Madari na Slovensku (1989-2004) - MEK
Madari na Slovensku (1989-2004) - MEK
Madari na Slovensku (1989-2004) - MEK
Create successful ePaper yourself
Turn your PDF publications into a flip-book with our unique Google optimized e-Paper software.
József Fazekas – Péter Hunčík (ed.) Maďari <strong>na</strong> <strong>Slovensku</strong> (1984 – <strong>2004</strong>). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej únie.<br />
138 Lajos Mészáros<br />
hlasovania) a pravdepodobne prvý raz obsa−<br />
hovala ústava nejakej krajiny ustanovenia<br />
o ústavnej kontrole zákonov centralizovaným<br />
ústavným súdom.<br />
Ústava vychádzala z princípov suverenity<br />
ľudu, trojdelenia moci a osobitnej koncepcie<br />
jednotného československého národa, tzv.<br />
teórie čechoslovakizmu. Ústava inkorporovala<br />
systém ľudských práv tzv. prvej generácie.<br />
Text prvej ústavy Československej repub−<br />
liky nebol v neskoršom období menený, ale<br />
bol doplnený ďalšími ôsmimi ústavnými listi−<br />
<strong>na</strong>mi, z ktorých jednu je potrebné vyzdvihnúť<br />
práve v súvislosti s tu prejednávanou témou:<br />
ide o ústavnú listinu z roku 1920, v ktorej sa<br />
hovorí o jazykovom zákone. Ten sa vo svojej<br />
základnej filozofii podstatne líši od zákonov<br />
o používaní jazyka známych z neskoršieho<br />
obdobia. Jazykový zákon totiž upravoval<br />
právo používania jazyka menšín tak, že pre−<br />
dovšetkým úradníkom verejnej správy ukladal<br />
používanie jazyka menšín ako povinnosť a len<br />
okrajovo sa zmieňoval o tom, kedy je povin−<br />
ný jednotlivec patriaci k menšine používať<br />
jazyk väčšiny. Jazykový zákon stanovil, že<br />
v okresoch, kde podľa posledného sčítania<br />
ľudu prekročí podiel inojazyčných občanov 20<br />
%, sú súdy, úrady a iné verejnoprávne orgány<br />
povinné vybavovať záležitosti tam žijúcich<br />
národnostných menšín aj v ich jazyku, ba<br />
v takýchto okresoch môžu súdy a úrady vydá−<br />
vať svoje rozhodnutia len v jazyku účastníkov<br />
ko<strong>na</strong>nia, resp. stránky. Úradné vyhlášky<br />
a oz<strong>na</strong>my sa povinne zverejňovali aj v jazyku<br />
menšín a vo všetkých školách národnostných<br />
menšín sa povinne vyučovalo v ich jazyku.<br />
Roku 1927 bol pozmenený zákon o územ−<br />
nom členení, v zmysle ktorého sa Slovensko<br />
stalo samosprávnou súčasťou Československej<br />
republiky.<br />
V čase druhej Československej republiky,<br />
v rokoch 1938 – 1939 sa Slovensko ocitlo<br />
z ústavnoprávneho hľadiska v novej situácii.<br />
Po Mníchovskej dohode roku 1938 sa<br />
Slovensko stalo autonómnou súčasťou Česko−<br />
slovenskej republiky. Národné zhromaždenie<br />
22. novembra 1938 prijalo ústavný zákon<br />
o autonómii Slovenska, ale už bez tých pos−<br />
lancov, ktorí pochádzali z odčlenených území.<br />
Tento ústavný zákon sa viaže k žilinskej<br />
dohode vedúcich predstaviteľov slovenských<br />
politických strán zo 6. októbra 1938, ktorá už<br />
dopredu sig<strong>na</strong>lizovala ústavnoprávne usporia−<br />
danie druhej Československej republiky.<br />
Predstaviteľom autonómie bolo Slovenské<br />
národné zhromaždenie (Národné zhromažde−<br />
nie) a slovenská vláda.<br />
Slovenské národné zhromaždenie malo 63<br />
členov. V jej právomoci bolo prijať ústavu<br />
Slovenska a mala zákonodarnú moc v každej<br />
takej oblasti, ktorá podľa ústavného záko<strong>na</strong><br />
nepatrila Národnému zhromaždeniu Českoslo−<br />
venskej republiky. Slovenskú vládu menoval<br />
prezident Československej republiky. Členo−<br />
via slovenskej vlády boli súčasne členmi aj<br />
celoštátnej vlády, ale zúčastňovali sa iba <strong>na</strong><br />
rozhodnutiach týkajúcich sa celej krajiny.<br />
Krátka tradícia parlamentnej vládnej<br />
formy sa počas druhej svetovej vojny v obdo−<br />
bí fašistického slovenského štátu pretrhla, keď<br />
sa do domi<strong>na</strong>ntného postavenia dostala inšti−<br />
túcia a osoba prezidenta republiky. V tomto<br />
období došlo k zrejmej diskontinuite ústavné−<br />
ho vývoja.<br />
Napriek uvedenej skutočnosti sa v období<br />
tretej Československej republiky, v rokoch<br />
1944 – 1948, ustanovenia ústavy z roku 1920<br />
aplikovali až do prijatia novej ústavy 9. mája<br />
1948. Zdôvodňovalo sa to argumentom konti−<br />
nuity medzivojnovej ČSR. Počas druhej sve−<br />
tovej vojny sa podstatne nezmenilo jedine<br />
právne postavenie prezidenta republiky. Na<br />
návrh vlády mohol vydávať dekréty, ktoré<br />
musela vláda kontrasignovať. Táto právomoc<br />
prezidenta republiky trvala do vytvorenia<br />
Dočasného národného zhromaždenia v októb−<br />
ri 1945. Počas tohto obdobia vydal prezident<br />
spolu 143 dekrétov, ktoré boli dodatočne<br />
schválené ústavným zákonom č. 57/46 Z. z.<br />
a vyhlásené za právne predpisy (ratihabícia).<br />
Obyvateľstva maďarskej národnosti, ale aj<br />
iných národností sa bezprostredne dotýkalo<br />
aspoň 13 dekrétov (<strong>na</strong>pr. dekréty č. 33/45,<br />
104/45 a 108/45 Z. z.), a to negatívnym spô−
Change language