Geopolitická charakteristika prostredia Slovenska - Politické vedy
Geopolitická charakteristika prostredia Slovenska - Politické vedy Geopolitická charakteristika prostredia Slovenska - Politické vedy
Politické vedy / štúdie aj následná reakcia vlády SR po jednostrannom vyhlásení nezávislosti Kosova vo februári 2008. Obavy z možného precedensu pri teritoriálnych zmenách hraníc existujúcich štátov (hoci aj s nedostatočným základom v realite) sú relevantné, pretože konštituujú obsah reálnych politických sporov na politickej scéne SR. Pre zahraničnú politiku SR dôležitou skutočnosťou je skutočnosť, že miera inštitucionalizácie medzinárodnej spoločnosti má z historického hľadiska progresívnu, vzostupnú tendenciu, spájanú aj s vyššou mierou intervencií do vnútorných záležitostí štátov, spojených s posunom významu suverenity (napr. humanitárna intervencia NATO v Kosove proti Srbsku v roku 1999). V teórii existuje napätie medzi pluralistickou a solidaristickou verziou medzinárodnej spoločnosti (Hurrell, 2007). Prvá podoba sa snaží o zabezpečenie minimalistického konsenzu na pravidlách, ktoré by zabezpečovali koexistenciu rôznych štátov s odlišnými hodnotovými systémami, a to bez toho, aby dochádzalo k zasahovaniu do vnútorných záležitostí iných štátov zo strany medzinárodnej spoločnosti ako takej alebo jej dominantných štátov. Naopak, druhá verzia je náročnejšia, pretože si vyžaduje vyššiu mieru konsenzu, podporovaného zdieľanými hodnotami. OSN je príkladom pluralistickej medzinárodnej spoločnosti, kde existuje silnejšie solidaristickejšie jadro krajín „Západu“, ktoré sa snažia o exportovanie svojich noriem, využívajúc svoje aktuálne mocenské postavenie v podobe kolektívnej hegemónie (Watson, 2006). SR je súčasťou tohto užšieho jadra – napokon ako NATO, tak EÚ sú dvoma inštitucionálnymi vyjadreniami solidaristickej medzinárodnej spoločnosti. SR je teda na momentálne silnejšej strane, pokiaľ ide o vývojové tendencie medzinárodnej spoločnosti. Kvôli empatii by bolo možno pre oficiálnych predstaviteľov SR vhodné vedieť sa vcítiť do postavenia politickej elity afrického malého (alebo zlyhávajúceho) štátu, ktorý čelí požiadavkám Západu. Ako bolo spomenuté vyššie, malé štáty používajú ako prostriedok na kompenzáciu svojho nedostatočného potenciálu okrem členstva v medzinárodných organizáciách aj vstup do aliancií, ktorými kompenzujú svoj nedostatočný mocenský potenciál v potenciálne nebezpečnom medzinárodnom prostredí. Pri diskusii o alianciách treba hneď na úvod zdôrazniť tvrdenie Martina Wighta (1979, s. 122), podľa ktorého „[a]liancie nie sú priateľstvami medzinárodnej politiky“. Ide o priateľstvá z nutnosti, ktorých dôvodom je eliminácia hrozby, ktorú nie je možné odstrániť vlastnými silami. Glenn Snyder (1997, s. 4) ich definuje nasledovne: „Aliancie sú formálne združenia štátov pre použitie (alebo nepoužitie) vojenskej 19
Politické vedy / štúdie sily, za špecifických okolností, proti štátom mimo ich vlastného členstva.“ Alebo do tretice Spykman (1942, s. 23-24): „Účelom aliancie, ako účelom celej mocenskej politiky, je dosiahnuť potrebné rozmedzie bezpečnosti v oblasti konania.“ Treba si uvedomiť, že aliancie v zásade spájajú štáty s rozdielnymi záujmami okrem jedného, ktorý dočasne preváži nad inými – strachom z napadnutia konkrétnym protivníkom – a umožní spoluprácu v oblasti vojenskej bezpečnosti. Odtiaľ plynie konvenčné tvrdenie, že pokiaľ pominie puto v podobe zdieľaného nepriateľa, aliančná väzba sa rozpadne, prevážia rozdielne záujmy a partneri pôjdu vlastnými cestami. NATO je príkladom aliancie, ktorá vznikla v roku 1949 na obranu pred budúcim útokom zo strany ZSSR. Prežitie, adaptácia a rozšírenie NATO preto predstavuje teoretickú anomáliu, tak tomu je ale len v tom prípade, že jediným putom aliančného zväzku je strach z konkrétneho nepriateľa, čo očividne nebolo skutočnosťou po roku 1991 (rozpade ZSSR). Štáty však nevyhľadávajú aliančných partnerov len kvôli bezpečnosti. Aspoň v prípade asymetrických aliancií, medzi ktoré patrí NATO, to neplatí. Asymetria môže znamenať dve veci – nerovnakých aliančných partnerov (do značnej miery platí tvrdenie NATO = USA), ale aj odlišné záujmy, o naplnenie ktorých sa snažia rôzne členské štáty aliancie. Paradox sa dá vysvetliť, ak sa prijme predpoklad, že nie všetky štáty vstupujú do aliancie kvôli posilneniu vlastnej bezpečnosti, ale niektoré kvôli bezpečnosti - udržať také aspekty statu quo, s ktorými sú spokojné, kým iné kvôli autonómii - zmeniť také aspekty statu quo, s ktorými nie sú spokojné (Morrow, 1991; Morgan a Palmer, 2006). Malé štáty získavajú predovšetkým bezpečnosť, ktorú vymenia za časť svojej autonómie (podpora politiky aliančného partnera, zdržanie sa istých možností nezávislého konania), kým veľké predovšetkým možnosť realizovať zmenu zvýšením autonómnosti svojho konania, za ktoré platia obetovaním časti svojej bezpečnosti (záväzkom brániť v prípade potreby slabšieho aliančného partnera mimo oblasti svojich životných záujmov). Krajinám strednej a východnej Európy šlo pri vstupe do NATO predovšetkým o poistku proti možným susedským sporom, ako aj proti prípadnému obnoveniu vojenskej hrozby zo strany Ruskej federácie či dokonca proti snahám väčších európskych krajín, predovšetkým Nemecka, o hegemóniu. Platili za to cenou v podobe podpory politiky silnejších štátov, predovšetkým USA. To vysvetľuje aj skutočnosť, prečo je USA v programových dokumentoch SR považované za strategického partnera SR – vzhľadom na postavenie USA v rámci NATO (MO SR, 2005; MZV SR, 20
- Page 1 and 2: Politické vedy / štúdie GEOPOLIT
- Page 3 and 4: Politické vedy / štúdie interakc
- Page 5 and 6: Politické vedy / štúdie Štáty
- Page 7 and 8: Vráťme sa späť k SR. Podľa emp
- Page 9 and 10: Politické vedy / štúdie v medzin
- Page 11: Politické vedy / štúdie na reali
- Page 15 and 16: Politické vedy / štúdie viac ne
- Page 17 and 18: Politické vedy / štúdie USA, na
- Page 19 and 20: Politické vedy / štúdie a člán
- Page 21 and 22: Politické vedy / štúdie nedostat
- Page 23 and 24: Politické vedy / štúdie EUROSTAT
- Page 25: Politické vedy / štúdie SPYKMAN,
Politické <strong>vedy</strong> / štúdie<br />
sily, za špecifických okolností, proti štátom mimo ich vlastného členstva.“ Alebo do<br />
tretice Spykman (1942, s. 23-24): „Účelom aliancie, ako účelom celej mocenskej<br />
politiky, je dosiahnuť potrebné rozmedzie bezpečnosti v oblasti konania.“ Treba<br />
si uvedomiť, že aliancie v zásade spájajú štáty s rozdielnymi záujmami okrem<br />
jedného, ktorý dočasne preváži nad inými – strachom z napadnutia konkrétnym<br />
protivníkom – a umožní spoluprácu v oblasti vojenskej bezpečnosti. Odtiaľ plynie<br />
konvenčné tvrdenie, že pokiaľ pominie puto v podobe zdieľaného nepriateľa,<br />
aliančná väzba sa rozpadne, prevážia rozdielne záujmy a partneri pôjdu vlastnými<br />
cestami. NATO je príkladom aliancie, ktorá vznikla v roku 1949 na obranu pred<br />
budúcim útokom zo strany ZSSR. Prežitie, adaptácia a rozšírenie NATO preto<br />
predstavuje teoretickú anomáliu, tak tomu je ale len v tom prípade, že jediným<br />
putom aliančného zväzku je strach z konkrétneho nepriateľa, čo očividne<br />
nebolo skutočnosťou po roku 1991 (rozpade ZSSR). Štáty však nevyhľadávajú<br />
aliančných partnerov len kvôli bezpečnosti. Aspoň v prípade asymetrických<br />
aliancií, medzi ktoré patrí NATO, to neplatí. Asymetria môže znamenať dve veci<br />
– nerovnakých aliančných partnerov (do značnej miery platí tvrdenie NATO =<br />
USA), ale aj odlišné záujmy, o naplnenie ktorých sa snažia rôzne členské štáty<br />
aliancie. Paradox sa dá vysvetliť, ak sa prijme predpoklad, že nie všetky štáty<br />
vstupujú do aliancie kvôli posilneniu vlastnej bezpečnosti, ale niektoré kvôli<br />
bezpečnosti - udržať také aspekty statu quo, s ktorými sú spokojné, kým iné kvôli<br />
autonómii - zmeniť také aspekty statu quo, s ktorými nie sú spokojné (Morrow,<br />
1991; Morgan a Palmer, 2006). Malé štáty získavajú predovšetkým bezpečnosť,<br />
ktorú vymenia za časť svojej autonómie (podpora politiky aliančného partnera,<br />
zdržanie sa istých možností nezávislého konania), kým veľké predovšetkým<br />
možnosť realizovať zmenu zvýšením autonómnosti svojho konania, za ktoré<br />
platia obetovaním časti svojej bezpečnosti (záväzkom brániť v prípade potreby<br />
slabšieho aliančného partnera mimo oblasti svojich životných záujmov). Krajinám<br />
strednej a východnej Európy šlo pri vstupe do NATO predovšetkým o poistku proti<br />
možným susedským sporom, ako aj proti prípadnému obnoveniu vojenskej hrozby<br />
zo strany Ruskej federácie či dokonca proti snahám väčších európskych krajín,<br />
predovšetkým Nemecka, o hegemóniu. Platili za to cenou v podobe podpory<br />
politiky silnejších štátov, predovšetkým USA. To vysvetľuje aj skutočnosť, prečo<br />
je USA v programových dokumentoch SR považované za strategického partnera<br />
SR – vzhľadom na postavenie USA v rámci NATO (MO SR, 2005; MZV SR,<br />
20
Change language