Zásady medzinárodného práva v súčasnom svete - Politické vedy

Politické vedy / štúdie
ZÁSADY MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA
V SÚČASNOM SVETE (1. časť)
Ján Azud *
RESUME
Article deals with the rules of international law which play signifi cant role in process of change
and development of international relations. Some new rules can be created and some old rules
can gain new accents in these connections. Article provides several approaches to defi nition
of the rules of international law.
The second part is focused on application of the rules of international law in concrete
situations. The main emphasis is given on rules in UN Chart and Statute of International
Court of Justice.
I. Význam zásad medzinárodného práva v súčasných medzinárodných
vzťahoch
Po rozpade biporality a formovaní niektorých nových paradigiem
medzinárodného práva vzniká otázka, či má vzrastať význam medzinárodného
práva. Problém medzinárodného práva súvisí aj vďaka zdanlivému oslabeniu
jeho významu, dodržiavaniu jeho pravidiel a istej turbulencie, vyplývajúcej zo
zmeny medzinárodného poriadku, ktorý odráža určité revízie v súvislosti s istým
unipolárno-multipolárnym svetom a hegemóna v ňom. Súvisí to aj s takými
tendenciami, ktoré sa týkajú suverenity štátu, subjektov medzinárodného práva,
významu ľudských práv a slobôd, práv jednotlivcov, významu pojmu „ľudstvo“ ako
vznikajúceho subjektu medzinárodného práva i iných aktérov atď..
Osobitná úloha medzinárodného práva je aj v boji s takým nebezpečným
medzinárodným fenoménom ako je medzinárodný terorizmus. Nakoľko prekračuje
hranice štátov, na jeho odstránenie sa vyžaduje medzinárodná spolupráca
a medzinárodnoprávna úprava. Otázku suverenity štátu bude preto zvlášť potrebné
chápať po novom. Keďže sa vyvíja k fragmentácii a zdieľaniu suverenity, či jej
obmedzeniu, črtá sa nový pohľad na rôzne formy historického učenia o štátnej
∗
Prof. JUDr. Ján Azud, DrSc. pôsobí v Ústave štátu a práva SAV v Bratislave.
5

Politické vedy / štúdie
suverenite, o intervencii, a najmä na humanitárnu intervenciu, ktoré nemožno
oddeliť od doby a miesta vzniku ich pôsobenia, účelu a teda po novom vzniká aj
problém vzťahu vnútroštátneho a medzinárodného práva z globálneho hľadiska,
ako aj vzťahu vnútroštátneho a komunitárneho práva, napr. európskeho z hľadiska
regionálneho. Narastá aj úloha medzinárodných organizácií, hoci niektoré z nich,
napr. OSN a najmä Bezpečnostná rada vyžadujú určité úpravy, zmeny idúce
s dobou 1 .
Zásady medzinárodného práva zohrávajú dôležitú úlohu v medzinárodných
vzťahoch, v procese ich zmien a rozvoja. Môžu rozvíjať, meniť a vytvárať nové
zásady, a rovnako môžu aj staré zásady nadobúdať nové akcenty.
Problémom sa treba zaoberať i preto, že v roku 2001 bola prijatá novela Ústavy
SR. V porovnaní s prvým znením Ústavy, ktorá slová „medzinárodné právo“ ani raz
vo svojom texte nepoužila, stanovila v Čl. 1 ods. 2, že „Slovenská republika uznáva
a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy,
ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky“ 2 . Pod pojmom všeobecné
pravidlá medzinárodného práva treba chápať aj zásady medzinárodného práva,
najmä tie, ktoré sú formulované v Čl. 2 Charty OSN, a spresnené a doplnené
v Deklarácii zásad medzinárodného práva, týkajúcich sa priateľských vzťahov
a spolupráce štátov v súlade s Chartou OSN, prijatej rezolúciou VZ OSN č. 2625
z roku 1970, zásad Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969, ako aj
zásad v zmysle Čl. 38 ods. 1 písmeno c Štatútu medzinárodného súdneho dvora,
podľa ktorého berie za podklad rokovania aj všeobecné právne zásady, uznané
civilizovanými národmi popri ďalších prameňoch medzinárodného práva, ako aj
iných zásad rôznych oblastí medzinárodného práva.
V súvislosti s úvahami o zásadách medzinárodného práva nemožno obísť
dokument, akým je „Návrh zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu“ z 18. júla
2003, predložený predsedom Európskej rady v Ríme (dokument Conv. 850/03),
po úpravách schválený, resp. podpísaný v Ríme v roku 2004. Návrh Ústavnej
zmluvy v Čl. 3 pojednáva o cieľoch únie a v bode 4 uvádza, že: „únia presadzuje
a podporuje svoje hodnoty a záujmy vo vzťahoch so širším svetom. Prispieva k
mieru a bezpečnosti, trvalo udržateľnému rozvoju zeme, k stabilite a vzájomnému
rešpektovaniu sa národov a vzájomne výhodnému obchodu, vykoreneniu chudoby
1
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003, s. 451 a ďalšie
2
Novela k Ústave Slovenskej republiky z 23.2.2001
6

Politické vedy / štúdie
a ochrany ľudských práv a najmä práv detí, ako aj k prísnemu dodržiavaniu
a rozvoju medzinárodného práva vrátane rešpektovania zásad Charty organizácie
Spojených národov“ 3
Ciele únie, medzi ktorými má čestné miesto aj prísne dodržiavanie a rozvoj
medzinárodného práva a zvlášť rešpektovanie zásad Charty OSN, majú veľký
význam v súčasnom svete. Zdôrazňujú úlohu zásad Charty OSN, teda najmä Čl.
2 Charty, kde sú zásady formulované a potvrdzujú úlohu zásad medzinárodného
práva, pretože zásady Charty OSN sú jeho neoddeliteľnou súčasťou.
Medzinárodné zmluvy Európskych spoločenstiev (ES) tvoria primárne právo
EÚ. Na základe medzinárodného práva sú koncipované všetky zakladajúce akty,
či už Parížska zmluva (o zriadení ESUO), Rímske zmluvy (o zriadení EHS a o
zriadení EUROATOMU),
Dohovor o niektorých orgánoch, spoločných pre európske spoločenstvá,
Zlučovacia zmluva (Dohovor o zriadení jednej veľkej rady a jednej komisie pre
všetky tri spoločenstvá), Jednotný Európsky akt, Maastrichtská zmluva o Európskej
únii, Amsterdamská zmluva o revízii zriaďovacích zmlúv a Maastrichtskej zmluvy
o EÚ, ako aj zmluva z Nice. Ústavná zmluva, zakladajúca Ústavu pre Európu je
tiež koncipovaná na základe medzinárodného práva.
Na základe zriaďovacích zmlúv sa prijímajú legislatívne akty orgánov
spoločenstva a ide o tzv. sekundárne právo (nariadenia, smernice, rozhodnutia,
doporučenia a stanoviská). Názvy týchto legislatívnych aktov sa zmenia v zmysle
Návrhu ústavnej zmluvy (pozri Čl. 32 -Právne akty únie). Sekundárnym právom
EÚ sa v tejto štúdii zaoberať nebudeme.
V literatúre o práve ES sa stretávame s tvrdením, že Európsky súdny
dvor môže cestou zovšeobecnenia formulovať všeobecnú zásadu, ktorá je
vytvorená zo spoločných rysov právnych poriadkov členských štátov. Ide teda
o všeobecné právne zásady v európskej dimenzii. Niekedy sú označované ako
3
Návrh zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu, predložený predsedom Európskej Rady v Ríme 18. júla 2003, Conv. 85/03, s. 6
7

Politické vedy / štúdie
jeden z prameňov práva ES. Súdny dvor niekedy deklaruje a formuluje zásady,
prípadne ich všeobecnou činnosťou vytvára. 4
Myšlienka o všeobecných právnych zásadách práva ES/EÚ je cenná aj
z hľadiska úvah o všeobecných právnych zásadách, uznaných civilizovanými
národmi, ako to uvádza citovaný Čl. 38 Štatútu Medzinárodného súdneho dvora.
Takéto všeobecné právne zásady majú význam aj z hľadiska úlohy rozširujúcej sa
EÚ v medzinárodných vzťahoch. Ako zásady sa uvádzajú, napr. zásady právnej
istoty, zásada rovnosti, zásada legitímneho očakávania (legitimate expectationis),
a ďalšie 5 , ktoré spomína napr. A. Tokár.
Právna veda a jej reprezentanti sa z hľadiska zmien vo vnútri štátov, ktoré nastali
pod vplyvom medzinárodných zmien, zaoberali a zaoberajú úlohou a významom
právnych princípov, zásadami tvorby, výkladom i aplikáciou medzinárodného
práva. 6 Zásadami medzinárodného práva sa však nezaoberala.
Otázka zásad medzinárodného práva súvisí všeobecne s prameňmi
medzinárodného práva. Tieto zásady sa prelínajú, o čom štúdia pojednáva
v ďalšej časti. Otázka súvisí aj s dejinami medzinárodného práva a jeho vedy, s
jeho tvorbou, rozvojom i kodifikáciou. Teória pritom nedefinovala priamo pramene
medzinárodného práva, ani všetky jeho zásady. Vychádzať budeme teda z teórie
práva ako samostatného vedného odboru. Známy český teoretik J. Boguszak
4
Týč, V.: Základy práva evropských společenství. Linde, Praha 2000, s. 48 a ďalšie
Tokár, A.: Všeobecné právne zásady práva ES/EÚ. In: Európske právo na Slovensku (právny rozmer
členstva Slovenskej republiky v Európskej únii) nadácia Kaligram, 202 s.
Autor sa zaoberá zložitosťou tohto problému a prikláňa sa k názoru, že za všeobecné zásady práva
ES/EÚ sa považujú tie zásady, ktoré sú alebo uvedené v základných zmluvách alebo ich vytvoril počas
svojej činnosti Európsky súdny dvor. Tvrdí medzi iným, že všeobecné zásady kontinentálneho práva,
teda pôvodne nepochádzajú z medzinárodného práva, sú takpovediac „filtrované“ formou porovnávania
jednotlivých úprav z vnútroštátneho práva členských štátov. Vychádza zo zásadného rozhodnutia ESD Van
gen en Loos, keď súd konštatoval, že komunitárne právo predstavuje osobitný systém medzinárodného
práva (s. 174-175). Rozoberá potom zásadu subsidiarity a proporcionality ako inštitucionálne zásady,
a zásadu právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní i zásadu diskriminácie.
Problematikou sa zaoberá v rozsiahlej štúdii aj P. Colotka, pozri osobitne bod – všeobecné právne
zásady s. 97-99. Colotka, P.: Systém inštitúcií EÚ a prameňov európskeho práva, In: Európske právo
na Slovensku, nadácia Kaligram 2002, s. 54 a ďalšie.
5
Týč, V.: C. d.; Tokár, A.: C. d.; Colotka, P.: C. d..
6
Svedectvom toho bola napríklad aj vedecká konferencia usporiadaná Ústavom štátu a práva v roku 2003, a z tejto konferencie
boli uverejnené materiály v č. 3 a 4 v roku 2003 v časopise Právny obzor. Pozn. aut..
8

Politické vedy / štúdie
píše, že: „v tradičnom chápaní rozumieme právnymi princípmi pravidlá relatívne
vysokého stupňa všeobecnosti, ktoré sú explicitné alebo implicitné alebo ako
„communis opinion doctorum“ imanentné danému právu, právnemu odvetviu
alebo právnemu inštitútu“. Autor ďalej tvrdí, že sú spoločné právu rôznych krajín
daného typu právnej kultúry. Obvykle nestrácajú platnosť počas zmien druhých
konkrétnejších právnych noriem, s ktorými sú späté pri aplikácii. 7
Podľa teoretika Z. Kühna, možno právny princíp vymedziť nasledovne:
1. Ide o pravidlo, ktoré je možné vyjadriť vo forme kondicionálnej vety.
2. Ide o štandard tvoriaci základ tej časti práva, ku ktorej prislúcha (napr.
základ určitého inštitútu, odvetvia) alebo v prípade všeobecných právnych
princípov tvoriaci základ právneho poriadku ako významového celku.
3. Ide o pravidlá mimoriadnej dôležitosti z hľadiska tej časti práva, ku ktorej
prislúchajú napr. z hľadiska právneho poriadku ako celku.
4. Ide o pravidlá vysokého stupňa všeobecnosti.
5. Obvykle vyjadruje vyššiu hodnotu právneho poriadku 8
Upozorňujeme, že Bogusakova definícia je stručnejšia, ale vyjadruje podstatu
právneho princípu a jeho črty. Obe definície sú podnetné. Môžeme dodať, že podľa
Z. Kühna, všeobecný právny princíp môže pôsobiť ako autorizovaný prameň
práva, nie je však dôsledkom právneho poriadku, ale jeho predpokladom.
Podľa niektorých autorov, napr. autorov správy ILA z roku 2000 9 , sa
rozoznávajú viaceré kategórie nepísaného práva odlišného od medzinárodného
práva obyčajového. Podľa nich existujú určité princípy medzinárodného
nepísaného práva, ktoré sú axiómou.
Všeobecné právne princípy nemajú menšiu relevanciu ako medzinárodné
zmluvy a obyčaje, lebo dikcia Čl. 38 Štatútu Medzinárodného súdneho dvora
uvádza medzinárodnú zmluvu, medzinárodnú obyčaj a všeobecné právne
princípy ako zdroje, ktoré má Dvor použiť a ako podporné prostriedky rozsudky
medzinárodných tribunálov a doktrínu. Hoci na druhej strane sa uvažuje
7
Boguszak, J.: Pojetí, druhy a význam právních princípu. In: Právny obzor č. 3/2003, s. 241
8
Kühn, Z.: Aplikace práva v složitých případech. (K úloze právních princípů v judikatúře). Karolínum, Praha 2002, s. 36
9
International law asociation, Committe on Formation of Customary (general) International law 2000: Final Report of the
Committe: Statement of Principles Applicable to the Formation of General Customary Interantional Law. In: The International
Law Association. Report of the Sixty-ninth Conference, ILA, London 2000
9

Politické vedy / štúdie
o všeobecných právnych princípoch ako o neautonómnych zdrojoch právne
relevantnej informácie. 10
Tieto neautonómne zdroje môžu však pôsobiť ako autonómny prameň práva,
t. j. ako medzinárodné zmluvy a medzinárodná obyčaj, ak medzinárodná zmluva
alebo medzinárodná obyčaj danú otázku nereguluje. Táto konštrukcia je logickým
dôsledkom koncepcie prameňov práva podľa Čl. 38 Štatútu Medzinárodného
súdneho dvora z hľadiska tohto autora. 11
Boguszakova defi nícia je zaujímavá aj pre naše účely, a to najmä preto,
lebo ako ukážeme v ďalšom výklade, môže sa vzťahovať na ten druh prameňov
medzinárodného práva, ktoré uvádza Štatút Medzinárodného súdneho dvora v Čl.
38 ods. 1 písmeno c, ktorý hovorí o všeobecných právnych zásadách, uznaných
civilizovanými národmi. Poznamenávame, že budeme používať slovo zásada
namiesto slova princíp, prípadne ich budeme zamieňať. Spomenutý článok Štatútu
sa považuje v teórii za nepriamu defi níciu prameňov medzinárodného práva.
Osobitosťou prameňov medzinárodného práva, resp. zásad medzinárodného
práva je práve skutočnosť, že za ne sa považujú aj všeobecné právne
zásady, teda vnútroštátne právne zásady popri medzinárodných zmluvách
a medzinárodnom obyčaji ako hlavných prameňoch. Ďalšími prameňmi sú
rozhodnutia medzinárodných orgánov. Článok 38 uvádza ako pomocné
pramene medzinárodného práva súdne rozhodnutia a náuku najvýznamnejších
predstaviteľov. 12
Pre úplnosť výkladu uvedieme ďalšie názory. Pod termínom všeobecné
právne zásady, ktorý je známy v doktríne i v praxi sa niekedy chápu všeobecné
zásady, princípy ako právne idey.
Napríklad podľa Inštitútu medzinárodného práva platil názor, že v rezolúciách
VZ OSN termín princíp, zásada môže mať rôzny význam, najmä ako:
a) právny alebo neprávny princíp;
b) norma najvyššieho poriadku;
c) norma tvoriaca konkrétne pravidlá;
d) norma dôležitá pre ciele rezolúcie;
10
Pozn. aut.
11
Azud, J.: Pramene medzinárodného práva. Rigorózna práca PF UK Bratislava, 2004, s. 83-84
12
Pozri: Štatút medzinárodného súdneho dvora. In: Charta OSN (Slovak), New York 1950
10

Politické vedy / štúdie
e) cieľ, ktorý sa má dosiahnuť, požiadavka v právnej alebo inej politike;
f) vedúce pravidlo výkladu.
Takéto poňatie poukazuje na názorovú nejednotnosť, resp. aj zložitosť
v chápaní termínu princíp, resp. zásada. V teórii sú aj oponenti o záväznosti
zásad. Časť literatúry uvádza, ako napr. prof. G. Schwanzenberg napísal v roku
1960, že nakoľko základné princípy sa javia skôr abstrakciami, vyplývajúcimi
z noriem medzinárodného práva, nie sú samé o sebe, ak neboli zahrnuté do
medzinárodného práva cestou troch právotvorných procesov. 13
Z judikatúry možno pripomenúť rozhodnutie Stáleho dvora medzinárodnej
spravodlivosti vo veci Lotus, podľa ktorého výraz princípy medzinárodného práva
ako sa zvyčajne používa, môže značiť skôr medzinárodné právo ako sa používa
medzi štátmi.
V teórii sa za formálne pramene medzinárodného práva považujú
- medzinárodné zmluvy, medzinárodná obyčaj, záväzné rozhodnutia
medzinárodných orgánov a organizácií, napr. rozsudky arbitrážnych a súdnych
orgánov, rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN (opatrenia podľa 7 kapitoly Charty
OSN). Prípadne boli nimi v minulosti aj vnútroštátne akty, napr. britský kódex
signálov pre bezpečnosť národnej plavby z roku 1857. 14 Za vnútroštátne akty
možno považovať aj všeobecné právne zásady.
Medzi všeobecné pravidlá medzinárodného práva, spomínané aj v novele
Ústavy SR, Čl. 1 ods. 2, patria viaceré druhy. Náuka ich člení podľa rôznych
kritérií a spôsobov:
1) podľa spôsobu vzniku a formy existencie,
2) podľa obsahu,
3) podľa doby platnosti,
13
Schwanzenberg, G. In: O Connell, P. D.: International Law. Stevens and Sons, London 1970
14
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003; ako aj ďalšia slovenská, česká a zahraničná literatúra napr.
Tomko, J. a kol.: Medzinárodné právo verejné. Orbis, Bratislava 1988; Klučka, J.: Medzinárodné právo verejné. Iura Edition,
Bratislava 2004, s. 100-133; Mráz, S. – Poredoš, F. – Vršanský, P.: Medzinárodné právo verejné. Učebné texty PF UK,
Bratislava 2003, s. 20-29. Z českej literatúry: David, V. a kol.: Mezinárodní právo veřejné. Karolínum, Praha 2004, s. 113-120;
Malenovský, J.: Mezinárodní právo veřejné – doplněk. Masarykova univerzita, Brno 1993; Potočný, M.: Mezinárodní právo
veřejné. Orbis, Praha 1978. Zo zahraničnej literatúry: O Connell, P. D.: International Law. London Stevens and sons 1970;
Hankin – Schachter – Pugh - Smith: International Law. Cases and materials. West publishing co., St. Paul Minnesotta 1993;
Verdross, A.: Völkrrecht. Springervfelraght, Wien 1955; ruský preklad Meždunarodnoje právo. IIL, Moskva 1959, s. 160-168;
Lukašuk, I. I.: Meždunarodnoje právo. Izdateľstvo Beg, Moskva 1997, s. 246-288.
11

Politické vedy / štúdie
4) podľa právnej záväznosti,
5) podľa stupňa zovšeobecnenia,
6) podľa rozsahu platnosti a významu.
Pozornosť je potrebné venovať najmä stupňu zovšeobecnenia právnej sily.
Podľa stupňa zovšeobecnenia práv a povinností, obsiahnutých v pravidlách možno
tieto pravidlá členiť na zásady a normy. Zásady obsahujú všeobecné pravidlá a
povinnosti, normy obsahujú konkrétne práva a povinnosti účastníkov. Niektorí
autori však nepoužívajú termín pravidlá medzinárodného práva ako všeobecnejší
a nadriadený zásadám a normám, ale hovoria o normách v širšom a užšom
význame. Medzi normy v širšom význame zaraďujú zásady. Zovšeobecnenie
konkrétnych pravidiel môže byť výsledkom generalizácie formálne právnych zásad.
Zásady možno vyjadriť ako všeobecné, všeobecnejšie alebo najvšeobecnejšie.
V literatúre sa uvádza príklad - pravidlo imunity štátu je všeobecnou zásadou.
Pravidlo rovnosti štátov je všeobecnejšou zásadou, lebo okrem pravidla imunity
štátu vyjadruje vo všeobecnejšom význame aj obsah ďalších konkrétnych pravidiel
i zásad medzinárodného práva, napr. zásadu rovnoprávnej účasti štátov na
medzinárodných konferenciách, medzinárodných dohodách, rovnaké postavenie
voči iným štátom pri uzatváraní medzinárodných zmlúv, alebo zásad rovnakého
postavenia podľa diplomatického protokolu.
Pravidlo suverenity štátu vzhľadom na predchádzajúce zásady - zásadu
imunity štátu a zásadu rovnosti štátov - je najvšeobecnejšou zásadou, lebo okrem
už spomínaných vyjadruje ešte mnoho ďalších zásad a pravidiel medzinárodného
práva, napr. zásadu územnej nezávislosti a zvrchovanosti, zásadu slobodného
zaobchádzania s prírodnými zdrojmi a bohatstva atď..
Zásada môže vzniknúť skôr, ako došlo k podrobnej úprave určitej kategórie
medzinárodných vzťahov pomocou konkrétnych noriem. Túto tézu možno
ilustrovať napr. na zásade spoločného dedičstva ľudstva, pokiaľ ide o morské
dno a jeho podzemie z roku 1970.
Valné zhromaždenie OSN ju prijalo ako zásadu a všeobecné pravidlo pre
prieskum a ťažbu bohatstva na morskom dne a v jeho podzemí pod šírym morom
za hranicami národnej
12

Politické vedy / štúdie
jurisdikcie. Na konferencii o morskom práve roku 1982, VZ OSN prijalo túto
zásadu (aj v dohovore o morskom práve) už v medzinárodnej zmluve, resp. vo
forme zásady vyjadrenej v medzinárodnej zmluve.
Táto myšlienka sa týka aj ďalších prípadov a oblastí, napr. zásady mierového
využívania kozmického priestoru, prijatej v Deklarácii zásad pre výskum
a využívanie kozmického priestoru z roku 1963 VZ OSN, ktorá sa vyjadrila
zmluvno-právne v Kozmickej zmluve z roku 1967.
Treba dodať, že všeobecné zásady medzinárodného práva sú zásady, ktoré
sú uznané a uznávané celým medzinárodným spoločenstvom, napr. zásada
neintervencie, zásada slobody šíreho mora, zásada mierového využívania
kozmického priestoru a nebeských telies, zásada mierového využitia Antarktídy.
Niektoré z ich sa uplatňujú iba v určitej oblasti medzinárodných vzťahov, napr.
zásada diplomatickej imunity, zásada neprisvojovania si nebeských telies
v kozme. Iné všeobecné zásady platia vo všetkých oblastiach medzinárodných
vzťahov a označujú sa preto za základné zásady medzinárodného práva. Podľa
teórie možno hodnotiť ich funkcie a úlohu, lebo vyjadrujú najdôležitejšie funkcie
medzinárodného práva, mier a medzinárodnú bezpečnosť štátov, ochranu
ľudských práv a slobôd a medzinárodnú spoluprácu i ďalšie úlohy. Predstavujú
riadiace pravidlá súčasného systému všeobecného medzinárodného práva a tvoria
do istej miery jeho ústavu – Ústavu súčasného medzinárodného spoločenstva
– a je dôležité, že mnohé z nich majú kogentnú povahu a sú nadradené ostatným
pravidlám. Preto ich možno považovať za základné zásady medzinárodného
práva.
Pre formuláciu kogentných pravidiel (imperatívne a donucovacie normy) mal
rozhodujúci význam Viedenský dohovor o zmluvnom práve z roku 1969, podľa
ktorého sa za kogentné pravidlá pokladajú také pravidlá, ktoré slúžia celému
medzinárodnému spoločenstvu ako normy, od ktorých sa nemožno odchýliť. 15
Prof. Oppenheim za takéto kogentné normy považuje tie, ktoré zakazujú
také kriminálne akty, akými sú obchod s otrokmi, pirátstvo alebo genocída,
agresia, zachovávanie ľudských práv, rovnosť štátov, zásada sebaurčenia. Tvrdí,
že úplný obsah kategórie jus cogens sa vypracuje v praxi štátov a jurisprudencii
medzinárodných tribunálov.
15
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003, s. 73
13

Politické vedy / štúdie
Medzinárodný súdny dvor pokladá základné zásady za kategóriu inej úrovne
akými sú jednoduchá obyčaj a normy. Ďalší autori opísali zásady - suverénna
rovnosť, politická nezávislosť, územná integrita - ako kategórie axiologickej alebo
konštitucionálnej povahy. Prof. Schachter ich charakterizuje ako autoritatívne
pre inherentnú nevyhnutnosť pluralistickej spoločnosti, ako implicitné, vyjadrené
v rôznych deklaráciách základných práv štátov a v zásadách Charty OSN. Podľa
neho, Deklarácia zásad medzinárodného práva z roku 1970 je tiež vyhlásenie
základných zásad vyššej normy. Za takú kategóriu sa považuje aj Čl. 103 Charty
OSN v prípadoch kolízie medzi záväzkami podľa dohody a záväzkami Charty OSN.
Medzinárodné dohody, ktoré sú v rozpore s Chartou OSN sú nulitné, alebo podľa
niektorých, Čl. 103 je skôr kompetentnostná klauzula a vyššia norma porovnateľná
s peremptory norm. Stretávame sa tu s určitou hierarchiou zásad, noriem medzi
normou obyčajnou, vyššou a kogentnou normou. 16
Kogentné pravidlá môžu byť vyjadrené vo všeobecne uznaných
medzinárodných obyčajoch alebo v kolektívnych právotvorných medzinárodných
dohovoroch, takých ako bol napr. Briand-Kelloggov pakt z roku 1928, Charta OSN
z roku 1945 a ďalšie. Majú povahu jus cogens, napr. kogentný zákaz hrozby
a použitia sily, zákaz útočnej vojny, podľa Čl. 2 ods. 4 Charty OSN. Je potrebné
dodať, že v teórii i praxi sú rôzne názory na to, ktoré zásady sa majú zaradiť
medzi tie základné zásady medzinárodného práva, ktoré sú kogentné. Jedná sa
o zásady, ktoré sú neodvoditeľné od iných.
II. Uplatňovanie zásad medzinárodného práva v konkrétnych
situáciách
Bez ohľadu na doktrinálne predstavy a prípadné spory, členské štáty OSN
v priebehu rozvoja a kodifi kácie medzinárodného práva zaradili do Deklarácie
zásad medzinárodného práva, týkajúcich sa priateľských vzťahov a spolupráce
štátov niekoľko základných zásad, ktoré sú rozvinutím a spresnením zásad Čl.
2 Charty OSN. Podľa zásad členovia OSN budú konať, sledujúc ciele vyhlásené
v prvom článku Charty OSN.
16
Lauterpacht, H.: In: Schachter, O.: International Law in theory and practice. Niehoff publication, Norwel, M.A., Boston
1991
14

Politické vedy / štúdie
Treba dodať, že poradie týchto zásad oproti ich zaradeniu v Čl. 2 Charty
OSN 17 bolo v Deklarácii zmenené, zrejme z hľadiska významu.
Zásada zákazu hrozby a použitia sily v medzinárodných vzťahoch sa
zaradila medzi už prijaté zásady na prvé miesto. Súvisí to s cieľmi OSN, ktorá
deklaruje ako svoju prvoradú úlohu zachovať medzinárodný mier a bezpečnosť
a pre tento cieľ robiť účinné kolektívne opatrenia, aby sa predišlo ohrozeniu
mieru. Súvisí to aj s Preambulou Charty OSN. V prvých slovách sľubuje uchrániť
budúce pokolenia pred hrôzou vojny, ktorá dvakrát v priebehu 20. storočia priniesla
ľudstvu nevysloviteľné strasti. Táto zásada sa nazýva tiež zásadou nepoužitia
sily v medzinárodných vzťahoch.
Význam tejto zásady je mimoriadny. Je však pomerne novou zásadou
medzinárodného práva. Na začiatku 20. storočia medzinárodné právo priznávalo
štátu používať silu a to aj ozbrojené násilie pre mocenské ciele bez ohľadu na to,
či to bolo z formálneho hľadiska správne alebo zavrhnutiahodné (jus ad bellum).
Pakt Spoločnosti národov síce obmedzoval vojnu tak, že „vojna, vyjmúc prípady
v Pakte Spoločnosti národov výslovne uvedené, je dovolená.“ Až v Parížskom
pakte (Briand-Kelloggov pakt) z roku 1928 sa zmluvné strany slávnostne menom
svojich národov zaviazali, že odsudzujú vojnu ako prostriedok na vyriešenie
medzinárodných nezhôd a zriekajú sa jej ako prostriedku národnej politiky vo
svojich vzájomných vzťahoch (Čl. 1 paktu). Z hľadiska medzinárodného práva,
Parížsky pakt znamená radikálny obrat pokiaľ ide o právne hodnotenie použitia
sily, teda vojny. Ešte zásadnejší obrat nastal prijatím Charty OSN z roku 1945,
ktorá v Čl. 2 ods. 4 stanovila zásadu, že všetci členovia organizácie Spojených
národov sa vystríhajú vo svojich medzinárodných stykoch hrozby alebo použitia
sily oproti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu ako aj
každého iného spôsobu, nezlučiteľného s cieľmi Organizácie spojených národov.
Zakázalo sa teda nielen použitie sily, ale aj hrozba silou. Znenie tejto zásady je
v Deklarácii zásad uvedené nasledovne:
„Každý štát je povinný zdržať sa vo svojich medzinárodných vzťahoch hrozby
silou alebo použitia sily tak proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti,
ako aj akýmkoľvek iným spôsobom nezlučiteľným s cieľmi Organizácie spojených
národov. Hrozba silou alebo použitie sily je narušením medzinárodného práva a
17
Pozri článok 2 Charty OSN.
15

Politické vedy / štúdie
Charty Organizácie spojených národov, nikdy nemôžu byť použité ako prostriedok
na riešenie medzinárodných otázok.“
„Útočná vojna je zločinom proti mieru a nesie so sebou zodpovednosť podľa
medzinárodného práva. V súlade s cieľmi a zásadami Organizácie spojených
národov, štáty sú povinné zdržať sa propagandy útočnej vojny.
Každý štát je povinný zdržať sa hrozby silou alebo použitia sily s cieľom
porušenia existujúcich medzinárodných hraníc iného štátu alebo akéhokoľvek
prostriedku na riešenie medzinárodných sporov, vrátane územných sporov a
otázok, týkajúcich sa štátnych hraníc.
Každý štát je taktiež povinný zdržať sa hrozby silou alebo použitia sily s cieľom
narušenia medzinárodných demarkačných línií, ako sú línie prímeria stanovené
medzinárodnou dohodou alebo zodpovedajúce medzinárodnej dohode, keď je
daný štát stranou alebo ktorú je na akomkoľvek inom základe povinný rešpektovať.
Nič z toho, čo bolo uvedené, nemôže byť vysvetľované ako porušujúce pozície
strán, pokiaľ ide o štatút a účinky stanovenia takýchto línií s ich zvláštnym režimom
alebo ako porušujúce ich dočasný charakter.
Štáty sú povinné zdržať sa represívnych činov, spojených s použitím sily.
Každý štát je povinný zdržať sa akejkoľvek násilnej činnosti zbavujúcej
národy, o ktorých sa hovorí v zásade rovných práv a sebaurčenia, ich práva na
sebaurčenie, slobody a nezávislosti.
Každý štát je povinný zdržať sa organizovania alebo podpory organizovania
neregulárnych ozbrojených síl alebo ozbrojených bánd, vrátane žoldnierov, za
účelom vtrhnutia na územie iného štátu.
Každý štát je povinný zdržať sa organizovania, podnecovania, podporovania
alebo účasti na občianskej vojne alebo teroristických činoch v inom štáte alebo
prevádzania organizovanej činnosti na vlastnom území, namierenej k takýmto
činom, ak činy uvedené v tomto odseku, sú spojené s hrozbou sily alebo s
použitím sily.
Územie štátu nemôže byť predmetom vojenskej okupácie, ktorá je výsledkom
použitia sily v rozpore s ustanoveniami Charty. Územie štátu nemôže byť získané
iným štátom ako výsledok hrozby silou alebo použitia sily. Žiadne územné zisky,
ktoré sú výsledkom hrozby silou alebo použitia sily, nemôžu byť uznávané zákonmi.
Nič z toho, čo bolo uvedené, nemôže byť vysvetľované ako porušujúce:
16

Politické vedy / štúdie
a) ustanovenie Charty alebo akejkoľvek medzinárodnej dohody uzavretej
do prijatia Charty a platnej podľa medzinárodného práva;
b) splnomocnenie Bezpečnostnej rady v súlade s Chartou.
Všetky štáty sú povinné starostlivo viesť jednanie s cieľom skorého
uzavretia všeobecnej zmluvy o všeobecnom a úplnom odzbrojení pod účinnou
medzinárodnou kontrolou, a snažiť sa prijať príslušné opatrenia na zníženie
medzinárodného napätia a posilnenie dôvery medzi štátmi.
Všetky štáty budú poctivo na základe všeobecne priznaných zásad a noriem
medzinárodného práva plniť svoje záväzky v záujme podpory medzinárodného
mieru a bezpečnosti, a snažiť sa zvýšiť účinnosť bezpečnostného systému
Organizácie spojených národov, založeného na Charte.
Nič z toho, čo bolo uvedené, nemôže byť vysvetľované ako akýmkoľvek
spôsobom rozširujúce alebo obmedzujúce sféru pôsobnosti ustanovenia Charty
okrem prípadov, keď použitie sily je zákonné“. 18
Ako ochrana štátu proti ozbrojenému útoku zostalo právo na individuálnu
alebo kolektívnu sebaobranu, ktoré musí potvrdiť Bezpečnostná rada OSN (Čl.
51 Charty OSN). Neskôr sa defi noval aj ozbrojený útok a agresia. Rezolúciou
Valného zhromaždenia OSN z roku 1974 bola prijatá defi nícia agresie, ktorú
pripravil Osobitný výbor OSN pre defi novanie agresie. 19
Na druhom mieste Deklarácie zásad medzinárodného práva sa uvádza
Zásada mierového riešenia medzinárodných sporov a povinnosť štátov
riešiť ich tak, aby nebol ohrozený medzinárodný mier, bezpečnosť ani
spravodlivosť.
Ďalšie zásady sú nasledovné:
- Zásada povinnosti štátov nezasahovať do vnútornej právomoci ktoréhokoľvek štátu;
- Zásada povinnosti štátov navzájom spolupracovať;
- Zásada rovných práv a práva národov na sebaurčenie;
- Zásada zvrchovanej rovnosti štátov;
- Zásada povinnosti štátov svedomito plniť medzinárodné záväzky (zásada pacta sunt
servanda).
18
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003
19
Podpredsedom tohto výboru bol československý delegát, autor tejto štúdie, J. Azud (Pozn. red.).
17

Politické vedy / štúdie
Zásadu pacta sunt servanda považuje napr. H. Kelsen, autor čistej teórie
práva, za základnú normu medzinárodného práva. Vyjadruje zásadu, že je
základným predpokladom celého obyčajového práva a zaväzuje štáty plniť
záväzky.
Komplex týchto zásad treba doplniť ešte o mimoriadne významnú zásadu, t. j.
Zásadu práva na život v mieri ako základnej zásady súčasného medzinárodného
práva. 20
Popri týchto zásadách, ktoré možno považovať za základné, niektorí autori
dedukovali z analýzy medzinárodných zmlúv a praxe štátov ďalšie zásady
medzinárodného práva.
Z hľadiska univerzálnosti OSN, napriek istej kritike jej činnosti a postavenia
v súčasnom svete i Charty OSN, ide o Zásadu odzbrojenia, ktorá sa odvodzuje
najmä z Čl. 11 Charty OSN. Podľa uvedeného článku, Valné zhromaždenie
môže študovať všeobecné zásady spolupráce pre zachovanie medzinárodného
mieru a bezpečnosti, vrátane zásad o odzbrojení a úprave zbrojenia, a môže
robiť odporúčania o týchto zásadách členom Organizácie, bezpečnostnej rade
alebo obom súčasne. Vieme, že OSN urobila mnoho pre prijatie príslušných
medzinárodných dohôd o obmedzení zbrojenia a odzbrojení. Zásluhu na
to v období bipolarity majú najmä USA a ZSSR. Normatívny obsah zásady
odzbrojenia spočíva v tom, že obsahuje povinnosť štátov usilovať sa a rokovať
s ostatnými štátmi o úprave zbrojenia a odzbrojení. Tieto otázky sú aktuálne aj
pre súčasnosť.
Ak sa má vychádzať zo zásady zvrchovanej rovnosti štátov, podľa Čl. 2 ods.
1, a ak kolektívna, globálna bezpečnosť je spoločná a nedeliteľná, a ak sa má
zaručiť bezpečnosť všetkých štátov spoločne i jednotlivo, vyplýva z tézy o takto
chápanej bezpečnosti logicky aj Zásada rovnakej bezpečnosti. Zároveň ako
jej dôsledok, sa sformulovala Zásada rozumnej obrannej dostatočnosti,
ktorá znamená takú úroveň a charakter vojenského potenciálu aj štátov, aby
zaručovala ich bezpečnosť, ale zároveň aby nemohla byť ohrozená bezpečnosť
iných štátov. Vzťahuje sa k obrane a nie k útoku, čo by mohlo znamenať vyššiu
bezpečnosť vzájomne závislého sveta, ktorý ohrozovalo a ohrozuje najmä jadrové
20
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003, s. 94
18

Politické vedy / štúdie
nebezpečenstvo a nebezpečenstvo chemických a bakteriologických, či iných
zbraní hromadného ničenia. 21
K týmto zásadám treba osobitne pridať nové zásady - tzv. soft law, ktoré
boli prijaté v Deklarácii zásad vzťahov, v roku 1975 v Záverečnom akte KBSE
v Helsinkách. Neskôr tieto zásady prevzali členské štáty OBSE.
Jedná sa o zásady:
1) Zásada neporušiteľnosti hraníc;
2) Zásada územnej celistvosti štátov;
3) Zásadu rešpektovania ľudských práv a základných slobôd vrátane
slobody.
Celá Deklarácia obsahuje 10 zásad. Neuvedených 7 je totožných zo
zásadami, vyjadrenými v Článku 2 charty OSN. Tri zásady Deklarácie, ktoré sme
citovali, vyplývajú tiež zo zásad Charty OSN, najmä zo Zásady zákazu hrozby
a použitia sily (Čl. 2 ods. 4) a Článku 1 ods. 3 – posilňovanie úcty k ľudským
právam a základným slobodám.
Niektorí autori uvádzajú osobitne všeobecné zásady medzinárodného práva,
upravujúce správanie sa štátov v medzinárodných vzťahoch vo svojich systémoch.
E. J. de Arachega, člen Komisie OSN pre medzinárodné právo a predseda
Medzinárodného súdneho dvora, medzi takéto zásady zaraďuje zásadu Zákazu
hrozby a použitia sily, Zásadu rovnoprávnosti a sebaurčenia národov a Zásadu
neintervencie. 22
K zásade uvedenej na prvom mieste Deklarácie zásad, sme sa už vyššie
vyjadrili.
Zásada mierového riešenia medzinárodných sporov (Čl. 2 ods. 3 Charty
OSN) je rozpracovaná v Deklarácii zásad medzinárodného práva z roku 1970.
Bola prijatá Valným zhromaždením OSN a ďalej rozvinutá v osobitnej Deklarácii
o mierovom riešení medzinárodných sporov (Manilská deklarácia) prijatá VZ
OSN 15.12.1982 (dokument A/Res 37/10). Je široko koncipovaná, vychádzajúc
z ďalších skúseností OSN a štátov v oblasti medzinárodných vzťahov. V roku
1989 sa VZ OSN touto zásadou zaoberalo a prijalo Deklaráciu o predchádzaní
sporom a situáciám, ktoré by mohli ohroziť medzinárodný mier a bezpečnosť,
21
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003, s. 104
22
De Arechega, E. J.: Sovremennoje meždonarodnoje pravo IIL. Progres, Moskva 1983, s. 137-157
19

Politické vedy / štúdie
a o odstraňovaní takýchto sporov a situácií, ako aj o úlohe OSN v tejto oblasti.
(A/Res/43/89). 23
Plné znenie Zásady mierového riešenia medzinárodných sporov je, že štáty
budú riešiť svoje medzinárodné spory mierovými prostriedkami tak, aby ani
medzinárodný mier a bezpečnosť, ani spravodlivosť neboli ohrozené Čl. 2 ods.
3 Charty OSN a je fi xovaná v Deklarácii z roku 1970:
„Každý štát rieši svoje medzinárodné spory s inými štátmi mierovými
prostriedkami tak, aby ani medzinárodný mier a bezpečnosť, ani spravodlivosť
neboli ohrozené.
Preto sa štáty musia usilovať o rýchle a spravodlivé riešenie svojich
medzinárodných sporov cestou rokovania, vyšetrovania, sprostredkovania,
uzmierenia, arbitráže, súdneho konania, obracaním sa na regionálne orgány alebo
dohody, alebo inými mierovými prostriedkami podľa ich voľby. Pri hľadaní takého
riešenia sa strany dohodnú na mierových prostriedkoch, ktoré by zodpovedali
okolnostiam a charakteru sporu.
Sporné strany sú povinné v prípade, ak nedosiahli vyriešenie sporu rokovaním
pomocou už uvedených mierových prostriedkov, pokračovať v hľadaní riešenia
sporu inými mierovými prostriedkami, na ktorých sa dohodnú.
Štáty, ktoré sú stranami v medzinárodnom spore, ako aj druhé štáty, zdržia sa
akýchkoľvek činov, ktoré by mohli zhoršiť situáciu tak, že by to ohrozilo zachovanie
medzinárodného mieru a bezpečnosti a budú konať v súlade s cieľmi a zásadami
Organizácie spojených národov.
Medzinárodné spory sa budú riešiť na základe zvrchovanej rovnosti štátov
a v súlade so zásadou slobodnej voľby prostriedkov. Použitie určitej procedúry
riešenia sporu alebo prijatie takejto procedúry, slobodne dohodnutej stranami,
nebude sa posudzovať ako nezlučiteľné so zásadou zvrchovanej rovnosti”. 24
Nové myslenie v medzinárodných vzťahoch vyžadovalo aj nový prístup
Sovietskeho zväzu a iných socialistických štátov k otázke medzinárodného
súdnictva. Týkalo sa to otázky obligatórnej jurisdikcie hlavného orgánu OSN.
Bývalý Sovietsky Zväz, uznal výnosom Prezídia najvyššieho sovietu napr. záväznú
jurisdikciu Medzinárodného súdneho dvora pre určité spory, týkajúce sa ľudských
23
Pozri Rez. VZ OSN, Rez. A/rez. 43/89
24
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003
20

Politické vedy / štúdie
práv. Aj ČSFR začala prehodnocovať obligatórnu jurisdikciu Medzinárodného
súdneho dvora s určitými výnimkami. 25 Slovenská republika tento problém vyriešila
prijatím obligatórnej jurisdikcie Medzinárodného súdneho dvora roku 2003.
Pred formulovaním a prijatím Zásady neintervencie, nezasahovania do
vnútorných vecí štátov v Deklarácii z roku 1970, bola Rezolúciou č. 2131/XX
prijatá Deklarácia o neprípustnosti zasahovania do vnútorných vecí štátov,
ochrane celistvosti a suverenity v roku 1965. Upozornilo sa v nej na súvis Zásady
nezasahovania a sebaurčovacieho práva národov, na nevyhnutnosť plnenia
požiadaviek Deklarácie o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a ľudu. (Rez.
1541/1960). Znenie zásad o neintervencii bolo v oboch rezolúciách v podstate
totožné, avšak Deklarácia zásad medzinárodného práva používa ostrejšie
formulácie, napr. znenie: „odzbrojené zasahovanie a iné formy zasahovania“ sa
nielen „odsudzujú“, ale považujú sa za „porušenie“ medzinárodného práva. 26
Zásada neintervencie vyvoláva určité problémy. Niektoré štáty a časť náuky
sa snaží zdôvodniť oprávnenosť zásady humanitárnej intervencie tvrdením, že
v OSN postupuje prax, vznikajúcej obyčajovej praxe na humanitárnu intervenciu
ako aj to, že právo vzniká z morálky, a že sa má zabezpečiť minimálny štandard
ochrany ľudských práv. 27
Valné zhromaždenie uložilo Osobitnému výboru na preštudovanie aj
dokument: Povinnosť štátov navzájom spolupracovať v súlade s Chartou OSN,
ktorá utvára široký priestor na spoluprácu štátov v medzinárodných vzťahoch.
Realizovanie tejto zásady medzinárodného práva a Charty OSN pomáha plniť
ciele a zásady Charty OSN.
Pojem spolupráce štátov je veľmi široký. Obsahuje dva základné aspekty:
politickú spoluprácu na úseku hospodárskom a sociálnom. Obidva aspekty
sú dôležité, vzájomne sa dopĺňajú a prelínajú. Politická spolupráca implikuje
spoluprácu hospodársku a hospodárska spolupráca pomáha vytvárať podmienky
i pre politickú spoluprácu. Medzinárodná deľba práce v dnešnom relatívne
integrovanom svete vyžaduje medzinárodnú spoluprácu, spoluprácu štátov v
OSN. Ak štáty navzájom spolupracujú, rešpektujúc vzájomne zvrchovanú rovnosť,
nezasahujú do vecí, ktoré patria do kompetencie iného štátu, plnia poctivo záväzky,
25
Pozri Tomka, P.: Vzťah ČSFR k obligatórnej jurisdikcii MSD - tematická úloha 1988, jún 1989. In: Azud, J.: Medzinárodné
právo. Veda SAV, Bratislava 2003
26
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003
27
Azud. J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003
21

Politické vedy / štúdie
ktoré prevzali najmä podľa Charty OSN, nemusia vznikať ani nepokoje, ani spory,
ktoré by mohli ohroziť alebo porušiť medzinárodný mier a bezpečnosť.
Zásada spolupráce štátov už svojou povahou by mala byť východiskom alebo
platformou koncepcie priateľských vzťahov, zamýšľaných Rezolúciou č. 1815/
XVII, dokonca i cieľom, ku ktorému má smerovať úsilie štátov za predpokladu,
že rešpektujú všetky ostatné zásady Charty OSN. Samozrejme, skutočný stav
spolupráce štátov nie je taký ideálny. OSN sa preto rozhodla preskúmať aj túto
zásadu, formulovať jej hlavné znaky, pri zohľadnení politických a hospodárskych
zmien i vedeckého pokroku, ktorý vo svete nastal od prijatia Charty OSN, a
ešte viac zdôraznil dôležitosť cieľov a zásad OSN a ich aplikácie na súčasné
podmienky.
Charta OSN venuje značnú pozornosť zásade spolupráce štátov. Hovorí
sa o nej na viacerých miestach, v preambule, v cieľoch i zásadách, ba venuje
tejto otázke i dve samostatné kapitoly. V preambule sa napr. hovorí o tom, že
sa má pestovať znášanlivosť a žiť spolu navzájom v mieri ako dobrí susedia.
Podľa Čl. 1 ods. 3 sa má uskutočňovať medzinárodná spolupráca riešením
medzinárodných problémov hospodárskeho sociálneho, kultúrneho alebo
humanitného rázu, podporovaním úcty k ľudským právam a základným slobodám
pre všetkých bez rozdielu rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva. Teda nijaká
diskriminácia v medzištátnych hospodárskych vzťahoch, nijaký kolonializmus,
resp. neokolonializmus.
Do kompetencie Valného zhromaždenia podľa Čl. 13 ods. 1 patrí aj podpora
medzinárodnej spolupráce v politickej oblasti, posilňovanie pokroku v rozvoji
medzinárodného práva a jeho kodifi kácie. Tomuto cieľu slúžilo i prerokúvanie
medzinárodných zásad priateľských vzťahov a spolupráce štátov v súlade s
Chartou OSN. Utvárajú sa tak presnejšie právne predpoklady pre politickú
spoluprácu.
Podľa Čl. 13. ods. 2 sa má Valné zhromaždenie starať aj o to, aby sa
podporovala medzinárodná spolupráca na hospodárskom, sociálnom, kultúrnom,
výchovnom a zdravotnom poli, aby sa uľahčilo uskutočňovanie ľudských práv
a základných slobôd pre všetkých bez rozdielu rasy, pohlavia, jazyka alebo
náboženstva. Pre tento cieľ si OSN vytvorila osobitný orgán – Hospodársku
a sociálnu radu (kapitola X. Charty OSN) a stanovila zásady medzinárodnej
hospodárskej a sociálnej spolupráce (kapitola IX. Charty OSN). Bude len vecou
22

Politické vedy / štúdie
OSN, aby problém formulácie spolupráce štátov doriešila z hľadiska zásad a
cieľov OSN. Deklarácia z roku 1970 formulovala zásadu nasledovne: Povinnosť
štátov spolupracovať navzájom v súlade s Chartou
„Štáty sú povinné spolupracovať navzájom, bez rozdielu ich politického,
hospodárskeho a sociálneho zriadenia, v rôznych oblastiach medzinárodných
vzťahov za účelom zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti, a
napomáhať medzinárodnej hospodárskej stabilite a rozvoju, všeobecnému
blahobytu národov a medzinárodnej spolupráci, oslobodenej od diskriminácie
založenej na takýchto rozdieloch.
Za tým účelom :
a) štáty spolupracujú s inými štátmi na zachovaní medzinárodného mieru
a bezpečnosti;
b) štáty spoločne napomáhajú vytvoreniu všeobecnej úcty a rešpektovaniu
ľudských práv a základných slobôd pre všetkých, a odstráneniu všetkých foriem
rasovej diskriminácie a všetkých foriem náboženskej neznášanlivosti;
c) štáty vo svojich medzinárodných vzťahoch v hospodárskej, sociálnej,
kultúrnej, technickej a obchodnej oblasti jednajú v súlade so zásadami zvrchovanej
rovnosti a nezasahovania;
d) členské štáty OSN sú povinné podnikať spoločné a individuálne opatrenia
v súčinnosti s OSN v súlade s príslušnými ustanoveniami Charty.
Štáty spolupracujú v hospodárskej, sociálnej a kultúrnej oblasti, ako i v oblasti
vedy a techniky a spoločne napomáhajú medzinárodnému kultúrnemu rozvoju a
rozvoju v oblasti vzdelania. Štáty spoločne napomáhajú hospodárskemu rastu v
celom svete, najmä v rozvojových krajinách“. 28
O Zásade rovnoprávnosti a sebaurčenia národov sa na zasadaní
Osobitného výboru v roku 1964 ešte nerokovalo. V roku 1966 sa síce o nej
hovorilo, vyjasňovali sa stanoviská, ale k dohode nedošlo. Treba však v tejto
súvislosti povedať, že problém sa predsa len posunul v tom smere, že podľa
Rezolúcie OSN, prijatej na základe česko-slovenského návrhu dňa 30. novembra
1966 o zákaze hrozby silou a použitia sily v medzinárodných vzťahoch, sa
otázka sebaurčenia národov dala do súvisu s touto zásadou. Rezolúcia totiž
medziiným vyhlasuje, že každá násilná akcia, ktorá zbavuje národy pod cudzím
28
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003
23

Politické vedy / štúdie
panstvom i práva na sebaurčenie, slobodu a nezávislosť, je tiež porušením Charty
OSN. Podobné použitie sily s cieľom zbaviť národy ich národnej totožnosti je
porušením ich neodňateľných práv a zásady nezasahovania. Štáty majú urobiť
všetko, aby uľahčili uplatňovanie práva na sebaurčenie národov pod koloniálnym
panstvom.
Zásada rovnakých práv a sebaurčenia národov podľa Deklarácie
„Podľa zásady rovnakých práv a sebaurčenia národov, zakotvenej v Charte,
majú všetky národy právo slobodne si určovať bez zasahovania zvonka svoj
politický štatút a sledovať svoj hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj, a každý
štát je povinný rešpektovať toto právo v súlade s ustanoveniami Charty.
Každý štát je povinný pomocou spoločných a individuálnych akcií uskutočňovať
zásadu rovnakých práv a sebaurčenia národov v súlade s ustanoveniami Charty a
poskytovať pomoc OSN vo výkone jej povinností, uložených Chartou a spojených
s vykonávaním tejto zásady za účelom:
a) podporovať priateľské vzťahy a spoluprácu medzi štátmi;
b) bez meškania skončiť s kolonializmom, rešpektujúc slobodne vyjadrenú
vôľu postihnutých národov a berúc tiež do úvahy, že podrobenie národov cudzej
nadvláde, panstvo a vykorisťovanie je narušením tejto zásady, ako aj popretím
základných ľudských práv a je v rozpore s Chartou OSN.
Každý štát je povinný pomocou spoločných a individuálnych akcií prejavovať
všeobecnú úctu k ľudským právam a základným slobodám a zachovávať tieto
práva a slobody v súlade s Chartou.
Vytvorenie zvrchovaného a nezávislého štátu, slobodné pripojenie k
nezávislému štátu alebo spojenie s ním, alebo nastolenie akéhokoľvek iného
politického štatútu slobodne určeného národom, predstavuje formu výkonu práva
na sebaurčenie týmto národom.
Každý štát je povinný zdržať sa akýchkoľvek násilných akcií, zbavujúcich
národy, o ktorých sa hovorí v tejto zásade, ich práv na sebaurčenie, slobodu a
nezávislosť. Vo svojich akciách proti týmto násilným opatreniam a v obrane proti
násilným akciám sú pri výkone svojho práva na sebaurčenie oprávnené žiadať a
dostávať pomoc v súlade s cieľmi a zásadami Charty OSN.
Územné kolónie alebo iné nesamosprávne územia majú podľa Charty štatút
oddelený a rozdielny od štatútu územia štátu, ktorý ich spravuje. Takýto, podľa
24

Politické vedy / štúdie
Charty oddelený a rozdielny štatút bude existovať dovtedy, kým ľud danej kolónie
alebo nesamosprávneho územia neuskutoční svoje právo na sebaurčenie v súlade
s Chartou OSN a najmä s jej zásadami.
Nič v predchádzajúcich úsekoch sa nemôže vysvetľovať ako sankcionujúce
alebo podporujúce akékoľvek akcie, ktoré by viedli k rozdeleniu alebo čiastočnému,
či úplnému narušeniu územnej celistvosti alebo politickej jednoty zvrchovaných a
nezávislých štátov, konajúcich v záujme rešpektovania zásady rovnakých práv a
sebaurčenia národov, ako sa vysvetľuje vyššie v dôsledku toho s vládami, ktoré
predstavuje obyvateľstva daného územia, bez rozdielu rasy, viery a farby kože.
Každý štát sa zdrží akýchkoľvek akcií, zameraných na čiastočné alebo úplné
porušenie národnej jednoty a územnej celistvosti ktoréhokoľvek štátu alebo
krajiny“. 29
O Zásade zvrchovanej rovnosti štátov sa rokovalo už v roku 1964 a
dosiahla sa čiastočná dohoda. Všeobecne je táto zásada formulovaná v Čl. 2 ods.
1 Charty. Jej znenie je takéto: „Organizácia je založená na zásade zvrchovanej
rovnosti všetkých svojich členov“. Z hľadiska stavu postupu prác na kodifi kácii
medzinárodnoprávnych zásad, priateľských vzťahov a spolupráce štátov v súlade
s Chartou OSN treba uviesť znenie formulácie Zásady zvrchovanej rovnosti štátov,
ako ju prijal Osobitný výbor.
Prijatá rezolúcia znela:
1. Všetky štáty používajú zvrchovanú rovnosť. Ako subjekty medzinárodného
práva majú rovnaké práva a povinnosti.
2. Zvrchovaná rovnosť zahŕňa najmä tieto elementy:
a) štáty sú právne rovné;
b) každý štát požíva práva, vyplývajúce z plnej zvrchovanosti;
c) každý štát je povinný rešpektovať osobnosť iných štátov;
d) územná celistvosť a politická nezávislosť sú nedotknuteľné;
e) každý štát má právo slobodne si zvoliť a rozvíjať svoje politické,
spoločenské, hospodárske a kultúrne zriadenie.
f) každý štát je povinný plne a v dobrej viere plniť svoje medzinárodné
záväzky a žiť v mieri s inými štátmi.
29
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003
25

Politické vedy / štúdie
Niektoré štáty si vyhradzovali právo navrhnúť doplnenie, pokiaľ ide o právo
štátu na rovnoprávnu účasť v medzinárodných vzťahoch, a o právo štátu slobodne
nakladať so svojím bohatstvom a prírodnými zdrojmi. Prijatie formulácie už samo
osebe prelomilo tendencie a obavy o vhodnosti kodifikácie zásad vôbec.
Poslednou zásadou je Zásada svedomitého plnenia, ktorá je uvedená pod
bodom g) citovanej rezolúcie a predstavuje povinnosť štátov poctivo plniť záväzky,
ktoré prevzali podľa Charty.
Táto zásada je istým logickým vyvrcholením, či spojením predchádzajúcich
zásad. Majú sa plniť všetky záväzky, teda aj záväzky, vyplývajúce z už uvedených
zásad. Táto zásada je prejavom starej zásady medzinárodného práva, zásady
Pacta sunt servanda.
Vzťahuje sa teda aj na Chartu OSN, ktorá je tiež medzinárodnou zmluvou.
Avšak, podľa Charty OSN, ak by došlo k stretnutiu záväzkov OSN podľa tejto
Charty s inými záväzkami, majú prednosť záväzky tejto Charty. V tom je zásadný
rozdiel Charty OSN proti iným medzinárodným zmluvám. Zdôrazňuje sa tým
význam OSN a jej Charty v medzinárodných vzťahoch.
Popri prerokúvaní tejto zásady vo vzťahu ku kodifikácii zásad priateľských
vzťahov a spolupráce medzi štátmi, sa už niekoľko rokov pracovalo v Komisii OSN
pre medzinárodné právo aj na kodifikácii práva medzinárodných zmlúv, ktoré bolo
ukončené prijatím Viedenského dohovoru o zmluvnom práve v roku 1969.
Zásada, že štáty plnia poctivo záväzky prijaté v súlade s Chartou, podľa
Deklarácie znie:
„Každý štát je povinný poctivo plniť záväzky ním prijaté v súlade s Chartou
OSN. Každý štát je povinný čestne plniť svoje záväzky, vyplývajúce zo všeobecne
uznaných zásad a noriem medzinárodného práva.
Každý štát je povinný čestne plniť svoje záväzky, vyplývajúce z medzinárodných
zmlúv, platných podľa všeobecne uznávaných zásad a noriem medzinárodného
práva.
Ak sú záväzky, vyplývajúce z medzinárodných zmlúv v rozpore so
záväzkami členov OSN, majú podľa Charty OSN záväzky vyplývajúce z Charty
prednosť“. 30
30
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003
26

Politické vedy / štúdie
III. Problematika uplatňovania ďalších zásad medzinárodného
práva
K otázke zásad medzinárodného práva treba ešte povedať, že sú obvykle
vyjadrené v medzinárodných obyčajoch a v medzinárodných zmluvách. Aj
všeobecné právne zásady uznané civilizovanými národmi, ako sa o nich píše
v Čl. 38 ods. 1 písmeno c Štatútu Medzinárodného súdneho dvora, sa považujú
za pramene medzinárodného práva. Takýmito zásadami sú napríklad zásada,
že nikto nemôže byť sudcom vo svojej veci, audiatur et alteram partem, držba,
slušnosť, lex specialis derogat generali, nulum crimen sine lege, sine causa, sine
culpa a pod..
Už pri tejto príležitosti možno konštatovať, že na tento prameň medzinárodného
práva, ktorý tiež Medzinárodný súdny dvor berie za podklad svojho rozhodovania,
boli rôzne názory v teórii i praxi štátov, najmä v období bipolarity. Bývalé socialistické
štáty od počiatku neakceptovali obligatórnu jurisdikciu Medzinárodného súdneho
dvora (hoci túto prax zmenili). Vyplývala z Čl. 36 Štatútu, podľa ktorého príslušnosť
Medzinárodného súdneho dvora sa vzťahuje na všetky spory, ktoré mu strany
predložia, ako aj na všetky otázky osobitne predvídané v Charte OSN alebo v
platných zmluvách a dohovoroch. Podľa ods.2 tohto článku, však štáty, ktoré sú
stranami zúčastnenými na tomto štatúte môžu kedykoľvek vyhlásiť, že uznajú
voči ktorémukoľvek inému štátu, ktorý prijíma ten istý záväzok ipso facto, a bez
osobitného ujednania, kompetentnosť dvora vo všetkých právnych sporoch za
záväznú, ak sa týkajú:
a) výkladu niektorej zmluvy;
b) ktorejkoľvek otázky medzinárodného práva;
c) existencie akejkoľvek okolnosti, ktorá keby sa dokázala, zakladala by
porušenie niektorého medzinárodného záväzku;
d) povahy alebo rozsahu náhrady za porušenie medzinárodného
záväzku.
Zatiaľ je teda jurisdikcia Medzinárodného súdneho dvora iba fakultatívna.
Zrejme preto, bývalé socialistické štáty mali isté výhrady k tomuto prameňu
medzinárodného práva, a okrem nich aj niektoré neangažované krajiny namietali,
že Medzinárodný súdny dvor sa skladá z dvoch ideologických blokov a každý
medzinárodný spor má preto aj politické pozadie, čo znemožňuje riešiť čisto
27

Politické vedy / štúdie
právne otázky (napr. názor zástupcu Ceylonu (Srí Lanky, pozri Doc. A/C/6/SR.
805). Zástupca Indonézie zasa namietal, že Medzinárodný súdny dvor uplatňuje
právo civilizovaných národov. Táto veta v Čl. 38 Štatútu teda robila isté problémy.
K týmto a podobným argumentom proti dikcii Čl. 38 ods. 1 písmeno c sa vyjadril
Seidl-Hohenveldern. Uvádza, že Charta OSN spočíva na Zásade suverénnej
rovnosti všetkých členov, ktorí sú zároveň aj členmi štatútu Medzinárodného
súdneho dvora a sú považovaní za civilizované národy. 31
K tejto otázke treba spomenúť ešte jednu poznámku, lebo súvisí s problematikou
obsahu všeobecného medzinárodného práva, o ktorej sa v literatúre diskutovalo
a diskutuje. Týka sa to vzťahu všeobecného medzinárodného práva a práva
OSN. Dôvody na stotožňovanie oboch, najlepšie vystihol názor rakúskeho
internacionalistu A. Verdrossa ako aj vývoj zmien jeho názorov. Dôvody na
rozlíšenie videl v existencii predchádzajúceho medzinárodného práva, na ktoré
sa odvoláva preambula Charty OSN (Charta uvádza text „iné pramene práva“)
a Čl. 38 ods. písmeno b. Štatútu Medzinárodného súdneho dvora – medzinárodná
obyčaj.
Názor na členenie všeobecného medzinárodného práva a práva OSN bol však
prekonaný A. Verdrossom. Jeho spolupracovník a spoluautor diela, B. Simma,
v predhovore k ich spoločnej práci Univerzálne medzinárodné právo uviedol: „A.
Verdross považoval nakoniec za nutné odstrániť nedorozumenie, ktoré naša
systematika vyvolala už v predhovore k tomuto vydaniu a poukazoval na to, že mal
síce pred tým pravdu, keď rozlišoval medzi všeobecným medzinárodným právom
a iba partikulárnym právom OSN – avšak od tej doby čo Charta OSN zahrnuje
takmer všetky štáty, a jej hlavné zásady uznalo aj niekoľko štátov stojacich mimo
OSN, bola Charta OSN povýšená na ústavu univerzálneho spoločenstva štátov.
Preto ak sa medzinárodné právo nezhodovalo s Chartou už pred jej vstupom do
platnosti, muselo byť včlenené do jej rámca. Toto právo nie je len potiaľ záväzné,
pokiaľ nebolo derogované normami Charty OSN a musí byť tiež vykladané
v jej svetle. 32 V dnešnej dobe možno niektorí autori zdieľajú pôvodný názor A.
Verdrossa vo všeobecnom medzinárodnom práve, resp. vzťahu k tzv. právu OSN
a iste ho aj rovnako prehodnotili.
31
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003
32
Verdross, A. – Simma, B.: Univerzales volkerrecht. 1984; Kelsen, H.: The Principals of International Law. New York 1950
28

Politické vedy / štúdie
Treba sa však vrátiť k defi nícii právnych zásad. Teória práva tvrdí, že isté
princípy, zásady sú platné pre určité právne odvetvia. Za takéto odvetvie možno
považovať aj medzinárodné právo, ak by sme vychádzali z monistickej teórie
vzťahu vnútroštátneho medzinárodného práva alebo aj keď z nej nebudeme
vychádzať. Medzinárodné právo je osobitným systémom práva. Pre jednotlivé
odvetvia medzinárodného práva má určité zásady. Nebudeme v tejto súvislosti
analyzovať systém medzinárodného práva a kritériá jeho delenia, možno však
hneď uviesť niektoré zásady niektorých oblastí medzinárodného práva.
V medzinárodnom zmluvnom práve takýmito zásadami sú: zásada pacta sunt
servanda, zásada rebus sic stantibus, zásada bona fide, zásada lex posterior
derogat priori. V medzinárodnom morskom práve sú to zásady ako napr.: zásada
slobody morí, zásada slobody šíreho mora, zásada slobodného prístupu
vnútrozemských štátov k moru, sloboda tranzitu, pomerne nedávno prijatá
zásada spoločného dedičstva ľudstva pre morské dno a jeho podzemie,
zásada ochrany morských vôd a oceánov pred znečistením a ďalšie.
V medzinárodnom kozmickom práve sú to napr.: zásada slobody, výskumu
a využívania kozmického priestoru a nebeských telies; zásada zákazu
privlastnenia si kozmického priestoru a nebeských telies; zásada, že Mesiac
a jeho prírodné zdroje sú spoločným dedičstvom ľudstva. V práve odzbrojenia
a bezpečnosti sú to: zásada odzbrojenia, zásada rovnakej bezpečnosti
a zásada rozumnej obrannej dostatočnosti. V medzinárodnom trestnom
práve sú to: zásada potrestania vojnových zločinov a zločincov, zásada
nepremlčania vojnových zločinov a ďalšie. V tzv. medzinárodnom vojnovom
práve sa jedná o: zásadu humanity a zásadu vojenskej účelnosti.
V teoretických otázkach zásad medzinárodného práva a analógie právnych
zásad vo vnútroštátnom i medzinárodnom práve, je nutné zaoberať sa základnými
zásadami medzinárodného práva.
Pod pojmom základných právnych zásad náuka chápe historicky podmienené
a všeobecne prijaté normy, ktoré vyjadrujú hlavný obsah medzinárodného práva,
jeho charakteristické znaky a najvyššiu právotvornú silu. Tieto zásady podmieňujú
štruktúru medzinárodného práva, upravujúc spojenie jeho prvkov určujúcim
spôsobom a vplývajú na mechanizmus spolupôsobenia tohto práva s inými
sociálnymi systémami, predovšetkým so systémom medzinárodných vzťahov. 33
33
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003
29

Politické vedy / štúdie
V období bipolarity sa za najvšeobecnejšiu zásadu, základnú zásadu
považovala Zásada mierového spolužitia štátov, inak povedané zásada alebo
zásady priateľských vzťahov a spolupráce štátov ako sa odrazila napr. v citovanej
Deklarácii zásad medzinárodného práva z roku 1970, ba dokonca v tom období
aj v ústavách niektorých demokratických štátov napr. Nemecka a Talianska. Napr.
Ústava Spolkovej republiky Nemecko v Čl. 26 formuluje myšlienku a zásadu
mierového spolužitia takto:
1. Konania, ktoré sú spôsobilé a predsavzaté s úmyslom rušiť mierové
spolužitie štátov, najmä pripravovať útočnú vojnu, sú protiústavné. Budú postihnuté
trestom.
2. Zbrane určené k vedeniu vojny smú byť vyrábané, pripravované a dávané
do obchodu, len so zvolením vlády. Bližšie určuje spolkový zákon.
Kvôli významu uvedieme aj bod 3 a bod 4. Podľa bodu 3: „Spolok môže
zákonom preniesť svoje zvrchované práva na medzinárodné zriadenie“ a podľa
bodu 4 „Spolok sa môže za účelom zachovania mieru zaradiť do sústavy vzájomnej
kolektívnej bezpečnosti, zvoliť pri tom obmedzenie svojich zvrchovaných práv,
ktoré privedú a zaistia pokoj a trvalý poriadok v Európe medzi národmi“.
Talianska Ústava má ustanovenia, podľa ktorých sa podobne ako Ústava
SRN, zrieka vojny. Dikcia talianskej Ústavy znie: „Taliansko sa zrieka vojny
ako nástroja ohrozenia slobody druhých národov, ako prostriedku riešenia
medzinárodných sporov za predpokladu rovnosti s ostatnými štátmi, súhlasí
s obmedzeniami zvrchovanosti, potrebnými k vybudovaniu poriadku, ktorý by
zabezpečoval mier a spravodlivosť medzi národmi, podporuje a dáva podnet
medzinárodným orgánom s týmito úlohami“.
Tieto príklady dokazujú vplyv zásady mierového spolužitia štátov aj na ústavy
niektorých demokratických štátov.
Dôležitú úlohu v medzinárodných vzťahoch by mala mať Zásada
spravodlivosti, hoci jej obsah je náročné definovať. Základné zásady
medzinárodného práva musia zohľadniť ciele medzinárodného práva, ktorými
sú najmä mier, bezpečnosť a ľudské práva.
K tomu možno dodať, že sa vytvára, či už vytvorila, azda najdôležitejšia
základná Zásada súčasného medzinárodného práva, právo na život v mieri
30

Politické vedy / štúdie
- patrí k tzv. tretej generácii ľudských práv, akými sú napr. právo na rozvoj, právo
na zdravé životné prostredie a ďalšie.
Všeobecné pravidlá medzinárodného práva boli všeobecne prijaté, uznané
a zaväzujú všetky štáty. Označujú sa niekedy za univerzálne alebo generálne
pravidlá a vychádzajú z univerzálnych medzinárodných zmlúv, a zo všeobecne
uznaných medzinárodných obyčajov a záväzných rozhodnutí celosvetových
medzinárodných orgánov. Charakteristické pre ne je, že sú platné a vzťahujú sa
na celé medzinárodné spoločenstvo, na štáty i na medzinárodné organizácie.
Subjektmi týchto všeobecných pravidiel sú štáty. Koncepcia všeobecnej
účasti na všeobecných pravidlách medzinárodného práva je odrazom moderného
chápania v súčasnej dobe. Možno za ne považovať aj zásady medzinárodného
práva, najmä uvedené v Čl. 2 Charty OSN a Deklarácii zásad medzinárodného
práva i niektoré ďalšie, na rozdiel od obdobia I. polovice 19. storočia, kedy
prax európskych štátov bola založená na iných ideách. Aplikácia vtedajšieho
medzinárodného práva sa obmedzovala iba na Európu a na tie časti sveta, kam
kolonialisti priniesli európsku civilizáciu, t. j. najmä na americký kontinent. Vzťahy
k ostatným štátom upravovali nerovnoprávne zmluvy. 34 Námietku voči Deklarácii
zásad medzinárodného práva, Rezolúcii č. 2625/XXV zo dňa 24.10.1970 VZ OSN
uvádza Seidl-Hohenveldern. Tvrdí, že ňou nebolo vytvorené právo, a že nejde
o autentickú interpretáciu. Napríklad výklad Zásady hrozby a použitia sily sa
dostal do sporu v prípade (Nicaragua - United States (merits) case concerning
military and parlamilitary activities and againts Nicaragua. International Court
of Justice 1986), keď Medzinárodný súdny dvor dospel k názoru, že existuje
Zásada nepoužitia sily a môže byť považovaná za zásadu medzinárodného
obyčajového práva. 35 Podľa našej mienky však nejde o to, či ňou bolo vytvorené
právo, alebo nevytvorené právo ako tvrdí Seidl-Hohenveldern, lebo toto právo
bolo predsa vytvorené už prijatím zásad medzinárodného práva v roku 1970.
Podľa nich sa majú správať členské štáty OSN a to v zmysle zásad Čl. 2 Charty
OSN z roku 1945. Tieto zásady tvoria súčasť všeobecného medzinárodného
práva a to medzinárodného práva zmluvného, ako aj medzinárodného práva
obyčajového. 36
34
Pozri Rez. VZ OSN, Rez. A/rez. 43/89
35
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003
36
Azud, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003
31

Politické vedy / štúdie
Už sme spomínali kogentné pravidlá medzinárodného práva a ich význam
ako aj ich defi níciu podľa Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969.
Značná časť teórie uznáva tieto všeobecne kogentné pravidlá: zákaz hrozby
a použitia sily; právo na sebaobranu; zásadu ochrany ľudských práv; zásadu
humanity počas ozbrojených konfl iktov; zásadu ochrany chorých, ranených,
stroskotancov a zajatcov; zásadu svedomitého plnenia medzinárodných
záväzkov.
Záver
Na základe doterajšieho výkladu je zrejmé, že ide najmä o zásady
medzinárodného práva verejného, ktoré sú súčasťou prameňov medzinárodného
práva, formulovaných v medzinárodných zmluvách alebo v medzinárodných
obyčajoch. Prameňom sú aj všeobecné právne zásady, uznané civilizovanými
národmi. V súvislosti s globalizáciou a meniacim sa medzinárodným
spoločenstvom, medzinárodné právo by malo vychádzať zo všeobecných
právnych zásad medzinárodného práva a spravodlivosti, pretože vzniká priveľa
pravidiel, ktoré nie sú vždy koherentné a právo sa fragmentuje. Základné zásady
medzinárodného práva vytvárajú súdržnosť štruktúry, unifikovanú interpretáciu
a univerzálnosť právneho systému.
Existujú tiež názory, že Medzinárodný súdny dvor by sa pri riešení
medzinárodných sporov mal viac riadiť zásadami medzinárodného práva. Ak
pristupujeme k medzinárodnému právu ako k súhrnu pravidiel, upravujúcich vzťahy
medzi jeho subjektmi, najmä štátmi a ďalšími subjektami medzinárodného práva,
berieme do úvahy cieľ medzinárodného práva - predchádzať medzinárodným
sporom, zaručiť medzinárodný mier a bezpečnosť, potlačiť útočný čin a každé
porušenie medzinárodného práva kolektívnymi opatreniami, rozvíjať priateľské
vzťahy medzi štátmi v súlade s princípmi spravodlivosti a úcty k ľudským právam
- potom aj základné zásady a ďalšie zásady medzinárodného práva slúžia a budú
slúžiť tomuto cieľu. Sú súčasťou medzinárodného práva a jeho prameňov.
Dokonca sú i jadrom medzinárodného práva a majú všeobecný charakter. Platia
erga omnes a majú normotvornú silu kogentných noriem. Zásady medzinárodného
práva zohľadňujú ciele medzinárodného práva a tvoria jadro jeho systému.
32

Politické vedy / štúdie
Literatúra:
AZUD, J.: Medzinárodné právo. Veda SAV, Bratislava 2003
AZUD, J.: Pramene medzinárodného práva. Rigorózna práca PF UK Bratislava,
2004
BOGUSZAK, J.: Pojetí, druhy a význam právních princípu. In: Právny obzor č.
3/2003
COLOTKA, P.: Systém inštitúcií EÚ a prameňov európskeho práva, In: Európske
právo na Slovensku, nadácia Kaligram 2002
DAVID, V. a kol.: Mezinárodní právo veřejné. Karolínum, Praha 2004
De ARECHEGA, E. J.: Sovremennoje meždonarodnoje pravo IIL. Progres,
Moskva 1983
HANKIN – SCHACHTER – PUGH - SMITH: International Law. Cases and
materials. West publishing co., St. Paul Minnesotta 1993
Charta OSN (Slovak), New York 1950
International law asociation, Committe on Formation of Customary (general)
International law 2000: Final Report of the Committe: Statement of Principles
Applicable to the Formation of General Customary Interantional Law. In: The
International Law Association. Report of the Sixty-ninth Conference, ILA, London
2000
KELSEN, H.: The Principals of International Law. New York 1950
KLUČKA, J.: Medzinárodné právo verejné. Iura Edition, Bratislava 2004
KÜHN, Z.: Aplikace práva v složitých případech. (K úloze právních princípů
v judikatúře). Karolínum, Praha 2002
LAUTERPACHT, H.: In: Schachter, O.: International Law in theory and practice.
Niehoff publication, Norwel, M.A., Boston 1991
LUKAŠUK, I. I.: Meždunarodnoje právo. Izdateľstvo Beg, Moskva 1997
MALENOVSKÝ, J.: Mezinárodní právo veřejné – doplněk. Masarykova univerzita,
Brno 1993
MRÁZ, S. – POREDOŠ, F. – VRŠANSKÝ, P.: Medzinárodné právo verejné. Učebné
texty PF UK, Bratislava 2003
Návrh zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu, predložený predsedom Európskej
Rady v Ríme 18. júla 2003, Conv. 85/03
Novela k Ústave Slovenskej republiky z 23.2.2001
33

Politické vedy / štúdie
O CONNELL, P. D.: International Law. London Stevens and sons 1970
POTOČNÝ, M.: Mezinárodní právo veřejné. Orbis, Praha 1978
TOKÁR, A.: Všeobecné právne zásady práva ES/EÚ. In: Európske právo na
Slovensku (právny rozmer členstva Slovenskej republiky v Európskej únii) nadácia
Kaligram
TOMKO, J. a kol.: Medzinárodné právo verejné. Orbis, Bratislava 1988
TÝČ, V.: Základy práva evropských společenství. Linde, Praha 2000
VERDROSS, A. – SIMMA, B.: Univerzales volkerrecht. 1984
VERDROSS, A.: Völkrrecht. Springervfelraght, Wien 1955; ruský preklad
Meždunarodnoje právo. IIL, Moskva 1959
34