Sociálna patológia a intervencia sociálnej práce - Vysoká škola ...

A n d r e j M á t e l, L u c i a J a n e c h o v á, L a d i s l a v R o m a n (e d s.)_______________________________________________________________________________________Napríklad vzhľadom na nejakú matematickú vetu je objektivita daná a preto pravda je preňu ľahostajnou pravdou.Odpoveď na otázku, koľko je dva krát dva, je nevyhnutná a neponecháva subjektu nijakúslobodu. Pravda však vţdy znamená subjektivitu. Je objektívnou neistotou, ktorá sa udrţujepri osvojovaní toho najvášnivejšieho vnútra. Podľa Kierkegaarda táto veta obsahujesokratovskú múdrosť, ktorej zásluhou je, práve to, ţe kladie dôraz práve na podstatný významexistencie, na to, ţe poznávajúci je existujúcim ĉlovekom. Práve Sokrates poukazuje nanejestvovanie objektívneho vedenia. Jeho dialógy vţdy konĉia nezodpovedanou otázkou.Objektívna je len neistota.Veĉná podstatná pravda v sokratovskom zmysle nie je paradoxná sama o sebe, ale tým, ţesa vzťahuje na existujúceho ĉloveka. Vyjadruje to iná Sokratova veta, ţe všetko poznanie jerozpomínanie duše na seba. Táto veta naznaĉuje zaĉiatok špekulácie, preto ju Sokrates ďalejnerozvíja. Osvojil si ju Platón. Je to miesto, kde sa cesty týchto filozofov rozchádzajú,Sokrates zásadne uprednostňuje existenciu, zatiaľ ĉo Platón na ňu zabúda a ponára sa došpekulácií. Sokratovou zásluhou navţdy zostane práve to, ţe je mysliteľom existencie, niešpekulatívnym mysliteľom, ktorý zabúda, ĉo znamená existovať. Sokrates sa tak dostal ďalejako celá špekulatívna filozofia, pretoţe nevychádza z nijakého bludného zaĉiatku. .Kierkegaard hovorí o obrate v gréckej filozofii, ktorý uskutoĉnil Platón. Kým grécki filozofipred Platónom boli filozofmi existencie, Platón a grécki filozofi po ňom sa stávajúšpekulatívnymi filozofmi, ktorí vo svojich abstraktných úvahách vychádzali z myslenia akozákladu poznania. Tento Platónov obrat dosahuje vrchol v idealizme, predovšetkýmv Heglovom idealizme. Kierkegaard ako prvý uskutoĉňuje spätný obrat k existencii.Vychádzajúc z kresťanstva, vracia sa k ranému kresťanstvu a orientuje sa na indivíduum.„Musíme mať ustaviĉne na pamäti, ţe Boh uznáva kaţdého ĉloveka. Jednotlivec! Na tejtokategórii stojí a padá kresťanstvo. Ak by bolo moţné bezo zvyšku nastoliť kolektivizmus,teda zniĉiť jednotlivca a osobnosť, kresťanstvo by zaniklo. Boh nepôsobí v dave.“(Kierkegaard, 1997, s. 73)Realizácia jednotlivca, tak ako sa o ňu usiloval Sokrates, je ústredným motívomKierkegaardovej filozofie, podobne ako filozofie F. Nietzscheho a J.-P. Sartra. KýmKierkegaard vidí moţnosť sebarealizácie ĉloveka len v jeho vzťahu k Bohu, podľaNietzscheho a Sartra je ĉlovek úplne odkázaný sám na seba, nachádzajúc sa mimo dobra a zla.Nietzsche a Sartre vyhlásili Boha za mŕtveho. Za hlavný cieľ svojej filozofie Nietzschepokladá rozbúranie tradiĉných metafyzických hodnotových systémov. Za nevyhnutnosťmoţno povaţovať deštrukciu najmä idealistických systémov, nakoľko znehodnocujú všetky- 22 -