Kreovanie slovenskej cirkevnej provincie v širšom - Politické vedy

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
Kreovanie slovenskej cirkevnej provincie v širšom kontexte
Renáta Jakubčová ∗
Úvod
Cirkev má v slovenskej spoločnosti svoje nezastupiteľné miesto už vyše
1100 rokov. Ako samostatný cirkevný územnosprávny celok (Moravskopanónska
provincia) existovala v histórii len veľmi krátke obdobie – počas
Veľkomoravskej ríše, ktorú vtedy cirkevne spravoval arcibiskup Metod. Bolo to
okolo roku 880 n. l., keď pápež Ján VIII. uviedol Metoda bulou Industriae tuae
na arcibiskupský stolec Veľkej Moravy. Arcibiskup Metod sídlil v Nitre, ktorá bola
centrum tohto územia do roku 906 n. l., kedy sa Veľkomoravská ríša rozpadla.
Počas nasledujúcich tisíc rokov nebolo naše územie spravované vlastným
arcibiskupom, ale patrilo pod cudziu cirkevnú hierarchiu 1 , alebo časť územia
pod priamu správu pápeža ako apoštolská administratúra.
Po Tridentskom koncile (1545 – 1563) sa o nové, prehľadnejšie
usporiadanie cirkevného územia usiloval v roku 1629 kardinál P. Pázmany.
Zavŕšenie snáh o zriadenie samostatnej partikulárnej cirkvi bolo na našom
území (paradoxne) úspešné po diplomatických rokovaniach počas
socialistického spoločenského systému v ČSSR. V 80. rokoch 20. storočia
nebola spoločensko-politická situácia priaznivo naklonená v prospech
náboženských vecí. 30. decembra 1977 sa pápežovi Pavlovi VI. podarilo
ustanoviť Slovenskú cirkevnú provinciu (SCP). 2 Avšak až po šiestich
mesiacoch od zriadenia Provincie, 6. júla 1978, túto významnú a novú
skutočnosť, ktorá mala i má veľký spoločenský význam, zverejnili. Odloženie
termínu zverejnenia nového cirkevného usporiadania spôsobilo politické
∗ Mgr. Renáta Jakubčová pôsobí ako odborná asistentka na Katedre teórie, dejín štátu a práva na
Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici email: renata.jakubcova@umb.sk.
1
Najdlhšie to bolo pod správou ostrihomského arcibiskupstva (od vzniku Uhorského kráľovstva až po
rozpad Rakúsko-Uhorska). Hoci z Ostrihomskej arcidiecézy boli postupne vyňaté jednotlivé
biskupstvá: nitrianske biskupstvo, tri slovenské biskupstvá v Rožňave, na Spiši a v Banskej Bystrici
(1776), neskôr vzniklo Košické biskupstvo (1804) a vyčlenením z Užhorodského biskupstva vzniklo
Gréckokatolícke biskupstvo v Prešove (1818).
2
Cirkevná provincia je určité presne ohraničené územie, ktoré pozostáva z viacerých biskupstiev.
Skratka v texte SCP. Vyhlasuje ju najvyššia cirkevná autorita – pápež.
121

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
pozadie, v ktorých sa udalosti uskutočňovali. Novú situáciu na Slovensku
uviedol do života pápežský legát poverený touto úlohou – kardinál F. Tomášek.
Komplexne oceniť a zhodnotiť túto historickú udalosť v dejinách
slovenského národa a retrospektívne aj v dejinách budúceho demokratického
slovenského štátu je možné až po istom časovom odstupe. Kritériom by mohol
byť aj ďalší rozvoj cirkevného života, a s ním spojených aktivít.
Vznik Slovenskej cirkevnej provincie
Môžeme sa len domnievať, prečo došlo k vyhláseniu samostatnej
cirkevno--organizačnej štruktúry počas minulého režimu. Poprední štátni
predstavitelia zrejme videli v katolíckych veriacich väčšinu, ktorú bolo vhodné
i cirkevno-právne usporiadať a odstrániť tak vplyv iných (ako domácich)
cirkevných hierarchov. V sedemdesiatych rokoch 20. storočia bolo z celkového
počtu obyvateľstva v ČSSR religióznych obyvateľov až cca 73 %!
Štátni predstavitelia vedeli, že týmto gestom si naklonia priazeň veriacich
obyvateľov na Slovensku, a zároveň sa posilnia hranice vtedajšej ČSSR. Bol to
rozhodne šikovný diplomatický ťah, posilňujúci politické ciele vtedajšej vlády.
Podrobnejšie opisujem situáciu v nasledujúcej kapitole príspevku Historický
a politologický exkurz.
Pri príležitosti publikovania zakladajúcich apoštolských konštitúcií
pápeža Pavla VI. bol v júni 1978 vydaný Pastiersky list ordinárov Slovenskej
socialistickej republiky, v ktorom biskupi uvádzajú do života tento fakt
a zverejňujú ho slovenským veriacim. Biskupi v ňom stručne informujú
o erigovaní SCP, ktorá vznikla „po vzájomných jednaniach, ktoré sa uskutočnili
medzi zástupcami Svätej stolice a vlády ČSSR“. 3 Takto stroho opisuje vznik
Provincie Pastiersky list biskupov Slovenska.
Po stručnom historickom exkurze v tomto liste nasleduje preklad dvoch
originálnych listín – zakladajúcich apoštolských konštitúcií Qui divino
a Praescriptionum sacrosancti. V závere listu sa vpísaná informácia, že po
prinesení oboch dokumentov do hlavného mesta ČSSR, „bol zaslaný v mene
ordinárov, kňazov a veriacich ďakovný list Svätému otcovi pápežovi Pavlovi IV.
a pánu prezidentovi ČSSR Dr. G. Husákovi“. 4
3
Pastiersky list ordinárov SSR pri príležitosti publikovania apoštolských konštitúcií pápeža Pavla IV.
o zriadení Slovenskej cirkevnej provincie a úpravy hraníc jednotlivých diecéz podľa doterajších hraníc
nášho štátu. 1976. In Archív Biskupského úradu Banskej Bystrice.
4
Tamže.
122

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
Situácia v platných konfesijných predpisoch v Slovenskej
republike
Právo Slovenskej republiky rešpektuje autonómiu katolíckej cirkvi vo veci
správy svojich vnútorných záležitostí a nezasahuje do jej kompetencií. Katolícka
cirkev má v Slovenskej republike podľa Konkordátu záväzok, že: „... dá
Slovenskej republike dôverným spôsobom na vedomie informáciu o zriadení,
zmene alebo zrušení provincie, arcidiecézy, diecézy, eparchie, exarchátu alebo
apoštolskej administratúry pred jej zverejnením“. Takéto je znenie čl. 3, ods. 2. v
Základnej zmluve medzi Slovenskou republikou (SR) a Svätou stolicou z roku
2000. Zriadiť cirkevnú provinciu má výhradné právo len najvyšší zákonodarca
katolíckej cirkvi – Apoštolskej Stolice – pápež univerzálnej katolíckej cirkvi
a zároveň rímsky veľkňaz. 5 Ďalšie platné právne úpravy vznikali postupne po
prijatí Konkordátu v roku 2000. Riešia otázky výchovy a vzdelávania, možnosti
vplyvu v ozbrojených silách a zboroch SR, vo väzeniach a pod... Takéto právne
dokumenty boli prijaté nielen na strane majoritnej katolíckej cirkvi, ale následne
boli vytvorené podobné podmienky i pre ostatné registrované cirkvi
a náboženské spoločnosti. Podľa záväzku SR v Medzinárodnej zmluve
s Apoštolským stolcom (326/ 2001 Z. z. Základná zmluva medzi Slovenskou
republikou a Svätou stolicou čl. 7 a čl. 20) treba doriešiť otázku financovania
cirkvi a otázku výhrady vo svedomí.
Od roku 2005 existuje na území SR (popri provinciách) ešte personálna
partikulárna cirkev – Vojenský ordinariát katolíckej cirkvi, ktorý zahrňuje do
svojej starostlivosti osoby katolíckeho vierovyznania, pracujúce v sekcii
ozbrojených síl SR, v policajnom zbore, v zbore väzenskej a justičnej stráže, v
železničnej polícii, a osoby zbavené slobody rozhodnutím štátneho orgánu a ich
rodinných príslušníkov (648/2002 Z. z. Zmluva medzi Slovenskou republikou a
Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a
ozbrojených zboroch Slovenskej republiky).
5
Apoštolský stolec zastupuje univerzálnu katolícku cirkev na medzinárodnej úrovni a je uznaným
subjektom medzinárodného práva.
123

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
Obsah dokumentov zakladajúcich Slovenskú cirkevnú
provinciu
1. Apoštolská konštitúcia Qui Divino 6
Rozhodnutím pápeža bola v tomto ustanovujúcom dokumente existujúca
Trnavská apoštolská administratúra povýšená na diecézu a zároveň
vyzdvihnutá na metropolitné sídlo. Za sufragánne, čiže podriadené diecézy, jej
boli pridelené rímskokatolícke biskupstvá v Nitre, v Banskej Bystrici, na Spiši, v
Košiciach a Rožňave. 7 Podľa ustanovení zakladajúceho dokumentu daného
Pavlom VI. sa mal zúčastňovať na pastoračných prácach novozriadenej
cirkevnej provincie aj ordinár Prešovskej gréckokatolíckej eparchie byzantského
obradu.
Pápež v tomto dokumente povyšuje cirkevno-právne nižšie postavený
celok – apoštolskú administratúru – na samostatnú partikulárnu jednotku,
diecézu, na čele ktorej stojí biskup. Diecézny biskup má právo a povinnosť
zastupovať cirkev vo všetkých jej právnych záležitostiach, pričom cirkevnoprávne
podlieha priamo pápežovi (na rozdiel od správcu apoštolskej
administratúry; apoštolský administrátor koná v mene Svätej stolice). Zriadenie
metropolitného sídla na území diecézy ju automaticky povyšuje na sídlo
arcibiskupa – metropolitu (de iure ide o zriadenie Provincie, teda sa stáva
arcibiskupstvom, ktorému sú podriadené tie diecézy, o ktorých takto rozhodol
pápež. Toto bolo vždy predmetom práva pápeža, a v histórii konfesijných
vzťahov môžeme nájsť aj zásahy do tohto typu právomocí pápeža.
2. Apoštolská konštitúcia Praescriptionum sacrosancti
Bola vydaná tým istým pápežom v ten istý deň ako konštitúcia Qui Divino.
Dopĺňa rozhodnutie pápeža riadiť územie diecéz a zároveň novozaloženej
Trnavskej provincie tak, aby boli hranice diecéz v súlade so zreteľom na štátne
hranice Československej socialistickej republiky.
Došlo tak aj k politicky výhodnému kroku – k zosúladeniu cirkevných
hraníc Trnavského arcibiskupstva, teda celého cirkevného územia Slovenska so
6
Originály oboch zakladajúcich dokumentov boli publikované In Ročenka 1979. Trnava: SSV,
v cirkevnom nakladateľstve Bratislava: pre ZKD Pacem in Terris SSR,1979. s. 14 – 19.
7
Nitra, Banská Bystrica a Spiš, boli do tohto času priamo podriadené Apoštolskej stolici ako súčasť
rozsiahlej Ostrihomskej arcidiecézy, zriadenej pápežom Piom VI.(bullou Regalium principum počas
vlády Márie Terézie dňa 15.marca 1776).
124

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
štátnymi hranicami. Pápežský dokument, ktorý zriaďuje Provinciu, podrobne
definuje jednotlivé partikulárne územné celky (farnosti), ktoré ležia mimo správy
biskupa sídliaceho v Československej socialistickej republike a priraďuje ich do
kompetencie novozriadenej Slovenskej cirkevnej provincie (Trnavské
arcibiskupstvo). Išlo o územia troch farností diecézy Györ (Maďarsko) a o dve
farnosti benediktínskeho opátstva Pannonhalma (Maďarsko), ležiace na území
vtedajšej Slovenskej socialistickej republiky. Tieto sa pripojili k novozaloženej
Trnavskej arcidiecéze. Trinásť farností Satmárskej diecézy (Satu Mare,
Rumunsko), ktoré sa nachádzali na území Slovenska, bolo pripojených ku
Košickej diecéze. Košická a Rožňavská diecéza boli oddelené od Jágerskej
cirkevnej provincie (Eger, Maďarsko) a pripojené k novej Trnavskej provincii.
Ideou tohto pápežského dokumentu, v ktorom ide o územnú úpravu
duchovnej správy obyvateľov vtedajšej ČSSR, je vyňatie obyvateľov spoločnej
republiky Čechov a Slovákov spod vplyvu maďarských biskupov a rumunského
biskupa, avšak v prvom rade Apoštolský stolec sledoval záujem povýšiť
partikulárnu cirkev na samostatnú jednotku, ktorá bude mať na čele
vysväteného arcibiskupa, správcu cirkevného územia, ktorého sama určí.
Napriek zriadeniu Trnavskej arcidiecézy, vtedajší biskup Mons. J. Gábriš
zostal až do smrti iba na hierarchickom poste apoštolského administrátora,
pretože nevyhovoval vtedajšiemu komunistickému režimu. K vymenovaniu
trnavského arcibiskupa metropolitu došlo až v júli 1989. Stal sa ním vtedajší
apoštolský administrátor Trnavskej arcidiecézy Mons. J. Sokol. Do úradu
arcibiskupa nastúpil v septembri 1989. Arcidiecézu spravoval až do roku 2008,
kedy pápež opäť zreorganizoval Slovenskú cirkevnú provinciu.
Historický a politologický exkurz
Vznik Československa v roku 1918 umožnil uvažovať o vzniku Slovenskej
cirkevnej provincie. Svätá stolica uznala ČSR medzi prvými a 22. marca 1920 s
ňou nadviazala aj diplomatické styky. 13. februára 1921 boli v Nitre vysvätení
prví traja slovenskí biskupi (Krajči, 2006). Územie Slovenska bolo v cirkevnej
správe Ostrihomského arcibiskupstva.
Pozitívnym krokom na politickej úrovni, ktorý pomohol pri vzniku neskoršej
SCP, bola medzinárodná politická dohoda Modus vivendi medzi ČSSR a Svätou
stolicou uzavretá 2. februára 1928. Dohoda hneď v prvom článku deklarovala
zásadu, že žiadna časť územia diecézy v ČSR nebude podriadená ordinárovi,
ktorého sídlo je mimo územia ČSR, a tým ani nijaká česká alebo slovenská
125

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
diecéza nebude presahovať štátne hranice. Takto boli hranice diecéz upravené
paralelne so štátnymi hranicami. Tým bol znemožnený aj vplyv cudzích
hierarchov na cirkevné záležitosti v ČSR. Modus vivendi znamenal, že
Slovensko sa cirkevne osamostatnilo a bolo vyňaté spod jurisdikcie
ostrihomského arcibiskupa.
Pretože Slovensko dovtedy nemalo vlastnú provinciu a územie odčlenené
od Ostrihomskej arcidiecézy, Trnavská apoštolská administratúra začala patriť
priamo Apoštolskej stolici. Trnavská apoštolská administratúra bola
medzičlánkom do čias, kým dozrela doba a nastal čas, aby bola de iure
zriadená Slovenská cirkevná provincia.
V roku 1937 nastal ďalší krok vpred, keď 2. septembra 1937 pápež Pius
XI. po dohode s československou vládou vydal konštitúciu Ad ecclesiastici
regiminis incrementum – na zveľadenie cirkevnej správy, ktorou sa uskutočnili
zmeny hraníc slovenských a českých diecéz (I. A. Hrdina, 2006). Išlo už o
konkrétne rozhodnutie, aby boli diecézne hranice totožné s hranicami štátu.
V tejto konštitúcii bol vyjadrený aj prísľub, že Apoštolská stolica, len čo to bude
možné, zriadi v Československej republike dve metropoly so sídlom arcibiskupa
– jedno sídlo metropolitu bude na Slovensku a druhé v Čechách.
Do tejto situácie negatívne zasiahla 2. svetová vojna a následne nový
politický režim, ktorý priniesol rok 1948. Päťdesiate až sedemdesiate roky
nedávali priestor rozvoju náboženského života, keďže išlo o izoláciu od
nepriateľského imperialistického Západu 8 a o separáciu od hlavy katolíckej
cirkvi, od pápeža. Kontakty so Svätou stolicou sa úplne zmrazili. Komunistická
ideológia videla v náboženstve fenomén, ktorý treba odstrániť: tento vzťah
k náboženstvu nutne predpovedal i postoj komunistických režimov k cirkvám
a náboženským spoločnostiam (I. A. Hrdina, 2006).
Problémy nemala len rímskokatolícka cirkev. V roku 1950 bola na
Slovensku (najmä na východnom) zrušená tradičná gréckokatolícka cirkev
a podľa vzoru Sovietskeho zväzu začlenená do pravoslávnej cirkvi pod názvom
Akcia P (tzv. pravoslávna akcia). Činnosť gréckokatolíckej cirkvi bola obnovená
až koncom šesťdesiatych rokov, počas pražskej jari (Hrdina, 2006).
8
Takúto terminológiu použili predstavitelia vlády v „Návrhu na riešenie náboženských otázok v ČSR“
30. 8. 1948 v časti B. Závery a ich uskutočnenie po etapách, ...záver 3.: Odhaliť pred masami činnosť
Vatikánu v službách západného imperializmu a úlohu, ktorú zohráva česká a slovenská hierarchia bez
ohľadu na potreby náboženskáho života českých a slovenských veriacich“. zdroj: Hrdina I. A. 2006.
Texty ke studiu konfesního práva, III. Československo. Praha: UK, Karolinum, 2006. 133 s.
126

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
„Hlavným cieľom Pravoslávnej akcie však bolo ideologické upevnenie
sovietskeho systému na novozískaných územiach ZSSR a v priľahlých
satelitných krajinách. Gréckokatolícka cirkev ovládaná pápežskou kúriou totiž
predstavovala reálnu i latentnú prekážku plnej sovietizácii týchto krajín
a regiónov. Akcia P sa na východnom Slovensku javila byť výhodnou o to viac,
že katolícka cirkev vedená slovenskými biskupmi vtedy predstavovala jedinú
silu, ktorá bola schopná účinnejšie, aj keď len morálne vzdorovať totalitnej
politickej moci“ (Príprava a priebeh tzv. pravoslávnej akcie ... , 2008 ). 9
Článok 4 Ústavy Československej socialistickej republiky z roku 1960
ustanovil zmenu s významným celospoločenským dosahom: zakotvenie
vedúcej úlohy Komunistickej strany Československa. Nadväzujúci článok 16
ústavy hovorí: „Celá kultúrna politika v Československu, rozvoj vzdelania,
výchova, vyučovanie sa vedú v duchu vedeckého svetového názoru, marxizmuleninizmu...
“. Marxizmus-leninizmus bol zavedený ako štátna politika“ (Kráľ
a kol. 2004, s. 76).
Sloboda vyznania bola ústavne zaručená, avšak upravená tak, aby
neodporovala budovanému socialistickému štátnemu zriadeniu. Postupne
prichádzali právne úpravy, ktoré jasne deklarovali proticirkevný postoj KSČ,
a ústavná garancia náboženskej slobody vyznievala v praxi veľmi formálne.
Vedeckému svetonázoru protirečil idealistický náboženský svetonázor,
prebratý podľa vzoru Sovietskeho zväzu a implicitne vyjadrený v Ústave ČSSR
z roku 1960: „Cirkev sa vedúcej sile v štáte, KSČ, javila ako podvratná
organizácia, voči ktorej sa viedol reálny otvorený boj“ (Katolícka akcia: zrušenie
katolíckych spolkov, pozastavenie tlače, zrušenie vyučovania náboženstva,
poštátnenie škôl – tzv. jednotná škola, zinscenované procesy a následné
väznenie kňazov a biskupov, Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva,
rozpustenie kláštorov a reholí, konfiškovanie poľnohospodárskej a lesnej pôdy
9
Dostupné na internete: < http://www.saske.sk/cas/4-2008/04-gajdos_konecny.html> Príprava a
priebeh tzv. pravoslávnej akcie na Slovensku. 2008. Marián Gajdoš, Stanislav Konečný.
Spoločenskovedný ústav SAV v Košiciach.“Akcia P, ako bola krycím názvom označovaná svojimi
realizátormi, sa uskutočnila hneď začiatkom päťdesiatych rokov, pričom de facto znamenala
nelegitímne likvidovanie jedného mnohotisícového náboženského spoločenstva. Spôsoby a formy,
akými sa všetko odohralo, v mnohom pripomínal netolerantnú dávnu minulosť. V rámci tejto akcie totiž
nedošlo len k násilnému rozbitiu organizačných a ekonomických štruktúr gréckokatolíckej cirkvi, ale aj
ku kriminalizovaniu a dômyselnému prenasledovaniu hlavne duchovenstva, ale aj tých veriacich, ktorí
sa nielenže nechceli podrobiť diskriminačnému rozhodnutiu, no proti nemu priamo alebo nepriamo
protestovali.“
127

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
patriacej cirkvi atď.).
Počas platnosti citovanej ústavy došlo k prijatiu dvoch medzinárodných
dokumentov, ktoré nadobudli platnosť v roku 1976 FMZV č. 120/1976 Z. z.
Prvým bol Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach. Hovorilo sa
v ňom: „Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Toto
právo spočíva v slobode vyznávať, alebo prijať náboženstvo, alebo vieru podľa
vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo, alebo vieru sám, alebo
spoločne s inými, či už verejne, alebo súkromne vykonávaním náboženských
obradov, bohoslužbou a vyučovaním“ (Kráľ a kol., 2004 s. 76). Druhý podpísaný
dokument bol Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach.
O tom, že v základnom zákone štátu bola situácia ošetrená takto
pokrokovo, ale realita počas minulého režimu vo vzťahu k náboženstvu
a religiózne zmýšľajúcim ľuďom bola spravidla úplne opačná, by mohlo byť
predmetom ďalšieho príspevku. Hneď po februárových udalostiach roku 1948
boli uvedené do života mnohé protináboženské zákony.
Pozitívne udalosti v roku 1968 spolu s pripravovanou federalizáciou
unitárnej československej republiky a riešenie týchto politických záležitostí dali
do pohybu i záležitosti zriadenia SCP. Osoby z cirkevných kruhov, ktoré v tomto
období najvýraznejšie pracovali, bol biskup E. Nécsey a biskup A. Lazík.
Následná normalizácia v 70. rokoch tieto aktivity opäť zastavila.
Po politicky a spoločensky rušnom období v ČSSR možno konečne
považovať za prvý väčší úspech a predzvesť istého dialógu vysvätenie troch
nových správcov diecéz pre Slovensko. Stalo sa tak 3. marca 1973 po
intenzívnych rokovaniach vlády ČSSR s Vatikánom. Biskupom pre Nitriansku
diecézu sa stal biskup Dr. J. Pásztor a pre Banskobystrickú diecézu biskup
Mons. J. Feranec. Pre Apoštolskú administratúru trnavskú bol vymenovaný
trnavský apoštolský administrátor s právomocami sídelného biskupa Dr. J.
Gábriš (Krajči, 2006).
Spravovanie územia priamo Apoštolským stolcom trvalo u nás 49 rokov.
Územné usporiadanie, Apoštolská administratúra, bola priamo podriadená,
u nás so zrejmých politických dôvodov, Apoštolskému stolcu.
Snaha o naplnenie cieľa apoštolskej konštitúcie Pia XI. Ad ecclesiastici
regiminis incrementum z roku 1937 zriadiť na území Slovenska provinciu, bol
nadlho odložený, lebo neexistovala politická vôľa k posilneniu cirkevných
128

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
štruktúr. Nasledovali vyjednávania a diplomatické stretnutia vatikánskej
delegácie s československou vládou. Oficiálne otvoril otázku vytvorenia
provincie zástupca Svätej stolice arcibiskup A. Casaroli na rokovaniach v Ríme
v roku 1970.
Vláda postupne súhlasila s potrebou zosúladiť štátne a cirkevné hranice,
ale k vytvoreniu cirkevnej provincie bola rezervovaná. Potom, ako sa vznik
Provincie stal bezproblémový, sa problematickými javila otázka sídla
arcibiskupa metropolitu a personálne otázky biskupov. Vatikán navrhoval za
sídlo Bratislavu, ale československá delegácia trvala na sídle v Trnave alebo v
Nitre. Čo sa týka personálnej otázky cirkevnej správy, vláda ČSSR mala
podmienku dosadiť na biskupské stolce osoby „s kladným vzťahom k štátnemu
zriadeniu“. Vatikánska diplomacia sa tomu chcela vyhnúť a dištancovať sa od
takého zámeru.
Prezident G. Husák sa v rozhovore s predsedom slovenskej vlády P.
Colotkom vyjadril na tému tohto problému, že existujú tri piliere garantujúce
maďarsko-slovenskú hranicu: Trianon, Gabčíkovo a totožnosť cirkevných a
štátnych hraníc (Provincia bez metropolitu, 2007).
Svetlým bodom na politickom nebi bola aj účasť nášho štátu na Helsinskej
konferencii v roku 1975, keď v záverečnom dokumente bola upravená aj oblasť
rešpektovania ľudských práv a základných slobôd vrátane slobody svedomia,
náboženstva a vierovyznania. Krátko nato vzniklo v ČSSR hnutie Charta 77.
Diplomatické úsilie zavŕšil akt pápeža Pavla VI. erigovaním Slovenskej
cirkevnej provincie so sídlom v Trnave dňa 30. decembra 1977. Zástupca
vtedajšej štátnej správy Dr. K. Homola vyhlásil, že „cirkevné zverejnenie
dohody medzi ČSSR a Vatikánom o vytvorení Slovenskej cirkevnej provincie
ukončuje takmer šesťdesiatročné diplomatické úsilie“. Vtedajší vatikánsky
vyjednávač arcibiskup A. Casaroli však na margo reformy cirkevnej správy
v bývalom Československu poznamenal skepticky: „Úbohý výsledok po toľkých
rokovaniach“ (I. A. Hrdina, 2006, s. 292)! Tu, zrejme Casaroli myslel na ťažkosti,
zdĺhavosť rokovaní a neúspech pri personálnych záležitostich správy cirkvi.
Profesor Š. Šmálik v publikácii Veľký štyridsaťročný pôst cirkvi na
Slovensku vysvetľuje aj to, prečo sa Trnava stala sídlom metropolitu
arcibiskupa. Do obdobia pred vznikom SCP dostávali titul arcibiskupa ad
presonam nitrianski biskupi. Nitriansky biskup by mohol mať (historicky)
oprávnene titul slovenského primasa. Vo veci sídla arcibiskupa metropolitu sa
prihliadalo na to, že práve Trnava bola viac desaťročí sídlom ostrihomských
129

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
arcibiskupov, a tiež sídlom Spolku Sv. Vojtecha. Preto sa sídlom arcibiskupa
stala Trnava, a nie Nitra, ako sa zvažovalo. Bratislava z politických dôvodov
neprichádzala v tom čase do úvahy. Sídlom metropolitu Provincie bola Trnava
plných tridsať rokov až do 14. februára 2008.
Pri príležitosti výročia vzniku Provincie sa arcibiskup J. Sokol vyjadril, že
vtedajšia vládnuca moc nemala jednotnú predstavu, čo prinesie vznik Provincie
samotnému štátu. Arcibiskup Sokol za úspešným zriadením Provincie videl
jednak vplyv slovenských kňazov vo Vatikáne, ktorí tam pôsobili, a na druhej
strane, vplyv prezidenta Slováka v Prahe, ktorý s ďalšími krajanmi podporili túto
myšlienku. Podľa arcibiskupa vtedajší prezident Československa G. Husák, aj
keď bol jeden z najtvrdších bojovníkov proti katolíckej cirkvi, bol právnik a veľmi
dobre vedel, že kým nie sú stabilné hranice cirkevnej provincie, nie sú stabilné
ani štátne hranice (Cirkvi pomohol k samostatnosti aj Husák...).
Záver
Zriadenie provincií na Slovensku je výraz istého dynamizmu cirkevného
spoločenstva. Zároveň to vytvára vhodné podmienky pre prácu cirkvi.
Na území Slovenskej republiky existujú v súčasnosti dve cirkevné
provincie latinského obradu – Západná slovenská cirkevná provincia so sídlom
v Bratislave, Východná slovenská cirkevná provincia so sídlom v Košiciach
a Gréckokatolícka cirkevná provincia so sídlom metropolitu v Prešove.
Na záver tohto príspevku citujem slová prezidenta Slovenskej republiky I.
Gašparoviča z príhovoru pri príležitosti novoročného stretnutia s predstaviteľmi
cirkví a náboženských spoločností v Bratislave 8. januára 2008: „Historická
skutočnosť ustanovenia samostatnej cirkevnej provincie nebola len úzko
katolíckou záležitosťou. Mala oveľa širší medzinárodný rozmer vo svojom
období. Ako som konštatoval vo svojom novoročnom príhovore k občanom, v
nemalej miere nám pomohla k voľbe samostatnosti a suverenity na vlastnom
území, k ustanoveniu Slovenskej republiky“. Majster slova, básnik Milan Rúfus,
napísal: „Je to naša prvá novoveká identifikačná karta, vystavená najvyššou
morálnou autoritou svetového spoločenstva“.
Tí, ktorí sa hlásia ku kresťanskému vierovyznaniu, stoja zároveň pred
výzvou naplniť aj skutkami to, čo bolo najdôležitejším úmyslom pápežov pri
usporadúvaní a postupnom povyšovaní cirkevných štruktúr na našom území od
starobylej Nitry až podnes: povzniesť človeka vierou, vzdelaním a hodnotami,
ktoré potvrdzujú pravú ľudskosť.
130

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
Literatúra:
GAJDOŠ, M., KONEČNÝ, S. 2008. Príprava a priebeh tzv. pravoslávnej akcie
na Slovensku. [cit.15.3.2009]. Dostupné na
internete:
Spoločenskovedný ústav SAV v Košiciach.
KRAJČI, J. 2006. Historické reflexie konfesijných vzťahov. Banská Bystrica:
PRF UMB, 2006. 284 s. ISBN 80-8083-263-3.
KRÁĽ, J. a kol.: Ústavné garancie ľudských práv. Bratislava: UK PRF,
Vydavateľské oddelenie, 2004. 180 s. ISBN 80–7160-173-X.
HRDINA, I.-A. 2006. Texty ke studiu konfesního práva. III. Československo.
Praha: Univerzita Karlova, Karolinum, 2006. 345 s. ISBN 80-246-1289-5.
Ročenka 1979. Bratislava: SSV, Trnava v cirkevnom nakladateľstve pre ZKD
Pacem in Terris SSR, 1979. 96 s.
SOKOL, J. Cirkvi pomohol k samostatnosti aj Husák. [cit.16.3.2009].
Dostupné na internete: http:
ŠMÁLIK, Š. 1996. Veľký štyridsaťročný pôst cirkvi na Slovensku. Bratislava:
Charis, 1996. 109 s. ISBN 80-88743-12-5.
648/2002 Z. z. Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o
duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených
zboroch Slovenskej republiky.
326/2001 Z. z. Základná zmluva medzi Slovensko republikou a Svätou stolicou.
Dostupné na internete:
http://www.izurnal.sk/index.phpItemid=89&id=1351&option=com_content&task
=view Provincia bez metropolitu, 5.12.2007. [cit. 16.3.2009]
Archív Biskupského úradu Banskej Bystrice. Pastiersky list ordinárov SSR
z príležitosti publikovania apoštolských konštitúcií jeho svätosti pápeža Pavla
IV. o zriadení Slovenskej cirkevnej provincie a úpravy hraníc jednotlivých diecéz
podľa doterajších hraníc nášho štátu. 1976.
131