Zásady medzinárodného práva v súÄasnom svete - Politické vedy
Zásady medzinárodného práva v súÄasnom svete - Politické vedy
Zásady medzinárodného práva v súÄasnom svete - Politické vedy
You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
ZÁSADY MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA<br />
V SÚČASNOM SVETE (1. časť)<br />
Ján Azud *<br />
RESUME<br />
Article deals with the rules of international law which play signifi cant role in process of change<br />
and development of international relations. Some new rules can be created and some old rules<br />
can gain new accents in these connections. Article provides several approaches to defi nition<br />
of the rules of international law.<br />
The second part is focused on application of the rules of international law in concrete<br />
situations. The main emphasis is given on rules in UN Chart and Statute of International<br />
Court of Justice.<br />
I. Význam zásad medzinárodného práva v súčasných medzinárodných<br />
vzťahoch<br />
Po rozpade biporality a formovaní niektorých nových paradigiem<br />
medzinárodného práva vzniká otázka, či má vzrastať význam medzinárodného<br />
práva. Problém medzinárodného práva súvisí aj vďaka zdanlivému oslabeniu<br />
jeho významu, dodržiavaniu jeho pravidiel a istej turbulencie, vyplývajúcej zo<br />
zmeny medzinárodného poriadku, ktorý odráža určité revízie v súvislosti s istým<br />
unipolárno-multipolárnym svetom a hegemóna v ňom. Súvisí to aj s takými<br />
tendenciami, ktoré sa týkajú suverenity štátu, subjektov medzinárodného práva,<br />
významu ľudských práv a slobôd, práv jednotlivcov, významu pojmu „ľudstvo“ ako<br />
vznikajúceho subjektu medzinárodného práva i iných aktérov atď..<br />
Osobitná úloha medzinárodného práva je aj v boji s takým nebezpečným<br />
medzinárodným fenoménom ako je medzinárodný terorizmus. Nakoľko prekračuje<br />
hranice štátov, na jeho odstránenie sa vyžaduje medzinárodná spolupráca<br />
a medzinárodnoprávna úprava. Otázku suverenity štátu bude preto zvlášť potrebné<br />
chápať po novom. Keďže sa vyvíja k fragmentácii a zdieľaniu suverenity, či jej<br />
obmedzeniu, črtá sa nový pohľad na rôzne formy historického učenia o štátnej<br />
∗<br />
Prof. JUDr. Ján Azud, DrSc. pôsobí v Ústave štátu a práva SAV v Bratislave.<br />
5
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
suverenite, o intervencii, a najmä na humanitárnu intervenciu, ktoré nemožno<br />
oddeliť od doby a miesta vzniku ich pôsobenia, účelu a teda po novom vzniká aj<br />
problém vzťahu vnútroštátneho a medzinárodného práva z globálneho hľadiska,<br />
ako aj vzťahu vnútroštátneho a komunitárneho práva, napr. európskeho z hľadiska<br />
regionálneho. Narastá aj úloha medzinárodných organizácií, hoci niektoré z nich,<br />
napr. OSN a najmä Bezpečnostná rada vyžadujú určité úpravy, zmeny idúce<br />
s dobou 1 .<br />
Zásady medzinárodného práva zohrávajú dôležitú úlohu v medzinárodných<br />
vzťahoch, v procese ich zmien a rozvoja. Môžu rozvíjať, meniť a vytvárať nové<br />
zásady, a rovnako môžu aj staré zásady nadobúdať nové akcenty.<br />
Problémom sa treba zaoberať i preto, že v roku 2001 bola prijatá novela Ústavy<br />
SR. V porovnaní s prvým znením Ústavy, ktorá slová „medzinárodné právo“ ani raz<br />
vo svojom texte nepoužila, stanovila v Čl. 1 ods. 2, že „Slovenská republika uznáva<br />
a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy,<br />
ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky“ 2 . Pod pojmom všeobecné<br />
pravidlá medzinárodného práva treba chápať aj zásady medzinárodného práva,<br />
najmä tie, ktoré sú formulované v Čl. 2 Charty OSN, a spresnené a doplnené<br />
v Deklarácii zásad medzinárodného práva, týkajúcich sa priateľských vzťahov<br />
a spolupráce štátov v súlade s Chartou OSN, prijatej rezolúciou VZ OSN č. 2625<br />
z roku 1970, zásad Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969, ako aj<br />
zásad v zmysle Čl. 38 ods. 1 písmeno c Štatútu medzinárodného súdneho dvora,<br />
podľa ktorého berie za podklad rokovania aj všeobecné právne zásady, uznané<br />
civilizovanými národmi popri ďalších prameňoch medzinárodného práva, ako aj<br />
iných zásad rôznych oblastí medzinárodného práva.<br />
V súvislosti s úvahami o zásadách medzinárodného práva nemožno obísť<br />
dokument, akým je „Návrh zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu“ z 18. júla<br />
2003, predložený predsedom Európskej rady v Ríme (dokument Conv. 850/03),<br />
po úpravách schválený, resp. podpísaný v Ríme v roku 2004. Návrh Ústavnej<br />
zmluvy v Čl. 3 pojednáva o cieľoch únie a v bode 4 uvádza, že: „únia presadzuje<br />
a podporuje svoje hodnoty a záujmy vo vzťahoch so širším svetom. Prispieva k<br />
mieru a bezpečnosti, trvalo udržateľnému rozvoju zeme, k stabilite a vzájomnému<br />
rešpektovaniu sa národov a vzájomne výhodnému obchodu, vykoreneniu chudoby<br />
1<br />
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003, s. 451 a ďalšie<br />
2<br />
Novela k Ústave Slovenskej republiky z 23.2.2001<br />
6
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
a ochrany ľudských práv a najmä práv detí, ako aj k prísnemu dodržiavaniu<br />
a rozvoju medzinárodného práva vrátane rešpektovania zásad Charty organizácie<br />
Spojených národov“ 3<br />
Ciele únie, medzi ktorými má čestné miesto aj prísne dodržiavanie a rozvoj<br />
medzinárodného práva a zvlášť rešpektovanie zásad Charty OSN, majú veľký<br />
význam v súčasnom <strong>svete</strong>. Zdôrazňujú úlohu zásad Charty OSN, teda najmä Čl.<br />
2 Charty, kde sú zásady formulované a potvrdzujú úlohu zásad medzinárodného<br />
práva, pretože zásady Charty OSN sú jeho neoddeliteľnou súčasťou.<br />
Medzinárodné zmluvy Európskych spoločenstiev (ES) tvoria primárne právo<br />
EÚ. Na základe medzinárodného práva sú koncipované všetky zakladajúce akty,<br />
či už Parížska zmluva (o zriadení ESUO), Rímske zmluvy (o zriadení EHS a o<br />
zriadení EUROATOMU),<br />
Dohovor o niektorých orgánoch, spoločných pre európske spoločenstvá,<br />
Zlučovacia zmluva (Dohovor o zriadení jednej veľkej rady a jednej komisie pre<br />
všetky tri spoločenstvá), Jednotný Európsky akt, Maastrichtská zmluva o Európskej<br />
únii, Amsterdamská zmluva o revízii zriaďovacích zmlúv a Maastrichtskej zmluvy<br />
o EÚ, ako aj zmluva z Nice. Ústavná zmluva, zakladajúca Ústavu pre Európu je<br />
tiež koncipovaná na základe medzinárodného práva.<br />
Na základe zriaďovacích zmlúv sa prijímajú legislatívne akty orgánov<br />
spoločenstva a ide o tzv. sekundárne právo (nariadenia, smernice, rozhodnutia,<br />
doporučenia a stanoviská). Názvy týchto legislatívnych aktov sa zmenia v zmysle<br />
Návrhu ústavnej zmluvy (pozri Čl. 32 -Právne akty únie). Sekundárnym právom<br />
EÚ sa v tejto štúdii zaoberať nebudeme.<br />
V literatúre o práve ES sa stretávame s tvrdením, že Európsky súdny<br />
dvor môže cestou zovšeobecnenia formulovať všeobecnú zásadu, ktorá je<br />
vytvorená zo spoločných rysov právnych poriadkov členských štátov. Ide teda<br />
o všeobecné právne zásady v európskej dimenzii. Niekedy sú označované ako<br />
3<br />
Návrh zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu, predložený predsedom Európskej Rady v Ríme 18. júla 2003, Conv. 85/03, s. 6<br />
7
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
jeden z prameňov práva ES. Súdny dvor niekedy deklaruje a formuluje zásady,<br />
prípadne ich všeobecnou činnosťou vytvára. 4<br />
Myšlienka o všeobecných právnych zásadách práva ES/EÚ je cenná aj<br />
z hľadiska úvah o všeobecných právnych zásadách, uznaných civilizovanými<br />
národmi, ako to uvádza citovaný Čl. 38 Štatútu Medzinárodného súdneho dvora.<br />
Takéto všeobecné právne zásady majú význam aj z hľadiska úlohy rozširujúcej sa<br />
EÚ v medzinárodných vzťahoch. Ako zásady sa uvádzajú, napr. zásady právnej<br />
istoty, zásada rovnosti, zásada legitímneho očakávania (legitimate expectationis),<br />
a ďalšie 5 , ktoré spomína napr. A. Tokár.<br />
Právna veda a jej reprezentanti sa z hľadiska zmien vo vnútri štátov, ktoré nastali<br />
pod vplyvom medzinárodných zmien, zaoberali a zaoberajú úlohou a významom<br />
právnych princípov, zásadami tvorby, výkladom i aplikáciou medzinárodného<br />
práva. 6 Zásadami medzinárodného práva sa však nezaoberala.<br />
Otázka zásad medzinárodného práva súvisí všeobecne s prameňmi<br />
medzinárodného práva. Tieto zásady sa prelínajú, o čom štúdia pojednáva<br />
v ďalšej časti. Otázka súvisí aj s dejinami medzinárodného práva a jeho <strong>vedy</strong>, s<br />
jeho tvorbou, rozvojom i kodifikáciou. Teória pritom nedefinovala priamo pramene<br />
medzinárodného práva, ani všetky jeho zásady. Vychádzať budeme teda z teórie<br />
práva ako samostatného vedného odboru. Známy český teoretik J. Boguszak<br />
4<br />
Týč, V.: Základy práva evropských společenství. Linde, Praha 2000, s. 48 a ďalšie<br />
Tokár, A.: Všeobecné právne zásady práva ES/EÚ. In: Európske právo na Slovensku (právny rozmer<br />
členstva Slovenskej republiky v Európskej únii) nadácia Kaligram, 202 s.<br />
Autor sa zaoberá zložitosťou tohto problému a prikláňa sa k názoru, že za všeobecné zásady práva<br />
ES/EÚ sa považujú tie zásady, ktoré sú alebo uvedené v základných zmluvách alebo ich vytvoril počas<br />
svojej činnosti Európsky súdny dvor. Tvrdí medzi iným, že všeobecné zásady kontinentálneho práva,<br />
teda pôvodne nepochádzajú z medzinárodného práva, sú takpovediac „filtrované“ formou porovnávania<br />
jednotlivých úprav z vnútroštátneho práva členských štátov. Vychádza zo zásadného rozhodnutia ESD Van<br />
gen en Loos, keď súd konštatoval, že komunitárne právo predstavuje osobitný systém medzinárodného<br />
práva (s. 174-175). Rozoberá potom zásadu subsidiarity a proporcionality ako inštitucionálne zásady,<br />
a zásadu právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní i zásadu diskriminácie.<br />
Problematikou sa zaoberá v rozsiahlej štúdii aj P. Colotka, pozri osobitne bod – všeobecné právne<br />
zásady s. 97-99. Colotka, P.: Systém inštitúcií EÚ a prameňov európskeho práva, In: Európske právo<br />
na Slovensku, nadácia Kaligram 2002, s. 54 a ďalšie.<br />
5<br />
Týč, V.: C. d.; Tokár, A.: C. d.; Colotka, P.: C. d..<br />
6<br />
Svedectvom toho bola napríklad aj vedecká konferencia usporiadaná Ústavom štátu a práva v roku 2003, a z tejto konferencie<br />
boli uverejnené materiály v č. 3 a 4 v roku 2003 v časopise Právny obzor. Pozn. aut..<br />
8
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
píše, že: „v tradičnom chápaní rozumieme právnymi princípmi pravidlá relatívne<br />
vysokého stupňa všeobecnosti, ktoré sú explicitné alebo implicitné alebo ako<br />
„communis opinion doctorum“ imanentné danému právu, právnemu odvetviu<br />
alebo právnemu inštitútu“. Autor ďalej tvrdí, že sú spoločné právu rôznych krajín<br />
daného typu právnej kultúry. Obvykle nestrácajú platnosť počas zmien druhých<br />
konkrétnejších právnych noriem, s ktorými sú späté pri aplikácii. 7<br />
Podľa teoretika Z. Kühna, možno právny princíp vymedziť nasledovne:<br />
1. Ide o pravidlo, ktoré je možné vyjadriť vo forme kondicionálnej vety.<br />
2. Ide o štandard tvoriaci základ tej časti práva, ku ktorej prislúcha (napr.<br />
základ určitého inštitútu, odvetvia) alebo v prípade všeobecných právnych<br />
princípov tvoriaci základ právneho poriadku ako významového celku.<br />
3. Ide o pravidlá mimoriadnej dôležitosti z hľadiska tej časti práva, ku ktorej<br />
prislúchajú napr. z hľadiska právneho poriadku ako celku.<br />
4. Ide o pravidlá vysokého stupňa všeobecnosti.<br />
5. Obvykle vyjadruje vyššiu hodnotu právneho poriadku 8<br />
Upozorňujeme, že Bogusakova definícia je stručnejšia, ale vyjadruje podstatu<br />
právneho princípu a jeho črty. Obe definície sú podnetné. Môžeme dodať, že podľa<br />
Z. Kühna, všeobecný právny princíp môže pôsobiť ako autorizovaný prameň<br />
práva, nie je však dôsledkom právneho poriadku, ale jeho predpokladom.<br />
Podľa niektorých autorov, napr. autorov správy ILA z roku 2000 9 , sa<br />
rozoznávajú viaceré kategórie nepísaného práva odlišného od medzinárodného<br />
práva obyčajového. Podľa nich existujú určité princípy medzinárodného<br />
nepísaného práva, ktoré sú axiómou.<br />
Všeobecné právne princípy nemajú menšiu relevanciu ako medzinárodné<br />
zmluvy a obyčaje, lebo dikcia Čl. 38 Štatútu Medzinárodného súdneho dvora<br />
uvádza medzinárodnú zmluvu, medzinárodnú obyčaj a všeobecné právne<br />
princípy ako zdroje, ktoré má Dvor použiť a ako podporné prostriedky rozsudky<br />
medzinárodných tribunálov a doktrínu. Hoci na druhej strane sa uvažuje<br />
7<br />
Boguszak, J.: Pojetí, druhy a význam právních princípu. In: Právny obzor č. 3/2003, s. 241<br />
8<br />
Kühn, Z.: Aplikace práva v složitých případech. (K úloze právních princípů v judikatúře). Karolínum, Praha 2002, s. 36<br />
9<br />
International law asociation, Committe on Formation of Customary (general) International law 2000: Final Report of the<br />
Committe: Statement of Principles Applicable to the Formation of General Customary Interantional Law. In: The International<br />
Law Association. Report of the Sixty-ninth Conference, ILA, London 2000<br />
9
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
o všeobecných právnych princípoch ako o neautonómnych zdrojoch právne<br />
relevantnej informácie. 10<br />
Tieto neautonómne zdroje môžu však pôsobiť ako autonómny prameň práva,<br />
t. j. ako medzinárodné zmluvy a medzinárodná obyčaj, ak medzinárodná zmluva<br />
alebo medzinárodná obyčaj danú otázku nereguluje. Táto konštrukcia je logickým<br />
dôsledkom koncepcie prameňov práva podľa Čl. 38 Štatútu Medzinárodného<br />
súdneho dvora z hľadiska tohto autora. 11<br />
Boguszakova defi nícia je zaujímavá aj pre naše účely, a to najmä preto,<br />
lebo ako ukážeme v ďalšom výklade, môže sa vzťahovať na ten druh prameňov<br />
medzinárodného práva, ktoré uvádza Štatút Medzinárodného súdneho dvora v Čl.<br />
38 ods. 1 písmeno c, ktorý hovorí o všeobecných právnych zásadách, uznaných<br />
civilizovanými národmi. Poznamenávame, že budeme používať slovo zásada<br />
namiesto slova princíp, prípadne ich budeme zamieňať. Spomenutý článok Štatútu<br />
sa považuje v teórii za nepriamu defi níciu prameňov medzinárodného práva.<br />
Osobitosťou prameňov medzinárodného práva, resp. zásad medzinárodného<br />
práva je práve skutočnosť, že za ne sa považujú aj všeobecné právne<br />
zásady, teda vnútroštátne právne zásady popri medzinárodných zmluvách<br />
a medzinárodnom obyčaji ako hlavných prameňoch. Ďalšími prameňmi sú<br />
rozhodnutia medzinárodných orgánov. Článok 38 uvádza ako pomocné<br />
pramene medzinárodného práva súdne rozhodnutia a náuku najvýznamnejších<br />
predstaviteľov. 12<br />
Pre úplnosť výkladu uvedieme ďalšie názory. Pod termínom všeobecné<br />
právne zásady, ktorý je známy v doktríne i v praxi sa niekedy chápu všeobecné<br />
zásady, princípy ako právne idey.<br />
Napríklad podľa Inštitútu medzinárodného práva platil názor, že v rezolúciách<br />
VZ OSN termín princíp, zásada môže mať rôzny význam, najmä ako:<br />
a) právny alebo neprávny princíp;<br />
b) norma najvyššieho poriadku;<br />
c) norma tvoriaca konkrétne pravidlá;<br />
d) norma dôležitá pre ciele rezolúcie;<br />
10<br />
Pozn. aut.<br />
11<br />
Azud, J.: Pramene medzinárodného práva. Rigorózna práca PF UK Bratislava, 2004, s. 83-84<br />
12<br />
Pozri: Štatút medzinárodného súdneho dvora. In: Charta OSN (Slovak), New York 1950<br />
10
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
e) cieľ, ktorý sa má dosiahnuť, požiadavka v právnej alebo inej politike;<br />
f) vedúce pravidlo výkladu.<br />
Takéto poňatie poukazuje na názorovú nejednotnosť, resp. aj zložitosť<br />
v chápaní termínu princíp, resp. zásada. V teórii sú aj oponenti o záväznosti<br />
zásad. Časť literatúry uvádza, ako napr. prof. G. Schwanzenberg napísal v roku<br />
1960, že nakoľko základné princípy sa javia skôr abstrakciami, vyplývajúcimi<br />
z noriem medzinárodného práva, nie sú samé o sebe, ak neboli zahrnuté do<br />
medzinárodného práva cestou troch právotvorných procesov. 13<br />
Z judikatúry možno pripomenúť rozhodnutie Stáleho dvora medzinárodnej<br />
spravodlivosti vo veci Lotus, podľa ktorého výraz princípy medzinárodného práva<br />
ako sa zvyčajne používa, môže značiť skôr medzinárodné právo ako sa používa<br />
medzi štátmi.<br />
V teórii sa za formálne pramene medzinárodného práva považujú<br />
- medzinárodné zmluvy, medzinárodná obyčaj, záväzné rozhodnutia<br />
medzinárodných orgánov a organizácií, napr. rozsudky arbitrážnych a súdnych<br />
orgánov, rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN (opatrenia podľa 7 kapitoly Charty<br />
OSN). Prípadne boli nimi v minulosti aj vnútroštátne akty, napr. britský kódex<br />
signálov pre bezpečnosť národnej plavby z roku 1857. 14 Za vnútroštátne akty<br />
možno považovať aj všeobecné právne zásady.<br />
Medzi všeobecné pravidlá medzinárodného práva, spomínané aj v novele<br />
Ústavy SR, Čl. 1 ods. 2, patria viaceré druhy. Náuka ich člení podľa rôznych<br />
kritérií a spôsobov:<br />
1) podľa spôsobu vzniku a formy existencie,<br />
2) podľa obsahu,<br />
3) podľa doby platnosti,<br />
13<br />
Schwanzenberg, G. In: O Connell, P. D.: International Law. Stevens and Sons, London 1970<br />
14<br />
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003; ako aj ďalšia slovenská, česká a zahraničná literatúra napr.<br />
Tomko, J. a kol.: Medzinárodné právo verejné. Orbis, Bratislava 1988; Klučka, J.: Medzinárodné právo verejné. Iura Edition,<br />
Bratislava 2004, s. 100-133; Mráz, S. – Poredoš, F. – Vršanský, P.: Medzinárodné právo verejné. Učebné texty PF UK,<br />
Bratislava 2003, s. 20-29. Z českej literatúry: David, V. a kol.: Mezinárodní právo veřejné. Karolínum, Praha 2004, s. 113-120;<br />
Malenovský, J.: Mezinárodní právo veřejné – doplněk. Masarykova univerzita, Brno 1993; Potočný, M.: Mezinárodní právo<br />
veřejné. Orbis, Praha 1978. Zo zahraničnej literatúry: O Connell, P. D.: International Law. London Stevens and sons 1970;<br />
Hankin – Schachter – Pugh - Smith: International Law. Cases and materials. West publishing co., St. Paul Minnesotta 1993;<br />
Verdross, A.: Völkrrecht. Springervfelraght, Wien 1955; ruský preklad Meždunarodnoje právo. IIL, Moskva 1959, s. 160-168;<br />
Lukašuk, I. I.: Meždunarodnoje právo. Izdateľstvo Beg, Moskva 1997, s. 246-288.<br />
11
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
4) podľa právnej záväznosti,<br />
5) podľa stupňa zovšeobecnenia,<br />
6) podľa rozsahu platnosti a významu.<br />
Pozornosť je potrebné venovať najmä stupňu zovšeobecnenia právnej sily.<br />
Podľa stupňa zovšeobecnenia práv a povinností, obsiahnutých v pravidlách možno<br />
tieto pravidlá členiť na zásady a normy. Zásady obsahujú všeobecné pravidlá a<br />
povinnosti, normy obsahujú konkrétne práva a povinnosti účastníkov. Niektorí<br />
autori však nepoužívajú termín pravidlá medzinárodného práva ako všeobecnejší<br />
a nadriadený zásadám a normám, ale hovoria o normách v širšom a užšom<br />
význame. Medzi normy v širšom význame zaraďujú zásady. Zovšeobecnenie<br />
konkrétnych pravidiel môže byť výsledkom generalizácie formálne právnych zásad.<br />
Zásady možno vyjadriť ako všeobecné, všeobecnejšie alebo najvšeobecnejšie.<br />
V literatúre sa uvádza príklad - pravidlo imunity štátu je všeobecnou zásadou.<br />
Pravidlo rovnosti štátov je všeobecnejšou zásadou, lebo okrem pravidla imunity<br />
štátu vyjadruje vo všeobecnejšom význame aj obsah ďalších konkrétnych pravidiel<br />
i zásad medzinárodného práva, napr. zásadu rovnoprávnej účasti štátov na<br />
medzinárodných konferenciách, medzinárodných dohodách, rovnaké postavenie<br />
voči iným štátom pri uzatváraní medzinárodných zmlúv, alebo zásad rovnakého<br />
postavenia podľa diplomatického protokolu.<br />
Pravidlo suverenity štátu vzhľadom na predchádzajúce zásady - zásadu<br />
imunity štátu a zásadu rovnosti štátov - je najvšeobecnejšou zásadou, lebo okrem<br />
už spomínaných vyjadruje ešte mnoho ďalších zásad a pravidiel medzinárodného<br />
práva, napr. zásadu územnej nezávislosti a zvrchovanosti, zásadu slobodného<br />
zaobchádzania s prírodnými zdrojmi a bohatstva atď..<br />
Zásada môže vzniknúť skôr, ako došlo k podrobnej úprave určitej kategórie<br />
medzinárodných vzťahov pomocou konkrétnych noriem. Túto tézu možno<br />
ilustrovať napr. na zásade spoločného dedičstva ľudstva, pokiaľ ide o morské<br />
dno a jeho podzemie z roku 1970.<br />
Valné zhromaždenie OSN ju prijalo ako zásadu a všeobecné pravidlo pre<br />
prieskum a ťažbu bohatstva na morskom dne a v jeho podzemí pod šírym morom<br />
za hranicami národnej<br />
12
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
jurisdikcie. Na konferencii o morskom práve roku 1982, VZ OSN prijalo túto<br />
zásadu (aj v dohovore o morskom práve) už v medzinárodnej zmluve, resp. vo<br />
forme zásady vyjadrenej v medzinárodnej zmluve.<br />
Táto myšlienka sa týka aj ďalších prípadov a oblastí, napr. zásady mierového<br />
využívania kozmického priestoru, prijatej v Deklarácii zásad pre výskum<br />
a využívanie kozmického priestoru z roku 1963 VZ OSN, ktorá sa vyjadrila<br />
zmluvno-právne v Kozmickej zmluve z roku 1967.<br />
Treba dodať, že všeobecné zásady medzinárodného práva sú zásady, ktoré<br />
sú uznané a uznávané celým medzinárodným spoločenstvom, napr. zásada<br />
neintervencie, zásada slobody šíreho mora, zásada mierového využívania<br />
kozmického priestoru a nebeských telies, zásada mierového využitia Antarktídy.<br />
Niektoré z ich sa uplatňujú iba v určitej oblasti medzinárodných vzťahov, napr.<br />
zásada diplomatickej imunity, zásada neprisvojovania si nebeských telies<br />
v kozme. Iné všeobecné zásady platia vo všetkých oblastiach medzinárodných<br />
vzťahov a označujú sa preto za základné zásady medzinárodného práva. Podľa<br />
teórie možno hodnotiť ich funkcie a úlohu, lebo vyjadrujú najdôležitejšie funkcie<br />
medzinárodného práva, mier a medzinárodnú bezpečnosť štátov, ochranu<br />
ľudských práv a slobôd a medzinárodnú spoluprácu i ďalšie úlohy. Predstavujú<br />
riadiace pravidlá súčasného systému všeobecného medzinárodného práva a tvoria<br />
do istej miery jeho ústavu – Ústavu súčasného medzinárodného spoločenstva<br />
– a je dôležité, že mnohé z nich majú kogentnú povahu a sú nadradené ostatným<br />
pravidlám. Preto ich možno považovať za základné zásady medzinárodného<br />
práva.<br />
Pre formuláciu kogentných pravidiel (imperatívne a donucovacie normy) mal<br />
rozhodujúci význam Viedenský dohovor o zmluvnom práve z roku 1969, podľa<br />
ktorého sa za kogentné pravidlá pokladajú také pravidlá, ktoré slúžia celému<br />
medzinárodnému spoločenstvu ako normy, od ktorých sa nemožno odchýliť. 15<br />
Prof. Oppenheim za takéto kogentné normy považuje tie, ktoré zakazujú<br />
také kriminálne akty, akými sú obchod s otrokmi, pirátstvo alebo genocída,<br />
agresia, zachovávanie ľudských práv, rovnosť štátov, zásada sebaurčenia. Tvrdí,<br />
že úplný obsah kategórie jus cogens sa vypracuje v praxi štátov a jurisprudencii<br />
medzinárodných tribunálov.<br />
15<br />
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003, s. 73<br />
13
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
Medzinárodný súdny dvor pokladá základné zásady za kategóriu inej úrovne<br />
akými sú jednoduchá obyčaj a normy. Ďalší autori opísali zásady - suverénna<br />
rovnosť, politická nezávislosť, územná integrita - ako kategórie axiologickej alebo<br />
konštitucionálnej povahy. Prof. Schachter ich charakterizuje ako autoritatívne<br />
pre inherentnú nevyhnutnosť pluralistickej spoločnosti, ako implicitné, vyjadrené<br />
v rôznych deklaráciách základných práv štátov a v zásadách Charty OSN. Podľa<br />
neho, Deklarácia zásad medzinárodného práva z roku 1970 je tiež vyhlásenie<br />
základných zásad vyššej normy. Za takú kategóriu sa považuje aj Čl. 103 Charty<br />
OSN v prípadoch kolízie medzi záväzkami podľa dohody a záväzkami Charty OSN.<br />
Medzinárodné dohody, ktoré sú v rozpore s Chartou OSN sú nulitné, alebo podľa<br />
niektorých, Čl. 103 je skôr kompetentnostná klauzula a vyššia norma porovnateľná<br />
s peremptory norm. Stretávame sa tu s určitou hierarchiou zásad, noriem medzi<br />
normou obyčajnou, vyššou a kogentnou normou. 16<br />
Kogentné pravidlá môžu byť vyjadrené vo všeobecne uznaných<br />
medzinárodných obyčajoch alebo v kolektívnych právotvorných medzinárodných<br />
dohovoroch, takých ako bol napr. Briand-Kelloggov pakt z roku 1928, Charta OSN<br />
z roku 1945 a ďalšie. Majú povahu jus cogens, napr. kogentný zákaz hrozby<br />
a použitia sily, zákaz útočnej vojny, podľa Čl. 2 ods. 4 Charty OSN. Je potrebné<br />
dodať, že v teórii i praxi sú rôzne názory na to, ktoré zásady sa majú zaradiť<br />
medzi tie základné zásady medzinárodného práva, ktoré sú kogentné. Jedná sa<br />
o zásady, ktoré sú neodvoditeľné od iných.<br />
II. Uplatňovanie zásad medzinárodného práva v konkrétnych<br />
situáciách<br />
Bez ohľadu na doktrinálne predstavy a prípadné spory, členské štáty OSN<br />
v priebehu rozvoja a kodifi kácie medzinárodného práva zaradili do Deklarácie<br />
zásad medzinárodného práva, týkajúcich sa priateľských vzťahov a spolupráce<br />
štátov niekoľko základných zásad, ktoré sú rozvinutím a spresnením zásad Čl.<br />
2 Charty OSN. Podľa zásad členovia OSN budú konať, sledujúc ciele vyhlásené<br />
v prvom článku Charty OSN.<br />
16<br />
Lauterpacht, H.: In: Schachter, O.: International Law in theory and practice. Niehoff publication, Norwel, M.A., Boston<br />
1991<br />
14
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
Treba dodať, že poradie týchto zásad oproti ich zaradeniu v Čl. 2 Charty<br />
OSN 17 bolo v Deklarácii zmenené, zrejme z hľadiska významu.<br />
Zásada zákazu hrozby a použitia sily v medzinárodných vzťahoch sa<br />
zaradila medzi už prijaté zásady na prvé miesto. Súvisí to s cieľmi OSN, ktorá<br />
deklaruje ako svoju prvoradú úlohu zachovať medzinárodný mier a bezpečnosť<br />
a pre tento cieľ robiť účinné kolektívne opatrenia, aby sa predišlo ohrozeniu<br />
mieru. Súvisí to aj s Preambulou Charty OSN. V prvých slovách sľubuje uchrániť<br />
budúce pokolenia pred hrôzou vojny, ktorá dvakrát v priebehu 20. storočia priniesla<br />
ľudstvu nevysloviteľné strasti. Táto zásada sa nazýva tiež zásadou nepoužitia<br />
sily v medzinárodných vzťahoch.<br />
Význam tejto zásady je mimoriadny. Je však pomerne novou zásadou<br />
medzinárodného práva. Na začiatku 20. storočia medzinárodné právo priznávalo<br />
štátu používať silu a to aj ozbrojené násilie pre mocenské ciele bez ohľadu na to,<br />
či to bolo z formálneho hľadiska správne alebo zavrhnutiahodné (jus ad bellum).<br />
Pakt Spoločnosti národov síce obmedzoval vojnu tak, že „vojna, vyjmúc prípady<br />
v Pakte Spoločnosti národov výslovne uvedené, je dovolená.“ Až v Parížskom<br />
pakte (Briand-Kelloggov pakt) z roku 1928 sa zmluvné strany slávnostne menom<br />
svojich národov zaviazali, že odsudzujú vojnu ako prostriedok na vyriešenie<br />
medzinárodných nezhôd a zriekajú sa jej ako prostriedku národnej politiky vo<br />
svojich vzájomných vzťahoch (Čl. 1 paktu). Z hľadiska medzinárodného práva,<br />
Parížsky pakt znamená radikálny obrat pokiaľ ide o právne hodnotenie použitia<br />
sily, teda vojny. Ešte zásadnejší obrat nastal prijatím Charty OSN z roku 1945,<br />
ktorá v Čl. 2 ods. 4 stanovila zásadu, že všetci členovia organizácie Spojených<br />
národov sa vystríhajú vo svojich medzinárodných stykoch hrozby alebo použitia<br />
sily oproti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu ako aj<br />
každého iného spôsobu, nezlučiteľného s cieľmi Organizácie spojených národov.<br />
Zakázalo sa teda nielen použitie sily, ale aj hrozba silou. Znenie tejto zásady je<br />
v Deklarácii zásad uvedené nasledovne:<br />
„Každý štát je povinný zdržať sa vo svojich medzinárodných vzťahoch hrozby<br />
silou alebo použitia sily tak proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti,<br />
ako aj akýmkoľvek iným spôsobom nezlučiteľným s cieľmi Organizácie spojených<br />
národov. Hrozba silou alebo použitie sily je narušením medzinárodného práva a<br />
17<br />
Pozri článok 2 Charty OSN.<br />
15
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
Charty Organizácie spojených národov, nikdy nemôžu byť použité ako prostriedok<br />
na riešenie medzinárodných otázok.“<br />
„Útočná vojna je zločinom proti mieru a nesie so sebou zodpovednosť podľa<br />
medzinárodného práva. V súlade s cieľmi a zásadami Organizácie spojených<br />
národov, štáty sú povinné zdržať sa propagandy útočnej vojny.<br />
Každý štát je povinný zdržať sa hrozby silou alebo použitia sily s cieľom<br />
porušenia existujúcich medzinárodných hraníc iného štátu alebo akéhokoľvek<br />
prostriedku na riešenie medzinárodných sporov, vrátane územných sporov a<br />
otázok, týkajúcich sa štátnych hraníc.<br />
Každý štát je taktiež povinný zdržať sa hrozby silou alebo použitia sily s cieľom<br />
narušenia medzinárodných demarkačných línií, ako sú línie prímeria stanovené<br />
medzinárodnou dohodou alebo zodpovedajúce medzinárodnej dohode, keď je<br />
daný štát stranou alebo ktorú je na akomkoľvek inom základe povinný rešpektovať.<br />
Nič z toho, čo bolo uvedené, nemôže byť vysvetľované ako porušujúce pozície<br />
strán, pokiaľ ide o štatút a účinky stanovenia takýchto línií s ich zvláštnym režimom<br />
alebo ako porušujúce ich dočasný charakter.<br />
Štáty sú povinné zdržať sa represívnych činov, spojených s použitím sily.<br />
Každý štát je povinný zdržať sa akejkoľvek násilnej činnosti zbavujúcej<br />
národy, o ktorých sa hovorí v zásade rovných práv a sebaurčenia, ich práva na<br />
sebaurčenie, slobody a nezávislosti.<br />
Každý štát je povinný zdržať sa organizovania alebo podpory organizovania<br />
neregulárnych ozbrojených síl alebo ozbrojených bánd, vrátane žoldnierov, za<br />
účelom vtrhnutia na územie iného štátu.<br />
Každý štát je povinný zdržať sa organizovania, podnecovania, podporovania<br />
alebo účasti na občianskej vojne alebo teroristických činoch v inom štáte alebo<br />
prevádzania organizovanej činnosti na vlastnom území, namierenej k takýmto<br />
činom, ak činy uvedené v tomto odseku, sú spojené s hrozbou sily alebo s<br />
použitím sily.<br />
Územie štátu nemôže byť predmetom vojenskej okupácie, ktorá je výsledkom<br />
použitia sily v rozpore s ustanoveniami Charty. Územie štátu nemôže byť získané<br />
iným štátom ako výsledok hrozby silou alebo použitia sily. Žiadne územné zisky,<br />
ktoré sú výsledkom hrozby silou alebo použitia sily, nemôžu byť uznávané zákonmi.<br />
Nič z toho, čo bolo uvedené, nemôže byť vysvetľované ako porušujúce:<br />
16
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
a) ustanovenie Charty alebo akejkoľvek medzinárodnej dohody uzavretej<br />
do prijatia Charty a platnej podľa medzinárodného práva;<br />
b) splnomocnenie Bezpečnostnej rady v súlade s Chartou.<br />
Všetky štáty sú povinné starostlivo viesť jednanie s cieľom skorého<br />
uzavretia všeobecnej zmluvy o všeobecnom a úplnom odzbrojení pod účinnou<br />
medzinárodnou kontrolou, a snažiť sa prijať príslušné opatrenia na zníženie<br />
medzinárodného napätia a posilnenie dôvery medzi štátmi.<br />
Všetky štáty budú poctivo na základe všeobecne priznaných zásad a noriem<br />
medzinárodného práva plniť svoje záväzky v záujme podpory medzinárodného<br />
mieru a bezpečnosti, a snažiť sa zvýšiť účinnosť bezpečnostného systému<br />
Organizácie spojených národov, založeného na Charte.<br />
Nič z toho, čo bolo uvedené, nemôže byť vysvetľované ako akýmkoľvek<br />
spôsobom rozširujúce alebo obmedzujúce sféru pôsobnosti ustanovenia Charty<br />
okrem prípadov, keď použitie sily je zákonné“. 18<br />
Ako ochrana štátu proti ozbrojenému útoku zostalo právo na individuálnu<br />
alebo kolektívnu sebaobranu, ktoré musí potvrdiť Bezpečnostná rada OSN (Čl.<br />
51 Charty OSN). Neskôr sa defi noval aj ozbrojený útok a agresia. Rezolúciou<br />
Valného zhromaždenia OSN z roku 1974 bola prijatá defi nícia agresie, ktorú<br />
pripravil Osobitný výbor OSN pre defi novanie agresie. 19<br />
Na druhom mieste Deklarácie zásad medzinárodného práva sa uvádza<br />
Zásada mierového riešenia medzinárodných sporov a povinnosť štátov<br />
riešiť ich tak, aby nebol ohrozený medzinárodný mier, bezpečnosť ani<br />
spravodlivosť.<br />
Ďalšie zásady sú nasledovné:<br />
- Zásada povinnosti štátov nezasahovať do vnútornej právomoci ktoréhokoľvek štátu;<br />
- Zásada povinnosti štátov navzájom spolupracovať;<br />
- Zásada rovných práv a práva národov na sebaurčenie;<br />
- Zásada zvrchovanej rovnosti štátov;<br />
- Zásada povinnosti štátov svedomito plniť medzinárodné záväzky (zásada pacta sunt<br />
servanda).<br />
18<br />
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003<br />
19<br />
Podpredsedom tohto výboru bol československý delegát, autor tejto štúdie, J. Azud (Pozn. red.).<br />
17
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
Zásadu pacta sunt servanda považuje napr. H. Kelsen, autor čistej teórie<br />
práva, za základnú normu medzinárodného práva. Vyjadruje zásadu, že je<br />
základným predpokladom celého obyčajového práva a zaväzuje štáty plniť<br />
záväzky.<br />
Komplex týchto zásad treba doplniť ešte o mimoriadne významnú zásadu, t. j.<br />
Zásadu práva na život v mieri ako základnej zásady súčasného medzinárodného<br />
práva. 20<br />
Popri týchto zásadách, ktoré možno považovať za základné, niektorí autori<br />
dedukovali z analýzy medzinárodných zmlúv a praxe štátov ďalšie zásady<br />
medzinárodného práva.<br />
Z hľadiska univerzálnosti OSN, napriek istej kritike jej činnosti a postavenia<br />
v súčasnom <strong>svete</strong> i Charty OSN, ide o Zásadu odzbrojenia, ktorá sa odvodzuje<br />
najmä z Čl. 11 Charty OSN. Podľa uvedeného článku, Valné zhromaždenie<br />
môže študovať všeobecné zásady spolupráce pre zachovanie medzinárodného<br />
mieru a bezpečnosti, vrátane zásad o odzbrojení a úprave zbrojenia, a môže<br />
robiť odporúčania o týchto zásadách členom Organizácie, bezpečnostnej rade<br />
alebo obom súčasne. Vieme, že OSN urobila mnoho pre prijatie príslušných<br />
medzinárodných dohôd o obmedzení zbrojenia a odzbrojení. Zásluhu na<br />
to v období bipolarity majú najmä USA a ZSSR. Normatívny obsah zásady<br />
odzbrojenia spočíva v tom, že obsahuje povinnosť štátov usilovať sa a rokovať<br />
s ostatnými štátmi o úprave zbrojenia a odzbrojení. Tieto otázky sú aktuálne aj<br />
pre súčasnosť.<br />
Ak sa má vychádzať zo zásady zvrchovanej rovnosti štátov, podľa Čl. 2 ods.<br />
1, a ak kolektívna, globálna bezpečnosť je spoločná a nedeliteľná, a ak sa má<br />
zaručiť bezpečnosť všetkých štátov spoločne i jednotlivo, vyplýva z tézy o takto<br />
chápanej bezpečnosti logicky aj Zásada rovnakej bezpečnosti. Zároveň ako<br />
jej dôsledok, sa sformulovala Zásada rozumnej obrannej dostatočnosti,<br />
ktorá znamená takú úroveň a charakter vojenského potenciálu aj štátov, aby<br />
zaručovala ich bezpečnosť, ale zároveň aby nemohla byť ohrozená bezpečnosť<br />
iných štátov. Vzťahuje sa k obrane a nie k útoku, čo by mohlo znamenať vyššiu<br />
bezpečnosť vzájomne závislého sveta, ktorý ohrozovalo a ohrozuje najmä jadrové<br />
20<br />
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003, s. 94<br />
18
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
nebezpečenstvo a nebezpečenstvo chemických a bakteriologických, či iných<br />
zbraní hromadného ničenia. 21<br />
K týmto zásadám treba osobitne pridať nové zásady - tzv. soft law, ktoré<br />
boli prijaté v Deklarácii zásad vzťahov, v roku 1975 v Záverečnom akte KBSE<br />
v Helsinkách. Neskôr tieto zásady prevzali členské štáty OBSE.<br />
Jedná sa o zásady:<br />
1) Zásada neporušiteľnosti hraníc;<br />
2) Zásada územnej celistvosti štátov;<br />
3) Zásadu rešpektovania ľudských práv a základných slobôd vrátane<br />
slobody.<br />
Celá Deklarácia obsahuje 10 zásad. Neuvedených 7 je totožných zo<br />
zásadami, vyjadrenými v Článku 2 charty OSN. Tri zásady Deklarácie, ktoré sme<br />
citovali, vyplývajú tiež zo zásad Charty OSN, najmä zo Zásady zákazu hrozby<br />
a použitia sily (Čl. 2 ods. 4) a Článku 1 ods. 3 – posilňovanie úcty k ľudským<br />
právam a základným slobodám.<br />
Niektorí autori uvádzajú osobitne všeobecné zásady medzinárodného práva,<br />
upravujúce správanie sa štátov v medzinárodných vzťahoch vo svojich systémoch.<br />
E. J. de Arachega, člen Komisie OSN pre medzinárodné právo a predseda<br />
Medzinárodného súdneho dvora, medzi takéto zásady zaraďuje zásadu Zákazu<br />
hrozby a použitia sily, Zásadu rovnoprávnosti a sebaurčenia národov a Zásadu<br />
neintervencie. 22<br />
K zásade uvedenej na prvom mieste Deklarácie zásad, sme sa už vyššie<br />
vyjadrili.<br />
Zásada mierového riešenia medzinárodných sporov (Čl. 2 ods. 3 Charty<br />
OSN) je rozpracovaná v Deklarácii zásad medzinárodného práva z roku 1970.<br />
Bola prijatá Valným zhromaždením OSN a ďalej rozvinutá v osobitnej Deklarácii<br />
o mierovom riešení medzinárodných sporov (Manilská deklarácia) prijatá VZ<br />
OSN 15.12.1982 (dokument A/Res 37/10). Je široko koncipovaná, vychádzajúc<br />
z ďalších skúseností OSN a štátov v oblasti medzinárodných vzťahov. V roku<br />
1989 sa VZ OSN touto zásadou zaoberalo a prijalo Deklaráciu o predchádzaní<br />
sporom a situáciám, ktoré by mohli ohroziť medzinárodný mier a bezpečnosť,<br />
21<br />
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003, s. 104<br />
22<br />
De Arechega, E. J.: Sovremennoje meždonarodnoje pravo IIL. Progres, Moskva 1983, s. 137-157<br />
19
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
a o odstraňovaní takýchto sporov a situácií, ako aj o úlohe OSN v tejto oblasti.<br />
(A/Res/43/89). 23<br />
Plné znenie Zásady mierového riešenia medzinárodných sporov je, že štáty<br />
budú riešiť svoje medzinárodné spory mierovými prostriedkami tak, aby ani<br />
medzinárodný mier a bezpečnosť, ani spravodlivosť neboli ohrozené Čl. 2 ods.<br />
3 Charty OSN a je fi xovaná v Deklarácii z roku 1970:<br />
„Každý štát rieši svoje medzinárodné spory s inými štátmi mierovými<br />
prostriedkami tak, aby ani medzinárodný mier a bezpečnosť, ani spravodlivosť<br />
neboli ohrozené.<br />
Preto sa štáty musia usilovať o rýchle a spravodlivé riešenie svojich<br />
medzinárodných sporov cestou rokovania, vyšetrovania, sprostredkovania,<br />
uzmierenia, arbitráže, súdneho konania, obracaním sa na regionálne orgány alebo<br />
dohody, alebo inými mierovými prostriedkami podľa ich voľby. Pri hľadaní takého<br />
riešenia sa strany dohodnú na mierových prostriedkoch, ktoré by zodpovedali<br />
okolnostiam a charakteru sporu.<br />
Sporné strany sú povinné v prípade, ak nedosiahli vyriešenie sporu rokovaním<br />
pomocou už uvedených mierových prostriedkov, pokračovať v hľadaní riešenia<br />
sporu inými mierovými prostriedkami, na ktorých sa dohodnú.<br />
Štáty, ktoré sú stranami v medzinárodnom spore, ako aj druhé štáty, zdržia sa<br />
akýchkoľvek činov, ktoré by mohli zhoršiť situáciu tak, že by to ohrozilo zachovanie<br />
medzinárodného mieru a bezpečnosti a budú konať v súlade s cieľmi a zásadami<br />
Organizácie spojených národov.<br />
Medzinárodné spory sa budú riešiť na základe zvrchovanej rovnosti štátov<br />
a v súlade so zásadou slobodnej voľby prostriedkov. Použitie určitej procedúry<br />
riešenia sporu alebo prijatie takejto procedúry, slobodne dohodnutej stranami,<br />
nebude sa posudzovať ako nezlučiteľné so zásadou zvrchovanej rovnosti”. 24<br />
Nové myslenie v medzinárodných vzťahoch vyžadovalo aj nový prístup<br />
Sovietskeho zväzu a iných socialistických štátov k otázke medzinárodného<br />
súdnictva. Týkalo sa to otázky obligatórnej jurisdikcie hlavného orgánu OSN.<br />
Bývalý Sovietsky Zväz, uznal výnosom Prezídia najvyššieho sovietu napr. záväznú<br />
jurisdikciu Medzinárodného súdneho dvora pre určité spory, týkajúce sa ľudských<br />
23<br />
Pozri Rez. VZ OSN, Rez. A/rez. 43/89<br />
24<br />
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003<br />
20
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
práv. Aj ČSFR začala prehodnocovať obligatórnu jurisdikciu Medzinárodného<br />
súdneho dvora s určitými výnimkami. 25 Slovenská republika tento problém vyriešila<br />
prijatím obligatórnej jurisdikcie Medzinárodného súdneho dvora roku 2003.<br />
Pred formulovaním a prijatím Zásady neintervencie, nezasahovania do<br />
vnútorných vecí štátov v Deklarácii z roku 1970, bola Rezolúciou č. 2131/XX<br />
prijatá Deklarácia o neprípustnosti zasahovania do vnútorných vecí štátov,<br />
ochrane celistvosti a suverenity v roku 1965. Upozornilo sa v nej na súvis Zásady<br />
nezasahovania a sebaurčovacieho práva národov, na nevyhnutnosť plnenia<br />
požiadaviek Deklarácie o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a ľudu. (Rez.<br />
1541/1960). Znenie zásad o neintervencii bolo v oboch rezolúciách v podstate<br />
totožné, avšak Deklarácia zásad medzinárodného práva používa ostrejšie<br />
formulácie, napr. znenie: „odzbrojené zasahovanie a iné formy zasahovania“ sa<br />
nielen „odsudzujú“, ale považujú sa za „porušenie“ medzinárodného práva. 26<br />
Zásada neintervencie vyvoláva určité problémy. Niektoré štáty a časť náuky<br />
sa snaží zdôvodniť oprávnenosť zásady humanitárnej intervencie tvrdením, že<br />
v OSN postupuje prax, vznikajúcej obyčajovej praxe na humanitárnu intervenciu<br />
ako aj to, že právo vzniká z morálky, a že sa má zabezpečiť minimálny štandard<br />
ochrany ľudských práv. 27<br />
Valné zhromaždenie uložilo Osobitnému výboru na preštudovanie aj<br />
dokument: Povinnosť štátov navzájom spolupracovať v súlade s Chartou OSN,<br />
ktorá utvára široký priestor na spoluprácu štátov v medzinárodných vzťahoch.<br />
Realizovanie tejto zásady medzinárodného práva a Charty OSN pomáha plniť<br />
ciele a zásady Charty OSN.<br />
Pojem spolupráce štátov je veľmi široký. Obsahuje dva základné aspekty:<br />
politickú spoluprácu na úseku hospodárskom a sociálnom. Obidva aspekty<br />
sú dôležité, vzájomne sa dopĺňajú a prelínajú. Politická spolupráca implikuje<br />
spoluprácu hospodársku a hospodárska spolupráca pomáha vytvárať podmienky<br />
i pre politickú spoluprácu. Medzinárodná deľba práce v dnešnom relatívne<br />
integrovanom <strong>svete</strong> vyžaduje medzinárodnú spoluprácu, spoluprácu štátov v<br />
OSN. Ak štáty navzájom spolupracujú, rešpektujúc vzájomne zvrchovanú rovnosť,<br />
nezasahujú do vecí, ktoré patria do kompetencie iného štátu, plnia poctivo záväzky,<br />
25<br />
Pozri Tomka, P.: Vzťah ČSFR k obligatórnej jurisdikcii MSD - tematická úloha 1988, jún 1989. In: Azud, J.: Medzinárodné<br />
právo. Veda SAV, Bratislava 2003<br />
26<br />
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003<br />
27<br />
Azud. J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003<br />
21
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
ktoré prevzali najmä podľa Charty OSN, nemusia vznikať ani nepokoje, ani spory,<br />
ktoré by mohli ohroziť alebo porušiť medzinárodný mier a bezpečnosť.<br />
Zásada spolupráce štátov už svojou povahou by mala byť východiskom alebo<br />
platformou koncepcie priateľských vzťahov, zamýšľaných Rezolúciou č. 1815/<br />
XVII, dokonca i cieľom, ku ktorému má smerovať úsilie štátov za predpokladu,<br />
že rešpektujú všetky ostatné zásady Charty OSN. Samozrejme, skutočný stav<br />
spolupráce štátov nie je taký ideálny. OSN sa preto rozhodla preskúmať aj túto<br />
zásadu, formulovať jej hlavné znaky, pri zohľadnení politických a hospodárskych<br />
zmien i vedeckého pokroku, ktorý vo <strong>svete</strong> nastal od prijatia Charty OSN, a<br />
ešte viac zdôraznil dôležitosť cieľov a zásad OSN a ich aplikácie na súčasné<br />
podmienky.<br />
Charta OSN venuje značnú pozornosť zásade spolupráce štátov. Hovorí<br />
sa o nej na viacerých miestach, v preambule, v cieľoch i zásadách, ba venuje<br />
tejto otázke i dve samostatné kapitoly. V preambule sa napr. hovorí o tom, že<br />
sa má pestovať znášanlivosť a žiť spolu navzájom v mieri ako dobrí susedia.<br />
Podľa Čl. 1 ods. 3 sa má uskutočňovať medzinárodná spolupráca riešením<br />
medzinárodných problémov hospodárskeho sociálneho, kultúrneho alebo<br />
humanitného rázu, podporovaním úcty k ľudským právam a základným slobodám<br />
pre všetkých bez rozdielu rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva. Teda nijaká<br />
diskriminácia v medzištátnych hospodárskych vzťahoch, nijaký kolonializmus,<br />
resp. neokolonializmus.<br />
Do kompetencie Valného zhromaždenia podľa Čl. 13 ods. 1 patrí aj podpora<br />
medzinárodnej spolupráce v politickej oblasti, posilňovanie pokroku v rozvoji<br />
medzinárodného práva a jeho kodifi kácie. Tomuto cieľu slúžilo i prerokúvanie<br />
medzinárodných zásad priateľských vzťahov a spolupráce štátov v súlade s<br />
Chartou OSN. Utvárajú sa tak presnejšie právne predpoklady pre politickú<br />
spoluprácu.<br />
Podľa Čl. 13. ods. 2 sa má Valné zhromaždenie starať aj o to, aby sa<br />
podporovala medzinárodná spolupráca na hospodárskom, sociálnom, kultúrnom,<br />
výchovnom a zdravotnom poli, aby sa uľahčilo uskutočňovanie ľudských práv<br />
a základných slobôd pre všetkých bez rozdielu rasy, pohlavia, jazyka alebo<br />
náboženstva. Pre tento cieľ si OSN vytvorila osobitný orgán – Hospodársku<br />
a sociálnu radu (kapitola X. Charty OSN) a stanovila zásady medzinárodnej<br />
hospodárskej a sociálnej spolupráce (kapitola IX. Charty OSN). Bude len vecou<br />
22
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
OSN, aby problém formulácie spolupráce štátov doriešila z hľadiska zásad a<br />
cieľov OSN. Deklarácia z roku 1970 formulovala zásadu nasledovne: Povinnosť<br />
štátov spolupracovať navzájom v súlade s Chartou<br />
„Štáty sú povinné spolupracovať navzájom, bez rozdielu ich politického,<br />
hospodárskeho a sociálneho zriadenia, v rôznych oblastiach medzinárodných<br />
vzťahov za účelom zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti, a<br />
napomáhať medzinárodnej hospodárskej stabilite a rozvoju, všeobecnému<br />
blahobytu národov a medzinárodnej spolupráci, oslobodenej od diskriminácie<br />
založenej na takýchto rozdieloch.<br />
Za tým účelom :<br />
a) štáty spolupracujú s inými štátmi na zachovaní medzinárodného mieru<br />
a bezpečnosti;<br />
b) štáty spoločne napomáhajú vytvoreniu všeobecnej úcty a rešpektovaniu<br />
ľudských práv a základných slobôd pre všetkých, a odstráneniu všetkých foriem<br />
rasovej diskriminácie a všetkých foriem náboženskej neznášanlivosti;<br />
c) štáty vo svojich medzinárodných vzťahoch v hospodárskej, sociálnej,<br />
kultúrnej, technickej a obchodnej oblasti jednajú v súlade so zásadami zvrchovanej<br />
rovnosti a nezasahovania;<br />
d) členské štáty OSN sú povinné podnikať spoločné a individuálne opatrenia<br />
v súčinnosti s OSN v súlade s príslušnými ustanoveniami Charty.<br />
Štáty spolupracujú v hospodárskej, sociálnej a kultúrnej oblasti, ako i v oblasti<br />
<strong>vedy</strong> a techniky a spoločne napomáhajú medzinárodnému kultúrnemu rozvoju a<br />
rozvoju v oblasti vzdelania. Štáty spoločne napomáhajú hospodárskemu rastu v<br />
celom <strong>svete</strong>, najmä v rozvojových krajinách“. 28<br />
O Zásade rovnoprávnosti a sebaurčenia národov sa na zasadaní<br />
Osobitného výboru v roku 1964 ešte nerokovalo. V roku 1966 sa síce o nej<br />
hovorilo, vyjasňovali sa stanoviská, ale k dohode nedošlo. Treba však v tejto<br />
súvislosti povedať, že problém sa predsa len posunul v tom smere, že podľa<br />
Rezolúcie OSN, prijatej na základe česko-slovenského návrhu dňa 30. novembra<br />
1966 o zákaze hrozby silou a použitia sily v medzinárodných vzťahoch, sa<br />
otázka sebaurčenia národov dala do súvisu s touto zásadou. Rezolúcia totiž<br />
medziiným vyhlasuje, že každá násilná akcia, ktorá zbavuje národy pod cudzím<br />
28<br />
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003<br />
23
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
panstvom i práva na sebaurčenie, slobodu a nezávislosť, je tiež porušením Charty<br />
OSN. Podobné použitie sily s cieľom zbaviť národy ich národnej totožnosti je<br />
porušením ich neodňateľných práv a zásady nezasahovania. Štáty majú urobiť<br />
všetko, aby uľahčili uplatňovanie práva na sebaurčenie národov pod koloniálnym<br />
panstvom.<br />
Zásada rovnakých práv a sebaurčenia národov podľa Deklarácie<br />
„Podľa zásady rovnakých práv a sebaurčenia národov, zakotvenej v Charte,<br />
majú všetky národy právo slobodne si určovať bez zasahovania zvonka svoj<br />
politický štatút a sledovať svoj hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj, a každý<br />
štát je povinný rešpektovať toto právo v súlade s ustanoveniami Charty.<br />
Každý štát je povinný pomocou spoločných a individuálnych akcií uskutočňovať<br />
zásadu rovnakých práv a sebaurčenia národov v súlade s ustanoveniami Charty a<br />
poskytovať pomoc OSN vo výkone jej povinností, uložených Chartou a spojených<br />
s vykonávaním tejto zásady za účelom:<br />
a) podporovať priateľské vzťahy a spoluprácu medzi štátmi;<br />
b) bez meškania skončiť s kolonializmom, rešpektujúc slobodne vyjadrenú<br />
vôľu postihnutých národov a berúc tiež do úvahy, že podrobenie národov cudzej<br />
nadvláde, panstvo a vykorisťovanie je narušením tejto zásady, ako aj popretím<br />
základných ľudských práv a je v rozpore s Chartou OSN.<br />
Každý štát je povinný pomocou spoločných a individuálnych akcií prejavovať<br />
všeobecnú úctu k ľudským právam a základným slobodám a zachovávať tieto<br />
práva a slobody v súlade s Chartou.<br />
Vytvorenie zvrchovaného a nezávislého štátu, slobodné pripojenie k<br />
nezávislému štátu alebo spojenie s ním, alebo nastolenie akéhokoľvek iného<br />
politického štatútu slobodne určeného národom, predstavuje formu výkonu práva<br />
na sebaurčenie týmto národom.<br />
Každý štát je povinný zdržať sa akýchkoľvek násilných akcií, zbavujúcich<br />
národy, o ktorých sa hovorí v tejto zásade, ich práv na sebaurčenie, slobodu a<br />
nezávislosť. Vo svojich akciách proti týmto násilným opatreniam a v obrane proti<br />
násilným akciám sú pri výkone svojho práva na sebaurčenie oprávnené žiadať a<br />
dostávať pomoc v súlade s cieľmi a zásadami Charty OSN.<br />
Územné kolónie alebo iné nesamosprávne územia majú podľa Charty štatút<br />
oddelený a rozdielny od štatútu územia štátu, ktorý ich spravuje. Takýto, podľa<br />
24
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
Charty oddelený a rozdielny štatút bude existovať dovtedy, kým ľud danej kolónie<br />
alebo nesamosprávneho územia neuskutoční svoje právo na sebaurčenie v súlade<br />
s Chartou OSN a najmä s jej zásadami.<br />
Nič v predchádzajúcich úsekoch sa nemôže vysvetľovať ako sankcionujúce<br />
alebo podporujúce akékoľvek akcie, ktoré by viedli k rozdeleniu alebo čiastočnému,<br />
či úplnému narušeniu územnej celistvosti alebo politickej jednoty zvrchovaných a<br />
nezávislých štátov, konajúcich v záujme rešpektovania zásady rovnakých práv a<br />
sebaurčenia národov, ako sa vysvetľuje vyššie v dôsledku toho s vládami, ktoré<br />
predstavuje obyvateľstva daného územia, bez rozdielu rasy, viery a farby kože.<br />
Každý štát sa zdrží akýchkoľvek akcií, zameraných na čiastočné alebo úplné<br />
porušenie národnej jednoty a územnej celistvosti ktoréhokoľvek štátu alebo<br />
krajiny“. 29<br />
O Zásade zvrchovanej rovnosti štátov sa rokovalo už v roku 1964 a<br />
dosiahla sa čiastočná dohoda. Všeobecne je táto zásada formulovaná v Čl. 2 ods.<br />
1 Charty. Jej znenie je takéto: „Organizácia je založená na zásade zvrchovanej<br />
rovnosti všetkých svojich členov“. Z hľadiska stavu postupu prác na kodifi kácii<br />
medzinárodnoprávnych zásad, priateľských vzťahov a spolupráce štátov v súlade<br />
s Chartou OSN treba uviesť znenie formulácie Zásady zvrchovanej rovnosti štátov,<br />
ako ju prijal Osobitný výbor.<br />
Prijatá rezolúcia znela:<br />
1. Všetky štáty používajú zvrchovanú rovnosť. Ako subjekty medzinárodného<br />
práva majú rovnaké práva a povinnosti.<br />
2. Zvrchovaná rovnosť zahŕňa najmä tieto elementy:<br />
a) štáty sú právne rovné;<br />
b) každý štát požíva práva, vyplývajúce z plnej zvrchovanosti;<br />
c) každý štát je povinný rešpektovať osobnosť iných štátov;<br />
d) územná celistvosť a politická nezávislosť sú nedotknuteľné;<br />
e) každý štát má právo slobodne si zvoliť a rozvíjať svoje politické,<br />
spoločenské, hospodárske a kultúrne zriadenie.<br />
f) každý štát je povinný plne a v dobrej viere plniť svoje medzinárodné<br />
záväzky a žiť v mieri s inými štátmi.<br />
29<br />
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003<br />
25
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
Niektoré štáty si vyhradzovali právo navrhnúť doplnenie, pokiaľ ide o právo<br />
štátu na rovnoprávnu účasť v medzinárodných vzťahoch, a o právo štátu slobodne<br />
nakladať so svojím bohatstvom a prírodnými zdrojmi. Prijatie formulácie už samo<br />
osebe prelomilo tendencie a obavy o vhodnosti kodifikácie zásad vôbec.<br />
Poslednou zásadou je Zásada svedomitého plnenia, ktorá je uvedená pod<br />
bodom g) citovanej rezolúcie a predstavuje povinnosť štátov poctivo plniť záväzky,<br />
ktoré prevzali podľa Charty.<br />
Táto zásada je istým logickým vyvrcholením, či spojením predchádzajúcich<br />
zásad. Majú sa plniť všetky záväzky, teda aj záväzky, vyplývajúce z už uvedených<br />
zásad. Táto zásada je prejavom starej zásady medzinárodného práva, zásady<br />
Pacta sunt servanda.<br />
Vzťahuje sa teda aj na Chartu OSN, ktorá je tiež medzinárodnou zmluvou.<br />
Avšak, podľa Charty OSN, ak by došlo k stretnutiu záväzkov OSN podľa tejto<br />
Charty s inými záväzkami, majú prednosť záväzky tejto Charty. V tom je zásadný<br />
rozdiel Charty OSN proti iným medzinárodným zmluvám. Zdôrazňuje sa tým<br />
význam OSN a jej Charty v medzinárodných vzťahoch.<br />
Popri prerokúvaní tejto zásady vo vzťahu ku kodifikácii zásad priateľských<br />
vzťahov a spolupráce medzi štátmi, sa už niekoľko rokov pracovalo v Komisii OSN<br />
pre medzinárodné právo aj na kodifikácii práva medzinárodných zmlúv, ktoré bolo<br />
ukončené prijatím Viedenského dohovoru o zmluvnom práve v roku 1969.<br />
Zásada, že štáty plnia poctivo záväzky prijaté v súlade s Chartou, podľa<br />
Deklarácie znie:<br />
„Každý štát je povinný poctivo plniť záväzky ním prijaté v súlade s Chartou<br />
OSN. Každý štát je povinný čestne plniť svoje záväzky, vyplývajúce zo všeobecne<br />
uznaných zásad a noriem medzinárodného práva.<br />
Každý štát je povinný čestne plniť svoje záväzky, vyplývajúce z medzinárodných<br />
zmlúv, platných podľa všeobecne uznávaných zásad a noriem medzinárodného<br />
práva.<br />
Ak sú záväzky, vyplývajúce z medzinárodných zmlúv v rozpore so<br />
záväzkami členov OSN, majú podľa Charty OSN záväzky vyplývajúce z Charty<br />
prednosť“. 30<br />
30<br />
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003<br />
26
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
III. Problematika uplatňovania ďalších zásad medzinárodného<br />
práva<br />
K otázke zásad medzinárodného práva treba ešte povedať, že sú obvykle<br />
vyjadrené v medzinárodných obyčajoch a v medzinárodných zmluvách. Aj<br />
všeobecné právne zásady uznané civilizovanými národmi, ako sa o nich píše<br />
v Čl. 38 ods. 1 písmeno c Štatútu Medzinárodného súdneho dvora, sa považujú<br />
za pramene medzinárodného práva. Takýmito zásadami sú napríklad zásada,<br />
že nikto nemôže byť sudcom vo svojej veci, audiatur et alteram partem, držba,<br />
slušnosť, lex specialis derogat generali, nulum crimen sine lege, sine causa, sine<br />
culpa a pod..<br />
Už pri tejto príležitosti možno konštatovať, že na tento prameň medzinárodného<br />
práva, ktorý tiež Medzinárodný súdny dvor berie za podklad svojho rozhodovania,<br />
boli rôzne názory v teórii i praxi štátov, najmä v období bipolarity. Bývalé socialistické<br />
štáty od počiatku neakceptovali obligatórnu jurisdikciu Medzinárodného súdneho<br />
dvora (hoci túto prax zmenili). Vyplývala z Čl. 36 Štatútu, podľa ktorého príslušnosť<br />
Medzinárodného súdneho dvora sa vzťahuje na všetky spory, ktoré mu strany<br />
predložia, ako aj na všetky otázky osobitne predvídané v Charte OSN alebo v<br />
platných zmluvách a dohovoroch. Podľa ods.2 tohto článku, však štáty, ktoré sú<br />
stranami zúčastnenými na tomto štatúte môžu kedykoľvek vyhlásiť, že uznajú<br />
voči ktorémukoľvek inému štátu, ktorý prijíma ten istý záväzok ipso facto, a bez<br />
osobitného ujednania, kompetentnosť dvora vo všetkých právnych sporoch za<br />
záväznú, ak sa týkajú:<br />
a) výkladu niektorej zmluvy;<br />
b) ktorejkoľvek otázky medzinárodného práva;<br />
c) existencie akejkoľvek okolnosti, ktorá keby sa dokázala, zakladala by<br />
porušenie niektorého medzinárodného záväzku;<br />
d) povahy alebo rozsahu náhrady za porušenie medzinárodného<br />
záväzku.<br />
Zatiaľ je teda jurisdikcia Medzinárodného súdneho dvora iba fakultatívna.<br />
Zrejme preto, bývalé socialistické štáty mali isté výhrady k tomuto prameňu<br />
medzinárodného práva, a okrem nich aj niektoré neangažované krajiny namietali,<br />
že Medzinárodný súdny dvor sa skladá z dvoch ideologických blokov a každý<br />
medzinárodný spor má preto aj politické pozadie, čo znemožňuje riešiť čisto<br />
27
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
právne otázky (napr. názor zástupcu Ceylonu (Srí Lanky, pozri Doc. A/C/6/SR.<br />
805). Zástupca Indonézie zasa namietal, že Medzinárodný súdny dvor uplatňuje<br />
právo civilizovaných národov. Táto veta v Čl. 38 Štatútu teda robila isté problémy.<br />
K týmto a podobným argumentom proti dikcii Čl. 38 ods. 1 písmeno c sa vyjadril<br />
Seidl-Hohenveldern. Uvádza, že Charta OSN spočíva na Zásade suverénnej<br />
rovnosti všetkých členov, ktorí sú zároveň aj členmi štatútu Medzinárodného<br />
súdneho dvora a sú považovaní za civilizované národy. 31<br />
K tejto otázke treba spomenúť ešte jednu poznámku, lebo súvisí s problematikou<br />
obsahu všeobecného medzinárodného práva, o ktorej sa v literatúre diskutovalo<br />
a diskutuje. Týka sa to vzťahu všeobecného medzinárodného práva a práva<br />
OSN. Dôvody na stotožňovanie oboch, najlepšie vystihol názor rakúskeho<br />
internacionalistu A. Verdrossa ako aj vývoj zmien jeho názorov. Dôvody na<br />
rozlíšenie videl v existencii predchádzajúceho medzinárodného práva, na ktoré<br />
sa odvoláva preambula Charty OSN (Charta uvádza text „iné pramene práva“)<br />
a Čl. 38 ods. písmeno b. Štatútu Medzinárodného súdneho dvora – medzinárodná<br />
obyčaj.<br />
Názor na členenie všeobecného medzinárodného práva a práva OSN bol však<br />
prekonaný A. Verdrossom. Jeho spolupracovník a spoluautor diela, B. Simma,<br />
v predhovore k ich spoločnej práci Univerzálne medzinárodné právo uviedol: „A.<br />
Verdross považoval nakoniec za nutné odstrániť nedorozumenie, ktoré naša<br />
systematika vyvolala už v predhovore k tomuto vydaniu a poukazoval na to, že mal<br />
síce pred tým pravdu, keď rozlišoval medzi všeobecným medzinárodným právom<br />
a iba partikulárnym právom OSN – avšak od tej doby čo Charta OSN zahrnuje<br />
takmer všetky štáty, a jej hlavné zásady uznalo aj niekoľko štátov stojacich mimo<br />
OSN, bola Charta OSN povýšená na ústavu univerzálneho spoločenstva štátov.<br />
Preto ak sa medzinárodné právo nezhodovalo s Chartou už pred jej vstupom do<br />
platnosti, muselo byť včlenené do jej rámca. Toto právo nie je len potiaľ záväzné,<br />
pokiaľ nebolo derogované normami Charty OSN a musí byť tiež vykladané<br />
v jej svetle. 32 V dnešnej dobe možno niektorí autori zdieľajú pôvodný názor A.<br />
Verdrossa vo všeobecnom medzinárodnom práve, resp. vzťahu k tzv. právu OSN<br />
a iste ho aj rovnako prehodnotili.<br />
31<br />
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003<br />
32<br />
Verdross, A. – Simma, B.: Univerzales volkerrecht. 1984; Kelsen, H.: The Principals of International Law. New York 1950<br />
28
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
Treba sa však vrátiť k defi nícii právnych zásad. Teória práva tvrdí, že isté<br />
princípy, zásady sú platné pre určité právne odvetvia. Za takéto odvetvie možno<br />
považovať aj medzinárodné právo, ak by sme vychádzali z monistickej teórie<br />
vzťahu vnútroštátneho medzinárodného práva alebo aj keď z nej nebudeme<br />
vychádzať. Medzinárodné právo je osobitným systémom práva. Pre jednotlivé<br />
odvetvia medzinárodného práva má určité zásady. Nebudeme v tejto súvislosti<br />
analyzovať systém medzinárodného práva a kritériá jeho delenia, možno však<br />
hneď uviesť niektoré zásady niektorých oblastí medzinárodného práva.<br />
V medzinárodnom zmluvnom práve takýmito zásadami sú: zásada pacta sunt<br />
servanda, zásada rebus sic stantibus, zásada bona fide, zásada lex posterior<br />
derogat priori. V medzinárodnom morskom práve sú to zásady ako napr.: zásada<br />
slobody morí, zásada slobody šíreho mora, zásada slobodného prístupu<br />
vnútrozemských štátov k moru, sloboda tranzitu, pomerne nedávno prijatá<br />
zásada spoločného dedičstva ľudstva pre morské dno a jeho podzemie,<br />
zásada ochrany morských vôd a oceánov pred znečistením a ďalšie.<br />
V medzinárodnom kozmickom práve sú to napr.: zásada slobody, výskumu<br />
a využívania kozmického priestoru a nebeských telies; zásada zákazu<br />
privlastnenia si kozmického priestoru a nebeských telies; zásada, že Mesiac<br />
a jeho prírodné zdroje sú spoločným dedičstvom ľudstva. V práve odzbrojenia<br />
a bezpečnosti sú to: zásada odzbrojenia, zásada rovnakej bezpečnosti<br />
a zásada rozumnej obrannej dostatočnosti. V medzinárodnom trestnom<br />
práve sú to: zásada potrestania vojnových zločinov a zločincov, zásada<br />
nepremlčania vojnových zločinov a ďalšie. V tzv. medzinárodnom vojnovom<br />
práve sa jedná o: zásadu humanity a zásadu vojenskej účelnosti.<br />
V teoretických otázkach zásad medzinárodného práva a analógie právnych<br />
zásad vo vnútroštátnom i medzinárodnom práve, je nutné zaoberať sa základnými<br />
zásadami medzinárodného práva.<br />
Pod pojmom základných právnych zásad náuka chápe historicky podmienené<br />
a všeobecne prijaté normy, ktoré vyjadrujú hlavný obsah medzinárodného práva,<br />
jeho charakteristické znaky a najvyššiu právotvornú silu. Tieto zásady podmieňujú<br />
štruktúru medzinárodného práva, upravujúc spojenie jeho prvkov určujúcim<br />
spôsobom a vplývajú na mechanizmus spolupôsobenia tohto práva s inými<br />
sociálnymi systémami, predovšetkým so systémom medzinárodných vzťahov. 33<br />
33<br />
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003<br />
29
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
V období bipolarity sa za najvšeobecnejšiu zásadu, základnú zásadu<br />
považovala Zásada mierového spolužitia štátov, inak povedané zásada alebo<br />
zásady priateľských vzťahov a spolupráce štátov ako sa odrazila napr. v citovanej<br />
Deklarácii zásad medzinárodného práva z roku 1970, ba dokonca v tom období<br />
aj v ústavách niektorých demokratických štátov napr. Nemecka a Talianska. Napr.<br />
Ústava Spolkovej republiky Nemecko v Čl. 26 formuluje myšlienku a zásadu<br />
mierového spolužitia takto:<br />
1. Konania, ktoré sú spôsobilé a predsavzaté s úmyslom rušiť mierové<br />
spolužitie štátov, najmä pripravovať útočnú vojnu, sú protiústavné. Budú postihnuté<br />
trestom.<br />
2. Zbrane určené k vedeniu vojny smú byť vyrábané, pripravované a dávané<br />
do obchodu, len so zvolením vlády. Bližšie určuje spolkový zákon.<br />
Kvôli významu uvedieme aj bod 3 a bod 4. Podľa bodu 3: „Spolok môže<br />
zákonom preniesť svoje zvrchované práva na medzinárodné zriadenie“ a podľa<br />
bodu 4 „Spolok sa môže za účelom zachovania mieru zaradiť do sústavy vzájomnej<br />
kolektívnej bezpečnosti, zvoliť pri tom obmedzenie svojich zvrchovaných práv,<br />
ktoré privedú a zaistia pokoj a trvalý poriadok v Európe medzi národmi“.<br />
Talianska Ústava má ustanovenia, podľa ktorých sa podobne ako Ústava<br />
SRN, zrieka vojny. Dikcia talianskej Ústavy znie: „Taliansko sa zrieka vojny<br />
ako nástroja ohrozenia slobody druhých národov, ako prostriedku riešenia<br />
medzinárodných sporov za predpokladu rovnosti s ostatnými štátmi, súhlasí<br />
s obmedzeniami zvrchovanosti, potrebnými k vybudovaniu poriadku, ktorý by<br />
zabezpečoval mier a spravodlivosť medzi národmi, podporuje a dáva podnet<br />
medzinárodným orgánom s týmito úlohami“.<br />
Tieto príklady dokazujú vplyv zásady mierového spolužitia štátov aj na ústavy<br />
niektorých demokratických štátov.<br />
Dôležitú úlohu v medzinárodných vzťahoch by mala mať Zásada<br />
spravodlivosti, hoci jej obsah je náročné definovať. Základné zásady<br />
medzinárodného práva musia zohľadniť ciele medzinárodného práva, ktorými<br />
sú najmä mier, bezpečnosť a ľudské práva.<br />
K tomu možno dodať, že sa vytvára, či už vytvorila, azda najdôležitejšia<br />
základná Zásada súčasného medzinárodného práva, právo na život v mieri<br />
30
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
- patrí k tzv. tretej generácii ľudských práv, akými sú napr. právo na rozvoj, právo<br />
na zdravé životné prostredie a ďalšie.<br />
Všeobecné pravidlá medzinárodného práva boli všeobecne prijaté, uznané<br />
a zaväzujú všetky štáty. Označujú sa niekedy za univerzálne alebo generálne<br />
pravidlá a vychádzajú z univerzálnych medzinárodných zmlúv, a zo všeobecne<br />
uznaných medzinárodných obyčajov a záväzných rozhodnutí celosvetových<br />
medzinárodných orgánov. Charakteristické pre ne je, že sú platné a vzťahujú sa<br />
na celé medzinárodné spoločenstvo, na štáty i na medzinárodné organizácie.<br />
Subjektmi týchto všeobecných pravidiel sú štáty. Koncepcia všeobecnej<br />
účasti na všeobecných pravidlách medzinárodného práva je odrazom moderného<br />
chápania v súčasnej dobe. Možno za ne považovať aj zásady medzinárodného<br />
práva, najmä uvedené v Čl. 2 Charty OSN a Deklarácii zásad medzinárodného<br />
práva i niektoré ďalšie, na rozdiel od obdobia I. polovice 19. storočia, kedy<br />
prax európskych štátov bola založená na iných ideách. Aplikácia vtedajšieho<br />
medzinárodného práva sa obmedzovala iba na Európu a na tie časti sveta, kam<br />
kolonialisti priniesli európsku civilizáciu, t. j. najmä na americký kontinent. Vzťahy<br />
k ostatným štátom upravovali nerovnoprávne zmluvy. 34 Námietku voči Deklarácii<br />
zásad medzinárodného práva, Rezolúcii č. 2625/XXV zo dňa 24.10.1970 VZ OSN<br />
uvádza Seidl-Hohenveldern. Tvrdí, že ňou nebolo vytvorené právo, a že nejde<br />
o autentickú interpretáciu. Napríklad výklad Zásady hrozby a použitia sily sa<br />
dostal do sporu v prípade (Nicaragua - United States (merits) case concerning<br />
military and parlamilitary activities and againts Nicaragua. International Court<br />
of Justice 1986), keď Medzinárodný súdny dvor dospel k názoru, že existuje<br />
Zásada nepoužitia sily a môže byť považovaná za zásadu medzinárodného<br />
obyčajového práva. 35 Podľa našej mienky však nejde o to, či ňou bolo vytvorené<br />
právo, alebo nevytvorené právo ako tvrdí Seidl-Hohenveldern, lebo toto právo<br />
bolo predsa vytvorené už prijatím zásad medzinárodného práva v roku 1970.<br />
Podľa nich sa majú správať členské štáty OSN a to v zmysle zásad Čl. 2 Charty<br />
OSN z roku 1945. Tieto zásady tvoria súčasť všeobecného medzinárodného<br />
práva a to medzinárodného práva zmluvného, ako aj medzinárodného práva<br />
obyčajového. 36<br />
34<br />
Pozri Rez. VZ OSN, Rez. A/rez. 43/89<br />
35<br />
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003<br />
36<br />
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003<br />
31
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
Už sme spomínali kogentné pravidlá medzinárodného práva a ich význam<br />
ako aj ich defi níciu podľa Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969.<br />
Značná časť teórie uznáva tieto všeobecne kogentné pravidlá: zákaz hrozby<br />
a použitia sily; právo na sebaobranu; zásadu ochrany ľudských práv; zásadu<br />
humanity počas ozbrojených konfl iktov; zásadu ochrany chorých, ranených,<br />
stroskotancov a zajatcov; zásadu svedomitého plnenia medzinárodných<br />
záväzkov.<br />
Záver<br />
Na základe doterajšieho výkladu je zrejmé, že ide najmä o zásady<br />
medzinárodného práva verejného, ktoré sú súčasťou prameňov medzinárodného<br />
práva, formulovaných v medzinárodných zmluvách alebo v medzinárodných<br />
obyčajoch. Prameňom sú aj všeobecné právne zásady, uznané civilizovanými<br />
národmi. V súvislosti s globalizáciou a meniacim sa medzinárodným<br />
spoločenstvom, medzinárodné právo by malo vychádzať zo všeobecných<br />
právnych zásad medzinárodného práva a spravodlivosti, pretože vzniká priveľa<br />
pravidiel, ktoré nie sú vždy koherentné a právo sa fragmentuje. Základné zásady<br />
medzinárodného práva vytvárajú súdržnosť štruktúry, unifikovanú interpretáciu<br />
a univerzálnosť právneho systému.<br />
Existujú tiež názory, že Medzinárodný súdny dvor by sa pri riešení<br />
medzinárodných sporov mal viac riadiť zásadami medzinárodného práva. Ak<br />
pristupujeme k medzinárodnému právu ako k súhrnu pravidiel, upravujúcich vzťahy<br />
medzi jeho subjektmi, najmä štátmi a ďalšími subjektami medzinárodného práva,<br />
berieme do úvahy cieľ medzinárodného práva - predchádzať medzinárodným<br />
sporom, zaručiť medzinárodný mier a bezpečnosť, potlačiť útočný čin a každé<br />
porušenie medzinárodného práva kolektívnymi opatreniami, rozvíjať priateľské<br />
vzťahy medzi štátmi v súlade s princípmi spravodlivosti a úcty k ľudským právam<br />
- potom aj základné zásady a ďalšie zásady medzinárodného práva slúžia a budú<br />
slúžiť tomuto cieľu. Sú súčasťou medzinárodného práva a jeho prameňov.<br />
Dokonca sú i jadrom medzinárodného práva a majú všeobecný charakter. Platia<br />
erga omnes a majú normotvornú silu kogentných noriem. Zásady medzinárodného<br />
práva zohľadňujú ciele medzinárodného práva a tvoria jadro jeho systému.<br />
32
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
Literatúra:<br />
AZUD, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003<br />
AZUD, J.: Pramene medzinárodného práva. Rigorózna práca PF UK Bratislava,<br />
2004<br />
BOGUSZAK, J.: Pojetí, druhy a význam právních princípu. In: Právny obzor č.<br />
3/2003<br />
COLOTKA, P.: Systém inštitúcií EÚ a prameňov európskeho práva, In: Európske<br />
právo na Slovensku, nadácia Kaligram 2002<br />
DAVID, V. a kol.: Mezinárodní právo veřejné. Karolínum, Praha 2004<br />
De ARECHEGA, E. J.: Sovremennoje meždonarodnoje pravo IIL. Progres,<br />
Moskva 1983<br />
HANKIN – SCHACHTER – PUGH - SMITH: International Law. Cases and<br />
materials. West publishing co., St. Paul Minnesotta 1993<br />
Charta OSN (Slovak), New York 1950<br />
International law asociation, Committe on Formation of Customary (general)<br />
International law 2000: Final Report of the Committe: Statement of Principles<br />
Applicable to the Formation of General Customary Interantional Law. In: The<br />
International Law Association. Report of the Sixty-ninth Conference, ILA, London<br />
2000<br />
KELSEN, H.: The Principals of International Law. New York 1950<br />
KLUČKA, J.: Medzinárodné právo verejné. Iura Edition, Bratislava 2004<br />
KÜHN, Z.: Aplikace práva v složitých případech. (K úloze právních princípů<br />
v judikatúře). Karolínum, Praha 2002<br />
LAUTERPACHT, H.: In: Schachter, O.: International Law in theory and practice.<br />
Niehoff publication, Norwel, M.A., Boston 1991<br />
LUKAŠUK, I. I.: Meždunarodnoje právo. Izdateľstvo Beg, Moskva 1997<br />
MALENOVSKÝ, J.: Mezinárodní právo veřejné – doplněk. Masarykova univerzita,<br />
Brno 1993<br />
MRÁZ, S. – POREDOŠ, F. – VRŠANSKÝ, P.: Medzinárodné právo verejné. Učebné<br />
texty PF UK, Bratislava 2003<br />
Návrh zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu, predložený predsedom Európskej<br />
Rady v Ríme 18. júla 2003, Conv. 85/03<br />
Novela k Ústave Slovenskej republiky z 23.2.2001<br />
33
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
O CONNELL, P. D.: International Law. London Stevens and sons 1970<br />
POTOČNÝ, M.: Mezinárodní právo veřejné. Orbis, Praha 1978<br />
TOKÁR, A.: Všeobecné právne zásady práva ES/EÚ. In: Európske právo na<br />
Slovensku (právny rozmer členstva Slovenskej republiky v Európskej únii) nadácia<br />
Kaligram<br />
TOMKO, J. a kol.: Medzinárodné právo verejné. Orbis, Bratislava 1988<br />
TÝČ, V.: Základy práva evropských společenství. Linde, Praha 2000<br />
VERDROSS, A. – SIMMA, B.: Univerzales volkerrecht. 1984<br />
VERDROSS, A.: Völkrrecht. Springervfelraght, Wien 1955; ruský preklad<br />
Meždunarodnoje právo. IIL, Moskva 1959<br />
34