stavebníctvo, výstavba a regionálny rozvoj - EUROREPORT plus

NOVÉ KNIHY
Ján Barica
SLOVENSKÝ PANTEÓN VEDY A TECH-
NIKY
Úrad priemyselného vlastníctva SR, 132 s.
A teraz
úprimne: viete,
kto bol Ladislav
Dérer,
po ktorom je
pomenovaná
jedna (zatiaľ)
z nemocníc
h l a v n é h o
mesta, kto bol
Jur Hronec
(jeho meno
nesie známe
gymnázium),
či po kom je
pomenovaná
S a s i n k o v a
ulica? Mnohokrát
nám zostáva len smutne konštatovať, že
nevieme, nepoznáme, zabúdame na osobnosti,
ktoré tu boli pred nami a zanechali hlbokú stopu
v odboroch, v ktorých pôsobili.
Pri spomienkach na to, kedy ho zaujali
osudy významných vedcov a technikov, sa
Ján Barica vracia až do roku 1955. Začínajúci
novinár sa vtedy dostal do Národného technického
múzea v Prahe, kde ho fascinovali
fotokópie Murgašových patentov udelených
v USA. Najskôr napísal seriál článkov pre
Smenu s názvom Slávna, ale zabudnutá minulosť
slovenskej vedy a techniky. Roku 1979
vyšli v Mladých letách jeho Slávni priekopníci
slovenskej vedy a techniky, roku 1984 v Smene
encyklopédia Vede a národu. No a po
dlhej prestávke, kedy historické postavy, ktoré
sa zaslúžili o pokrok Slovenska, takmer nikoho
nezaujímali, nedávno vyšiel Baricov Malý
panteón slovenskej vedy a techniky, profily
115 osobností európskeho, ba v mnohých prípadoch
až svetového významu. Knihu vydal
Úrad priemyselného vlastníctva v Banskej
Bystrici, inštitúcia, ktorá má vo svojej náplni
poskytovanie práv na patenty, úžitkové vzory,
ochranné známky, teda práve predmety duševného
vlastníctva.
Baricov panteón uvádza „slovenský Guttenberg“
Mikuláš Bakalár-Štetina, rodák pravdepodobne
z Piešťan alebo z Trenčína, ktorý
síce žil v Plzni, ale v tiráži svojich kníh písal
„tlaczeno“ a nie „tištěno“. Nechýba vynálezca
Kempelen, ani „ozdoba Uhorska“ Matej Bell,
Segner či obaja Hellovci. Ale ani geológ Dionýz
Štúr, astronóm F. X. Zach, spoluobjaviteľ
fotografie J. M. Petzval. vynálezca padáka
Š. Banič a vrtuľníka J. Bahýľ. Ženy sú tu
iba dve: botanička Izabela Textorisová
a astronómka Ľudmila Pajdušáková,
ktorá objavila päť komét.
54
Anna Gavalda
35 KÍL NÁDEJE
SOFA, 215 s.
Preložila Gabriela Uhlárová
„Nenávidímškolu.
Ničí mi
život.“ Tak
hovorí trinásťročný
h r d i n a
novej knihyfranc
ú z s k e j
prozaičky
A n n y
Gavaldy.
Je to chlapec,
ktorý
má „deravú
hlavu,
zlaté ruky
a obrov
i t á n ske
s r d c e , “
manuálne zručný, žiaden intelektuál. Ako
sedemročný vymyslel stroj na lúpanie banánov,
no potom ho už nebavilo nič. V trinástich
chce ísť do školy, kde majú remeselné dielne
a skleník, jedinej školy, kde by ho mohli prijať.
„Nie som veľký, vážim 35 kíl nádeje.“ Chvíľu
si myslí, či neochorel, keď chce ísť do školy,
on, ktorý dvakrát prepadol, a koho nechceli
zobrať na žiadnu strednú školu, ale už je tak.
A za tú zmenu môže skvelý starý otec, Veľký
Léon.
Anna Gavalda má 35 rokov, dve deti a za
sebou profesionálne pomerne pestrý život.
Bola učiteľku, prekladala do francúzštiny ľúbostné
romány edície Harlequine, vymýšľala
reklamu a písala články pre ženské časopisy.
Jej štýl je ľahko rozpoznateľný: krátke,
jednoduché vety a optimistické posolstvo.
V slovenčine vyšli dve jej najpredávanejšie
knihy – zbierka poviedok Chcela by som,
aby ma niekto niekde čakal a novela Miloval
som ju. Knižná novinka 35 kíl nádeje je určená
všetkým problematickým deťom, ktoré
nechcú čítať a nechcú sa učiť, ktoré poznajú
jedinú „literatúru“ – komiksy a ktoré práve
preto potrebujú mať chápavých rodičov,
alebo dobrého starého otca: „V deťoch, aj
v tých na prvý pohľad ťažko vzdelávateľných
je potrebné vzbudiť zvedavosť. Chcela som
napísať knihu, ktorú by zobrali do rúk aj deti,
ktoré v škole trpia. Sprvu šlo o príbeh pre
detský komiksový časopis, ale nakoniec, vďaka
tlaku učiteľov aj rodičov, vyšiel aj knižne.“
Na slovenský knižný trh sa príbeh malého
chlapca, ktorý nakoniec našiel svoje vytúžené
miesto pod slnkom, dostal v zaujímavej
bilingválnej slovensko-francúzskej forme.
NOVÉ KNIHY
Denisa Fulmeková
SOM TAKMER PREČ
Vydavateľstvo Petrus, 62 s.
Ilustrácie Theodor Lugs
A k
v dnešnej
komerčnej
a konzumnej
dobe,
ktorá je
zameraná
hlavne na
„mať, nie
byť“, vyjde
útla zbierka
poézie,
d o k o n c a
b á s n i c k ý
d e b u t ,
rovná sa
to takmer
zázraku. Vydavateľstvu Petrus sa taký malý
zázrak podaril práve teraz, keď poslal za čitateľmi
poézie, touto elitnou, ale predsa len ešte
existujúcou skupinou, básne Denisy Fulmekovej
pod názvom Som takmer preč.
Ako prozaička už Denisa Fulmeková debutovala.
Prvú knižku, zbierku literárnych fejtónov
zo života súčasnej mladej ženy, vydala pod
pseudonymom Nina Murrayová (Tak čo teda?,
Petrus 2001), pretože chcela, aby jej tvorba
hovorila sama za seba. Na malom pieskovisku
slovenskej literárnej scény, či skôr scéničky
sa však nedá utajiť, kto sa to vydal napospas
čitateľom i ľuďom, „ktorí sa živia čítaním“ (ako
sám seba nazval istý literárny kritik, jeden
z tých, ktorí sú si aspoň vedomí, že literárna
kritika sa u nás nachádza v zúfalom stave).
V próze Fulmeková hýri zmyslom pre humor,
v poézii dáva priechod tieňu, odvrátenej stránke
svojej duše. Jemnosť kombinuje s vášňou
(Bože,/ak si videl,/že ľúbim,/že dúfam,/že sa
ponúkam/za milenku osudu,/prečo ma teraz/
súdiš/milosrdnou lžou?), múdrosť milujúceho
srdca s ezoterickým, zvnútorneným vnímaním
sveta. Zdedila gény vedúce do sveta poézie
i duchovna a s takým dedičstvom sa nedá robiť
nič iné, len ho prijať ako dar, aj keď to bolí
(Som rám/a vo mne stále nové obrazy./Cestu
v labyrinte si/ako malá morská víla/značím
krvou) a aj keď vďaka nim odhaľuje tento svet
ako pokrytecký (naposledy aj v Klebetrománe,
ktorý napísala spolu s Petrom Macsovszkým
a v ktorom obaja indiskrétne demaskovali rádoby
intelektuálsky svet bratislavských kaviarenských
umelcov). Jedna z jej poviedok bola
zaradená do antológie Sex po slovensky (Ikar,
2004), v ktorej sa mladšia slovenská literárna
generácia po svojom vyrovnáva s témou
sexuality. �
Danica Janiaková