Sociálna patológia a intervencia sociálnej práce - Vysoká škola ...

A n d r e j M á t e l, L u c i a J a n e c h o v á, L a d i s l a v R o m a n (e d s.)_______________________________________________________________________________________poĉul nieĉo iné a ešte aj to ĉo poĉul ten ďalší poĉul v inej verzii. Nakoniec sme sa dopracovaliaţ k vete„veĉer ideme na pizzu“, a razom boli vysvetlené šumy v komunikácií, ako aj rozdielmedzi „dojmami a pojmami“, no a univerzálne „ja viem ...“ uţ neplatilo.Ako sme však uţ upozorňovali niĉ nie je len ĉiernobiele. Tak ako kaţdá farba má svojeodtiene takisto pojem „Ja viem ....“, úzko súvisí so sebapoňatím, nauĉenou bezmocnosťou,uzatvorením sa do seba, neschopnosťou povedať nie, atď., na snahe druhej aţ horlivou snahoupomáhať, ĉi uţ o pomoc potenciálna „obeť“ (zväĉša nováĉik)stojí alebo nie. V súhrne moţnopovedať, ţe pri týchto nácvikoch zaujali klientov hlavne interaktívne hry, pri ktorých úplnezabudli na svoju „ulitu zabudnutia“, otvorili sa, prezentovali svoje boľavé miesta a zisťovali,ţe problém jedného sa ĉasto s malými obmenami zhoduje aj s problémami iných. Taktieţ saţivo zaujímali o to, ako a kedy poskytnúť klientovi pomoc, preĉo sú pri ponuke pomociodmietaní atď., priĉom sa preferovali systém skupinovej sily nachádzania nastolených otázokformou nachádzania riešení (brainstorming), ako mechanické vysvetľovanie.Moţno v týchto súvislostiach súhlasiť s Kooymanom, ktorý povaţuje za zvlášťproblematický, tzv. bonding – fyzickú a emoĉnú blízkosť dvoch ľudí. „Väĉšina klientov sozávislosťou si vytvorila identitu odmietajúceho – rozhodli sa, ţe nikoho lásku nebudúpotrebovať. Sú tieţ presvedĉení, ţe nemôţu druhých poţiadať o pomoc – spoliehajú sa pretolen sami na seba. Cítia sa bezpeĉne a neohrozene vtedy, keď sú sami. Svoje pocity, ako súnapr. strach ĉi bolesť, neprejavujú navonok, ale obvykle ich pred tými druhými zakrývajú“(Kooyman, 2004, In Šimonĉiĉová, 2009, s. 14). A pomyselný balón sa pomaly, alenezadrţateľne plní... .Aj z tohto dôvodu prevládala snaha o praktické zvládanie: starých a aktuálnych pocitov bolesti, hnevu, strachu, obáv a pociťovaných krívd; správne identifikovanie negatívnych pocitov a postojov, nebáť sa ich interpretovaťa riešiť (poţiadať o pomoc).Taktieţ by sa mohlo zdať, ţe keď klienti ţijú v totoţnom prostredí a sú v kaţdodennomkontakte, nebudú mať problém so vzájomnou komunikáciou. Opak je pravdou, prvotnýproblém predstavovalo nadviazanie komunikácie, výber témy a v neposlednom rade nevedelirozhovor udrţať resp. rozvíjať. Väĉšinou si vystaĉili jednoslovnou komunikáciouv modifikácii slov áno – nie. A to neplatí len o komunikácii medzi sebou, ale aj v rovinekomunikácie s terapeutom, pri ktorej ĉasto vypuklo vystupuje aspekt nedôvery aţ vzdoru.Samozrejme zdôvodnenie je v ich poňatí typické – „lebo ja viem...“Ďalší sizyfovský rébus klienta predstavuje strach a obavypriĉom „strach nie je niĉ iné akofyzická reakcia myslenia na následky, o ktoré nestojíme. Väĉšina z toho, ĉoho sa obávame, sa- 42 -