casopis 1-2-2007.indd - Politické vedy

POLITICKÁ SOCIALIZÁCIA, POLITICKÉ SPRÁVANIE,
POLITICKÁ PARTICIPÁCIA A VOLEBNÉ SPRÁVANIE
Peter Ondria *
Politické vedy / diskusia
Pojem politická socializácia prebrala politológia z príbuzného odboru, a to
zo sociológie. „Pod socializáciou v najširšom zmysle slova rozumieme vysoko
pozitívny proces, proces aktívnej adaptácie osobnosti k spoločenskému systému“. 1
Teda činnosť, prostredníctvom ktorej si človek osvojuje hodnoty a normy konania,
učí sa rozumieť udalostiam okolo seba a vykonáva rozličné spoločenské role.
Prvý, kto použil tento pojem vo vedeckých diskusiách bol francúzsky
sociológ E. Durkheim. Postavil ho do tesnej súvislosti s pojmom výchovy,
pričom výchovu považoval za významný spoločenský prostriedok socializácie,
pomocou ktorej dokáže žiť od narodenia „nesociálny“ človek „sociálnym životom“. 2
Pod socializačným procesom chápeme najmä prenos hodnotových orientácií
a ostatných zložiek spoločnosti, vrátane osvojovania si vedomostí. „Pomocou
tohto procesu sa systémy spoločenských rolí organizujú do výberových vzorov.
Efektívnym kritériom v nich je rôzny význam rozličných alternatív, ktoré majú
vyvážiť uspokojenie a depriváciu nositeľa roly“. 3 Ponímanie socializácie je však
výrazne ovplyvnené americkou spoločnosťou, a to hlavne z obdobia druhej
polovice 20. storočia. Tieto teórie môžeme označiť ako interaktívny model
fungovania socializácie. Sem by sme mohli zaradiť najmä teórie ľudského
správania a teórie fungovania spoločnosti. Ich podstatou je chápanie ľudského
vývinu a súčasne aj vývinu spoločenského prostredia, dokonca aj spoločnosti
ako navzájom sa podmieňujúcich.
Socializáciu skúmajú aj iné vedné odvetvia. V politickej vede sa týmto pojmom
zaoberá hlavne politická psychológia a sociológia politiky. Aj v politológii má viacero
defi nícií. Napr. podľa G. Almonda znamená „uvádzanie do politickej kultúry,
výsledkom ktorého je súbor názorov, hodnôt a postojov k politickému systému,
*
PhDr. Peter Ondria, PhD. pôsobí ako odborný asistent na Katedre politológie Fakulty
politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici.
1
ONDREJKOVIČ, P.: Úvod do sociológie výchovy. Bratislava 1998. s. 93
2
DURKHEIM, E.: Erziehung und Soziologie. Schwann, Düseldorf 1972. s. 30
3
PARSON, T. - SHILS, E.: Toward General Theory of Action. Cambridge 1951, s. 18
112

Politické vedy / diskusia
k jeho rolám, predstaviteľom“. 4 Sociológia politiky skúma tento proces v oboch
jeho fázach, ďalej aj socializačné činitele, čiže všetky faktory ovplyvňujúce proces,
výsledky procesu politickej socializácie, prejavujúce sa v politickom myslení,
v postojoch a správaní jednotlivcov.
Systémová teória T. Parsonsa má veľa spoločného so socializáciou
a môžeme ju aplikovať aj v politológii. Z pohľadu systémovej analýzy, najmä
v teórii politiky, nemá jeho prínos konkurenciu. Usiloval sa predovšetkým uviesť
do vzájomných systémových vzťahov mikroperspektívny pohľad na spoločenskú
sociálnu štruktúru. Sociálne konanie človeka u Parsonsa nevystupuje izolovane,
ale vždy len v konštelácii a v spojení so špecifi ckými vzťahmi. Nesmieme
opomenúť G. Meada, ktorý je zakladateľom veľmi významného a značne
rozšíreného variantu konania, ktorý nadväzuje na americkú sociálno-filozofickú
tradíciu, ktorú môžeme smelo aplikovať aj v politológii. Vychádza z otvorene
sledovaného správania človeka, ale svoju analýzu koncentruje na subjektívnu
a intersubjektívnu interpretáciu a význam impulzov, popudov, predmetov a aktivity
iných ľudí. Zavádza termín „interaktívne konanie“, ktoré možno chápať ako
zmysluplné, navzájom sa vzťahujúce na aktivity minimálne dvoch ľudí.
Socializácia je teda celoživotný proces, a ako taká má dve fázy. Dôležitejšia je
pre nás práve sekundárna, lebo primárnu nadobúda človek v rodine a sekundárnu
v spoločnosti. V ľudskom procese politickej socializácie, rozhodujúcu úlohu
zohrávajú socializačné činitele ako sú rodina, rovesnícka skupina (peer group),
škola a neskôr najmä masmédia. Taktiež ju ovplyvňuje aj celková spoločenská
situácia, politický život spoločnosti, typ, vlastnosti a charakter politického systému,
v neposlednom rade aj medzinárodná politická situácia. Za dôležitý poznatok
považujeme aj zistenia v anglo-americkej literatúre, že nemalú úlohu zohráva aj
identifikácia jednotlivca s politickou stranou, resp. s rôznymi formami záujmových
skupín, príp. náboženskou organizáciou. Dôležitým je aj poznatok, že indivíduum
sa môže v procese socializácie včleňovať do legálnych, ale aj nelegálnych
sociálnych skupín. Sekundárna fáza politickej socializácie obsahuje množstvo
špecifík, ktoré ju odlišujú od fázy primárnej. Pôsobia v nej iné socializačné činitele,
taktiež sa odohráva aj v iných situáciách, pričom socializovaní jednotlivci majú už
za sebou primárnu fázu. Na jednej strane sa niektoré získané vedomosti a hodnoty
4
ALMOND, G. - COLEMAN, J.: The Politics of Developing Areas. Princeton University Press, Princeton
1960, s. 45
113

Politické vedy / diskusia
môžu upevňovať, ale na strane druhej dochádza veľmi často k resocializácii,
teda k zmene politických postojov. Pri skúmaní politickej socializácie sa mnohí
autori snažili zisťovať aj vplyv osobnosti na politické správanie, ako aj vplyv
socializovaných jednotlivcov na politický systém, na socializačné činitele, a
na proces socializácie. Avšak, zdroje a niektoré podoby politického správania
a konania jednotlivca možno nájsť v jeho pudovej sfére. R. Merelman upozorňuje
na dôležitú skutočnosť, že veľký a pravdepodobne rastúci význam štúdia politickej
socializácie je daný tým, že „ostatné nástroje kontroly ľudí v rastúcej miere
zlyhávajú, alebo boli vyhlásené ako nelegitímne“. 5 Teda, to znamená: „ovládnuť
proces socializácie umožňuje riadiť ľudí bez potreby fyzického násilia“. 6 Z toho
môžeme dedukovať, že politická socializácia, ako aj socializácia všeobecne, je
podmienkou existencie ľudskej bytosti.
Easton a Dennis používali pri charakteristike vzťahov detí a politickej autority
štyri hlavné výrazy: politizácia, personifi kácia, idealizácia a inštitucionalizácia.
Politizácia podľa týchto autorov pojednáva o tom, ako skoro sa dieťa naučí,
že vo svete existuje autorita, ktorá je mimo rodiny a školy, a zároveň je nad ním.
Vo veku približne sedem a osem rokov si je dieťa vedomé vonkajších síl, ktoré
vyžadujú podporu, poslušnosť a (spravidla) taktiež rešpekt.
Do termínu personifi kácia Easton a Dennis vložili predstavu, že dieťa
predovšetkým a najľahšie získava vedomie o politickej autorite prostredníctvom
jednotlivca – a to hlavne prezidenta a policajta. Kolektívy ako vláda, parlament
a najvyšší súd sú príliš abstraktné, a teda aj ťažko pochopiteľné. Vo svojej podstate
je personifi kácia daňou za kognitívne limity dieťaťa.
Idealizácia znamená, že deti spravidla vnímajú politickú moc ako dôveryhodnú,
láskavú a ochotnú pomáhať: „prezident mi vždy chce pomôcť, keď to potrebujem“;
„nikdy nerobí chyby“; „vie viac ako ktokoľvek iný“.
Vývoj dieťaťa potom smeruje k inštitucionalizácii – k prenosu obrazu politickej
autority na depersonifi kované objekty ako je vláda či parlament.
V duchu behaviorálnej tradície, autori koncepcie politickej podpory sa príliš
nezaujímali o osobnosť ako takú. Zaujímali ich zdroje krízy v systéme. Keďže
človek mohol predstavovať špecifi cký „systémový stres“, aj on sám sa stal
5
MERELMAN, R.: Revitalizing Political Socialization. In: Political Psychology. Contemporary Problems
and Issues, M. G. Hermann,. s. 280
6
KREJČÍ, O.: Politická psychologie. Ekopress, Praha 2004. s. 102
114

Politické vedy / diskusia
predmetom pozornosti. Autori teórie politickej podpory vychádzali z hypotézy,
že zmienený „stres politického systému“, ktorý môže v určitých prípadoch
vyústiť do krízy, môže byť zmenšený, keď občania prijmú pravidlá hry bez
odporu a dobrovoľne. Nasledovala téza, že hodnoty získané v detstve určujú
politické správanie a jednanie dospelého občana. A nielen to. Základné hodnoty,
získané v detstve sa podľa týchto autorov ťažšie vytláčajú ako hodnoty, získané
v dospelom veku. Pritom je v čase krízy očividné, že občan, ale aj politik, sa
vracajú k základným predstavám.
Behavioralizmus síce stál pri kolíske definovania tejto oblasti výskumu, nikdy
ale nemal monopol na interpretáciu politickej socializácie. Psychoanalytický
prístup nebol nikdy vytlačený a navyše pojednával o socializácii ešte v dobách,
keď nemala vlastné terminologické označenie. Psychoanalýza postupovala
v duchu hlavného prúdu euro- či atlanticko-centristickej psychológie, ktorému
snáď nepodľahol len Jung – výskum v tomto smere vždy venoval veľkú pozornosť
otázkam, ako sa pred dosiahnutím dospelosti vytvárali stranícke identifikácie,
rasové predsudky či rebelantstvo a podobne. Tak napríklad podľa Lasswella,
prenos a racionalizácia osobných motívov v politike závisia na „vzoroch, ktoré sú
ponúknuté osobným prostredím jednotlivca v kritickej fáze rastu“. 7
Medzi základné činitele politickej socializácie zaraďujeme hlavne rodinu,
školu, konkrétnu generáciu, a nesmieme opomenúť ani masmédiá. Rodinu
a školu považujeme za základné, ale v tejto práci im nebudeme venovať väčšiu
pozornosť. Stručne sa zameriame hlavne na posledný faktor, a to na masmédiá.
Informačné prostriedky rôznych typov vždy zohrávali a i naďalej budú zohrávať
dôležitú funkciu v spoločnosti. Musíme však potvrdiť, že pri socializácii človeka
majú nenahraditeľnú úlohu. V súčasnosti rozlišujeme hlavne medzi papierovými
a elektronickými, ktoré získavajú stále dominantnejší vplyv. Sú základným
predpokladom nielen samotnej socializácie, ale aj pre fungovanie demokratického
politického systému. „Vlastným moralistickým prístupom môžu masmediálne
prostriedky pôsobiť ako vplyvný strážca etických a právnych noriem“. 8 Veľmi veľké
množstvo výskumov v politickej vede hlavne v 60-tych rokoch 20. storočia však
nepotvrdilo fakt: že masmédia sú dominantným faktorom pri formovaní osobných
7
LASSWELL, H. D.: Psychopathology and Politics. The University of Chicago Press, Chicago and
London 1960
8
KREJČÍ, O.: Politická psychologie. Ekopress, Praha 2004, s. 123
115

Politické vedy / diskusia
hodnôt. „Masové prostriedky boli nástrojom posilnenia politických názorov, ale
nie inštrumentom ich zmeny“. 9
Politickú participáciu alebo participáciu občanov na politike môžeme
charakterizovať ako určitú nadstavbu politickej socializácie. Pokiaľ berieme do
úvahy fakt, že socializácia je postupné včleňovanie človeka do spoločnosti, potom
participácia je účasť na politickom živote v akejkoľvek forme. Je úplne zrejmé, že
participácia na rozhodovacom procese je oveľa vyššia v prípade, že jeho výsledok
priamo ovplyvňuje životy ľudí, a súčasne je väčšina z dotknutých presvedčená, že
ich „príspevok“ má reálny význam a vplyv. Poznanie tejto skutočnosti má podstatný
význam pre kritické hodnotenie podmienok politickej participácie. 10
Participácia môže mať viacero foriem, od tradičnej k netradičnej, ale aj od
legitímnej až k nelegitímnej. Podľa S. Verbu a N. Nieho, vymedzujeme „politickú
participáciu ako tie činnosti občanov, ktoré sú viac či menej priamo zamerané na
ovplyvňovanie výberu vládnucich osôb a činností, ktoré vykonávajú“. 11 Napr. M.
Weber nepriamo označuje aktívnu a neaktívnu participáciu v prípade žurnalistov
a úradníckeho stavu. 12
Existuje aj mnoho názorov vo vzťahu k miestu a funkcii politickej participácie.
Podľa elitistov neexistuje participácia, nakoľko elita vždy vládne väčšine a všetky
pokusy zmeniť tento stav nevedú k ničomu inému len k vzniku novej elity.
Podľa zástancov normatívno-ontologického prúdu, politická participácia vo
vede je základné právo, niekedy až povinnosť občana na aktívnu činnosť. Je teda
pozitívnou politickou hodnotou spoločnosti. Podľa zástancov zastupiteľskej, resp.
participatívnej formy vládnutia, je politická participácia užitočná pre demokraciu,
lebo umožňuje občanom voliť si svojich zástupcov. Pre zástancov demokratického
elitizmu je určitá participácia potrebná, ale nemusí byť vyššia ako len voľba
politických reprezentantov občanmi. Iným prúdom sú prívrženci racionálnej voľby,
ktorí odvodzujú svoju účasť na politickom živote len od svojho možného vlastné
prospechu.
9
Tamtiež, s.128
10
Bližšie pozri: KOVÁČIK, B.: Weberova koncepcia konkurenčného elitarizmu, byrokracie vodcovstva.
In: KOPER, J. (ed.): Aktuálne problémy teórie medzinárodných vzťahov a teórie politiky. Zborník z II.
teoretického seminára doktorandov. FPVaMV a ÚVV UMB, Banská Bystrica 2005, s. 16
11
NIE, N. - VERBA, S.: Participation and Political Equality. Cambridge University Press, New York
1972, s. 2
12
WEBER, M.: Politika ako povolanie. Spektrum, Bratislava 1990
116

Politické vedy / diskusia
Zovšeobecnenia zistení empirických výskumov politickej participácie,
uskutočnených v USA a západoeurópskych štátoch konštatujú, že popri socioekonomickom
statuse patria medzi najvýznamnejšie koreláty a faktory politickej
participácie tieto skutočnosti:
• výchova a vzdelanie (vzdelanejší participujú viac);
• miesto bydliska (mestské obyvateľstvo participuje viac);
• členstvo v organizáciách a skupinách (členovia skupín a organizácií
participujú viac ako neorganizovaní);
• dĺžka pobytu v jednom sídelnom spoločenstve (čím dlhšie človek žije
v komunite, tým viac participuje na politickom živote);
• životný cyklus (participácia rastie s vekom, ale na sklonku života
klesá);
• identifi kovanie sa s politickou stranou (stúpenci a členovia participujú
viac ako ostatní);
• pohlavie (muži participujú viac ako ženy);
• náboženstvo (členovia cirkví participujú v rôznej miere);
• etnicita, rasa (príslušníci rôznych etník a rás participujú rôzne);
• skúsenosti s politickou participáciou (pozitívne skúsenosti povzbudzujú
k participácii, negatívne skúsenosti od nej odrádzajú). 13
Politické správanie môže mať v politickej vede viacero špecifík a významov.
Záleží od konkrétneho uhla pohľadu. „V najvšeobecnejšej rovine pod ním
myslíme akúkoľvek formu sociálneho správania, ktorá má politický charakter, teda
súvisí s politickou mocou v spoločnosti“. 14 V európskej literatúre sa veľmi často
stretávame s rozlišovaním medzi politickým správaním a konaním, príp. volebným
konaním. Anglo-americká literatúra pod pojem politické správanie zaraďuje
akúkoľvek aktívnu činnosť človeka, ktorá súvisí s politikou v tom-ktorom štáte.
U nás má však volebné správanie iný význam, a častokrát je spájané len s aktívnou
činnosťou človeka v období volieb. Teda mohli by sme povedať, že aj v našich
podmienkach výskumy volebného správania považujeme za súčasť politického
správania, alebo politickej participácie občanov. Napr. pri parlamentných voľbách
správanie voličov do značnej miery ovplyvňuje aj volebný systém a teda aj spôsob,
13
Bližšie pozri: DALTON, J.: Citizen Politics in Western Demokracies. Chatham House Publishers,
New Jersey 1988
14
SOPÓCI, J.: Sociológia politiky. UK, Bratislava 2002, s. 177
117

Politické vedy / diskusia
ako sa budú počty hlasov prevádzať na počty parlamentných kresiel. Tieto systémy
majú vplyv aj na to, či dá volič svoj hlas strane alebo kandidátovi. Aj keď politické
správanie má podľa môjho názoru ďaleko širšiu dimenziu ako je charakterizované
u nás. Okrem aktívnej a pasívnej dimenzie musíme zdôrazniť ešte ďalšiu, a to
legitímnu a nelegitímnu, alebo aj násilnú dimenziu. Nelegitímnou môže byť napr.
terorizmus a násilnou členstvo v nátlakovej skupine alebo združení.
Praktická využiteľnosť problematiky volebného správania spôsobila, že
dnes je veľmi nevyhnutné ho študovať a práve na základe tohto štúdia sa aj
uskutočňujú výskumy verejnej mienky, na základe ktorých môžeme určiť napríklad
aj volebné preferencie obyvateľov. Behavioralizmus, ako už bolo spomenuté
v tomto príspevku, vo výraznej miere predmetom svojho výskumu prispel pri
štúdiu politického správania.
Aký je však vzťah medzi politickou socializáciou, politickou participáciou,
politickým a volebným správaním Týmito otázkami sa najviac zaoberá práve
anglo-americká literatúra. Problémom je, že všetky získané poznatky pôsobia
veľmi neucelene a nesystematicky. Diametrálna odlišnosť platí napr. aj v chápaní
týchto pojmov na Západe a u nás. Napr. termín politické a volebné správanie sa
v americkej literatúre používa „skoro“ synonymne. Podobný stav je aj v prípade
participácie, kde pod participáciou americkí autori myslia len účasť vo voľbách.
Literatúra:
ALMOND, G. - COLEMAN, J.: The Politics of Developing Areas. Princeton
University Press 1960
DALTON, J.: Citizen Politics in Western Democracies. Chatham House Publishers,
New Jersey 1988
DURKHEIM, E.: Erziehung und Soziologie. Schwann, Düseldorf 1972
KOVÁČIK, B.: Analýza fenoménu konkurenčného elitárskeho modelu demokracie
v diele J. A. Schumpetera. In: Interpolis´06. FPVaMV UMB, ÚVV UMB a FMV EU,
Banská Bystrica 2006
KOVÁČIK, B.: Weberova koncepcia konkurenčného elitarizmu, byrokracie
vodcovstva. In: KOPER, J. (ed.): Aktuálne problémy teórie medzinárodných
vzťahov a teórie politiky. Zborník z II. teoretického seminára doktorandov. FPVaMV
a ÚVV UMB, Banská Bystrica 2005
KREJČÍ, O.: Politická psychologie. Ekopress Praha 2004
118

Politické vedy / diskusia
LASSWELL, H.D.: Psychopathology and Politics. The University of Chicago Press,
Chicago and London 1960
MERELMAN, R.: Revitalizing Political Socialization. In: Political Psychology.
Contemporary Problems and Issues, M.G. Hermann
NIE, N. - VERBA, S.: Participation and Political Equality. Cambridge University
Press, New York 1972
ONDREJKOVIČ, P.: Úvod do sociológie výchovy. Bratislava 1998
PARSON, T. - SHILS, E.: Toward General Theory of Action. Cambridge 1951
SOPÓCI, J.: Sociológia politiky. UK, Bratislava 2002
WEBER, M.: Politika ako povolanie. Spektrum, Bratislava 1990
119