Madari na Slovensku (1989-2004) - MEK

JÓZSEF FAZEKAS – PÉTER HUNČÍK
PREDSLOV
Pre pochopenie pätnástich rokov spoločenské−
ho vývoja po revolúcii roku 1989 bude uži−
točné si stručne zrekapitulovať tie dejinné
udalosti, ktoré vytvárali základný rámec živo−
ta maďarskej menšiny v Československu,
resp. na Slovensku.
Československá republika, vyhlásená 28.
októbra 1918, vznikla ako národný štát. V sku−
točnosti však bola štátom mnohonárodnost−
ným, v ktorom podľa údajov sčítania ľudu
z roku 1921 tvoril „československý“ národ len
65,53 % z celkového obyvateľstva (8 764 213
osôb). 23,36 % (3 123 624 osôb) z celkovej
populácie tvorili Nemci, 5,57 % (744 621
osôb) Maďari, 5,54 % (748 005 osôb) prísluš−
níci iných národností. Bez presadenia koncep−
cie fiktívneho „československého“ národa by
štáty Dohody sotva podporili vznik samostat−
ného Československa, veď „československý“
národ tvoril ani nie dve tretiny obyvateľstva
krajiny. V memorande zhotovenom pre brit−
ského ministra zahraničných vecí v máji 1915
zdôvodňoval Tomáš Garrigue Masaryk kon−
cepciu československého národa tým, že
„Slováci sú v skutočnosti Česi napriek tomu,
že svoje nárečie používajú ako spisovný jazyk.
Slováci sa tiež usilujú o samostatnosť a prijali
program zjednotenia s Čechmi“.
Versailleský mierový systém však nevytvo−
ril podmienky pre dôsledné uplatnenie prin−
cípu, tvoriaceho jeho jadro základ – totiž prin−
cípu sebaurčenia národov, preto bol roku 1919
pod egidou Spoločenstva národov v záujme
garantovania práv národnostných menšín
v následníckych štátoch vytvorený medziná−
rodný systém na ochranu menšín. Čoskoro sa
však ukázalo, že tento systém nedokáže garan−
tovať ani tie základné práva, k uznaniu ktorých
sa dotknuté štáty zmluvne zaviazali.
Zakladatelia a neskorší vedúci predstavite−
lia Československej republiky v čase prvej
svetovej vojny ešte hlásali, že v národnostnej
otázke sa hodlajú pridržiavať princípu sebaur−
čenia. Podľa Masaryka menšinová otázka
nemôže byť „vnútornou vecou“ daného štátu.
„Kým bude platiť táto farizejská zásada – píše
Masaryk –, dovtedy samozrejme právo náro−
dov na sebaurčenie nebude možné realizo−
vať.“ Podobne ako Masaryk, aj Beneš pova−
žuje vyriešenie česko−nemeckého vzťahu
v Monarchii za možné len vtedy, ak budú mať
oba národy plnú autonómiu.
Po vzniku Československa jeho politická
elita zásadným spôsobom zmenila svoj postoj
k otázkam sebaurčenia národov, autonómie,
ako aj k téze, že národnostná otázka nemôže
byť vnútornou vecou štátu. Roku 1929
Minister zahraničných vecí Edvard Beneš
v zahraničnom výbore Národného zhromažde−
nia jednoznačne vyhlasuje, že menšinová otáz−
ka je vnútorná záležitosť, preto „nikdy nesmie−
me pripustiť, aby kadekto zasahoval do našich
práv“. Podľa Beneša právo na sebaurčenie pri−
náleží jedine celým národom, žijúcim pod
cudzou nadvládou, nie však zlomkom národov
– národným menšinám. A kým Masaryk pova−
žuje autonómiu za základné kritérium demo−
kracie, podľa Beneša územná autonómia je
prvým krokom k úplnému odtrhnutiu menšín
majúcich vlastnú samosprávu.
V zmluve uzavretej 10. septembra 1919
v Saint−Germain sa Československo (podobne
ako ostatné následnícke štáty Rakúsko−uhor−
skej monarchie) zaviazalo len k uznaniu indi−
József Fazekas – Péter Hunčík (ed.) Maďari na Slovensku (1984 – 2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej únie.