Geopolitická charakteristika prostredia Slovenska - Politické vedy
Geopolitická charakteristika prostredia Slovenska - Politické vedy Geopolitická charakteristika prostredia Slovenska - Politické vedy
Politické vedy / štúdie 2008). Podstata kompromisu – autonómia za bezpečnosť – vysvetľuje aj prístup vlády SR po roku 1998 – správať sa ako de facto člen aliancie ešte pre získaním členstva de iure (k pozvaniu za člena došlo v roku 2002, k členstvu samotnému v roku 2004). NATO je asymetrickou alianciou, ktorej dominujú USA. USA sú v rámci NATO štátom číslo jeden, t.j. ich slovo má najväčšiu váhu (napriek procedurálnemu mechanizmu konsenzu). V unipolárnom prostredí majú USA viac možností realizovať svoje záujmy než iné štáty. Aliancie sa v unipolarite stávajú relatívne menej dôležitými než v bipolarite a multipolarite, prinajmenšom z pohľadu polárneho štátu. Ako dominantný člen NATO USA rozhodujú o jeho bytí alebo nebytí. Ak NATO pretrváva, je to tak preto, že je naďalej pre USA užitočné. Existuje však aj možnosť obísť toto podľa deklarácií nenahraditeľné transatlantické bezpečnostné fórum, čo dokumentujú prípady z nedávnej minulosti – nepoužitie aliancie po 11. septembri 2001 a invázia do Iraku v roku 2003. Ak má NATO pretrvať, musí to byť za podmienok, priaznivých pre USA. Buď bude NATO à la USA, alebo nebude vôbec. Toto by mala byť pre SR mimoriadne dôležitý poznatok. Politické elity SR si musia uvedomiť, že v otázkach formovania agendy NATO nebudú nikdy dominantnými aktérmi a že ich moc pokaziť a ohroziť budúci vývoj prevažuje nad ich možnosťami prispieť konštruktívnym spôsobom. Línia, ktorú by mala SR v otázkach NATO a jeho budúceho vývoja reflektovať, by mala byť nasledovná (v poradí dôležitosti aktérov) : USA > EÚ > SR. USA rozhoduje o bytí alebo nebytí NATO, rozhodnutia o užitočnosti NATO v konkrétnych prípadoch sú na zámeroch konkrétnej administratívy USA a jej definícii či výklade záujmov USA. Ak sa USA rozhodnú nekonať prostredníctvom NATO, bude aliancia v danom prípade ponechaná bokom. Navyše, USA majú stále možnosť použiť členské krajiny NATO spôsobom divide et impera proti sebe, jednoducho si spomedzi nich vyberať partnerov na ad hoc základe či vytvárať z členských štátov NATO dočasné koalície ochotných. Alianční partneri USA v NATO nemajú možnosť ovplyvniť voľby USA, hoci môžu prispieť k vytvoreniu alebo nevytvoreniu koalície ochotných v konkrétnych prípadoch. Dôležitým je prostredný člen vyššie uvedenej nerovnosti – EÚ. Od úplných začiatkov NATO sa diskutuje o dvojitej možnej úlohe Európy (napr. Wolfers, 1963). Tu sú mysliteľné tri základné možnosti. Po prvé, vyššia miera integrácie EÚ by vytvorila väčšiu koherentnosť jej zahraničnopolitického a bezpečnostného rozmeru (SZBP) a jednotná EÚ by bola naklonená priaznivo voči USA – tzv. atlantistická verzia EÚ v NATO. Po druhé, EÚ by sa síce mohla zjednotiť 21
Politické vedy / štúdie viac než v súčasnosti, ale jej aktivity by mali ambíciu vymedziť sa autonómne voči USA ako ich prípadná protiváha v medzinárodnej politike. Toto je tzv. gaullistická (autonomistická) verzia EÚ. Po tretie, existuje možnosť nedostatočne prehĺbenej integrácie EÚ v zahraničnej politike alebo jej prípadné oslabenie. Takáto fragmentácia by umožnila USA vyberať si partnerov z krajín NATO na ad hoc základe. SR môže prispieť svojím dielom, aj keď nie významne, do všetkých troch variantov možného vývoja EÚ a ich implikácií pre budúcnosť NATO a transatlantických vzťahov. Ideálne usporiadanie preferencií SR by podľa autora mal byť sled EÚ A > EÚ G > EÚ F . Tu si je potrebné uvedomiť, že kým rozhodnutie o EÚ A alebo EÚ G je v rukách primárne USA a druhotne veľkých štátov EÚ, tak proces, smerujúci k väčšej jednote EÚ a pretrvávanie rozdrobenosti EÚ F , resp. zahatanie procesov, smerujúcich k aktívnejšiemu postaveniu EÚ v svetovej politike, môže ovplyvniť každý členský štát EÚ vrátane SR, a to v pozitívnom aj negatívnom ohľade. Relatívne čerstvé historické skúsenosti SR v prípade Kosova 1999 alebo Iraku 2003 (list ôsmich a list viľnuskej desiatky) by mali naznačovať smerom do budúcnosti skôr väčšiu zdržanlivosť, pokiaľ ide o unáhlené politické kroky (strata podpory verejnosti a uľahčenie vojenských operácií proti tradičnému „priateľovi“ v prvom prípade a podpora zámerov USA, ktoré sa ukázali v svetle neskoršieho vývoja ako nedostatočne vyargumentované v prípade druhom) s potenciálne ďalekosiahlymi dôsledkami (kríza v transatlantických vzťahoch). USA sa v tomto prípade v praxi podarilo poštvať jednu skupinu demokratických krajín (aktuálnych aj budúcich členov EÚ/NATO) proti iným, a to v mene získania legitimity pre ciele svojej zahraničnej politiky (Kagan, 2004). Aj takýto postup by dával z pozície malého štátu zmysel – dlho existuje teoretická kategória s anglickým názvom bandwagoning, ktorá označuje správanie sa (malých) štátov, ktoré sa nesnažia vyvážiť a kontrolovať moc silnejších, ale spoja sa s nimi a dúfajú v ich dobré úmysly. V prípade malých štátov je prelietavosť malých štátov bežným javom, pretože „malé mocnosti nastavujú svoj kurz tak, aby zodpovedal silným“ (Carr, 1939, s. 134). Urobila tak Slovenská republika v roku 1939 (smerom k Nemecku), ČSSR po roku 1948 (k ZSSR) a SR aj ČR po roku 1993 (k USA). Vzhľadom na aktuálnu mocenskú pozíciu USA vo svete, ich kompatibilný politický režim a geografickú vzdialenosť je to pochopiteľné, ale z hľadiska geopolitiky je podľa autora nevysvetliteľné, prečo by mali európske malé štáty dlhodobo stavať na USA, keď 22
- Page 1 and 2: Politické vedy / štúdie GEOPOLIT
- Page 3 and 4: Politické vedy / štúdie interakc
- Page 5 and 6: Politické vedy / štúdie Štáty
- Page 7 and 8: Vráťme sa späť k SR. Podľa emp
- Page 9 and 10: Politické vedy / štúdie v medzin
- Page 11 and 12: Politické vedy / štúdie na reali
- Page 13: Politické vedy / štúdie sily, za
- Page 17 and 18: Politické vedy / štúdie USA, na
- Page 19 and 20: Politické vedy / štúdie a člán
- Page 21 and 22: Politické vedy / štúdie nedostat
- Page 23 and 24: Politické vedy / štúdie EUROSTAT
- Page 25: Politické vedy / štúdie SPYKMAN,
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
viac než v súčasnosti, ale jej aktivity by mali ambíciu vymedziť sa autonómne voči<br />
USA ako ich prípadná protiváha v medzinárodnej politike. Toto je tzv. gaullistická<br />
(autonomistická) verzia EÚ. Po tretie, existuje možnosť nedostatočne prehĺbenej<br />
integrácie EÚ v zahraničnej politike alebo jej prípadné oslabenie.<br />
Takáto fragmentácia by umožnila USA vyberať si partnerov z krajín NATO<br />
na ad hoc základe. SR môže prispieť svojím dielom, aj keď nie významne, do<br />
všetkých troch variantov možného vývoja EÚ a ich implikácií pre budúcnosť NATO<br />
a transatlantických vzťahov. Ideálne usporiadanie preferencií SR by podľa autora<br />
mal byť sled EÚ A<br />
> EÚ G<br />
> EÚ F<br />
. Tu si je potrebné uvedomiť, že kým rozhodnutie o<br />
EÚ A<br />
alebo EÚ G<br />
je v rukách primárne USA a druhotne veľkých štátov EÚ, tak proces,<br />
smerujúci k väčšej jednote EÚ a pretrvávanie rozdrobenosti EÚ F<br />
, resp. zahatanie<br />
procesov, smerujúcich k aktívnejšiemu postaveniu EÚ v svetovej politike, môže<br />
ovplyvniť každý členský štát EÚ vrátane SR, a to v pozitívnom aj negatívnom<br />
ohľade. Relatívne čerstvé historické skúsenosti SR v prípade Kosova 1999 alebo<br />
Iraku 2003 (list ôsmich a list viľnuskej desiatky) by mali naznačovať smerom do<br />
budúcnosti skôr väčšiu zdržanlivosť, pokiaľ ide o unáhlené politické kroky (strata<br />
podpory verejnosti a uľahčenie vojenských operácií proti tradičnému „priateľovi“<br />
v prvom prípade a podpora zámerov USA, ktoré sa ukázali v svetle neskoršieho<br />
vývoja ako nedostatočne vyargumentované v prípade druhom) s potenciálne<br />
ďalekosiahlymi dôsledkami (kríza v transatlantických vzťahoch). USA sa v tomto<br />
prípade v praxi podarilo poštvať jednu skupinu demokratických krajín (aktuálnych<br />
aj budúcich členov EÚ/NATO) proti iným, a to v mene získania legitimity pre ciele<br />
svojej zahraničnej politiky (Kagan, 2004). Aj takýto postup by dával z pozície<br />
malého štátu zmysel – dlho existuje teoretická kategória s anglickým názvom<br />
bandwagoning, ktorá označuje správanie sa (malých) štátov, ktoré sa nesnažia<br />
vyvážiť a kontrolovať moc silnejších, ale spoja sa s nimi a dúfajú v ich dobré<br />
úmysly.<br />
V prípade malých štátov je prelietavosť malých štátov bežným javom, pretože<br />
„malé mocnosti nastavujú svoj kurz tak, aby zodpovedal silným“ (Carr, 1939, s.<br />
134). Urobila tak Slovenská republika v roku 1939 (smerom k Nemecku), ČSSR<br />
po roku 1948 (k ZSSR) a SR aj ČR po roku 1993 (k USA). Vzhľadom na aktuálnu<br />
mocenskú pozíciu USA vo svete, ich kompatibilný politický režim a geografickú<br />
vzdialenosť je to pochopiteľné, ale z hľadiska geopolitiky je podľa autora<br />
nevysvetliteľné, prečo by mali európske malé štáty dlhodobo stavať na USA, keď<br />
22
Change language