Plný text - Vědecká knihovna v Olomouci

UMĚ NÍ ŽÍT
nie má zväčša dlhšie trvanie než pocit nasýtenia
dobrým jedlom. Avšak podobne ako človek, ktorý
spoznal len horu, ale nevyšiel až na štíty, zostáva
milovník víťazstva kdesi na polceste. Najpravdivejšie
a najstálejšie slasti bude zakúšať milovník
múdrosti. Na štítoch býva najčistejší vzduch a najlepší
rozhľad. Milovník múdrosti sa nenechal zlákať
blúdením po kopcoch ani pocitom víťazstva
z dobytia hory. Obrátil svoj zrak nahor, nevyčerpal
svoje sily, dokázal ich ušetriť pre to, aby uvidel.
Jeho slasť je slobodná, čistá a jasná. To však neznamená,
že pohŕda ostatnými slasťami. Tak ako
duša milovníka zisku a milovníka víťazstva, aj
duša milovníka múdrosti sa skladá zo všetkých
troch zložiek. Aj on potrebuje jesť a potrebuje žiť
v spoločenstve. Aj on sa bude radovať z dobrého
jedla a bude si vychutnávať uznanie, ktorého sa
mu dostane. Nebude však na ničom z toho lipnúť.
Slasti, ktoré ponúka „telo“ a „spoločnosť“ bude
užívať natoľko slobodne, nakoľko je to pre smrteľnú
bytosť možné. Zároveň bude nad milovníka
zisku i milovníka víťazstva vynikať svojou spokojnosťou.
Bude najspokojnejší preto, lebo dokáže
adekvátne používať všetky tri zložky duše.
Najhorší život a najmenej slasti teda zakúsi
milovník zisku, ktorý dokázal uspokojiť len jednu
zložku svojej duše a ostatné nechal zakrpatieť.
Lepšie na tom bude milovník víťazstva, ktorému
sa podarilo rozvinúť a uspokojiť dve zložky duše,
avšak tretia zostala nenaplnená. Najlepšie a najslastnejšie
bude žiť ten, kto rozvinie aj poslednú
zložku duše, zložku, ktorá je schopná vedome
uspokojiť všetky potreby duše. Takým človekom je
milovník múdrosti – filozof. Platónov filozof teda
nie je nijakým kaviarenským intelektuálom, ani
šialeným vedátorom, ba ani asketickým pseudomystikom,
ktorý pohŕda všetkými slasťami. Práve
naopak, je to človek, ktorý spoznal slasti, vie si
medzi nimi vybrať a je si istý, že najvyššiu rozkoš
mu prinesie duchovná činnosť. Platónov filozof je
nie len majstrom vedenia, ale aj majstrom slasti.
Nechávam na čitateľovi, aby sám rozhodol, či
je táto Platónova predstava „realistická“, alebo
„idealistická“. Chcem však v tejto súvislosti upozorniť
na fenomén priateľstva, ktorý si antika veľmi
vážila. Človek je spoločenská bytosť, obdarená
schopnosťou uvažovať. Ak je sám, má – napriek
všetkým svojim zručnostiam – minimálnu šancu
prežiť, a to nie len „fyzicky“ ale i „psychicky“.
Preto sú vzťahy s druhými veľmi významným
faktorom našej spokojnosti. Priateľstvá založené
čisto na „zisku“ (finančnom, sexuálnom, atď.) sú
zväčša vytvárané ad hoc, a aj keď môžu uspokojiť
naše „pudové“ potreby, sú ľahko narušiteľné
a nezvyknú dlho trvať. Priateľstvá, ktoré nadobudnú
rozmer „víťazstva“, t.j. vzťahy, ktoré nám
zabezpečujú určitý spoločensko-právny status (či
už ide o pracovné alebo rodinné vzťahy), zvyknú
pretrvávať dlhšie; a ak uspokojujú naše emotívne
potreby, prinášajú veľkú mieru osobnej spokojnosti.
Existujú však priateľstvá, ktoré svojou kvalitou
a dĺžkou prekračujú všetky ostatné vzťahy, a ktoré
nachádzame len veľmi vzácne. Tieto priateľstvá
uspokojujú potrebu, ktorú zväčša ani nevieme
pomenovať; potrebu, ktorú akoby sme ani nepotrebovali,
a napriek tomu sa bez jej uspokojenia
necítime byť úplní. Priateľstvá, ktoré akoby rušili
čas a kdesi hlboko v nás odkrývali vrstvu pokojnej
radosti a tichého pochopenia. Priateľstvá, ktoré
sa nezakladajú ani na zisku, ani na spoločenskej
prestíži, ale na hľadaní tej zvláštnej veci, ktorú by
sme snáď aj dnes mohli nazvať „múdrosť“.
42