative Government. Harper Collins CollegePublishers, New York 199313

Politické vedy / štúdievystúpilo Metternichovo Rakúsko, rýchlo však uvoľnilo svoje pozície BismarckovmuNemecku, ktoré „premenilo európsku diplomaciu na chladnokrvnú hru mocenskejpolitiky“ 22 . V 20. storočí sa hlavným ovplyvňovateľom vzťahov medzi štátmi staliUSA. Ich štátna doktrína bola založená na princípe neprípustnosti zasahovania dovnútorných záležitostí štátov, na tvrdení o univerzálnosti amerických národných ademokratických hodnôt, na pragmatizme spätom s určitým stupňom ideologizáciepri presadzovaní mravných ideálov vlastnej histórie, na špecifickom prístupe USAk ich vlastnej angažovanosti v zahraničí (ochrana amerických štátnych občanova ochrana amerických národných záujmov v zahraničí). Nie náhodou, na tejtobáze vznikli v USA dva základné postoje k ich politike voči zahraničiu: a) USA akomaják (vzor pri presadzovaní všeľudských a demokratických hodnôt); b) USA akokrižiak pri aplikácii svojich vlastných záujmov doma i v zahraničí.Hľadanie obsahu (kritérií modernosti) pojmu moderný politický systémje zložitejšou otázkou z toho dôvodu, že tento pojem používa len veľmi málopolitických bádateľov, a ak ho aj používa, tak nie v rovine všeobecno-teoretickejanalýzy, ale vždy len ako účel alebo prostriedok pri explanácii svojho vlastnéhoparciálneho vedeckého záujmu. Ba čo viac, najčastejšie sa používajú rôzneekvivalenty tohto pojmu, ale o tých sme už hovorili vyššie. Avšak, k uvedenejkategórii sa rovnako ako k „modernosti“ vyjadrujú aj ďalšie skupiny vedcovz rôznych oblastí vedeckého poznania, a v tomto prípade je oveľa ťažšievyčleniť aspoň určité tendencie, ktoré by obsahovali nejaké spoločné znaky,nakoľko fi lozofi , politológovia a právnici používajú relatívne rovnaký pojmovýaparát, dospievajú k podobným až zhodným záverom a navzájom sa odlišujú lenv niektorých nuansoch, napr. v spôsobe a zvolených prostriedkoch argumentácie.Nakoniec, prívlastok „moderný“ sa najčastejšie spája s umením, architektúrou,filozofi ou, a nám najbližšie – so štátom a právom. Spojenie s pojmom „politickýsystém“ je pomerne zriedkavé. Aj napriek tomu sa pokúsime o istú klasifikáciu.1. Filozofujúci prístup k skúmaniu obsahu moderného politického systému,ako aj akéhokoľvek iného (sociálneho ako totálneho javu) systému, sa orientujena potrebu vlastnej legitimizácie a legitimity. „Aký bude princíp v modernej históriiod roku 1792. Hovorí sa: ľud. Ale ľud je určitá Idea, a ľudia sa sporia a bijú, abysa dalo spoznať, aká je správna Idea ľudu, a tá by mala zvíťaziť. Odtiaľ rozšírený22KISSINGER, H.: Umění diplomacie. Prostor, Praha 1996. s. 114

Politické vedy / štúdievýskyt občianskych vojen v 19. a 20. storočí, aj samotný fakt, že dokonca ajmoderná vojna medzi národmi je vždy vojnou občianskou: ja, vláda ľudu, popieramlegitímnosť tvojej vlády. V Osvienčime bol fyzicky zlikvidovaný jeden modernýnositeľ suverenity: celý jeden ľud. Pokúsili sa ho zlikvidovať“. 23 Legitimizáciaje zaručovaná tzv. naratívnymi príbehmi, napr. - idea slobodného občianstva,politickej a často aj sociálnej rovnosti, realizácie princípu reprezentácie, orientáciana republikanizmus a rozdelenie moci a pod.. Legitimizácia sa môže realizovaťna dvoch úrovniach: na úrovni univerzálnej legitimity (celý politický systém,resp. celosvetový systém) a na úrovni lokálnej legitimity. Podčiarkuje sa tu isténebezpečenstvo rozpadu ľudovej identity (deliberation), t. j. vôľa suverénneho ľudusa s rozdelením moci môže rozštiepiť, pretože isté časti ľudu budú legitimizovaťrozdielne moci.V „modernej“ perspektíve je stanovený aj predpoklad, aby politickyorganizovaná spoločnosť prakticky a politicky stanovovala zákony. „...Napríkladobčiansky zákon znie: taká a onaká kategória občanov sa musí správať podľatakého alebo onakého spôsobu. Legitimizácia je proces, ktorým zákonodarcanadobúda oprávnenie vyhlásiť tento zákon ako normu“. 24 Zároveň stanovuje ajvšeobecné podmienky pre jeho prijatie a realizáciu.Pre moderný politický systém je nevyhnutné, aby uskutočnil nielen spojeniedemokracie a liberalizmu, ale aj spojenie demokracie s princípom národnéhoštátu. „Demokracia bez národného štátu je nemysliteľná. Je vlastne založenána slobode a intenzívnej komunikácii, a tá je nemožná bez tej zvláštnej väzby,ktorá spája navzájom ľudí, hovoriacich tým istým jazykom. Národ je spoločenstvoprirodzenej reči...“. 25Všimnime si, že pri zovšeobecňujúcom prístupe k tejto skupine názorov sačrtajú základné obsahové elementy moderného politického systému: princípsuverenity „ľudu-národa“, deľba moci, princíp reprezentácie, princíp legitimity mocia potreby jej pravidelného overovania a potvrdzovania, princíp pluralizmu a pod..V tomto prípade však chceme upozorniť na výnimočnú skutočnosť. Predstaviteliatohto prístupu apriórne netrvajú na zjednotení hodnôt liberalizmu s demokratickýmimechanizmami ich uplatnenia ako na kritériu modernosti. Naopak, „liberalizmus23LYOTARD, J. – F.: O postmodernismu. FÚ AV ČR, Praha 1993. s. 3024Tamže, s. 10525BĚLOHRADSKÝ, V.: Kapitalismus, glasnosť a perestrojka teprve čeká. Salon 40/1997. s. 315

Politické vedy / štúdiespolu s počiatkami a existenciou národného štátu sú dostatočným argumentommodernosti politického systému. Demokracia (aj z časového hľadiska) nie je jejnevyhnutným znakom, ale je žiaduca“ 26 , nakoľko sa zatiaľ nenašiel iný modelštátneho zriadenia, v ktorom by bolo možné hodnoty liberalizmu realizovať lepšie,komplexnejšie a efektívnejšie.2. Sociologizujúce koncepcie moderného politického systému majú svojedva krajné východiskové zdroje (resp. modely): buď spoločnosť tvorí funkčnýcelok spolu s politickým systémom ako jej podsystémom (T. Parsons a jehoškola v období po II. svetovej vojne), alebo je spoločnosť duálne rozdelená – čorozvinul marxizmus.Marxistický model politického systému odmieta jeho prirovnaniek samoregulačnému systému, resp. systémovej samoregulácii. Politický systém sarodí z triedneho boja najsilnejších politických tried v duálne (politicky a ekonomicky)rozdelenej spoločnosti, funguje na princípe prevahy ekonomiky nad politikou, kderozhodujúcim kritériom je vlastníctvo, resp. jeho presunutie zo súkromných rúkdo rúk štátu alebo kolektívov, čím uskutočňuje vylúčenie (ak už nie odstránenie)vykorisťovateľských tried. Mechanizmom vzniku (legitimizácie) takto chápanéhopolitického systému je socialistická revolúcia ako dôsledok nezmieriteľnéhoboja vzájomne antagonistických tried. Násilná revolučná zmena je počiatkomštátu diktatúry proletariátu (neskôr socialistického, resp. všeľudového), ktorý jezákladným stavebným pilierom tohto politického systému. Štátnu moc má v rukáchrobotnícka trieda spolu so svojimi triednymi prívržencami. Jadrom politickéhosystému je marxistická politická strana, predvoj robotníckej triedy, ktorá uplatňujesvoju politickú moc nad celou spoločnosťou na báze jej ústavného zakotvenia.Všestranne sa zaručuje ekonomická hegemónia spoločenského vlastníctva,triedna hegemónia robotníckej triedy na čele s marxistickou politickou stranou, azároveň sa zabezpečuje panstvo marxistickej ideológie, ktorej sa prispôsobujeaj výchova detí v školách.Normatívno-sociologický 27 prístup opisuje mechanizmus moci prostredníctvomvzťahu k normatívnym konštrukciám a kategóriám, ktoré používa sociológia.V tomto zmysle je moderný politický systém inštitucionalizovanou formou26KOPER, J.: Mechanizmy vzniku moderného politického systému. Bratia Sabovci, Zvolen 2003. s. 2727Uvádzané podľa: Kol.: Úvod do politológie. Sociologický ústav SAV, Bratislava 1991. s. 19-2016

Politické vedy / štúdieregulácie vzťahov medzi vládnucimi a ovládanými. Jeho prvkami sú politickéštruktúry, politické roly aktérov, ich interakcie a politické procesy. Inými slovami- patria sem politické organizácie, zásady a normy politického správania amechanizmus komunikácie, ktorý zabezpečuje priame a spätné väzby spoločnostis politickou mocou. Je pravda, že „predmoderný“ politický systém nepotrebovalani komunikáciu s objektom svojho vplyvu, ani neočakával spätnú väzbu, nakoľkoju ani nepripúšťal.Ďalšie sociologizujúce koncepcie vyrastajú na báze všeobecne prijateľnej(ale taktiež všeobecne ťažko realizovateľnej) idey sociálneho štátu ako jednéhoz kritérií moderného politického (ale aj široko chápaného sociálneho) systému.Ako idea a fi lozofi cká, či politologická koncepcia, mala myšlienka sociálnehoštátu oveľa väčšiu odozvu a popularitu. V každom prípade, koncepcia sociálnehoštátu je v prísnom protiklade k zásadám liberalizmu a bola vyprovokovanásociálno-demokratickým úsilím členov Socialistickej internacionály. Teritoriálnesa obmedzila len na krajiny západnej Európy, viac alebo menej integrovanédo Európskej únie (s výnimkou Nórska a Švajčiarska). Vychádza sa pritomzo všeobecnej sociálnej funkcie štátu ako jedného z najdôležitejších prvkovpolitického systému, ktorá spočíva vo vytváraní priaznivých podmienok preďalší civilizačný vývoj. Preto nevyhnutnou súčasťou tohto systému je proceskomunikácie medzi jeho jednotlivými zložkami, zaisťovanie stability vzťahovmedzi prvkami štruktúry navzájom a medzi nimi a spoločnosťou ako celkom,starostlivosť o rozvoj pozitívnych hodnôt politickej kultúry, resp. kultúry vovšeobecnom zmysle slova. Toto všetko však vyžaduje aktivistickú úlohu štátu acelého politického systému, ktorú liberáli v podstate odmietajú ako takú. Zároveňsa proti sociálnemu štátu argumentuje aj z pozície tzv. ekonomickej iracionality, t.j. z hľadiska tvrdenia, že sociálny štát je príliš nákladný a okrem toho, najhoršímhospodárom bol a je vždy štát. 28Sociologizujúce koncepcie zo všeobecného hľadiska nerefl ektujú ani takprvky moderného politického systému (t. j. jeho štruktúru) ako to, čo sa medzi niminavzájom, ale aj vo vzťahu k politickému systému ako celku deje. Východiskomtýchto názorov je štát, ako špecifická systémová podštruktúra, pričom sazdôrazňuje najmä jeho sociálna funkcia. Mocenská funkcia (prijímanie politických28Pozri: NOVÁK, F.: Sociálně právní stát: umírajíci nebo perspektivní idea. Právny obzor 3/1997. s.59217

Politické vedy / štúdierozhodnutí, záväzných pre celú spoločnosť) je potláčaná do úzadia. Zdôrazňujúsa také prvky politického systému, ktoré vyjadrujú jeho dynamický (procesuálny)charakter - proces politických interakcií, komunikácie, formovania záujmovýchskupín a inštitucionalizácie skupinového politického záujmu, proces artikulovaniazáujmov, proces mobilizácie zdrojov ako aj samotná rozhodovacia činnosť.3. Právna interpretácia modernosti politického systému je v našichpodmienkach najprepracovanejšia, veľmi široko interpretovaná a aj popularizovaná.Problém spočíva v tom, že predstavitelia právnej vedy veľmi neradi operujútakým pojmom ako je „politický systém“, nakoľko je to pre nich pojem maximálneabstraktný a vyvoláva maximálne ťažkosti pri ich snahe vysvetliť ho cez prizmuparagrafov alebo ustanovení konkrétnych právnych noriem. Preto sa, podobne akosociológovia, sústreďujú na analýzu štátu, ale nepredstavujú ho ako podsystémvšeobecného sociálneho systému, ale stotožňujú ho so štátom a všetkými jehoatribútmi. V každom prípade, právne chápanie podstaty moderného politickéhosystému, najmä zo strany ústavného a štátneho práva, je veľmi blízke tomu, ktorépresadzuje súčasná politológia.3.1. Najrozšírenejším východiskom pre právne skúmanie podstaty modernéhopolitického systému je skúmanie jeho dôležitého znaku - právnosti. Pojmovýmznakom právneho štátu je vo všeobecnej rovine vláda zákona, tak ako hokoncipovala konštitucionalistická teória v Európe v 18. storočí, t. j. doktríny a formypolitickej praxe, smerujúce k obmedzeniu moci štátu. V tejto dobe došlo k zblíženiua vzájomnej kombinácii republikanizmu (politického liberalizmu) s ekonomickýmliberalizmom. Keď však budeme hovoriť o modernom právnom štáte, v základnejrovine ho spájame nielen s vládou zákona, ale i s vládou zákona v demokracii(princíp panstva práva je základom ústavnej kostry Veľkej Británie v podstateod 13. storočia, a vtedy ani netušili, že existuje nejaká moderná zastupiteľskádemokracia alebo liberálmi transformovaný princíp republikanizmu). Podstatnýmznakom moderného právneho štátu je právna kvalita (pozor - nie kvalita politická)demokraticky usporiadanej občianskej spoločnosti. Demokracia je predpokladommoderného právneho štátu. Spoločným znakom všetkých vývinových etápdemokracie je princíp ľudovej zvrchovanosti a účasť občanov na výkone verejnejmoci. Neskoršie moderné politické myslenie (predstavitelia obdobia americkej18

Politické vedy / štúdiea francúzskej revolúcie) vyzdvihlo princíp rovnosti medzi občanmi, osobnéslobody, rešpekt k právu a spravodlivosti ako základov moderného politickéhosystému. 293.2. Zdôrazňovanie ľudských a občianskych práv a slobôd, akonevyhnutného atribútu moderného politického systému, je taktiež jednouz najrozšírenejších línií právneho prístupu k tejto problematike. Vychádza sa pritomz tesného prepojenia práva slobody, práva a poriadku. V modernej dobe poriadokzabezpečuje právo a toto súvisí so slobodou prinajmenej dvoma spôsobmi: „1.priamo, lebo okrem niekoľkých najmocnejších môžu ľudia žiť podľa vlastnýchpredstáv len pod ochranou práva a najmä zákona (to, že samotné právo jevýsledkom parlamentného konsenzu, politickej negociácie vo vnútri, ale aj mimopolitického systému, pravdepodobne nie je rozhodujúcim faktorom; ak nebudepolitická vôľa k poriadku a slobode, nebude ani jedno, ani druhé); 2. nepriamotým, že pre slobodu je potrebná určitá miera predvídateľnosti pomerov, čižeurčitý poriadok. A ten sa nezaobíde bez práva“ 30 . V konečnom dôsledku, právnysystém z vôle politikov (v transformovanej podobe z vôle ľudu - národa) nadeľuje„integritných a jednotných“ (právne spôsobilých, nepodliehajúcich skúmaniu zostrany psychiatrov) jednotlivcov právami a niektorými slobodami. Z toho vyplývaveľmi zjednodušujúci záver, že najdôležitejšími z hľadiska obsahu modernéhoštátu, resp. politického systému, bude jasne defi novaný držiteľ suverénnej moci(hoci aj v transformovanej podobe), systém práv a slobôd právne spôsobilýchjednotlivcov (nespôsobilým sa práva odoberajú a slobody redukujú), a medzi nimiv podobe donora práv a slobôd a sprostredkovateľa vôlí - celý systém práva.3.3. O istú systematizáciu právnych výkladov sa pokúsil M. Gašpar 31 , ktorýsa ani v tomto prípade nevyhol stotožneniu politického systému so základnouzložkou jeho organizačnej štruktúry - štátom.Modernizmus sa uplatňoval a presadzoval v štáte postupne, ale zatokomplexne. Celý tento proces bol dokončený v prvej polovici 20. storočia aznamenal:29Pozri: PINZ, J.: Právní stát v postmoderní situaci. Právny obzor 3/1997. s. 23430BÁRÁNY, E.: Postmoderná situácia a ľudské práva. Právny obzor 3/1997. s. 23431Pozri: GAŠPAR, M.: Demokratický štát z hľadiska modernizmu a postmodernizmu. Právny obzor3/1997. s. 320-32219

Politické vedy / štúdiea) spojenie liberalizmu a demokracie;b) realizovanie právnych inštitútov liberálnej demokracie (katalóg základnýchpráv, ministerská zodpovednosť ako zodpovednosť právna (?), právne(?) postavenie sudcu, rovnosť občanov, štátna ingerencia do trhovéhosystému);c) sociálno-politické reformy (sociálne zákonodarstvo, hľadanie strednejcesty, vznik sociálneho ministerstva, pracovná inšpekcia, základysociálneho partnerstva);d) posilnenie štátneho a komunálneho vplyvu v hospodárstve;e) vznik a rozšírenie družstevných organizácií af) riešenie bytového problému.Demokracia ako univerzálna črta moderného štátu sa zabezpečujepravidelnou obnovou demokratických inštitúcií, t. j.:- organickým poslaním a postavením štátnych orgánov (?),- rozčlenenosťou uplatňovania priamej a nepriamej demokracie,- realizáciou unitárnej (?) a pluralistickej demokracie,- meniacimi sa relačnými súvislosťami medzi miestnou a centrálnoudemokraciou,- vytváraním systémového uplatňovania demokracie,- funkčnosťou pôsobenia demokracie a- postupnosťou rozširovania demokracie (jej rozširovanie v exponovanýchoblastiach).Moderný demokratický štát v druhej polovici 20. storočia charakterizuje:- ďalšie rozvíjanie demokracie (od priamej cez zastupiteľskú ažk jej najmodernejším formám - trhovo orientovanej, participatívnej,delegovanej, unitárnej a pluralistickej...);- moderná ústava, založená na novodobej teórii ústavy (ide o ústavy, ktorépredvídajú riešenie cca 3 000 možných situácií - a to štandardných,vyskytujúcich sa a mimoriadnych situácií);- realizovanie myšlienky kooperatívnosti mocí a nové riešeniekooperatívnosti výkonnej moci (pravdepodobne sa z tohto rámca vymkne20

Politické vedy / štúdieamerický politický systém, založený na konkurenčnosti troch základnýchmocí 32 );- reaktívne formy výkonu právomocí prezidenta (moderným nie je lenrepublikánsky typ štátu 33 );- nové kriteriálne predpoklady pre pojem politickej strany (dostatočnákooperatívnosť, opozičná parlamentná politická strana ako strážkyňavšeobecnej vôle, koaličná politická strana ako navrhovateľka politickejvôle, organická súťaživosť politických strán);- parlament ako jediný a výlučný ustanovovateľ všeobecnej vôle;- vláda ako formovateľka všeobecnej vôle;- prezident ako možný formovateľ ustanovenej všeobecnej vôle;- časovo a vecne organické zabezpečovanie záujmov domáceho štátu;- účasť na realizácii záujmov svetového a európskeho spoločenstva;- pluralita prístupov, postupov, postojov, zásad, pravidiel a metód pri riešeníúloh štátu;- presné využívanie ústavy a ostatného právneho poriadku;- uplatňovanie akumulovanej domácej skúsenosti a realizácia využiteľnýchpoznatkov;- využívanie proaktívneho a racionálneho myslenia každým, kto sa nariadení štátu zúčastňuje.Zdá sa, že takto komplexne poňatá charakteristika právnych prístupovk problematike moderného politického systému široko prekračuje rámec nielenprávnej vedy, ale aj samotnej politológie, resp. porovnávacej politológie, kdez hľadiska metodológie vystupuje politický systém (vrátane jeho moderného štádiavývoja) ako základný predmet analýzy.4. Politologická analýza moderného politického systému je najrozšírenejšia.Niet sa čo čudovať, vyplýva to z tvrdení, uvedených v predchádzajúcomodstavci.R. A. Dahl vo svojich fundamentálnych prácach podáva ten najvšeobecnejšívýklad chápania podstaty moderného politického systému. Spája ho predovšetkým32Pozn. autora.33Pozn. autora.21

Politické vedy / štúdies tzv. druhou transformáciou, t. j. s prechodom od mestských štátov typu polisk veľkým národným štátom. Moderný politický systém spája s rozšírením pluralizmuzáujmov, so vznikom politických strán, reprezentujúcich a transformujúcich rôzneskupinové záujmy. Moderný politický systém taktiež závisí od tvorivej sily občanov,ktorá sa prejavuje ani nie tak v artikulácii vlastných politických záujmov, akov snahe stanovovať a určovať „verejné dobro“, veci verejne prospešné. Nakoniec,moderný politický systém uskutočňuje spojenie republikánskej teórie, demokraciea koncepcie národného štátu. 34 Bezprostrednou súčasťou moderného politickéhosystému je uplatnenie idey reprezentatívnej vlády a politickej rovnosti. Neskôr sasústreďuje na prvky demokratického procesu (kritériá ideálnej politickej rovnosti)a ich postupné spájanie sa s hodnotami liberalizmu. Kritériá ideálnej politickejrovnosti zhrnul do piatich bodov: rovnosť hlasov, aktívna účasť, posudzovaniena základe dostatočných informácií, vecné určenie prejednávaných záležitostí,komplexnosť.Na základe svojej koncepcie polyarchie (každý politický systém na určitomstupni priblíženia sa k liberálno-demokratickému ideálu) vôbec nespája modernosťpolitického systému so zlúčením demokratických zásad s princípmi liberalizmu.Naopak, vyčleňuje celý rad moderných politických a sociálnych koncepcií, napr.nedemokratický liberalizmus aj s jednotlivými predstaviteľmi (Locke, Montesquieu,tvorcovia americkej ústavy) a ich názormi, ktorí neboli demokratmi, ale niektoré ichmyšlienky sa stali základom neskorších koncepcií „liberálnej“, resp. „parlamentnejdemokracie“. Nedemokratický liberalizmus do centra politického systému postavilštát, lebo práva a záujmy ľudí je vhodnejšie chrániť spoločnými inštitúciami.Zároveň je štát považovaný za nutné zlo, za inštitúciu, ktorá sama o sebe nemážiadnu hodnotu. Ďalším prvkom takto chápaného politického systému sú ľudskéa občianske práva a slobody. Prvé z nich sú práva prirodzené a neodňateľné,druhé sú výsledkom spoločenskej zmluvy, na základe ktorej obyvatelia tieto právanadobúdajú. Dodržiavanie a ochrana individualisticky chápaných práv a slobôdnemôže byť zabezpečená bez parlamentnej vlády, ktorá spočíva na nasledujúcichnevyhnutných princípoch:- voľba zástupcov,- zásada konsenzu,34Pozri napr.: Dahl, R. A.: Democracy and its Critics. Yale University Press. New Haven – London1989. s. 2722

Politické vedy / štúdie- vláda väčšiny,- deľba moci (nešlo ešte o presné definovanie zákonodarnej, výkonnej asúdnej moci),- volebné právo (predstavitelia nedemokratického liberalizmu odmietalivšeobecné hlasovacie právo).Na druhej strane, takmer paralelne z časového hľadiska, existovali popri užspomínaných postojoch aj koncepcie demokratické, ktoré boli kriticky naladenévoči programovým tézam ranného liberalizmu (J. - J. Rousseau - demokracia bezliberalizmu), ktoré naopak preferujú napr. princíp suverenity ľudu, zásadu priamejúčasti občanov na riadení verejných záležitostí (koncepcia tzv. všeobecnej vôle),odmietnutie princípu pluralizmu, politická a hospodárska rovnoprávnosť a pod..K spojeniu demokracie a liberalizmu dochádza až neskôr, aj to postupne, najmäv koncepcii J. Milla a J. Benthama (protektívna demokracia), ktorí sústreďujúsvoju pozornosť predovšetkým na redefinovanie úlohy štátu v modernompolitickom systéme. Chápu ho ako neosobný a privilegovaný ústavný poriadokso schopnosťou spravovať a riadiť určitú geografi ckú oblasť, dané územie, resp.štát. Štát sa defi nuje ako orgán, ktorý má monopol na legitímne použitie mociv istej zemepisnej oblasti, a ktorý spravidla poskytuje ochranu pre všetkých, ktorísídlia na jeho území (redukovaný princíp suverenity ľudu a princíp suverenityštátu). Podstatná črta takto ponímaného systému realizácie moci - pluralizmuszáujmov - sa zabezpečuje prostredníctvom parlamentnej vládnej formy (ďalšístupeň redukovania všeobecného princípu suverenity ľudu). Mill a Bentham sícenavrhujú všeobecné volebné právo, ktoré by zabezpečilo rovnovážne rozloženiepolitických síl v zastupiteľskom orgáne, nakoniec však navrhujú celý rad opatrení,obmedzujúcich toto právo (nemali ho mať napr. ženy)Liberálno-demokratické koncepcie politického systému (J. S. Mill, A.de Tocqueville - tzv. rozvojová demokracia) sa sústredili predovšetkým naredefi novanie úlohy participácie občanov na politickom rozhodovaní, ktorejhlavným cieľom je odstrániť, tzv. „nekalé“, skorumpované, škodlivé a nebezpečnézáujmy, ktoré presadzovala napr. aristokracia v predchádzajúcich storočiach. Narozdiel od predchádzajúcich myšlienkových prúdov, liberálni demokrati sa snažiaspojiť zdanlivo nespojiteľné - rovnosť a slobodu. Princíp politickej rovnosti opätovne23

Politické vedy / štúdieriešia prostredníctvom „viac alebo menej“ všeobecného volebného práva, azo slobôd vyzdvihujú najmä slobodu myslenia, pocitov, slova a jeho šírenia,slobodu vkusu a záľub, slobodu združovania a zlučovania za predpokladu, že sanespôsobuje škoda druhým. „Rovnosť je nevyhnutná a stále pribúda. …Zatiaľ čorovnosť je nevyhnutná, sloboda je žiaduca. Zatiaľ čo výhody rovnosti sú isté, trvalásloboda už tak istá nie je“. 35 Sloboda je pre liberálnych demokratov dôležitejšouhodnotou ako rovnosť.Na rozdiel od R. A. Dahla, D. Held 36 princípy protektívnej a rozvojovejdemokracie nezaraďuje do sféry súčasných (samotný autor používa výraz„contemporary“) politických systémov, zároveň každý súčasný politický systémpovažuje za produkt historického spojenia liberalizmu a demokracie. Pricharakteristike modelu konkurujúceho elitizmu - spôsob, resp. metóda výberuschopnej a imaginatívnej politickej elity, závisí od uskutočnenia nevyhnutnýchlegislatívnych a administratívnych rozhodnutí, ktoré vytvárajú priestor prerozšírenie pôsobnosti politického vodcovstva. Základnými črtami takéhotopolitického systému sú:- parlamentná vláda so silnou exekutívou;- súťaž medzi konkurujúcimi si politickými elitami a stranami;- dominancia parlamentu prostredníctvom straníckej politiky;- centralizovaný model politického vodcovstva;- byrokracia vystupuje v podobe nezávislej a veľmi dobre pripravenej,vyškolenej a vycvičenej administratívy;- ústavné a praktické obmedzenia na „účinnosť dosahu politickéhorozhodnutia“.Všeobecné podmienky pre fungovanie tohto modelu sú nasledovné:- industriálna spoločnosť;- fragmentácia vzorov sociálneho a politického konfliktu;- slabo informovaný a emotívny elektorát;- politická kultúra, tolerujúca skúsenostné rozdiely;- rozšírenie kvalifi kovanej sociálnej straty technicky zdatných expertov amanažérov;35SVENSSON, P.: Teorie demokracie. CDK, Brno 1995. s. 81-836Pozri napr.: HELD, D.: Models of Democracy. Polity Press, Cambridge 199224

Politické vedy / štúdie- boj medzi štátmi o získanie moci a výhod na úrovni medzinárodnéhosystému.Model pluralizmu (korporatívneho kapitalizmu) z hľadiska fungovania jehopolitického systému je charakterizovaný týmito črtami:- spoľahlivú vládu zabezpečujú politické menšiny, opierajúc sa o princíppolitickej slobody;- prudké rozšírenie počtu mocou nadelených skupín a tendencia k „štátubez zodpovednosti“;- zabezpečenie občianskych práv vrátane princípu „jeden občan - jedenhlas“, sloboda vyjadrovania a sloboda združovania;- kompetitívny volebný systém najmenej s dvoma politickými stranami;- rozmanitosť záujmových skupín, vyhľadávajúcich politický vplyv;- výkonná moc nerozhoduje priamo, rozhoduje sa medzi množstvompožiadaviek;- ústavné princípy a pravidlá sú vsadené do „podpornej politickejkultúry“;- moc sa rozdeľuje a vzájomne vymieňa medzi množstvom skupínv spoločnosti;- existencia rôznych typov zdrojov, rozptýlených medzi obyvateľstvom;- hodnotový konsenzus vo vzťahu k politickým procedúram, priestor prepolitické alternatívy, legitímna politika;- vyváženosť medzi aktívnym a pasívnym občianstvom, zabezpečujúcapolitickú stabilitu.Neopluralistický model súčasného politického systému sa od predchádzajúcehoodlišuje len v niektorých aspektoch:- existencia rôznorodých nátlakových skupín, ale predmet politickéhorozhodovania závisí od korporatívnej moci;- štát a jeho jednotlivé podštruktúry posilňujú svoje vlastné čiastkovévplyvy;- ústavné pravidlá fungujú v kontexte diverzifikovanej politickej kultúry asystému radikálnej nerovnosti ekonomických zdrojov;- o moc súťaží obrovské množstvo skupín;25

Politické vedy / štúdie- slabý základ zdrojov pre zachovanie vlastnej úplnej participácie každejzo skupín;- distribúcia socioekonomickej moci vyvoláva vznik príležitostí naobmedzenie možností politického výberu;- nedostatočne priehľadný výkon vlády.Model politického systému právnej demokracie je založený na princípe vládyväčšiny, individuálna sloboda a iniciatíva je dôležitá v politickom a hospodárskomživote. Ďalšími znakmi sú - ústavný štát (založený na anglo-americkej politickejtradícii, preferujúcej jasné rozdelenie moci); panstvo práva; minimálna štátnaintervencia; spoločnosť slobodného trhu, poskytujúca obrovské možnosti prekaždého; efektívne politické vodcovstvo, riadiace sa liberálnymi princípmi;minimalizácia vplyvu byrokracie; obmedzenie úlohy záujmových skupín (napr.odborov); minimalizácia všetkých prejavov kolektivizmu.Ak by sa moderný politický systém mal rozvíjať podľa modelu participatívnejdemokracie, je potrebné si uvedomiť, že rovné právo na vlastný rozvoj sa nemôžedosiahnuť mimo účastníckeho spoločenstva, ktoré - podporuje zmysel prepolitickú účinnosť, podporuje sústredenie sa na kolektívne problémy a prispievak formovaniu uvedomelého občianstva, schopného určiť rozhodujúci záujem apremeniť ho na podstatu procesu vládnutia. Ďalšími obsahovými črtami tohtomoderného modelu systému vládnutia sú:- priama účasť občanov na regulácii kľúčových inštitúcií spoločnosti,vrátane pracovných miest a záležitostí miestnej vlády;- reorganizácia straníckeho systému smerom k priamej zodpovednostistraníckych vodcov straníckemu členstvu;- fungovanie „participatívnych“ politických strán v zastupiteľskejštruktúre;- podpora otvoreného inštitucionálneho systému na zaručenie možnostiexperimentu s politickými formami;- otvorený informačný systém na zabezpečenie adekvátnehorozhodovania.26

Politické vedy / štúdieG. Sartori používa pojem „moderná demokracia“, čím jednoznačne dávanajavo, že v jeho prípade je pre pochopenie podstaty súčasného politickéhosystému dôležitejší demokratický moment pred liberálnym. V etymologickomzmysle slova ide vo svojej „diskusii o diskusii o demokracii“ ešte ďalej, keďjednoznačne odlišuje demokratický princíp od republikánskeho. „Zo sémantickéhohľadiska, res publika vyjadruje predstavu veci, ktorá patrí všetkým alebo záležitostivšetkých - ideu, ktorá sa dosť podstatne rozchádza s ideou moci, ktorá patríľudu“. 37 To znamená, že republikanizmus nie je nevyhnutnou črtou modernosti, asamotná moderná demokracia vystupuje v maximálne transformovanej podobe,akoby úplne stratila kontakt so svojím historickým zdrojom (demokraciou antickýchčias). Základnými znakmi moderného demokratického politického systému tedasú - vágne a nepresne defi novaná idea politickej slobody, princíp zvrchovanostizákona, politická rovnoprávnosť, obmedzená vláda väčšiny s akceptáciou právamenšín a občianska samospráva (princíp ľudovej účasti).A. Lijphart 38 rozlišuje dva základné modely moderného demokratickéhopolitického systému - westminsterský (majoritný) a konsenzuálny. Základnýmiprvkami westminsterského systému sú:- koncentrácia výkonnej moci: monopartitný a jasne väčšinový kabinet;- fúzia moci a dominancia kabinetu;- asymetrický bikameralizmus;- bipartizmus;- jednodimenzionálny stranícky systém (rozdiely, ktoré oddeľujú odseba voličov konzervatívnej a labouristickej strany sú ovplyvnenépredovšetkým socioekonomickými príčinami, ostatné faktory nemajúvýrazný vplyv);- pluralitný systém volieb (kandidátov a predstavovaných rozvojových víziímôže byť v jednomandátových volebných obvodoch mnoho, zvíťazí všakvždy len jeden z nich);- unitárna a centralizovaná vláda (štát má unitárny charakter);37SARTORI, G.: Teória demokracie. Archa, Bratislava 1993. s. 29038Pozri napr.: LIJPHART, A.: Democracies. Yale University Press, New Haven – London 1984. s. 4-9,23-2927

Politické vedy / štúdie- nepísaná ústava a suverenita parlamentu ako výraz redukovanejsuverenity ľudu;- exkluzivita zastupiteľskej demokracie.Moderný model konsenzuálnej demokracie má nasledovné znaky:- zdieľaná výkonná moc: veľká koalícia;- formálna a neformálna deľba moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu (vrepublikánskych režimoch vzniká unikátna situácia, keď tri druhy štátnejmoci treba rozdeliť medzi jej štyroch nositeľov - do hry ešte vstupujúprávomoci prezidenta);- symetrický bikameralizmus a menšinové zastúpenie;- multipartizmus;- multidimenzionálny stranícky systém;- volebný systém pomerného zastúpenia;- teritoriálny a neteritoriálny federalizmus a decentralizácia;- písaná ústava.Je zrejmé, že to sú len všeobecné spoločné znaky týchto politických systémov.V praxi každej jednej krajiny dochádza k množstvu jeho modifikácií.Autori knihy „Contemporary Political Systems: Classifications and Typologie“,A. Bebler a J. Seroka sa pri klasifikácii súčasných politických systémovnespoliehajú len na ich liberálny a demokratický obsah. Samozrejme, že naprvom mieste uskutočňujú analýzu moderných demokratických politickýchsystémov, spoliehajúc sa pri tom na úvahy A. Lijpharta. Zároveň však medzisúčasné politické systémy zaraďujú aj autoritárne modely uskutočňovaniapolitiky, socialistické politické systémy, politické systémy tretieho sveta, politickésystémy s občianskou dominanciou a politické systémy s prevahou vojenstva.Podľa geografi ckého hľadiska sa snažia porovnať politické systémy Afriky, Ázie aLatinskej Ameriky. Je viac ako pravdepodobné, že v ich prístupe k analýze tohtoproblému viac dominuje časový aspekt pred kriteriálnym, konkrétne venujú savšetkým dnes existujúcim skupinám politických systémov, bez ohľadu na to, čisú demokratické a liberálne, alebo nie sú.28

Politické vedy / štúdieK Lijphartovej analýze väčšinového a konsenzuálneho modelu modernejdemokracie, pridávajú aj stručný pohľad na nediferencované politické systémy,ktoré oni nazývajú politickými systémami strednej úrovne (intermediate - ovplyvnenískôr Dahlovskou polyarchiou), medzi ktoré zaraďujú napr. V. Francúzsku republiku,Nórsko, Švédsko, Írsko, Luxembursko, Taliansko a Japonsko. Okrem toho sapozornosť sústreďuje na niektoré nové faktory a problémy, bezprostredne sadotýkajúce obsahu moderného politického systému. Upozorňujú, že analyzovaťsúčasný politický systém bez akceptácie nevyhnutnosti pluralizmu, počtuobyvateľov a politických tradícií je takmer nemožné. Dôležitý je aj termín kvalitypolitického systému, ktorý závisí predovšetkým od jeho stability. Stabilita jevýsledkom účinnosti všetkých vyššie uvedených prvkov moderného politickéhosystému. 39Ďalší názor z veľkého množstva politologických prístupov k vnímaniu podstatymoderného politického systému predstavil G. Bingham Powell (Jr.). Okolo tridsaťsúčasných národov má právo uvažovať o tom, že moderný politický systém fungujeprostredníctvom politickej demokracie.Občania majú právo organizovať sa a hlasovať v slobodných voľbách.Národní politickí vodcovia sú zodpovední voči svojim občanom, občania sa aktívnezúčastňujú volieb. Formuje sa stabilná vláda - kľúčovú úlohu pri vytváraní stabilneja zodpovednej vlády zohrávajú politické strany, prostredníctvom boja o priazeňvoličov vo voľbách. Nakoniec uvádza zovšeobecňujúce kritériá, platné pre každýmoderný národný politický systém:1. Legitimita vlády závisí od snahy reprezentovať túžby a želania svojichvlastných občanov. Zámer vlády transformovať tieto túžby a želania dopodoby zákona je založená na snahe robiť to, čo chcú ľudia.2. Organizačným usporiadaním, ktoré reguluje spory o legitimite, súslobodné politické voľby. Vodcovia sú volení v pravidelných intervaloch, avoliči majú možnosť výberu spomedzi alternatívnych kandidátov. V praximinimálne dve politické strany, ktoré majú šancu zvíťaziť, nevyhnutnepotrebujú uskutočniť takýto zmysluplný výber.3. Väčšina dospelých sa môže zúčastniť vo volebnom procese, či už akovoliči, alebo ako kandidáti na dôležitý politický úrad.39Uvádzané podľa: BEBLER, A. - SEROKA, J.: Contemporary Political Systems. Classifications andTypologies. Lynne Riener Publisher, London 1990. s. 82-8329

Politické vedy / štúdie4. Občianske hlasovania sú tajné a slobodné (nevynútiteľné).5. Občania a vodcovia sa tešia slobode slova, tlače, zhromažďovania azdružovania. Obidva tieto subjekty majú právo zakladať politické stranya získavať členov a hlasy voličov. 40B. Holden začína svoje úvahy o modernom politickom systéme skúmanímpodstaty demokracie, čím dal jasne najavo uprednostnenie demokratickéhokritéria pre modernosť systému uplatňovania politickej moci. Až následneanalyzuje podstatu liberálnej demokracie, základom ktorej sú „vzťahy medzislobodou, demokraciou a rovnosťou“ 41 . Medzi základné znaky modernej liberálnejdemokracie zaraďuje občiansku slobodu aj v jej transformovanom význame– obmedzenú slobodu jednotlivca.Sloboda jednotlivca vyžaduje minimalizáciu vládneho vplyvu do sféryjej realizácie. Namiesto diskusie o princípe vôle, resp. mienky ľudu, dopopredia sa stavia princíp realizácie vôle väčšiny. S tým je úzko spätá klasickáliberálna požiadavka zastupiteľskej vlády. Reprezentatívna vláda vyjadrujevšeobecný záujem, aj keď tento mohol vystupovať v počiatočnom štádiu akozáujem partikulárny. S princípom reprezentatívnej demokracie je úzko spätáaj bezpodmienečná existencia a fungovanie voľnej súťaže politických strán,reprezentujúcich pluralitu politických záujmov a ich inštitucionálneho vyjadreniarôznych politických skupín. Moderné demokratické teórie sa odlišujú odtradičných liberálno-demokratických koncepcií - predovšetkým zdôrazňovanímmocenskej úlohy politických (nátlakových) skupín. Skupinová analýza vyhovujepožiadavke modernizmu - potrebe pluralizmu. Kľúčovým momentom skúmaniapolitickej činnosti skupín je činnosť jej jednotlivých členov, dokonca jej kľúčových(najvplyvnejších) príslušníkov. Politická skupina nie je produktom istých sociálnycha politických podmienok a záujmov. Naopak, práve záujem najvplyvnejšíchjednotlivcov je zdrojom vzniku a fungovania politických skupín. Preto ajskupinové politické rozhodovanie je potrebné chápať ako rozhodovanie politickynajvplyvnejších jednotlivcov. 42 B. Holden je vari jediný z množstva uvedených40Konkrétnejšie pozri: BINGHAM POWELL, G. (Jr.): Contemporary Democracies. Participation, Stabilityand Violence. Harvard University Press, Cambridge – London 1982. s. 141HOLDEN, B.: Understanding Liberal Democracy. Philip Allan, Oxford – New Jersey 1988. s. 1-342Pozri: Pozri: CABADA, L. – KUBÁT, M. a kol.: Úvod do studia politické vědy. Praha 2004. s. 10930

Politické vedy / štúdieautorov, ktorý pripúšťa (síce špecifický) demokratický obsah marxistickej koncepciepolitického systému.P. Dunleavy a B. O´Leary nazerajú na podstatu modernej liberálnejdemokracie cez prizmu rôznych teórií štátu, ako jej nevyhnutného politickoorganizačnéhoatribútu. Moderný štát predstavuje veľmi špecifický typ vládnutia,charakterizovaný nasledovnými piatimi základnými črtami:1. Štát je všeobecne uznávaná samostatná inštitúcia, resp. systéminštitúcií, založený na podpore vlastného spoločenstva tak, že vytvárarozpoznateľnú verejnú a súkromnú sféru.2. Štát je suverénny, má najvyššiu moc nad určitým územím tým, žeako najvyššia autorita určuje všetky zákony, t. j. záväzné pravidlá,podporované donucovacími sankciami. Verejné právo vytvárajú štátnipredstavitelia, ktorí majú formálny monopol na použitie sily.3. Štátna suverenita sa rozširuje na všetkých jednotlivcov spolu s danýmúzemím. Aplikuje sa rovnako, akceptujúc postavenie vlády akonormotvorcu. Táto suverenita pochádza od každého jednotlivca, ktorývo vymedzenom časovom úseku plní istú rolu v štáte.4. Moderní štátni zamestnanci sú najčastejšie získavaní a pripravovanív oblasti riadenia v byrokratickom duchu.5. Štát má priestor (kapacitu) na vyberanie peňažných dávok (daní) odjednotlivých častí populácie na fi nancovanie svojich vlastných aktivít. 43Trojica autorov anglojazyčnej učebnice porovnávacej politológie „ComparativeGoverment and Politics. An Introduction“, R. Hague, M. Harrop a S. Breslinposkytujú v jej závere celý rad definícií základných pojmov, s ktorými v rámci celéhoobsahu publikácie narábajú. Súčasný politický systém charakterizujú „v najširšomzmysle slova ako spôsob politického usporiadania spoločnosti, zahrnujúci všetkyfaktory vplyvu kolektívnych rozhodnutí, čiže do politického systému patrí procesformovania a socializácie, strany, voliči a sociálne hnutia, ktoré nie sú formálnymiprvkami spôsobu vládnutia“ 44 .43Uvádzané podľa: DUNLEAVY, P. - O´LEARY, P.: Theories of the State. The Politics of Liberal Democracy.MacMillan Press, London 1992. s. 244WRIGHT, V. (ed.): Comparative Goverment and Politics. An Introduction. MacMillan Press, London1992. s. 46831

Politické vedy / štúdieOčividným nedostatkom tohto prístupu je, že autori nepristúpili k explanačnejanalýze vlastnej defi nície, preto je len veľmi ťažko pochopiť, čo majú na mysliv prípade termínov „formovanie“ (recruitment) a „socializácia“. Z druhej strany smeoprávnení domnievať sa, že podstatou politického systému je jeho organizačnázložka, pod ktorou rozumejú rôzne typy politických skupín, presadzujúcich svojezáujmy prostredníctvom kolektívnych rozhodnutí. Samozrejme, takýto prístupvyžaduje splnenie ešte minimálne jednej podmienky - politické skupiny musia byťnadelené mocou, aby mohli zodpovedajúce politické rozhodnutia realizovať.Záverom môžeme konštatovať, že pre analýzu podstaty modernéhopolitického systému bude nevyhnutné akceptovať tieto spoločné znaky:1. Moderný politický systém apriori nevyžaduje spojenie demokratickýchprincípov so zásadami liberalizmu ani z časového hľadiska, aniz hľadiska jeho obsahu. Dôvodom na toto konštatovanie sú historickéskúsenosti s existenciou politických systémov, fungujúcich na bázerealizácie demokratických princípov bez liberalizmu (jakobínske obdobievo Francúzsku) a spôsobov organizácie moci na báze liberálnych zásadbez dodržiavania nosných kritérií demokracie (obdobie prijímaniaÚstavy USA). Okrem toho, modernizačné prvky každého politickéhosystému sa do života zavádzajú v rôznych obdobiach a v rôznej intenzite(modernizačné prvky administratívy vo Francúzsku v časoch kardinálaRichelieua, evolučný charakter vývoja britského parlamentarizmu), bačo viac, súčasný (z časového hľadiska) politický systém vôbec nemusímať s demokraciou a liberalizmom nič spoločné. To nás však neoprávňujenazvať ho nemoderným (Saudská Arábia, Irán, ale aj Kuba a KĽDR, ahlavne jeho špecifi cká transformácia v prípade tzv. Ázijských tigrov).Takéto štáty sa často hlásia k základným zásadám demokracie aleboliberalizmu. Problém však spočíva v prispôsobovaní alebo deformovaníspôsobov a mechanizmov ich uplatňovania, alebo jednostrannouabsolutizáciou jedného z nich, modifi kovaných predovšetkým určitýmtypom ideologickej (resp. náboženskej) predpojatosti alebo historickýmitradíciami.32

Politické vedy / štúdie2. Zastupiteľský princíp vládnutia je neodmysliteľným atribútommoderného politického systému, no z historického hľadiska jehorealizácia taktiež nie je spätá s rozpracovaním a uvedením doživota liberálnych a demokratických koncepcií (zastupiteľské orgánynormandských kmeňov na juhu Anglicka ešte v 11. storočí; existenciašľachtického zastupiteľského zboru v Anglicku po podpísaní významnéhodokumentu - Magna Charta v r. 1215 kráľom Johnom - a ktorý až koncom13. storočia bol nazvaný parlamentom). Inými slovami, s vysokou mieroupravdepodobnosti, z historického hľadiska nie je korektné stotožňovaťzastupiteľský princíp s jeho neskoršou liberálno-demokratickou podobou,označenou ako parlamentná vláda či už v podobe republiky, aleboparlamentom či ústavou limitovanej monarchie.3. Pravidelné voľby sú mechanizmom výberu politickej elity a zároveňspôsobom jej kontroly. Sú vlastne zdrojom moci, ktorá drží celýpolitický systém pohromade. Za zmienku však stojí niekoľko faktov,ktoré opätovne potvrdzujú predpoklad, že voľby ako princíp taktiež niesú liberálno-demokratickým produktom. V kmeňovom štádiu vývojaindickej spoločnosti mali kmeňové zhromaždenia v určitých konkrétnychprípadoch právo zvoliť nového radžu. Medzi stredovekými talianskymimestskými štátmi si získali výlučné postavenie Benátky nielen vďakanámornému obchodu, ale aj tým, že už v roku 697 si zvolili svojho prvéhodóžu a táto tradícia pretrvala veľmi dlho. Aj pionieri americkej kolonizácie,napríklad 41 otcov pútnikov (puritánskych separatistov) podpísalo dňa 21.novembra 1620 na lodi Mayfl ower dohodu, že sa budú riadiť zákonmi,vydanými vodcom, ktorého si budú sami voliť. Takto sa začal búrlivýrozvoj kolónie Plymouth, dnes pevnej súčasti americkej únie. 454. Voľná súťaž politických strán o ovládnutie politickej moci je výsledkompostupného spájania princípov demokracie a zásad liberalizmu v priebehu19. storočia, kedy vznikli politické strany dnešného typu. Vyplynulo toz potreby redukovať politickú komunitu a nájsť taký „redukovaný“politický subjekt, ktorý by bol schopný artikulovať a presadiť záujmy45Pozri: KOPER, J.: Voľby ako mechanizmus vzniku moderného politického systému. In: Zborníkz medzinárodnej vedeckej konferencie „Voľby 1998 v SR (stav-kontexty-perspektívy)“. FF PU, Prešov1998. s. 54-6233

Politické vedy / štúdieCURTIS, M. (ed.): Introduction to Comparative Government. Harper CollinsCollege Publishers, New York 1993DAHL, R. A.: Democracy and its Critics. Yale University Press. New Haven– London 1989DUNLEAVY, P. - O´LEARY, P.: Theories of the State. The Politics of LiberalDemocracy. MacMillan Press, London 1992EASTON, D.: A Framework for Political Analysis. Englewood Cliffs, New Jersey1965EASTON, D.: A Systems Analysis of Political Life. New York 1965GAŠPAR, M.: Demokratický štát z hľadiska modernizmu a postmodernizmu.Právny obzor 3/1997HELD, D.: Models of Democracy. Polity Press, Cambridge 1992HOFFMAN, J.: State, Power and Democracy. St. Martin´s Press, New York1988HOLDEN, B.: Understanding Liberal Democracy. Philip Allan, Oxford – NewJersey 1988KISSINGER, H.: Umění diplomacie. Prostor, Praha 1996Kol.: Úvod do politológie. Sociologický ústav SAV, Bratislava 1991KOPER, J.: Mechanizmy vzniku moderného politického systému. Bratia Sabovci,Zvolen 2003KOPER, J.: Voľby a politický režim na Slovensku. In: Zborník z medzinárodnejvedeckej konferencie „Politické režimy transformujúcich sa krajín: zmena astabilita“. FPVa MV UMB, Banská Bystrica 2000KOPER, J.: Voľby ako mechanizmus vzniku moderného politického systému. In:Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie „Voľby 1998 v SR (stav-kontextyperspektívy)“.FF PU, Prešov 1998KOPER, J.: Vôľa veľmocí ako subjektívny faktor globalizácie. Bratia Sabovci,Zvolen 2004LIJPHART, A.: Democracies. Yale University Press, New Haven – London 1984LYOTARD, J. – F.: O postmodernismu. FÚ AV ČR, Praha 1993NOVÁK, F.: Sociálně právní stát: umírajíci nebo perspektivní idea. Právny obzor3/1997PINZ, J.: Právní stát v postmoderní situaci. Právny obzor 3/1997SARTORI, G.: Teória demokracie. Archa, Bratislava 199336

Politické vedy / štúdieSVENSSON, P.: Teorie demokracie. CDK, Brno 1995ŠAMALÍK, F.: Občanská společnost v moderním státe. Doplněk, Brno 1995WISEMAN, J.. Political System. Some Sociological Approaches. New York1967WRIGHT, V. (ed.): Comparative Goverment and Politics. An Introduction.MacMillan Press, London 199237