content - PolitickÃ© vedy - Univerzita Mateja Bela

POLITICKÉ 

VEDY 

časopis pre 

politológiu 

najnovšie dejiny 

medzinárodné vzťahy 

bezpečnostné štúdiá 

1/2009 ROČNÍK XII.

Politické vedy 

POLITICKÉ VEDY/ POLITICAL SCIENCE 

časopis pre politológiu, najnovšie dejiny, medzinárodné vzťahy, bezpečnostné 

štúdiá 

VYCHÁDZA: štvrťročne 

ROČNÍK: XII. 

ČÍSLO: 1/2009 

EVIDENČNÉ ČÍSLO: EV 755/08 

CENA: 3,50 € / 105,40 SKK s DPH 

DÁTUM VYDANIA: 15.03.2009 

ISSN 1335-2741 

VYDAVATEĽ A REDAKCIA: 

Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB 

Univerzita Mateja Bela 

Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica 

IČO: 30232295 

tel. (00421) 48 446 16 14, 

fax. (00421) 48 446 12 00 

e-mail: politicke.vedy@umb.sk 

OBÁLKA: 

TLAČ: 

Daniel Dom 

BRATIA SABOVCI, s.r.o. 

Oznámenie o podieloch vydavateľa periodickej tlače na hlasovacích právach 

alebo základnom imaní vysielateľa a štruktúre vlastníckych vzťahov vydavateľa: 

Podiely vydavateľa periodickej tlače (časopisu Politické vedy) na hlasovacích 

právach alebo základnom imaní vysielateľa k 31.12.2008 boli 0 %.

HLAVNÝ REDAKTOR / EDITOR-IN CHIEF 

Peter Kulašik 

VÝKONNÁ REDAKCIA / EDITORS 

Daniela Ježovicová 

Jana Lasicová 

Eleonóra Mesíková 

Stanislav Matejkin 

Lenka Štefániková 

Jaroslav Ušiak 


REDAKČNÁ RADA / EDITORIAL BOARD 

František Briška 

Marcela Gbúrová 

Koloman Ivanička 

Janusz Jarosiński 

Petr Just 

Peter Juza 

Miroslav Kelemen 

Branislav Kováčik 

Svetozár Krno 

Oskar Krejčí 

Robert Łoś 

Silvia Miháliková 

Nikolaj P. Narbut 

Drahomíra Ondrová 

Štefan Volner 

Sylwester Wróbel 

REDAKČNÝ KRUH / EDITORIAL CIRCLE 

Klaudia Franková 

Martin Trubiansky 

3

OBSAH 


ŠTÚDIE 

Kulašiková Zuzana: Teórie uznania ako východisko tvorby politiky 

rodovej rovnosti ........................................................................................... 8 

Weiss Peter: Zahraničná politika, podmienenosti jej tvorby a realizácie 

a vzťah k vnútornej politike ....................................................................... 35 

Pástor Zoltán: Vzdelávanie a jazykové dimenzie školstva v Uhorsku ... 73 

DISKUSIA 

Masica Matúš: Súčasné problémy spoločnej európskej zahraničnej 

a bezpečnostnej politiky v globálnom geopolitickom priestore ................ 102 

Liďák Ján: K niektorým charakteristickým rysom súčasných 

migračných procesov v Európe ............................................................... 120 

Kopecký Peter: Politika USA voči východnej Európe v r. 1980 – 1989 

vo svetle analytickej Správy predloženej Snemovni reprezentantov ....... 138 

RECENZIE 

Slámková Eva: Afrika iným pohľadom ................................................... 158 

Nguyen Július: Po stopách vojnového spravodajcu .............................. 163 

4


INFORMÁCIE 

Filimonova Nadežda – Puzatkina Xenia –Sorokina Ľudmila: 

Informácie o zaujímavých knihách vydaných v Rusku ............................ 170 

Oliver Eder: Projekt ARES – nový člen slovenskej 

bezpečnostnej politiky ............................................................................. 174 

5

CONTENT 


STUDIES 

Kulašiková Zuzana: Acceptance Theory as the Source of Policy Creation 

of the Gender Equality ................................................................................. 8 

Weiss Peter: Foreign policy, conditionality its creation and realization 

and its bearing on internal policy ............................................................... 35 

Pástor Zoltán: Instruction and Language Dimensions of Education 

in Kingdom of Hungary .............................................................................. 73 

DISCUSSION 

Masica Matúš: Contemporary Problems of the Common European 

Foreign and Security Policy in the Global Geopolitical Area ................... 102 

Liďák Ján: Some Comments on the Most Characteristic Features 

of the Contemporary Migration Movement in Europe .............................. 120 

Kopecký Peter: USA policy in the face of Eastern Europe 

in 1980 – 1989 in context of analytical Report referred in House 

of Representatives................................................................................... 138 

REVIEWS 

Slámková Eva: Africa Seen from a Different Point of View .................... 158 

Nguyen Július: Following the Tracks of War Correspondent ................. 163 

6


INFORMATION 

Filimonova Nadežda – Puzatkina Xenia –Sorokina Ľudmila: 

Information about interesting books printed in Russia............................. 170 

Oliver Eder: Project ARES – a New Member of the Slovak 

Security Policy ......................................................................................... 174 

7

Politické vedy / štúdie 

TEÓRIE UZNANIA AKO VÝCHODISKO TVORBY POLITIKY 

RODOVEJ ROVNOSTI 

ZUZANA KULAŠIKOVÁ * 

Mojím cieľom je ukázať, že uznanie 

logicky a geneticky predchádza všetkým 

našim ostatným vzťahom k svetu... 

Axel Honneth 

RESUME 

In the contemporary modern society there are being developed new theories of justice. They 

are focused on elimination of citizen´s marginalization. One of examples of new theories 

are theories recognition. The most famous of them are Axel Honneth´s theory and Nancy 

Fraser´s theory, which introduce different views on recognition. It is interesting to applay their 

diverse points of view on creation of public policy, e.g. aplication on gender equality policy 

and selecting adequate methods and measures in this context. 

Aktuálne procesy súčasnej globalizovanej spoločnosti si vyžadujú reformuláciu 

niektorých sociálnych a politických konceptov, s cieľom eliminovať novovznikajúce 

sociálne, ekonomické a politické ohrozenia. Riziková spoločnosť, slovami U. Becka, 

sama seba identifikuje ako problém, reviduje konvencie a pátra po príčinách vzniku 

prevládajúcich myšlienkových štruktúr, spôsobov konania a života. „Vystavenosť 

súčasným rizikám je v globálnej rovine výrazne podmienená sociálnymi 

nerovnosťami“ 1 . „Jedným zo základných rysov globalizácie sú závratné nerovnosti, 

ktoré spoločne s nedemokratickosťou a netransparentnosťou súvisiacich procesov 

predstavujú hlavné dôvody nespokojnosti...“ 2 . Aj z tohto dôvodu postupne vznikajú 

teoretické koncepty, snažiace sa o refl exiu nástupu nového systému pravidiel, 

ktoré sú konštituované v oblasti sociálna, politična a poznania. V tomto kontexte, 

* 

PhDr. Zuzana Kulašiková pôsobí ako externá doktorandka v odbore Teória politiky na Fakulte 

politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, e-mail: 

kulasikova@centrum.sk. 

1 

ŠUBRT, J.: Druhá moderna a její rizika: ULRICH BECK In: ŠUBRT, J. a kol.: Soudobá sociologie I.. 

Teoretické koncepce a jejich autori. Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, Praha 2007. s. 221. 

2 

URBAN, L.: Globalizace. In: ŠUBRT, J. a kol.: Soudobá sociologie I.. Teoretické koncepce a jejich 

autori. Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, Praha 2007. s. 327. 

8


ako jeden z bazálnych problémov do popredia vystupuje vzťah distribúcie rizík 

a štruktúry sociálnych nerovností. 3 Sociálne nerovnosti nemiznú, ale podľa U. 

Becka individualizujú sa. „Spoločenské zlyhania a krízy sa javia ako individuálne 

zlyhania alebo ako osud, za ktorý si môže každý sám“ 4 . Toto tvrdenie často 

ovplyvňuje riešenia sociálnych nerovností, ktoré vychádzajú predovšetkým z 

predpokladu existencie individuálneho, nie celospoločenského problému, a 

preto nie sú podmienené systémovým štrukturálnym riešením prostredníctvom 

prierezových verejných politík. 

Zámerom štúdie je ukázať previazanosť medzi sociálnou nerovnosťou, 

štrukturálnou sociálnou nespravodlivosťou, a z toho vyplývajúci relevantný 

význam riešenia sociálnych nerovností prostredníctvom teoretických modelov 

uznania ako globálnych teórií spravodlivosti. V tejto súvislosti chceme ozrejmiť 

nutnosť konštituovania najmä prierezových verejných politík, ktoré svojím 

záberom implicitne môžu ovplyvniť štrukturálny celospoločenský aspekt nerovnosti 

a nespravodlivosti, a nutnosť eliminácie kultúrneho neuznania indivíduí v rámci 

celej štruktúry spoločnosti. Prostredníctvom príkladu aplikácie základných 

východísk teórií uznania, najmä modelov uznania A. Honnetha a N. Fraser, 

chceme poukázať na efektívnu tvorbu jednej z nových, moderných verejných 

politík – politiky rodovej rovnosti. 

Príkladom štrukturálnej nerovnosti je rodová 5 nerovnosť. V kontexte s jej 

odstránením je potrebné riešiť napríklad problém nerovnakého odmeňovania 

3 

Pod hranicou rizika chudoby na Slovensku sa nachádza veľký počet jednorodičovských rodín, ktoré 

väčšinou tvoria matky s deťmi. Zo štatistických zisťovaní v priebehu posledných rokov vyplýva, že počet 

jednorodičovských rodín na Slovensku rastie a v štruktúre rodín tvoria stále väčší podiel. Kým v roku 

1961 bol podiel jednorodičovských na celkovom počte rodín 8,4 %, v roku 2001 ich podiel tvoril 11,9 %. 

Jednorodičovské rodiny patria na Slovensku medzi tie, ktoré sú v zvýšenej miere ohrozené chudobou. 

Podľa prieskumu EÚ-SILC z roku 2005 bola miera rizika chudoby na Slovensku v roku 2004 13,3 %, 

ale v jednorodičovských rodinách ich podiel pod hranicou rizika chudoby dosiahol až 31,6 % (v roku 

2005 mierne klesol na 28,8 %), pričom viac ako 90 % týchto domácností tvoria matky s deťmi. Zdroj: OP 

Zamestnanosť a sociálna inklúzia, MPSVR SR, 2007. Dostupné na www.employment.gov.sk. 

4 

ŠUBRT, J.: Druhá moderna a její rizika: ULRICH BECK In: ŠUBRT, J. (ed.): Soudobá sociologie I.. 

Teoretické koncepce a jejich autori. Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, Praha 2007. s. 225. 

5 

V historicko-teoretickom kontexte feministickej filozofie bol pojem rodu ako sociálnej, kultúrnej, historickej 

a politickej kategórie vyzdvihnutý v 70-tych rokoch. Konceptuálne odlíšenie rodu od pohlavia bolo 

namierené proti tzv. biologickému determinizmu, t. j. proti názoru, podľa ktorého byť ženou alebo byť 

mužom je biologickou danosťou, a rozdiely medzi mužmi sú určené predovšetkým prírodou. Citované 

podľa SZAPUOVÁ, M.: Kategória rodu vo feministickom diskurze. In: Myslenie žien. Aspekt, Bratislava 

1998. s. 33. 

9

žien a mužov (gender pay gap). Takúto formu nerovnosti nie je možné eliminovať 

individuálnym konkrétnym opatrením. Potrebná je predovšetkým sústava 

nástrojov a metód verejnej politiky, pôsobiacich na zmenu vžitých predstáv a 

rodových stereotypov, diverzifi kujúcich povolania a sektory hospodárstva na 

ženské a mužské, s adekvátnym nižším a vyšším mzdovým ohodnotením. Nie 

je to individuálny problém konkrétnych žien, majúcich za tú istú prácu menšie 

finančné ohodnotenie ako muži. Podobne ako násilie páchané na ženách nie je 

individuálnym problémom konkrétnych žien. Obe formy nerovností sú založené 

na štrukturálnej spoločenskej nerovnosti, na kultúrnych socializačných vzorcoch, 

na androcentrickej spoločenskej stratifi kácii a z tohto dôvodu ich odstránenie 

vyžaduje politiky a nástroje s prierezovým, celospoločenským záberom. 

Teoretické modely uznania 

Nové teoretické koncepcie spravodlivosti tvoria určitú formu revízie 

všeobecne uznávanej doktríny spravodlivosti v 20. storočí. Sú to teoretické 

koncepcie sociálneho a kultúrneho uznania žien, inak sexuálne orientovaných, 

zdravotne znevýhodnených, etnických či kultúrnych menšín, stavajúcich sa 

proti marginalizácii, pričom nie sú založené na pojme redistribúcie. V niektorých 

prípadoch sa chápu ako súčasť nových prístupov k teórii spravodlivosti. Tieto 

nové prístupy vychádzajú z pojmu uznania. 6 Význam uznania vyjadril sociálny 

filozof A. Honneth konštatovaním, že uznanie by „rád premenil v zakladajúcu 

kategóriu sociálnej fi lozofi e“ 7 . Populárne poňatie uznania v súčasnosti udáva 

smer zápasom o status a identitu, zápasom, spojeným s multikulturalizmom, 

s homosexuálnym hnutím a s ľudskými právami, špecificky s ľudskými právami 

žien. Vznikajú teoretické modely uznania, založené na identite a iné, založené 

na statuse. 

Paradigmy uznania sú väčšinou formulované tak, aby okrem iného poukázali 

aj na potrebu riešenia situácie sociálne exkludovaných, diskriminovaných a 

marginalizovaných skupín občanov. Súčasné nedostatočné a nekomplexné 

riešenia sociálnych nerovností a marginalizácie, predstavujú početné výzvy pre 

verejné politiky. Potenciálnym riešením je tvorba verejných politík v intenciách 

záverov nových teoretických modelov spravodlivosti. Vzhľadom na neustále 

6 

PALOVIČOVÁ, Z.: Normatívnosť pojmu uznania. Filozofi a, č. 8/2007. 

7 

O kritice a uznání. Rozhovor Marka Hrubce s Axelem Honnethem. In: HONNETH, A. (ed): Zbavovat se 

svépravnosti. Paradoxy současného kapitalizmu. Filosofi a, nakladatelství Filozofického ústavu AVČR, 

Praha 2007. s. 317. 

10 

Politické vedy / štúdie


prehlbovanie sociálnych nerovností, vrátane rodových, je potrebné rozvinúť 

takú perspektívu, ktorá by riešila nielen nerovnú distribúciu zdrojov, ale napr. 

v súvislosti s rodovou nespravodlivosťou 8 aj kultúrny androcentrizmus. Z tohto 

dôvodu môže byť uznanie vhodným procesom, umožňujúcim systémovejšie 

riešenie štrukturálnych nerovností, nielen čiastkové. 

Teórie uznania sa môžu stať jedným z efektívnych teoreticko-koncepčných 

východísk nielen pre tvorbu verejnej politiky vo všeobecnosti, ale aj pre selekciu 

špecifi ckých metód a nástrojov jednotlivých aplikačných politík. Predovšetkým 

tých, ktorých explicitným cieľom je priblíženie sa ideálu spravodlivosti a rovnosti 

pre všetkých občanov, bez ich vylúčenia a diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu. 9 

Nazdávame sa, že môžu byť veľmi efektívnym zdrojom princípov, zásad, metód 

a nástrojov pre tvorbu moderných verejných politík, napr. politiky diverzity, 

antidiskriminačnej politiky, ale aj politík, ktoré sa explicitne nezameriavajú na 

elimináciu sociálnych nerovností. 

Pre politickú etiku by to mohlo na jednej strane znamenať, že „spravodlivosť 

alebo blahobyt spoločnosti môžeme hodnotiť podľa miery jej schopnosti zaistiť 

podmienky vzájomného uznania, v ktorých sa môže dostatočne dobrým spôsobom 

dariť osobné utváranie identity aj príslušné individuálne sebauskutočnenie“ 10 . Na 

druhej strane je dôležité zabezpečiť uznanie statusu na základe princípu rovný 

s rovným. 

„Cieľom boja za uznanie je zmeniť väčšinovú kultúru s jej inštitucionalizovanou 

skladbou hodnôt či zaužívanými obrazmi správania, prekonaním stereotypov 

a charakteristík, a to tak, že môžu byť sociálne uznané i tradície a životné formy, 

8 

Deliaca čiara medzi kategóriami rodovej rovnosti a spravodlivosti na základe pohlavia nie je 

jednoznačná. Rovnosť medzi mužmi a ženami je základom spravodlivosti na základe pohlavia. 

Väčšinou sa však spravodlivosť na základe pohlavia chápe širšie ako rodová rovnosť. Vyjadrenie 

komplexnej povahy tejto kategórie si vyžaduje viacero dimenzií, vrátane rodovej rovnosti a uznania 

rodových odlišností. Ide o problémy kultúrne, sociálne a politické – napr. odstránenie vykorisťovania, 

marginalizácie, násilia atď... 

9 

Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred 

diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) zakazuje diskrimináciu 

z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej 

skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, 

farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, 

rodu alebo iného postavenia. 

10 

O kritice a uznání. Rozhovor Marka Hrubce s Axelem Honethem. In: HONNETH, A. (ed): Zbavovat se 

svépravnosti. Paradoxy současného kapitalizmu. Filosofi a, nakladatelství Filozofického ústavu AVČR, 

Praha 2007. s. 325. 

11

ktoré sú vlastné minoritným skupinám. Ide o snahu nastoliť modely recipročného 

uznania, od ktorých závisí samotná možnosť získania identity. Podľa A. Honnetha, 

je možnosť vytvorenia identity jadrom sociálnej spravodlivosti“ 11 . 

N. Fraser naopak poníma uznanie ako základ statusu (statusový model), 

čo znamená „venovať sa inštitucionalizovaným hodnotovým vzorcom z dôvodu 

ich účinku na postavenie sociálnych aktérov. Pokiaľ takéto vzorce utvárajú 

vzájomne rovných aktérov, ktorí sú schopní participovať s druhými ako rovní 

s rovnými, potom môžeme hovoriť o recipročnom uznaní, a statusovej rovnosti“ 12 . 

Uznanie podľa N. Fraser nie je založené na identite, ale na statuse. Podľa 

viacerých feministických teoretičiek uznanie žien spočíva v oslobodení od uznania 

skupinovej špecifickej identity, ktoré je chápané ako podmanenie. Identita v tomto 

ponímaní je založená na dialogických vzťahoch vzájomného uznania s druhými, 

a teda nie je nemenná. Feministická politika uznania požaduje niečo iné ako 

uznanie žien ako žien. Jedným z dôvodov je skutočnosť, že politika zameraná 

na uznanie špecifi ckých, kultúrnych, rasových či národnostných skupín môže 

viesť kontraproduktívne k posilneniu vnútroskupinového útlaku žien, a k udržaniu 

podriadeného postavenia žien v rôznych kultúrach, prípadne k univerzalizácii 

rodovej existencie. 

„Iris Marion Young zase prináša názor, že sociálne skupiny nedisponujú 

autentickou skupinovou identitou, ako predpokladá Charles Taylor. Poskytujú 

však členom určité východiská pre vytváranie individuálnych identít, ktorých 

nositelia si zároveň ako aktívni činitelia vytvárajú identity vo vzťahu k viacerým 

skupinám, s ktorými sú previazaní sociálnymi väzbami a charakteristikami“ 13 . 

Politika rodovej rovnosti 14 ako nová, konštituujúca sa politika hľadá, identifikuje 

a formuje optimálne, efektívne metódy a nástroje svojej implementácie. Vznikala 

v Európe, postupne v druhej polovici 20. storočia, a je neustále v procese genézy 

a formovania, pričom viaceré jej formy sa realizujú tak, aby boli kompatibilné s jej 

11 

PALOVIČOVÁ, Z.: Normatívnosť pojmu uznania. In: Filozofi a , č. 8/2007. 

12 

FRASER, N.: Rozvíjení radikální imaginace. Globální prerozdelování, uznání a reprezentace. Filosofia, 

nakladatelství Filozofi ckého ústavu AV ČR, Praha 2007. s. 23. 

13 

UHDE, Z.: Feministická spoločenská kritika: Rovnosť a diference. In: ŠUBRT, J., (ed.): Soudobá 

sociologie., Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, Praha 2007. s. 294. 

14 

Budeme používať termín „politika rodovej rovnosti“. Vychádzame zo skutočnosti, že väčšina aplikačných 

politík, používaných v európskych štátoch (vrátane slovenskej), zameraných na rovnosť medzi ženami 

a mužmi, vychádza z princípov európskej politiky na zabezpečenie rovnosti žien a mužov. Správa EK 

o rovnosti medzi ženami a mužmi z roku 2008 (COM(2008) 10 fi nal) pomenúva túto politiku ako politiku 

rodovej rovnosti (gender equality policy), resp. hovorí o Európskej politike rodovej rovnosti (European 

gender equality policy). 

12 



základnými cieľmi. Jeden z troch cieľov politiky rodovej rovnosti teoretička B. 

Stiegler identifi kuje „ako nastolenie spravodlivosti v rodových vzťahoch: rovnaké 

rozdeľovanie zdrojov, ekonomických prostriedkov a ekonomických právomocí, 

rovnaký diel platenej a neplatenej práce, voľného času, uznania, moci; zdravia; 

vedomostí; priestoru. Druhým cieľom je pripustiť rodovú rozmanitosť (gender 

diversity). Ide o to, aby sa nastolila rovnocennosť rôznych foriem rodových 

realizácií života, a aby bola možná existencia človeka ako muža, resp. ženy mimo 

biologických určení, mimo nútenej heterosexuality a mimo obmedzujúcich rodových 

noriem. Tretím cieľom je odstraňovanie rodového zaťaženia (degendering). 

Nejde priamo o jednotlivé osoby a skupiny, ale o inštitúcie, systémy a kultúry, o 

nahrádzanie androcentrizmov, teda zameriavania sa na určitú formu mužskosti, 

ktorá zároveň určuje aj zodpovedajúcu ženskosť“ 15 . 

Teória uznania podľa Axela Honnetha 

Jednou z najznámejších teórií uznania je teória A. Honnetha, nemeckého 

profesora sociálnej filozofie. A. Honneth formuluje svoju koncepciu uznania tak, 

že sebauskutočnenie jednotlivca chápe ako realizáciu jedinečného spôsobu života, 

čím sa snaží vyhovieť feministickým námietkam proti poňatiu komunitarizmu Ch. 

Taylora, ktorý sa usiluje o všeobecne uznávanú defi níciu dobra. Feministické 

filozofky namietajú „že snaha o definovanie všeobecného spoločenského dobra je 

vždy skryto androcentrická a stavia ako normu muža“ 16 . A. Honneth preto viaže svoju 

koncepciu spravodlivosti na tzv. „slabú predstavu dobra“. Selektuje „uznanie“ do troch 

rovnocenných princípov, ktoré sa opierajú o teóriu identity v tomto zmysle, že možnosť 

sebauskutočnenia individuálnej autonómie sa chápe ako výsledok skúsenosti 

sociálneho uznania podľa historicky sa vyvíjajúceho spoločenského poriadku. A. 

Honneth hovorí o historickom vyčlenení troch foriem uznania – troch typov sociálnych 

vzťahov: lásky, práva (rovnakého zaobchádzania) a sociálnych vzťahov. 17 

15 

STIEGLER, B.: Formulovanie cieľov a stratégií rodovej politiky. Podnety na uplatňovanie rodového 

hľadiska. V rámci expertíz z oblasti ženského výskumu v novembri 2004 v Bonne vydalo Wirtschaftsund 

sozialpolitisches Forschungs- und Beratungszentrum der Friedrich-Ebert-Stiftung, Abteilung Arbeit 

und Sozialpolitik (Hospodárske a sociálnopolitické výskumné a poradenské centrum Nadácie Friedricha 

Eberta). Dostupné na www.aspekt.sk. 

16 


sociologie I. (Teoretické koncepce a jejich autori). Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, Praha 

2007. s. 294. 

17 

LANSKY, O.: Kritická teorie a teorie uznání Axela Honetha. In: ŠUBRT, J., (ed.): Soudobá sociologie 

I. (Teoretické koncepcie a jejich autori). Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, Praha 2007. 

13

Prvá forma „uznania“ indivídua v spoločnosti je podľa A. Honnetha „láska“. 

Tvrdí, že láska je základnou formou „uznania“ a základnou zložkou intímnych 

vzťahov. Pod láskou chápe priateľstvo, vzťahy medzi rodičom a dieťaťom, a 

intímne vzťahy. Podľa A. Honnetha, človek získava uznanie predovšetkým 

v primárnych vzťahoch a vzťahuje sa na recipročné pochopenie individuálnych 

potrieb. Samotné uznanie má charakter emocionálneho prijatia v tom zmysle, že 

potvrdzuje individuálne potreby a city muža a ženy tým, že ich uspokojuje alebo 

priamo opätuje. Táto forma vzájomného uznania napomáha podľa A. Honnetha 

základnej individuálnej sebadôvere, úzko spojenej s pozitívnym hodnotením 

vlastných daností. Sebadôveru považuje A. Honneth za základ formovania 

všetkých ďalších postojov úcty, vrátane relevantnej sebaúcty. 

Pre tvorbu politiky rodovej rovnosti, smerujúcu k rovnakému dielu uznania 

medzi obe pohlavia, teda ženy i mužov, je vytváranie podmienok pre tvorbu 

sebaúcty žien i mužov základným fenoménom. V tomto kontexte feministické 

teoretičky kritizujú klasickú teóriu sebaúcty a formulujú (napr. R. S. Dillon) 

samostatnú feministickú koncepciu sebaúcty, založenú na rodovej podmienenosti 

nízkej sebaúcty u žien. A. Ferguson poukazuje na skutočnosť, že „zmysel žien 

pre svoju vlastnú hodnotu je oslabovaný spoločnosťou, v ktorej dominantnú úlohu 

zohrávajú muži“ 18 . S chápaním sebaúcty žien úzko súvisí aj etika starostlivosti 

a aktuálna potreba jej rekonceptualizácie, ktorá je v súvislosti so súčasnou krízou 

sociálneho štátu veľkou výzvou pre verejné politiky. V kontexte s etikou starostlivosti 

sa predpokladá, že sebaúcta (žien) zahŕňa aj pochopenie toho, že ja sama som 

hodná vlastnej starostlivosti a starostlivosti zo strany iných. 19 Uvedené tvrdenia 

explicitne vystihujú postavenie ženy v primárnych vzťahoch (rodina, priatelia, 

intímne vzťahy), pre ktoré je vo všeobecnosti charakteristické uprednostňovanie 

záujmov ostatných osôb (napr. členov rodiny) a jednostranné podsúvanie roly 

starostlivosti do sféry „kompetencií“ ženského pohlavia. Individuálne potreby 

žien a ich sebarealizácia boli dlhodobo odsúvané ako málo podstatné, pričom na 

základe očakávaní spoločnosti a jej predstáv o ženskej rodovej role sa pre ženy 

mala stať prioritnou predovšetkým domáca sféra, a nie interakcia vo verejnej 

sfére. Dôsledkom bolo dlhodobé vnímanie ženy ako osobnosti, ktorá by mala na 

18 

FERGUSON, A.: A Feminist aspect Theory of the Self. In: HANEN, M. – NIELSEN, K. (ed.): Science, 

Morality and Feminist Theory. University of Calgary Press, Calgary 1987. s. 341. 

19 

DILLON, S.: K feministickej koncepcii sebaúcty. In: CVIKOVÁ, J. - JURÁŇOVÁ, J.(ed.): Hlasy žien, 

aspekty ženskej politiky. Aspekt, Bratislava 2002. s. 468. 

14 



základe očakávania spoločnosti podmieňovať vlastné potreby záujmami iných, 

a nepokúšať sa o formulovanie individuálnych cieľov bez nadväznosti na rodinu 

a domácnosť. V tomto kontexte sa politika rodovej rovnosti zameriava na zmenu 

vnímania a hodnotenia žien a mužov, najmä tradičných očakávaní spoločnosti 

v zmysle napĺňania rodových rolí. Súvisí s tým nielen zmena sociálnej interakcie 

ženy, ale aj muža - v súvislosti s prerozdelením partnerských a rodičovských 

povinností, tzv. nová úloha otca. 

Neuznanie žien na základe absencie prvej Honnethovej formy uznania - 

recipročnej lásky, vyjadrenej vzájomným rešpektom a rovnosťou oboch pohlaví 

môže viesť k rôznym formám nerovnosti medzi partnermi, pričom najvypuklejšie 

je psychické, sexuálne a fyzické násilie. 20 Jej absencia v partnerskom vzťahu ženy 

a muža môže viesť napr. k zneužitiu a znásilneniu. V súvislosti s podporou uznania 

žien, ktoré sú obeťami násilia nielen v partnerských vzťahoch, je nevyhnutné 

netabuizovať tieto skutočnosti a začleniť problematiku násilia páchaného 

na ženách do verejného diskurzu a národnej politiky rodovej rovnosti. V jej 

kompetencii je vyvinúť optimálne podmienky a nástroje na eliminovanie rodovo 

podmieneného násilia, ktoré je výsledkom nerovného postavenia mužov a žien 

v spoločnosti. 21 K tvorbe politiky v tomto zmysle vyzýva aj čl. 4 Deklarácie OSN 

o násilí páchanom na ženách. Konštatuje, že štáty by mali všetkými dostupnými 

prostriedkami uplatňovať politiku odstraňovania násilia na ženách, to znamená, 

že problematika násilia by sa mala stať uznaným verejným záujmom. Verejná 

politika by ho mala riešiť nie ako individuálny problém žien, ale komplexne, ako 

štrukturálny problém rodovej nerovnosti v spoločnosti. 

Druhá forma „uznania“ indivídua v spoločnosti je podľa A. Honnetha 

právne uznanie. Je to stav, na základe ktorého sa navzájom chápeme ako 

nositelia určitých práv a nárokov. A. Honneth vychádza z faktu, že máme 

spoločné povedomie noriem, upravujúcich rovnaké práva a povinnosti v rámci 

určitého spoločenstva. Právny vzťah umožňuje podľa A. Honnetha zovšeobecniť 

20 

Pozri napr. výskum: BODNÁROVÁ, - FILADELFIOVÁ: Domáce násilie na Slovensku. Medzinárodné 

stredisko pre štúdium rodiny, Bratislava 2002. 

21 

Čl. 1 Deklarácie OSN o odstránení násilia páchaného na ženách (20. december 1993) označuje 

násilie na ženách ako akýkoľvek čin násilia, založený na rodovej nerovnosti, ktorého dôsledkom je, 

alebo ktorý smeruje k tomu, aby jeho dôsledkom bolo fyzické, sexuálne alebo psychické poškodenie 

trpiacej ženy, vrátane vyhrážania sa takýmito činmi, nátlaku alebo akéhokoľvek potlačenia slobody, či 

už vo verejnom alebo v súkromnom živote. 

15


uznanie, a to v dvoch smeroch: v smere vecného a v smere sociálneho rozšírenia 

práv. V prvom prípade sa postupne právne zohľadňuje individuálnosť šancí na 

uskutočnenie deklarovaných slobôd, na druhej strane sú rovnaké práva priznané 

čoraz širšiemu okruhu, dovtedy segregovaných alebo znevýhodňovaných 

skupín. 22 

Druhá forma uznania umožňuje ženám i mužom podľa A. Honnetha 

nadobudnúť podstatný vzťah k sebe samému - sebaúctu. A. Honneth samozrejme 

nie je osamotený v chápaní sebaúcty v súvislosti so vzťahom človeka k sebe 

samému. Už J. Rawls tvrdil, že sebaúcta je tým najdôležitejším zo základných 

statkov, a A. Swift sa vyjadril v tom zmysle, že sebaúcta má pre blahobyt človeka 

zásadný význam. Uviedol, že „miera sebaúcty každého človeka značne závisí 

od toho, čo je tomuto jedincovi v porovnaní s ostatnými povolené. To, čo mu 

je povolené, z časti ovplyvňuje skutočnosť, ako ho hodnotia ostatní. Napríklad, 

keď spoločnosť ženám, príslušníkom určitých etnických skupín a pod., upiera 

občianske práva, berie týmto členom spoločnosti zároveň možnosť zúčastňovať 

sa kolektívnej debaty a dáva im tak verejnú nálepku menejcenných“ 23 . Tento stav 

povedie podľa A. Swifta pravdepodobne k tomu, že tí, ktorí sú vylučovaní zo 

spoločnosti budú mať nedostatok sebaúcty. 24 

Honnethovo právne uznanie indivídua úzko súvisí s možnosťou voliť 

vlastnú sebarealizáciu. Zneuznanie vo forme exklúzie znamená, že osoba nie 

je považovaná za rovnoprávneho partnera sociálnej interakcie. Z tohto dôvodu 

právne uznanie žien v histórii úzko súvisí s fenoménom sociálneho rozšírenia 

práv. Uznanie žien ako nositeliek občianskych, politických a sociálnych práv bolo 

súčasťou aktivít ženského emancipačného hnutia, prebiehajúceho od 19. storočia. 

Napríklad občianske práva žien ako ich individuálne práva, bolo potrebné zaistiť 

až sériou zákonov, ktoré umožňovali ženám nielen voliť, ale uplatňovať aj ďalšie 

práva a slobody (vlastniť majetok, vzdelávať sa, byť zamestnaná bez obmedzení, 

atď.). Spolu s volebným právom pre ženy sa postupne realizovalo aj všeobecnejšie 

zrovnoprávnenie žien, najmä v prístupe k univerzitám a vzdelaniu vo všetkých 

povolaniach. Tieto a ďalšie právne zmeny priniesli ženám väčšinou také právne 

postavenie ako mužom. 

22 

PALOVIČOVÁ, Z.: Normatívnosť pojmu uznania. In: Filozofi a, č.8/ 2007. 

23 

SWIFT, A.: Politická fi lozofi e. Základní otázky moderní politologie. Portál, Praha 2005. s. 111. 

24 

SWIFT, A.: Politická fi lozofi e. Základní otázky moderní politologie. Portál, Praha 2005. 

16


V súčasných vyspelých demokraciách existuje právna rovnoprávnosť 

žien a mužov. Sama o sebe však nie je zárukou skutočnej reálnej rovnosti a 

spravodlivosti, ale len jedným z jej predpokladov. Vzniká jeden zo základných 

problémov uplatňovania rodovej rovnosti - rozpor medzi rovnosťou de iure a de 

facto. 

H. Nagl-Docekal, profesorka na Inštitúte fi lozofi e Viedenskej univerzity, 

kladie komplikovanú realizáciu prijatej legislatívy v súvislosti s otázkami rodovej 

spravodlivosti, do kontextu s viacerými aspektami: „so spôsobom aplikácie 

práva, ktorý nie je v duchu politickej korektnosti, so samotnými zákonmi a ich 

formulovaním, so základnými štátoprávnymi východiskami“ 25 . 

Spôsob aplikácie práva je daný aj váhou výpovedí žien, ktoré podľa H. 

Nagl-Docekal nie sú brané pred súdom rovnako vážne ako výpovede mužov, 

napr. v priebehu rozhodovania americkej laickej poroty je často smerodajný 

nevyslovený názor, že objektívny úsudok sa dá očakávať len od mužov bielej 

pleti. V tejto súvislosti H. Nagl-Docekal konštatuje, že existuje niekoľko dimenzií 

znevýhodnenia žien, pričom zvlášť významné sú dve. Jedna vzniká v dôsledku 

konkrétnej formulácie zákonov, ktoré sú formulované zdanlivo rodovo neutrálne, 

pričom však v zmysle maskulínnych štandardov. Za všeobecný platný model platí, 

čo je typické pre mužov. 26 

Druhá dimenzia znevýhodnia vyplýva zo zvláštnych zákonných úprav 

pre ženy. V tomto prípade sa znevýhodnenie žien prejavuje najmä tam, kde 

zákonodarstvo vychádza z tradičnej situovanosti žien do rodiny. Ženy majú nárok 

na viac rokov rodičovskej dovolenky. Takéto zákonodarstvo vychádza z predstavy, 

že starostlivosť o malé deti je primárne úlohou matky. Také zákonné úpravy iba 

kodifi kujú tradičné rolové očakávania. 27 

Základné štátoprávne východiská sú podľa H. Nagl-Docekal také, že aj v tých 

krajinách, kde sú ústavy založené na princípoch modernej demokracie, vedie 

právna úprava k nespravodlivosti voči ženám. Koncepcia občianstva, koncipovaná 

na ich základe – vychádzajúca z premisy, že každý člen spoločnosti je nositeľom 

práv a povinností ukazuje, že v skutočnosti i napriek deklarovaniu, ženy nemajú 

25 

NAGL – DOCEKAL, H.: Feministická fi losofi e. Slon, Praha 2007. s. 273. 

26 

Ako príklad takéhoto postupu uvádza Nagl - Docekal habilitačné štipendiá (v Rakúsku), ktoré sú 

viazané na vekovú hranicu 40 rokov. To je výhodné pre mužov a nie pre ženy, ktoré sú matkami a majú 

menšie šance. 

27 

NAGL – DOCEKAL, H.: Feministická fi losofi e. Slon, Praha 2007. s. 274-277. 

17


rovnaké práva ako muži. Tento fakt motivoval teoretikov k snahám vypracovať 

novú defi níciu pojmu občianstva, ktorá bude zohľadňovať práva žien rovnakým 

spôsobom ako práva mužov. Vychádzali z faktu, ktorý pregnantne zdôraznil napr. 

D. Miller, podľa ktorého je občianstvo významnou súčasťou spravodlivosti, a preto 

ho považuje za jeden z troch typov vzájomných vzťahov, ktorých nároky máme 

v rámci sociálnej spravodlivosti pochopiť. 28 

V poslednom období sa v kontexte občianstva presadzuje pomerne radikálne 

chápanie občianstva ako tzv. intímneho občianstva. V tejto súvislosti, K. Plummer 

a ďalší autori uvažujú o explicitnom včlenení rôznych intímnych aspektov 

nášho bytia do politického uvažovania. Rod je jednou z dôležitých dimenzií 

tohto uvažovania. K. Plummer požaduje akceptovanie intímneho občianstva v 

podobe ďalšej, samostatnej, štvrtej kategórie práv, ktoré charakterizujú občianske 

usporiadanie spoločnosti. Chápe intímne občianstvo ako všetky otázky, spojené 

s našimi intímnymi túžbami, pôžitkami a spôsobmi bytia na tomto svete. Intímne 

občianstvo nám má zaručiť plnohodnotnú realizáciu našich potrieb a rozhodnutí, 

týkajúcich sa nášho tela, pocitov a vzťahov, aby sme mali zaručený prístup k 

verejným prostriedkom, a aby sme mohli vykonávať rozhodnutia, týkajúce sa 

našej identity, rodu, erotických pocitov a zážitkov. V súčasnosti podľa neho 

nemožno očakávať, že by sa tieto aspekty našej existencie dostatočne naplnili 

iba prostredníctvom občianskych, politických a sociálnych práv, z tohto dôvodu 

je nevyhnutné začať uvažovať o intimite v osobitnom občianskom a právnom 

svetle. Spoločenské otváranie problematiky rodovosti vedie k tomu, že rodovosť 

sa začína premietať do politickej agendy. 29 Politika rodovej rovnosti by v týchto 

intenciách mala intenzívne riešiť napr. problematiku reprodukčného zdravia žien, 

plánovaného rodičovstva, dostupnosti interrupcií atď.. 

Právne uznanie, ako jeden z aspektov Honnethovho uznania indivídua 

v spoločnosti, je vzhľadom na vymenované skutočnosti procedurálnym chápaním 

spravodlivosti, ktoré nedostatočne podmieňuje skutočnú sociálnu rovnosť. Dopĺňa 

ho preto o ďalšie dva aspekty, ktoré umožňujú sociálne a morálne uznanie 

indivídua. 

28 

PALOVIČOVÁ, Z.: David Miller a jeho gramatika Sociálnej spravodlivosti. In: Filozofia, č. 9/2008. 

29 

Pozri: Úvodná správa z výskumu v rámci programového dokumentu Iniciatívy spoločenstva Equal, k 

projektu Gender maestreaming na pracoviskách reprodukčného zdravia. August 2005. Dostupné na 

www.employment.gov.sk. 

18


Tretia forma „uznania“ sa podľa A. Honnetha týka sociálneho ocenenia 

(uznania) konkrétnych čŕt a schopností jednotlivcov. A. Honneth (rovnako ako Ch. 

Taylor) zdôrazňuje, že takúto formu uznania možno dosahovať iba v komunitách, 

ktoré vzájomne uznávajú určité individuálne hodnoty a uznávajú individuálny 

význam každého jednotlivca pre život iných. V tejto forme vzájomného ocenenia 

vzniká praktický vzťah k sebe v podobe sebaocenenia, ktoré je podmienené 

vnímaním seba samého ako jedinečného a nenahraditeľného, ako niekoho, kto 

prispieva k spoločným projektom. 

Niektoré feministické prístupy poukazujú na zložitosť, nejednoznačnosť 

a diskutabilnosť povahy skupinovej identity v súvislosti s uznaním žien. 

Multikulturalizmus a uznanie plurality kultúrnej identity je preto dôležité spojiť 

s antiesencialistickým pohľadom na identity, aby sa vo vnútri jednotlivých skupín 

nepotvrdzovali stereotypné rodové role. 

Zaujímavé sú napr. názory I. M. Young, ktorá tvrdí, že sociálne skupiny 

nedisponujú autentickou skupinovou identitou ako predpokladá Ch. Taylor. 

Poskytujú však svojim členom určité východiská pre vytváranie individuálnych 

identít. I. M. Young poníma sociálne skupiny ako súbor indivíduí, čo umožňuje 

chápať ženy ako akýsi druh sociálnej jednoty bez toho, aby sa im pripisovali 

spoločne zdieľané vlastnosti a skúsenosti, zakladajúce ženskú identitu. 30 

„Metódu na odstránenie kultúrnej nespravodlivosti na základe pohlavia, 

prostredníctvom uznania formulovali teoretičky dekonštruktivizmu, napríklad 

J. Butler. Uznanie žien sa snažia dosiahnuť dekonštrukciou binárnej opozície 

medzi mužským a ženským. Cieľom je destabilizovať rodovú odlišnosť, a na 

jej základe konštruovanú rodovú identitu“ 31 . Rodovú identitu J. Butler chápe 

ako “súbor performatívnych aktov, alebo ako sociálnu konštrukciu, udržiavanú 

prostredníctvom opakovaných normatívnych praktík. Naše ponímanie toho, čo je 

žena a čo je muž sa tak odvíja skôr od zvykov, tradícií a noriem, produkovaných 

v rámci spoločenských vzťahov, ako od nemennej biologickej prirodzenosti. 

Rodové odlišnosti sú naopak permatívne utvárané prostredníctvom opakovania 

kultúrne vyžadovaných praktík“ 32 . 

30 


sociologie I. (Teoretické koncepce a jejich autori). Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, Praha 

2007. s. 294. 

31 

Tamtiež. 

32 

Tamtiež, s. 291. 

19


„Feministická koncepcia sebaúcty rovnako vedie k záveru, že z hľadiska 

sebaúcty nie je irelevantné nič, čo sa týka indivídua. To ženám umožňuje vidieť, 

že ich život má význam a hodnotu“ 33 . V tomto kontexte je potrebné zdôrazniť, 

že „uznanie“ indivídua - ženy a muža - v rámci aktuálneho vývoja sociálnych 

vzťahov je v súčasnej spoločnosti do veľkej miery dané na základe práce alebo 

pracovného zaradenia. S. Voswinkel v diele Obdiv bez ocenení tvrdí, že „pre 

sebaporozumenie občianskych spoločností je typické, že sociálne uznanie 

subjektov premeriavajú najmä prácou“, „...uznanie sa má zakladať na práci, ale 

uznávané sú len určité práce. Práca má byť predpokladom uznania, ale práve 

práca uznanie diferencuje“ 34 . Súvisí to celé so znevážením kolektívnych či 

individuálnych spôsobov života. V tomto kontexte je pre neuznanie žien a pre 

rodovú nerovnosť charakteristická dlhodobá vertikálna a horizontálna segregácia 

žien, t. j. ich sústredenie v povolaniach a sektoroch hospodárstva, ktoré majú 

nízku spoločenskú prestíž a malé finančné ohodnotenie - zdravotníctvo, školstvo, 

služby atď.. Rodová segregácia trhu práce, vertikálna i horizontálna, je jedným 

z najvypuklejších problémov diskriminácie žien na trhu práce, pričom jej riešenie 

je dlhodobé a patrí medzi relevantné výzvy nielen politiky rodovej rovnosti, ale aj 

ďalších verejných politík v celosvetovom kontexte. 

Prejavom sociálneho neuznania žien je napr. aspekt platenej (verejnej) 

a neplatenej (domácej) práce. Ich rozdelenie medzi pohlaviami je dané v zmysle 

tradičného chápania postavenia žien a mužov vo verejnej a súkromnej sfére 35 . 

Politickí fi lozofi a feministické teoretičky v tejto súvislosti zdôrazňujú, že za 

sociálnu podmienku úcty sa považuje spoločná predstava toho, čo je spoločnosťou 

preferované ako hodnotné. Ak je napríklad domáca práca (ktorú v prevažnej 

miere vykonávajú ženy) vnímaná ako bezvýznamný príspevok k spoločnému 

blahu, tak tí, čo pracujú v domácnosti, strácajú základ sebaúcty. Konkrétny 

príklad ukázala B. Friedan vo svojej práci Ženská mystika. Popisuje v nej pôvod 

psychických problémov väčšiny žien amerických stredných vrstiev. Spoločnosť 

33 

DIILON, R. S.:K feministickej koncepcii sebaúcty. In: CVIKOVÁ,J. - JURÁŇOVÁ, J.(eds.): Hlasy žien, 

aspekty ženskej politiky. Aspekt, Bratislava 2002. s. 466. 

34 

VOSWINKEL, S.: Obdiv bez ocenení In: HONETH, A. (ed.): Zbavovat se svépravnosti. Paradoxy 

současného kapitalizmu. Praha: Filosofi a, nakladatelství Filozofi ckého ústavu AVČR 2007. s. 80. 

35 

DORNES, M.: Požíra emancipace své deti In: HONNETH, A. (ed.): Zbavovat se svépravnosti. 

Paradoxy současného kapitalizmu. Praha: Filosofi a, nakladatelství Filozofického ústavu AVČR 2007. 

s. 231. 

20


im umožňovala realizovať sa v 50-tych rokoch len v domácej sfére a pripísala im 

pasívnu úlohu mimo verejnej sféry. Dôsledkom boli psychické problémy, spojené 

s nízkou sebaúctou. 

Situovaním úcty do horizontu hodnôt konkrétnej kultúry sa otvára možnosť 

interpretovať podmienky pre sebaúctu ako priestor sporov a kultúrneho boja 

o uznanie, dovtedy znevažovaných či zaznávaných spoločenských hodnôt. N. 

Fraser v tejto súvislosti upresňuje: „najlepší spôsob, ako odstrániť zneuznanie 

je „...deinštitucionalizovať parite brániacu hodnotovú hierarchiu a nahradiť ju 

alternatívami, ktorými naopak paritu dosiahneme“ 36 . 

„Aj toto bol dôvod, prečo druhá vlna feminizmu nastolila otázku hodnoty 

domácich prác, ktoré vykonávajú prevažne ženy. Ženské hnutie iniciovalo 

snahy o realizáciu odhadov podielu neplatenej práce v domácnosti na hrubom 

domácom produkte jednotlivých štátov “ 37 . Domáca práca a starostlivosť, 

vykonávaná prevažne ženami sa chápe ako činnosť bez adekvátneho sociálneho 

uznania. Túto skutočnosť potvrdzuje aj bostonský výskum mužov, ktorí sa starali 

celodenne o deti. Podľa tohto výskumu „úmrtnosť mužov, starajúcich sa o deti 

bola dvakrát vyššia ako tých, ktorí chodili do zamestnania. Otcovia opatrovníci si 

sťažovali predovšetkým na nedostatok uznania zo strany sociálneho okolia, čo 

predstavovalo značnú záťaž pre ich zdravie“ 38 . 

V súvislosti so sociálnym uznaním A. Honneth vo svojej teórii zdôrazňuje 

význam kultúrnej klímy, ktorá umožňuje členom spoločnosti plnú sebarealizáciu, 

a v ktorej sa nikomu neupiera úcta k jeho vlastnému prínosu k spoločnému 

dobru. Tento stav označuje pojmom stav sociálnej solidarity. O solidarite možno 

podľa neho hovoriť iba vtedy, keď uznávame iné spôsoby života za hodnotné 

v tom zmysle, že ich považujeme za schopné sprostredkovať niečo dôležité 

a nie v tom zmysle, že im len neupierame existenciu. V tejto súvislosti, dôraz 

kladie na existenciu otvoreného, pluralitného hodnotového rámca, umožňujúceho 

sebarealizáciu jednotlivých členov spoločnosti. Solidarita prináša podľa neho 

36 

FRASER, N.: Rozvíjení radikální imaginace. Globální prerozdelování, uznání a reprezentace. 

Filozofi cký ústav AVČR, Praha 2007. s. 24. 

37 

CVIKOVÁ, J. - DEBRECÉNYOVÁ J. - KOBOVÁ, Ľ.: Rodová rovnosť. Vydalo v rámci projektu ESF 

občianske združenie Občan a demokracia. Bratislava 2007. s. 23. 

38 

DORNES, M.: Požíra emancipace své deti In: HONNETH, A. (ed.): Zbavovat se svépravnosti. 

Paradoxy současného kapitalizmu. Praha: Filosofi a, nakladatelství Filozofického ústavu AVČR 2007. 

s. 231. 

21


moment špecifi ckosti v tom ,,že morálne normy, vo svetle ktorých sa môžu 

indivíduá navzájom uznávať, sú otvorené procesu odtradicionalizovania“ 39 . 

Odtradicionalizovanie spoločnosti je jednou zo základných podmienok 

uplatňovania rodovej rovnosti. Defi nícia rodovej rovnosti Rady Európy explicitne 

zohľadňuje tento aspekt, keď hovorí, že “všetky bytosti majú právo slobodne 

rozvíjať svoje schopnosti a výber možností bez obmedzení, ktoré je dané rodovými 

rolami“ 40 . Rodové roly tvoria tú časť všeobecnejších sociálnych rolí, ktorá je spätá 

s ideálmi ženskosti a mužskosti, prijatými a predpokladanými v danej spoločnosti. 

V spoločnostiach, ktoré sa usilujú o rodovú rovnosť prestáva byť obsah rodových 

rolí prísne spoločensky vymedzený. 41 

Konkrétnym príkladom potreby odtradicionalizovania sociálnych noriem môže 

byť napríklad sociálny tlak, ktorý v rámci tradičných zvyklostí (najmä vo vidieckych 

oblastiach), núti ženy, aby naplnili očakávania spoločnosti a v adekvátnom 

veku sa vydali. Slobodné ženy nemajú v sociálnom živote jednoznačne určené 

a akceptované miesto. Väčšina žien ešte stále získava sociálnu identitu sobášom. 

Nevydaté ženy, realizujúce svoju vlastnú predstavu o životných stratégiách, 

nie sú spoločnosťou plne uznávané a proces odtradicionalizovania očakávaní 

spoločnosti sa javí aj v tomto kontexte relevantným. Úzko súvisí s procesom 

zvýšenej individualizácie spoločnosti, vedúcej k deinšitucionalizácii (meštianskej) 

nukleárnej rodiny. 

Hoci A. Honneth neuvažuje v intenciách rodovej optiky, jeho požiadavka 

odtradicionalizovania kultúrnej klímy a vytvorenia pluralitného hodnotového 

rámca do určitej miery vystihuje aspekty konštituovania rodovo spravodlivej 

spoločnosti prostredníctvom politiky rodovej rovnosti. Na mieste je však výčitka, 

ktorú voči A. Honnethovi formulovali feministické teoretičky. Ide o skutočnosť, že 

problém uznania postavil na univerzálne chápanej idey spoločného dobra, ktorá 

je teoretickým postulátom komunitarizmu. Takto chápaná idea je podľa nich vždy 

skryto androcentrická 42 . 

39 

PALOVIČOVÁ, Z.: Normatívnosť pojmu uznania. In: Filozofi a, č. 8/2007. 

40 

Gender mainstreaming, integrovaný prístup k rovnosti pohlaví: koncepčný rámec, metodológia 

a prezentácia dobrých skúseností. Záverečná správa o aktivitách skupiny špecialistov 1998, Strasbourg, 

Rada Európy. 

41 

Glosár rodových pojmov. Dostupné na www.aspekt.sk. 

42 

Androcentrizmus je myslenie, podľa ktorého je „mužské“ meradlom ľudského. 

22


Ak má však aplikačná politika na uplatňovanie rodovej rovnosti 

odtradicionalizovať kultúrny hodnotový rámec a odstraňovať rodové stereotypy, 

tak by mala byť prierezovou politikou. Len ako prierezová politika môže politika 

rodovej rovnosti prostredníctvom plurality metód a nástrojov, sieťovania tradičných 

(vláda, parlament, politické strany), i netradičných subjektov politiky (nátlakové 

skupiny, občianske združenia, profesijné združenia), vrátane tradičných 

a netradičných politických arén (médiá, diskurz), eliminovať inštitucionalizované 

rodové vzorce maskulinity (mužskosti) a feminity (ženskosti) a odtradicionalizovať 

kultúrnu klímu androcentrickej spoločnosti. Z tohto dôvodu potrebu uplatňovania 

pluralitného hodnotového rámca zdôrazňuje aj definícia rodovej rovnosti Rady 

Európy, ktorá explicitne uvádza, že rodová rovnosť znamená rovnakú viditeľnosť, 

rovnaké postavenie a rovnakú účasť oboch pohlaví vo všetkých sférach verejného 

a súkromného života. 

Nástrojom na dosiahnutie rodovej rovnosti bola v Európe, v úvodnej etape 

vzniku jej aplikačnej politiky, politika zlepšenia postavenia žien. V jej kontexte sa 

v druhej polovici 20. storočia realizovali špecifi cké akcie na zlepšenie postavenia 

žien. Boli potrebným, ale len čiastočným riešením pri zabezpečovaní rodovej 

rovnosti a spravodlivosti na základe pohlavia. Predstavovali však nástroj na 

zabezpečenie dvoch aspektov uznania, ktoré je potrebné podľa Honnetha 

uplatňovať v záujme uznania indivídua v spoločnosti. Išlo predovšetkým o právne 

uznanie žien v zmysle prijatia legislatívy na zabezpečenie ich občianskych, 

politických a sociálnych práv na trhu práce a v oblasti sociálneho zabezpečenia. 

Politika na zlepšenie postavenia žien však nemohla zabezpečiť odstránenie 

štrukturálnych nerovností a kultúrnej nespravodlivosti. 

Teória uznania podľa Nancy Fraser 

N. Fraser, profesorka politickej a sociálnej teórie na New School University 

v New Yorku, jedna z najvýznamnejších osobností súčasnej kritickej teórie, 

formulovala svoju koncepciu dvojdimenzionálnej spravodlivosti, ktorú prepracovala 

v knihe Prerozdelenie alebo uznanie V súvislosti s A. Honnethovými tvrdeniami 

konštatovala, že svoj model uznania chápe ako záležitosť spravodlivosti a nie 

sebaurčenia, ako je tomu v Honethových teóriách. 43 

43 

DORNES, M.: Požíra emancipace své deti In: HONNETH, A. (ed.): Zbavovat se svépravnosti. Paradoxy 

současného kapitalizmu. Praha: Filosofia, nakladatelství Filozofického ústavu AVČR 2007. s. 300. 

23

Vo svojej práci Rozvíjení radikální imaginace podáva poňatie spravodlivosti, 

ktoré aplikuje aj na spravodlivosť na základe pohlavia, a ktoré je založené 

na statusovom modeli uznania. V tejto práci formuluje revíziu populárneho 

poňatia uznania. Konštatuje, že „môj prístup odsúva koncept uznania z oblasti 

subjektívneho utrpenia a deformácie identity do oblasti sociálnych inštitúcií 

a diskusií, prebiehajúcich vo verejnej sfére. Statusový model nevidí morálny 

problém zneuznania v subjektívnom psychickom utrpení a deformovanej identite, 

ale v inštitucionalizovanom statusovom podriadení, ktoré bráni participačnej 

parite“ 44 . 

N. Fraser formuluje svoju dvojdimenzionálnu koncepciu spravodlivosti (neskôr 

trojdimenzionálnu), zahŕňajúcu aj „systémové chyby“ spoločnosti, ktoré sú podľa 

J. Rawlsa zdrojom rodovej nespravodlivosti. N. Fraser vystihuje problematiku 

uplatňovania rodovej spravodlivosti aj z toho dôvodu, že nepracuje s chápaním 

spravodlivosti iba ako spravodlivej distribúcie zdrojov. Tú dopĺňa o ďalšiu dimenziu 

- o aspekt uznania. Podľa N. Fraser sú rozdeľovanie a uznanie dva podstatné 

aspekty spravodlivosti, ktoré sú navzájom odlišné, ale vzájomne poprepájané. 

Konštatuje, že „potrebujeme komplexné poňatie, ktoré spojí rozdeľovanie 

(distribúciu) a uznanie“ 45 . 

Uznanie je podľa N. Fraser otázkou sociálneho statusu. Uznanie nepožaduje 

skupinovo špecifickú identitu (podľa identitného modelu uznania), ale skutočnosť, 

aby jednotliví členovia spoločnosti muži aj ženy, boli braní ako rovnoprávni 

v sociálnej interakcii. Ide o kultúrne uznanie a sociálnu rovnosť. Zneuznanie 

neznamená devalváciu a deformáciu skupinovej identity, znamená sociálne 

podriadenie. Znamená, že jedincom je bránené participovať na živote spoločnosti 

ako rovný s rovným. Náprava si vyžaduje politiku uznania, čo neznamená politiku 

identity, ale skôr politiku, zacielenú na prekonanie podriadenosti a participovanie 

vo vzájomnej rovnosti s ostatnými členmi spoločnosti. Cieľom politiky je 

deinštitucionalizovať kultúrne hodnotové vzorce, ktoré bránia participačnej parite 46 

44 



45 


Filozofi cký ústav AVČR, Praha 2007, s. 10. 

46 

Podľa FRASER, pohľad na spravodlivosť ako participačnú paritu nám umožní integrovať prerozdeľovanie 

a uznanie do jedného komplexného rámca, avšak pri zachovaní ich vzájomnej neredukovateľnosti. Pozri: 

FRASER, N.: Rozvíjení radikální imaginace. Globální prerozdelování, uznání a reprezentace. Filozofický 

ústav AVČR, Praha 2007. s. 10. 

24 



a rovnomernej účasti oboch rodov na živote spoločnosti. Prekonať zneuznanie 

„nespočíva v premene postojov, ktoré ľudia voči sebe zaujímajú, alebo vo 

znovuvytvorení ich identít, ale v požiadavke na inštitucionálnu zmenu...“ 47 . 

Cieľom je deinštitucionalizovať parite brániacu hodnotovú hierarchiu a vytvoriť 

demokratickú verejnú sféru s odkazom na štandardy participačnej parity. 

Vtedy hovoríme o statusovej rovnosti. Norma participatívnej parity tak slúži 

k identifi kovaniu a odmietnutiu rodovej nespravodlivosti v jej plnom rozsahu. 48 

Vo svojej teórii dvojdimenzionálnej spravodlivosti, N. Fraser pracuje nielen 

s uznaním, ale zohľadňuje oba aspekty (dimenzie) nespravodlivosti: prerozdelenie 

a uznanie. Prvý aspekt – prerozdelenie – je podľa N. Fraser produkovaný 

nerovnomerným rozdeľovaním na základe pravidiel ekonomiky a druhý aspekt 

– uznanie - je determinovaný inštitucionalizovanými kultúrnymi hodnotovými 

vzorcami, generujúcimi statusové 49 nerovnosti alebo zneuznanie. N. Fraser 

neskôr k dvom dimenziám doplnila tretiu dimenziu - politickú reprezentáciu, čím 

vytvorila trojdimenzionálnu teóriu spravodlivosti. 

„Oba druhy nespravodlivosti (prerozdelenie a uznanie), majú zásadný význam. 

N. Fraser preto zdôrazňuje, že každá koncepčne nosná teória spravodlivosti sa 

musí zaoberať obidvoma aspektmi súčasne..., a ponúknuť presvedčivé poňatie 

radikálnej demokracie“ 50 . Verejná politika by teda mala pracovať súčasne 

s nástrojmi a metódami, ktoré budú eliminovať nerovnomerné rozdeľovanie 

a súčasne zneuznanie. 

V prvom prípade defi nuje N. Fraser problém v triednej a sociálnej štruktúre 

spoločnosti. V druhom prípade je problémom statusový poriadok, ktorý zodpovedá 

kultúrnej dimenzii 51 . Z uvedeného vyplýva, že statusová nerovnosť nemôže byť 

napravená prostredníctvom transformácie ekonomickej štruktúry. Jediný spôsob, 

ako prekonať nespravodlivosť je zmeniť obe sféry sociálnej integrácie. Potrebná 

47 


48 

Tamtiež, s. 22-23. 

49 

Statusová skupina (Talcott Parsons) označuje skupiny v spoločnosti, ktoré disponujú kultúrnymi 

výhodami alebo spoločenským postavením, ktoré môže viesť k ekonomickým výhodám, ale ich podstata 

nie je ekonomická. 

50 

UHDE, Z.: Slepá ulička spravedlivosti medzi sociální rovností a kultúrní odlišností v teorii. In: Gender, 

rovné príležitosti a výzkum. Uverejnené v elektronickej podobe 22.7. 20006. 

51 

HRUBEC, M.: Ke globální spravedlnosti. Rozhovor Marka Hrubce a Nancy Fraser. In: FRASER, N.: 

Rozvíjení radikální imaginace. Filozofi cký ústav AVČR, Praha 2007. s. 10. 

25


je teda nielen politika egalitárneho prerozdeľovania, ale tiež politika vzájomného 

uznania. 

N. Fraser vo svojej teórii charakterizuje aj nástroje na odstránenie 

nespravodlivosti, pričom rozlišuje afi rmatívnu stratégiu (nazýva ju aj afirmatívnou 

politikou rámca), ktorá sa zameriava na konečný výsledok. Ďalším nástrojom 

sú transformatívne opatrenia, ktoré podľa N. Fraser odstraňujú základné príčiny. 

Príkladom afirmatívnej stratégie je podľa nej liberálny sociálny štát, ktorý sa snaží 

zmierniť chudobu prostredníctvom verejných služieb, ale nezasahuje do štruktúry 

(spoločnosti). Afi rmatívna stratégia sa zameriava na konečný výsledok a nemení 

systém. Transformatívna stratégia sa podľa N. Fraser snaží destabilizovať 

binárnu opozíciu medzi rozdielmi – mužské vs. ženské, miestny obyvateľ vs. 

imigrant, heterosexuál vs. homosexuál. Ide o reštrukturalizáciu základnej štruktúry, 

zameriava sa na zmenu systému. 52 

Princíp, ktorý prekrýva oba aspekty a je normatívnym jadrom Fraserovej 

teórie spravodlivosti je princíp participačnej parity. Tento princíp by ženám a 

mužom poskytoval inštitucionálne a ekonomické mechanizmy k tomu, aby 

mohli participovať na živote spoločnosti ako rovný s rovným, teda dosiahnuť 

uznanie. Participatívna parita poskytuje spôsob, ako predísť nespravodlivostiam 

procedurálnym spôsobom. Podľa tohto myšlienkového modelu je spoločnosť 

nespravodlivá, ak je štruktúrovaná takým spôsobom, že upiera niektorým členom 

šancu plne sa podieľať na sociálnom živote, t. j. ako rovný s rovným. 

Princíp participatívnej parity sa aplikuje na rozdeľovanie a uznanie. Je 

koncepciou rovnosti výsledkov - špecifi kuje princípy obsahu spravodlivosti, 

pomocou ktorých je možné hodnotiť sociálne usporiadanie. Princípy spravodlivosti 

sú spravodlivé vtedy, keď dovoľujú všetkým relevantným sociálnym aktérom, 

teda mužom aj ženám, rovnoprávne participovať na sociálnom živote. Teória 

spravodlivosti ako participatívnej parity ozrejmuje prepojenie demokracie 

a spravodlivosti a v tejto podobe ponúka práve ten typ reflexivity, ktorý je potrebný 

v globalizujúcom svete. 53 

N. Fraser uvádza konkrétny príklad na rodovej nerovnosti: Podriadenosť žien 

vidia niektorí teoretici v distribučnom aspekte, ktorého korene pramenia v deľbe 

52 


53 


Filozofi cký ústav AVČR, Praha 2007. s. 10-15. 

26


práce medzi mužmi a ženami. Iní teoretici zdôrazňujú aspekt zneuznania, ktorý 

prisudzujú androcentrickému symbolickému systému usporiadania spoločnosti. 

V skutočnosti je nerovnosť medzi mužmi a ženami dvojdimenzionálna. Zahŕňa 

dve dimenzie: distribučný aspekt a aspekt uznania. 

Obe dimenzie (aspekty) podľa nej tvoria súčasť diskriminácie na základe 

pohlavia. Distribučný aspekt je zakorenený v ekonomickej štruktúre spoločnosti 

a spočíva v rodovej deľbe medzi platenou „produktívnou“ a neplatenou 

„reproduktívnou“ domácou prácou. Táto štruktúra generuje deľbu na dobre platené 

pracovné miesta, ovládané mužmi a horšie platené, vykonávané ženami. 54 

Podľa N. Fraser je aspekt uznania zakorenený v statusovom systéme 

spoločnosti. Tento systém je riadený rodovými vzorcami a inštitucionalizuje 

kultúrne hodnoty, ktoré privilegujú vlastnosti, spojené s mužskosťou a devalvujú 

vlastnosti, spojené s ženskosťou. Táto symbolická hierarchia je zakorenená vo 

väčšine hlavných sociálnych inštitúcií a reguluje veľkú časť hlavných sociálnych 

interakcií. Dôsledkom je androcentrický 55 statusový poriadok, ktorý vytvára 

rodovo špecifickú nespravodlivosť, vrátane znásilnenia, sexuálneho obťažovania 

a mnohých ďalších foriem diskriminácie. 56 

Koncepciu spravodlivosti, založenú na dvoch dimenziách nespravodlivosti na 

základe pohlavia, N. Fraser v súvislosti s prehlbujúcou sa globalizáciou dopĺňa 

o tretiu dimenziu, nespravodlivosť „chybného rámca“. Vytvára tak inovovanú, 

trojdimenzionálnu teóriu spravodlivosti. Nespravodlivosť chybného rámca 

je spôsobovaná vnucovaním rámca teritoriálneho štátu nespravodlivostiam, 

prameniacim z nadnárodného štátu. Podľa N. Fraser, sa preto musí vytvoriť 

nový nadnárodný politický priestor, ktorý by eliminoval nespravodlivosť na 

základe pohlavia, prameniacu z bezbrannosti voči nadnárodným silám. 

Nespravodlivosť na základe pohlavia musí byť riešená prostredníctvom troch 

dimenzií – prerozdeľovania, uznania a reprezentácie. Nadnárodný feminizmus 

je teda reprezentáciou, podobne ako Európska únia či OSN. 57 

54 

Tamtiež. 

55 

Jednostrannosť androcentrizmu ako nadvlády mužskej perspektívy spočíva v tom, že vychádza z 

mužskej perspektívy, ktorú považuje za určujúcu, hlavnú a rozhodujúcu. Zdroj: Glosár rodových pojmov, 

dostupné na www.aspekt.sk. 

56 



57 


27


Uvedené formy „uznania“, najmä odtradicionalizovanie morálnych noriem 

spoločnosti v zmysle odstránenia predsudkov a obmedzení rodovými rolami, 

sa javia ako nevyhnutné podmienky vytvorenia rodovo spravodlivej spoločnosti 

prostredníctvom politiky rodovej rovnosti. Nástrojom na jej dosiahnutie bola 

v úvodnej etape politika zlepšenia postavenia žien (niekedy ženská politika). V 

jej kontexte sa realizovali špecifi cké akcie a opatrenia na zlepšenie postavenia 

žien, ktoré sa uskutočňovali vo výraznej miere v druhej polovici 20. storočia. 

Boli potrebným, ale len čiastočným riešením pri zabezpečovaní rovnosti žien 

a mužov a spravodlivosti na základe pohlavia. Vznik takto orientovaných aktivít, 

konkrétne vo vede a výskume, H. Nagl-Docekal odôvodňuje nasledovne: „Ak 

sa marginalizácia žien dá preukázať prakticky vo všetkých oblastiach bádania, 

vysvetľuje to, prečo sa spočiatku adekvátnou reakciou zdal byť projekt „štúdií 

žien“ – „women´s studies“. „Primárnou úlohou bolo získať pre ženy pozornosť, 

ktorá im náleží zo strany vied a výskumu“ 58 . Názov implikuje cieľ - upozorňovať 

na postavenie žien. 

V uvedenom kontexte sa v druhej polovici 20. storočia v západoeurópskych 

krajinách, pod vplyvom druhej vlny feminizmu, zavádzali špecifické akcie na 

podporu žien, ktoré by sme mohli nazvať slovníkom N. Fraser afi rmatívne 

opatrenia. Boli to aktivity zamerané na znevýhodnenia, ktorým podliehali ženy vo 

všetkých sférach spoločnosti. Zaviedol sa materský príspevok a rodinné prídavky, 

započítavanie starostlivosti o deti do dôchodku a odpis rokov pri odchode žien 

do dôchodku za každé porodené dieťa. Zaviedol sa zákaz nočnej práce žien 

a pod.. Vznikla politika na zlepšenie postavenia žien, ktorá priniesla určité pozitíva 

i negatíva. Napríklad vybudovanie siete predškolských a mimoškolských zariadení 

pre deti, masívny vstup žien na trh práce a s ním súvisiaci ich vlastný sociálny 

status, veľkorysá ochrana matiek a detí - štátom platená materská dovolenka. 

Uplatnenie sociálnych práv žien však bolo zasadené do patriarchálneho modelu 

moci s uznávaným ofi ciálnym tradičným modelom rodiny, podľa ktorého bol muž 

živiteľ rodiny a teda podpora rodiny, napr. v zmysle úľavy na dani, ktorá patrila 

výlučne jemu. Neboli rešpektované skutočné záujmy žien a mužov v zmysle 

uplatňovania nimi zvolených individuálnych životných stratégií, a vytváral sa hlboký 

58 

NAGL - DOCEKAL, H.: Feministická fi losofi e. Slon, Praha 2007. s. 181. 

28


rozpor medzi deklarovanou a skutočnou rovnosťou žien a mužov. 59 Opatrenia 

na zlepšenie postavenia žien ako forma politiky na zrovnoprávnenie ich statusu 

v spoločnosti sa ukázali ako potrebné, ale príliš úzko zamerané a nesystémové. 

Politika na zlepšenie postavenia žien pripravovala ženy na pôsobenie v prostredí, 

kde nie sú druhoradé, avšak nevytvárala ho. Bola to forma Fraserovej afirmatívnej 

stratégie, ktorá sa zameriava na konečný výsledok, na zmiernenie gender chudoby 

prostredníctvom verejných služieb a štátnych sociálnych dávok, avšak nemenila 

systém. Opatrenia na zlepšenie postavenia žien nezahŕňali transformatívne 

opatrenia, ktoré podľa N. Fraser odstraňujú základné príčiny. Nezameriavali 

sa na zmenu štruktúry androcentrického systému spoločnosti. Inými slovami, 

súčasťou politiky na zlepšenie postavenia žien neboli mechanizmy na vytvorenie 

Honnethovho „otvoreného pluralitného hodnotového spoločenského rámca“. 

Žensky orientovaná politika existujúce spoločenské štruktúry, ktoré neboli 

rodovo - neutrálne 60 , ale zvýhodňovali jedno alebo druhé pohlavie, upevňovala. 

Vykonávanie rodovo neutrálnych rozhodnutí v skutočnosti posilnilo nerovnosť 

a naďalej znevýhodňovalo ženy alebo mužov. 

V ďalšom procese uznania žien (uznanie statusu) v spoločnosti bolo potrebné 

definovať a zaviesť nový aspekt, relevantný pre štrukturálne zmeny v spoločnosti, 

smerujúci k odstráneniu štrukturálnej rodovej nespravodlivosti. Týmto aspektom 

je, podľa N. Fraser, statusové usporiadanie spoločnosti - „statusový model“. 

Teda zmeniť symbolickú hierarchiu, zakorenenú vo väčšine hlavných sociálnych 

inštitúcií. Cieľom je deinštitucionalizovať kultúrne hodnotové vzorce, ktoré bránia 

participačnej parite a nahradiť ich vzorcami, ktoré ju podporujú. 61 

Z teoretických konceptov uznania v zmysle uznania žien v spoločnosti 

vyplynulo vytvorenie nových metód a nástrojov v zmysle nového, komplexnejšieho 

prístupu. Popri už existujúcich nástrojoch na zlepšenie postavenia žien sa 

stalo nevyhnutnosťou zavedenie Fraserovej transformatívnych opatrení, 

ktoré odstraňujú základné príčiny. Tieto sa zameriavajú na zmenu štruktúry, 

59 

Pozri: ORTENOVÁ, A.: Emancipace žen za socializmu a dnes. Správa ze semináre. Kontext, časopis 

pre Gender a vedení 1/2006. 

60 

Rodová neutralita - rodová slepota je opakom rodovej citlivosti, ktorá je uvedomením si skutočnosti, 

že človek žije v dvoch podobách – ženskej a mužskej, a že táto skutočnosť má určité dôsledky (viď. 

Glosár rodových pojmov, dostupné na www.aspekt.sk). 

61 



29


systému. V tomto kontexte bola tzv. ženská politika alebo politika na zlepšenie 

postavenia žien postupne nahradená politikou rodovej rovnosti. Pekinkská akčná 

platforma (4. svetová konferencia OSN o ženách) si v roku 1995 dala za cieľ 

hovoriť o rodovej rovnosti. Signifi kantné je, že Akčná platforma vyzýva štáty na 

vykonávanie opatrení v 12 potrebných kritických oblastiach. Efektívna aplikačná 

politika rodovej rovnosti by teda mala byť prierezovou politikou so širokým 

celospoločenským záberom. 62 

Aj v rámci EÚ sa postupne formovala nová politika, politika rovnakého 

zaobchádzania so ženami a mužmi. Jej jadrom sa stala rodová diskriminácia 

na trhu práce, ktorá bola postupne dopĺňaná o ďalšie relevantné témy. 63 Táto 

skutočnosť rozhodujúcim spôsobom prispela k tomu, že sa rovnosť žien a mužov 

dostala do politickej agendy, a následne do uplatňovaných verejných politík 

členských a asociovaných krajín EÚ. Politika zamestnanosti a trhu práce využívala 

finančné prostriedky zo štrukturálnych fondov, najmä Európskeho sociálneho 

fondu, čo prinieslo motivujúci vplyv na národné politiky rodovej rovnosti tým, že 

bola zabezpečená ich fi nančná podpora. 

Široký systémový prístup k uplatňovaniu rodovej rovnosti, ktorý vyžadoval 

uplatňovanie rovnosti oboch pohlaví, žien a mužov, čiže uplatňovanie Fraserovej 

transformatívnej stratégie, si vyžiadal vznik samostatnej stratégie a komplexnej 

aplikačnej politiky, ktorá by sa podieľala na transformácii samotných štruktúr 

spoločnosti. Takýto prístup (stratégia), bol prezentovaný na 4. svetovej konferencii 

žien v Pekingu (1995) ako gender mainstreaming - v slovenskom preklade Aspektu 

„uplatňovanie rodového hľadiska“. Pekingská platforma konštatovala, že vlády 

a ostatní činitelia by mali presadzovať aktívnu a viditeľnú politiku verejného 

62 

Išlo o podporu rodovej rovnosti v dvanástich kritických oblastiach: 1. ženy a chudoba; 2. vzdelávanie 

a odborná príprava žien; 3. ženy a zdravie; 4. násilie voči ženám; 5. ženy a ozbrojený konflikt; 6. ženy 

a hospodárstvo; 7. ženy vo vedúcich a rozhodovacích funkciách; 8. inštitucionálne mechanizmy na 

podporu žien; 9. ľudské práva žien; 10. ženy a médiá; 11. ženy a životné prostredie; 12. dievčatá. 

63 

V súčasnosti, aktuálnym programovým dokumentom európskej rodovej politiky je Plán uplatňovania 

rovnosti žien a mužov na roky 2006 – 2010, ktorý uvádza, že súčasťou politiky rodovej rovnosti má byť 

podľa neho šesť prioritných oblastí: rovnaká ekonomická nezávislosť pre ženy a mužov; zosúladenie 

súkromného a pracovného života; rovnocenné zastúpenie v rozhodovacom procese; odstránenie 

všetkých foriem násilia, založeného na rodovej príslušnosti; odstránenie rodových stereotypov; 

podporovanie rodovej rovnosti vo vonkajšej a rozvojovej politike. Rozširuje priority v oblasti európskej 

politiky rodov o aktuálny globálny aspekt, podporuje rodovú rovnosť vo vonkajšej a rozvojovej politike 

(Oznámenie Komisie: „Plán uplatňovania rovnosti žien a mužov 2006-2010“ (KOM(2006)0092). 

30


ponímania perspektívy pohlaví vo všetkých politických činnostiach a programoch 

tak, že skôr ako sú prijaté rozhodnutia, má byť vykonaná analýza ich vplyvu na 

ženy a mužov. 64 

Popri gender mainstreamingu, súčasťou nástrojov na realizáciu rodovej 

rovnosti, v zmysle úvah N. Fraser o potrebe prerozdeľovania a uznania, zostali 

nevyhnutne aj špecifi cké akcie pre podporu diskriminovaného pohlavia, teda tak 

pre ženy ako aj pre mužov. Súčasné praktické skúsenosti EÚ na poli rovnosti 

pohlaví naznačujú, že ochrana práv jednotlivca sa musí podoprieť sprievodnými 

opatreniami, aby došlo k trvalej zmene, a aby sa presadzovali skutočné rovnaké 

príležitosti pre všetkých. Potvrdzujú to i skúsenosti členských štátov, ktoré 

niekoľko rokov implementujú vnútroštátne právne predpisy proti diskriminácii. 

V oblasti rovnosti pohlaví podľa článku 3 Zmluvy o založení ES to viedlo k tzv. 

presadzovaniu 65 cieľa, ktorým je podpora rovnosti medzi ženami a mužmi vo 

všetkých relevantných politikách EÚ (uplatňovanie gender mainstreamingu). 66 

Záver 

Prostredníctvom analýzy teórií uznania sme chceli ukázať možnosti využitia 

ich základných teoretických východísk pri tvorbe politiky rodovej rovnosti, a 

relevantnosť uplatňovania princípu uznania pre rodovo spravodlivú a demokratickú 

spoločnosť. Pre odstraňovanie rodových nerovností a marginalizácie sa pritom 

odkryla nevyhnutnosť vyžívania prierezovej verejnej politiky, ktorá by svojím 

záberom presahovala klasické sektorové politiky a mala dosah na celú štruktúru 

spoločnosti. Na príklade politiky rodovej rovnosti sme sa snažili poukázať na 

potrebu súbežného využívania všetkých jej nástrojov a metód tak, aby ovplyvnili 

nielen konečný čiastkový výsledok, ale aj celkovú zmenu systému. Vyjadrené 

slovami N. Fraser, využívania afi rmatívnych opatrení - špecifi ckých aktivít na 

64 

Prelom v chápaní a vo forme realizácie rodovej politiky EÚ znamenala „Amsterdamská zmluva“ (1999), 

ktorá zavŕšila ofi ciálne deklarovanie politiky rodovej rovnosti tým, že medzi priority EÚ začlenila rovnosť 

žien a mužov. Zároveň, formálne schválila záväzok k gender mainstreamingu. 

65 

Presadzovanie rodového hľadiska („gender mainstreaming“) je v KOM(96) 67 opísané ako 

„systematická integrácia príslušných situácií, priorít a potrieb žien a mužov do všetkých politík, aby sa 

podporovala rovnosť medzi ženami a mužmi a aby sa mobilizovali všetky všeobecné politiky a opatrenia 

výslovne na účel dosiahnutia rovnosti tým, že sa v štádiu plánovania aktívne a otvorene zohľadní ich 

účinok na situáciu žien i mužov. 

66 

Pozri: Zelená kniha. Rovnoprávnosť a antidiskriminácia v rozšírenej EÚ. Európska komisia, Generálne 

riaditeľstvo pre zamestnanosť a sociálne veci, máj 2004. 

31

podporu diskriminovaného pohlavia, napr. služieb pre zosúladenie pracovného 

a rodinného života, podporných opatrení pre odstránenie bariér na participáciu 

žien vo verejnej politike a v rozhodovaní a pod., a súbežne i realizovania 

transformatívnych opatrení v podobe gender mainstreamingu, vzdelávania atď.. 

Ich komplexná realizácia by mala podľa N. Fraser priniesť zmenu statusového 

postavenia žien, zmenu nespravodlivého systému. To je možné uskutočniť 

podľa B. Stiegler vtedy, ak má realizovaná politika rodovej rovnosti minimálne 

4 piliere: normovanie cieľov (legislatíva, vzory, programy); kvóty ako zvrátenie 

vylučovania; princíp uplatňovania rodového hľadiska (gender mainstreaming); 

autonómne štruktúry a autonómna prax žien. 67 Všetky piliere tejto politiky sa 

navzájom dopĺňajú a posilňujú. 

Súbežné využívanie afirmatívnych a transformatívnych opatrení ako plurality 

nástrojov a stratégií v politike rodovej rovnosti v konečnom dôsledku vytvára 

prístup, ktorý môžeme označiť ako rovnosť výsledkov 68 . Politický filozof A. Swift 

pri charakteristike takéhoto prístupu vychádza z premisy, že rovnosť príležitostí 

nemusí znamenať rovnosť výsledku. Jeden zo spôsobov, ako zaistiť rovnosť 

príležitostí podľa neho spočíva v rovnakých štartovacích podmienkach pre 

všetkých. Tie však nie sú rovnaké. To znamená, že ak ide o dosiahnutie rovnosti 

príležitostí, musíme venovať pozornosť aj výsledku. A. Swift vychádza z tvrdenia, 

že rovnosť príležitostí žiadame kvôli tomu, aby výsledok určitého jedinca odrážal 

vrodené schopnosti a vlastné rozhodnutia, a nie jeho sociálne podmienky. 

Uvedený princíp je východiskom pre rôzne formy vyrovnávacích opatrení pre 

marginalizované skupiny. A. Swift dochádza k záveru, že rovnosť príležitostí 

znamená rovnosť výsledku. 69 A. Swift svoju koncepciu nazýva vyrovnávaním 

ihriska a môžeme ju chápať ako jedno z východísk pri implementácii rodovej 

rovnosti prostredníctvom aplikačnej politiky. Naznačuje to aj potreba využívania 

Fraserovej afirmatívnych opatrení. N. Fraser koncepciu rodovej rovnosti (koncepciu 

participatívnej parity) ako koncepciu výsledku preferuje vo svojom statusovom 

67 

Pozri: STIEGLER, B.: Ako uplatňovať rodové hľadisko. Aspekt, Bratislava 2000. s. 25. 

68 

Dva modely uplatňovania rovnosti pri tvorbe aplikačnej politiky: rovnosť príležitostí a rovnosť 

výsledkov. Základom týchto prístupov je princíp „rovnakého zaobchádzania“, ktorý označujeme ako 

stav, keď sa s členmi pospolitosti má zaobchádzať rovnako a majú mať rovnaký podiel na spoločných 

statkoch a bremenách, pokiaľ sa z nejakých obecne prijateľných dôvodov neukáže, že je oprávnené 

zaobchádzanie, prípadne rozdeľovanie nerovné. Zdroj: VELEK, J.: Spor o spravedlnost. Filosofi a, 

nakladatelství Filosofi ckého ústavu AVČR, Praha 1997. s. 91. 

69 

Upravené podľa: SWIFT, A.: Politická fi lozofi e. Nakladatelství Portál, Praha 2005. s. 103-106. 

32 



modely uznania. Hovorí, že princípy spravodlivosti sú spravodlivé vtedy a len vtedy, 

keď dovoľujú všetkým relevantným sociálnym aktérom rovnoprávne participovať 

na sociálnom živote. 70 

Nevyhnutnosť uplatňovania princípu uznania nielen pre odstraňovanie 

rodových nerovností potvrdzujú súčasne i závery teórie uznania A. Honnetha a N. 

Fraser. Z nich vyplýva, že jednotlivé formy uznania nemožno na seba navzájom 

redukovať, pretože nejde iba o vytvorenie individuálnych potrieb, či racionálnej 

zodpovednosti, tvoriacej základ sebaúcty. Ide o uznanie svojbytnosti každého 

indivídua v zmysle jeho nenahraditeľnosti. Túžba po uznaní je základnou ľudskou 

potrebou. Podľa uvedeného, uznanie žien a mužov navzájom, ich vzájomný 

rešpekt a rovnaké uznanie prostredníctvom inštitucionálnej zmeny, by sa mali 

stať základnými podmienkami pre uplatňovanie rodovej rovnosti a spravodlivé 

sociálne vzťahy. 

Literatúra: 

CVIKOVÁ, J. - DEBRECÉNYOVÁ J. - KOBOVÁ, Ľ.: Rodová rovnosť. Vydalo v 

rámci projektu ESF občianske združenie Občan a demokracia. Bratislava 2007 

CVIKOVÁ, J. - JURÁŇOVÁ, J. (ed.): Hlasy žien, aspekty ženskej politiky. Aspekt, 

Bratislava 2002 

FERGUSON, A.: A Feminist aspect Theory of the Self. In: Hanen, M. – Nielsen, 

K. (ed.): Science, Morality and Feminist Theory. University of Calgary Press, 

Calgary 1987 

FRASER, N.: Rozvíjení radikální imaginace. Globální přerozdělování, uznání 

a reprezentace. Filosofi a, nakladatelství Filozofi ckého ústavu AV ČR, Praha 

2007 

HONNETH, A. (ed.): Zbavovat se svépravnosti. Paradoxy současného kapitalizmu. 

Filosofi a, nakladatelství Filozofi ckého ústavu AVČR. Praha 2007 

NAGL - DOCEKAL,H.: Feministická fi losofi e. Slon, Praha 2007 

ORTENOVÁ, A.: Emancipace žen za socializmu a dnes. Správa ze semináře. 

Kontext, časopis pre Gender a vedení 1/2006 

STIEGLER, B.: Ako uplatňovať rodové hľadisko. Aspekt, Bratislava 2000 

70 

Rozvíjení radikální imaginace. Globální prerozdelování, uznání a reprezentace. Filozofický ústav 

AVČR, Praha 2007. s. 178. 

33


STIEGLER, B.: Formulovanie cieľov a stratégií rodovej politiky. Podnety na 

uplatňovanie rodového hľadiska. V rámci expertíz z oblasti ženského výskumu v 

novembri 2004 v Bonne vydalo Wirtschafts- und sozialpolitisches Forschungs und 

Beratungszentrum der Friedrich-Ebert-Stiftung, Abteilung Arbeit und Sozialpolitik 

(Hospodárske a sociálnopolitické výskumné a poradenské centrum Nadácie 

Friedricha Eberta). Dostupné na www.aspekt.sk 

SWIFT, A.: Politická fi losofi e. Základní otázky moderní politologie. Portál, Praha 

2005 

SZAPUOVÁ, M.: Kategória rodu vo feministickom diskurze. In: Myslenie žien. 

Aspekt, Bratislava 1998 

ŠUBRT, J., (ed.): Soudobá sociologie I. Teoretické koncepce a jejich autori. 

Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, Praha 2007 

ŠUBRT, J., (ed.): Soudobá sociologie III. (Diagnózy soudobých společností). 

Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, Praha 2008 

Iné zdroje: 

Gender mainstreaming, integrovaný prístup k rovnosti pohlaví: koncepčný rámec, 

metodológia a prezentácia dobrých skúseností. Záverečná správa o aktivitách 

skupiny špecialistov 1998, Strasbourg, Rada Európy. 

GLOSÁR RODOVÝCH POJMOV. Dostupné na www.aspekt.sk 

ZELENÁ KNIHA. Rovnoprávnosť a antidiskriminácia v rozšírenej EÚ. Európska 

komisia, Generálne riaditeľstvo pre zamestnanosť a sociálne veci, máj 2004. 

34


ZAHRANIČNÁ POLITIKA, PODMIENENOSTI JEJ TVORBY 

A REALIZÁCIE, A VZŤAH K VNÚTORNEJ POLITIKE 1 

PETER WEISS* 1 

RESUME 

State remains the most important participant of international relations. The inseparable 

part of state attribute is its own sovereignty. One of the basic attributes of state sovereignty 

is it its foreign policy. It is defi ned as the dynamic process of creation and implementation 

of national interests in polyarchical and polycentrical international environment. With its 

foreign policy actions a state strives to shape its own outer environment. Foundation and 

implementation of foreign policy depends on inner and outer factors as well as on objective 

and subjective determinants. Foreign policy is closely interconnected with domestic policy. 

This interconnection fi nds its expression in founding of state domestic and foreign institutions 

dealing with foreign affairs 

Štát ako účastník medzinárodných vzťahov a zahraničná politika ako atribút 

jeho suverenity 

Medzinárodný systém utvárajú a ovplyvňujú rôzne typy subjektov. Bez ich 

komplexného pochopenia by nebolo možné ani objasniť mnohé z javov a procesov 

odohrávajúcich sa v medzinárodnej politike a ani poznať a pochopiť medzinárodný 

systém. 

Medzivládne medzinárodné organizácie začali vznikať už v 19. storočí. 

Neskôr k nim pribudli mimovládne organizácie rôzneho druhu, pričom sa rozširoval 

nielen ich počet, ale aj predmet pôsobenia. V 50. rokoch 20. storočia sa na 

svetovej aréne objavili kvalitatívne noví účastníci v podobe nadnárodných firiem, 

obchodných spoločností, oligopolov a rôznych iných mimovládnych organizácií, 

ktoré začali vplývať na pôsobenie štátnych aktérov v medzinárodných vzťahoch, 

čím ovplyvňovali aj medzinárodnú politiku. Oblasť medzinárodných vzťahov sa tak 

* 

PhDr. Peter Weiss, CSc. pôsobí ako odborný asistent na Fakulte medzinárodných vzťahov 

Ekonomickej univerzity v Bratislave, e-mail: weiss@dec.euba.sk. 

1 

Vzniklo s podporou VEGA č. 1/0826/08 medzinárodné vzťahy v podmienkach postmodernej spoločnosti 

globalizujúceho sa sveta (sociologické a politologické aspekty sociálnoekonomických a bezpečnostných 

problémov). 

35

najmä po druhej svetovej vojne zaplnila obrovským počtom nových aktérov, čím 

sa značne skomplikovala štruktúra systému medzinárodných vzťahov, ako aj druh, 

charakter a počet interakcií medzi týmito aktérmi pôsobiacimi na medzinárodnej 

scéne. To všetko zároveň menilo aj vnímanie pozície štátu v svetovej politike, 

jeho rolí, ktoré zohráva a funkcií, ktoré plní. Výsledkom bol vznik novej kvality 

medzinárodného systému. 2 

Vo vedeckých prácach sa ako synonymum pojmu „účastník medzinárodných 

vzťahov“ používajú okrem iného pojmy „subjekt medzinárodného práva“, 

„aktér medzinárodných vzťahov“, „subjekt medzinárodných vzťahov“, „aktér 

medzinárodných vzťahov“, „strana medzinárodných vzťahov“, prípadne 

„partner“ či „činiteľ“. 3 Otázka, kto je, resp. kto môže byť uznaný za účastníka 

medzinárodných vzťahov a aké má mať atribúty, sa stala veľmi dôležitou. Hľadanie 

odpovede na ňu nie je jednoduché, nakoľko „uchádzačov“ o status účastníka 

medzinárodných vzťahov je veľa. Popri tých, ktorí do kategórie účastník očividne 

patria, jestvujú aj subjekty, ktoré nemajú také jednoznačné atribúty z hľadiska 

predmetu ich činnosti a druhu a spôsobu správania sa, aby ich bolo možné mimo 

všetkých pochybností zaradiť medzi aktérov medzinárodných vzťahov. Vzhľadom 

na túto zložitosť vymedzovania pojmu sa stáva, že účastníci medzinárodných 

vzťahov sa vzájomne zamieňajú, hoci atribúty, ktorými sú obdarení ich nositelia, 

sa významne odlišujú. Preto treba rozlišovať medzi subjektom medzinárodného 

práva a subjektom medzinárodných vzťahov, medzi subjektmi suverénnymi 

a nesuverénnymi, vládnymi a mimovládnymi, politickými a nepolitickými atď.. 

Ďalším významným kritériom pre zaradenie do istej kategórie účastníkov 

medzinárodných vzťahov je miera organizovanosti toho-ktorého subjektu 

a efektívnosti jeho pôsobenia na medzinárodné vzťahy. V literatúre, venovanej 

vymedzeniu kategórie účastník (aktér, subjekt, strana) medzinárodných vzťahov, 

sa za hlavný atribút účastníka pokladá reálna participácia daného subjektu 

2 

Pozri ŁÓŚ - NOWAK, T.: Stosunki międzynarodowe. Teorie – systemy – uczestnicy. Wydawnictwo 

Uniwersytetu Wrocławskiego, Wroclaw 2007, s. 231. 

3 

POPJUK – RYSZIŃSKA, I.: Uczestnicy stosunków międzynarodowych, ich interesy i odziaływania. 

In: Stosunki międzynarodowe. Geneza, struktura, dynamika. Pod redakcią naukową Edwarda Haližaka 

i Romana Kužniara, Wydawnictwo Uniwersitetu Warszwskiego, Warszawa 2006, s. 88–89; CZACHÓR, Z.: 

Uczestnicy stosunków międzynarodowych. In: Stosunki międzynarodowe. Praca zbiorowa pod redakcią 

naukową Włodzimierza Malendowskiego i Czesława Mojsiewicza. Wydawnictwo Atla 2, Wroclaw 2004, 

s. 39–40, ŁÓŚ - NOWAK, T.: Stosunki międzynarodowe. Teorie – systemy – uczestnicy. Wydawnictwo 


36 



na medzinárodných vzťahoch a jeho schopnosť meniť ich svojimi aktivitami a 

správaním sa. 4 Všeobecná zhoda panuje aj v tom, že účastníkov medzinárodných 

vzťahov reprezentujú popri subjektoch medzinárodného práva, ako sú štáty 

a niektoré typy medzinárodných organizácií, aj organizácie a združenia, ktoré nie 

sú subjektmi medzinárodného práva a sú organizované na vládnej, mimovládnej či 

nadnárodnej úrovni na základe politických, ekonomických, kultúrnych, religióznych 

či civilizačných zásad a cieľov. Dôležité je, že ich charakterizuje určitý stupeň 

organizovanosti a schopnosť konať tak, že dôsledky ich aktivity prekračujú 

hranice štátov. 

Spornou je otázka, či medzi účastníkov, resp. aktérov medzinárodných 

vzťahov, zaraďovať aj jednotlivcov. Vo väčšine literatúry z oblasti medzinárodných 

vzťahov sa jednotlivec nepokladá za aktéra medzinárodných vzťahov. Vníma 

sa iba ako vykonávateľ vôle toho ktorého štátu, spoločenstva, združenia, 

organizácie, ktorá je účastníkom medzinárodných vzťahov. Ale významná skupina 

autorov pokladá za potrebné zaraďovať medzi účastníkov medzinárodných 

vzťahov aj jednotlivcov. Tento názor reprezentuje napr. O. Krejčí. Podľa jeho 

názoru jednotlivec vstupuje do medzinárodnej politiky, resp. stáva sa aktérom 

medzinárodných vzťahov, v rôznych podobách: a) ako rozhodovateľ – štátnik; 

b) ako príslušník určitej rozhodovacej skupiny (napr. politickej strany, vlády, 

parlamentu, národnooslobodzovacieho hnutia, cirkevnej hierarchie, manažmentu 

transnacionálnej korporácie, teroristickej skupiny atď.); c) ako súčasť verejnosti 

(ktorá svojimi požiadavkami, politickými preferenciami, protestnými akciami 

atď. ovplyvňuje rozhodovanie štátu či iných inštitucionalizovaných účastníkov 

medzinárodných vzťahov); d) ako jednotlivec - objekt medzinárodného práva 

(ako nositeľ ľudských a občianskych práv, príslušník národa, resp. národnostnej 

menšiny, občan štátu viazaný medzinárodným zmluvami atď.). 5 

Z hľadiska výkonu praktickej zahraničnej, resp. medzinárodnej politiky, je 

prvoplánovo prítomná a v kontexte analýzy konkrétnych medzinárodnopolitických 

udalostí neprehliadnuteľná hlavne rozhodovacia činnosť jednotlivcov ako 

predstaviteľov štátov, najmä ako nositeľov výkonnej moci – hláv štátov, 

predsedov vlád, ministrov zahraničných vecí atď., ale aj predstaviteľov rôznych 

4 

ŁÓS – NOWAK, T.: Stosunki międzynarodowe. Teorie – systemy – uczestnicy. Wydawnictwo 

Uniwersytetu Wrocławskiego, Wroclaw 2007, s. 230–231. 

5 

KREJČÍ, O.: Mezinárodní politika. Ekopress, Praha 2007, s. 185. 

37


medzinárodných organizácií, ktorí sú priamymi účastníkmi rokovaní, tvorcami 

a vykonávateľmi politických rozhodnutí a nositeľmi politickej, právnej a morálnej 

vnútropolitickej a medzinárodnopolitickej zodpovednosti za ich dôsledky pre vývoj 

medzinárodných vzťahov. Z tohto dôvodu treba činnosti štátnikov ako aktérov 

medzinárodných vzťahov a determinantom a podmienenostiam tejto činnosti tiež 

venovať primeranú pozornosť a nevnímať ju len ako odosobnenú činnosť štátu. Na 

druhej strane si treba uvedomiť, že jednotlivci sa aktérmi medzinárodných vzťahov 

môžu stať iba spôsobom, ktorý im umožňuje reálne fungovanie v systéme iných 

účastníkov medzinárodných vzťahov, a to v rámci mechanizmov koordinácie, 

kooperácie a komunikácie medzi nimi a spoločnosťou. Len takýmto spôsobom, 

tzn. ako aktér, ktorý je organizovaný a zmocnený nejakou spoločenskou skupinou, 

vyjadrovať jej záujmy v medzinárodných vzťahoch, môže jednotlivec vplývať na 

medzinárodné prostredie. 6 Jednoduchšie povedané, za účastníka medzinárodných 

vzťahov môžeme pokladať každú organizovanú spoločenskú skupinu ovplyvňujúcu 

svojím konaním medzinárodné udalosti a vývoj medzinárodných vzťahov, 

prípadne skupinu zohrávajúcu určité roly v medzinárodných vzťahoch, ktoré 

sa dajú vymedziť. 7 Táto najvšeobecnejšia defi nícia účastníka, resp. aktéra 

medzinárodných vzťahov, umožňuje do tejto kategórie zaradiť aj jednotlivca, 

osobitne štátnika. Môžeme teda povedať, že účastníkmi medzinárodných vzťahov 

sú inštitúcie, organizácie a ľudia, ktoré svojím konaním a spôsobom správania 

sa menia systém medzinárodných vzťahov. Títo aktéri sa navzájom líšia svojou 

kvalitou i kvantitou. 

V záujme zreteľného výberu a klasifikácie účastníkov medzinárodných vzťahov, 

resp. rolí, ktoré zohrávajú v systéme medzinárodných vzťahov dôležitú úlohu, treba 

presnejšie určiť atribúty tejto účasti. Za najvýznamnejšie možno považovať: a) 

schopnosť samostatne konať v medzinárodných rozmeroch; b) schopnosť reálne 

vplývať na medzinárodné vzťahy a meniť ich; c) určitý stupeň organizovanosti. 

Ak vychádzame z týchto kritérií, za účastníka medzinárodných vzťahov môžeme 

pokladať formálne organizovaný celok, ktorý nepodlieha žiadnemu inému 

subjektu, a ktorý koná samostatne s cieľom vplývať na medzinárodné vzťahy 

a na správanie sa iných aktérov, resp. účastníkov medzinárodných vzťahov. 

6 

LÓS – NOWAK, T.: Stosunki międzynarodowe. Teorie – systemy – uczestnicy. Wydawnictwo 


7 

Tamže, s. 165. 

38


Za účastníka medzinárodných vzťahov a aktéra svetovej politiky teda nemôže 

považovať neorganizovanú skupinu, závislú od iných aktérov, fungujúcu bez jasne 

stanoveného cieľa, bez väzby na jej členov, prípadne neschopnú vplývať na iné 

subjekty medzinárodných vzťahov. 8 

Účastníkov medzinárodných vzťahov možno teda vymedziť ako subjekty, 

ktoré sú schopné medzinárodnej aktivity a cieľavedomým spôsobom menia 

alebo udržiavajú daný stav medzinárodného systému. V tejto súvislosti sa 

žiada zdôrazniť, že a) účastník je len jedným z prvkov širšieho spoločenstva 

subjektov, ktoré vyvíjajú aktivity toho istého typu; b) aktivita účastníka je 

prvkom celku medzinárodných vzťahov; c) každý účastník má svoj podiel na 

výsledkoch kolektívnej aktivity, ktorými sú medzinárodné procesy a javy, ako aj 

im zodpovedajúce stavy systému medzinárodných vzťahov. 9 

Vychádzajúc z vyššie uvedenej analýzy atribútov účastníkov medzinárodných 

vzťahov a vymedzenia tejto kategórie teórie medzinárodných vzťahov môžeme 

konštatovať, že za hlavného účastníka medzinárodných vzťahov môžeme 

považovať štáty. Celý novoveký systém medzinárodných vzťahov je spätý so 

vznikom a pôsobením národných štátov na medzinárodnej scéne, ktoré už viac 

ako tristo rokov predstavujú jeho základný prvok. Práve štáty tvorili a búrali rôzne 

druhy svetových poriadkov. Počnúc westfálskym systémom, cez európsky koncert, 

versaillský systém, usporiadanie charakteristické pre obdobie Studenej vojny, až 

po dnešný krehký postkonfliktný svetový poriadok. Symbolickým vyjadrením tejto 

dominantnej roly národného štátu v medzinárodných vzťahoch sa stali postavy 

diplomata a vojaka. „Zodpovedajúc tomu sa dlhé roky medzinárodné vzťahy 

identifikovali s medzištátnymi vzťahmi. Takže cykly v globálnom politickom systéme 

začínali a ukončovali národné štáty. Vždy to boli tie najsilnejšie, ašpirujúce na 

status veľmoci, superveľmoci, hegemóna alebo vodcu svetového poriadku.“ 10 

Inak povedané, štáty sú stále najdôležitejšími a dominantnými aktérmi 

medzinárodných vzťahov. Aj napriek tomu, že ich autonómnosť a funkcie po 

8 



9 

POPJUK – RYSIŃSKA, I.: Uczestnicy stosunków międzynarodowych, ich interesy i odziaływania. In: 

Stosunki międzynarodowe. Geneza, struktura, dynamika. Pod redakcią naukową Edwarda Haližaka 

i Romana Kužniara, Wydawnictwo Uniwersitetu Warszwskiego, Warszawa 2006, s. 90. 

10 



39


Druhej svetovej vojne postupne do istej miery erodovali pod vplyvom trendu 

transnacionalizácie hospodárstva a ďalších sfér života spoločnosti, ako aj 

ďalších trendov, ktoré sú dôsledkom procesov globalizácie, neobjavila sa žiadna 

zodpovedajúca náhrada, ktorá by mohla efektívne štáty zastúpiť v ich roli 

subjektov, ktoré sú konfrontované s výzvami nových globálnych zmien. Doposiaľ 

evidované praktické pokusy internacionalizovať alebo supranacionalizovať 

zahraničnú politiku zatiaľ narazili na neochotu štátov vzdať sa svojej suverenity 

v tejto oblasti. 11 Najčastejšie uvádzaným príkladom je spoločná zahraničná 

a bezpečnostná politika EÚ. Tá napriek nespornému pokroku, ktorý procesy jej 

formovania a realizácie zaznamenali od ratifi kovania Zmluvy o EÚ v Maastrichte, 

prijatej na záver zasadnutia Európskej rady 9. – 10. februára 1992, zostáva stále 

záležitosťou dohody suverénnych členských štátov. Tie musia rozhodnutia prijímať 

jednomyseľne. 

Vo vzťahu k štátom pôsobia v medzinárodných vzťahoch ako partneri, ale 

aj konkurenti rôzne neštátne subjekty. Tieto majú politický, ale aj nepolitický 

charakter (napr. transnacionálne korporácie alebo medzinárodné mafie) a môžu 

predstavovať subjekty bez medzinárodnoprávnej či medzinárodnopolitickej 

zodpovednosti, ktoré sú aj napriek tomu schopné destabilizovať medzinárodné 

vzťahy (príkladom môžu byť špekulácie G. Sorosa na kapitálových trhoch štátov 

alebo svetové fi nančné burzy, ktorých činnosť na konci minulého storočia otriasla 

hospodárstvom krajín juhopacifického regiónu), alebo sa môžu miešať do svetovej 

politiky mimo štandardných štruktúr a postupov (napr. teroristická organizácia Ál 

Kaidá), a predstavovať tak pre štáty veľkú bezpečnostnú a politickú hrozbu. 12 

Druhá skupina aktérov medzinárodných vzťahov teda zahŕňa národy a národnosti, 

medzinárodné organizácie a medzinárodné hnutia, transnárodných účastníkov 

(podniky, nadácie, cirkvi atď.), a napokon právnické a fyzické osoby a územné 

11 

Pozri KUŽNIAR, R.: Międzynarodowe stosunki polityczne. In: Stosunki międzynarodowe. Geneza, 

struktura, dynamika. Pod redakcią naukową Edwarda Haliźaka i Romana Kuźniara. Wydawnictwo 

Uniwersitetu Warszawskiego, Warszawa 2006, s. 121–122.; SEIDELMANN, R.: Aussenpolitik. In: 

WOYKE W. (hrsg.) : Handwőrterbuch - Internationale Politik. VS Verlag fűr Sozialwissenschaften, 

Wiesbaden 2005, s. 2. 

12 

Podrobnejšiu klasifi káciu účastníkov medzinárodných vzťahov pozri WEISS, P.: K niektorým 

teoretickým aspektom vymedzenia pojmu účastník medzinárodných vzťahov a kategorizácie účastníkov 

medzinárodných vzťahov. In: Medzinárodné vzťahy, ročník 4, 2/ 2006, s. 25-43. 

40


subjekty v jednotlivých krajinách (politické strany, spoločenské organizácie, 

ekonomické subjekty, regionálne a miestne samosprávy atď.). 13 

V odbornej literatúre prevažujúca široká zhoda o tom, že prvoradým 

a nespochybniteľným a najdôležitejším účastníkom medzinárodných vzťahov 

je štát, vyplýva z už vyššie naznačeného poznania, podľa ktorého práve štáty 

predstavujú zo systémového hľadiska komponenty, ktorých usporiadanie a vzťahy 

formujú základné charakteristiky medzinárodných vzťahov. 14 Stále bezkonkurenčné 

postavenie štátov na medzinárodnej politickej scéne a ich nezameniteľný význam 

ako aktéra medzinárodných vzťahov vyplýva nielen z tradície, ale najmä z 

vysokého stupňa organizovanosti a schopnosti štátov brať na seba zodpovednosť 

a aktívne pôsobiť v medzinárodných vzťahoch. Práve štáty disponujú vysokým 

stupňom vedomia subjektivity a schopnosťou trvale vplývať na iných účastníkov 

medzinárodných vzťahov. 

Na rozdiel od iných účastníkov medzinárodných vzťahov majú štáty nielen 

medzinárodnopolitickú subjektivitu, ale aj medzinárodnoprávnu subjektivitu. Sú 

jedinými plnoprávnymi subjektmi medzinárodného práva, nakoľko spôsobilosť 

medzinárodných organizácií k právnym úkonom je obmedzená a odvodená 

z obsahu zakladajúcej zmluvy tej ktorej organizácie. Aj ďalší aktéri medzinárodných 

vzťahov, ako sú národy, národnooslobodzovacie hnutia, povstalecké organizácie, 

či mestá s medzinárodným štatútom (napr. Západný Berlín v r. 1970 – 1990), majú 

iba obmedzenú medzinárodnoprávnu subjektivitu. 15 

Je to dané tým, že práve štát ako najvyšší stupeň organizácie spoločnosti 

disponuje mocou a silou, ktorej podliehajú všetky iné spoločenské skupiny 

a organizácie ako aj fyzické osoby, nakoľko ich štátna príslušnosť, resp. štátne 

občianstvo, je spojené s istými povinnosťami a záväzkami. Tento atribút štátu 

ako politickej organizácie spoločnosti je výsledkom faktu, že štát je schopný 

garantovať svojim občanom bezpečnosť, čo si uvedomujú nielen oni sami, ale aj 

iné štáty. Práve politická moc a sila vyplývajúca z mocenského potenciálu štátu 

sú zdrojom skutočnosti, že štáty v procese svojho vývoja produkujú isté súbory 

13 



i Romana Kužniara. Wydawnictwo Uniwersitetu Warszwskiego, Warszawa 2006, s. 90–91. 

14 

KREJČÍ, O.: Mezinárodní politika. Ekopress, Praha 2007, s. 185–186. 

15 

PLECHANOVOVÁ, B.: Úvod do mezinárodních vztahů. Institut pro středoevropskou kulturu a politiku, 

Praha 2003, s. 71. 

41


pravidiel a modelov správania sa, ktoré majú vplyv na ich vlastné fungovanie 

v medzinárodných vzťahoch i na správanie sa iných účastníkov. 16 

Postavenie konkrétneho štátu v systéme medzinárodných vzťahov závisí 

v prvom rade od jeho mocenského potenciálu. Práve reálna politická moc, 

podopretá materiálnymi a duchovnými faktormi, ktorými štát disponuje na 

presadzovanie či obhajobu vlastných záujmov a cieľov, mu umožňuje zaistiť 

požadované správanie sa nielen ľudí – jednotlivcov i skupín – v jeho vnútri, ale 

aj iných aktérov medzinárodných vzťahov. Pri vytváraní a rozvoji štátu hrá preto 

dôležitú úlohu to, ako ho prijmú iné štáty, aké miesto zaujme v ich vedomí. Ak 

novovznikajúci štát nie je uznaný inými štátmi, dostáva sa na okraj medzinárodnej 

politickej scény alebo aj záujmu bezprostredného okolia, čo mu nepochybne 

sťažuje, prípadne znemožňuje jeho normálne fungovanie na medzinárodnej 

politickej aréne, ako aj plnenie funkcií voči vlastným občanom, medzi ktoré v prvom 

rade zaraďujeme garantovanie ich bezpečnosti. Štát, ktorý nie je medzinárodne 

uznaný, hoci fakticky disponuje právnymi a politickými schopnosťami zúčastňovať 

sa na medzinárodných vzťahoch, nie je ani v stave plniť všetky funkcie na 

medzinárodnej politickej scéne. Má však právo brániť svoju bezpečnosť a územnú 

integritu a obyvateľstvo pred vonkajším ohrozením. Práve národná bezpečnosť 

je tou hodnotou, ktorá najlepšie umožňuje pochopiť zmysel pojmu štát a ideu 

štátnosti a jej životnosť v medzinárodnom spoločenstve. Z tohto hľadiska je práve 

národná bezpečnosť indikátorom národnej a štátnej identity. 17 

Prvoradé miesto štátov medzi účastníkmi medzinárodných vzťahov je 

ďalej dané tým, že sú účastníkmi najdynamickejšími a najvplyvnejšími. Práve 

štáty vykonávajú bezprostrednú alebo sprostredkovanú kontrolu a dozor nad 

inými aktérmi medzinárodných vzťahov, ktorí pôsobia takpovediac v ich tieni, 

ich prostredníctvom alebo s ich súhlasom – či už výslovným alebo mlčanlivým. 

A napokon, ústredné miesto štátov v medzinárodných vzťahoch je určené tým, že 

medzištátne vzťahy sú základom celostných medzinárodných vzťahov, rozhodujú 

16 

KREJČÍ, O.: Mezinárodní politika. Ekopress, Praha 2007, s. 187; LÓS – NOWAK, T.: Stosunki 

międzynarodowe. Teorie – systemy – uczestnicy. Wydawnictwo Uniwersytetu Wrocławskiego, 

Wroclaw 2007, s. 234–235.; CZIOMER, E. – ZYBLIKIEWICZ, L.W.: Zarys wspóczesnych stosunków 

międzynarodowych. Wydawnictwo naukowe PWN, Warszawa-Kraków, 2002, s. 37. 

17 



42


o ich charaktere, stave a vývoji. 18 Pritom treba upozorniť, že mocenský potenciál 

štátu, ktorý umožňuje plniť tieto jeho funkcie, nie je daný iba jeho materiálnymi 

a duchovnými kapacitami. Je tiež reálnym alebo potenciálnym vektorovým 

výsledkom konfrontácie s mocenskými kapacitami iných štátov. Ako limit moci 

a sily však môžu slúžiť aj domáce a medzinárodné právne normy alebo také zložky 

politickej kultúry, ako sú morálka, tradície a stereotypy, sociálno-psychologické, 

ideologické či doktrinálne faktory alebo verejná mienka, hoci nie všetky v rovnakej 

miere a nie v každej situácii. Tieto faktory môžu zvýšiť alebo znížiť kvalitu 

rozhodovania držiteľov moci v danom štáte a ochotu a možnosti použiť silu pri 

presadzovaní a obhajobe záujmov daného štátu v medzinárodných vzťahoch. 19 

Štát možno vymedziť ako suverénnu územno-politickú organizáciu, ktorú 

charakterizujú tri hlavné atribúty: obyvateľstvo, územie a vláda, schopná presadiť 

svoju suverenitu. Tieto tri atribúty sú podľa Konvencie o právach a povinnostiach 

štátov, ktorá bola schválená roku 1933 v Montevideu, aj kritériami pre uznanie štátu 

ako subjektu medzinárodného práva. Štát podľa tejto definície vzniká vtedy, ak 

sa na určitom území, ktoré je obývané istým množstvom ľudí, vytvorí suverénna 

vláda, vykonávaná v hraniciach tohto teritória. 

Suverenita je neodmysliteľnou vlastnosťou štátu. Vďaka nej sa štáty odlišujú 

od iných politicko–územných jednotiek. Suverenita označuje formálny status 

štátu v medzinárodnom prostredí. Odráža schopnosť štátu vykonávať a udržiavať 

právomoci, ktoré zaisťujú, že štát nie je závislý na vôli iného subjektu. Vyjadruje, 

že štát je samostatnou a nezávislou geopolitickou jednotkou, ktorá si sama 

vládne a zodpovedá sa sebe samej. Nesie výlučnú zodpovednosť za to, čo sa 

deje na jeho území, a nezávisle a samostatne bez cudzieho sprostredkovania 

defi nuje, reprezentuje a realizuje svoje záujmy na medzinárodnej scéne. 20 

Samotným vznikom štát získava aj schopnosť medzinárodnej aktivity. Účasť 

štátu v medzinárodných vzťahoch je v prvom rade dôsledkom jeho existencie 

a nie výsledkom pôsobenia vonkajších faktorov. Každý štát má neodňateľné 

18 

CZIOMER, E. – ZYBLIKIEWICZ, L.W.: Zarys wspóczesnych stosunków międzynarodowych. 

Wydawnictwo naukowe PWN, Warszawa-Kraków, 2002, s. 37; 



i Romana Kužniara. Wydawnictwo Uniwersitetu Warszwskiego, Warszawa 2006, s. 91. 

19 


20 

KREJČÍ, O.: Mezinárodní politika. Ekopress, Praha 2007, s. 187; PLECHANOVOVÁ, B.: Úvod do 

mezinárodních vztahů. Institut pro středoevropskou kulturu a politiku, Praha 2003, s. 34. 

43

právo suverénne prezentovať a presadzovať svoje záujmy v medzinárodnom 

prostredí. Predmet medzinárodnej aktivity štátu je v zásade neobmedzený. Môže 

sa zaoberať všetkými záležitosťami, ktorých navrhovanie je nevyhnutné z hľadiska 

istého chápania verejného blaha alebo národného záujmu. 

Formy medzinárodnej aktivity štátu sú veľmi rôznorodé. K najdôležitejším 

patria: udržiavanie vzťahov s inými štátmi, najmä diplomatických a konzulárnych 

vzťahov; uzatváranie medzinárodných zmlúv a dohôd; spoluvytváranie 

medzinárodných organizácií a účasť na ich živote; účasť na medzinárodných 

konferenciách, využívanie prostriedkov medzinárodného riešenia sporov, vrátane 

medzinárodných súdov atď.. 21 

Hoci schopnosť medzinárodného pôsobenia je vlastná všetkým štátom a tvorí 

ich všeobecný a nevyhnutný vonkajší atribút, vzhľadom na vyššie spomínané 

rozdiely v mocenskom potenciáli a sile, štáty túto schopnosť využívajú v rôznej 

miere. Inak povedané, aj keď sú štáty vzhľadom na svoju podstatu potenciálne 

rovnakými a z hľadiska medzinárodného práva rovnoprávnymi a rovnocennými 

účastníkmi medzinárodných vzťahov, v praxi sa rozsah ich pripravenosti 

na medzinárodné pôsobenie líšia práve vzhľadom na ich vnútropolitický 

a medzinárodnopolitický potenciál moci a vplyvu, vrátane medzinárodnej 

prestíže. 

Všetky teoretické školy medzinárodných vzťahov sa zhodujú, že k základným 

atribútom suverenity štátu patrí zahraničná politika. Jej prostredníctvom štát 

dokazuje smerom dovnútra i navonok, že je z hľadiska medzinárodného práva 

nezávislý od iných subjektov medzinárodného práva a že je schopný spravovať 

a regulovať všetky záležitosti a úlohy v rámci jeho teritória v súlade s princípom 

výlučnej kompetencie (teda realizovať zvrchovanosť svojej moci na svojom území 

a voči svojim občanom). Suverenita vychádza z predpokladu, že štátna moc je 

najvyššou mocou na svojom území a nepodlieha žiadnej vonkajšej moci. Je 

obmedzená iba zásadami medzinárodného práva. 22 Dôležité je aj to, že len štát ako 

účastník medzinárodných vzťahov disponuje potenciálom, vrátane ozbrojených 

síl, potrebným pre obranu ním reprezentovanej spoločnosti pred vonkajšími 

21 



i Romana Kužniara. Wydawnictwo Uniwersitetu Warszwskiego, Warszawa 2006, s. 91. 

22 



44 



hrozbami. Uplatňujúc si svoju suverenitu, môže štát prostredníctvom rôznych 

jednostranných aktov alebo bilaterálnych a multilaterálnych zmlúv rozhodnúť 

o istých obmedzeniach a ohraničeniach tejto vnútornej a zahraničnej suverenity. 

V zhode s medzinárodným právom však len štát je plne legitimovaný – nezávisle 

od toho, nakoľko demokratická je táto legitimácia – konať v medzinárodných 

vzťahoch v mene spoločnosti. Žiadny iný činiteľ – vnútorný ani vonkajší – nie je 

na to oprávnený a najmä, nemá na to demokratickú legitimáciu. 23 

Platí tiež, že iba štát má schopnosť spravovať spoločnosť a vytvárať 

podmienky pre rozvoj krajiny a blahobyt jej občanov (uspokojovanie jej potrieb 

spätých s výživou, zdravím, bývaním, vzdelaním, prácou, sociálnym zabezpečením 

a ochranou základných ľudských práv a slobôd). Aj keď štáty niekedy zlyhávajú 

pri plnení týchto funkcií a porušujú ľudské práva a slobody svojich občanov, platí 

to, že len štát ich môže zabezpečiť. 24 Z tohto hľadiska práve „prostredníctvom 

a v rámci zahraničnej politiky uskutočňuje spoločnosť organizovaná ako suverénny 

národný štát jej všeobecno-politické, hospodárske, vojenské sociálno-kultúrne 

záujmy voči jej medzinárodnému prostrediu.“ 25 

K vymedzeniu zahraničnej politiky a k hlavným determinantom jej tvorby 

a realizácie 

Z vyššie uvedeného vyplýva, že zahraničná politika prináleží do vonkajšieho 

okruhu činností štátu, ktoré sú nevyhnutné pre jeho existenciu a rozvoj v systéme 

medzinárodných vzťahov. Je tou časťou politickej aktivity štátu, ktorá je 

„adresovaná a uskutočňuje sa v medzinárodnom prostredí“, a ktorá „sa zameriava 

na realizáciu určitých potrieb a záujmov v medzinárodnej aréne“. 26 Podľa J. 

Kukułku, zahraničná politika je „činnosťou najvyššie organizovaného subjektu, 

ktorým je štát“. Predstavuje jednu z jeho verejných politík a je „zameraná na 

vonkajšiu činnosť štátu v mene raison d´état“ a „hlavným predmetom tejto činnosti 

23 

KUŽNIAR, R.: Międzynarodowe stosunki polityczne. In: Stosunki międzynarodowe. Geneza, struktura, 

dynamika. Pod redakcią naukową Edwarda Haliźaka i Romana Kuźniara. Wydawnictwo Uniwersitetu 

Warszawskiego, Warszawa 2006, s. 120. 

24 

Tamže, s. 119–120. 

25 

SEIDELMANN, R.: Aussenpolitik. In: WOYKE W. (hrsg.) : Handwőrterbuch - Internationale Politik. VS 

Verlag fűr Sozialwissenschaften, Wiesbaden 2005, s. 1. 

26 

Pozri ZIĘBA, R. (red): Wstęp do teorii politiky zagranicznej państwa. Wydawnictwo Adam Marszałek, 

Toruń 2007, s. 37. 

45


je rozvíjanie a regulovanie vzťahov s inými štátmi“. 27 Treba dodať, že zahraničná 

politika sa uskutočňuje aj vo vzťahu k iným účastníkom medzinárodných vzťahov, 

ako sú medzinárodné organizácie a integračné zoskupenia. 

Ak hovoríme o zahraničnej politike, predmet jej skúmania môžeme 

vymedziť z troch hlavných pohľadov: 1. zahraničná politika ako kategória teórie 

medzinárodných vzťahov, resp. ako pojem, jav, predmet štúdia; 2. zahraničná 

politika ako konkrétne aktivity konkrétneho účastníka medzinárodných vzťahov - 

spravidla suverénneho štátu - voči iným aktérom, ktorých zameranie, ciele, obsah, 

metódy a prostriedky sú spravidla vymedzené v zahraničnopolitickej koncepcii, 

resp. doktríne; 3. zahraničná politika ako politický proces, ako „technológia“ 

formovania a uskutočňovania istej politickej doktríny. 28 

Je evidentné, že táto časť príspevku sa zaoberá zahraničnou politikou 

z pravého uhla pohľadu, keďže hovorí o zahraničnej politike ako o kategórii. V tejto 

rovine uvažovania zahraničná politika prináleží do vonkajšieho okruhu činností 

štátu, teda činností za hranicami jeho teritória, ktoré sú nevyhnutné pre jeho 

nezávislú existenciu a rozvoj v systéme medzinárodných vzťahov. Pre označenie 

týchto činností sa najčastejšie používa pojem „správanie sa štátu“. 

P. Rusiňák uvádza, že zahraničnopolitickým správaním sa, a tým aj predmetom 

teórie medzinárodných vzťahov, sa správanie štátu stáva vtedy, ak: 

1. „je výsledkom zložitých a komplexných vnútropolitických procesov a boja 

v otázkach zahraničnopolitického smerovania subjektu medzinárodných 

vzťahov ako celku; 

2. je správaním sa subjektu medzinárodných vzťahov ako celku; 

3. sa realizuje v špecifickom prostredí medzinárodných vzťahov a svetového 

systému; 

4. je zamerané voči analogickým subjektom medzinárodných vzťahov a 

5. je dlhodobo cieľavedomým a uvedomelým (nie jednorázovým 

ani inštinktívnym) správaním sa (kurzom), opierajúcim sa 

o najvýznamnejšie ideologické a etické hodnoty so zameraním na: 

27 

KUKUŁKA, J.: Politika zagraniczna a politika wewnentrzna. In: KUKUŁKA, J. - ZIĘBA, R. (red.): Politika 

zagraniczna państwa. Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, Warszawa 1992, s.19-22 

28 

RUSIŇÁK, P.: K teoretickým prístupom skúmania zahraničnej politiky. In: Medzinárodné vzťahy, 

ročník III, 2/2005, s. 30. 

46


a. zabezpečenie, resp. potvrdenie či obhajobu vlastných záujmov 

(štátnych, resp. národných) a bezpečnosti prostriedkami 

zodpovedajúcimi úrovni historického vývoja medzinárodného 

systému (záujmový a bezpečnostný prvok); 

b. získanie vedomostí a skúseností pre svoj vlastný vývoj prostredníctvom 

medzinárodných kontaktov (skúsenostný prvok); 

c. formovanie nových mechanizmov prispôsobovania sa subjektov 

medzinárodných vzťahov meniacemu sa medzinárodnému systému 

čo v konečnom dôsledku nevyhnutne viedlo k vytvoreniu modelu 

ich nezávislej existencie.“ 29 

Z tohto pohľadu je zahraničná politika tou súčasťou predmetu teórie 

medzinárodných vzťahov ako špecifi ckej a neoddeliteľnej súčasti vedy o politike 

(resp. politológie či politickej vedy), ktorá sa zaoberá výskumom špecifickej formy 

správania sa účastníka (aktéra, subjektu) medzinárodných vzťahov, čiže jeho 

správaním voči iným aktérom medzinárodných vzťahov. 30 Od toho sa odvíjajú aj 

definície zahraničnej politiky. V slovenskej odbornej literatúre je asi najcitovanejšou 

definícia J. Liďáka. Ten zahraničnú politiku charakterizuje „ako činnosť štátu, 

zameranú na vytvorenie najpriaznivejších podmienok jeho existencie, a to vo vzťahu 

k iným štátom, ale aj iným činiteľom systému medzinárodných vzťahov, v záujme 

jeho vnútornej bezpečnosti a prosperity.“ 31 Česká autorka B. Plechanovová túto 

kategóriu vymedzuje nasledovne: „Cieľom tých, čo rozhodujú v mene subjektu 

o jeho postojoch či činoch navonok, je buď zmeniť nejakým spôsobom okolité 

prostredie, alebo ho udržať nezmeneným, príp. zmeniť pravidlá a štruktúry vo 

vnútri medzinárodného systému, ktoré sú výsledkom existujúceho stavu vzťahov 

medzi štátmi.“ 32 Podľa významného poľského teoretika medzinárodných vzťahov 

J. Kukulku je zahraničná politika „činnosťou najvyššie organizovaného subjektu, 

ktorým je štát“, predstavuje jednu z jeho verejných politík a je „zameraná na 

vonkajšiu činnosť štátu v mene raison d´état“ a „hlavným predmetom tejto činnosti 

29 

RUSIŇÁK, P.: K teoretickým prístupom skúmania zahraničnej politiky. In: Medzinárodné vzťahy, 

ročník III, 2/2005, s.31. 

30 

Tamže 

31 

LIĎÁK, J.: Medzinárodné vzťahy – Medzinárodná politika. SOFA, Bratislava 2000, s. 41. 

32 

PLECHANOVOVÁ, B.: Úvod do mezinárodních vztahů. Institut pro evropskou kulturu a politiku, 

Praha 2005, s. 38. 

47

je rozvíjanie a regulovanie vzťahov s inými štátmi“ 33 , pričom sa uskutočňuje aj vo 

vzťahu k iným účastníkom medzinárodných vzťahov. 

Ch. Hill upozorňuje, že existuje takmer toľko názorov na zahraničnú politiku, 

koľko je rôznych škôl zaoberajúcich sa úvahami o medzinárodných vzťahoch alebo 

o typoch politickej ideológie vo svete. Z tohto konštatovania vyplýva jeho pokus 

o čo najvšeobecnejšie vymedzenie zahraničnej politiky, ktorú chápe ako „súhrn 

oficiálnych zahraničných (vonkajších) vzťahov, riadených nezávislým činiteľom 

(obvykle štátom) v medzinárodných vzťahoch.“ 34 Za výhodu takejto všeobecnej 

definície označil nielen jej výstižnosť z hľadiska praktickej použiteľnosti, ale aj jej 

dostatočnú pružnosť z hľadiska absorbovania zmien, ku ktorým došlo a dochádza 

v modernej medzinárodnej politike, nakoľko zahraničná politika je pojmom určeným 

tak pre praktickú činnosť, ako aj pre (vedeckú) analýzu. 

Čo sa týka jednotlivých komponentov tejto definície, medzinárodné vzťahy sa 

týkajú siete transakcií, kde všetky druhy jednotlivcov i skupín (resp. skupinových 

a individuálnych aktérov) presahujú štátne hranice; zahraničné (vonkajšie) 

vzťahy sa týkajú tých istých činností týchto aktérov, ktoré sa charakterizujú 

presunom od vlastnej spoločnosti do jednania s aktérmi z iných spoločností 

alebo medzinárodných organizácií; spojenie ofi ciálnych vzťahov znamená, že 

iba tomuto druhu vzťahov možno prisúdiť príslušnosť k zahraničnej politike štátu, 

nakoľko inak by sa do nej mohli zahŕňať všetky transakcie a stratil by sa zmysel 

a význam zastupiteľstva (vnútorné a zahraničné orgány štátu pre medzinárodné 

styky – hlava štátu, vláda, premiér, minister zahraničných vecí, minister obrany 

atď., diplomacia a zahraničná služba) a zámerného konania, ktoré je imanentnou 

súčasťou presadzovania každej politickej koncepcie; zdôraznenie, že ide o súhrn 

zahraničných vzťahov, znamená rešpektovanie požiadavky, že použitie termínu 

pre analýzu má byť vždy holistické, teda že napriek tomu, že spravidla hovoríme 

o špecifi ckej zahraničnej politike určitého štátu voči inému štátu, vždy treba 

mať na pamäti, že zahraničné vzťahy znamenajú úplný súbor akcií a postojov 

voči zahraničnému svetu, že v ofi ciálnej zahraničnej politike sa prelínajú aj 

nezávislé faktory a subjekty, že súvisí s vnútornou politikou a že aj neštátne 

subjekty (napr. cirkvi, odbory, súkromné ekonomické subjekty, športové zväzy 

33 

KUKUŁKA, J.: Polityka zagraniczna a politika wewnetrzna. In: KUKULKA, J. – ZIĘBA, R. (red): Politika 

zagraniczna państwa. Wydawnictwa Uniwersytetu Warsawskiego, Warszawa, 1992, s. 19–22. 

34 

HILL, CH.: Zahraniční politika. In: Oxfordský slovník světové politiky. Ottovo nakladatelství, Praha 

2000, s. 992. 

48 



atď.) sú dôležitými účastníkmi medzinárodných vzťahov, majú svoje vlastné 

zahraničnopolitické koncepcie, a aj keď by sme v tejto súvislosti mohli hovoriť o ich 

súkromných zahraničných politikách, ide stále o zahraničnú politiku; zdôraznenie, 

že ide o riadenie (medzinárodných vzťahov) nezávislým subjektom, je odrazom 

skutočnosti, že väčšina neštátnych subjektov nemá ani silu ani dosah ani 

motiváciu, aby išla za hranice iba medzinárodných vzťahov a vstúpila do skutočnej 

zahraničnej politiky, ktorá tak zostáva prerogatívom štátu, ktorý nezávislosťou 

ako kľúčovou kvalitou disponuje, čo však neznamená odmietnutie faktu, že 

aj transnacionálne korporácie, regionálne organizácie, cirkvi, medzinárodné 

politické zoskupenia sa stávajú nezávislými aktérmi medzinárodných vzťahov 

s potenciálom pre správanie sa smerujúce k zahraničnej politike. 35 

Napriek špecifi kám zahraničnej politiky ako činnosti štátu, ktoré vyplývajú 

z jej vyššie uvedených defi nícií, pokusy vytvárať špecifi ckú teóriu o správaní 

sa, ktorá by sa pre ňu hodila, nie sú produktívne. Argumentov pre tento názor 

je viac. Podľa významného poľského teoretika medzinárodných vzťahov J. 

Kukułku je zahraničná politika „činnosťou najvyššie organizovaného subjektu, 

ktorým je štát“ a predstavuje jednu z jeho verejných politík. 36 Ch. Hill tiež 

zdôrazňuje, že zahraničná politika sa neodlišuje ostro od iných druhov verejnej 

politiky. V neprospech vytvárania takejto osobitnej teórie hovorí aj to, „rozdiely 

medzi jednotlivými krajinami a obdobiami sú dostatočne veľké na to, aby narušil 

spôsobilosť k pokusom o odvodenie všeobecných zákonov.“ 37 A napokon, „viac 

než celkom zvláštny uzavretý systém ľudského správania predstavuje zahraničná 

politika arénu, v ktorej sa môžu predniesť spoločné rôzne formy vysvetlení, čo nám 

umožňuje povedať veľa o povahe zahraničnej politiky, o jej utváraní, o vzájomnom 

pôsobení s vnútornou politikou a o jej mieste v našom chápaní medzinárodnej 

politiky ako celku.“ 38 

Ak chceme zohľadniť tak pochybnosti, ako aj odlišnosti v chápaní podstaty 

a obsahu zahraničnej politiky medzi rôznymi teoretickými koncepciami 

35 

Porovnaj HILL, CH.: Zahraniční politika. In: Oxfordský slovník světové politiky. Ottovo nakladatelství, 

Praha 2000, s. 992-993. 

36 

KUKUŁKA, J.: Polityka zagraniczna a politika wewnetrzna. In: KUKULKA, J. – ZIĘBA, R. (red): Politika 

zagraniczna państwa. Wydawnictwa Uniwersytetu Warsawskiego, Warszawa, 1992, s. 19–22. 

37 


2000, s. 993. 

38 


2000, s. 993. 

49

zahraničných vzťahov a zároveň upriamiť pozornosť na už vyššie viackrát 

spomínanú kategóriu národný záujem, najvhodnejšou sa zdá byť definícia poľskej 

teoretičky medzinárodných vzťahov T. Łoś – Nowak. Podľa nej zahraničná politika 

je „dynamický proces formulovania a realizácie národných záujmov a cieľov politiky 

v polyarchickom a polycentrickom medzinárodnom prostredí,“ 39 Táto defi nícia 

zohľadňuje pochybnosti a odlišnosti v chápaní podstaty a obsahu zahraničnej 

politiky medzi rôznymi teoretickými koncepciami zahraničných vzťahov. Zahŕňa 

tak proces identifikácie a formulovania národných záujmov (a z nich vyplývajúcich 

cieľov), ktoré sa majú prostredníctvom zahraničnej politiky dosahovať, ako aj 

proces implementácie zahraničnej politiky, ktorý je výrazne zložitejší a odlišný 

od fázy realizácie vnútornej politiky. 

Táto definícia totiž poukazuje na skutočnosť, že zahraničná politika, 

v odlišnosti od vnútornej politiky, sa uskutočňuje v anarchickom prostredí, kde 

neexistuje – na rozdiel od vnútorných pomerov v štáte – jednoznačná hierarchia 

a deľba moci, ale kde existuje viacero mocenských centier, a kde podriadenosť 

je nahradená vzájomnou závislosťou v rámci pluralistickej kolektivity účastníkov. 

Kým vnútornú politiku môžu riadiť „podštátni“ aktéri ako sú strany a iné 

politické organizácie, zahraničná politika je prerogatívom štátu, ktorého rola 

je nezastupiteľná. Táto defi nícia umožňuje pochopiť odlišnosť obsahu, metód, 

prostriedkov a nástrojov, ako aj rozsahu činnosti zahraničnej politiky od vnútornej 

politiky. Okrem spomínanej vzájomnej závislosti účastníkov medzinárodných 

vzťahov v polyarchickom a polycentrickom prostredí je to dané aj väčšou trvalosťou 

medzinárodných noriem a záväzkov, a z toho vyplývajúcou väčšou kontinuitou 

účasti štátu v jednotlivých vzťahoch. 

Organizovaným a zámerným zahraničnopolitickým pôsobením navonok, ktoré 

je podriadené realizácii životných záujmov, sa štát usiluje utvárať jeho vonkajšie 

okolie. A to tým, že vytvára alebo spoluvytvára vzťahy alebo situácie, ktoré sú preň 

výhodné a zabraňuje, aby vznikli alebo odsúva nevýhodné situácie a vzťahy. 40 

K tomu patria „tak reakcie na zvonku prichádzajúce štruktúrne vplyvy a aktuálne 

konanie, ako aj mocensko-politickým, resp. obsahovým záujmom zodpovedajúce 

39 



40 



Uniwersitetu Warszawskiego, Warszawa 2006, s. 112. 

50 



pôsobenie na okolité prostredie, resp. jeho štruktúru“. 41 Pritom toto prostredie 

realizácie zahraničnej politiky je veľmi široké. Patria sem tak vnútorné prvky 

systému, ako aj vonkajšie, ktoré majú medzinárodný charakter. 

Vo všeobecnosti možno povedať, že vnútorné prostredie formulovania 

a realizácie národných záujmov obsahuje prírodné, ekonomické, kultúrne, 

sociálne a politické činitele. Vonkajšie prostredie stanovuje, resp. určuje, 

celková medzinárodná situácia daného štátu. V rámci oboch oblastí sa rozlišuje 

medzi objektívnymi a subjektívnymi podmienenosťami zahraničnej politiky. 

Pod podmienenosťami môžeme rozumieť systém vzájomne sa ovplyvňujúcich 

predpokladov, ktoré vyvolávajú určitý účinok, a postačujú na to, aby sa tento 

účinok prejavil. 42 

Keďže sa vychádza z vyššie odôvodnenej tézy, že zahraničná politika ako 

proces formulovania a realizácie národných záujmov je cieľavedomá verejná 

politika štátu zameraná na medzinárodné prostredie – sa primát prisudzuje 

vnútorným podmienenostiam pred vonkajšími. Pričom v každej z týchto dvoch 

skupín podmienenosti platí, že objektívna podmienenosť je závažnejšia ako 

subjektívna. Ale treba zdôrazniť, že táto téza má iba všeobecný charakter 

a neplatí mechanicky. Sú totiž možné situácie, v ktorých vonkajšie, resp. 

subjektívne podmienenosti môžu v rozhodujúcej miere determinovať formulovanie 

a realizáciu národných záujmov (napr. subjektívne chyby a omyly štátnikov, ktoré 

vyplývajú z ich charakterových a povahových vlastností alebo z nedostatočnej 

kompetentnosti a zodpovednosti). Z metodologického hľadiska je dôležité chápať 

vnútorné a vonkajšie podmienenosti procesu formulovania a realizácie národných 

záujmov komplexne a mnohostranne tak, aby sa prejavili ich skutočné a zároveň 

aj špecifi cké črty. Pri takomto prístupe je možné ukázať, ako jednotlivé prvky 

prostredia podmieňujú ciele, zameranie, prostriedky a metódy zahraničnej politiky, 

ktorá sa realizuje štátom, ako aj to, ako vplývajú na stupeň jej racionálnosti 

a efektívnosti. 43 

41 

SEIDELMANN, R.: Aussenpolitik. In: WOYKE W. (Hrsg.) : Handwőrterbuch - Internationale Politik. 

VS Verlag fűr Sozialwissenschaften, Wiesbaden 2005, s. 1. 

42 

Pozri CZIOMER, E. – ZYBLIKIEWICZ, L.W.: Zarys wspóczesnych stosunków międzynarodowych. 

Wydawnictwo naukowe PWN, Warszawa-Kraków, 2002, s. 108. 

43 

ZIĘBA, R.: Uwarunkowania politiki zagranicznej paňstwa. In: Wstep do teorii politiki zagranicznej 

państwa. Wydawnictwo Adam Marszałek, Toruń 2007, s. 19–20. 

51


Medzi vnútorné objektívne podmienenosti tvorby a realizácie zahraničnej 

politiky sa zaraďuje predovšetkým geografi cké prostredie, v ktorom sa štát 

nachádza. Zahŕňa predovšetkým rozsah teritória, ktoré štát ovláda, profil terénu 

(hory, nížiny, rieky, vodné plochy, moria), charakter hraníc, klímu, flóru, faunu, 

zásoby surovín a energonosičov, pričom sa jedná o faktory, ktoré od vekov 

určovali obranné stratégie štátov. Tie sa napríklad odvíjali od toho, či hranice 

boli prirodzene chránené a ťažko dostupné, či krajina mala kontinentálnu alebo 

prímorskú polohu. V závislosti od toho napr. USA a Veľká Británia preferovali 

rozvoj vojenského námorníctva a Rusko, resp. ZSSR, preferovalo budovanie 

pozemnej armády. 44 

Geografi cký determinizmus má preto v uvažovaní o národných záujmoch 

a v zahraničnopolitickom myslení veľkú tradíciu. Väčšinou ho sprevádzalo 

preceňovanie roly, ktorú geografi cké, resp. prírodné, faktory zohrávajú pri tvorbe 

a uskutočňovaní zahraničnej politiky štátu (v Československu, ale aj neskôr, už 

počas existencie samostatnej Slovenskej republiky to napr. viedlo k formulovaniu 

teórií o moste medzi Východom a Západom). S tým súviselo aj zjednodušovanie 

väzby medzi geografickými, resp. prírodnými charakteristikami prostredia 

a sociálnopolitickými procesmi. Priam glorifi kácia geografi ckých determinánt 

politických, resp. zahraničnopolitických javov a vývojových tendencií sa prejavila 

v rôznych teóriách geopolitiky. Tie sa objavili v polovici 19. storočia a vrchol 

zaznamenali v prvých dekádach 20. storočia v krajinách západnej Európy, ktoré 

prechádzali fázou expanzívneho rozvoja kapitalizmu (imperializmu). 

Teórie „geopolitiky“ plnili funkciu odôvodňovania hospodárskej a politickej 

expanzie na súši i na mori. Ich realizácia často viedla ku krvavým vojnám. Tézy 

o „životnom priestore“ (Lebensraum) intenzívne využívali nemeckí nacisti na 

zdôvodnenie agresie tretej nemeckej ríše proti susedom a ďalším národom. Po 

skončení druhej svetovej vojny, keď sa medzinárodné spoločenstvo rozhodlo 

úplne delegalizovať a delegitimizovať agresívnu útočnú vojnu a potláčať iné formy 

agresie, ako aj zlikvidovať kolonializmus a neokolonializmus, teórie geografického 

determinizmu začali strácať prívržencov. Dominovať začalo presvedčenie, že 

geografi cké prostredie síce zohráva významnú úlohu v živote ľudí a národov, ale 

44 


Wydawnictwo naukowe PWN, Warszawa-Kraków, 2002, s. 108–109. 

52


prinajmenšom nie je rozhodujúcim činiteľom. Skôr podmieňuje možnosti, bez 

toho, aby predurčovalo vývoj udalostí. 

Avšak, geografický determinizmus a geopolitika nestratili úplne na 

význame. Napr. v Ruskej federácii po rozpade ZSSR geopolitika získala široké 

uznanie vzhľadom na euroázijskú polohu krajiny a jej veľké prírodné bohatstvo, 

najmä zásoby surovín a energonosičov, čo vplýva nielen na vnútornú, ale aj 

na zahraničnú politiku tohto štátu. Samozrejme, faktor prírodného bohatstva 

nemožno preceňovať, lebo napr. Japonsko alebo Švajčiarsko sú svedectvom, 

že defi cit surovín nebráni ani hospodárskemu rastu, ani blahobytu. Na druhej 

strane krajiny, ktoré majú veľké nerastné bohatstvo, najmä energetické zdroje, 

nemusia byť nevyhnutne vnútropoliticky a zahraničnopoliticky úspešné (viď. 

negatívne dôsledky koristníckeho zaobchádzania s ropným bohatstvom v Nigérii 

alebo s diamantovými náleziskami v iných afrických krajinách), i keď nemožno 

podceňovať fakt, že krajiny, resp. regióny, ktoré disponujú veľkými energetickými 

zdrojmi, spravidla vzbudzujú veľký záujem v medzinárodnom prostredí a sú 

terčom nátlaku zo strany mocností a nadnárodných koncernov, čo obyčajne plodí 

medzinárodné napätia a konfl ikty. 45 

Významným vnútorným determinantom tvorby a realizácie zahraničnej politiky 

štátu je vždy aj potenciál jeho obyvateľstva. Predstavuje ďalší dôležitý faktor 

rôznosti medzi štátmi. Pre formulovanie a realizáciu národných záujmov každého 

štátu majú význam také demografické charakteristiky, ako sú počet obyvateľstva, 

hustota zaľudnenia, tempo prirodzených prírastkov populácie, veková štruktúra, 

vzdelanostná a sociálna štruktúra, národnostné zloženie obyvateľstva, úroveň 

legálnej a nelegálnej migrácie (emigrácia, imigrácia, azylanti), spôsob a miera 

integrácie imigrantov do spoločnosti atď.. Tieto ukazovatele môžu byť pre 

jednotlivé štáty z hľadiska presadzovania ich národných záujmov tak výhodné, 

ako aj nevýhodné. 

V medzinárodnej politike nesporne zohráva úlohu fakt nerovnomerného 

rozloženia populácie v regiónoch sveta. Prejavuje sa tak v absolútnom 

počte obyvateľov, ako aj v hustote osídlenia na kilometer štvorcový. V 19. 

storočí boli populárne Malthusove teórie demografického tlaku, ktoré sa 

45 


Wydawnictwo naukowe PWN, Warszawa-Kraków, 2002, s. 109; ZIĘBA, R.: Uwarunkowania politiki 

zagranicznej paňstwa. In: Wstep do teorii politiki zagranicznej państwa. Wydawnictwo Adam Marszałek, 

Toruń 2007, s. 22. 

53


stali základom sociálno-darwinistických politických koncepcií. Preľudnením 

ideologicky zdôvodňovali svoju agresívnu politiku v prvej polovici 20. storočia 

Nemecko, Taliansko a Japonsko. Navyše, v tomto období bol počet obyvateľov 

a demografi cký prírastok priamym zdrojom vojenskej sily štátu, lebo umožňoval 

určitý počet odvedencov a záložníkov. Rozvoj vojenskej techniky (najmä letectva, 

raketovej techniky a obrnených vozidiel), však už počas druhej svetovej vojny 

spôsobil, že toto kritérium začalo strácať na význame. V čase profesionálnych 

ozbrojených síl sa dôraz na kvalitu, vzdelanosť a úroveň ich výcviku, výzbroje 

a logistického zabezpečenia ešte viac zvýraznil. 

Z hľadiska defi novania a realizácie národných záujmov je veľmi významné, 

či prirodzený prírastok obyvateľstva a jeho veková a vzdelanostná štruktúra 

zabezpečujú potreby trhu práce, alebo či sa pociťuje defi cit pracovnej sily 

(takýto defi cit vyvolal v 50. a 60. rokoch v západnej Európe masový prílev tzv. 

gastarbeiterov, ktorí sa neskôr usadili v hostiteľských krajinách, a keď sa v 90. 

rokoch objavila masová nezamestnanosť, vznikli problémy s týmito imigrantmi, 

ktorí sa medzitým stali početnou národnostnou menšinou a z rôznych dôvodov 

sa neintegrovali do spoločnosti, ako je to napr. v prípade Turkov v Nemecku 

alebo imigrantov z bývalých kolónií vo Francúzsku či Holandsku). Odvrátenou 

tvárou tohto problému je „únik mozgov“. Niektoré krajiny sa musia vysporiadať 

s dôsledkami emigrácie mladých a vysoko kvalifi kovaných obyvateľov, ktorí 

odchádzajú za lepšími pracovnými a životnými podmienkami do iných krajín. 

Ešte vážnejšie problémy vznikajú v niektorých krajinách v dôsledku existencie 

národnostných a etnických menšín na ich teritóriu, ktoré majú silné väzby na 

vlasť predkov, nachádzajúcu sa v susednej krajine. V dôsledku toho vznikajúce 

politické, právne a ďalšie problémy treba dvojstranne i mnohostranne regulovať 

medzištátnymi zmluvami alebo prostredníctvom medzinárodných konvencií 

(o zložitosti regulácie medzietnických napätí a konfliktov vypovedajú príklady z krajín 

bývalej Juhoslávie a ZSSR). Otázky ochrany práv príslušníkov národnostných 

menšín na jednej strane, a praktické uplatňovanie práv národov na sebaurčenie 

na druhej strane sú v centre bilaterálnych vzťahov a predstavujú dôležitú agendu 

medzinárodných organizácií (OSN, Rada Európy, OBSE). O vysokej senzitívnosti 

týchto otázok nielen na úrovni bezprostredne zainteresovaných štátov, resp. 

príslušníkov národností, ale aj na úrovni regiónu, celej Európy ba i v globálnom 

54


meradle, svedčia udalosti, súvisiace s jednostranným vyhlásením nezávislosti 

juhosrbskej provincie Kosovo. 

Populačná explózia predovšetkým v rozvojových krajinách a na druhej 

strane starnutie a úbytok populácie v Európe, a s tým späté problémy spontánnej 

i riadenej, legálnej i nelegálnej migrácie sa spolu s právami príslušníkov 

národnostných a etnických menšín stali mimoriadne vážnou regionálnou aj 

globálnou agendou medzinárodnej politiky a zásadným spôsobom a s veľkou 

emocionálnou, potenciálne výbušnou silou intervenujú aj do procesov 

formulovania, interpretácie a realizácie národných záujmov. Príkladov by v tejto 

súvislosti bolo možné iba v Európe uviesť viacero, a to aj spomedzi malých štátov. 

Vo vede o medzinárodných vzťahoch sa zdôrazňuje vzájomná súvislosť medzi 

demografickým vývojom, ekonomickým rozvojom a mierom. Praktickým prejavom 

uvedomenia si tejto skutočnosti bola konferencia OSN o populácii a rozvoji, ktorá 

sa v roku 1994 konala v Káhire. Populačná explózia sprevádzaná nedostatkom 

potravín, hladom, biedou a chorobami v rozvojových krajinách sa stala prvoradým 

globálnym problémom ľudstva. 46 

Čoraz silnejším determinantom zahraničnej politiky štátu je jeho hospodársky 

a vedecko-technický potenciál. Vypovedá nielen o sile štátu, ale zároveň 

vo veľkej miere určuje aj jeho medzinárodnú pozíciu štátu a úlohy, ktoré 

v medzinárodných vzťahoch zohráva. Na jednej strane potreby ekonomického 

rozvoja sú základom pre formulovanie cieľov a úloh zahraničnej politiky, na druhej 

strane hospodársky a vedecko-technický potenciál štátu determinuje jeho reálny 

vplyv a možnosti v medzinárodných vzťahoch. Nejde iba o vojenský potenciál 

štátu, ktorý závisí od hospodárskej sily a dosiahnutej vedecko-technickej úrovni, 

ale najmä o disponovanie nástrojmi zahraničného pôsobenia štátu v oblasti 

hospodárskych, finančných a vedecko-technických vzťahov. Sem patrí aj 

dosiahnutý pokrok v oblasti komunikácie, prenosu a spracovania údajov, vrátane 

používania vedeckých metód poznávania a analyzovania procesov, prebiehajúcich 

v medzinárodnom prostredí. 

V súčasnom období, ktoré sa vyznačuje značnou demilitarizáciou 

medzinárodných vzťahov, sa v dôsledku procesov globalizácie dostáva do 

46 


Wydawnictwo naukowe PWN, Warszawa-Kraków, 2002, s. 109–110; ZIĘBA, R.: Uwarunkowania politiki 


Toruń 2007, s. 22–24. 

55


popredia účasť štátu na veľmi rýchlo sa rozvíjajúcom vedecko-technickom 

pokroku. Veľa bádateľov preto pokladá práve dosahovanie vedecko-technického 

pokroku za jeden z hlavných determinantov formulovania a realizácie národných 

záujmov, efektívneho zahraničnopolitického presadzovania sa štátu, ako aj jeho 

schopnosti ovplyvňovať vývoj medzinárodných vzťahov. 47 

Štvrtým základným vnútorným determinantom tvorby realizácie zahraničnej 

politiky je celkový spoločensko-politický systém v štáte. Jeho podoba určuje tak 

rozloženie spoločenských síl (sociálno-profesné skupiny a vrstvy, nátlakové 

skupiny, kultúrne elity atď.) vzhľadom na ekonomický a sociálny systém, ako 

aj rozloženie politických síl (politické strany, politické elity, politické ideológie) 

a zároveň štruktúru a kompetencie štátnych orgánov, administratívne rozdelenie 

krajiny, práva a povinnosti občanov, fungovanie médií a verejnej mienky atď.. 

Tieto činitele tvoria mechanizmus artikulácie a združovania záujmov, čím 

ovplyvňujú nielen charakter vnútornej politiky, ale rozhodujú vo veľkej miere aj 

o tom, ako sa chápu národné záujmy, ktoré predstavy o nich sa premietajú do 

stanovovania cieľov zahraničnej politiky a voľby metód a prostriedkov na ich 

dosahovanie. Podstata otázky spočíva v tom, či sa zahraničná politika tvorí 

a realizuje prostredníctvom úzkej elity, resp. riadiacej skupiny, čo je obyčajne 

charakteristické pre autoritárske a totalitné systémy, alebo podlieha parlamentnej 

kontrole a pluralitným vplyvom spoločenských skupín, čiže aj verejnej mienke, 

ako je to v demokratických systémoch. Okrem toho, spoločensko–politický systém 

v mnohom predurčuje výber prostriedkov a nástrojov realizácie zahraničnej politiky, 

najmä v právnej a diplomatickej rovine. 

Kompaktný a dobre fungujúci politický systém napomáha efektívnej 

a pružnej zahraničnej politike a racionálnemu vymedzovaniu národných záujmov 

a ich konsenzuálnemu prijímaniu a presadzovaniu. A naopak, nedemokratické 

a byrokraticko-autoritárske režimy spôsobujú nadmernú centralizáciu zahraničnej 

politiky a v konečnom dôsledku vedú aj k jej neefektívnosti. Zahraničná politika 

štátov, ktoré sú riadené úzkymi politickými skupinami, či oligarchami (napr. 

47 

CZIOMER, E. – ZYBLIKIEWICZ, L.W.: Zarys wspóczesnych stosunków międzynarodowych. 



Toruń 2007, s. 24; KUŽNIAR, R.: Międzynarodowe stosunki polityczne. In: Stosunki międzynarodowe. 

Geneza, struktura, dynamika. Pod redakcią naukową Edwarda Haliźaka i Romana Kuźniara. 

Wydawnictwo Uniwersitetu Warszawskiego, Warszawa 2006, s. 123 – 124. 

56


veľkého kapitálu) totiž nereprezentuje záujmy celej spoločnosti. Realizuje sa 

prostredníctvom úzko stranícky, alebo dokonca úzko skupinovo vyberaných 

kádrov a ostáva mimo spoločenskej kontroly. V dôsledku toho sa obmedzuje 

vnímanie reality medzinárodného prostredia a oslabujú sa subjektívne faktory 

tvorby a realizácie zahraničnej politiky štátu. Tá je potom zvonku nečitateľná, 

nepredvídateľná a spravidla ignoruje normy medzinárodného práva. 48 

Medzi vnútorné subjektívne podmienenosti tvorby a realizácie zahraničnej 

politiky sa na prvom mieste zaraďuje vnímanie medzinárodného prostredia 

spoločnosťou, a osobitne politickou elitou. V procese pozorovania svojho užšieho 

i širšieho medzinárodného okolia si obyvateľstvo, politici a predstavitelia štátu 

vytvárajú obraz o iných subjektoch medzinárodných vzťahov a udalostiach 

medzinárodnej politiky. Tento proces je podmienený historickými tradíciami 

a skúsenosťami, celkovou úrovňou vzdelanosti, politickou kultúrou a systémom 

hodnôt, najmä ideológií a náboženstiev, ktoré v spoločnosti dominujú. 

Poznanie vonkajšieho prostredia je základom pre racionálne a realistické 

definovanie národných záujmov a uvedomenie si potreby nového, resp. 

primeraného stanovenia cieľov zahraničnej politiky, uskutočnenia rozhodnutí 

a voľby metód a prostriedkov výkonu zahraničnej politiky. Ak dominuje falošné 

vedomie a pokrivený obraz medzinárodnej reality, napomáha to formulovaniu 

nesprávnych hodnotení a zadávaniu nesprávnych úloh pre zahraničnú politiku. 

Sklony k emóciám, zatrpknutosť, odmietanie racionálnej reflexie historických 

udalostí a aktuálneho vývoja medzinárodnej situácie vo väčšej alebo menšej 

miere vedú k upevňovaniu stereotypov a predsudkov v spoločnosti, ktoré 

môžu v niektorých situáciách zapríčiniť, že nie je možné, resp. je veľmi ťažké 

v zahraničnej politike prijať racionálne rozhodnutia. Historické záťaže preto 

často komplikujú zahraničnú politiku (príklady možno nájsť v česko-nemeckých, 

slovensko-maďarských, či rakúsko-českých vzťahoch, ale aj ukrajinsko–ruských 

vzťahoch), a keďže historické stereotypy zvyčajne dlho pretrvávajú, treba ich 

v realistickej zahraničnej politike zohľadňovať. Zároveň treba všetkými dostupnými 

48 




Toruń 2007, s. 24; KUŽNIAR, R.: Międzynarodowe stosunki polityczne. In: Stosunki międzynarodowe. 


Wydawnictwo Uniwersitetu Warszawskiego, Warszawa 2006, s. 124. 

57

prostriedkami tieto stereotypy a predsudky prekonávať v záujme napĺňania 

podstatných a dlhodobých cieľov zahraničnej politiky. 49 

Ďalším významným subjektívnym vnútorným determinantom tvorby 

a realizácie zahraničnej politiky je formovanie zahraničnopolitických vízií, 

koncepcií a programov. Táto činnosť prináleží tak expertom, ako aj politikom. 

Vykonávajú ju štátne orgány - vláda, resp. ministerstvá, parlament, prezident - ako 

aj politické strany, rôzne vedecké inštitúcie, univerzity a thin-thanky. V politickom 

živote spravidla vzniká viacero predstáv o národných záujmoch, a tým aj koncepcií 

zahraničnej politiky. Na ich základe vláda vytvára syntézu, nakoľko zahraničná 

politika potrebuje podporu v parlamente i v spoločnosti. 

Koncepcie musia obsahovať analýzu situácie a z nej vyplývajúce vymedzenie 

národných záujmov. Od nich sa odvíjajú konkrétne a hierarchicky usporiadané 

ciele. Zároveň však musí ukazovať, pomocou akých metód, prostriedkov 

a nástrojov ich bude možné realizovať. Ideálne je, ak sa v danom štáte vytvorí 

konsenzus v chápaní zásadných záujmov a cieľov zahraničnej politiky (príkladom 

je konsenzus v štátoch V 4 v otázkach integrácie do euroatlantických štruktúr). 

Sú však aj situácie, keď chápanie národných záujmov a zásadné otázky 

koncepcie zahraničnej politiky sú predmetom ostrých vnútropolitických sporov 

(napr. v Španielsku otázka účasti španielskych vojenských jednotiek v Iraku, 

na Slovensku otázka otvorenia vzdušného priestoru Slovenskej republiky 

lietadlám NATO v r. 1999 počas kosovskej krízy, či otázka politickej podpory pre 

inváziu USA do Iraku, v Českej republike otázka podpory Lisabonskej zmluvy). 

V demokratických krajinách však obyčajne zahraničnopolitická agenda nebýva 

hlavným predmetom politických kontroverzií v predvolebných kampaniach 

a najčastejšie sa stáva predmetom vnútropolitického konsenzu. 

Zahraničnopolitická koncepcia vyjadruje základné hodnoty a národné záujmy, 

ktoré sa majú realizovať prostredníctvom vzťahov štátu s medzinárodným 

prostredím. Premietajú sa do systému základných, strategických cieľov. 

Zahraničnopolitické koncepcie, ktoré sú aj najvšeobecnejším plánom konania 

štátu v medzinárodných vzťahoch, sa nie vždy plne zverejňujú. Verejnosti 

sa niekedy predkladá iba zahraničnopolitická doktrína, ktorá predstavuje 

49 


Wydawnictwo naukowe PWN, Warszawa-Kraków, 2002, s. 110-111; ZIĘBA, R.: Uwarunkowania politiki 


Toruń 2007, s. 26-27. 

58 



hierarchický a vnútorne prepojený systém cieľov. Konkretizáciou doktríny sú 

jednotlivé programy, ktoré stanovujú zameranie, oblasti, metódy a prostriedky 

zahraničnopolitického pôsobenia. Tie sa nie vždy zverejňujú. 50 

V procese defi novania, formulovania a presadzovania národných záujmov 

a v tvorbe a realizácii zahraničnej politiky zohrávajú kľúčovú úlohu hlavy 

štátov, predsedovia vlád, predsedovia rozhodujúcich politických strán, ministri 

zahraničných vecí a iných rezortov, predstavitelia parlamentu a jeho orgánov, ale 

aj predstavitelia občianskej spoločnosti. Tieto významné osobnosti predstavujú 

ďalší subjektívny determinant zahraničnopolitického procesu. Úspešnosť týchto 

aktérov v zahraničnej politike nie je daná iba silnou pozíciou v štruktúrach štátu, ale 

aj schopnosťou získať pre svoju víziu, koncepciu a programy väčšinu v parlamente 

ako aj podporu verejnosti, a to v dlhšom časovom horizonte. Takáto schopnosť 

prináša neformálnu autoritu ako aj kontinuitu pri presadzovaní hlavných cieľov 

zahraničnej politiky. Veľký význam má získavanie dôvery pre zahraničnopolitickú 

koncepciu, vyjadrujúcu národné záujmy, ako aj metódy a prostriedky jej realizácie 

v odborných kruhoch a médiách. To predpokladá, aby štátnik mal široké horizonty 

myslenia, dobre si vyberal spolupracovníkov, prijímal racionálne rozhodnutia 

a vedel ich vhodne prezentovať pre domácu i zahraničnú verejnosť. 51 

A napokon, úspech zahraničnej politiky závisí nielen od výkonov ústavných 

činiteľov, ktorí ju tvoria a reprezentujú, ale aj od fungovania rozhodovacieho centra 

a od kvality zahraničnej služby a diplomacie. Ide nielen o vzdelanie, kvalifikáciu 

a osobnostné predpoklady štátnych úradníkov a diplomatov, ale aj o systém 

organizácie a materiálno technické zabezpečenie zahraničnej služby, vrátane 

vzdelávania diplomatov. Mimoriadne dôležitú úlohu zohráva aj výber ľudí pre 

dôležité diplomatické misie. Okrem tzv. kariérnych diplomatov sú to niekedy aj 

50 




Toruń 2007, s. 27-28; KREJČÍ, O.: Mezinárodní politika. Ekopress, Praha 2007, s. 274-275. 

51 



Uniwersitetu Warszawskiego, Warszawa 2006, s. 124–125; CZIOMER, E. – ZYBLIKIEWICZ, L.W.: 

Zarys wspóczesnych stosunków międzynarodowych. Wydawnictwo naukowe PWN, Warszawa-Kraków, 

2002, s. 111. 

59


verejne známe osobnosti alebo ľudia so skúsenosťami z hospodárskeho alebo 

politického života. 52 

Prvoradý význam v ďalšej kategórii podmieneností zahraničnej politiky, 

ktorou sú vonkajšie objektívne podmienenosti zahraničnej politiky, majú trendy 

vývoja najbližšieho medzinárodného prostredia daného štátu. Ide o rozvoj veľkých 

procesov v medzinárodných vzťahoch, ktoré majú historický význam pre všetky 

štáty sveta, resp. prinajmenšom pre veľké regióny. Po prvej svetovej vojne bol 

takýmto procesom zápas o udržanie, resp. demontáž tzv. Versaillského systému, 

a európske krajiny museli svoju zahraničnú politiku koncipovať s ohľadom na 

tieto protichodné tendencie. Po druhej svetovej vojne bola hlavným trendom 

vývoja medzinárodného prostredia konfrontácia medzi Východom a Západom 

počas Studenej vojny. Od polovice 80. rokov sa začala presadzovať tendencia 

uvoľňovania medzinárodného napätia, demokratizácie medzinárodných 

vzťahov, ktorá po páde Berlínskeho múru prerástla do rozširovania európskych 

a transatlantických štruktúr. Jej presadenie umožnilo stredoeurópskym krajinám 

oslobodiť sa od prosovietskej zahraničnopolitickej orientácie a nahradiť ju 

prozápadnou. 

Pri posudzovaní takýchto vývojových trendov je podstatná otázka, či nastupujú 

v dôsledku mocenskej prevahy toho ktorého štátu alebo skupiny štátov, alebo 

či vyplývajú zo spoločenských ašpirácií a pokojných spoločenských zmien. 

Platí, že veľmoci a silné štáty sú v menšej miere prístupné zahraničnopolitickým 

zmenám, hoci ani ony nemôžu v dlhšej časovej perspektíve ignorovať 

presadzujúce sa zmeny v medzinárodnom systéme. Inak povedané, štáty s väčším 

hospodárskym a vojenským potenciálom sa musia v menšej miere vysporiadať 

s podmienenosťami vonkajšieho prostredia. Veľmoci sú z tohto hľadiska viac 

nezávislé a suverénne, malé štáty oveľa ťažšie odolávajú účinkom zásadných 

zmien v medzinárodnom prostredí. Všeobecne možno povedať, že pôsobenie 

trendov vývoja medzinárodných vzťahov sa, podobne ako u iných vonkajších 

52 

ZIĘBA, R.: Uwarunkowania politiki zagranicznej paňstwa. In: Wstep do teorii politiki zagranicznej państwa. Wydawnictwo Adam 

Marszałek, Toruń 2007, s. 28-29; CZIOMER, E. – ZYBLIKIEWICZ, L. W.: Zarys wspóczesnych stosunków międzynarodowych. 

Wydawnictwo naukowe PWN, Warszawa-Kraków, 2002, s. 111. 

60


činiteľov, prejavuje v previazanosti s pôsobením vnútorných podmieneností 

zahraničnej politiky. 53 

Hierarchicky druhou najdôležitejšou vonkajšou objektívnou podmienenosťou 

tvorby a realizácie zahraničnej politiky je pozícia štátu v systéme medzinárodných 

vzťahov a rolí. 54 Pozícia štátu – aj v závislosti od pôsobenia vnútorných podmienok 

– môže byť ústredná, kľúčová alebo okrajová. Od pozície sa odvíjajú medzinárodné 

roly štátu. Zohráva ich v oblasti politiky, ekonomiky, finančných vzťahov, vedeckotechnického 

rozvoja, spoločenských kontaktov, kultúrnej spolupráce atď.. Roly 

prevažne závisia od potenciálu štátu, najmä od dosiahnutej úrovne hospodárskeho 

a vedecko-technického rozvoja. Preto táto kategória podmienenosti sa dá ťažko 

precízne oddeliť od vnútorných charakteristík celkového civilizačného pokroku 

daného štátu. 

Najčastejšie sa medzinárodná pozícia štátu definuje prostredníctvom objemu 

priemyslovej produkcie, veľkosti a štruktúry, obratu zahraničného obchodu, 

výšky HDP na obyvateľa, výšky fi nančných rezerv, podielu na tvorbe vedeckých 

myšlienok a technologických inovácií, kultúrnej výmeny atď.. Dôležité sú tiež 

hodnotenia OSN, týkajúce sa kvality života v jej členských štátoch a členstvo 

v medzinárodných organizáciách. 55 

Ďalším vážnym vonkajším objektívnym determinantom zahraničnej politiky 

každého štátu je štruktúra a rozsah medzinárodných zmluvných záväzkov 

a rešpektovanie medzinárodného práva. Dodržiavanie zásady pacta sunt servanda 

zvyšuje autoritu a význam štátu na medzinárodnej scéne. Medzi normami, 

ktoré štát zaväzujú, majú osobitný význam imperatívne normy všeobecného 

53 



zagranicznej paňstwa. In: Wstep do teorii politiki zagranicznej państwa. Wydawnictwo Adam 

Marszałek, Toruń 2007, s. 30-31; KUŽNIAR, R.: Międzynarodowe stosunki polityczne. In: Stosunki 

międzynarodowe. Geneza, struktura, dynamika. Pod redakcią naukową Edwarda Haliźaka i Romana 

Kuźniara. Wydawnictwo Uniwersitetu Warszawskiego, Warszawa 2006, s. 116. 

54 

K tejto problematike pozri bližšie WEISS, P.: K vymedzeniu kategórií pozícia a rola štátu 

v medzinárodných vzťahoch. In: Politické vedy, ročník 11, č. 1-2/2008, s. 103-126. 

55 




Toruń 2007, s. 31. 

61

medzinárodného práva, ktoré nemôžu byť oslabené či spochybnené žiadnou 

medzinárodnou zmluvou. 

Všeobecne zaväzujúce normy medzinárodného práva a záväzky, vyplývajúce 

z dvojstranných a mnohostranných zmlúv, ktoré štát uzavrel, tvoria právno-politický 

základ vzťahov štátu s inými účastníkmi medzinárodných vzťahov. Dôležitý je 

obsah zmlúv i to, či sa uzavreli na princípe rovnosti partnerov, a či nenarúšajú 

všeobecne záväzné normy medzinárodného práva. Pri analýze tejto kategórie 

podmieneností treba vziať do úvahy aj sieť dohôd s inými štátmi o nadviazaní 

diplomatických stykov a sieť veľvyslanectiev, konzulátov a iných zahraničných 

zastupiteľstiev v zahraničí i v danom štáte. 56 

Nepochybne na prvom mieste v rámci štvrtej kategórie podmieneností 

procesu tvorby a realizácie národných záujmov prostredníctvom zahraničnej 

politiky - vonkajších subjektívnych podmieneností - je medzinárodné vnímanie 

daného štátu a národa. Teda dôveryhodnosť, povesť, prestíž, imidž štátu, 

resp. národa, u ostatných účastníkov medzinárodných vzťahov. To, ako štát 

a jeho predstaviteľov vnímajú vlády, parlamenty, obyvatelia a médiá iných 

štátov, predstavitelia a pracovníci medzinárodných organizácií, a v niektorých 

prípadoch celé medzinárodné spoločenstvo, sa utvára na základe pozorovania 

a vyhodnocovania praktického pôsobenia všetkých ostatných - vnútorných 

i vonkajších – determinantov tvorby a realizácie zahraničnej politiky. 

V procese pozorovania sa utvára obraz štátu. Ten môže byť úplný 

i čiastkový, hlboký i povrchný, pozitívny i negatívny, objektívny i neadekvátny, 

zidealizovaný i katastrofálny. Katastrofálny imidž štátu môže byť výsledkom 

reálnej kvality a medzinárodných dopadov jeho zahraničnej a vnútornej politiky. 

Môže však byť aj výsledkom nesprávneho alebo chybného vnímania štátu 

inými účastníkmi medzinárodných vzťahov v dôsledku pôsobenia negatívnych 

historických stereotypov a predsudkov. Možné je však aj fungovanie pozitívnych 

stereotypov a predsudkov (M. S. Gorbačov bude spolu s E. Ševardnadzem 

vždy pozitívne vnímaný v Nemecku, lebo jeho politické rozhodnutie otvorilo cestu 

k bezkonfliktnému zjednoteniu SRN a NDR do jedného nemeckého štátu, podobne 

ako bude mať v nemeckej politike vždy bonus G. Horn a Maďarsko preto, že s jeho 

56 




Toruń 2007, s. 31 

62 



menom je späté otvorenie maďarskej hranice v r. 1989 do Rakúska pre občanov 

NDR). Takéto hodnotenia sú však často subjektívne, lebo spravidla vychádzajú 

zo zjednodušení, historických tradícií a apriórnych hodnotení tzv. národnej povahy, 

a nie vždy sa opierajú o presné informácie. Tieto hodnotenia môžu byť tendenčné 

aj vzhľadom na ideologické preferencie hodnotiteľov a preceňovanie ich vlastnej 

pozície a roly v medzinárodných vzťahoch. 

Na druhej strane, medzinárodné vnímanie štátu môže byť dôsledkom chýb, 

ktoré robia jeho občania. Či už ide o elity alebo o obyvateľstvo (napr. nevhodné 

pokrikovanie na hráčov súpera počas medzištátnych športových zápasov alebo 

zlé skúsenosti turistov z návštev danej krajiny, len ťažko môžu byť pozitívne 

akceptované v zahraničí a majú tendenciu prenášať sa na štát ako celok). 57 

Ďalším subjektívnym vonkajším determinantom formulovania národných 

záujmov a voľby adekvátnych metód a prostriedkov na ich presadzovanie 

prostredníctvom zahraničnej politiky sú zahraničnopolitické koncepcie iných 

štátov. Ich poznanie je zásadnou požiadavkou na formulovanie vlastných záujmov 

a politických cieľov. Na jednej strane ide o dôkladné, dôveryhodné a utriedené 

poznanie na danú tému, na druhej strane o vyvodenie správnych záverov z tohto 

poznania a o ich využitie pre vlastné zahraničnopolitické ciele. Ide o neobyčajne 

ťažkú a komplikovanú úlohu, ktorej riešenie vyžaduje využiť poznanie nezávislých 

expertov, vedcov, publicistov, politikov i profesionálnych diplomatov vykonať 

analýzu komplikovanej spoločensko-politickej matérie v štáte, ktorý je objektom 

zahraničnopolitického pôsobenia, a sformulovať vlastnú stratégiu a taktiku postupu 

voči tomuto štátu a jeho diplomacii. Zásadný význam spočíva v tom, aby sa 

subjektivizmus pri takýchto hodnoteniach zredukoval na minimum. 58 

Poslednou podmienenosťou zahraničnej politiky štátu v tejto kategórii je 

kvalita a aktivita zahraničnej služby a diplomacie iných štátov. Tento faktor 

znamená reflektovanie skutočnosti, že partneri a rivali v medzinárodných 

vzťahoch, ktorí pôsobia na diplomatickom poli, sa vyvíjajú, a to aj pod vplyvom nimi 

dosahovaného vedecko-technického pokroku a hospodárskeho rastu alebo pod 

vplyvom vnútropolitických a ďalších zmien. Pre presadzovanie národných záujmov 

57 


Wydawnictwo naukowe PWN, Warszawa-Kraków, 2002, s. 112-113; ZIĘBA, R.: Uwarunkowania politiki 


Toruń 2007, s. 33. 

58 

Tamže 

63


prostredníctvom zahraničnej politiky štátu je dôležité dobre poznať a rozlíšiť 

deklarované i skutočné zámery diplomacie partnerského alebo konkurujúceho či 

rivalizujúceho sa štátu, prenikavo analyzovať jej ciele, zameranie, formy a obsah. 

V tomto kontexte sa žiada brať do úvahy, že významnou tendenciou vývoja 

súčasnej diplomacie 59 je rast úlohy mnohostrannej, konferenčnej diplomacie 

a zvyšovanie významu prípravy špecializovaného diplomatického personálu pre 

politickú, ekonomickú, vedecko-technickú, kultúrnu či inú agendu. 60 

Z takto široko ponímaného pôsobenia determinánt tvorby a realizácie 

zahraničnej politiky vyplýva, že v zahraničnej politike nejde a nemá ísť len 

o presadzovanie národných, resp. štátnych záujmov, ale aj o presadzovanie 

národnej a štátnej identity. Moderný štát je totiž charakterizovaný vysokou mierou 

súdržnosti, pretože národ a štát sú viazaní súborom práv a povinností. To však 

zároveň znamená, že existuje výrazný pocit národnej identity. Bez nej by vysoká 

miera súdržnosti nebola možná. 61 Najmä zahraničná politika nového štátu je 

teda nevyhnutne aj úsilím o konštituovanie vlastnej identity, zápasom o to, aby 

medzinárodné spoločenstvo uznalo štát, resp. jeho občanov za to, za čo sa sám 

považuje, aby došlo k harmonizácii obrazu obyvateľstva, ktoré tvorí štát s tým, 

ako ho vnímajú iné štáty, najmä tie, s ktorými sa vzhľadom na historické kontexty, 

zdieľané hodnoty, spoločné záujmy usiluje o spoluprácu či spojenectvo alebo 

dokonca integráciu. A toto vnímanie štátu inými účastníkmi medzinárodných 

vzťahov sa neredukuje na jeho zahraničnú politiku. Obraz o štáte si iní účastníci 

medzinárodných vzťahov niekedy utvárajú aj podľa jeho vnútornej politiky. 62 

59 

Pozri MATTOŠ, B.(ed.): Zahraničná politika a diplomacia Slovenskej republiky v kontexte európskej 

integrácie. Zborník z vedeckej konferencie. Vydavateľstvo EKONÓM, Bratislava 2007; MATTOŠ, B. 

(ed.): Diplomatická služba členského štátu EÚ v procese európskej integrácie. Zborník z medzinárodnej 

vedeckej konferencie. Vydavateľstvo EKONÓM, Bratislava 2008. 

60 




Toruń 2007, s. 34-35. 

61 

Pozri SØRENSEN, G: Stát a mezinárodní vztahy. Portál, Praha 2005, s. 161. 

62 

Bližšie o mieste úsilia o konštituovanie vlastnej identity v zahraničnej politike pozri BÁTORA, J.: 

Identita a štátny záujem v slovenskej zahraničnej politike. In: Medzinárodné otázky, ročník XIII, 2/2004, 

s.39-52. 

64


K spätosti zahraničnej a vnútornej politiky 

Z vyššie uvedeného vymedzenia zahraničnej politiky a podmieneností 

jej tvorby a realizácie vyplýva, že je pevne spätá s vnútornou politikou štátu. 

V reálnom svete sú vnútorná a zahraničná politika vzájomne komplementárne. 

Vnútorné politiky, ktoré prinášajú, resp. zabezpečujú spoločnosti blahobyt, nie 

je predsa možné uskutočniť bez účinnej medzinárodnej spolupráce. A na druhej 

strane bezpečnosť a prežitie sú zase odvodené od potenciálu štátu a jeho vzťahov 

s inými suverénnymi účastníkmi medzinárodných vzťahov. 63 Okrem toho orgány 

štátu, spoločné pre vnútornú i zahraničnú politiku, sa vždy usilujú o uskutočnenie 

určitých vnútorných politických záujmov a cieľov. Musia zohľadňovať reálne záujmy 

konkrétnych sociálnych skupín a vrstiev, žijúcich vo vnútri štátu. Tie majú totiž 

rozhodujúci vplyv na formovanie a presadenie sa politickej elity a konštituovanie sa 

výkonnej moci, ktoré bezprostredne zodpovedá za tvorbu a realizáciu zahraničnej 

politiky. 

Mimo tohto reálneho procesu premeny sociálnych potrieb na politické 

záujmy nie je možné pochopiť ani proces defi novania národných záujmov, 

ktoré potom zahraničná politika presadzuje. Národné záujmy, ako hierarchicky 

štruktúrované životné a dôležité záujmy, korešpondujúce s istými hodnotovými 

systémami, sa teda defi nujú aj v závislosti od ideologicko–politických preferencií 

(vládnucich) politických strán, v dôsledku čoho nemožno zahraničnú politiku štátu 

pochopiť bez poznania jeho vnútornej politiky. 64 Ale aj zahraničná politika vplýva 

na formovanie a zmeny vnútornej politiky. Dosahovanie zahraničnopolitických 

cieľov totiž predpokladá istý reálny potenciál štátu a určité vnímanie, hodnotenie 

a akceptovanie štátu inými účastníkmi medzinárodných vzťahov, čo sa premieta 

do vnútropolitického uvažovania občanov, ich preferovania určitých politických 

strán a správania sa dôležitých aktérov vnútornej politiky, najmä predstaviteľov 

politických strán a štátnych orgánov. 

V tomto kontexte sa žiada dodať, že zahraničná politika, chápaná nielen ako 

prejav vlastných záujmov štátu, ale aj ako výsledok cudzieho postupu, ako reakcia, 

odpoveď na zahraničnú politiku iných štátov, ako aj na medzinárodnú politiku iných 

63 

Pozri LÓS – NOWAK, T.: Stosunki międzynarodowe. Teorie – systemy – uczestnicy. Wydawnictwo 


64 

Bližšie o problematike vplyvu demokratickej vnútornej politiky na formulovanie a realizáciu zahraničnej 

politiky pozri LÓS – NOWAK, T.: Stosunki międzynarodowe. Teorie – systemy – uczestnicy. Wydawnictwo 

Uniwersytetu Wrocławskiego, Wroclaw 2007, s. 270-271. 

65


aktérov medzinárodných vzťahov, si vyžaduje permanentnú verifikáciu správnosti 

vlastného konania, a od nej sa odvíjajúce korektúry postupu. Problémom pri tom 

nie je iba to, že zmeny správania sa na medzinárodnej scéne častokrát opierajú 

o intuíciu ako o dôveryhodnú analýzu faktov, ale aj to, že sloboda tých, ktorí prijímajú 

rozhodnutia, je obmedzená. V prvom rade ústavnými demokratickými inštitúciami, 

v rámci ktorých sa rozhoduje, ale aj rôznymi politickými tlakmi, transparentnými 

netransparentnými, vnútornými i vonkajšími, ktoré na konkrétneho nositeľa 

zahraničnopolitického, resp. medzinárodnopolitického rozhodnutia pôsobia. 

Posilňovanie vzájomného prepojenia zahraničnej a vnútornej politiky štátu, 

a s tým súvisiace oslabovanie pôvodného – dlhú dobu akoby nespochybniteľného 

– primátu zahraničnej politiky, je aj dôsledkom „zospoločenšťovania“ zahraničnej 

politiky. Aj keď to neznamená stratu monopolu štátu na zahraničnú politiku, je 

nesporné, že spoločnosť má prostredníctvom demokratických procedúr, verejnej 

mienky nezávislých médií, mimovládnych organizácií, vrátane hospodárskych 

záujmových a nátlakových skupín, vplyv na zahraničnú politiku, ktorá týmto 

spôsobom vyjadruje aj záujmy „ovládaných“, nie iba vládnucich. To ale neznamená, 

že zahraničná politika sa stala jednoduchou funkciou vnútornej politiky. V dobe 

otvorenosti a vzájomnej závislosti zahraničnej politike pripadá úloha vplývať na 

vnútornú politiku tak, aby sa štát rozvíjal v zhode s vývojovými tendenciami, ktoré 

dominujú v jeho okolí. Preto podstatnou záležitosťou nie je objasňovanie primátu 

jednej politiky nad druhou, ale chápanie zahraničnej politiky ako integrálnej, hoci 

špecifi ckej časti politiky štátu, ktorej funkcie sa sústreďujú na životne dôležité 

otázky vonkajšej bezpečnosti, suverenity, rozvoja a modernizácie štátu. 65 

K špecifikám analýzy zahraničnej politiky toho ktorého štátu patrí, že 

koncepciu tejto politiky a konkrétne spôsoby jej realizácie poníma ako výsledok 

pôsobenia vyššie naznačených i ďalších subjektívnych a objektívnych vnútorných 

a vonkajších faktorov 66 66, pričom jej konkrétnymi nositeľmi sú fyzické osoby 

politikov, ktoré sa k možnosti výkonu tejto politiky dostali na základe demokraticky 

65 

Bližšie pozri KUŽNIAR, R.: Międzynarodowe stosunki polityczne. In: Stosunki międzynarodowe. 


Wydawnictwo Uniwersitetu Warszawskiego, Warszawa 2006, s. 122-123; LIĎÁK, J.: Medzinárodné 

vzťahy – Medzinárodná politika. SOFA, Bratislava 2000, s. 41-42; KREJČÍ, O.: Mezinárodní politika. 

Ekopress, Praha 2007, s. 265-268. 

66 

podrobnejšie pozri ZIĘBA, R.: Uwarunkowania politiki zagranicznej paňstwa. In: Wstep do teorii politiki 

zagranicznej państwa. Wydawnictwo Adam Marszałek, Toruń 2007, s. 17–36. 

66


voleného procesu, do výsledkov ktorého intervenujú tak výsledky a vplyvy vnútornej 

politiky, ako aj zahraničnej a medzinárodnej politiky. Okrem spätosti analyzovanej 

koncepcie zahraničnej politiky so zásadami, hodnotami a záujmami, ktoré pôsobia 

v štáte, (vo vládnucej) politickej strane, resp. v stranách, v skupine, ktorá prijíma 

zahraničnopolitické rozhodnutia, a okrem spätosti spôsobu uskutočňovania 

a štýlu politiky s politicko-biografickými charakteristikami bezprostredných 

účastníkov zahraničnopolitického rozhodovania, vrátane okruhov ich poradcov, 

a s disponibilnými informáciami, ako aj s osobitosťami procesuálneho charakteru 

tvorby a realizácie zahraničnej politiky vzhľadom na jestvujúce administratívno– 

byrokratické štruktúry, ale aj na existujúce vzťahy politických a štátnych štruktúr 

s občanmi vo verejnej diskusii, je dôležité poznať a pochopiť v prvom rade štruktúru 

štátnej moci a kompetencie jednotlivých štátnych orgánov, ktoré sú bezprostredne 

zainteresované na tvorbe a výkone zahraničnej politiky daného štátu. 67 

Inak povedané, v týchto širších kontextoch je mimoriadne dôležité dobre 

poznať ústavno-právne „nastavenie“ a inštitucionálne zázemie orgánov štátu, 

prostredníctvom ktorých sa uskutočňuje zahraničná politika štátu, resp. realizujú 

sa jeho zahraničné, prípadne medzinárodné styky, ako aj kompetencie a pravidlá 

fungovania týchto orgánov. Len činnosťou týchto orgánov sa totiž v praxi 

uskutočňuje vyššie spomínané prepojenie zahraničnej politiky daného štátu 

s vnútornou politikou. Až v ďalšej rovine analýzy je potom dôležité poznať aj 

personálne obsadenie týchto orgánov a skúmať podľa určitých kritérií aj kvalitu 

výkonov, ktoré pri napĺňaní svojich funkcií a kompetencií v oblasti zahraničnej 

politiky a zahraničných, resp. medzinárodných stykov, podávajú. Rovnako dôležité 

je poznať aj podmienenosti tejto kvality. 

Nezastupiteľný význam štátnych orgánov pre medzinárodné, resp. zahraničné 

styky je daný aj tým, že iba ich prostredníctvom sa napĺňa suverenita štátu a jeho 

medzinárodno-právna subjektivita. „Vzhľadom na povahu všetkých subjektov 

medzinárodného práva (s výnimkou jednotlivcov) v pozícií právnických osôb, 

kde sa tieto subjekty stavajú do pozície právnických osôb, k ich pôsobeniu 

a konaniu sú potrebné konkrétne fyzické osoby ako orgány štátu, 68 ktoré konajú 

v jeho mene. Slovenská aj česká náuka medzinárodného práva vymedzuje pojem 

67 

K otázke špecifík politickej analýzy v oblasti zahraničnej politiky pozri bližšie STEMPLOWSKI, L.: 

Wprowadzenie do analizy politiky zagranicznej. Wydanie drugie rozszerzone. Polski Institut spraw 

międzynarodowych, Warszawa 2007, s. 13-15. 

68 

DAVID, V. - SLADKÝ, P. - ZBOŘIL, F.: Mezinárodní právo veřejné. Linde, Praha 2005, s. 179. 

67


štátnych orgánov pre zahraničné styky „ako jednotlivé osoby alebo skupiny osôb, 

ktoré konajú a zaväzujú štát v pomere k iným štátom alebo medzinárodným 

organizáciám, a ktoré štát určuje svojím zákonodárstvom“. 69 

Štát svoje orgány pre medzinárodné, resp. zahraničné styky, pre riadenie 

a výkon týchto stykov, pre tvorbu a realizáciu svojej zahraničnej politiky kreuje 

rôznymi právnymi aktmi – predovšetkým ústavou a z nej vyplývajúcimi zákonmi. 

„Podľa miesta vykonávania funkcií sa rozdeľujú na vnútroštátne (t.j. pôsobiace na 

území vlastného štátu, kde vykonávajú aj svoje funkcie) a zahraničné (pôsobiace 

na území iného štátu alebo v sídle medzinárodnej organizácie).“ 70 

Vnútorné orgány štátu pre zahraničný, resp. medzinárodný styk, ktoré 

vykonávajú funkcie medzinárodnej povahy, sú totožné aj pre národné (štátne) 

záležitosti. 71 Rozčleňujú sa na orgány ústavné a ostatné. 72 Ústavné orgány 

majú reprezentatívny charakter a teda môžu v mene štátu rokovať o všetkých 

zahraničných veciach zásadne bez osobitného splnomocnenia. 73 Týmito ústavnými 

orgánmi sú: a) parlament (resp. komory parlamentu), a to najmä vzhľadom k tomu, 

že dáva súhlas s uzatváraním medzinárodných zmlúv ako to ukladá ústava štátu; 

b) predseda vlády, vláda a jej ministri, predovšetkým minister zahraničných 

vecí (v niektorých štátoch je takýmto špecializovaným orgánom aj ministerstvo 

zahraničného obchodu); c) hlava štátu (monarcha, prezident, prípadne kolektívna 

hlava štátu); d) niektoré iné správne orgány zmocnené (ústavou, zákonom, 

výnosom prezidenta, nariadením vlády) pre výkon medzinárodných stykov. 74 

Pod zahraničnými, resp. medzinárodnými orgánmi pre zahraničné styky 

rozumieme „také orgány štátu, ktoré sú vysielajúcim štátom vyslané na 

územie iného (prijímacieho) štátu alebo k medzinárodnej organizácii, aby tam 

obhajovali jeho národné záujmy“. 75 Pôsobia na základe skutočnosti, že podľa 

medzinárodného práva „každý suverénny štát má právo nechať sa zastupovať 

svojimi diplomatickými zástupcami u predstaviteľov iných štátov, vysielať a prijímať 

diplomatických zástupcov. Ide o tzv. aktívne a pasívne vyslanecké právo (ius 

69 

AZUD, J.: Medzinárodné právo. Veda, Bratislava 2003, s. 264. 

70 

Tamže, s. 264. 

71 


72 

AZUD, J.: Medzinárodné právo. Veda, Bratislava 2003, s. 264. 

73 

Tamže 

74 

Pozri DAVID, V. - SLADKÝ, P. - ZBOŘIL, F.: Mezinárodní právo veřejné. Linde, Praha 2005, s. 179. 

75 

Tamže. 

68


legationis)“. 76 Tieto orgány sa ďalej delia podľa dvoch hlavných kritérií, a to podľa 

rozsahu plných mocí a podľa trvania ich plných mocí. 

V rámci prvej skupiny rozlišujeme diplomatické orgány, teda tie, ktoré majú 

oprávnenie rokovať a konať za štát vo veciach politických (diplomatické misie, 

osobitné misie, stále misie pri medzinárodných organizáciách, delegácie na 

medzinárodných konferenciách) a nediplomatické orgány, ktorých plné moci sú 

obmedzené ne nepolitické veci (konzulárne úrady, agenti, komisári). Osobitným 

druhom zahraničných orgánov sú vojenské jednotky počas prejazdu cudzím 

územím alebo počas pobytu na území cudzieho štátu. 

V rámci druhej skupiny, teda podľa trvania plných mocí, sa orgány štátu pre 

zahraničné, resp. medzinárodné styky delia na stále, teda tie, ktoré sú poverené 

stálym zastupovaním štátu (diplomatické misie, stále misie pri medzinárodných 

organizáciách, konzulárne úrady), a na dočasné, čiže poverené iba určitými 

časovo obmedzenými úlohami (osobitné misie, delegácie na konferenciách, 

komisári v oblasti technických stykov, zástupcovia štátu pri ceremoniálnych 

úkonoch). 77 Vzhľadom na bezprostrednú prepojenosť tak s vnútornou, ako aj so 

zahraničnou politikou, predmetom našej pozornosti sú iba vnútorné orgány štátu 

pre zahraničné, resp. medzinárodné styky. 

V súvislosti s vyššie uvedeným zaradením parlamentov medzi vnútorné 

orgány štátu pre zahraničné, resp. medzinárodné styky treba zdôrazniť, že 

hoci zákonodarným zborom prislúchajú podľa ústav jednotlivých štátov rôzne 

kompetencie v oblasti medzinárodných stykov, ako sú napr. súhlas s ratifikáciou 

medzinárodných zmlúv, rokovania o zásadných otázkach zahraničnej politiky štátu, 

uznášanie sa o vypovedaní vojny, schvaľovanie veľvyslancov a vedúcich misií 

atď., medzinárodné právo im nepriznáva postavenie orgánov pre medzinárodný 

styk, nakoľko nemajú reprezentatívnu povahu a nemôžu v mene štátu rokovať 

o všetkých zahraničných otázkach bez osobitného splnomocnenia. 

Toto postavenie zákonodarných zborov z hľadiska medzinárodného práva 

je aj dôsledkom skutočnosti, že zahraničná politika, resp. riadenie a realizácia 

medzinárodných stykov, boli tradične prerogatívom exekutívy. Historicky bolo 

rozhodovanie o zahraničnej politike výsadou monarchov a ich poradných orgánov. 

76 


77 

AZUD, J.: Medzinárodné právo. Veda, Bratislava 2003, s. 264; DAVID, V. - SLADKÝ, P. - ZBOŘIL, F.: 

Mezinárodní právo veřejné. Linde, Praha 2005, s. 180. 

69


Aj keď buržoázia po protifeudálnych revolúciách odobrala monarchom mnohé ich 

politické kompetencie a prenášala ich krok za krokom na parlamenty, ovládané 

jej záujmami, zahraničná a obranná politika, a s tým späté uskutočňovanie 

medzinárodných stykov, relatívne dlho zotrvávali vo výlučnej kompetencii 

monarchie. Aj prirodzenoprávne myslenie v podaní J. Locka, ideového otca 

konštitucionalizmu a ideológa buržoáznych revolúcií, prisúdilo zahraničnú politiku 

výkonnej moci, ba dokonca ju posunulo do oblasti vymykajúcej sa z kontroly 

pozitívnymi zákonmi. 

Ani po nástupe republikánsko – demokratických politických režimov sa 

neudiala zásadná zmena. Riadenie medzinárodných stykov a iniciovanie, tvorba, 

odsúhlasovanie a realizácia zahraničnej politiky zostali výsadou výkonnej moci. Na 

rozdiel od iných oblastí politiky v medzinárodných stykoch neprebral zákonodarný 

zbor podstatným spôsobom kontrolu a právo iniciatívy. Aj politické strany 

reprodukujú v ich medzinárodnej spolupráci a nadnárodných zväzkoch (napr. 

európske politické strany) vládny a národný charakter zahraničnej politiky. Ešte 

zreteľnejšie sa to prejavilo v socialistických ľudovodemokratických zriedeniach 

a vládnucich komunistických stranách. 78 Inak povedané, v modernej dobe sa 

zahraničná politika stala doménou hlavy štátu alebo vlády podľa kompetencií 

vyplývajúcich z ústavy, pričom kľúčovú úlohu zohrávajú ministerstvá zahraničných 

vecí. 79 

Literatúra: 

AZUD, J.: Medzinárodné právo. Veda, Bratislava 2003 

BÁTORA, J.: Identita a štátny záujem v slovenskej zahraničnej politike. In: 

Medzinárodné otázky, ročník XIII, 2/2004 

CZACHÓR, Z.: Uczestnicy stosunków międzynarodowych. In: Stosunki 

międzynarodowe. Praca zbiorowa podredakcią naukową Włodzimierza 

Malendowskiego i Czesława Mojsiewicza. Wydawnictwo Atla 2, Wroclaw 2004 

CZIOMER, E. – ZYBLIKIEWICZ, L.W.: Zarys wspóczesnych stosunków 

międzynarodowych. Wydawnictwo naukowe PWN, Warszawa-Kraków 2002 

78 

Pozri SEIDELMANN, R.: Aussenpolitik. In: WOYKE W. (hrsg.) : Handwőrterbuch - Internationale 

Politik. VS Verlag fűr Sozialwissenschaften, Wiesbaden 2005, s. 2. 

79 


70


DAVID, V. - SLADKÝ, P. - ZBOŘIL, F.: Mezinárodní právo veřejné. Linde, Praha 

2005 

HILL, CH.: Zahraniční politika. In: Oxfordský slovník světové politiky. Ottovo 

nakladatelství, Praha 2000 

KREJČÍ, O.: Mezinárodní politika. Ekopress, Praha 2007 

KUKUŁKA, J.: Politika zagraniczna a politika wewnentrzna. In: KUKUŁKA, 

J.-ZIĘBA, R. (red.): Politika zagraniczna państwa. Wydawnictwa Uniwersytetu 

Warszawskiego, Warszawa 1992 

KUŹNIAR, R.: Międzynarodowe stosunki polityczne. In: Stosunki międzynarodowe. 

Geneza, struktura, dynamika. Pod redakcią naukową Edwarda Haliźaka i Romana 

Kuźniara. Wydawnictwo Uniwersitetu Warszwskiego, Warszawa 2006 

LIĎÁK, J.: Medzinárodné vzťahy – Medzinárodná politika. SOFA, Bratislava 

2000 

ŁÓŚ - NOWAK, T.: Stosunki międzynarodowe. Teorie – systemy – uczestnicy. 

Wydawnictwo Uniwersytetu Wrocławskiego, Wrocław 2007 

MATTOŠ, B. (ed.): Zahraničná politika a diplomacia Slovenskej republiky v 

kontexte európskej integrácie. Vydavateľstvo EKONÓM, Bratislava 2007 

MATTOŠ, B. (ed.): Diplomatická služba členského štátu EÚ v procese európskej 

integrácie. Vydavateľstvo EKONÓM, Bratislava 2008 

PLECHANOVOVÁ, B.: Úvod do mezinárodních vztahů. Institut pro středoevropskou 

kulturu a politiku, Praha 2003 

POPJUK – RYSZIŃSKA, I.: Uczestnicy stosunków międzynarodowych, ich interesy 

i odziaływania. In: Stosunki międzynarodowe. Geneza, struktura, dynamika. 

Pod redakcią naukową Edwarda Haližaka i Romana Kužniara. Wydawnictwo 

Uniwersitetu Warszwskiego, Warszawa 2006 

RUSIŇÁK, P.: K teoretickým prístupom skúmania zahraničnej politiky. In: 

Medzinárodné vzťahy, ročník III, 2/2005, s. 30 – 40. 

SEIDELMANN, R.: Aussenpolitik. In: Woyke W. (hrsg.) : Handwőrterbuch 

Internationale Politik. VS Verlag fűr Sozialwissenschaften, Wiesbaden 2005 

SØRENSEN, G.: Stát a mezinárodní vztahy. Portál, Praha 2005 

STEMPLOWSKI, L.: Wprowadzenie do analizy politiky zagranicznej. Wydanie 

drugie rozszerzone. Tom I. Polski Institut spraw międzynarodowych, Warszawa 

2007 

71


WEISS, P.: K niektorým teoretickým aspektom vymedzenia pojmu účastník 

medzinárodných vzťahov a kategorizácie účastníkov medzinárodných vzťahov. 

In: Medzinárodné vzťahy, ročník 4, č. 2/2006 

WEISS, P.: K vymedzeniu kategórií pozícia a rola štátu v medzinárodných 

vzťahoch. In: Politické vedy, roč. 11, č. 1-2/2008, s. 103-126. 

ZIĘBA, R.: Uwarunkowania politiki zagranicznej paňstwa. In: Wstep do teorii politiki 

zagranicznej państwa. Wydawnictwo Adam Marszałek, Toruń 2007 

72


VZDELÁVANIE A JAZYKOVÉ DIMENZIE ŠKOLSTVA 

V UHORSKU 

ZOLTÁN PÁSTOR * 

RESUME 

The article deals with the analysis of the development of Education in Kingdom of Hungary 

in the 18 th and 19 th centuries. On the Hungarian territory there were no legitimate Slovak 

universities and the instruction was provided only in German and Hungarian languages. 

Above all, Hungarianization had been enforced by laws. The answer of the young Slovak 

generation to the Hungarian suppression was various students´ activities, societies and 

associations supporting the development of the Slovak language and identity. 

They had been considered by that government to be unlawful and illegitimate and therefore 

they were hampered by cruel and atrocious reprisals. 

I. Vplyv štátnej politky a výchovu a vzdelávanie 

Až do začiatku 17. storočia okrem epizodických pokusov „nemali uhorskí 

študenti vrátane študentov z oblasti dnešného Slovenska možnosť študovať na 

domácich univerzitách“. 1 Za vlády Leopolda I. sa zostrila rekatolizácia v Uhorsku 

a protestantskí adepti teológie odchádzali na štúdiá do zahraničia. Na univerzite 

v Lipsku študovalo v rokoch 1673 – 1685 sedemdesiatjeden študentov z Uhorska, 

z ktorých sa väčšina pripravovala na profesiu evanjelických kazateľov. V dôsledku 

ofenzívy Turkov uhorský snem čiastočne obnovil v Šoproni v roku 1681 práva 

evanjelikov na verejný výkon svojho vierovyznania. 2 O revitalizáciu evanjelických 

škôl sa pokúsil G. Fabri, rektor evanjelického kolégia v Prešove. Jeho návrhy 

zhrnuté do diela Úvahy o školstve a výchove (Considerationes rei scholasticae 

ad publicum iuventutis patriae emolamentum in melius vertendae. Viennae 1773) 

* 

Doc. PhDr. Zoltán Pástor, CSc. pôsobí ako prednášateľ na slovenských univerzitách a 

v súčasnosti žije v Martine. 

1 

CAPROS, I.: Košickí študenti na univerzite v Krakove v 15. storočí a na začiatku 16. storočia. In: 

Historický časopis. Roč. 55/2007, č.2, s.249, ISSN 0018-2575. 

2 

KOWALSKA, E.: Obnova cirkevného života evanjelikov a. v. v Uhorsku po roku 1681. In: Historický 

časopis. Roč. 54/2006, č. 4, s. 653-664, ISSN 0018-2575. 

73

oli využité v rámci terezianskej školskej reformy v roku 1777, pričom vyučovacím 

jazykom na nižšom stupni škôl ostal materinský jazyk. 3 

Možno konštatovať, že po laicizácii (mestské školy) a reformácii bola ďaľším 

významným zásahom do výchovy a vzdelávania germanizácia ako prostriedok 

centralizačných snáh vládnucej dynastie Habsburgovcov. Prvý dekrét o zavedení 

nemčiny ako úradného jazyka vydal Jozef II. dňa 6. 4. 1784, za ktorým malo 

nasledovať zavedenie nemčiny do škôl, čo sa však ukázalo ako nereálne. Ďalší 

dvorský dekrét z 27. 12. 1786 o pestovaní krajinských jazykov monarchie sa stal 

pre A. Bernoláka jedným z viacerých pohnútok na kodifikáciu prvého slovenského 

spisovného jazyka v roku 1787. 

Sprievodným javom germanizácie bola vlna uhorského šľachtického 

patriotizmu, ktorá zasiahla celú krajinu. Jeho reprezentantom sa stali najmä 

stolice, ktoré vystúpili proti štátnym zásahom do výchovno-vzdelávacieho procesu. 

Stoličná kongregácia Bratislavskej stolice hneď po smrti Jozefa II. (20. 2. 1790) 

dňa 3. 3. 1790 odvolala z funkcie riaditeľa bratislavského školského obvodu 

evanjelika G. Prónaya. Na jeho miesto vymenovala bratislavského kanonika L. 

Tompu, odporcu jozefínskej cirkevnej politiky. 

Národná sebaidentifi kácia Maďarov sa spájala s preferovaním maďarského 

jazyka. Výučba maďarčiny na školách bola zavedená zákonným článkom XVI/1791 

a vyučovanie niektorých predmetov v maďarskom jazyku zákonným článkom 

VII/1792. Vyučovacím jazykom na základných školách naďalej ostal materinský 

jazyk. 

Slovenskí evanjelici (B. Tablic, J. Palkovič) vypracovali po neúspešnom 

pokuse J. Rybaya (1793) v roku 1801 návrh na založenie Ústavu reči a literatúry 

česko-slovenskej. Ústav sa mal skladať z dvoch organizačných zložiek: Slovenskej 

učenej spoločnosti a z Katedry reči a literatúry česko-slovenskej. Z uvedeného 

projektu sa podarilo zriadiť na evanjelickom lýceu v Bratislave iba Katedru reči 

a literatúry česko-slovenskej na čele s profesorom J. Palkovičom. Podobná 

katedra bola zriadená v roku 1810 aj na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. 

Mnohé okolnosti bránili aj širšiemu uplatneniu bernolákovskej spisovnej normy. 4 

3 

Ratiou educationis totisque rei literarie per regnum Hungariae et provincias eidem adnexas. Vindobonae 

NDCCXXVII. 

4 

MIŠKOVIČ, A.: Juraj Palles v dejinách slovenského školstva. In: MIŠKOVIČ, A./ed./: Pamätník 110 

ročnice založenia Rímsko-katolíckeho učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule 1819-1929. Vydavateľ 

Spolok sv. Vojtecha. Trnava 1931, s. 61-75. 

74 



Od začiatku 19. storočia narastal maďarizačný tlak, čo sa prejavilo posilnením 

pozície maďarského jazyka vo výchovno-vzdelávacom procese. V zmysle 

zákonného článku IV/1805 sa maďarský jazyk stal povinným predmetom na 

všetkých školách v Uhorsku. Odrazilo sa to aj na novom vydaní školského poriadku 

z roku 1806, v ktorom sa pod termínom „linqua patria“ rozumel maďarský jazyk. 5 

M. Liedmann, rektor evanjelického lýcea v Levoči, už pred rokom 1806 pozval 

na miesto profesora maďarského jazyka J. Mártona, ktorý sa zameral najmä na 

ovplyvňovanie poslucháčov teológie. V uvedenej súvislosti je známejší neúspešný 

pokus profesora L. Schedia v rokoch 1806 - 1810 so zavedením maďarského 

jazyka na evanjelickom lýceu v Kežmarku. 6 

A. Mednyánszki vo svojich Vlasteneckých úvahách o šírení maďarčiny 

z roku 1822 predpovedal úplné pomaďarčenie nemaďarských národností Uhorska 

v priebehu 50 - 100 rokov. P. J. Šafárik v liste M. Hamuljakovi z 21. 12. 1830 

situáciu videl ešte pochmúrnejšie. „Já, milý příteli, se obávám, že už všecko pro 

nás pozdě. Všecko se tam schyluje, že národy slovenské v Uhřích pomaďarčeny 

budou. Esli ne dobrovolně, tedy násilně. Ale nebude, tuším, ani násilí třeba. O 20 

nebo 30 let bude po všem veta.“ 7 Uvedeným prognózam výdatne napomáhali 

zákony schválené na zasadnutiach uhorského snemu v rokoch 1825 - 1827, 1830, 

1832 - 1836, 1839 - 1840, 1842 - 1844, 1847 - 1848. Zákonný článok III/1836 povolil 

nemaďarským národnostiam používanie materinskej reči iba v súkromnom styku. 

Na základe toho sa napríklad zastupiteľstvo Liptovskej stolice 27. 7. 1836 uznieslo 

o používaní maďarského jazyka v úradnom styku, pričom stoliční zamestnanci sa 

ho museli naučiť do 1. 1. 1837. 8 Podľa zákonného článku VI/1840 sa matriky mali 

viesť iba v maďarskom jazyku, farármi, diakonmi a učiteľmi sa mohli stať iba tí 

5 

Ratio educationis publicae totis que rei literarie per regnum Hungariae et provincias eidem adnexas. 

Budae 1806. 

6 

BARÁTHOVÁ, N.: Z histórie kežmarského lýcea. In: SEDLÁK, I./ed./: Kežmarské lýceum. Vydal 

Vydavateľský podnik reklamného podniku ERPO v Bratislave v roku 1984, s. 63-85. 

7 

FORDINÁLOVÁ, E.: Ľudovít Štúr a Ján Hollý. In: SEDLÁK, I./ed./: Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti 

a súčasnosti. Vydanie prvé. Vydavateľstvo Matice slovenskej v Martine roku 1997, s. 60, ISBN 80- 

7090-404-6. 

8 

BRTÁŇ, R.: Sedem listov Daniela Blahoslava Krnucha Ctibohovi Cochiovi /Zochovi/. In: KOCÁK, M./ 

ed./: Literárny archív 26/89. Vydanie prvé. Vydala Matica slovenská v Martine roku 1990, s. 96-116, 

ISBN 80-7090-058-X. 

75


uchádzači, ktorí ovládali maďarský jazyk. 9 V zmysle uvedeného zákonného článku 

generálny konvent evanjelickej cirkvi a. v. v septembri 1841 nariadil, aby študenti 

lýceí do troch rokov ovládali slovom a písmom maďarský jazyk. 10 

Odpoveďou Slovákov na rastúci maďarizačný tlak v prvej polovici 19. storočia boli 

viaceré obrany, predovšetkým Viedenský prestolný prosbopis z 5. 6. 1842 a Žiadosti 

slovenského národa z 11. 5. 1848. V Žiadostiach sa okrem iného požadovalo 

zriadenie siete národných škôl, počnúc základnými cez reálky, meštianky, gymnáziá, 

lýcea, akadémie, polytechniku, univerzitu, doplnené ústavmi pre výchovu učiteľov, 

kňazov a dievčat. Uvedené Žiadosti sa mali predostrieť uhorskému snemu. Snem sa 

vôbec nezaoberal slovenskými požiadavkami, keďže „rekurz nebol v čase konania 

uhorského snemu hotový a nemohol mu byť ani predložený.“ 11 Snem presídlil do 

Pešti, kde okrem iného rokoval aj o základnom školskom zákone. Minister školstva 

J. Eotvos vďaka podpore účastníkov učiteľského zjazdu v Pešti presadil v sneme 

zákonný článok XX/1848, podľa ktorého na základných školách ostal vyučovacím 

jazykom materinský jazyk. 12 

Po porážke revolúcie 1848 - 49 riadenie uhorského školstva prešlo na 

ministerstvo vo Viedni na čele s grófom L. Thunom. Ministerstvo zahájilo školskú 

reformu v Uhorsku v roku 1850 podľa rakúskeho vzoru z roku 1849 (Entvoruf einer 

Organisation der osterreichischen Gymnasien und Realschulen). Realizácia reformy 

sa pretiahla až do vydania Októbrového diplomu v roku 1860. Výchovno-vzdelávací 

proces na základných školách sa uskutočňoval v materinskom jazyku. Uvedená 

možnosť v zmysle rakúskej školskej reformy sa týkala aj stredných škôl. V školskom 

roku 1851 - 1852 sedem gymnázií uvádzalo ako hlavný vyučovací jazyk slovenčinu 

alebo češtinu a na ďaľších štyroch gymnáziach ako výpomocný vyučovací jazyk. 

Po česky sa nepretržito vyučovalo na gymnáziach v Nitre, Trenčíne a Skalici. 13 

9 

ŠKULTÉTY, J.: Za slovenský život. I. knižné vydanie. Vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej. Martin 

1998, s. 117, ISBN 80-7090-489-5. 

10 

GRÍGER, M.: Levoča a Kežmarok. In: KOSTOLNÁ, E./ed./: Literárny archív 12/75. Vydanie I. Vydala 

Matica slovenská v Martine 1976, s. 129-131. 

11 

CHOVANEC, J. – ČERVEŇANSKÝ, F.: Názory Ľudovíta Štúra na štát a právo. Prvé vydanie. Procom, 

s.r.o. – vydavateľstvo. Bratislava 2005, s. 119, ISBN 80-85717-15-8. 

12 

BOKES, F.: Príspevok k uhorskej školskej politike v rokoch 1848-1918 so zreteľom na Slovákov. In: 

Historický časopis. Roč. III/1955, č.3, s. 361-409. 

13 

MÁTEJ, J.: Martinské gymnázium a jeho miesto v dejinách slovenského školstva /1867-1875/. In: 

MÁTEJ, J./ed./: Sto rokov slovenského gymnázia v Martine /1867-1967/. Pamätnica. 1. Vydanie, Obzor, 

vydavateľstvo kníh a časopisov, n. p., Bratislava 1967, s. 17. 

76


V súvislosti s germanizačnými pokusmi Viedne a s odporom maďarských 

členov pedagogických zborov narážalo poslovenčenie (počeštenie) výchovnovzdelávacieho 

procesu na mnohé prekážky. Ako príklad môže poslúžiť katolícke 

gymnázium v Banskej Bystrici. 14 

Po zrušení nariadenia o používaní nemeckého jazyka 20. 7. 1859 došlo 

k pokusom o poslovenčenie katolíckych gymnázií v Banskej Štiavnici, v Levoči, 

v Prešove, v Trnave a reálky v Žiline. Napriek dielčím úspechom sa Slovákom 

nepodarilo uskutočniť plány na vybudovanie autonómneho národného školstva 

v zmysle Žiadostí slovenského národa z roku 1848. 15 „Päťdesiate roky boli pre 

slovenskú otázku skúšobnými.“ 16 

Slováci chceli na presadenie školskej autonómie využiť náznaky ústavných 

zmien po vydaní Októbrového diplomu (1860) a Februárového patentu (1861). 

Aby k tomu nedošlo, Zvolenská župa už 22. 1. 1861 iniciatívne požiadala Uhorskú 

kráľovskú miestodržiteľskú radu, aby českí profesori katolíckeho gymnázia 

v Banskej Bystrici boli prepustení a na škole sa zaviedlo vyučovanie v maďarskom 

jazyku. Miestodržiteľstvo vyhovelo žiadosti Zvolenskej župy s účinnosťou od 1. 

9. 1861. Po proteste slovenskej delegácie na čele so Š. Moyzesom u Františka 

Jozefa I. bolo vydané kráľovské nariadenie, ktorým sa slovenčina na gymnáziu 

uznala ako prvý vyučovací jazyk, kým maďarčina a nemčina sa stali pomocnými 

jazykmi. Vtedajší predstavitelia Slovákov tento dielčí úspech prezentovali ako akt 

celonárodného významu. 

František Jozef I. nakoniec uprednostnil spoluprácu s maďarskými 

konzervatívnymi kruhmi, čoho náznakom bolo zvolanie uhorského snemu 2. 

4. 1861. Maďarskí liberáli na zasadnutiach snemu však požadovali obnovenie 

ústavy z roku 1848 a samostatnej uhorskej vlády. František Jozef I. 21. 8. 

1861 rozpustil snem a v Uhorsku vyhlásil výnimočný stav. V období provizória 

(1861 - 1865) rozhodovanie v otázkach školstva prešlo na Uhorskú kráľovskú 

miestodržiteľskú radu v Budine a na Uhorskú dvorskú kanceláriu vo Viedni. Slováci 

14 

MARTULIAK, P.: Banská Bystrica – kolíska vzdelanosti. Sedemstopäťdesiat rokov banskobystrického 

školstva. Vydalo vydavateľstvo TRIAN, spol. s r.o. Banská Bystrica 2005, s. 82-87, ISBN 80-88945- 

77-1. 

15 

MÁTEJ, J. a kol.: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. I. vydanie. Slovenské pedagogické 

nakladateľstvo. Bratislava 1976, s. 539. 

16 

CIEKER, J.: Slovenská otázka na prelome storočí. Nakladateľstvo Slovenskej Ligy v Bratislave 1035, 

s. 241. 

77


tým stratili možnosť presadiť školské požiadavky obsiahnuté v Memorande národa 

slovenského. 17 Určitou nádejou, tak ako v minulosti, ostala Viedeň. Za dôkaz 

podpory Viedne sa pokladala aj formálna akceptácia Memoranda (1861) a Matice 

slovenskej (1863), proti ktorým sa v Uhorsku rozpútala štvavá kampaň. 18 

Pozitívny pocit u Slovákov zo spolupráce s Viedňou sa načisto stratil po 18. 

3. 1867, kedy uhorský snem odhlasoval zákonný článok XII/1867 o rakúskouhorskom 

vyrovnaní. Pre Slovákov sa tým začala nová etapa maďarizačného tlaku 

aj v oblasti výchovy a vzdelávania. Protislovenské ťaženia sa opierali o zákonný 

článok XXXVIII/1868, ktorým sa posilnilo úsilie uhorského štátu o ovládnutie 

škôl. Uvedený trend možno ilustrovať na príklade evanjelického lýcea v Levoči, 

ktoré v roku 1869 zaniklo a namiesto neho bola zriadená štátna reálka. 19 Podľa 

Škultétyho „učiteľské preparandie v Modre a Kláštore pod Znievom, ktoré 

podľa národnostného i školského zákona mali byť slovenské, Eotvos otvoril ako 

maďarské.“ 20 Podľa národnostného zákona XLIV/1868 zo dňa 6. 12. 1868 na 

obecných a cirkevných školách bola možná slobodná voľba vyučovacieho jazyka, 

ale na ostatných školách vyučovací jazyk určovalo ministerstvo školstva. 

Likvidačný útok najhrubšieho zrna proti slovenských kultúrnym a školským 

zariadeniam znovu iniciovalo zastupiteľstvo Zvolenskej župy 4. 7. 1867. Výsledkom 

bolo úradné zrušenie slovenských (matičných) gymnázií v Revúcej (20. 8. 1874), 

v Kláštore pod Znievom a Martine 5. 1. 1875. 21 Existujúci stav pre Slovákov sa ešte 

viac zhoršil po schválení zákonného článku XVIII/1879, ktorým sa maďarčina stala 

vyučovacím jazykom na všetkých základných školách v Uhorsku. Uvedenému 

zákonu sa musel prispôsobiť aj Rímsko – katolícky učiteľský ústav v Spišskej 

Kapitule (Institutum Praepandorum ad Ludi Magisteria), kde slovenčina bola 

vyučovacím jazykom od roku 1819. 

17 

KRAJČOVIČ, M.: Martin ako jedno z centier národnoemancipačných hnutí. In: ŠARLUŠKA, V.:/ed./: 

Martin v slovenských dejinách. Vydanie prvé. Vydala Matica slovenská v Martine roku 1986, s. 56-74. 

18 

PÁSTOR, Z.: Národnostná otázka v období Memoranda a Matice na pozadí súčasných premien. In: 

KOCÁK, M. /ed./: Literárny archív 23/86. Vydanie prvé. Vydala Matica slovenská v Martine roku 1987, 

s. 32-41. 

19 

LAZAR, E.: Pedagogickodidaktický profi l levočského lýcea. In: KOSTOLNÁ, E./ed./: Literárny archív 

1/75. Vydanie I. Vydala Matica slovenská v Martine 1976, s.121-127. 

20 

ŠKULTÉTY, J.: Za slovenský život. I. knižné vydanie. Vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej. Martin 

1998, s. 229, ISBN 80-7090-489-5. 

21 

ŠTILLA, M.: Znievské gymnázium. K stému výročiu jeho vzniku. Stredoslovenské vydavateľstvo. 

Banská Bystrica 1966, s. 318. 

78


Po nastúpení vlády A. Wekerleho uhorský snem schválil zákonný článok 

XXVI/1893. Podľa uvedeného zákona učitelia obecných a cirkevných základných 

škôl museli ovládať maďarský jazyk slovom i písmom. Uvedené školy boli navyše 

podriadené štátnej inšpekcii. Totálna etatizácia školstva sa síce ešte nekonala, 

bolo však stále menej možností vychovávať slovenské deti v národnom duchu. 

Povolenie na založenie vlastnej dievčenskej školy nedostala ani Živena, spolok 

slovenských žien v Martine. Podľa jej predsedníčky E. Máróthy-Šoltésovej 

„škola Živeny, samo sebou sa rozumie, bola by slovenská – a toto nesmelo byť. 

U nás vo verejnej škole nesmie sa slovensky vyučovať ani len vareniu, pečeniu, 

záhradníčeniu, atď.“ 22 

Maďarizačný tlak v školstve vyvrcholil schválením zákonných článkov 

XXVI/1907 a XXVII/1907. Ani týmito zákonmi nedošlo k úplnému poštátneniu 

základných škôl. Materiálne sa však stali závislými od štátnej správy a ich učitelia 

museli skladať sľub vernosti uhorskému štátu. Postupnú etatizáciu sledoval aj ďalší 

zákonný článok XLVI/1908. Zavedenie bezplatnej výučby na základných školách 

bolo liberálnym opatrením, ktoré však na druhej strane sledovalo materiálnu 

likvidáciu nemaďarských, najmä cirkevných škôl. Proti zákonu vystupovala 

evanjelická cirkev a. v., ktorá odmietla štátnu podporu pre školopovinné deti 

nemajetných rodičov. Týchto detí, prostredníctvom ktorých sa mala uplatňovať 

idea jednotného maďarského národa a štátu, bolo v tom čase asi 20 %. Podľa W. 

Connora podstatnou podmienkou zavŕšenia procesu formovania národa „je nielen 

intelektuálnou elitou vytvorené, ale aj masovo prijímané národné povedomie, ktoré 

mohlo byť šírené iba pomocou už spomínaného štátneho školského systému 

a povinnej brannej povinnosti na konci 19. storočia.“ 23 

II. Formy riešenia 

Špecifi ckou formou rezistencie proti reakcii v období národného obrodenia 

bola činnosť študentských spolkov. Ich činnosť bola spojená s existenciou dvoch 

základných predpokladov. Prvým predpokladom bolo vydanie Ratio educationis 

22 

PÁSTOR, Z.: Spolupráca slovenských a moravských žien pri zrode dievčenských odborných škôl 

na Slovensku na prelome 19. a 20. storočia. In: DARULOVÁ, J. – KOŠTIALOVÁ, K./ed./: Sféry ženy. 

Vydanie prvé. Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici – Sociologický ústav 

Akadémie vied Českej republiky v Prahe 2004, s. 412, ISBN 80-8055-999-6. 

23 

FINDOR, A.: Limity a možnosti skúmania „národov“: od reálnych skupín ku kategoriam praxe. In: 

Sociológia. Roč. 38/2006, č. 4., s. 322. 

79


(1777), ktoré vo svojej osnove odporučilo, aby sa študenti akadémií, kolégií, 

seminárov a lýceí vzdelávali v jazykoch jednotlivých národností monarchie, a to 

v osobitných jazykových a literárnych združeniach. 24 Druhým predpokladom boli 

impulzy zo zahraničia, najmä v súvislosti s pobytom študentov zo Slovenska na 

univerzitách v Nemecku. 

Jedným z prvých spolkov, ktorý založili slovenskí študenti na univerzite 

vo Wittenbergu dňa 19. 12. 1783, bola Slovenská spoločnosť Čierneho orla 

(Societas Slavica Aquilas Nigrae). Bol to tajný študentský spolok, pôsobiaci 

v duchu osvietenského racionalizmu, t.j. spojenia ideálov humanity a vedy. Podľa 

Vyvíjalovej „prípadné pôsobenie Spoločnosti na slovenskom území po jej vzniku 

vo Wittenbergu možno zhruba datovať od roku 1783 približne do roku 1798.“ 25 

Študenti na univerzite v Jene založili v roku 1791 Slovenskú spoločnosť 

(Societas Slavica). Na uvedenej univerzite študoval napríklad J. Palkovič (1792 

– 1794), ktorý na zasadnutí spoločnosti mal prednášku pod názvom Pojednání 

o Slovácích a zvláště jejich řečí. V jeho prednáške sa vyskytol nový ideový prvok: 

stotožnenie osudu národa s osudom jeho jazyka. 26 

V Jene študoval napríklad aj D. Mihálik (1796 - 1798), ktorý od roku 1801 

pôsobil ako profesor teológie a fi lozófi e na evanjelickom lýceu v Kežmarku. Na 

univerzite v Jene študovali J. Kollár (1817 - 1819) a J. B. Benedikti (1817 - 

1819), na byte ktorého sídlila „československá beseda“, orientovaná na cvičenia 

v materinskom jazyku. 

Na podobných ideových základoch pôsobil na generálnom seminári 

v Bratislave, ktorý vznikol nariadením Jozefa II. z 30. 3. 1783, krúžok „vlasteneckých 

filológov“. Za pôsobenia rektora O. Szabu (1784 - 1787) slovenskí bohoslovci 

založili Spoločnosť pre pestovanie slovenského jazyka (Societas excolendae 

linguae slavicae). Po odchode rektora O. Szabu z Bratislavy sa spolkové aktivity 

študentov obnovili v roku 1789, kedy vznikla Slovenská učená spoločnosť, ktorá 

však zanikla so zánikom generálneho seminára v roku 1790. Mnohí jej členovia 

24 

VAJCÍK, P.- ČEČETKA, J.: Dejiny školstva a pedagogiky na Slovensku do svetovej vojny. Slovenské 

pedagogické nakladateľstvo. Bratislava 1956, s. 48, 55. 

25 

VYVÍJALOVÁ, M.: Societas Slavica Aquilas Nigrae založená slovenskými študentmi vo Wittenbergu 

roku 1783. In: LIBA, P:/ed./: Literárny archív 1964. Pramene a dokumenty. Vydala Matica slovenská 

v Martine roku 1964, s. 172. 

26 

TIBENSKÝ, J. /ed./: Slovensko. Dejiny. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Vyšlo vo 

Vydavateľstve Obzor, n.p. Knižničný úsek. Bratislava 1878, s. 450. 

80


boli pri vzniku a účinkovaní Slovenského učeného tovarišstva (1792), keďže z 581 

členov bolo 92 študentov teológie a fi lozófi e, 27 čo je však samostatná kapitola 

bojov slovenskej inteligencie. 

Reformný pohyb neobišiel ani poslucháčov Kráľovskej právnickej akadémie, 

ktorá sa presťahovala z Trnavy do Bratislavy 17. 5. 1784. Bola to konfesionálne 

zmiešaná škola, vďaka čomu evanjelici mali možnosť po prvý raz získať 

vyššie vzdelanie aj na území Slovenska. Na rozdiel od iných, poslucháči práva 

propagovali ideu nastolenia občianskej spoločnosti v Uhorsku, čím ohrozovali 

stavovský charakter štátu. Na základe toho v roku 1895 bol zo štúdií vylúčený 

poslucháč spomínanej akadémie a v roku 1800 ďalší poslucháč Parchetič. 28 . 

Obdobie vojen proti Napoleonovi a reštaurácie po Viedenskom kongrese 

(1815) predstavuje ďalšiu kapitolu študentských aktivít. Časť študentov 

bratislavských škôl v dôsledku vojnových udalostí odišla v roku 1809 do Banskej 

Štiavnice. František I., aby obmedzil prenikanie pokrokových myšlienok zo 

Západu, v roku 1819 zakázal študentom z Uhorska štúdium na univerzitách 

v Nemecku. Tento zákaz bol odvolaný v roku 1825. 

V súvislosti s uvedenými skutočnosťami založil J. Chalupka po skončení 

štúdií v Jene (1816 – 1817) a nástupe na miesto profesora na evanjelickom lýceu 

v Kežmarku v školskom roku 1819 - 1820 Latinskú vzdelávaciu spoločnosť pre 

študentov všetkých národností. 29 

V otázke národnostnej príslušnosti spoločnosť rešpektovala zákony školy 

(Leges Lycei evang.aug.conf.Kesmarkiensis), najmä jeho § XXIV., v ktorom 

sa doslovne uvádza: „Nationalismi molimina omnes slerter vitanto, neque 

commilitonum cuiquam aut conditionem probrose abjiciunto.“ 30 

Po obnovení ústavných pomerov v Uhorsku (1825) sa Bratislava znovu stala 

centrom študentských aktivít. O vedúcom postavení študujúcej mládeže Bratislavy 

27 

RADVÁNI, H.: Slovenské učené tovarišstvo. Organizácia a členstvo 1792-1796. Spolok sv. Vojtecha. 

Trnava, 1992, s. 197, ISBN 80-85198-61-4. 

28 

KOWALSKÁ, E.: Tradície študentských revolt na bratislavských vyšších školách. In: SEDLÁK, I./ 

ed./: Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Vydanie prvé. Vydalo Vydavateľstvo Matice 

slovenskej v Martine roku 1997, s. 40-47. ISBN 80-7090-404-6 

29 

HLEBA, E.: Z učiteľského pôsobenia Jána Chalúpku v Kežmarku. In: jednotná škola. Roč.16/1964, 

č.10., s. 921-933. 

30 

SEDLÁK, I.: V letokruhoch národa. Kultúrno – národný, literárny a integračný pohyb bernolákovcov 

a štúrovcov na východnom Slovensku. 2., prepracované a doplnené vydanie pôvodného diela Strieborný 

vek I. Košice 1970. Vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej. Martin 1997, s. 214, ISBN 80-7090-412-7. 

81

pri obnove spolkovej činnosti na Slovensku existujú rôzne názory. Podľa jedných, 

impulz k novým aktivitám na evanjelickom lýceu v Bratislave vzišiel z viedenského 

Česko-slovenského spolku, podľa druhých z kežmarského evanjelického lýcea. 

Česko-slovenský spolok vo Viedni vznikol v roku 1823. Hlavným cieľom jeho 

členov bolo cvičiť sa v „českoslovenčine“, získavať čo najviac členov, vybudovať 

si vlastnú knižnicu, písať literárne práce a najlepšie zapisovať do pamätnej knihy. 

V školskom roku 1825 - 1826 bol tajomníkom spolku J. P. Tomášek (pôvodne 

Tomášik), pričom spolok mal v tom čase 15 členov. Výraznejší vplyv kežmarského 

spolku, založeného v roku 1824, možno doložiť až 12. 6. 1831, kedy bratislavský 

spolok posudzoval Výtah ze zákonu Společnosti slovenské kežmarské a časť 

z nich si osvojil. 31 

Na evanjelickom lýceu v Bratislave existovala od roku 1827 Slovanská 

knižnica a pri nej od školského roku 1828 - 1829 Spoločnosť ku vzájomnému 

vzdelávaniu v reči česko-slovanskej, ktorá tvorila základ neskoršej Spoločnosti 

česko-slovanskej. 32 Podľa Ľ. Štúra prvými členmi Spoločnosti boli S. Chalupka, K. 

Štúr, D. Lichard, S. Godra, Š. Caltík, S. Babylon a M. Holko. Prvým predsedom 

Spoločnosti bol profesor J. Palkovič, ďaľším profesor M. Hlaváček (1830 - 1832), 

ktorý však 20. 2. 1832 odišiel na evanjelicke lýceum do Levoče. O vtedajšom 

ideovom zameraní spoločnosti svedčí prejav M. M.Hodžu z 22. 9. 1833. Michal 

M. Hodža sa postavil na obranu jednoty československého spisovného jazyka 

a vyzdvihol Kollárovu koncepciu všeslavianstva. Táto koncepcia prevládala aj za 

predsedníctva profesora M. Ševrlaya, pri ktorom ako podpredseda pôsobil od 

14. 12. 1834 Ľ. Štúr. 33 

Významný vplyv na členov Spoločnosti mal študent práv vo Viedni A. 

Vrchovský zo Skalice. V školskom roku 1834 - 1835 navštívil spoločnosť 

v Bratislave a požadoval od Ľ. Štúra uskutočnenie zásadných zmien v jej 

činnosti. 34 A. Vrchovský predložil štyri základné požiadavky: „diferencovať 

31 

Tamtiež, s. 83, 216. 

32 

BRTÁŇ, R.: Sedem listov Daniela Blahoslava Krnucha Ctibohovi Cochiovi /Zochovi/. In: KOCÁK, M./ 

ed./: Literárny archív 26/89. Vydanie prvé. Vydala Matica slovenská v Martine roku 1990, s. 95-116, 

ISBN 80-7090-058-X. 

33 

SEDLÁK, I.: Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Vydanie prvé. Vydalo vydavateľstvo 

Matice slovenskej v Martine roku 1997, s. 395, ISBN 80-7090-404-6. 

34 

BUTVIN, J.: Slovenské národnozjednocovacie hnutie /1780-1848/. K otázke formovania novodobého 

slovenského buržoázneho národa. Vydanie prvé. Vydalo Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 

v Bratislave 1965, s. 177. 

82 



členov spoločnosti podľa osobných záľub a schopností do niekoľkých odborov, 

preklenúť konfesionálnu izolovanosť, neobmedziť sa iba na poslucháčov teológie 

a vyšších ročníkov, ale všímať si mládež od najnižších ročníkov, patričnú pozornosť 

venovať štúdiu slovanských jazykov a dejín.“ 35 A. Vrchovský sa v roku 1836 

zamestnal v Bratislave a zo Spoločnosti chcel vytvoriť centrum celonárodného 

pohybu so silnými republikánsko-demokratickými zásadami. Do čela Spoločnosti 

bol ustanovený výbor, volený a odvolateľný všetkými členmi. Výbor mal deväť 

členov: šiestich funkcionárov a troch prísediacich. Z iniciatívy A. Vrchovského 

sa pri Spoločnosti vytvorila trieda tzv. vidieckych členov, čím prerástla rámec čisto 

študentských aktivít. Konečným cieľom bolo, aby „jarmo maďarského tyranství 

ze sebe shoditi mohli a sobě samostatnosti vydobyli.“ 36 

Spoločnosť na evanjelickom lýceu v Bratislave bola už v roku 1836 rozhodnutá 

prehĺbiť spoluprácu s ostatnými študentskými spolkami na Slovensku. Adresovala 

viaceré výzvy študentským spolkom v Levoči, v Prešove a v Kežmarku. V liste 

levočskej Spoločnosti bola výzva „buďme bratři, bratři ač vzdálím rozloučení, přece 

jedno tělo, jedno srdce.“ 37 Ľ. Štúr v liste M. Godrovi z 24. 2. 1836 konštatoval, že 

„Prešov pokračuje, Levoča s ním, v Kežmarku Společnost zemřela.“ 38 

Slovenská študujúca mládež bola od začiatku 30. rokov 19. storočia stále 

viac zainteresovaná „na rýchle narastajúcom národnom útlaku, ktorý úzko súvisel 

s novým vystúpením uhorského snemu v prospech maďarčiny. To vyostrilo napätie 

medzi národne orientovanou maďarskou a slovenskou študujúcou mládežou, ktoré 

na viacerých vyšších školách vyústilo v otvorené spory.“ 39 Klerici biskupského 

seminára v Trnave sa po založení maďarského študentského spolku jednoznačne 

35 

SEDLÁK, I.: Ľudovít Štúr a slovenské študentské hnutie. In: SEDLÁK, I./ed./: Ľudovít Štúr v súradniciach 

minulosti a súčasnosti. Vydanie prvé. Vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej v Martine roku 1997, s. 

32, ISBN 80-7090-404-6. 

36 

TIBENSKÝ, J./ed./: Slovensko. Dejiny. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Vyšlo vo 

Vydavateľstve Obzor, n. p. Knižničný úsek. Bratislava 1978, s. 476. 

37 

SEDLÁK, I.: Ľudovít Štúr a slovenské študentské hnutie. In: SEDLÁK , I./ed./: Ľudovít Štúr 

v súradniciach minulosti a súčasnosti. Vydanie prvé. Vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej v Martine 

roku 1997, s. 92, ISBN 80-7090-404-6. 

38 

Tamtiež. 

39 

BUTVIN, J.: Zjednocovacie snahy v slovenskom národnom hnutí v 30-tych rokoch 19. storočia. In: 

Historické štúdie. Roč. VIII/1963, s. 29. 

83


postavili na obranu slovenčiny a slovenského národa. V dôsledku toho bolo na 

jeseň roku 1832 vylúčených zo štúdií dvanásť slovenských klerikov. 40 

Poslucháči Kráľovskej právnickej akadémie v Bratislave kritizovali v priebehu 

30. rokov 19.storočia niektoré predmety z oblasti štátovedy, najmä obsah prednášok 

o politickom zriadení Uhorska. Za kritiku existujúcich pomerov v Uhorsku bolo 

v rokoch 1833 - 1839 vylúčených zo štúdia 24 poslucháčov práva. 41 

Nariadením Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady v Budíne z 20. 9. 

1836 boli zakázané všetky študentské spolky v Uhorsku. Dňa 5. 4. 1837 oficiálne 

prestala existovať na evanjelickom lýceu v Bratislave aj Spoločnosť českoslovanská. 

Formálne ju nahradil Ústav reči a literatúry česko-slovanskej pri 

Katedre reči a literatúry česko-slovanskej, pričom bývalí členovia Spoločnosti sa 

nazývali učencami Ústavu. Jedným z vrcholov ich aktivít bolo vydanie almanachu 

Plody zboru učencu řeči česko-slovanské prešpurského v roku 1836. Nachádza 

sa v ňom aj pojednanie o Společnosti učencu řeči česko-slovanské prešpurského 

z rokov 1830-1836. 42 

Ľ. Štúr sa realizoval predovšetkým na pôde Ústavu „a nevedel si predstaviť, 

aby sa po zákaze Spoločnosti mohla uskutočňovať vzdelávacia, výchovná 

a národnouvedomovacia činnosť medzi mládežou mimo katedry.“ 43 O tom, ako 

vyzerala situácia na vidieku, svedčí list prešovského Ústavu bratislavskému Ústavu 

z 9. 6. 1837, v ktorom okrem iného sa písalo: „Dobře Vám bratři, že máte na Vašem 

klínu okolo Vás mužu, dobrou radou, i pomuckami kde možno přispívajících. Do 

jiných nás položil, bohužel, smutných okolostejností osud.“ 44 

40 


buržoázneho slovenského národa. Prvé vydanie. Vydalo Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 


41 

KOWALSKÁ, E.: Tradície študentských revolt na bratislavských vyšších školách. In: SEDLÁK, I./ 

ed./: Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Vydanie prvé. Vydalo Vydavateľstvo Matice 

slovenskej v Martine roku 1997, s. 40-47, ISBN 80-7090-404-6. 

42 

VONGREJ, P.: Predslov, zostavenie a cenzurovanie Plodov. In: KOCÁK, M./ed./: Literárny archív 26/89. 

Vydanie prvé. Vydala Matica slovenská v Martine roku 1990, s. 117-126, ISBN 80-7090-058-X. 

43 

SEDLÁK, I.: Ľudovít Štúr a slovenské študentské hnutie. In:SEDLÁK, I./ed./: Ľudovít Štúr v súradniciach 

minulosti a súčasnosti. Vydanie prvé. Vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej v Martine roku 1997, s. 

37, ISBN 80-7090-404-6. 

44 

SEDLÁK, I.: V letokruhoch národa. Kultúrno-národný, literárny a integračný pohyb bernolákovcov 


vek I. Košice 1970. Vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej. Martin 1997, s. 98, ISBN 80-7090-412-7. 

84


D. B. Krnuch kritizoval v liste z Viedne C. Zochovi zo dňa 18. 12. 1837 

pasivitu člena bývalej bratislavskej Spoločnosti S. Godru, ktorý však v tom čase 

pôsobil vo vzdialenom Slavónsku. Sám sa pochválil, že spolu s poslucháčmi 

Cisársko-kráľovskej evanjelickej teologickej fakulty a Lekárskej fakulty Viedenskej 

univerzity založil v roku 1832 Spolok česko-slovanský. 45 

Podobné študentské spolky ako v Bratislave pôsobili aj v iných mestách na 

Slovensku, ale „ich činnosť nebola taká sústavná ako v Bratislave a v Levoči.“ 46 

Kladné hodnotenie Levoče ako druhého najvýznamnejšieho centra študentských 

aktivít sa zakladá na skutočnosti, že po príchode profesora M. Hlaváčka na 

tamojšie evanjelické lýceum (20. 2. 1832) vznikla 26. 9. 1832 Spoločnosť českoslovanská. 

J. Pravdoľub Maróthy v liste M. Godrovi, spoluredaktorovi almanachu 

Zora v Pešti okrem iného napísal, že na lýceu v Levoči existuje „societas slavica“, 

ktorej predsedá profesor Hlaváček a každú stredu vedie jej schôdze od 15 - 16 

hodiny. 47 Vyvrcholením prvej etapy činnosti Spoločnosti v Levoči bolo vydanie 

almanachu Jitřenka. Boli v ňom publikované rukopisné básnické a prozaické práce 

členov Spoločnosti zo stránok Pamätnice (Liber memorialis societatis slavicae) 

z rokov 1832 - 1840. 48 

Protiváhou aktivít slovenských študentov v Levoči boli akcie maďarských 

poslucháčov. Profesor J. P. Tomášek sa hneď po svojom príchode do Levoče 

v roku 1833 stal predsedom maďarského študentského spolku a dokázal ho udržať 

„v medziach zákona“. Radikálne orientovaní členovia spolku založili v novembri 

1834 tajnú spoločnosť maďarskej mládeže (Magyar ifjú társaság). Táto spoločnosť 

mala podiel na neúnosnom vyhrotení vzájomných vzťahov medzi slovenskou, 

nemeckou a maďarskou študujúcou mládežou v Levoči. Preto profesorský zbor 

evanjelického lýcea v osobitnej Deklarácii rozhodol o zákaze členstva v tajnom 

45 

BRTÁŇ, R.: Sedem listov Daniela Blahoslava Krnucha Ctibohovi Cochiovi / Zochovi /. In: KOCÁK, 

M. /ed./: Literárny archív 26/89. Vydanie prvé. Vydala Matica slovenská v Martine roku 1990, s. 95-116, 

ISBN 80-7090-058-X. 

46 

PIŠÚT, M.: Význam levočského literárneho centra štúrovcov. In: KOSTOLNÁ, E./ed./: Literárny archív 

12/75. Vydanie I. Vydala Matica slovenská v Martine 1976, s. 10. 

47 

HLEBA, E.: Michal Hlaváček a Levoča. In: KOSTOLNÁ, E./ed./: Literárny archív 12/75. Vydanie I. 

Vydala Matica slovenská v Martine 1976, s. 83-93. 

48 

MARTÁK, J.: Poézia levočskej Pamätnice a Jitřenky. In: KOSTOLNÁ, E./ed./: Literárny archív 9/72. 

Dokumenty a štúdie. Vydala Matica slovenská v Martine 1973, s. 47-83. 

85


maďarskom spolku, keďže jeho existencia a činnosť je v rozpore „so školskou 

spoločnosťou a ako štát v štáte o to nebezpečnejší.“ 49 

Za tretie najvýznamnejšie centrum študentských aktivít v 20. a 30. rokoch 

19. storočia možno pokladať Kežmarok. Zásluhou profesora J. B. Benediktiho 

už v roku 1824 vzniklo na evanjelickom lýceu „tovarišstvo slovenské“. Uvedený 

spolok si vytýčil dva základné ciele svojej činnosti: zvyšovať úroveň vedomostí 

študentov z latinského jazyka, ich literárne pokusy zapisovať do Knihy najlepších 

latinských študentských prác (Specimina styli latini a studiossis sloquentiae 

exhibite) a získavať nových členov „tovarišstva“. V Knihe sú práce študentov, 

ktoré vznikli v rokoch 1819 - 1824. Najaktívnejšími členmi „tovarišstva“ boli F. 

Nádler a J. S. Bene, neskorší profesori kežmarského lýcea. 

Slovenská spoločnosť sa na evanjelickom lýceu v Kežmarku riadila vlastnými 

zákonmi, ktoré vypracoval J. B. Benedikti. Zákony osobitne prísne posudzovali 

správanie sa členov „tovarišstva“. Na čele bol predseda, ktorý prostredníctvom 

podpredsedu, tajomníka a pokladníka z radov študentov, organizoval počas 

školského roku celú činnosť „tovarišstva“. Na poslednom zasadnutí v školskom 

roku „jeden každý úředník svuj úřad zložil.“ 50 

O vnútorných motívoch členstva v „tovarišstve“ rozhodovali rôzne kritéria. 

J. Záborský tvrdí, že do „tovarišstva“ vstúpil na nahováranie spolužiakov, ale po 

roku z neho vystúpil. Profesorovi Benediktimu to zdôvodnil tým, že „slovensky 

viem, koľko vedieť potrebujem.“ 51 Záborský sa po rozhovore s profesorom 

Benediktim stal popri S. Tomášikovi a J. V. Srnkovi jedným z najaktívnejších 

členov „tovarišstva“. Študentské aktivity na evanjelickom lýceu v Kežmarku ochabli 

po odchode J. Záborského a J. V. Srnku do Prešova 9. 9. 1832. Nový impulz do 

činnosti slovenských študentov v Kežmarku chcel vniesť v školskom roku 1835 

– 1836 A. B. Vrchovský z Bratislavy. Jeho úsilie nemalo očakávaný výsledok, 

o čom podáva svedectvo už spomínaný list Ľ. Štúra M. Godrovi z 24. 2. 1836. 

49 

HLEBA, E.: Žaloby a sťažnosti študentov na levočskom lýceu v 30. a 40. rokoch 19. storočia. In: 

SEDLÁK, I. /ed./: Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Vydanie prvé. Vydalo Vydavateľstvo 

Matice slovenskej v Martine roku 1997, s. 49, ISBN 80-7090-404-6. 

50 

SEDLÁK, I.: Kultúrno- vzdelávacie, národné a literárne snahy slovenskej mládeže na kežmarskom 

lýceu. In: SEDLÁK, I./ed./: Kežmarské lýceum. Vydal Vydavateľský závod reklamného podniku ERPO 

v Bratislave roku 1984, s. 174. 

51 

ZÁBORSKÝ, J.: Výber z diela v štyroch zväzkoch. II. Vlastný životopis. Slovenské vydavateľstvo 

krásnej literatúry. Bratislava 1953, s. 247. 

86


Po známom zákaze všetkých študentských spolkov v Uhorsku (20. 9. 1836) 

bolo potrebné uvažovať o nových organizačných formách. Z podnetu A. B. 

Vrchovského vznikol v Bratislave 30. 6. 1837 tajný spolok slovenskej mládeže 

Vzájomnosť. Existoval v rokoch 1837 - 1840 na troskách zakázanej Spoločnosti 

česko-slovanskej a mimo rámec verejne pôsobiaceho Ústavu slovanského, 

v dôsledku čoho „spolok svoju činnosť viditeľnejšie nerozvinul.“ 52 Členom 

Vzájomnosti sa mal stať aj Ľ. Štúr, ale až po návrate zo štúdií v Halle, „ale dovtedy 

činnosť spolku prakticky zanikla.“ 53 V súvislosti s uvedenými konštatáciami treba 

pripomenúť, že išlo o tajný spolok s obmedzenými možnosťami činnosti. 

P. V. Ollík vypracoval „desať prikázaní“ pre člena Vzájomnosti. Sú známe 

z jeho listu B. P. Červenákovi zo dňa 29. 4. 1838: „l. Jednoho a to svého národu 

se přidržeti budeš, neb zrádce jest, kto opouští národ svuj a připojí se k jinému. 

2. Vzdělávej se, abys mohl užitečným byt tvému národu a měl vážnost u lidí. 

3. Nebudeš znevažovat národ svuj, aníž obmeškáš slovy a skutky národnost 

a vlastenectví rozširovat veždy a na každém místě. 4. Milovat budeš řeč svou 

národní, aníž dovolíš, aby jakýchkoli nátisku a utržek trpěla. 5. Pracuj na vzdělání, 

zvelebení a zmohutnění tvého národa ze vší síly své a ze vší duše své, to jest 

tvá svatá povinnost. 6. Nedávej příčinu k roztržitostem a buď svorným. 7. Budiš 

opatrným, aby se ti dlouho dařilo v tvém předsevzetí. 8. Nezradíš bratra svého, 

byť by ti i umřít přišlo. 9. Neodej svou duši a tělo rozkošem a kratochvílem za 

kořist neb tato zežírají tělo i duši. 10. Vždy buď hotov za Blaho tvého národu 

umříti“ 54 Iný člen Vzájomnosti D. B. Krnuch navrhol vydávať noviny vo forme 

vzájomných priateľských listov. Ich prvým redaktorom od 23.10.1837 bol B. P. 

Červenák (1837 - 1839), po ňom J. M. Hurban (1839 - 1840) a A. H. Škultéty 

(1840 - 1842). 

Úlohou členov Vzájomnosti v Bratislave okrem iného bolo zbierať správy 

z vidieka a udržovať s ním pravidelný styk. Zakladali tajné študentské spolky 

aj mimo evanjelického lýcea v Bratislave. P. V. Ollík ako poslucháč Baníckej 

a lesníckej akadémie založil tajný spolok v Banskej Štiavnici, pozostávajúci zo 

52 

VONGREJ, P.: Z tvorby Alexandra Boleslavina Vrchovského. In: KOCÁK, M./ed./: Literárny archív 

24/87. Vydanie prvé. Vydala Matica slovenská v Martine roku 1988, s. 243. 

53 

MRUŠKOVIČ, V.: Neznámy list „vzájomnostných novín“. In: KOCÁK, M./ed./: Literárny archív 27/90. 

Vydanie prvé. Vydala a vytlačila Matica slovenská roku 1994, s. 4., pozn. 18. 

54 

MRUŠKOVIČ, V.: Neznámy list „vzájomnostných novín“. In: KOCÁK, M./ed./: Literárny archív 27/90. 

Vydanie prvé. Vydala a vytlačila Matica slovenská roku 1994, s. 47, pozn.18. 

87


šiestich poslucháčov práva. V nedatovanom liste B. P.Červenákovi okrem iného 

napísal: „Zasednutí malého spolku, který sem ze 6 právniku byl sebral, přes 

fašanky (asi 1838) celky zanedbáno, opět začneme. Ostatní předmět rozjímání 

našeho bylo spořádání národních škol, před tím řeč, v tomto punktě nemohli sme 

se srovnati...zustali sme každý při svém.“ 55 

Veľmi aktívne sa činil S. B. Hroboň, ktorý s ďaľšími levočskými študentmi, 

členmi tamojšej Vzájomnosti, prišli 8. 9. 1838 na evanjelické lýceum v Kežmarku. 

Ihneď na druhý deň požiadali profesora J. B. Benediktiho, aby prevzal výučbu na 

Ústave česko-slovanskom, ale neuspeli. J. V. Srnka v liste A. B. Vrchovskému 

z 26. 2. 1838 okrem iného napísal: „Benedikti ochabnul k národnosti, on svých 

synáčku maďarsky vychováva.“ 56 Podobne J. Ľ. Haan v liste S. B. Hrobonovi 

z 3. 11. 1838 kriticky hodnotil predsedu prešovského Ústavu A. Ľ. Muňaya, že 

„neni dosti tým národním duchem nadšený, aby se našeho spolku zaujal.“ 57 

Napriek takýmto hlasom Benedikti aj Muňay, ak to bolo možné, podporili 

slovenský živel na území celého Uhorska. Muňay bol napríklad hlavným 

iniciátorom výzvy prešovských profesorov k príslušníkom slovanských národností 

o podporu slovenskej študujúcej mládeže na prešovskom kolégiu. V texte výzvy, 

ktorý podpísal s ďaľšími profesormi na poskytnutie podpory kolégiu, sa okrem 

iných dôvodov uvádza: „Ona i o samé slavské zdokonálení mnohohonásobně 

dobře se zasloužila. Nebo homiletické Tovarišstvo, které od nejdávnějších času 

v Prešově květlo, nejen dobrých kazatelu, ale i dobrých Slovanu formovali, za cíl 

a předmět mělo.“ 58 Benedikti zas podľa listu J. D. Čipkaya z 25. 3. 1840 A. H. 

Škultétymu trval ako rektor evanjelického lýcea v Kežmarku na obsadení miesta 

profesora teológie príslušníkom slovenskej národnosti. 59 

Mimoriadne ťažké časy pre národne uvedomelých slovenských študentov 

nastali na evanjelických lýceach a kolégiach v Uhorsku po nástupe nového 

55 


56 


a štúrovcov na východnom Slovensku. 2. prepracované a doplnené vydanie pôvodného diela Strieborný 

vek I. Košice 1970. Vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej Martin 1997, s. 105, ISBN 80-7090-412-7. 

57 


a štúrovcov na východnom Slovensku. 2. prepracované a doplnené vydanie pôvodného diela Strieborný 

vek I. Košice 1970. Vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej Martin 1997, s. 105, ISBN 80-7090-412-7, 

s. 98. 

58 

Tamtiež, s. 220, pozn. 277. 

59 

Tamtiež, s.101-102. 

88


generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi K. Zaya (10. 9. 1840). V liste levočského 

ústavu bratislavskému ústavu zo 14. 10. 1840 prevláda predtucha ťažkých časov. 

„Vzteklost maďaromanii v Levoči vždy víc a více se vzmáha.“ 60 Maďarskí študenti 

evanjelického lýcea v Levoči 11. 5. 1841 zaútočili proti predsedovi Ústavu reči 

a literatúry českoslovanskej profesorovi M. Hlaváčkovi. Na jeho obranu vystúpili 

slovenskí študenti, z ktorých 26 písomne požiadali vedenie lýcea, aby potrestali 

výčiny maďarských študentov. Vyšetrovacia komisia potrestala (consilium abeundi) 

najagresívnejších maďarských študentov a nariadila im verejne sa ospravedlniť. 

Keďže útoky proti prof. Hlaváčkovi neprestali, 40 slovenských študentov pohrozilo 

odchodom z lýcea. 61 

Profesor Hlaváček bol vystavený útokom aj vo vlastnej cirkvi. Účastníci 

oblastnej synody ev. cirkvi a. v. v Rožňave 17. 8. 1841 a v Pešti 8. 9. 1841 

požadovali zákaz akejkoľvek jeho činnosti. 62 Konvent ev. cirkvi a. v. v Levoči sa 

však postavil na obranu M. Hlaváčka Slovenská študujúca mládež sa mohla 

naďalej schádzať iba tajne, bez svojho profesora. 

Po generálnom konvente evanjelickej cirkvi a.v. v septembri 1841 K. Zay 

okrem iného presadil zákaz študentských spolkov, ktoré sa orientovali na 

pestovanie slovenského (českého) jazyka. Superitendent potiského dištriktu 

evanjelickej cirkvi a.v. P. Jozeffy žiadal profesorský zbor evanjelického 

lýcea v Kežmarku, aby slovenský jazyk nevylúčili úplne z učebných 

osnov, ale „mladíkum i v této řeči potrebné známosti sdělili.“ 63 Situácia sa 

nezlepšila ani po vydaní príkazu palatina Jozefa dňa 15. 2. 1843, v ktorom 

pedagogickým zborom nariadil, aby zamedzili prejavy národnostnej 

intolerancie. 

Pôsobenie na ústavoch a členstvo vo Vzájomnosti boli dostatočným dôvodom 

pre úradné vyšetrovanie z tzv. vlastizradnej činnosti. Vzájomnosť totiž pôsobila 

na študujúcu slovenskú mládež prostredníctvom ústavov pre reč a písomníctvo 

slovenské, stručne nazývané Slovanské ústavy. Slovanský ústav v Bratislave 

60 


61 


SEDLÁK, I./ed./: Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Vydanie prvé. Vydalo Vydavateľstvo 

Matice slovenskej v Martine roku 1997, s. 48-51. ISBN 80-7090-404-6. 

62 

HLEBA, E.: Michal Hlaváček a Levoča. In: KOSTOLNÁ, E./ed./: Literárny archív 12/75. Vydanie I. 


63 

GRÍGER, M.: Levoča a Kežmarok. In: KOSTOLNÁ, E./ed./: Literárny archív 12/75. Vydanie I. Vydala 

Matica slovenská v Martine 1976, s. 130. 

89


skutočne pôsobil ako nástroj tajného spolku Vzájomnosť. Členovia bratislavského 

Ústavu v liste z 1. 1. 1843 vyzvali k spolupráci klerikov z biskupského seminára 

v Banskej Bystrici, keďže „i Vy vzájemně s nami na roli národa našeho pracovati 

obmyšlíte.“ 64 Vyšetrovaniu v dňoch 26. - 27. 6. 1843 neunikol ani Ľ. Štúr. J. 

Bajcsy, inšpektor evanjelickej cirkvi a. v. v Bratislave, odvolal na základe výsledkov 

vyšetrovania Ľ. Štúra z funkcie námestníka profesora na bratislavskom Ústave 

(31. 12. 1843). Časť študentov evanjelického lýcea odišla na protest v marci 1844 

z Bratislavy do Levoče. 65 

III. Začiatok nových aktivit 

Príchod bratislavských študentov do Levoče je začiatkom nových aktivít na 

tamojšom evanjelickom lýceu a jeho Ústave. J. Francisci 29. 5. 1844 sa stal 

námestníkom profesora M. Hlaváčka. Konvent a miestna vrchnosť však koncom 

roku 1844 obmedzili aktivity na Ústave iba na homiletické cvičenia z biblickej 

češtiny. Nespokojná študujúca mládež reagovala na to založením Jednoty 

mládeže slovenskej 15. 2. 1845. Jednota sa prezentovala najmä vydávaním 

rukopisných časopisov, 66 organizovaním divadelných predstavení a zakladaním 

spolkov miernosti. 

Podľa vzoru levočskej mládeže sa aj ďaľšie ústavy na evanjelických lýceach 

hlásili k Jednote mládeže slovenskej: Modra 5. 3. 1845, Prešov 10. 4. 1845 a dňa 

30. 4. 1845 zásluhou J. Kučeru, študenta levočského evanjelického lýcea, založili 

si Jednotu mládeže slovenskej aj študenti kežmarského lýcea. Kučera podal o tom 

správu Jednote mládeže slovenskej v Levoči 30. 4. 1845 ako „správca hodín 

teoretických, praktických a Spolku miernosti pri ev. školách v Kežmarku.“ 67 

Dňa 3. 6. 1845 vyšlo kráľovské nariadenie, ktorým boli zakázané všetky 

študentské spolky v Uhorsku. Existujúce Jednoty mládeže slovenskej na valnom 

64 


slovenského buržoázneho národa. Prvé vydanie. Vydalo vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 


65 

PARENIČKA, P.: Bratislavský exodus. In: SEDLÁK, I./ed./: Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti 

a súčasnosti. Vydanie prvé. Vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej v Martine v roku 1997, s. 52-56, 

ISBN 80-7090-404-6. 

66 

CHMEL, R.: Literárnokritická aktivita levočských štúrovcov. In: KOSTOLNÁ, E./ed./: Literárny archív 

12/75. Vydanie I. Vydala Matica slovenská v Martine 1976, s. 65-81. 

67 

VONGREJ, P.: K profi lu Janka Kučeru. In: KOCÁK, M./ed./: Literárny archív 26/89. Vydanie prvé. 

Vydala Matica slovenská v Martine roku 1990, s. 130. 

90


zhromaždení v Liptovskom Svätom Mikuláší 6. 8. 1845 sa pretransformovali 

na celoslovenskú organizáciu. Sídlo centrály na čele s J. Franciscim ostalo 

v Levoči, kde však hladinu rozbúril konfl ikt medzi ním a J. Lackom. Pod jeho 

vplyvom členovia miestnej Jednoty mládeže slovenskej sa priklonili k racionalizmu 

francúzskych encyklopedistov a k fi lozofi i J. M. Voltaira, 68 kým Francisci zotrval 

pri romantickej hegelovskej fi lozofi i. Spor sa natoľko vyhrotil, že miestna Jednota 

slovenskej mládeže v Levoči pod vedením J. Lacku pozastavila svoju činnosť 

a v školskom roku 1846 - 1847 sa znížila aj obsahová úroveň časopisu Život. Podľa 

P. Dobšinského „Lacko jak s veľkým ohňom začal, tak veľmi potom ochabnul. 

Život nedožil dobre ani do jari, zamrznul, zakapal.“ 69 

J. Francisci na takýto stav vecí reagoval vytvorením Vyššej rady z členov 

miestnej Jednoty mládeže slovenskej v Prešove, kde sám v tom čase pôsobil. 

Vyššia rada na svojom zasadnutí v Prešove 8. 11. 1846 odsúdila postup miestnej 

Jednoty v Levoči. L. B. Abaffy v liste do Levoče okrem iného napísal: „Hľaďte 

Sústavu viac v duchu slavianskom – naozaj kresťanskom a nie monarchicko – 

aristokratickom, ako je teraz, usporiadať. Čas je myslím už tu, v ktorom každý 

jednotlivý Slovák, poznajúc svoje osobné právo a svoju hodnosť, bude vedieť 

zastať si samostatne a netreba mu takého vodcu, ktorý najmenšie jeho počínanie 

posudzuje a bez ktorého ani krok urobiť nevie.“ 70 Okrem ideovej orientácie sa spor 

týkal aj organizačnej štruktúry Jednoty mládeže slovenskej, postavenia hlavného 

správcu (J. Francisci). 

Možno konštatovať, že nastal všeobecný úpadok Jednoty mládeže slovenskej. 

V školskom roku 1846 - 1847 miestnu jednotu v Kežmarku tvorili iba traja členovia, 

hoci pri jej založení mala dvanásť členov. Viacerí boli vylúčení z lýcea alebo 

odišli študovať na iné školy. Z Kežmarku sa vrátil do Bratislavy aj J. Kučera, aby 

v školskom roku 1846 - 1847 pomohol obnoviť činnosť bratislavskej Jednoty. Jediný 

člen kežmarskej Jednoty prestúpil do Jednoty v Levoči. Začiatkom školského 

roku 1847 - 1848 prišli do Kežmarku ďalší študenti z Levoče. Iba vďaka tomu P. 

68 

HUBENÁK, Ľ.: Nekorunovaný kráľ Európy. /F. M. Voltaire. Život a dielo 1694 – 1778/. 1.vydanie. 

Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela. Banská Bystrica, 2004, s. 125, ISBN 80-969078-3-2. 

69 



vek I. Košice 1970. Vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej. Martin 1997, s. 229, pozn. 38. ISBN 80- 

7090-412-7. 

70 

ČEPAN, O.: Romantický „duch“ a Levoča. In: KOSTOLNÁ, E./ed./: Literárny archív 12/75. Vydanie I. 


91

K. Hostinský na všeobecnom valnom zhromaždení Jednoty v Bratislave 23. 12. 

1847 mohol konštatovať, že ožila aj Jednota v Kežmarku. 

Situácia nebola lepšia ani v iných miestnych Jednotách. Podľa správy A. 

Ghilányiho na všeobecnom valnom zhromaždení Jednoty v Banskej Štiavnici 

dňa 4. 8. 1846 stála prešovská Jednota tiež na hlinených nohách „pre malý počet 

slovenskej, za národnú vec z dobrej vôle zaujímajúcej sa mládeže.“ 71 

Na začiatku školského roku 1846 - 1847 aj prešovskú Jednotu posilnili študenti 

z Levoče, ale narazili na nezáujem prešovských kolegov o prácu v slovenskom 

spolku. Na zasadnutiach miestnej Jednoty 28. 10. a 30. 11. 1846 aktívne vystúpili 

iba M. Ferienčik, L. Abaffy a G. Ondruš. Aktivity miestnej Jednoty mládeže 

slovenskej v Prešove sa skončili posledným zasadnutím 6. 12. 1846. „Iniciatíva 

jednotlivcov bola v zárodku udusená maďaronstvom na kolégiu a v meste. 

Francisci sa stal členom maďarského študentského spolku.“ 72 

Ľ. Štúr obvinil Jána Francisciho v liste z 5. 12. 1846 z členstva v prešovskej 

maďarskej spoločnosti a z pasivity Jednôt. Francisci v odpovedi Štúrovi vysvetlil 

svoje zložité postavenie v Prešove, pričom sa naďalej pokladal za hlavného 

správcu Jednoty mládeže slovenskej. Priťažili mu najmä kontakty s tajným 

agentom ministra vnútra a polície J. Sedlnitzkého, ktorý vedel, že Francisci je 

autorom spisu Zrkadlo pre ľud slovenský. V dôsledku spomínaných skutočnosti sa 

J. Francisci vzdal vedenia Jednoty mládeže slovenskej na všeobecnom valnom 

zhromaždení v Liptovskom Svätom Mikuláši 2. 8. 1847. Jeho nástupcom sa stal 

P. Kellner Hostinský, blízky spolupracovník Ľ. Štúra. Radikálne zmeny sa mali 

udiať aj v organizačnom štatúte Jednoty mládeže slovenskej. Návrh nového štatútu 

podpísali P. Kellner Hostinský a S. Ormis 30. 12. 1847, ostalo však iba pri návrhu. 

Podobne dopadol aj projekt na založenie Všeobecnej pokladnice Jednoty. 

O činnosti Jednôt, resp. ich členov, sú po spomínaných organizačných 

zmenách len útržkovité správy. Tak napríklad levočskí študenti vyvíjali aktivity 

aj počas jarných mesiacov roku 1848. Svedčí o tom udanie poslucháčov 

filozofie a teológie S. Batizovského, S. Ratkovského a M. Krmeského 

o protivlasteneckých aktivitách. Na základe toho bola vytvorená na evanjelickom 

71 


a štúrovcov na východnom Slovensku. 2., prepracované a doplnené vydanie pôvodného diela 

Strieborný vek I. Košice 1970. Vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej. Martin 1997, s. 168, ISBN 

80-7090-412-7. 

72 


92 



lýceu v Levoči vyšetrovacia komisia. Tvorili ju školský inšpektor I. Andaházy, 

profesori M. Hlaváček, J. P.Tomášek, J. Ľ.Topercer, ktorý súčasne bol aj 

levočským evanjelickým farárom a mestský kapitán Levoče. Komisia v dňoch 

15. - 21. 5. 1848 vypočúvala P. Dobšinského, Ľ. Kubániho, S. Šipku, E. Fillu 

a J. Čajaka, K. Čulen namiesto neho spomína J. Kmetího. 73 Členovia komisie 

od menovaných požadovali odpovede na tri otázky: „Či neboli pozorované prejavy 

panslavizmu u poľských študentov, ktorí v Levoči od istého času hosťujú. Či 

boli nejaké tajné schôdzky, kde a kým organizované. Či boli prednesené nejaké 

podozrivé prejavy.“ 74 

Vypočúvaní na všetky otázky odpovedali záporne, načo boli poučení, aby 

s ostatnými študentmi nažívali v priateľstve a svornosti. Vedenie evanjelického 

lýcea v Levoči pre každý prípad už 31. 5. 1848 vyhlásilo ukončenie školského 

roku. Slovenskí študenti sa naďalej schádzali na bytoch M. Dohnányho a P. 

Dobšinského, napomáhali pri tlačení Žiadostí slovenského národa u levočského 

kníhtlačiara J. Werthmullera a pri ich expedícii. Revolučné udalosti rokov 1848 

- 1849 všetkým aktérom vystavili nefalšované svedectvo. 

Porevolučnú situáciu v slovenskom študentskom hnutí charakterizuje 

formovanie novoutváraných spolkov, ktoré nadväzovali na predrevolučné 

organizačné metódy a funkcie. „Jedným z prvých – popri bratislavskej, 

banskoštiavnickej a banskobystrickej – bola levočská študentská korporácia, 

ktorá to manifestovala aj svojím názvom Mládež slovenská. Pravda, nepriaznivé 

podmienky rokov Bachovho absolutizmu zvrátili zámery novoutvorenej Mládeže 

slovenskej a zrejme čoskoro po svojom založení zanikla.“ 75 

K novému oživeniu študentských aktivít došlo vďaka cirkevným inštitúciam 

a ich predstaviteľom. Dištriktuálny konvent banskej superitendencie ev.cirkvi a. v. 

9. 6. 1858 zmenil lýceum v Banskej Štiavnici na vyššie dištriktuálne gymnázium. 

Riaditeľ gymnázia J. Breznyik zriadil Katedru reči a literatúry slovenskej a jej 

prvým profesorom sa stal P. Dobšinský (1858 - 1861). Jeho zásluhou študenti 

vyšších ročníkov založili vlastný spolok pod názvom Slovenské kolo. Jeho členovia 

73 

ČULEN, K.: Slovenské študentské tragédie. Nakladateľstvo Slovenskej Ligy. Bratislava 1935, s. 38. 

74 


SEDLÁK, I./ed./: Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Vydanie prvé. Vydalo Vydavateľstvo 

Matice slovenskej v Martine roku 1997, s. 50. ISBN 80-7090-404-6. 

75 

KOVAČKA, M.: Levočský rukopisný časopis Vesna. In: KOCÁK, M./ed./: Literárny archív 27/90. Vydanie 

prvé. Vydala a vytlačila Matica slovenská roku 1994, s. 9, ISBN 80-7090-281-7 /27.zv./. 

93

sa zúčastnili aj na aktivitách českého akademického spolku Beseda na banskej 

akadémii v Banskej Štiavnici. Za podpory profesora K. Hrenčíka (1861 - 1877) od 

školského roku 1862 - 1863 začali vydávať zábavník Sitno. 76 Po zániku zábavníka 

Sitno v roku 1867, Slovenské kolo stratilo aj svojho predsedu K. Hrenčíka. V roku 

1877 sa vzdal miesta na evanjelickom lýceu pre obvinenie, že podporuje študentov 

zo zrušeného slovenského gymnázia v Revúcej. Profesúru po ňom prevzal J. 

Timko, ktorý zakrátko zomrel. Slovenský jazyk na lýceu sa prestal vyučovať od 

školského roku 1878 - 1879. 

Ústavné zmeny v rokoch 1860 - 1861 umožnili študentom bratislavského 

biskupského seminára a evanjelického lýcea založiť v novembri 1861 Ústav 

slovenský. Profesor S. Líška však nesúhlasil s jeho koncepciou, v dôsledku čoho 

študenti na evanjelickom lýceu založili si v školskom roku 1862 - 1863 Spoločnosť 

česko-slovenskú a plánovali vydávať ručne písaný časopis Svornosť. Školský 

senát označil spolok za panslávsky a schválil príslušné postihy voči slovenským 

študentom evanjelického lýcea. V záujme kolektívnej obrany sa v roku 1869 

podnikol pokus o založenie spolku slovenských študentov pod názvom Slovenská 

omladina. Uhorská vláda však jeho stanovy neschválila. 

Politický odmäk v období provizória (1861 - 1865) umožnil študentom 

evanjelického lýcea v Levoči rozprúdiť činnosť Slovenskej spoločnosti. Výsledkom 

okrem iného bolo vydávanie štyroch študentských časopisov, z ktorých 

najznámejšia bola Vesna v rokoch 1864 - 1868. Slovenská spoločnosť existovala 

aj v Revúcej, kde vydávali sa časopisy Bubon, Svit a Zora. 

Nepriaznivá situácia po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) zapríčinila, že 

slovenskí študenti sa organizovali v tajných spolkoch a krúžkoch. Po zrušení 

slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom odišla časť študentov na vyššie 

benediktinské gymnázium v Ostrihome, kde založili tajný samovzdelávací spolok 

Budič (1874 - 1877). „Členov viazala prísna disciplína. Schádzali sa vždy potajme 

v nedeľu ráno po bohoslužbách na určenom mieste.“ 77 Spolok mal 10 členov 

a jeho predsedom bol Ľ. Janovec, pokladníkom J. Kubina, zapisovateľmi Š. 

Krajčír a Š. Zúbek, redaktorom časopisu Budič J. V. Janák. Časopis začal 

76 

KLEMENTIS, E.: SITNO zábavník slovenskej mládeže na ev. lýceu v Banskej Štiavnici. In: MAŤOVČÍK, 

A./ed./: Literárny archív +965. Pramene a dokumenty. Vydala Matica slovenská v Martine roku 1965, 

s. 43-66. 

77 

BALLOVÁ, J.: Spolok a časopis Budič /1874-1877/. In: KOCÁK, M./ed./: Literárny archív 19/82. Vydanie 

prvé. Vydala Matica slovenská v Martine roku 1983, s. 48. 

94 



vychádzať v školskom roku 1876 - 1877 a mal aj literárnu prílohu Slávik. Spolok 

i časopis zanikli po odchode členov z Ostrihomu v júni 1877. Predseda spolku Ľ. 

Janovec sa po štúdiach úplne odnárodnil a stal sa z neho prouhorsky orientovaný 

ministerský úradník. 

Tajný študentský spolok existoval aj na štátnom katolíckom gymnáziu 

v Banskej Bystrici. Jeho členmi boli J. Vlček, D. Bolhár, J. Kačka, F. Urbánek 

a F. Klein. Dvaja posledne menovaní v roku 1875 založili študentský časopis 

Zornička. Na Všechsvätých v roku 1876 položili na hrob A. Sládkoviča veniec, 

ktorý ozdobili slovenskou trikolórou. Pri vyšetrovaní riaditeľom gymnázia J. 

Klamárikom, zodpovednosť za „vlastizradný“ čin zobral na seba F. Klein, ktorý 

pre existenčné ťažkosti aj tak chcel opustiť štúdiá. Tým zachránil ostatných druhov, 

ktorí dostali iba zníženú známku zo správania, školu však mohli dokončiť. 78 

Po schválení zákonného článku XVIII/1879 boli silnému maďarizačnému 

tlaku vystavené aj učiteľské ústavy. Najčastejšie sa spomína ústav v Spišskej 

Kapitule, ale slovenský jazyk sa dostal na perifériu aj inde. V súvislosti s tým 

študenti štátneho učiteľského ústavu v Lučenci pod vedením A. Belócyho, P. 

Šimkoviča a P. Socháňa založili tajný študentský spolok Žiara, ktorý mal desať 

členov. Tlak zo strany vedenia ústavu a úradov bol tak silný, že P. Socháň v liste 

E. Stodolovi do Bratislavy zo dňa 14. 1. 1880 oznámil: „Jestvovanie spolku Žiara 

sme nateraz zrušili.“ 79 

P. Socháň napriek tomu získal členov spolku Žiara aspoň pre myšlienku 

vydávania časopisu toho istého názvu. Prvé číslo vyšlo 21. 1. 1881, druhé číslo 

12. 2. 1881. Vzápätí 12. 3. 1881 sa začalo vyšetrovanie, ktoré sa skončilo 31. 3. 

1881 vylúčením siedmych študentov učiteľského ústavu v Lučenci. A. Groner, 

P. Socháň, M. Denk, P. Šimkovič a K. Matuška boli vylúčení zo všetkých 

škôl v Uhorsku, J. Čajak zo všetkých štátnych škôl v Uhorsku a P. P. Zguth zo 

štátneho učiteľského ústavu v Lučenci. Na ich obranu vystúpil superitendent ev. 

cirkvi banského dištriktu Gustáv Seberíni, ale neúspešne, kým študenti v Šoproni 

zorganizovali na podporu vylúčených peňažnú zbierku. 80 

Postihnutým poskytli peňažnú pomoc aj členovia tajného študentského 

spolku Zora na evanjelickom lýceu v Bratislave. Keďže členovia spolku na čele 

78 

ČULEN, K.: Slovenské študentské tragédie. Nakladateľstvo Slovenskej Ligy. Bratislava 1935, s. 

57-58. 

79 


80 


95


s E. Stodolom pochádzali z lepšie situovaných slovenských rodín, mohli vydávať 

hektografovaný časopis SVIT, z ktorého vyšlo 13 čísiel. Aj členovia tajného spolku 

Zora 21. 3. 1882 sa museli podrobiť úradnému vyšetrovaniu. Na základe toho sa 

vie, že spolok mal 19 členov, z ktorých piati boli vylúčení z evanjelického lýcea 

v Bratislave: P. Makovický, T. Kutlík, Š. Daxner, Ž. Paulíny-Tóth, D. Bodický. 81 

Mladý Š. Daxner po vylúčení z lýcea bol prijatý na školu Rimavskej Sobote. 

Maďarské noviny rozpútali proti riaditeľovi školy šovinistickú kampaň a obvinili ho 

z panslavizmu. 82 Š. Daxner musel odísť aj zo školy v Rimavskej Sobote. 

Postihnutí študenti evanjelického lýcea v Bratislave sa odvolali k ministrovi 

školstva A. Trefortovi. Bol však ešte tvrdší a spomínaných študentov vylúčil zo 

všetkých škôl v Uhorsku. Minister navyše rozšíril rady vylúčených aj o slovenských 

študentov evanjelického učiteľského ústavu v Prešove (M. Kundráth, D. Migra, 

A. Styk, D. Bodický, J. Filipčo, J. Žorna), ako aj o poslucháčov prešovskej 

právnickej akadémie (G. Maršala, J. Krno). 

Vyšetrovanie z panslavistickej, vlastizradnej činnosti neobišlo ani poslucháčov 

evanjelickej teologickej akadémie v Bratislave. Na základe udaní a vyšetrovania 

v dňoch 6. - 12. 10. 1885 potrestalo vedenie školy ôsmich poslucháčov. 

Súčasne prebehlo vyšetrovanie aj na evanjelickom lýceu v Bratislave, keďže 

jeho študenti udržiavali kontakty s poslucháčmi ev. teologickej akadémie. Na 

základe rozhodnutia správnej rady akadémie z 27. 10. 1885 boli v zmysle §-u 

18, zákonného článku XXX/1883 vylúčení štyria poslucháči, z nich V. Kutlík zo 

všetkých škôl v Uhorsku. Jedným z dôvodov vylúčenia bolo jeho členstvo v tajných 

študentských organizáciach (Zora, Salaš). 

Koncom školského roku 1885 - 1886 prebehlo vyšetrovanie študentov aj 

v Levoči. Hlavným obvineným bol maturant štátneho katolíckeho gymnázia V. 

Šrobár. Okrem neho boli vylúčení zo všetkých škôl v Uhorsku poslucháči M. Tryzna, 

M. Radlinský, F. Skyčák, F. Felix, J. Hayduk, V. Volkman. Ďalší boli vylúčení zo 

všetkých stredných škôl a učiteľských ústavov banskobystrického, bratislavského 

a košického školského inšpektorátu. Na obranu vylúčených študentov vystúpil 

v uhorskom sneme 15. 2. 1887 maďarský poslanec Ľ. Mocsáry. 83 

81 

ČULEN, K.: Slovenské študentské tragédie. Nakladateľstvo Slovenskej Ligy. Bratislava 1935, s. 90. 

82 

Fuggetlenség 12.5.1882. 

83 

PÁSTOR, Z.: Biely havran. In: Slovenské národné noviny 15. 4. 1997. 

96


Na trpké skúsenosti zo svojich stredoškolských štúdií v rokoch 1878 - 1886 

v Levoči, v Spišskej Novej Vsi a v Kežmarku spomína aj A. Škarvan. „Ťažko som 

niesol hnet školy, z ktorého však nebolo oslobodenie. Nejde to bez bolesti, krčiť 

a dusiť sviežu detskú dušu (svoju stredoškolskú anabázu začal ako deväťročný) 

podľa mravných a hlúpych rendelov tých pánov, ktorí školami komandujú. Ako 

každému slovenskému žiakovi, ktorý sa nehanbí za svoju slovenskosť i mne 

dosť i dosť nadostávalo sa trpkých urážok, tak od spolužiakov ako od učbárov. 

Tých slovenských mladíkov, ktorí aj keď navštevujú maďarské školy a učia sa po 

maďarsky, ale potom odvážia sa čítať slovenskú knihu, alebo zaspievať slovenskú 

pieseň, vyhadzujú zo škôl a bez konca prenasledujú.“ 84 

Významnú aktivitu koncom 19.storočia predstavuje činnosť študentov 

evanjelického lýcea v Kežmarku. Jeho poslucháči J. Fedor, V. Jesenský, D. 

Ruppeldt, T. Vraný a D. Takáč na jar roku 1890 založili tajný Slovenský žiacky 

spolok, ktorý v školskom roku 1891 - 1892 premenovali na KYTKU. Spolok 

vydával ručne písaný časopis LÚČ, ale v súvislosti s disciplinárnym vyšetrovaním 

v dňoch 17. 1. - 16. 2. 1894 došlo k jeho zániku. Z evanjelického lýcea v Kežmarku 

boli vylúčení štyria študenti, dodatočne na zákrok ministra školstva A. Treforta 

zo všetkých škôl v Uhorsku. Minister využil zákonný článok XXVI/1893, ktorý 

v podobných prípadoch nepripúšťal miernejší postup riaditeľov, resp. cirkevných 

orgánov. Miernejší postup sa mohol kvalifikovať dokonca ako trestný čin v zmysle 

zákonného článku XL/1879. 85 Krutosť úradov v celom Uhorsku pocítili najmä 

národne uvedomelí slovenskí študenti. Taký bol koniec 19. storočia, nie však 

koniec slovenských nádejí. 

Literatúra: 

BALLOVÁ, J.: Spolok a časopis Budič /1874 - 1877/. In: KOCÁK, M./ed./: Literárny 

archív 19/82. Vydanie prvé. Vydala Matica slovenská v Martine roku 1983 

BARÁTHOVÁ, N.: Z histórie kežmarského lýcea. In: SEDLÁK, I./ed./: Kežmarské 

lýceum. Vydal Vydavateľský podnik reklamného podniku ERPO v Bratislave 

v roku 1984 

84 

ŠKARVAN, A.: Slováci. In: MAŤOVČÍK, A./ed./: Literárny archív 1969. Pramene a dokumenty. Vydala 

Matica slovenská v martine 1970, s. 214. 

85 

BOKES, F.: Príspevok k uhorskej školskej politike v rokoch 1848-1918 so zreteľom na Slovákov. In: 

Historický časopis. Roč.III/1955, č.3., s. 383., pozn. 45. 

97


BOKES, F.: Príspevok k uhorskej školskej politike v rokoch 1848 - 1918 so zreteľom 

na Slovákov. In: Historický časopis. Roč.III/1955, č. 3 

BRTÁŇ, R.: Sedem listov Daniela Blahoslava Krnucha Ctibohovi Cochiovi / 

Zochovi/. In: KOCÁK, M./ed./: Literárny archív 26/89. Vydanie prvé. Vydala Matica 

slovenská v Martine roku 1990, ISBN 80-7090-058-X 

BUTVIN, J.: Slovenské národnozjednocovacie hnutie /1780 - 1848/. K otázke 

formovania novodobého slovenského buržoázneho národa. Vydanie prvé. Vydalo 

Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave 1965 

CAPROS, I.: Košickí študenti na univerzite v Krakove v 15.storočí a na začiatku 

16.storočia. In: Historický časopis. Roč. 55/2007, č.2, ISSN 0018-2575 

CIEKER, J.: Slovenská otázka na prelome storočí. Nakladateľstvo Slovenskej 

Ligy v Bratislave 1035 

ČEPAN, O.: Romantický „duch“ a Levoča. In: KOSTOLNÁ, E./ed./: Literárny archív 

12/75. Vydanie I. Vydala Matica slovenská v Martine 1976 

ČULEN, K.: Slovenské študentské tragédie. Nakladateľstvo Slovenskej Ligy. 


FINDOR, A.: Limity a možnosti skúmania „národov“: od reálnych skupín ku 

kategoriam praxe. In: Sociológia. Roč. 38/2006, č.4 

FORDINÁLOVÁ, E.: ĽUDOVÍT ŠTÚR A JÁN HOLLÝ. In: SEDLÁK, I./ed./: Ľudovít 

Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Vydanie prvé. Vydavateľstvo Matice 

slovenskej v Martine roku 1997, ISBN 80-7090-404-6 

Fuggetlenség 12. 5. 1882. 

GRÍGER, M.: Levoča a Kežmarok. In: KOSTOLNÁ, E./ed./: Literárny archív 12/75. 

Vydanie I. Vydala Matica slovenská v Martine 1976 

HLEBA, E.: Michal Hlaváček a Levoča. In: KOSTOLNÁ, E./ed./: Literárny archív 

12/75. Vydanie I. Vydala Matica slovenská v Martine 1976 

HLEBA, E.: Z učiteľského pôsobenia Jána Chalupku v Kežmarku. In: Jednotná 

škola. Roč. 16/1964, č. 10 

HLEBA, E.: Žaloby a sťažnosti študentov na levočskom lýceu v 30. a 40. rokoch 19. 

storočia. In: SEDLÁK, I. /ed./: Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. 

Vydanie prvé. Vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej v Martine roku 1997, ISBN 

80-7090-404-6 

98


HUBENÁK, Ľ.: Nekorunovaný kráľ Európy. /F. M. Voltaire. Život a dielo 1694 – 

1778/. 1.vydanie. Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela. Banská Bystrica, 

2004, ISBN 80-969078-3-2 

CHMEL, R.: Literárnokritická aktivita levočských štúrovcov. In: KOSTOLNÁ, E./ 

ed./: Literárny archív 12/75. Vydanie I. Vydala Matica slovenská v Martine 1976 

CHOVANEC, J. – ČERVEŇANSKÝ, F.: Názory Ľudovíta Štúra na štát a právo. Prvé 

vydanie. Procom, s.r.o. – vydavateľstvo. Bratislava 2005, ISBN 80-85717-15-8 

KLEMENTIS, E.: SITNO zábavník slovenskej mládeže na ev. lýceu v Banskej 

Štiavnici. In: MAŤOVČÍK, A./ed./: Literárny archív +965. Pramene a dokumenty. 

Vydala Matica slovenská v Martine roku 1965 

KOVAČKA, M.: Levočský rukopisný časopis Vesna. In: KOCÁK, M./ed./: Literárny 

archív 27/90. Vydanie prvé. Vydala a vytlačila Matica slovenská roku 1994, ISBN 

80-7090-281-7 /27.zv./ 

KOWALSKA, E.: Obnova cirkevného života evanjelikov a. v. v Uhorsku po roku 

1681. In: Historický časopis. Roč. 54/2006, č. 4., ISSN 0018-2575 

KOWALSKÁ, E.: Tradície študentských revolt na bratislavských vyšších školách. 

In: SEDLÁK, I./ed./: Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Vydanie 

prvé. Vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej v Martine roku 1997, ISBN 80- 

7090-404-6 

KRAJČOVIČ, M.: Martin ako jedno z centier národnoemancipačných hnutí. In: 

ŠARLUŠKA, V.:/ed./: Martin v slovenských dejinách. Vydanie prvé. Vydala Matica 

slovenská v Martine roku 1986 

LAZAR, E.: Pedagogickodidaktický profi l levočského lýcea. In: KOSTOLNÁ, E./ 

ed./: Literárny archív 1/75. Vydanie I. Vydala Matica slovenská v Martine 1976 

MARTÁK, J.: Poézia levočskej Pamätnice a Jitřenky. In: KOSTOLNÁ, E./ed./: 

Literárny archív 9/72. Dokumenty a štúdie. Vydala Matica slovenská v Martine 

1973 

MARTULIAK, P.: Banská Bystrica – kolíska vzdelanosti. Sedemstopäťdesiat rokov 

banskobystrického školstva. Vydalo vydavateľstvo TRIAN, spol. s r.o. Banská 

Bystrica v roku 2005, ISBN 80-88945-77-1 

MÁTEJ, J. a kol.: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. I. vydanie. Slovenské 

pedagogické nakladateľstvo. Bratislava 1976 

MÁTEJ, J.: Martinské gymnázium a jeho miesto v dejinách slovenského školstva 

/1867 - 1875/. In: MÁTEJ, J./ed./: Sto rokov slovenského gymnázia v Martine 

99


/1867 - 1967/. Pamätnica. 1. Vydanie, Obzor, vydavateľstvo kníh a časopisov, 

n. p., Bratislava 1967 

MIŠKOVIČ, A.: Juraj Palles v dejinách slovenského školstva. In: MIŠKOVIČ, A./ 

ed./: Pamätník 110 ročnice založenia Rímsko-katolíckeho učiteľského ústavu 

v Spišskej Kapitule 1819 - 1929. Vydavateľ Spolok sv. Vojtecha. Trnava 1931 

MRUŠKOVIČ, V.: Neznámy list „vzájomnostných novín“. In: KOCÁK, M./ed./: 

Literárny archív 27/90. Vydanie prvé. Vydala a vytlačila Matica slovenská roku 

1994 

PARENIČKA, P.: Bratislavský exodus. In: SEDLÁK, I./ed./: Ľudovít Štúr 

v súradniciach minulosti a súčasnosti. Vydanie prvé. Vydalo Vydavateľstvo Matice 

slovenskej v Martine v roku 1997, ISBN 80-7090-404-6 

PÁSTOR, Z.: Biely havran. In: Slovenské národné noviny 15.4.1997. 

PÁSTOR, Z.: Národnostná otázka v období Memoranda a Matice na pozadí 

súčasných premien. In: KOCÁK, M. /ed./: Literárny archív 23/86. Vydanie prvé. 

Vydala Matica slovenská v Martine, 1987 

PÁSTOR, Z.: Spolupráca slovenských a moravských žien pri zrode dievčenských 

odborných škôl na Slovensku na prelome 19. a 20. storočia. In: DARULOVÁ, 

J. – KOŠTIALOVÁ, K./ed./: Sféry ženy. Vydanie prvé. Fakulta humanitných vied 

Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici – Sociologický ústav Akadémie vied 

Českej republiky v Prahe 2004, ISBN 80-8055-999-6 

PIŠÚT, M.: Význam levočského literárneho centra štúrovcov. In: KOSTOLNÁ, 

E./ed./: Literárny archív 12/75. Vydanie I. Vydala Matica slovenská v Martine, 

1976 

RADVÁNI, H.: Slovenské učené tovarišstvo. Organizácia a členstvo 1792 - 1796. 

Spolok sv. Vojtecha. Trnava, 1992, ISBN 80-85198-61-4 

Ratio educationis publicae totis que rei literarie per regnum Hungariae et 

provincias eidem adnexas. Budae 1806 

Ratiou educationis totisque rei literarie per regnum Hungariae et provincias eidem 

adnexas. Vindobonae NDCCXXVII 

SEDLÁK, I.: Kultúrno- vzdelávacie, národné a literárne snahy slovenskej 

mládeže na kežmarskom lýceu. In: SEDLÁK, I./ed./: Kežmarské lýceum. Vydal 

Vydavateľský závod reklamného podniku ERPO v Bratislave roku 1984 

100


SEDLÁK, I.: Ľudovít Štúr a slovenské študentské hnutie. In: SEDLÁK, I./ed./: 

Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Vydanie prvé. Vydalo 

Vydavateľstvo Matice slovenskej v Martine roku 1997, ISBN 80-7090-404-6 

SEDLÁK, I.: Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Vydanie prvé. 

Vydalo vydavateľstvo Matice slovenskej v Martine roku 1997, ISBN 80-7090- 

404-6 

SEDLÁK, I.: V letokruhoch národa. Kultúrno – národný, literárny a integračný 

pohyb bernolákovcov a štúrovcov na východnom Slovensku. 2., prepracované 

a doplnené vydanie pôvodného diela Strieborný vek I. Košice 1970. Vydalo 

Vydavateľstvo Matice slovenskej. Martin 1997, ISBN 80-7090-412-7 

ŠKARVAN, A.: Slováci. In: MAŤOVČÍK, A./ed./: Literárny archív 1969. Pramene 

a dokumenty. Vydala Matica slovenská v Martine 1970 

ŠKULTÉTY, J.: Za slovenský život. I. knižné vydanie. Vydalo Vydavateľstvo Matice 

slovenskej. Martin 1998, ISBN 80-7090-489-5 

ŠTILLA, M.: Znievské gymnázium. K stému výročiu jeho vzniku. Stredoslovenské 

vydavateľstvo. Banská Bystrica 1966 

TIBENSKÝ, J. /ed./: Slovensko. Dejiny. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. 

Vyšlo vo Vydavateľstve Obzor, n.p. Knižničný úsek. Bratislava 1878 

VAJCÍK, P. - ČEČETKA, J.: Dejiny školstva a pedagogiky na Slovensku do svetovej 

vojny. Slovenské pedagogické nakladateľstvo. Bratislava 1956 

VONGREJ, P.: K profilu Janka Kučeru. In: KOCÁK, M./ed./: Literárny archív 26/89. 

Vydanie prvé. Vydala Matica slovenská v Martine roku 1990 

VONGREJ, P.: Predslov, zostavenie a cenzurovanie Plodov. In: KOCÁK, M./ed./: 

Literárny archív 26/89. Vydanie prvé. Vydala Matica slovenská v Martine roku 

1990, ISBN 80-7090-058-X 

VONGREJ, P.: Z tvorby Alexandra Boleslavina Vrchovského. In: KOCÁK, M./ 

ed./: Literárny archív 24/87. Vydanie prvé. Vydala Matica slovenská v Martine 

roku 1988 

VYVÍJALOVÁ, M.: Societas Slavica Aquilas Nigrae založená slovenskými 

študentmi vo Wittenbergu roku 1783. In: LIBA, P:/ed./: Literárny archív 1964. 

Pramene a dokumenty. Vydala Matica slovenská v Martine roku 1964 

ZÁBORSKÝ, J.: Výber z diela v štyroch zväzkoch. II. Vlastný životopis. Slovenské 

vydavateľstvo krásnej literatúry. Bratislava 1953 

101

SÚČASNÉ PROBLÉMY SPOLOČNEJ EURÓPSKEJ 

ZAHRANIČNEJ A BEZPEČNOSTNEJ POLITIKY 

V GLOBÁLNOM GEOPOLITICKOM PRIESTORE 

MATÚŠ MASICA * 

EU ako súčasť prírodného a ako produkt spoločenského systému 

Svet na začiatku 21. storočia začali ohrozovať nové globálne hrozby, na ktoré 

musíme reagovať. Rovnako dochádza aj k zmene geopolitického usporiadania 

planéty. Ak vychádzame z premisy, že spoločenský systém je súčasťou (prípadne 

„partnerom“) prírodného systému musíme si uvedomiť fakt (nevyhnutnosť) vplyvu 

prírodných pohybov na spoločenský systém a teda aj na našu každodennú realitu. 

Prelom tisícročí bol poznamenaný veľkými prírodnými pohybmi, ako napríklad 

ničivé vyčíňanie atmosferických vplyvov v podobe tornád a hurikánov 1 , presunmi 

vodnej masy vyvolaných posunom litosferických dosiek 2 , dezertifi kácia Afriky 

a iných púštnych oblastí planéty a mnohých iných prírodných pohyboch ako 

napríklad početné zemetrasenia vyvolané z rôznych príčin. Prirodzene nastalo 

aj obrovské množstvo pohybov v spoločenskom nie len v prírodnom systéme. 

Početné lokálne konflikty s väčšou alebo menšou intenzitou, energetické 

a surovinové krízy, nové technologické objavy a mnohé iné. V neposlednom 

rade významnú úlohu zohrali integračné a dezintegračné procesy. Pre nás 

najvýznamnejším geopolitickým pohybom v sfére spoločenského systému 

bolo vytvorenie „Európskej dvadsaťsedmičky“. Európa sa vďaka tejto integrácii 

stala, prípadne má potenciál a tendenciu, stať sa významným samostatným 

geopolitickým aktérom. Európa sa stáva supranacionálnou, stáva sa do určitej 

miery samostatnou entitou. Táto entita podlieha v celosvetovom goopolitickom 

meradle zákonitostiam pohybu v spoločenskom ale aj v prírodnom systéme. 

Začiatok nového tisícročia nám teda priniesol zjednotenú (aspoň navonok) Európu. 

* 

Bc. Matúš Masica je študentom 4. ročníka v odbore Medzinárodné vzťahy na Fakulte 

politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a zároveň 

je analytikom študentského združenia Project ARES, e-mail: matusmasica@yahoo.de. 

1 

Napríklad tornádo Katrina, ktoré 29. augusta 2005 zdevastovalo mesto New Orleans, Louisiana, 

USA, pozn. autora. 

2 

Napríklad vlny tsunami, ktoré 26. decembra 2004 zasiahli pobrežia juhovýchodnej Ázie, pozn. autora. 

102 

Politické vedy / diskusia

Politické vedy / diskusia 

Ak má táto nová európska entita prežiť, je potrebné aby si vytvárala nástroje na 

svoju existenciu a správanie sa v systéme. 

Nepochybne jednou z najdôležitejších vlastností každého subjektu 

je schopnosť neustálej reakcie 3 na podnety prichádzajúce z globálneho 

prostredia (potreba reagovať na pohyb, ktorý je protichodný prípadne nejakým 

iným spôsobom sa stretáva s pohybom ostatných subjektov v systéme). Pri 

predpoklade, že toto pravidlo platí, môžeme Európsku úniu chápať ako subjekt, 

ktorého schopnosť reakcie k vonkajšiemu prostrediu je založená na Spoločnej 

zahraničnej a bezpečnostnej politike (ďalej SZBP). V tejto práci budeme 

chápať európsku Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku práve ako 

vlastnosť Európskej únie reagovať a vyrovnávať sa s podnetmi prichádzajúcimi 

z externého prostredia Európskej únie. Samozrejme veľmi dôležité je dodať, 

že táto vlastnosť reakcie, ktorú môžeme defi novať ako vlastnosť smerujúcu do 

vonkajšieho prostredia systému, je výrazne determinovaná úrovňou vnútornej 

entropie systému ako takého. Preto sa ďalej pokúsime poukázať na niektoré 

vnútorné faktory, ktoré závažným spôsobom určujú schopnosť a efektivitu 

vonkajšieho pôsobenia subjektu na systém a ostatné subjekty v ňom, ako aj 

schopnosť prispôsobovať si fungovanie systému vlastným cieľom a potrebám. 

V prípade EU sa pokúsime analyzovať niektoré faktory vnútorného charakteru, 

výrazným spôsobom ovplyvňujúce fungovanie EU navonok a teda aj jej SZBP. 

V neposlednom rade treba poukázať i na prepojenosť prírodného, človekom 

neovplyvniteľného správania sa globálneho systému a politického systému, 

ako jedného z podsystémov spoločenského systému, ktorý je pod „nadvládou“ 

noosféry. Keďže sa v tejto práci venujeme SZBP EU budeme vzťahovať závery 

a hodnotenia práce práve na jej analýzu. 

Predtým ako budeme analyzovať SZBP ako výraz pôsobenia EU v systéme 

globálneho geopolitického prostredia, zameriame sa v krátkosti na vznik a vývoj 

prípadne zmeny smerovania (zlomové faktory), ktorými sa SZBP dostala do 

súčasnej podoby. 4 

3 

Reakcia na určitú situáciu a následný stav systému, ktorý touto reakciou vznikol, vyvoláva potrebu 

ďalšej reakcie na nové podmienky v ktorých sa daný systém v tom momente nachádza (riešenie 

vzniknutej situácie) , pozn. autora. 

4 

“…do súčasnej podoby…” je vyjadrenie statického stavu veci, v tejto práci však SZBP znamená dynamický 

prvok neustále konfrontovaný s vonkajším prostredím a teda neustále podliehajúci zmenám, pozn. autora. 

103

Vznik moderného chápania bezpečnosti súvisí aj s myšlienkou vytvorenia 

Európskeho spoločenstva uhlia a ocele. Základným, determinujúcim faktorom 

bola potreba zaistenia bezpečnosti Európy v daných podmienkach geopolitického 

rozloženia síl. Rovnako nemožno prehliadnuť fakt, že Francúzsko ako jedna 

z víťazných mocností II. svetovej vojny, sa po predchádzajúcich historických 

skúsenostiach snažilo zabrániť možným budúcim hrozbám zo strany Nemecka. Celá 

moderná európska integrácia teda začala ako určitý druh bezpečnostnej politiky, 

kedy sa jeden subjekt pokúsil (treba povedať že úspešne) obmedziť vojenské (a 

teda potenciálnu hrozbu) možnosti iného subjektu „preventívnou“ integráciou aby 

ochránil vlastnú bezpečnosť. Ďalším významným zlomom v integračnom procese 

Európy a teda aj cesty k vytváraniu modernej bezpečnostnej politiky, boli snahy 

o vytvorenie čohosi ako spoločnej obrannej politiky pre štáty, ktoré sa podieľali 

na založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele. Podľa vzoru integračných 

procesov, ktoré viedli k vzniku ESUO predložil francúzsky minister obrany René 

Pleven tzv. Plevenov plán, ktorý mal viesť k vytvoreniu Európskeho obranného 

spoločenstva. Spoločenstvo malo združovať Francúzsko, Taliansko, Nemecko 

a štáty Beneluxu. 5 Táto myšlienka nakoniec stroskotala paradoxne, odmietnutím 

vo francúzskom Národnom zhromaždení. Ďalším pokusom o vytvorenie akejsi 

spoločnej obrannej politiky bol na začiatku 60. rokov 20. storočia tzv. Fouchetov 

plán. Fouchetov plán ale nebol kontinuitný s európskymi spoločenstvami, 

ktoré do tej doby v európskom integračnom procese vznikli (ESUO, EHS 

a EUROATOM). 6 Idea spolupráce v otázkach zahraničnej politiky si získala opäť 

pozornosť v sedemdesiatych rokoch 20. storočia v procese prvého rozširovania 

Európskeho spoločenstva. Poučením sa z predchádzajúcich pokusov spájať 

citlivé záležitosti zahraničnej a bezpečnostnej politiky bola táto iniciatíva opatrne 

formulovaná a nazvaná ako Európska politická spolupráca. Potreba vystupovať 

jednotne v otázkach zahraničnej politiky bola zjavná najmä z pohľadu snahy 

európskych politikov budovať európsku bezpečnosť v čase bipolarity a zhoršujúcej 

5 

René Pleven vyšiel s návrhom na vytvorenie Európskeho obranného spoločenstva 24. októbra 1950. 

Tento návrh bol reakciou na možné znovu vyzbrojenie Nemecka, ktoré presadzovali najmä USA. 

Francúzsko si chcelo udržať kontrolu a vojenskú prevahu, prípadne zabrániť ďalšej budúcej možnej 

agresii Nemecka. Tento plán predpokladal vytvoriť armádu ktorú by riadilo spoločné európske ministerstvo 

obrany. , pozn. autora. 

6 

Išlo o projekt vtedajšieho francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaulla, ktorý prostredníctvom tohto 

plánu usiloval o oslabenie európskych spoločenstiev. Európske spoločenstvá kritizoval najmä pre ich 

neustále sa stupňujúcu supranacionálnosť, pozn. autora. 

104 



sa situácie na Blízkom východe. Tento postup nemal byť podľa zúčastnených 

štátov upravený medzinárodnými normami, ale spoločným postupom desiatich 

zúčastnených krajín. V záverečných správach z Luxemburgu (1970), Kodane 

(1973) a Londýna (1981) boli sformulované základné princípy spolupráce. Hlavným 

cieľom spoločnej zahraničnej politiky nemá byť spoločný postoj ale spoločné 

konanie. Nedodržiavanie týchto princípov napríklad gréckou vládou na začiatku 

80 rokov, ďalšie rozširovanie ES o Španielsko a Portugalsko, ako aj nedostatky 

týkajúce sa budovania „krízového manažmentu“ vyvolávali potrebu reformovania 

zásad deklarovaných Európskym spoločenstvom. 7 Myšlienku kvalitatívne novej 

„Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej spolupráce“, ktorá by mala slúžiť pre 

potreby budúcej Európskej únie prejednávala Európska rada už v júni 1990 

v Dubline. Tu vznikol aj určitý koncept, ktorý bol ďalej rozvinutý na medzivládnej 

konferencii o ďalšom vývoji ES a možnej transformácii na EU 15. decembra 

1990 v Ríme. Táto konferencia bola poznamenaná veľkými rozdielmi v názoroch 

jednotlivých členských štátov na budúcu podobu SZBP. Nezhody prevládali 

najmä v oblasti modelov hlasovania, systéme fi nancovania a komplikovanou sa 

ukázala aj otázka integrácie Západoeurópskej únie do štruktúr novovznikajúcej 

EU. Východiskom z tejto situácie bolo nakoniec prijatie trojpilierovej koncepcie 

chrámu, čo bola luxemburská alternatíva prijateľná pre všetky členské štáty. 8 Prvý 

pilier predstavoval tri integračné zoskupenia ESUO, EHS a EUROATOM, druhý 

pilier predstavuje SZBP a tretí pilier spoluprácu v oblasti justície a vnútra. ESUO 

bolo ako jediné integračné zoskupenie z I. piliera založené na dobu určitú a to 

na 50 rokov. Zmluva o založení ESUO vstúpila do platnosti 27. júla 1952 a teda 

ESUO zaniklo 27. júla 2002. V súčasnosti môžeme preto hovoriť, že prvý pilier 

sa skladá už len z dvoch spoločenstiev EHS a EUROATOM. 9 

Pojem SZBP bol teda po rôznych rokovaniach a konferenciách nakoniec 

ukotvený v Zmluve o EÚ (Maastrichtskej zmluve) 10 z 10. februára 1992. Bolo tu 

teda aj prvý krát ofi ciálne defi nované, aké ciele má SZBP a aké úlohy má plniť. 

7 

REGELSBERGER, E.: Die Gemeinsame Auβen- und Sicherheitspolitik der EU (GASP), Nomos, 

Baden-Baden 2004. 

8 

HRIVÍK, P.: Strategické štúdie Európskej únie II., Právnická fakulta UMB v Banskej Bystrici, Banská 

Bystrica 2005. 

9 

KLUČKA J., MAZÁK J. a kolektív: Základy európskeho práva, IURA EDITION, Bratislava 2004. 

10 

Zmluva o EU bola prijatá v holandskom meste Maastricht, preto sa vžil jej názov Masstrichtská, 

pozn. autora. 

105


Ciele o ktoré sa SZBP opiera (je nutné dodať, že z nich vychádza jej tvorba) sú 

definované v preambule tejto zmluvy a rozvíjané sú v ďalších jej článkoch. Z cieľov, 

ktoré si kladie EU v tejto zmluve môžeme spomenúť napríklad posilňovanie 

európskej identity a nezávislosti, zabezpečenie spoločných hodnôt, posilňovanie 

mieru a medzinárodnej bezpečnosti v súlade so zásadami OSN a Helsinského 

procesu, podpora medzinárodnej spolupráce, rešpektovanie ľudských práv 

a slobôd, upevňovanie demokracie a rovnako aj posilňovanie bezpečnosti 

EU a jej členských štátov. Práve formulácia o bezpečnosti je zaujímavá hneď 

z niekoľkých pohľadov. V súčasnom geopolitickom rozložení síl treba rozlišovať 

pojmy bezpečnostná politika a obranná politika. V dobe uzatvárania Zmluvy o EU 

sa bezpečnostná politika brala vo význame obrannej a ochrannej politiky voči 

vzniknutým hrozbám, v súčasnosti je ale nutné rozlišovať pojmy obranná politika 

a bezpečnostná politika. 

V Zmluve o EU sa ďalej defi nuje a zavádza široké spektrum nástrojov na 

výkon SZBP, rovnako je aj defi nované inštitucionálne zabezpečenie SZBP. 11 

Nachádza sa tu aj vymedzenie vzťahu medzi EU a Západoeurópskou úniou 

(ZEU). ZEU sa stáva neoddeliteľnou súčasťou EU. Bližší vzťah medzi ZEU a EU 

je defi novaný v Deklarácii o ZEU, ktorá je súčasťou Zmluvy o EU. V deklarácii 

okrem iného ide o súhlas s posilňovaním európskeho piliera NATO a o prepojenie 

SZBP so silami NATO. 

Neefektívnosť SZBP, potreba jednomyseľného konsenzu a neprehľadnosť 

fungovania tejto politiky vyústili do zmien zakotvených Amsterdamskou zmluvou, 

ktorá vstúpila do platnosti 1. mája 1999. 12 Táto zmluva zachovala pôvodnú 

myšlienku Zmluvy o EU. Bol tu zapracovaný aj nový fenomén v oblasti SZBP, 

ktorý sa v predchádzajúcej zmluve nenachádzal a to spoločná stratégia. Spoločná 

stratégia mala zabezpečiť zjednotenie postupu krajín EU v spoločných akciách 

a spoločných stanoviskách. Zmena nastala aj v otázke jednomyseľného prijatia 

rozhodnutia. Bol zavedený inštitút tzv. konštruktívnej abstencie 13 , a v niektorých 

prípadoch bol povolený aj princíp kvalifi kovanej väčšiny. Všeobecne bola ale 

11 

Vzhľadom na povahu tejto štúdie, sa nebudeme bližšie zaoberať danou problematikou, pre lepšie 

pochopenie nástrojov a inštitucionálneho zabezpečenia SZBP v Zmluve o EU pozri: HRIVÍK, P.: Strategické 

štúdie Európskej únie II., Právnická fakulta UMB v Banskej Bystrici, Banská Bystrica 2005. 

12 

Prijatá bola na summite EU konanom 16 – 17 júna 1997 v Amsterdame, pozn. autora. 

13 

Bližšie pozri: HRIVÍK, P.: Strategické štúdie Európskej únie II., Právnická fakulta UMB v Banskej 

Bystrici, Banská Bystrica 2005. 

106


akcieschopnosť SZBP malá. Mnohé spoločné akcie stroskotali na chýbajúcej vôli 

ku spoločnému postupu. Udalosti odohrávajúce sa na území bývalej Juhoslávie 

ukázali problémy SZBP naplno. Snaha o riešenie tejto situácie vyústila do 

vytvorenia postu Vysokého predstaviteľa pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú 

politiku. Od tohto kroku sa očakávalo zefektívnenie SZBP a hlavne, že táto politika 

naberie určité spoločné kontúry. Vysoký predstaviteľ mal spolu s predsedom 

Európskej rady a komisárom, ktorý mal v kompetencii vonkajšie záležitosti 

únie, vystupovať ako zástupca EU navonok. S vymenovaním Javiera Solanu 

do tejto funkcie získala EU „vlastnú tvár“ 14 . Osoba Vysokého predstaviteľa EU 

pre SZBP mala riešiť aj situáciu, kedy pri šesť mesiacov trvajúcom, rotujúcom 

predsedníckom princípe trpela SZBP obrovskou diskontinuitou. Táto funkcia mala 

teda priniesť pre SZBP zabezpečenie určitej obsahovej kontinuity pri pôsobení EU 

do vonkajšieho prostredia. V Amsterdamskej zmluve sú už vo väčšej miere ako 

v pôvodnej zmluve o EU rozpracované aj zásady bezpečnosti a obrany. Určité 

zmeny priniesla pre SZBP aj zmluva z NIce z 9. decembra 2000. Tieto zmeny 

sa ale týkali z väčšej časti problematiky v právnej rovine. Keďže do súčasnosti 

sa nepodarilo ratifi kovať, alebo prijať ďalšie dokumenty 15 , ktoré by výrazným 

spôsobom upravovali inštitucionálne fungovanie SZBP, ostáva táto oblasť právne 

upravená Amsterdamskou zmluvou. 

Potenciál SZBP pre EU 

SZBP EU je svojou podstatou medzivládna inštitúcia, preto nemôže riešiť 

niektoré špecifi cké (v niektorých prípadoch veľmi závažné) faktory, ktoré môžu 

výrazne ovplyvniť bezpečnosť v regióne európskej dvadsaťsedmičky. Tu ale 

musíme rozlišovať faktory predvídateľné a teda tie, ktoré SZBP nerieši kvôli 

koncepčným chybám a nedokonalostiam jej štruktúry a problémy, ktoré SZBP 

nerieši, pretože ich nie je možné implementovať do štruktúry SZBP. Sú to napríklad 

veľké prírodné katastrofy, prípadne za takýto faktor môžeme považovať aj globálne 

zmeny klímy, na riešenie ktorých EU nemá samostatné kapacity a nakoniec ani 

reálnu možnosť ich samostatne riešiť. Paradoxná je ale skutočnosť, že aj tieto 

môžu vyvolať, a do určitej miery sme už toho svedkami, výrazné bezpečnostné 

riziká pre EU. Otázne ostáva, že vzhľadom na snahu únie o povýšenie SZBP 

14 

DIETMAR. H., JETZLSPERGER. CH.: Die Europäische Union, C.H.BECK, München 2008. 

15 

Európsku ústavnú zmluvu, respektíve Lisabonskú zmluvu, pozn. autora. 

107

na akúsi formu „ministerstva zahraničných vecí EU“, čomu nasvedčuje aj snaha 

o výrazné posilnenie právomocí Vysokého predstaviteľa EU pre oblasť SZBP 

prostredníctvom Lisabonskej zmluvy 16 , či bude táto politika efektívna. 

V prípade EU ide o špecifi cký problém. Každý členský štát ako suverénna 

geopolitická jednotka sa bude snažiť o riadenie svojej zahraničnej politiky 

samostatne. Ak chceme komplexne pochopiť možnosti SZBP musíme analyzovať 

aj problémy, ktoré môžu vzniknúť vo vnútri únie. Aj keď SZBP ich nerieši a riešiť 

ani nemôže, v súčasnosti výrazne ovplyvňujú životaschopnosť SZBP. Do značnej 

miery sa predpokladá, že záujmy členských krajín budú zhodné. No v kľúčových 

otázkach sa môžu v konečnom dôsledku líšiť, čo môže vyvolať problémy 

v prijímaní rozhodnutí na celoúnijnej úrovni. Tieto skutočnosti sú pomerne jasné 

už z pohľadu na súčasný stav SZBP. Tento stav je ale teda výrazne determinovaný 

vnútornými problémami únie. SZBP je kritizovaná aj z pohľadu neriešenia 

problémov vzniknutých v jednotlivých členských štátoch. Ako už bolo uvedené, 

SZBP nemôže a ani nemá riešiť problémy tohto typu. 

Pri analýze tejto problematiky musíme rozlišovať minimálne dve úrovne. Prvá 

úroveň ide až k základu štátu a teda k obyvateľstvu. Obyvateľstvo v konečnom 

dôsledku rozhoduje o správaní sa celku v ktorom je združené. Aj keď spoločenské 

a prírodné prostredie stoja v systéme vedľa seba ako partneri, v otázkach štátu 

ide o určitú časť spoločenského systému. Prírodné deje a teda prírodný systém 

v tomto prípade primárne ovplyvňuje svoju súčasť človeka. Ten si tieto vplyvy 

prenáša do svojho spoločenského systému a na základe podnetov z prírodného 

prostredia ďalej pôsobí v rôznych častiach spoločenského systému ako je 

napríklad aj štát. 17 Preto hovoríme len o obyvateľstve ako o faktore prvej úrovne. 

Prírodné javy sa transformujú na determinanty, ktorých dôsledky sa prejavujú 

v noosfére. 

V posledných rokoch dochádza v rámci členských štátov únie k výraznému 

nárastu nacionalizmu a v niektorých „starých“ členských krajinách k výraznému 

euroskepticizmu. V demokratických systémoch sa tento faktor prejavuje v čase 

volieb, keď obyvateľstvo môže buď vymeniť vládnucu elitu prostredníctvom volieb, 

16 

Jej neúspech znamená zachovanie súčasného stavu fungovania SZBP, pozn. autora. 

17 

Napríklad štát bohatý na ropu, ktorý má na jej ťažbe a exporte postavenú ekonomiku, včas nezareaguje, 

alebo na to nemá z rôznych dôvodov možnosť a vyčerpá svoje zásoby ropy...toto môže viesť k rozpadu 

ekonomiky, potom k následnej zmene preferencií obyvateľstva a k moci sa môže dostať nová elita ktorá 

zmení správanie sa štátu v systéme – prírodné faktory ovplyvňujú spoločenské, pozn. autora. 

108 



alebo sa vládne elity začnú prikláňať k väčšinovému názoru, aby si zabezpečili 

volebnú podporu a teda aj zotrvanie pri moci. Prvý prípad nastal v nedávnych 

voľbách v Rakúsku. Druhý prípad môžeme pozorovať napríklad na politických 

elitách Maďarska, prípadne ako nové vlny nacionalizmu v Belgicku. Faktor ako 

nárast nacionalizmu, je ale v skutočnosti už výsledkom dejov ktoré sa v systéme 

odohrali a ktoré vo svojej podstate zmenili kvalitu systému. Tieto faktory bývajú 

často na prvý pohľad nepodstatné, „bežné“, no v konečnom dôsledku sú základom 

pre výraznú zmenu v štruktúre. Ide o tzv. Butterfly efekt. Analyzovať dôvody nárastu 

volebných preferencií pravicových strán v Rakúsku a jednoznačne prehlásiť 

konečné vysvetlenie nie je možné. Môžeme len predpokladať, že komplex nami 

analyzovaných dejov bol pre daný pohyb v systéme rozhodujúci a teda sme 

schopní dostatočne sa priblížiť podstate problému. Pretože túto skutočnosť 

ovplyvnilo mnoho faktorov, ktoré nie sme schopní komplexne zanalyzovať môžu 

byť aj naše závery do určitej miery obmedzené - hovoríme o anomáliách, o ich 

hromadení a následnom vyústení v určitú spoločenskú realitu. Je preto veľmi 

ťažké analyzovať všetky faktory v reálnom čase, ktoré na vzniknutú situáciu 

vplývajú. Rovnaký model platí v každom systéme, či ide o jeden štát únie alebo 

o celosvetový globálny rozmer. Je preto dôležité pre uvedomenie si a pochopenie 

problémov SZBP skúmať aj rôzne anomálie na úrovni členov EU z hľadiska 

efektivity a funkčnosti jej vonkajšieho pôsobenia prostredníctvom SZBP. 

Jedným zo základných predpokladov fungovania SZBP je teda jednotné 

vystupovanie EU voči externému prostrediu. Táto podmienka ale nie je splnená. 

Tu sa dostávame k druhej úrovni vnútorných problémov EU, ktoré ovplyvňujú 

fungovanie a efektivitu SZBP. Ide o úroveň jednotlivých štátov ako samostatných 

aktérov na medzinárodnej úrovni. Príkladov na demonštráciu tohto tvrdenia 

je mnoho. Ako najmarkantnejší príklad sa dá uviesť prípad Kosova. Na jednej 

strane v Kosove pôsobí misia EU ako reprezentant celku. Na strane druhej nie 

všetky štáty únie Kosovo uznali. Ďalším príkladom by mohol byť napríklad postoj 

jednotlivých členských štátov EU voči strategickému partnerstvu únie s Ruskom. 

Príkladov je ale viac. Problémy tohto typu sa pravdepodobne ukážu ako jedny 

z rozhodujúcich faktorov pre budúce fungovanie Európskej únie ako takej. 

Ak chce únia a najmä jej malé členské štáty (ako aj Slovensko) v budúcnosti 

zohrávať podstatnú úlohu v novom geopolitickom rozložení síl, ktoré pomaly 

ale s určitosťou mení svoju štruktúru k multipolarite, musí v systéme vystupovať 

109

jednotne. Táto skutočnosť vyplýva ako nutnosť z procesov globalizácie svetového 

systému. Môžeme povedať, že viac alebo menej, je fenomén globalizácie prítomný 

v každom systémovom pohybe a faktore. Schopnosť (prípadne neschopnosť) 

EU ako systému vyrovnať sa (nevyrovnať sa) s entropiou v jej štruktúre, bude 

determinovať úroveň a mieru do akej bude tento celok schopný ovplyvňovať 

geopolitické pohyby vo svoj prospech. 

Ďalším fenoménom, ktorému musíme venovať v tejto súvislosti pozornosť 

je otázka migrácie. Tento fenomén pôsobí na EU obzvlášť dôležito, najmä 

v podmienkach starnutia obyvateľstva únie. Vo vzťahu k spôsobu migrácie do EU 

ju môžeme rozdeliť na legálnu a nelegálnu. Nelegálna migrácia je špecifická v tom 

zmysle, že ako fenomén pôsobí na EU z vonkajšieho prostredia, ale jej následky 

a dôsledky sa nevyhnutne prejavujú v stabilite vnútornej štruktúry. Migrácia ako 

vonkajší fenomén je ale aj objektom SZBP. SZBP pôsobí na migráciu napríklad 

vo forme nariadení a opatrení na ochranu vonkajšej hranice EU. Migrácia je teda 

špecifi cký prípad, keď v jednom momente je konfrontovaná so SZBP a vzápätí 

jej dôsledky ovplyvňujú správanie sa jednotlivých členských štátov únie 18 , čo má 

následne znovu vplyv na funkčnosť (do určitej miery aj formu) SZBP. S určitým 

odstupom môžeme povedať, že ide o systém spätnej väzby. Nelegálna migrácia 

bezprostredne súvisí aj s ďalšou hrozbou a to zvyšovaním kriminality. Kriminalita je 

tu chápaná ako celkové zhoršenie bezpečnostného stavu systému a jeho stability 

v dôsledku narastania moci jednotlivých organizovaných skupín ako aj nárastu 

„šedej ekonomiky“ a teda priameho ohrozenia zdrojov štátu. 

Keď predpokladáme, že SZBP je výrazom záujmov členských štátov 

zjednotených v EU, potom je dôležité pokúsiť sa analyzovať aj úroveň jednoty 

v záujmoch jednotlivých štátov EU. Ďalším dôležitým momentom, ktorý si treba 

pri analýze faktorov všímať, je historický vývoj a politická kultúra 19 v danom štáte. 

Zladenie zahranično-politických záujmov napríklad Nemecka a pobaltských štátov 

v otázke vzťahov únie s Ruskom je do značnej miery náročné, ale historicky 

pomerne ľahko zdôvodniteľné. Pokiaľ sa Nemecko v súčasnosti už riadi najmä 

energetickými potrebami, tak v pobaltských štátoch môžeme aj v súčasnosti 

pozorovať správanie ešte stále ovplyvnené udalosťami v dobe II. svetovej vojny 

18 

Napríklad nadmerný prílev nelegálnych migrantov a s tým spojené zhoršenie sociálnych istôt domáceho 

obyvateľstva, môže v domácom obyvateľstve vyvolať zvýšenie nacionalistických nálad... čo môže viesť 

napríklad k sprísneniu pravidiel pre migrantov, pozn. autora. 

19 

Bližšie pozri KULAŠIK. P.: Politológia, Efekt Copy, Hlohovec 2005, str. 206. 

110 



a Studenej vojny. 20 Štáty, ktoré sú na mape Európy už niekoľko storočí, majú 

v mnohých otázkach odlišné predstavy o fungovaní SZBP ako štáty pomerne 

mladé a svojou rozlohou a možnosťami malé. Môžeme teda konštatovať 

skutočnosť, že mnohé vnútorné faktory, aj keď sa môže zdať že nemajú priamy 

vplyv na pôsobenie EU do vonkajšieho prostredia zohrávajú v konečnom dôsledku 

významnú úlohu pri formovaní SZBP. 

Nejednotný postoj v otázkach zahraničných vecí a bezpečnostných 

hrozieb týkajúcich sa európskeho „klubu 27“, výrazne napomáha geopolitickým 

súperom EU. Zatiaľ čo USA z tejto situácie profi tuje najmä politicky, tak napríklad 

Rusko v súčasnosti najmä ekonomicky. USA je v tejto situácii ale v určitom 

dvojitom postavení. Z globálneho hľadiska, ako v súčasnosti ešte stále jedinej 

superveľmoci(), je pre USA neprijateľná silná Európa ako potenciálny 

geopolitický súper. Presnejšie povedané, pre Spojené štáty je neprijateľné aby 

únia dokázala svoje geopolitické ciele dosahovať samostatne bez participácie 

USA. Na druhej strane USA potrebuje silnú a stabilnú Európu najmä ekonomicky. 

Z iného pohľadu je z politického hľadiska jednotná Európa pre USA okrem iného 

dostatočným zabezpečením proti vplyvu Ruska. Z ekonomického hľadiska je teda 

Európa nenahraditeľným obchodným partnerom. Vojenský rozmer prepojenosti 

USA a EU je v súčasnosti úplne determinujúci ich vzájomný vzťah. Trvajúci už 

od II. svetovej vojny. Môžeme povedať, že EU je závislá na vojenskej participácii 

USA. Veľmi dôležitú úlohu zohráva NATO. V určitom prenesenom význame 

tvorí NATO akúsi „armádu EU“. Európske štáty v súčasnosti nie sú schopné 

samostatne zabezpečiť dlhodobé a efektívne použitie svojich armád bez logistickej 

podpory armády USA. Táto prepojenosť dáva USA obrovskú schopnosť riadiť 

a usmerňovať podľa svojich predstáv SZBP EU. 21 Teda v prípade že by chcela 

EU byť systémovo samostatný aktér musí jednoznačne nadobudnúť vlastnú 

silovú zložku schopnú hájiť záujmy EU vo všetkých situáciách. Iba vtedy môžeme 

hovoriť o samostatnej geopolitickej jednotke, schopnej samostatne pôsobiť na 

multipolárnej šachovnici. V prípade že sa tak nestane a sily NATO ostanú aj 

naďalej hlavnou vojenskou zložkou, ktorú bude EU využívať na svoje ciele, nikdy 

20 

Bližšie pozri: ŠVEC. L., MACURA. V., Štol. P.: Dějiny pobaltských zemí, Nakladatelství Lidové noviny, 

Praha 1996; a GADDIS. J., L.: Studená vojna, SLOVART, Bratislava 2005. 

21 

Bližšie o problematike EU + (poprípade contra) NATO pozri: www.eda.europa.eu alebo www.nato. 

int. 

111


sa nestane úplne nezávislou entitou 22 , čo môže viesť k obmedzeniu možností 

reakcie na pohyby vzniknuté premenami štruktúr napríklad v Číne alebo Indii 

a teda môže vyústiť do nesprávneho konania determinovaného daným stavom. 

Dôsledky nesprávnych rozhodnutí následne uvedú do pohybu systém, ktorý nie je 

v súlade s celkovým geopolitickým systémom. Následná zmena kvality systému 

je nevyhnutná. 23 

Skutočnosti, ktoré boli doteraz uvedené, môžeme označiť za určité 

determinanty istým spôsobom „narušujúce“ efektívnosť a funkčnosť SZBP do 

vonkajšieho globálneho systému. 24 No existuje ďalšia skupina faktorov, ktoré 

v tomto prípade pôsobia z globálnej štruktúry a sú v neustálej konfrontácii so 

„systémom SZBP“ ako jednej z jeho podštruktúr. Je nutné ale dodať, že toto 

rozdelenie je len obrazné a v reálnom fungovaní systému sa tieto štruktúry 

navzájom prelínajú, v niektorých momentoch splývajú a inde sa zase križujú. 

Napriek tomu, faktory tohto druhu majú oveľa zložitejšiu štruktúru a teda je 

aj ťažšie ich určitým spôsobom zadefi novať, tak aby sme ich čo najobjektívnejšie 

mohli konfrontovať s možnosťami súčasnej podoby SZBP EU v globálnom systéme 

aj mimo neho (v priestore kozmickom 25 ). Určitou skutočnosťou, ktorá je teoreticky 

predvídateľná ale prakticky ťažko na ňu reagovať, je už viackrát spomínaný 

prírodný systém. 26 Aj pri vysokej úrovni technickej a poznatkovej vyspelosti, je 

príroda stále fenomén, ktorý nie sme schopní efektívne dlhodobo kontrolovať. Ako 

22 

Aj keď hovoriť o úplnej nezávislosti v globalizovanem svete je prinajmenšom nerozumné, v tomto 

prípade sa myslí nezávislosť na kapacitách NATO a geopolitickej stratégii USA, pozn. autora. 

23 

K zmene kvality systému síce dochádza tak či tak pri každej reakcii, no pri obmedzených možnostiach sa 

môže stať že sa použijú nedostatočné, prípadne nesprávne nástroje reakcie čo môže viesť k systémovej 

nestabilite ako takej, pozn. autora. 

24 

I keď prepojenosť USA + EU je možné chápať kombinovane, to znamená aj ako faktor pôsobiaci 

z globálneho prostredia, pozn. autora. 

25 

Pri poukazovaní na pôsobenie kozmického priestoru na globálny systém našej planéty je nutné brať 

do úvahy dve skutočnosti. A síce ide o pôsobenie rôznych fyzikálnych javov odohrávajúcich sa v tomto 

priestore ktoré majú bezprostredný vplyv na našu planétu. Tieto sa ale primárne prejavujú v systéme 

prírodnom (v podstate aj fyzikálne javy sú prírodný fenomén, ale v tomto prípade sa kozmický priestor 

myslí ako samostatný systém, nie ako súčasť prírodného systému) a následne prostredníctvom 

spoločenského systému sa dostávajú do noosféry. Iný druh faktorov zase vznikol v noosfére, pôsobí 

v kozmickom priestore, ale následne noosféru spätne priamo ovplyvňuje (rôzne vojenské a špionážne 

zariadenia rozmiestnené v kozme) , pozn. autora. 

26 

Tento je ale jednou z dvoch najdôležitejších častí globálneho systému, preto mu treba prikladať veľký 

význam, pozn. autora. 

112


už bolo uvedené, do tejto kategórie môžeme zaradiť napríklad rôzne globálne 

prírodné pohyby a výkyvy z „normálu“. Keď sa teda držíme predchádzajúceho 

rozdelenia, zaraďujeme tieto faktory medzi také, ktoré síce v konečnom dôsledku 

môžu mať dopad na EU a teda aj jej SZBP, ale nie sú riešiteľné len na úrovni 

EU. Samozrejme tieto faktory sa môžu vyskytovať aj regionálnom meradle len na 

úrovni EU. No v tomto prípade platí rovnako vzorec prenosu pohybov v prírodnom 

systéme do spoločenského. Prírodné pohyby regionálneho (v tomto prípade 

vnútroúnijného) systému, sa ale riešia na úrovni vnútorných mechanizmov. Tu 

teda môžeme konštatovať, že de facto žiadna stratégia či už bezpečnostná alebo 

napríklad rozvojová, nemôžu daný problém úplne efektívne riešiť. Toto vyjadrenie 

ale neplatí o inej skupine prírodných faktorov. 27 Konkrétne je tu myslená otázka 

surovinového bohatstva a následne časť SZBP o energetickej bezpečnosti EU. 

EU si v súčasnosti plne uvedomuje svoju energetickú závislosť, najmä na Rusku. 

Keďže každý systém potrebuje na svoje fungovanie najmä energiu, pre EU je 

životne dôležité si túto energiu zabezpečiť. Ak platí, že žiadny systém nemôže 

fungovať bez energie, potom bude táto oblasť ďalším z determinujúcich faktorov 

určujúcich správanie sa systému. V prípade EU ide hlavne o projekt strategického 

partnerstva EU a Ruska. Paradoxné je, že zatiaľ čo EU v podstate len veľmi 

ťažko diverzifi kuje svoje zdroje energie, Rusko bude v tejto oblasti potrebovať 

úniu stále menej. 28 SZBP preto musí brať do úvahy dôležitosť zabezpečenia 

„životodarnej“ energie. SZBP viac alebo menej túto oblasť zahŕňuje. No dostávame 

sa opäť k základnému problému jednoty jednotlivých krajín v pohľade na riešenie 

vzniknutých situácií. Napríklad zatiaľ čo Veľká Británia a Francúzsko začínajú 

postupne s budovaním ďalších jadrových zariadení, na druhej strane barikády 

stojí najmä Rakúsko s tvrdou antijadrovou politikou. Pri problematike energetickej 

bezpečnosti môžeme konštatovať, že ako každý systém je aj táto jeho časť 

v neustálom dynamickom pohybe. Výrazným faktorom, pôsobiacim v tomto 

smere je vedecko-technický pokrok vo všetkých svojich aspektoch. 29 Vzťah medzi 

27 

Zámerne je použité slovíčko „inej“ a nie „druhej“ pretože rôznych skupín faktorov v tomto prípade 

môže byť viac, pozn. autora. 

28 

Súvisí to najmä s predpokladaným obrovským nárastom spotreby Číny a ďalším rozvojom najmä 

v Indii a Indonézii, pozn. autora. 

29 

Či už ide o vyvinutie nových energetických zdrojov, zefektívnenie používania súčasných energetických 

zdrojov, objavovanie nových nálezísk súčasných energetických surovín alebo iné formy napríklad export 

špičkových technológií výmenou za energetické suroviny a iné, pozn. autora. 

113

systémom, a spôsobom akým si tento systém zaisťuje príjem energie je teda 

v konečnom dôsledku rozhodujúci pre jeho existenciu. Preto je veľmi dôležité, 

aby sa SZBP výrazne angažovala v tejto oblasti, je to subštruktúra, od ktorej sa 

odvíjajú mnohé ostatné faktory bezpečnosti systému. Môžeme sem zaradiť hlavne 

operácie, ktoré sú spojené so zaistením energetických zdrojov. Sú to napríklad 

snahy o udržanie mieru a stability v oblastiach odkiaľ čerpá EU suroviny. Rovnako 

humanitárna pomoc pre tieto oblasti, zabezpečovanie ľudských práv a slobôd, 

podpora demokracie. Všetky tieto nástroje v konečnom dôsledku môžeme 

vzťahovať k cieľu potreby prežitia systému vzhľadom na jeho životaschopnosť. 

Ako druhá subštruktúra sa v tomto ponímaní javí zachovanie harmónie 

a stability systému. Do tejto kategórie spadajú všetky aktivity v rámci SZBP 

orientované určitým spôsobom na tlmenie rozkolísaní globálnej geopolitickej 

štruktúry, ktoré by mohli priamo ovplyvniť stabilitu EU. V podstate existujú dve 

alternatívy, ak si chce určitá entita zabezpečiť vlastnú identitu aj do budúcnosti. 

Musí sa začať na určitej úrovni integrácie brániť ďalším tlakom, ktoré ohrozujú jej 

existenciu v procese ďalšej integrácie do ešte väčšieho systému 30 , alebo sa musí 

brániť voči pohybom, ktoré naopak usilujú o jej dezintegráciu, narušenie vnútornej 

stability a následný zánik. Všeobecne ide teda o súhrn činností či už obranného 

alebo bezpečnostného charakteru. V podstate asi najširšie pole manévrovateľnosti 

v tomto prípade poskytujú EU formulácie v rámci SZBP a jej podsystémov 31 , o boji 

proti terorizmu a udržovanie a podpora demokratických princípov, poprípade 

zabezpečovanie stability vo svete. V tomto ohľade je skôr dôležité opäť to, ako 

efektívne sa podarí tieto princípy napĺňať a akými prostriedkami. 

V poslednej dobe sme svedkami veľkých pohybov najmä v svetovom 

ekonomickom systéme. Globálna ekonomika sa dostala do výrazného stavu 

nerovnováhy, čo samozrejme naplno zasiahlo aj EU. S týmito skutočnosťami nám 

vyvstáva ďalší fenomén, nevyhnutný pre bezpečnosť a to ekonomická bezpečnosť. 

Táto problematika sa v SZBP priamo nenachádza. Ekonomická stabilita ako základ 

stability súčasných geopolitických jednotiek je však veľmi dôležitá pre úspešné 

zasahovanie do iných dôležitých oblastí bezpečnosti. 32 Ekonomika je veľmi 

30 

Paradoxné ostáva že práve EU ako formujúca sa entita zápasí so snahou národných štátov o udržanie 

si svojej vlastnej existencie, pozn. autora. 

31 

Rozumej napríklad Bezpečnostnú stratégiu, pozn. autora. 

32 

Opäť všetko so všetkým súvisí... napríklad slabá ekonomika nedovolí štátu angažovať sa v krízových 

oblastiach, pretože toto angažovanie si vyžaduje značné fi nančné náklady, pozn. autora. 

114 



dôležitá aj v procese premeny štruktúr geopolitického usporiadania. Štát v pozícii 

hegemóna musí, ak si toto postavenie chce udržať, vynakladať obrovské náklady 

spojené s touto funkciou. Keď ale dokáže so systému čerpať dostatok energie 

a teda zdroje pre svoju ekonomiku ostáva toto postavenie pevné. Keď ale nastane 

situácia, že ho udržanie pozície viac stojí ako z neho profituje, dochádza k ústupu 

hegemóna z tejto pozície. V súčasnosti sú týmto hegemónom USA. Ekonomika 

EU ale aj globálna, je vo veľkej miere závislá od pohybov v ekonomickej štruktúre 

USA. Vo svete globalizovanej ekonomiky je veľmi relatívne hovoriť o ekonomickej 

bezpečnosti. V tejto situácii, za predpokladu, že si chceme udržať ekonomickú 

bezpečnosť v rámci SZBP by sme túto museli pretransformovať na určitú statickú 

štruktúru. To znamená vytýčenie si určitého cieľa do budúcnosti a snahy ho naplniť. 

Tento postup môže priniesť veľké riziká, v podobe neschopnosti tejto štruktúry 

postupom času efektívne reagovať, no nevytvorenie si takejto štruktúry môže viesť 

až k veľkej systémovej nerovnováhe, ktorá by mohla rovnako spôsobiť výrazné 

problémy. Východiskom v tejto situácii by mohlo byť vytvorenie určitej zmiešanej 

štruktúry. Na jednej strane s určenými cieľmi do budúcnosti (ale pomerne jasne 

formulovanými), na druhej strane s nástrojmi, ktoré by boli dostatočne elastické aby 

sa mohli efektívne a podľa potreby transformovať. Uvedomovanie si globálnych 

pohybov a následnej zmeny mocenských štruktúr, vyvoláva potrebu a v podstate 

sa prejavuje aj ako vlastnosť daného podsystému reagovať na podnety, ktoré 

z tohto prostredia prichádzajú. Kým v súčasnosti môžeme hovoriť o globalizácii ako 

o celoplanetárnej unifi kácii, využívaním vesmíru dôjde paradoxne k diverzifikácii. 

Pretože z globálneho sa stane „časť“. Globálnym sa v tom momente stane tá 

oblasť, ktorú bude človek poznať a hlavne efektívne využívať. Globálnym sa 

teda stane ten priestor kde bude človek reálne pôsobiť svojou činnosťou, teda 

nie iba naša planéta. 

Keď teda vychádzame z predpokladu že v súčasnosti má systém (abstraktný, 

totálny) tendenciu prerastať náš globálny systém, je nutné pozrieť sa aj na 

oprávnenosť takých systémových podštruktúr ako je SZBP. Znova treba pripomenúť, 

že SZBP je v podstate medzivládna inštitúcia. Prísne vzaté je to len určitá 

inštitucionálna štruktúra, ktorá by mala zabezpečiť pôsobenie EU navonok ako 

jedného celku. Do určitej miery sa SZBP „personifikuje“ v európskej bezpečnostnej 

stratégii „Bezpečnejšia Európa v lepšom svete“ prijatej 12. decembra 2003 ale 

aj v iných dokumentoch napríklad „Doktríne ľudskej bezpečnosti pre Európu“ 

115

vypracovanej v roku 2004. Aj z týchto dokumentov môžeme usudzovať akú formu 

a smer bude SZBP naberať, prípadne ako asi pôsobí voči ostatným aktérom 

a javom v systéme. V niektorých bodoch je politika SZBP obranná a v niektorých 

bezpečnostná. V súčasnosti sa tieto dva pojmy používajú často ako synonymické 

pojmy, čo nie je správne. Napríklad, ak NATO bolo od svojho vzniku považované 

za organizáciu kolektívnej obrany, po Washingtonskom summite a prijatí Novej 

strategickej koncepcie sa z neho stala organizácia kolektívnej bezpečnosti. Na 

odlíšenie kolektívnej obrany a kolektívnej bezpečnosti nám môže poslúžiť aj 

skutočnosť, že v prípade obrany máme jasného nepriateľa, prípadne sa ním stáva 

aktér, ktorý predtým ako nepriateľ nevystupoval. Pri obrane vieme, pred kým sa 

bránime. V prípade bezpečnosti sa bránime pred všetkým. Bezpečnosť je pojem 

globálny. Bezpečnosť môžeme chápať aj ako prevenciu pred hrozbami. Pri obrane 

riešime už vzniknutý problém, pri bezpečnosti pôsobíme preventívne a snažíme 

sa problému zabrániť už pred jeho vznikom, alebo tak aby sa nepreniesol do 

blízkosti ktorá by mohla daný štát priamo ohroziť. Bezpečnosť je pojem širší 

najmä obsahom činností, ktoré sú pre jej udržanie vykonávané. O všeobecnom 

prechode od nutnosti obrany k nutnosti bezpečnosti hovoríme od doby keď medzi 

geopolitickými aktérmi pominuli hlavné ideologické protiklady. 33 

SZBP predstavuje kombináciu bezpečnostných a obranných prvkov. V 

niektorých prípadoch môžeme hovoriť o prvkoch bezpečnostnej stratégie, keď 

SZBP uplatňuje prevenciu vzniku bezpečnostných rizík napríklad hospodárskou 

kooperáciou, humanitárnou podporou, rôznymi aktivitami na zabezpečenie 

stability, cestou nevojenských akcií. 34 Boj proti terorizmu je špecifický fenomén, 

môže mať aj obranný charakter s využitím tajných služieb ako aj nasadenia 

armády. Rôzne inštitucionálne zmeny pripravované v Lisabonskej zmluve ako 

aj záväzok vytvoriť vlastné vojenské kapacity, ktoré by dokázali efektívne plniť 

bezpečnostné potreby EU, môžu reálne prispieť k transformácii SZBP na reálne 

použiteľnú bezpečnostnú politiku. Pod pojmom „bezpečnostná“ je myslené 

aj spoločné spravovanie zahraničných záležitostí v diplomatických otázkach. 

Čo v súčasnosti celkom nezodpovedá možnostiam EU, ale naznačuje kam 

33 

Rozpad ZSSR a pád bipolarity, pozn. autora. 

34 

Tu ale nastáva problém ak by sa SZBP pretransformovala (ako sa predpokladá) na úplnú bezpečnostnú 

politiku je len ťažko si predstaviť ako by štáty EU mohli existovať aj v rámci bezpečnostnej a ideologickej 

štruktúry NATO, bez vážnejších stretov záujmov EU a USA, tieto bezpečnostné politiky môžu existovať 

spoločne len v prípade že jedna bude nadradená druhej, pozn. autora. 

116 



asi by mala táto politika smerovať. Pojem bezpečnostná politika je v podstate 

akákoľvek aktivita v rámci geopolitického systému. Obzvlášť „magické“ sú preto 

formulácie o šírení a posilňovaní demokratických princípov a spoločných hodnôt. 

V našom geopolitickom priestore sú tieto formulácie pomerne jasné. 35 No v iných 

geopolitických jednotkách môžu mať výrazne iný charakter. 

V budúcnosti bude teda pre EU veľmi ťažké a komplikované zásady zahrnuté 

v SZBP efektívne napĺňať. Samozrejme pri reálnom pohľade na geopolitickú 

situáciu v súčasnosti a možnosti EU môžeme tieto ciele zahrnúť skôr pod pojem 

obranné ako pod pojem bezpečnostné. Musíme ale pripustiť, že na celounijnej 

úrovni nechýba nadšenie a snaha zabezpečiť zlepšenie danej situácie. Treba však 

dodať, že táto snaha je podkopávaná už princípom fungovania a štruktúrou EU 

a hlavne neefektívnou kooperáciou jednotlivých členských krajín EU. 

SZBP sa napriek kritike a výhradám v súčasnosti javí ako faktor, ktorý by 

do budúcnosti mohol zabezpečiť významnú pozíciu pre EU. Je preto potrebné 

nevnímať túto oblasť EU len ako určitú politiku, ktorá má pôsobiť preventívne 

svojou „soft power“. Je nutné, aby sa v budúcnosti rozšírili jej kompetencie a začala 

reálne pôsobiť ako určitý druh spoločného vonkajšieho prejavu. 

Nesmieme však zabúdať na to, že SZBP patrí podľa Amsterdamskej zmluvy 

do oblasti medzivládnej a nie nadnárodnej spolupráce. Znamená to, že hlavnú 

zodpovednosť za jej uskutočňovanie naďalej nesú členské štáty EÚ. Amsterdamská 

zmluva zachováva jednomyseľné rozhodovanie v oblasti strategických cieľov. 

Zavádza však aj zásadu konštruktívneho zdržiavania sa hlasovania. Členský štát 

sa môže zdržať hlasovania a tým aj účasti na určitej aktivite SZBP, ale nezablokuje 

tým rozhodnutie iných krajín. Tento charakter SZBP je fl exibilný, ale zároveň 

vytvára priestor pre diferenciáciu názorov a rozhodnutí. 

EU aj napriek nedostatkom a neefektivite SZBP dokáže zasahovať v rôznych 

krízových oblastiach, poskytovať humanitárnu pomoc a tiež plniť rôzne iné funkcie 

na ochranu vlastnej, ale aj svetovej bezpečnosti. Do budúcnosti bude však 

najdôležitejším cieľom pre EU a jej SZBP vyrovnanie sa s vnútornou entropiou. 

Kým sa nepodarí odstrániť tento paradox a zjednotiť vystupovanie všetkých 

členských krajín EU navonok, EU ako entita nedokáže dlhodobo prežiť realitu 

multipolárneho usporiadania sveta. 

35 

Aj keď nie úplne všade rovnako, pozn. autora. 

117


Literatúra: 

DIETMAR. H., JETZLSPERGER. CH.: Die Europäische Union, C.H.BECK, 

München 2008 

GADDIS. J., L.: Studená vojna, SLOVART, Bratislava 2005 

HRIVÍK, P.: Strategické štúdie Európskej únie II., Právnická fakulta UMB v Banskej 

Bystrici, Banská 

Bystrica 2005 

IVANIČKA, K.: Základy synergetiky Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, 

Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Banská Bystrica 2001 

KREJČÍ, O.: Mezinárodní politika, EKOPRESS, Praha 2007 

KLUČKA, J., MAZÁK J. a kolektív: Základy európskeho práva, IURA EDITION, 


KULAŠIK, P.: Politológia, Efekt Copy, Hlohovec 2005, str. 206 

KULAŠIK, P.: Politické teórie: od antiky do konca 20. storočia, Univerzita Mateja 

Bela v Banskej Bystrici, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, 

Banská Bystrica 2006 

LASICOVÁ, J.: Bezpečnosť. Bezpečnostná agenda súčasnosti, Univerzita Mateja 

Bela v Banskej Bystrici, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, 

Banská Bystrica 2006 

NOVÁČKOVÁ, D., FUTEJ, D., GEISTLINGER, M., KUNOVÁ, V., CRESSATI, C., 

ZÁHORÁKOVÁ, R., KOMORNÍK, P.: Európska integrácia. Od Ríma cez Mastricht 

po Amsterdam, EUROUNION, Bratislava 2000 

REGELSBERGER, E.: Die Gemeinsame Auβen- und Sicherheitspolitik der EU 

(GASP), Nomos, Baden-Baden 2004 

ŠVEC. L., MACURA. V., ŠTOL. P.: Dějiny pobaltských zemí, Nakladatelství Lidové 

noviny, Praha 1996 

VOLNER, Š.: Základy geopolitiky, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, 

Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Banská Bystrica 2003 

KLAVEC, J.: Medzinárodné riziká a problémy stability. In.: Bezpečnostné fórum 

´08. Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB 2008 

MARTINKO, J.: Možné odpovede na vojenské bezpečnostné hrozby a riziká 21. 

storočia. In.: Bezpečnostné fórum ´08. Fakulta politických vied a medzinárodných 

vzťahov UMB 2008 

118


VOLNER, Š.: Niektoré metodologické problémy skúmania bezpečnosti. In.: 

Bezpečnostné fórum ´08. Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov 

UMB 2008 

Európska bezpečnostná stratégia „Bezpečnejšia Európa v lepšom svete“ 

www.europa.eu 

www.euractiv.com 

www.euractiv.de 

www.eda.europa.eu 

www.projectares.sk 

www.nato.int 

119

K NIEKTORÝM CHARAKTERISTICKÝM RYSOM SÚČASNÝCH 

MIGRAČNÝCH PROCESOV V EURÓPE 1 

JÁN LIĎÁK * 


Úvod 

V súčasnosti naďalej pretrváva trend, že najčastejšie migrujú chudobní 

a nevzdelaní, čím vznikajú v krajinách Európskej únie takmer neriešiteľné problémy. 

Migračný pohyb je však jednosmerný a prebiehajúci v smere z chudobného Juhu 

na bohatý Západ. S. Huntington hovorí o možnej globálnej migračnej kríze. 2 Medzi 

vedcami, politikmi a ekonómami sa vyslovuje obava z možného nového sťahovania 

národov a z toho plynúcich obrovských politických, sociálnych a ekonomických 

zmien na mape súčasného sveta. Tieto zmeny svojou dynamikou formujú už 

dlhšiu dobu veľmi zložitý komplex problémov, ktoré sa v súčasnej dobe stávajú 

z hľadiska naliehavosti riešenia prioritami pre jednotlivých aktérov svetového 

politického systému. Vo svojich dôsledkoch môžeme hovoriť o hrozbe pre stabilitu 

a bezpečnosť celého svetového politického systému a o veľmi vážnom probléme 

najmä pre Európu, presnejšie pre Európsku úniu. Dnes sa v Európskej únii s plnou 

vážnosťou hovorí o medzinárodnej migrácii ako o politickom a bezpečnostnom 

riziku. Medzinárodná migrácia sa stáva civilizačnou výzvou 21. storočia. 

Pojem – problém – možno vnímať dvojakým spôsobom. Ako ťažkosti, výzvy, 

hrozby, ktorým sa nie je možné vyhnúť. Ide o vnímanie negatívne, až deštruktívne. 

Zároveň ho možno vnímať pozitívne, teda konštruktívne, v znamení cieľa, úlohy, 

respektíve niečoho čo je potrebné vyriešiť. 

Pojem hrozba J. Eichler výstižne vysvetľuje ako prejav, gesto, opatrenie 

alebo čin, ktorý odráža schopnosť alebo dokonca zámer niekomu spôsobiť škody. 

Hrozba je znamením, alebo predzvesťou takéhoto pôsobenia, ktoré na strane 

ohrozeného vyvoláva obavy. Každá hrozba môže spôsobiť menšie, väčšie alebo 

* 

Doc. PhDr. Ján Liďák, CSc. pôsobí ako docent na Academia rerum civilium – Vysokej škole 

politických a společenských věd v Kolíne v Českej republike, e-mail: lidak@vspsv.cz . 

1 

Štúdia bola spracovaná v rámci riešenia projektu VEGA 1/0408/08 – Medzinárodná migrácia 

v európskom kontexte. 

2 

HUNTINGTON, S.: Střet civilizací. Rybka Publishers, Praha 2001, s. 234. 

120


dokonca nenahraditeľné škody a tým vyvoláva strach ohrozeného. Hrozbu by sme 

mali vnímať ako jav objektívneho charakteru, ktorý pôsobí nezávisle na záujmoch 

ohrozeného a ten svojimi opatreniami a svojim chovaním môže hrozbu zmierniť, 

alebo dokonca eliminovať. Rovnako ju môže ďalej posilniť alebo aj nechtiac 

vyvolať. 3 Takýmto spôsobom je potrebné vnímať aj medzinárodnú migráciu v jej 

celistvosti a komplexnosti, pretože v dnešnom svete sa migrácia stáva javom 

globálnym. 

Pozitíva a negatíva súčasných migračných procesov 

Podľa štatistík OSN sa mimo hraníc svojej krajiny v súčasnosti nachádza 

okolo 175 miliónov ľudí, čo činí niečo viac ako 3 % obyvateľov sveta. Najnovšie 

údaje OSN a Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) odhadovali počet 

migrantov vo svete na začiatku roka 2005 na 185 až 192 miliónov. 4 

S. Huntington uvádza, že v roku 1990 žilo v Európe 15,5 milióna 

prisťahovalcov prvej generácie a v najväčších európskych krajinách tvorili 

prisťahovalci 7 až 8 % celkovej populácie. 5 Štatistiky udávajú, že na začiatku 

21. storočia sa na teritóriu Európy nachádzalo 56,1 milióna migrantov všetkých 

kategórii, čo tvorilo 7,7 % populácie kontinentu. 6 Pre porovnanie – v Severnej 

Amerike sa nachádza 41 miliónov a v Ázii 50 miliónov migrantov. Tento počet ale 

nepostihuje obrovské množstvo nelegálnych migrantov. 

O tom, že sa jedná o problém, svedčí aj to, že ak porovnáme ekonomický 

rozmach, sociálne faktory a s tým spojenú vlnu migrácie na prelome 19. a 20. 

storočia, zistíme, že súčasnú vlnu globalizácie sprevádza tendencia, najmä zo 

strany vysoko rozvinutých krajín, teda krajín svetového centra, ohraničovať, 

respektíve brániť a stavať do cesty prekážky v slobodnej migrácii obyvateľstva, 

predovšetkým z krajín dosahujúcich nízky hospodársky rozvoj, teda z krajín 

svetovej periférie. Dôkazom môže byť fakt, že zatiaľ čo v 70. rokoch 20. storočia 

politiku obmedzovania medzinárodných migračných tokov využívali a uplatňovali 

3 

EICHLER, J.: Mezinárodní bezpečnost na počátku 21. století. Ministerstvo Obrany ČR – AVIS, Praha 

2006, s. 21. 

4 

IOM: World Migration 2003: Managing Migration – Challenges and Response for People on the Move. 

Medzinárodná organizácia pre migráciu. Genève 2003. 

5 


6 

DIVINSKÝ, B.: Zahraničná migrácia v Slovenskej republike – stav, trendy, spoločenské súvislosti. 

Bratislava 2005, s. 40. 

121


vlády len asi 7 % krajín, v súčasnosti tento nástroj používa až 40 % štátov 

sveta. 7 

Vo všeobecnosti sú verejná mienka, občania i politické elity na európskom 

kontinente antiimigračne naladené. Táto všeobecná averzia vysoko rozvinutých 

krajín voči migrantom vychádza z celého komplexu obáv, ktoré súvisia napríklad 

s problematikou nezamestnanosti, s obsadzovaním pracovných miest a tiež 

s úrovňou mzdových taríf. Veľmi pertraktovanou je otázka bezpečnosti, kde sa 

operuje tvrdeniami, že imigranti sú zdrojom vysokej miery kriminality a zločinnosti. 

Nasledujú obavy zo straty národnej identity, kde pri nízkej prirodzenej natalite 

pôvodného obyvateľstva krajiny, prírastok migrantov môže veľmi rýchlo zmeniť 

etnickú štruktúru európskych krajín. Ďalším problémom sú výdavky spojené so 

sociálnym zabezpečením migrantov. Existujú aj problémy spojené s pomerne 

silným poklesom cien realít, t.j. ceny domov a pozemkov v oblastiach, kde sa 

sústreďujú migranti, obvykle rýchlo klesajú, čo zároveň vedie k zoskupovaniu 

odlišných etnických menšín do určitých problémových častí západoeurópskych 

miest so všetkými negatívami, ktoré z toho plynú. Ak to všetko zhrnieme, 

obyvatelia európskych krajín majú obavy z toho, že dnes do ich krajín podnikajú 

inváziu nie armády a tanky, ale migranti hovoriaci cudzími jazykmi, uctievajúci 

iné náboženstvá, patriaci k iným odlišným kultúram, ktorí im vezmú prácu, budú 

okupovať ich krajinu, žiť z ich systému sociálneho zabezpečenia a ohrozovať 

ich hodnoty a spôsob života. 8 Migrácia a problémy multietnických spoločností sú 

teda v súčasnosti javom, ktorý podstatne ovplyvňuje politické dianie v európskych 

krajinách. 

Dnes prebieha veľmi veľa výskumov, ktoré sa zaoberajú dopadmi migrácie 

na ekonomiku a ekonomický rozvoj prijímajúcich krajín. Vo všeobecnosti platí, 

že medzinárodná migrácia a teda pohyb pracovnej sily na jednej strane zvyšuje 

ekonomickú efektívnosť na celom svete, ale zároveň na druhej strane prináša 

so sebou určité náklady, ktoré môžu byť značné, ak sú imigranti nekvalifikovaní 

a ekonomika prijímajúcej krajiny sa nachádza v stave stagnácie. Preto pohyb 

pracovnej sily zostáva aj naďalej chránenou sférou národného štátu. 

Výsledky však ukazujú, že imigrácia nemá podstatný vplyv na zamestnanosť 

a výšku miezd. Predovšetkým preto, že imigranti pracujú v oblastiach s nízkym 

7 

International Migration. Sopemi 2002, s. 52. 

8 


122


sociálnym statusom a s nízkymi mzdami, v pracovných zaradeniach, o ktoré 

domáca populácia nemá záujem. Alebo sa zamestnajú v oblastiach deficitných, 

vyžadujúcich vysokú kvalifi káciu, kde náklady na vzdelanie sú vysoké a doba 

pre získanie kvalifi kácie je dlhá. V prípade vysokokvalifi kovaných migrantov 

(brain–gain) kde štátu odpadávajú náklady na vzdelanie, prínos je jednoznačne 

pozitívny. Týmto migranti vlastne kompenzujú nižšiu geografickú a funkčnú mobilitu 

domácej pracovnej sily. Avšak tým, že domáca pracovná sila odmieta vykonávať 

horšie platenú prácu a túto prácu dnes vykonávajú zahraniční migranti, vytvára 

sa v tomto smere negatívna situácia, kedy môže byť do istej miery domáca 

ekonomika krátko alebo dlhodobo závislá na zahraničnej pracovnej sile. 

Imigranti, to nie je iba ponuka pracovnej sily, ale aj zvyšujúci sa dopyt po 

tovaroch spojených s potrebami migrantov, predovšetkým potraviny, ubytovanie, 

služby, čo má vplyv na produkciu a rozširovanie domáceho trhu. Okrem toho 

treba zobrať do úvahy, i keď je to ťažko kvantifi kovateľné, aj také činitele, ako je 

podnikavosť a inovatívnosť imigrantov a s tým spojené prínosy pre ekonomický 

rozvoj prijímajúcich krajín. 

Ambivalentnosť postojov širokej verejnosti európskych krajín voči imigrantom 

vyplýva aj z toho, že prínosy a negatíva z migrácie sú vo vnútri jednotlivých krajín 

rôznorodé. Z tohto fenoménu profi tujú predovšetkým lepšie situované vrstvy 

spoločnosti, zamestnávatelia a bohatí. Títo majú k dispozícii lacnú pracovnú 

silu v mnohých odvetviach služieb, ktorých sú konzumentmi – upratovanie, 

záhradníctvo, starostlivosť o deti, hotelierstvo, reštauračné služby a iné. Naopak 

tými, ktorí v tejto oblasti predovšetkým strácajú, prehrávajú a ich status sa 

stáva stále problematickejším sú domáce najnižšie sociálne a nekvalifikované 

vrstvy. Štatistiky hovoria, že v Európe konkurencia zo strany migrantov spôsobila 

v priemere pokles miezd v tejto kategórii asi o 3 %. Zároveň ale, v závislosti od 

konkrétneho regiónu, imigranti sú príčinou nárastu príjmov aj tejto kategórie, 

prostredníctvom nárastu dopytu na lokálnom trhu, najmä dopytu po ubytovacích 

kapacitách a potravinách, čo môže kreovať dodatočné pracovné miesta. Treba 

vidieť aj to, že náklady spojené s poskytovaním sociálnych služieb a dávok 

v oblastiach s veľkým počtom prisťahovalcov zaťažujú lokálne rozpočty 

a spôsobujú nemalé problémy. Naopak, dane platené imigrantmi smerujú do 

štátneho rozpočtu príslušnej krajiny. I keď časť zarobených peňazí posielajú 

imigranti do krajiny svojho pôvodu, väčšia časť zarobených peňazí zostáva na trhu 

123


prijímajúcej krajiny. 9 B. Divinský upozorňuje, že ak je citeľná časť zahraničných 

migrantov ekonomicky neaktívna – utečenci, nezamestnaní migranti, rodinní 

príslušníci a iné skupiny – fi škálne dopady na domácu ekonomiku môžu byť 

signifi kantné. 10 

Imigrácia je jednou z hlavných a zároveň kontroverzných príčin narastajúcej 

generačnej nerovnováhy v rozvinutých európskych krajinách. Keďže migrujú 

predovšetkým osoby v produktívnom a reprodukčnom veku, zväčšuje sa podiel 

mladých, rastie populácia. Vo všeobecnosti populácia Európy starne, počet osôb 

a prirodzená natalita európskeho obyvateľstva klesá, nároky na dôchodkové 

systémy rastú. Uvádza sa, že na elimináciu tohto negatívneho javu by bol potrebný 

pravidelný príliv enormného počtu imigrantov. 11 Napríklad Nemecko, aby udržalo 

v rovnováhe počet pracujúcich a počet dôchodcov, by do roku 2050 potrebovalo 

ročne prijať 500 tisíc imigrantov, Francúzsko 110 tisíc a Európska únia ako celok 

1,6 milióna. 12 Všeobecne v celej Európe existuje názor, že správne nastavený 

9 

SULMICKA, M.: Trendy we wspóƚczesnych migracjach międzynarodowych. In: Studia i prace. Zeszyt 

naukowy 6. Warszawa 2004, s. 94-95. 

10 



11 

V deväťdesiatych rokoch poklesol počet produktívneho obyvateľstva v Európskej únii o 700 tisíc osôb. 

Podľa odhadu expertov sa situácia v prirodzenom prírastku obyvateľstva v celej Európe v najbližšom 

období bude zhoršovať. V Európskej únii začne počet pracujúcich osôb v nasledujúcich desiatich rokoch 

klesať a v roku 2025 sa zníži o 2 milióny v porovnaní s rokom 1995, kedy v štátoch únie pracovalo 225 

miliónov osôb. Neustále bude narastať počet dôchodcov. V roku 2001 sa počet obyvateľov Európskej 

únie zvýšil o 1,46 milióna, vyše 70 % tohto prírastku tvorili imigranti. To znamená, že už dnes je 

prisťahovalcov dvakrát viac, než je prirodzený prírastok obyvateľstva. V tejto súvislosti je potrebné 

poznamenať, že v Európskej únii môže okolo roku 2010 dôjsť k takému dopytu po kvalifikovaných 

pracovných silách zo zahraničia, že ani zdroje nových štátov nebudú schopné ich uspokojiť. Tým 

viac, že už dnes majú všetky, okrem Cypru, ešte nižší prirodzený prírastok obyvateľstva, ako je stále 

klesajúci priemer v západnej Európe. Migračný potenciál z nových štátov by mal v priebehu 15 rokov 

dosiahnuť 3,9 milióna záujemcov o prácu. Ročne by sa z nových štátov Európskej únie malo na západ 

vysťahovať minimálne 220 tisíc a maximálne 335 tisíc osôb. Pre stámiliónový pracovný trh je tento proces 

zvládnuteľný. Štatistiky udávajú, že medzi rokmi 1990 – 2015 by na zabezpečenie 1 %-ného rastu 

pracovného potenciálu v západnej Európe je potrebný prílev 12 miliónov pracovníkov zo zahraničia. To 

by spôsobilo obrovský migračný pohyb – ide o dvojnásobok imigrácie do krajín západnej Európy medzi 

rokmi 1960–1989 (odhad v tomto období činil 6,9 milióna), In: LIPKOVÁ, Ľ ., PORUBSKY, J.: Migračná 

politika Európskej únie a kandidátske štáty na členstvo v EÚ. In: Medzinárodné vzťahy 2002. Aktuálne 

problémy medzinárodných vzťahov. Bratislava 2003, s. 168-171. 

12 

DRUCKER, P.: The next society. In: The Economist, 3. November 2001. 

124


a orientovaný rámec imigračnej politiky môže pomôcť vyriešiť, alebo aspoň 

zmierniť problémy spojené so starnutím obyvateľstva. 

Na druhej strane sa v prijímajúcich krajinách môže týmto trendom 

výrazne zmeniť aj rasová, etnická a náboženská štruktúra obyvateľstva. To 

má obrovský vplyv na kultúru a inštitúcie príslušnej krajiny. Musí sa vybudovať 

celá štruktúra nových inštitúcii pre prácu s migrantmi a nezanedbateľné sú 

kultúrne vplyvy. Na jednej strane dochádza k obohacovaniu kultúrnej a sociálnej 

diverzity, k vzájomnému pozitívnemu ovplyvňovaniu odlišných kultúr z pohľadu 

multikulturality západoeurópskych spoločností, na druhej strane sa objavuje 

v spoločnosti veľké množstvo problémov a konfl iktov spojených s akceptáciou 

odlišných kultúr a prisťahovalcov domácim autochtónnym obyvateľstvom. 

Ak zoberieme do úvahy problémy politické, tak imigrácia má v každom 

prípade veľmi silné dopady na prijímajúcu spoločnosť. Objavujú sa sociálne 

konflikty, zvýšená kriminalita, xenofóbia, nové prejavy rasizmu, segregácia, prejavy 

nacionalizmu a násilia voči skupinám prisťahovalcov. Aká vysoko citlivá téma 

je migrácia, dokazujú aj výsledky volieb v takmer všetkých krajinách Európskej 

únie, v ktorých rastúcu popularitu získavajú politické osobnosti a politické strany, 

ktoré sú antiimigračne naladené. V Rakúsku, Francúzsku, Dánsku, Švajčiarsku aj 

v Holandsku v posledných rokoch čoraz väčšiu podporu voličov získavajú strany 

vystupujúce proti migrantom. Výskumy v Nemecku vykazujú, že dvaja z troch 

obyvateľov sú proti zvyšovaniu imigrantov v krajine. Migračné problémy môžu 

viesť až k politickej nestabilite so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú. 

Preto je potrebné a legitímne formulovať aktívnu imigračnú politiku zo strany 

európskych krajín. 

Iný pohľad na migráciu pociťujú krajiny, ktoré exportujú pracovnú silu teda 

emigračné krajiny. Predovšetkým emigráciou svojho obyvateľstva znižujú tlak 

na domácom trhu práce, najmä ak je miera nezamestnanosti na ňom príliš 

vysoká. Z ekonomického hľadiska získavajú na peňažných transferoch, t.j. prílev 

príjmov z časti zárobkov, ktoré emigranti posielajú do materských krajín, tzv. 

remitencie. Tieto znamenajú v mnohých prípadoch podstatný podiel v príjmových 

položkách chudobných krajín svetovej periférie a podstatným spôsobom sa 

podieľajú na ekonomickom rozvoji krajiny pôvodu. Remitencie tvoria veľkú časť 

valutového príjmu na krytie dovozov, t.j. pokrytie obchodných deficitov. Zároveň 

ale prispievajú k rozširovaniu defi citov obchodných bilancii alebo aspoň k ich 

125


udržiavaniu, postupne stúpajúcim dopytom rodín, ktoré remitencie dostávajú. 13 

Napríklad v Latinskej Amerike sú remitencie emigrantov odhadované na viac ako 

15 miliárd USD ročne, v celosvetovom meradle v roku 2003 boli odhadované na 

viac než 115 miliárd USD. 14 Remitencie poslané v roku 2000 emigrantmi domov 

do Jordánska, Salvádoru, Albánska, Haiti, Libanonu, Maroka, Jamajky, Eritrey, 

Lesotha, Nikaraguy, Jemenu, Bosny a Hercegoviny sa podieľali na tvorbe HDP 

materských krajín viac ako 10 %-ami. 15 

Problémom pre krajiny exportujúce pracovnú silu, sú však obrovské straty 

spojené s nákladmi na výchovu a vzdelanie emigrantov, t.j. únik vysokokvalifikovanej 

pracovnej sily (brain-drain). Migrácia kvalifi kovaných špecialistov z chudobných 

krajín znamená, že krajiny svetového centra nielenže preberajú najhodnotnejšiu 

časť ľudského potenciálu týchto krajín, ale de facto v spojitosti s tým, dochádza 

k prelievaniu kapitálu z chudobných krajín do krajín bohatých. Tieto, bez toho, 

aby sa podieľali na nákladoch spojených so vzdelávaním, využívajú len výhody 

a zisky z toho plynúce. Napríklad krajiny Subsaharskej Afriky stratili z dôvodu 

emigrácie v rokoch 1985-1990 okolo 60 tisíc manažérov stredného a vyššieho 

stupňa. Odhaduje sa, že okolo 30 tisíc Afričanov s titulom doktor emigrovalo do 

krajín svetového centra, napriek tomu, že v Afrike pripadá jeden vedec na 100 

tisíc obyvateľov. 16 Ak zhrnieme uvedené fakty, je zrejmé, že emigračné krajiny 

vydávajú vysoké náklady na vzdelanie, ale zisk z toho majú len vo forme remitencii 

od emigrantov. Zostávajúcej pracovnej sile tak chýbajú rezervy dynamickej, 

pohotovej, inovatívnej a mladšej pracovnej sily, pretože práve tá emigruje. Naopak, 

ak by sa podarilo dosiahnuť návrat ekonomicky aktívnych emigrantov, znamenalo 

13 

Remitencie môžu podporovať proces ekonomického rozvoja, stimulovať ekonomickú činnosť, 

technický pokrok v emigračných krajinách, ale je to závislé od úrovne ekonomického rozvoja a od 

kvality hospodárskej politiky vlád, ktoré by mali usmerňovať remitencie v podobe investícii tým 

najproduktívnejším smerom. Príkladom takéhoto vývoja môžu byť krajiny v okolí Stredozemného mora 

v päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, kde bol vysoký stupeň emigrácie sprevádzaný vysokou mierou 

hospodárskeho rastu, pozn. autora. 

14 

Vo svete sú štáty, v ktorých hodnota remitencii od emigrantov prekračuje príjmy z exportu krajiny 

ako celku. Napríklad v Dominikánskej republike peňažné transfery od emigrantov v roku 2000 tvorili 

175 % hodnoty exportu, v Salvadore – 131 %, In: Emigration from Latin America. In: The Economist. 

23. Februar 2002. 

15 



16 

Human Developement Report 1999. UNPD 1999, s. 32. 

126


by to pre domáce krajiny výrazne zvýšenú domácu produktivitu práce, zvyšujúcu 

sa technologickú a inovačnú úroveň domácej ekonomiky. 

V súvislosti s emigráciou teda prichádzajú chudobné krajiny o najkvalitnejšiu, 

produktívnu a z väčšej časti najmladšiu a najhodnotnejšiu časť svojho obyvateľstva. 

Prichádzajú o ľudský kapitál. V súvislosti s veľkým počtom zdrojových krajín a 

s veľkou prirodzenou natalitou, v tomto smere zatiaľ nevznikajú žiadne väčšie 

problémy. Zaujímavý môže byť fakt, že väčšinou emigrujú mladí muži, čo môže 

mať za následok prebytok žien v niektorých predmetných oblastiach. Sociálnym 

dôsledkom je viaznuca vzájomná komunikácia medzi odlúčenými partnermi a nárast 

počtu rozpadávajúcich sa manželstiev. Nie vždy zarobené finančné prostriedky 

dokážu rekompenzovať obrovské straty v sfére emocionálnej a medziľudskej. 

Vznikajú tiež problémy v oblasti výchovy detí. Objavujú sa také negatívne javy 

ako drogy, alkohol, detská prostitúcia a iné. V oblasti politickej v emigračných 

krajinách môže zvýšená emigrácia, ale aj náhla vysoká reemigrácia, spôsobiť 

politickú nestabilitu a priniesť problémy obrovských rozmerov. 

Je veľmi ťažké, až nemožné vyšpecifikovať klady a zápory, politické, sociálne 

a ekonomické dôsledky medzinárodnej migrácie v súčasnom globalizovanom 

svete. Vo všeobecnosti je legálna medzinárodná migrácia pre imigračné, ako 

aj emigračné krajiny prínosom, hoci nerovnomerne distribuovaným v celom 

spoločenskom spektre. Naopak s nelegálnou alebo nedobrovoľnou migráciou sa 

spájajú atribúty, ktoré majú často negatívne dosahy nielen na migrantov samotných, 

ale viac-menej aj na krajiny, z ktorých odchádzajú, cez ktoré prechádzajú a do 

ktorých mieria. 17 Je však potrebné si uvedomiť, že naďalej pokračuje roztváranie 

nožníc civilizačného rozvoja medzi centrom a perifériou, medzi chudobnými 

a bohatými, existujú regionálne konfl ikty, rastie vplyv masovokomunikačných 

prostriedkov na vedomie obyvateľov krajín s nízkym ekonomickým potenciálom 

a naďalej sa posilňujú celosvetové trendy spojené s nárastom medzinárodnej 

migrácie. 

Charakteristické znaky medzinárodnej migrácie v súčasnej Európe 

Zásadnú zmenu v oblasti medzinárodnej migrácie zaznamenala predovšetkým 

Európa, ktorá, bola historicky dominantným migračným zdrojom pre niektoré 

17 



127

egióny Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky. Od konca šesťdesiatych rokov 20. storočia 

sa naopak tento kontinent, najmä jeho západná, hospodársky a politicky vyspelá 

časť, stala centrom masívnej migrácie z rozvojových, chudobných krajín, najmä z 

Ázie, Afriky, Blízkeho Východu a tiež z krajín Karibiku. V súvislosti s globalizáciou 

došlo k zmenám v tradičných migračných smeroch, teda z Juhu na Sever. 

Popri týchto smeroch migrácie, ktoré súviseli aj s geografickou vzdialenosťou a 

s historickými väzbami, najmä kolóniami, objavujú sa dnes nové smery, napríklad 

veľmi rýchlo narastá migrácia z Ázie do štátov Európskej únie. Do krajín západnej 

Európy začali prúdiť ekonomickí migranti z východnej Európy, pokračuje legálna 

ale najmä nelegálna migrácia za prácou na európsky kontinent z Afriky. 

Ako sme už uviedli, oficiálne štatistiky udávajú, že na začiatku 21. storočia sa 

na teritóriu Európy nachádzalo 56,1 milióna migrantov všetkých kategórii, čo tvorilo 

7,7 % populácie kontinentu. 18 Najviac sa ich nachádzalo v Rusku – 13,3 milióna, 

v Nemecku – 7,3 milióna, na Ukrajine – 6,9 milióna, vo Francúzsku – 6,3 milióna 

a vo Veľkej Británii – 4,0 milióny. Pokiaľ sa týka cudzincov s povolením na pobyt, 

ich počet dosiahol v roku 2003 okolo 23 miliónov, t.j. vyše 3 % populácie Európy. 

Prevažná časť je sústredená v krajinách západnej Európy – najviac v Nemecku, 

vo Francúzsku a vo Veľkej Británii. Jedným z nástrojov, ktorý za istých okolností 

legálne, hoci viac menej formálne, znižuje počty migrantov v krajine, je naturalizácia. 

Miera naturalizácie v Európe jednoznačne rastie. V priebehu deväťdesiatych rokov 

získalo štátne občianstvo v Nemecku 2,6 milióna cudzincov, 1,4 milióna osôb bolo 

naturalizovaných vo Francúzsku, 500 tisíc v Holandsku, o niečo menšie počty 

v Belgicku a vo Švédsku. Stálou kategóriou sú legálni migranti za prácou, ich 

celkový počet na kontinente predstavuje takmer 12 miliónov osôb a najväčší podiel 

na ekonomicky aktívnej populácii tvoria v Luxembursku, Švajčiarsku, Rakúsku 

a v Nemecku. Ich podiel v posledných rokoch stúpa predovšetkým v južných 

oblastiach Európy – v Španielsku, Taliansku a v Grécku. 19 

18 

Krajinami, ktoré v súčasnosti vo svete prijímajú najväčší počet migrantov sú v poradí – USA, 

Nemecko, Kanada a Austrália. V súvislosti s migráciou v Európe je potrebné poznamenať, že finančné 

a hospodárske problémy, krízy, ktoré sa sporadicky objavujú v rôznych častiach sveta, sú obvykle 

príčinou zosilnenej emigrácie z krajín, ktoré sú nimi dotknuté. Príkladom môže byť ťažká ekonomická 

situácia, ktorá v posledných rokoch posilňuje emigračné tendencie v Latinskej Amerike, ktoré smerujú 

predovšetkým do USA a tiež západnej Európy. Kríza v Argentíne bola príčinou masového návratu 

potomkov dávnych emigrantov zo Španielska a Talianska do Európy, pozn. autora. 

19 


Bratislava 2005, s. 40-42. 

128 



V súčasnosti migračné pohyby prechádzajú významnými kvantitatívnymi 

i kvalitatívnymi zmenami. Zvyšuje sa ich komplexita, modifikuje sa štruktúra a smery, 

narastá predovšetkým rozsah nelegálnej migrácie, vzrastá počet utečencov. 

Modifi kujú sa migračné kanály, formulujú a transformujú sa migračné politiky, 

redefi nujú sa imigračné a azylové systémy i príslušné právne normy. Migráciu 

najchudobnejších dopĺňa migrácia stredných vrstiev až vysokokvalifikovaných 

jedincov. Zvyšuje sa zastúpenie žien. 20 Medzinárodnou migráciou sa začínajú 

zaoberať nielen národné, ale aj nadnárodné inštitúcie. 

Migrácia do Európy sa v súčasnosti teda logicky mení a vyznačuje sa 

niekoľkými charakteristickými črtami. Predovšetkým v súvislosti s problematikou 

spájania rodín, ale aj za účelom zamestnania, narastá počet migrujúcich žien. 

Viacerí autori hovoria o feminizácii migrácie. Práve v Európe je počet migrujúcich 

žien pomerne vysoký, tvoria až 51 % všetkých migrantov. Z tohto počtu tvoria 

pomerne silnú skupinu migrantky zapájajúce sa do ekonomických aktivít, ktoré 

vyžadujú vysokú kvalifi káciu. Zvyšujúca sa participácia žien v migračných 

a ekonomických procesoch, ako udáva B. Divinský, však nemusí byť vždy 

pozitívny jav, pretože migrujúce ženy sú vystavené rizikám nútenej alebo 

nebezpečnej práce a sexuálneho zneužívania viac ako muži. 21 Migrujúce ženy sa 

stávajú oveľa častejšie obeťami medzinárodného organizovaného zločinu. 

Ďalšou črtou súčasnej migrácie v Európe je narastajúci počet ofi ciálne 

zaregistrovaných utečencov a žiadateľov o azyl. Ich počet v Európe v súvislosti 

s politickým vývojom na kontinente kulminoval na začiatku deväťdesiatych rokov, 

v roku 1992 bol najvyšší, potom nasledoval dramatický pokles tejto kategórie 

migrantov. Opätovne stúpol v roku 2001 a do súčasnosti sa postupne znižuje. 22 

Vývoj počtu žiadateľov o azyl vo vybraných krajinách Európy v rokoch 1991- 

2000 (v tisícoch), ukazuje nasledujúca tabuľka: 

20 


21 



22 

Podľa štatistík UNHCR v roku 1992 požiadalo o azyl v západoeurópskych krajinách 675 tisíc žiadateľov, 

v roku 2001 tento počet klesol na 384 tisíc osôb, In: http://www.unhcr.org/research/43e32a7a2html. 

129


Krajina 1991 1992 1993 1994 1995 1996 1997 1998 1999 2000 

Belgicko 15,4 17,6 26,5 14,7 11,7 12,4 11,8 22,1 35,8 42,7 

Dánsko 4,6 13,9 14,3 6,7 5,1 5,9 5,1 5,7 6,5 10,1 

Fínsko 2,1 3,6 2,0 0,8 0,8 0,7 1,0 1,3 3,1 3,2 

Francúzsko 47,4 28,9 27,6 26,0 20,4 17,4 21,4 22,4 30,9 38,6 

Holandsko 21,6 20,3 35,4 52,6 29,3 22,9 34,4 45,2 42,7 43,9 

Írsko - - 0,1 0,4 0,4 1,2 3,9 4,6 7,7 10,9 

Luxembursko 0,2 0,1 0,2 0,2 0,2 0,3 0,4 1,6 2,9 0,6 

Nemecko 256,1 438,2 322,6 127,2 127,9 116,4 104,4 98,6 95,1 78,6 

Nórsko 4,6 5,2 12,9 3,4 1,5 1,8 2,3 8,5 10,2 10,8 

Portugalsko 0,2 0,5 1,7 0,6 0,3 0,2 0,3 0,3 0,3 0,2 

Švédsko 27,4 84,0 37,6 18,6 9,0 5,8 9,6 12,5 11,2 16,3 

Taliansko 26,5 6,0 1,6 1,8 1,7 0,7 1,9 11,1 33,4 18,0 

Veká Británia 73,4 32,3 28,0 42,2 55,0 37,0 41,5 58,0 91,2 97,9 

Zdroj: OECD Sopemi Report 2001: 280 quoted from Geddes, A.: The politics of Migration 

and Immigration in Europe. London 2003, s. 11. 

Ako z uvedených údajov vyplýva, najatraktívnejšími krajinami pre podávanie 

žiadosti o azyl sú v Európe dlhodobo Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko, 

Švédsko, tiež Holandsko a Belgicko. 

Táto kategória je pomerne problematická z toho dôvodu, že utečenci 

a azylanti si odchod z domovskej krajiny slobodne nezvolili, ale boli k nemu 

okolnosťami donútení. Dôvodom, tak ako v minulosti, tak aj v súčasnosti, býva 

prenasledovanie z politických, rasových, náboženských, národnostných, či 

sociálnych príčin. Utečencov plodia medzinárodné, ale aj občianske a etnické 

ozbrojené konflikty. Problémy ale nastávajú v súvislosti s reštrikčnými opatreniami 

v slobodnom pohybe pracovných síl a v spojitosti s rastúcim migračným tlakom, 

ktorý je spôsobený nárastom prehlbujúcich sa sociálno-ekonomických rozdielov 

medzi bohatým centrom a chudobnou perifériou súčasného sveta. Veľká časť 

migrantov, ktorí migrujú z ekonomických dôvodov, zaraďuje sama seba, pre 

nedostatok iných legálnych možností, do kategórie politických utečencov. 

V súvislosti s tým rastie v krajinách Európskej únie počet osôb, ktoré sa snažia 

získať politický azyl. V súlade s týmto trendom sa hľadajú účinné opatrenia, 

ktoré by dokázali vyselektovať potenciálnych azylantov a zároveň by dokázali 

rovnomernejšie rozložiť utečencov medzi jednotlivé európske štáty. V roku 2002 

bol v krajinách starej „pätnástky“ spustený špeciálny počítačový systém Eurodac, 

ktorý registruje odtlačky prstov osôb žiadajúcich v krajinách Európskej únie 

130


o azyl, čo zabraňuje tomu, aby bola podaná a registrovaná žiadosť súčasne 

v niekoľkých krajinách. Odtlačky sú sústreďované v centrálnom počítači v Bruseli 

a v súvislosti s Dublinským dohovorom z roku 1990, ktorý riešil problematiku 

o určenie štátu zodpovedného za azylové konanie, 23 utečenec môže požiadať 

o udelenie azylu, alebo legalizáciu pobytu iba v prvej krajine, na teritórium ktorej 

vstúpil. Biometrická identifi kácia je veľmi presná a nemožno ju v porovnaní 

s dokumentmi sfalšovať. 

V Európe v posledných rokoch narastá počet osôb v kategórii dočasnej 

migrácie. Dočasní migranti získavajú na trhoch práce vysoko rozvinutých krajín 

trvalú pozíciu. Sezónni a periodickí pracovníci zabezpečujú elastičnosť trhu práce. 

Krajiny Európskej únie využívajú a majú pomerne veľké zisky z tejto kategórie 

migrantov predovšetkým v poľnohospodárstve, stavebníctve, gastronómii, 

hotelierstve a v domácich službách. 

V tejto súvislosti treba upozorniť na narastajúci rozsah nelegálnej migrácie. 

Je to jav, ktorý v európskych krajinách nadobúda v poslednom období novú 

dynamiku a ukazuje sa, že zvyšovanie počtu nelegálnych migrantov v Európe 

bude dlhodobým trendom. Rozsah nelegálnej migrácie na kontinente možno 

kvantifi kovať iba nepriamymi metódami a iba odhadovať. Ich počty sú podľa 

rôznych štatistík odhadované rôzne – od 3 miliónov až do 6,4 milióna, respektíve 

8 miliónov s tým, že ročne sa do Európy ilegálne od roku 1999 dostáva asi 

pol milióna osôb a to predovšetkým ekonomických migrantov z Ázie a Afriky. 24 

Nesporne to predstavuje veľmi závažný fenomén politický, spoločenský 

i ekonomický. Predovšetkým preto, že ilegálna migrácia je zdrojom nelegálnej 

pracovnej činnosti, ale aj pašovania a obchodovania s ľuďmi a iných foriem 

kriminality. Nelegálni migranti sú obeťami exploatácie a zneužívania, proti čomu sú 

v podstate bezbranní. Často prijímajú mzdy a pracovné podmienky, ktoré nespĺňajú 

ani minimálne štandardy. Milióny ľudí tak v Európskej únii postrádajú základné 

sociálne, občianske a politické práva. V štátoch Európskej únie fakticky absentujú 

legálne možnosti vstupu pre nízko kvalifikovaných migrantov z chudobných krajín, 

23 

Dublinský dohovor riešil predovšetkým nerovnomerné zaťaženie európskych krajín azylovými 

žiadosťami, pretože žiadatelia o azyl hľadali útočisko v krajinách, kde mohli počítať s najpriaznivejšími 

podmienkami pre riešenie ich žiadosti. Zároveň sa odstránila situácia, kedy žiadateľ bol posúvaný 

z jednej krajiny do druhej a žiadna z nich sa necítila príslušná k prerokovaniu a vybaveniu žiadosti. 

Zmluva vstúpila do platnosti v roku 1997, pozn. autora. 

24 

Globalization, Growth and Powerty: Facts, Fears and an Agenda for Action. The World Bank 2001. 

131


respektíve krajín svetovej periférie. Obmedzovanie vstupu nekvalifi kovaných 

migrantov je bežným javom. Jedinou možnou cestou vstupu je teda ilegálny 

pobyt. Zároveň ale v jednotlivých krajinách existuje napríklad pomerne široká 

ponuka sezónnej práce, ktorá je veľmi veľkým „priťahujúcim“ faktorom. Existuje 

ponuka európskych podnikateľov, ktorí sa aktívne snažia najímať ilegálnych 

migrantov bez dokumentov. Tam, kde sú zavedené kvóty sa zamestnávatelia 

bežne sťažujú na obrovský nepomer medzi ich dopytom po pracovných silách 

a počtami pracovníkov, ktoré im vláda ročne povoľuje, respektíve prideľuje. Aj preto 

teritórium súčasnej Európskej únie poskytuje chmúrny obraz o živote sezónnych 

migrujúcich robotníkov. Migranti, vrátane tých, ktorí majú povolenie k pobytu, 

znášajú hrozby, bitie a rasovo motivované týranie zo strany majiteľov rôznych 

fariem. Na políciu sa obrátiť nemôžu kvôli strachu z deportácie, alebo z obavy, 

že sa im zamestnávatelia pomstia. Policajní úradníci, pracovní inšpektori alebo 

zástupcovia odborov sa len zriedka ukazujú na takýchto exponovaných miestach. 

A ak sa tak stane, tak policajti prichádzajú, aby pochytali desiatky nelegálnych 

migrantov a deportovali ich, obvykle na konci mesiaca, kedy sa majú vyplácať 

mzdy. Majitelia fariem a vedúci pracovníci boli zatknutí veľmi zriedka, alebo 

nikdy. Takéto prípady sa netýkajú iba migrantov z Ázie, Afriky, ale aj sezónnych 

pracovníkov z bývalých socialistických krajín. 25 V južnom Taliansku a Španielsku 

sa možno stretnúť s javom, ktorý sa všeobecne nazýva „etnizácia“ pracovného 

trhu, kde predovšetkým ilegálni pracovní migranti nahradzujú miestnych robotníkov 

napríklad pri zbere vinnej revy, ktorá bola doposiaľ doménou miestnych pracovných 

síl. To vyvoláva vlny xenofóbie a rasovo motivovaných násilných útokov proti 

migrantom. Postupné vlny imigrácie nahradzujú Severoafričanov pracujúcich 

25 

Uvádza sa prípad z južného Talianska, konkrétne z Apulie, kde boli násilne držaní poľskí pracovníci, 

títo boli nútení pracovať dlhé hodiny bez mzdy. Písalo sa o poľských občanoch, ktorí sa zjavne stratili. 

Keď bol prípad už neudržateľný, poľská polícia zverejnila webovú stránku, aby pomohla vypátrať 122 

ľudí, mužov a žien, ktorí v rokoch 2000-2006 vycestovali do Talianska a údajne zmizli.(http://www. 

policja.pl/index.phpdzial=221) Policajní úradníci v Apúlii, ktorí predčasne odpísali úmrtie 14 poľských 

robotníkov ako „prirodzenú“ smrť, znovu boli nútení otvoriť svoje zložky. Jeden z poľských mužov bol 

nájdený na poli, obhorený s nedotknutým cestovným pasom na krku. Počet subsaharských Afričanov, 

ktorí sa v Taliansku stratili, je neznámy, In: LAGANA, G.: Základní hodnoty EU a neregulérní migranti. 

Společné zásady integrace nebo nástroj vyloučení In: www.migraceonline.cz 

V Bulharsku vysoká nezamestnanosť dosahujúca v južných prihraničných regiónoch až 75 %, núti 

domácu pracovnú silu nelegálne migrovať a hľadať prácu v susednom Grécku a ďalej v Turecku, In: 

A Bulgarian way into the EU. In: The Economist, December 9-15, 2000, s. 42. 

132


v poľnohospodárskom sektore južných regiónov za subsaharských migrantov, 

ktorí sú v súčasnosti vytláčaní Východoeurópanmi. Podnikatelia a majitelia fariem 

v týchto regiónoch sa spoliehajú na nelegálnu migráciu, aby umelo udržali nízku 

cenu pracovnej sily. 26 

Existujú dôkazy, že prevádzači asistovali podstatnej časti nelegálnych 

migrantov pri ich ceste do európskych krajín. Medzinárodné zločinecké skupiny 

dokážu zabezpečiť nelegálne dokumenty – pasy, ale aj falšované pracovné 

povolenia. Lukratívnosť tohto biznisu je pre nich silnou motiváciou, odhaduje sa, 

že pašovanie nelegálnych migrantov a obchodovanie s ľuďmi prináša ročne na 

svete zisk v hodnote 10 miliárd USD a je po obchodovaní so zbraňami a drogami 

treťou najvýnosnejšou aktivitou organizovaného zločinu. 27 

Jednotlivé európske štáty sa bránia nelegálnej migrácii predovšetkým 

zvyšovaním kontrol, vzájomnou spoluprácou, prísnymi sankciami a prísnejšími 

právnymi normami proti podnikateľom a fi rmám, ktorí zamestnávajú nelegálnych 

migrantov. Ďalej zmenou migračných politík, zjednocovaním procedúr pri 

udeľovaní azylu, ale aj pokusmi o koordinovaný postup v rámci celej Európskej 

únie za účelom redukcie tohto druhu migrácie i napriek tomu, že diskusie o tomto 

probléme na schôdzke najvyšších predstaviteľov Európskej únie v Seville v roku 

2002 skončili neúspechom. 

Zaujímavým a stúpajúcim javom v Európe je mobilita, respektíve migrácia 

študentov. Migrácia študentov je v prvom rade podporovaná vládami vysoko 

rozvinutých krajín a panuje všeobecný názor, že úžitok z tohto typu migrácie 

majú všetci, t.j. sami migrujúci, ale aj krajiny vysielajúce a štáty prijímajúce. 

Najviac študentov samozrejme priťahujú vyspelé krajiny OECD – sú to v Európe 

konkrétne, Veľká Británia, Nemecko a Francúzsko. Veľkou výhodou pri hľadaní 

práce, najmä v medzinárodných fi rmách sú okrem znalosti jazyka tiež vedomosti 

nadobudnuté počas zahraničného pobytu v oblasti kultúry a zvyklostí krajín. Dnes 

je všeobecný trend, že prijímajúce štáty si týmto spôsobom vytvárajú potenciálnu 

rezervu vysokokvalifi kovanej pracovnej sily, ktorá pozná zásady a pravidlá 

zaužívané v danom štáte. Medzi obojstranné výhody je zahrnuté utužovanie 

26 

V Európskej únii sa v súčasnosti pripravuje a mala by byť v krátkom časovom horizonte prijatá 

legislatíva, zavádzajúca prísne postihy pre zamestnávateľov, ktorí zamestnávajú ilegálnych pracovníkov, 

pozn. autora. 

27 



133


vzájomných kultúrnych a ekonomických väzieb. V súvislosti s tým sa postupne 

uvažuje o vzájomnom uznávaní jednotlivých stupňov vzdelania a zjednodušovaní 

procedúr pri získavaní povolení na usadenie sa pre študentov. Táto forma migrácie 

nadobudla širšie rozmery najmä po rozšírení Európskej únie o nové členské 

krajiny v roku 2004. 

Záver 

V závere je potrebné zdôrazniť, že od sedemdesiatych rokov minulého 

storočia sa kvalifi kačná štruktúra prichádzajúcich migrantov začala diferencovať. 

Prestalo platiť - i keď v súčasnosti je tento trend určujúci – že migranti sú 

homogénna skupina nekvalifi kovaných mužov vykonávajúcich manuálnu prácu. 

Medzi novo prichádzajúcimi rastie počet žien, utečencov, rodinných príslušníkov 

a predovšetkým nová kategória – kvalifi kovaní nemanuálni migranti. Tak ako 

postupne narastala internacionalizácia ekonomických aktivít a dôležitosť 

odvetví služieb, najmä informačných technológii, začali hrať v ekonomikách 

krajín svetového centra stále väčšiu úlohu, za aktívnej podpory štátnych 

orgánov a inštitúcii, kvalifi kovaní imigranti. Ide o odvetvia, ktoré sú založené na 

vedomostiach vrátane vývoja softwaru, telekomunikácii, mobilných technológii 

a tiež zdravotníctva. Európske štáty dnes nie sú schopné držať krok so zmenami 

v týchto oblastiach a nastáva v nich nedostatok kvalifi kovanej pracovnej sily, 

čo v konečnom dôsledku obmedzuje hospodársky rast. Z uvedených dôvodov 

členské krajiny Európskej únie, vrátane tých, ktoré vstúpili po roku 2004, podporujú 

kvalifi kovaných migrantov v tom, aby v európskych krajinách pracovali a možno 

sa tam usadili. Platí to pre migrantov z členských štátov Európskej únie, ale aj 

pre ostatné časti sveta. Z uvedených dôvodov sa začínajú zavádzať, respektíve 

už funguje celý rad programov zrýchleného vydávania víz a rôzne bodové 

systémy, migranti majú pomáhať zlepšiť výkonnosť európskej ekonomiky. 28 

28 

I. Bruff, ale kladie aj nasledujúce otázky: čo sa stane, ak sa migranti nebudú správať tak, ako to 

predpokladá lisabonská agenda a európske štátne politiky. Čo sa stane, ak odídu niekam inam, napríklad 

do USA Čo sa stane, ak vznikne prebytok kvalifi kovaných migrantov v jednej európskej krajine, ale 

bude ich nedostatok v ostatných štátoch Čo sa stane, keď ekonomiky zdrojových krajín ako je Čína, 

India a Rusko zosilnia natoľko, že kvalifi kovaní pracovníci už nebudú chcieť migrovať Čo sa stane, ak 

budú migranti pokračovať v migrácii a odídu tak rýchlo, že sa ekonomiky stanú závislé na neustálom 

príleve kvalifikovaných pracovníkov In: BRUFF, I.: Migranti nejsou proměnné: kritika literatury o migraci 

a souvisejícího politického vývoje. In: www.migraceonline.cz 

134


Niektoré európske krajiny ponúkajú vysokokvalifikovaným imigrantom okrem 

päťročných povolení na prácu a pobyt ďalšie atraktívne podmienky – predĺženie 

pracovných povolení, možnosť získania dodatočných, mimo platových príjmov, 

povolenia uplatniť členov rodiny na lokálnom trhu práce a iné. Dosiahnuteľnosť, 

disponibilita vysokokvalifi kovaných odborníkov sa stane v budúcnosti kľúčovým 

determinantom regionálneho hospodárskeho vývoja. 

Z uvedených údajov vyplýva, že medzinárodná migrácia v Európe sa 

vyznačuje pestrou mozaikou rozličných foriem a prejavov. Teritoriálne je jej územie 

rozdelené na tri na seba vzájomné nadväzujúce avšak predsa vnútorne odlišné 

regióny migrácie – vyspelá západná Európa; stredná a východná Európa, bez 

republík bývalého Sovietskeho zväzu a niekdajšie územie ZSSR. 29 

Pre región strednej Európy, predovšetkým pre krajiny V4, aj po vstupe do 

Európskej únie v roku 2004, je typický vysoký podiel krátkodobých migračných 

pohybov s cieľom zárobkov tak legálnych, ako aj nelegálnych. Ďalej pomerne 

slabá permanentná migrácia a nízky podiel cudzincov na pracovnom trhu. Vo 

všeobecnosti postupne narastá počet utečencov a azylantov a najmä Česká 

republika a Poľsko sa z krajín tranzitívnych v posledných rokoch stávajú pre 

zahraničných migrantov krajinami cieľovými. 

Na druhej strane, emigrácia z týchto štátov do ostatných krajín západnej 

Európy sa udržuje na priemernej úrovni. Najviac emigrantov za prácou vykazuje 

Poľsko, avšak masové presuny obyvateľstva, ktoré vyvolávali obavy vo verejnej 

mienke a boli očakávané v krajinách starej „pätnástky“, najmä po rozšírení 

Európskej únie, sa z tohto regiónu nerealizovali. Dôkazom obáv sú výnimky na 

liberalizáciu pracovného trhu, ktoré uplatnili niektorí členovia Európskej únie 

a ktoré zostávajú v platnosti až do dnešných dní, viď. Nemecko a Rakúsko. 

Napriek tomu, že občania Európskej únie sa tešia viac či menej úplnej slobode 

pohybu, ich mobilita sa znižuje. Ukazuje sa, že dokonca ani občania klasických 

emigračných krajín ako bolo Grécko, Portugalsko alebo Španielsko už vo väčšom 

počte nemigrujú do ostatných štátov Európskej únie. 

Krajiny si postupne uvedomujú nutnosť promptne a razantne (opatrenia 

v súčasnosti prijaté v Taliansku) zasahovať do migračných procesov, usmerňovať 

a regulovať medzinárodnú migráciu na svoje a cez svoje územie. Na úrovni štátnej 

29 


Bratislava 2005, s. 38-39. 

135


politiky, ale aj únijnej politiky sa prijímajú opatrenia a vypracovávajú migračné 

politiky, ako súbor inštrumentov na regulovanie zahraničnej migrácie. Prax 

ukazuje, že individuálne opatrenia nie sú príliš účinné a efektívne, riešenia musia 

byť prijímané iba v spolupráci s ostatnými krajinami, vrátane krajín pôvodu. V tomto 

smere má Európska únia isté rezervy. Napriek prijatým spoločným opatreniam 

naďalej pretrváva v praxi migračnej politiky medzi jednotlivými členskými krajinami 

určitá rôznorodosť prístupov. 

Literatúra: 

BAAR, V.: Evropa budoucnosti – multikulturní Evropa nebo konec Evropy. In: 

Migrace, tolerance, integrace. Otázky současného národnostního vývoje v zemích 

střední Evropy a v ČR v procesu evropského sjednocování. Opava 2004 

BADE, K. J.: Evropa v pohybu. Evropská migrace dvou století. Praha 2004 

BARŠOVÁ, A.: Role Evropské unie v řízení ekonomické migrace. Současný stav 

a výhledy. In: Mezinárodní vztahy č.1/ 2008 

BRUFF, I.: Migranti nejsou proměnné: kritika literatury o migraci a souvisejícího 

politického vývoje. In: www.migraceonline.cz 

DIVINSKÝ, B.: Zahraničná migrácia v Slovenskej republike – stav, trendy, 

spoločenské súvislosti. Bratislava 2005 

DRBOHLAV, D.: Migrační motivace, regionální a sídelní preference obyvatelstva 

– teoretická východiska v československé a zahraniční literatuře. In: Sociologický 

časopis č. 5/1990 

EICHLER, J.: Mezinárodní bezpečnost na počátku 21. století. Ministerstvo Obrany 

ČR – AVIS, Praha 2006 

Globalization, Growth and Powerty: Facts, Fears and an Agenda for Action. The 

World Bank 2001 

Human Development Report. New York 1999 

HUNTINGTON, S.: Střet civilizací. Rybka Publishers, Praha 2001 

IOM: World Migration 2003: Managing Migration – Challenges and Response for 

People on the Move. Medzinárodná organizácia pre migráciu. Genève 2003 

LAGANA, G.: Základní hodnoty EU a neregulérní migranti. Společné zásady 

integrace nebo nástroj vyloučení In: www.migraceonline.cz 

136


LIPKOVÁ, Ľ ., PORUBSKY, J.: Migračná politika Európskej únie a kandidátske 

štáty na členstvo v EÚ. In: Medzinárodné vzťahy 2002. Aktuálne problémy 

medzinárodných vzťahov. Bratislava 2003 

SARTORI, G.: Pluralismus, multikulturalismus a přistěhovalci. Esej o multietnické 

společnosti. Praha 2005 

SEMMLER, P.: Praktyka wpƚywania na panstwa we wspóƚczesnych stosunkach 

międzynarodowych za pomocą internetu i innych technik medialnych. In: V., 

HIRTLOVÁ, P.(eds): Radikalismus a jeho projevy v současném světe. Kolín 

2007 

137

POLITIKA USA VOČI VÝCHODNEJ EURÓPE V ROKOCH 

1980 - 1989 VO SVETLE ANALYTICKEJ SPRÁVY 

PREDLOŽENEJ SNEMOVNI REPREZENTANTOV. 1 

PETER KOPECKÝ* 


Východná Európa nebola po II. svetovej vojne, po upevnení komunistických 

režimov, stredobodom záujmu zahraničnej politiky USA. Ich zahranično – politický 

prístup k tomuto regiónu sa fi ltroval cez Moskvu. Len Rumunsko, ako jediný člen 

Varšavskej zmluvy (VZ), bolo po nástupe Ceaušesca v r. 1965 výnimkou: tak 

vo vzťahu k ZSSR, ako aj vo vzťahu USA k Rumunsku. 2 USA pomerne striktne 

rešpektovali závery Jaltskej konferencie a sféry vplyvu, dohodnuté ešte pred 

Jaltou, aj keď za tzv. sférami vplyvu paradoxne nestáli USA, ale Veľká Británia. 

Veľmi zjednodušene dokonca možno povedať, že až do r. 1980 východná Európa 

* 

PhDr. Peter Kopecký, CSc. pôsobí ako odborný asistent na Fakulte sociálno-ekonomických 

vied Univerzity Komenského v Bratislave, e-mail: peter.kopecky@fsev.uniba.sk. 

1 

Správa bola pripravená na žiadosť Podvýboru pre Európu a Stredný východ, ktorý bol súčasťou Výboru 

pre zahraničné veci Snemovne reprezentantov. Pripravil ju tím Výskumného centra knižnice Kongresu. 

Vytlačená bola v decembri 1989 v U.S.Government Printing Offi ce Washington a bola určená len pre 

vnútornú potrebu. Text, ktorý sme excerpovali, sa nachádza na mikrofilme 11x15 cm s 56 stranami, 

pod č. CIS 90 H382-5 v Law Library Pittsburgh (CIS Index 1990). Správa bola prakticky dokončená 

koncom októbra 1989, ale pred odovzdaním bola ešte vzhľadom na prebiehajúce zmeny vo východnej 

Európe doplnená. Juhoslávia nebola súčasťou správy, pretože ako sa hovorilo v úvode, „... do r. 1989 

sa vyvíjala odlišne, ale v tomto teritóriu sa očakávajú ekonomické, sociálne a národnostné problémy, 

najmä kvôli doteraz aplikovanému „marxisticko-leninskému“ systému ...“ Správu zostavil Francis T. Miko, 

špecialista z pracovnej sekcie Sovietsky zväz, východoeurópske záležitosti, zahraničné veci a národná 

bezpečnosť. Francis T. Miko mal funkciu Congressional Reasearch Senior of the Library of Congress. 

Ako bádateľ a analytik čerpal zrejme aj z dôverných, ale nie tajných zdrojov State Department. Podľa 

obsahu správy je to evidentné. Autor správy výslovne uvádza, že závery a odporúčania správy nie sú 

názormi členov podvýboru. Správa bola pripravená pre prvé zasadanie 101. Kongresu. Jej oficiálny 

názov bol Eastern Europe in the Gorbatchev Era: Implication for the U.S. Policy (Východná Európa za 

Gorbačovovej éry: Dôsledky pre politiku USA.) V citáciách sa nazýva materiál správou, preklady sú 

dielom autora štúdie. 

2 

Rumunsko bolo najslabším článkom VZ a viedlo samostatnú zahraničnú politiku. Za to prišlo aj 

vysoké medzinárodné ocenenie. Corneliu Mănescu, minister zahraničných vecí Rumunska, bol zvolený 

v auguste 1967 za predsedu 22. Valného zhromaždenia OSN vďaka podpore USA a vďaka tradičnej 

vnútroamerickej lobby. 

138


stála na periférii zahraničnej politiky USA. Výnimkou bola Juhoslávia a Rumunsko, 

ktoré malo silného medzinárodného „advokáta“: Roberta McNamaru, bývalého 

ministra obrany USA, riaditeľa BIRD v rokoch 1968-1981. USA vo východnej 

Európe uplatňovali len občasné politické protiopatrenia. Pravdaže, v iných častiach 

sveta USA aplikovali „iné“ opatrenia, aj za cenu vysokých ľudských či finančných 

strát (Vietnam, Nicaragua). Ad hoc, podľa potreby sa „angažovali“ dokonca aj voči 

režimom, ktoré neboli vyslovene komunistické (Chile, Panama). 

Až v r. 1981 po zvolení Ronalda Reagana sa zahranično – politická optika 

USA voči východoeurópskemu regiónu začala výraznejšie meniť. Je zrejmé, že k 

zvoleniu R. Reagana za prezidenta USA prispeli aj prisťahovalci z východnej Európy, 

ktorí podľa oficiálnych štatistík predstavovali v r. 1980 15 miliónov občanov, z toho 

8 miliónov Poliakov. 3 Aj napriek tomu, že USA od konca 40. rokov neforsírovali voči 

východnej Európe strategicky pútavú politiku, po Karibskej kríze USA upreli opäť 

oči na východnú Európu. Bolo to však len v súvislosti so stiahnutím svojich rakiet 

z Turecka do západnej Európy. Stiahli ich totiž ako gesto dobrej vôle po demontovaní 

sovietskych rakiet z Kuby. O to úzkostlivejšie však dbali na striktné obmedzenie 

východoeurópskeho priestoru, ktorý Sovietom po II. svetovej vojne pripadol. Sovieti sa 

zasa paralelne snažili svoje dosiahnuté postavenie upevniť. Priamym dôsledkom bolo 

úsilie umiestniť svoje vojská aj do ČSSR po zvrhnutí Chruščova. Antonín Novotný 

však tieto požiadavky systematicky odmietal. 4 Pri okupácii ČSSR v auguste 1968, 

zrejme rozhodovali aj tieto fixné hľadiská. USA chceli síce za každú cenu udržať 

existujúcu vojenskú rovnováhu, ale voči okupácii vystupovali len formálne, vlastne len 

3 

Eastern Europe in the Gorbatchev Era: Implication for the U.S. Policy. U.S.Government Printing Office 

Washington, report for Congres, microfi lm 11x15 cm, 56 pages, CIS 90 H382-5 Law Library Pittsburgh 

(CIS Index 1990), s. 26. Zvolenie Reagana bolo politickým adjuvansom svetskej moci k duchovnej moci 

pápeža Jána Pavla II., Poliaka, zvoleného v r. 1978. Tlak na rozpad komunistického systému v Európe, 

ale neskôr aj v Kambodži atď., sa teda začal systematicky uskutočňovať z dvoch strán: z vojensko – 

politickej pozície USA a z humanisticko – duchovnej Svätej stolice. Oprávnene sa možno domnievať, 

že len jedna z nich by želaný výsledok tak skoro nedosiahla. 

4 

Novotný napokon súhlasil len so zriadením skladov sovietskych raketových zbraní v západných 

Čechách v r. 1965. SIEBER, K.: Rozhovor s gen. mjr. prof. Ing. Vojtěchem Menclem, DrSc. Ve Praze 

18. února 2004. Parallel History Project on NATO and the Warsaw Pact. Oral History Interviews with 

Czechoslovak Generals. 

Dostupné z . 

139


preto, aby si zachovali tvár. 5 USA v podstate zaujali k okupácii ČSSR ten istý postoj 

ako k potlačeniu maďarskej revolúcie. Nemeniť vtedajší politicko – vojenský obraz 

Európy bolo napokon pregnantne vyjadrené v tzv. Sonnenfeldtovej doktríne. 6 

USA si uvedomovali, že v Európe proti nim stálo 1,2 milióna bojaschopných 

vojakov, hoci ich výzbroj a odhodlanie kolísalo od krajiny ku krajine. 7 Silný bol najmä 

armádny zväzok na hraniciach s vtedajšou NSR. Bojový efekt týchto jednotiek 

(pri nasadení proti NATO) bol však pre USA dilemou. Opatrnosť USA pramenila 

skôr z nepredvídateľných reakcií, z neodhadnuteľnej bojovej morálky protivníka, 

zo strachu z neznáma a z prípadných dôsledkov ako zo strachu z jeho tradičnej 

pozemnej bojovej techniky. 8 Konvenčná výzbroj a technika nepriateľa totiž neboli pre 

USA veľkými neznámymi. Sovieti sa tradične opierali o tankové resp. motostrelecké 

brigády a vonkoncom netrpeli obavami z možných vysokých ľudských strát. Výzbroj 

armád umiestnených na území ČSSR a stavy vojsk boli pre USA vďaka špionážnej 

činnosti emigrovaných dôstojníkov VZ pomerne dobre známe. K zvýšenej dezercii 

a k špionážnej činnosti v prospech SRN a USA dochádzalo najmä po okupácii ČSSR 

tak zo strany československých dôstojníkov a vojakov, ako aj zo strany sovietskych 

dôstojníkov. Československej armáde vlastne velili po r. 1969 skôr ideológovia 

ako schopní jedinci. Výchova, ktorú v armáde forsírovali do r. 1989 oni alebo nimi 

vychované kádre, mala žiaľ negatívny vplyv aj na mnohých dôstojníkov slovenskej 

armády po r. 1989, ba dokonca aj po r.1992. 9 

USA síce okupáciu ČSSR prežili zdanlivo bez straty medzinárodnej dôvery, ale 

už v druhej polovici 70. rokoch sa však začali objavovať v domácej tlači opakované, 

a v podstate provokatívne články, ktoré začali spochybňovať postoj USA ku 

5 

„Nemôžeme toho urobiť veľa, keď neurobili viac Čechoslováci.“ Dean Rusk, zástupca šéfa State 

Department USA, 21.8.1968. In RETEGAN, M.: Din primăvară până în toamnă. Bucureşti: Editura RAO, 

1968, s. 218. Narážal zrejme na neschopnosť ČSSR predložiť včas okupáciu do BR OSN. Tu zohral 

rolu vtedajší prezident Ludvík Svoboda. 

6 

Správa, s. 27. 

7 


8 


9 

O pochybnej úrovni niektorých dôstojníkov a civilných zamestnancov (nesprávne vypočítané dôchodky, 

usvedčenie z bratia úplatkov za vyslanie pracovníkov do zahraničia resp. do mierových misií) často 

píše ešte aj slovenská tlač. Sám autor zaznamenal úbohú úroveň jazykových vedomostí niektorých 

pridelencov obrany. Ani odstupné, ktoré takíto vojaci dostali pri odchode do predčasného dôchodku, 

nebolo adekvátne ich celoživotnej činnosti a výsledkom. Na druhej strane je možno finančná strata pre 

štát znesiteľnejšia, akoby mali dôstojníci ďalej nedôstojne pôsobiť v ozbrojených silách NATO. 

140


krvavým sovietskym zásahom tak v Maďarsku ako aj v ČSSR. 10 Pasivita USA po 

dvojnásobných surových vojenských intervenciách podľa nich upevnila v sovietoch 

fixné presvedčenie. Spočívalo v tom, že USA nevyvinú na ZSSR tvrdší tlak ani vtedy, 

keby zakročil s ešte väčšou intenzitou. Názory mienkotvorných novín vychádzali 

zrejme aj z názorov vojenských expertov a politických analytikov, ktorí tvrdili, že 

„status quo sa už nedá udržať aj keby to USA chceli ... a status quo vlastne nemal 

byť nikdy ani cieľom“. 11 

Názorový politický obrat za Cartera 

K zásadnej zmene kurzu voči východnej Európe síce došlo až za R. Reagana, 

ale názorový politický obrat, formulácia nového postoja a kamufl ovaná snaha 

o potenciálne zmeny vo východnej Európe nastali už za prezidenta Jamesa Cartera 

(1977-1981). J. Carter bol považovaný za hlboko veriaceho človeka a pacifistu, 

redukujúceho vojenskú výrobu, za tichého iniciátora mierových zmien v Európe. 12 

Faktom však je, že jeho politiku už determinoval aj Helsinský záverečný akt z júla 

1975. USA začali klásť dôraz na ľudskoprávnu dimenziu, ale úzkostlivo sa vyhýbali 

narušeniu sovietskych bezpečnostných kritérií a požiadaviek. Ľudskoprávna dimenzia 

na druhej strane signalizovala obyvateľom východnej Európy, že USA nie sú k ich 

osudom úplne ľahostajné. Prirodzené rešpektovanie Helsinkého záverečného aktu 

teda prevládalo nad prudkými zásahmi diplomatickej či politickej povahy. Ale aj 

v amerických zahranično – politických kruhoch sa začal postupne zahniezďovať názor, 

že status quo je už prežitkom a stáva sa pre Európu brzdou. Podobné vnímanie nebolo 

cudzie ani politikom v západnej Európe, ale vo vyhranenej podobe ju nevyjadrovali. Na 

hranu noža však boli prekvapujúco ochotní ísť v 80. rokoch už niektorí vysokí vojenskí 

hodnostári NATO v Európe. 13 Politický tlak na dodržiavanie ľudských práv postupne 

10 


11 


12 

Carter je takto vnímaný aj dnešnou mladou generáciou. V Pittsburghu napríklad mnohí študenti od 

americkej invázie do Iraku nosili oblečenie s nápisom: „Volím Cartera.“ 

13 

„Keď som meditoval o tragédii z r. 1940 (obsadenie Francúzska), z hĺbky duše som sa staval proti 

oficiálnej stratégii NATO brániť len čelo. Velil som vtedy (druhá polovica 80. rokov) tankovému pluku 

dislokovanému v Nemecku, určenému brániť prípadný prielom pri Fulde. Upozornil som vtedy divízneho 

generála, pod ktorého som patril, že ak by Rusi dostali bláznivý nápad napadnúť nás aj napriek 

„priehmatnému bruchu“ ich východoeurópskych satelitov, bol som osobne rozhodnutý Fülde nielen 

brániť, ale využiť prvú príležitosť a ťahať na Prahu a zasiať tam revolúciu.“ MORILLON, P.: Paroles de 

soldat. Editions Balland, Paris 1996, s. 98-99. Generál Philippe Morillon je dnes poslancom EP. 

141


silnel, ba dokonca začal prinášať prvé politické a ekonomické „plody“. Rumunsko 

napr. v r. 1983 zrušilo tzv. vysťahovaleckú taxu vo výške 10.000 DM. Dovtedy ju 

uplatňovalo najmä voči občanom nemeckého pôvodu (Sasi a Švábi), ktorí odchádzali 

do NSR z oblasti Sibiu, Brašova a Temešváru. Zaiste to bolo gesto dobrej vôle za 

Doložku najvyšších výhod (GSP, ďalej len Doložka) od vlády USA, ale svoje zohral aj 

pevný postoj kancelára Helmuta Kohla. Odvolával sa totiž na Helsinský záverečný 

akt, ktorý umožňoval vysťahovanie bez finančného zaťaženia. Tým istým spôsobom 

sa koncom 70. rokov vysťahovali zo ZSSR do Izraela tisícky židovských občanov. 

Menej známy je fakt, že aj zo zakarpatskej Ukrajiny sa do Maďarska vysťahovali 

desiatky maďarských rodín, najmä intelektuálov. 

USA sa popri tlaku na dodržiavanie ľudských práv začali zaujímať predovšetkým 

o ekonomický vývoj v Poľsku a Maďarsku, voči ktorým začali uplatňovať 

diferencovanú ekonomickú politiku. Podľa správy, NDR a ČSSR „neboli ešte vhodní 

ekonomickí partneri“. 14 Rumunsko požívalo Doložku aj za to, že v 60. a 70. rokoch 

viackrát zahralo rolu „trójskeho koňa“ zahraničnej politiky USA v rámci VZ na Blízkom 

východe, ale aj vo svete. 15 Rumunsko forsírovalo napríklad aj voči Izraelu úplne 

inú politiku ako ZSSR. To mu však na druhej strane nebránilo zriaďovať na svojom 

území v 70. a 80. rokoch výcvikové tábory Palestínčanov, tak ako ich zriaďovala aj 

ČSSR. Rumunsko využívalo výhody Doložky do r. 1988. Vtedy im ju USA odobrali, 

ale Rumunsko v marci 1989 aj tak splatilo – za cenu krutého strádania vlastného 

obyvateľstva – všetky zahraničné dlhy. Za pôžičky, vo výške 10 mld. 882 miliónov 

USD, získané od BIRD a FMI do r. 1982, zaplatilo Rumunsko vrátane úrokov 23 

mld. USD. Poľsku sa podarilo získať Doložku tiež, ale po zavedení výnimočného 

stavu ju stratilo. Maďarsko ju získalo v r. 1978 a udržalo si ju. Všeobecne možno 

povedať, že J. Carter razil počas svojho mandátu voči východnej Európe veľmi 

jasné a pritom nenapadnuteľné heslo: „Každá východoeurópska krajina môže 

mať svoj vlastný domáci a zahraničnopolitický vývoj, každá krajina má právo 

na vlastnú suverenitu... individuálny prístup k domácim a zahraničným otázkam 

14 

Správa, s. 28 – 29. 

15 

Z osobných rozhovorov s bývalým veľvyslancom Rumunska v Spojenom kráľovstve Sergiu Celacom 

vyplynulo, že Rumunsko bolo dôležitým sprostredkovateľom Číny a USA pri príprave parížskych 

mierových zmlúv medzi USA a Vietnamom v r. 1971 -1973. (Čína sa stala aj vďaka rumunskej mediácií 

v r. 1971 opätovným členom OSN.) Styk za USA s rumunskou stranou zabezpečoval Averal Harriman, 

bývalý veľvyslanec USA v ZSSR počas II. svetovej vojny. 

142


treba jednoducho rešpektovať.“ 16 Tým akoby zvyšoval spomínaným krajinám 

sebavedomie, ale zároveň im naznačoval, kde sú limity USA pri individuálnej 

spolupráci. V ekonomickej sfére, ktorá bola po ľudskoprávnej dimenzii v Carterovej 

administratíve najdôležitejšia, sa sledovali dva základné ciele: 

- rozširovanie ekonomických vzťahov s krajinami východnej Európy, 

- zapájanie jednotlivých krajín do medzinárodného ekonomického 

systému. 

Vstupnou bránou k ekonomickým výhodám však bolo rešpektovanie ľudských 

práv a vnútorná politika. V praxi to znamenalo uplatňovanie obsahu Helsinského 

záverečného aktu voči vlastným občanom, ako hlavné kritérium pre diferencovaný 

prístup zo strany USA. Správa vyzdvihovala Maďarsko ako ukážkový príklad 

spomínaného diferencovaného prístupu. Tešilo sa totiž od r. 1978 nielen z Doložky, 

ale aj z obchodnej dohody. Správa na druhej strane uvádza opačný príklad a 

kritizuje ČSSR: „Československí konzervatívci svojou represívnou politikou 

dosiahli opak a aj po podpise Helsinského záverečného aktu sa v Československu 

naďalej potláčali ľudské práva“. 17 Správa však pozitívne hodnotí fakt, že ČSSR 

vyplatilo odškodnenie svojim bývalým občanom (po r. 1948 občanom USA) za 

majetok skonfi škovaný po februári 1948. 18 Zaiste to bol aj blahodarný impulz pre 

USA, pretože vrátili ČSSR zlatý poklad, odvezený americkou armádou z Nemecka 

po II. svetovej vojne. 

Pritvrdenie politického a vojenského kurzu za Reagana 

J. Cartera – pacifistu a demokratického strojcu odmäku s východnou Európou, 

nahradil v r. 1980 tvrdý republikán Reagan. Počas svojho prvého mandátu, 

zahraničnú politiku voči východoeurópskym krajinám pritvrdil, majúc za sebou 

ultramoderný vojenský potenciál. R. Reagan sa chopil hneď prvej príležitosti a tvrdo 

kritizoval ZSSR za inváziu do Afganistanu (1980), ako aj Poľsko za výnimočný stav 

(1981). S odstupom času dnes pripadá sovietska okupácia Afganistanu nielen ako 

fatálna chyba, ale aj ako vpadnutie do pasce. Azda aj preto malo Poľsko oproti 

„augustovému Československu“ v decembri 1981 v istom zmysle „historické 

16 


17 


18 

Správa, s. 31. Len ako kuriozitu v tejto súvislosti uvedieme, že aj zoštátnená zbrojovka v Příbrami 

musela vyrábať náboje do poľovných zbraní pod značkou bývalých belgických majiteľov Sellier& Bellot. 

Inak sa nemohli exportovať, ba dokonca dediči v zahraničí dostávali diskrétne „dividendy.“ 

143

šťastie“, pretože sovietska prítomnosť v Afganistane zväzovala čiastočne ruky 

Sovietom v Poľsku. Kuriózne však bolo, že viaceré vlády východoeurópskych krajín 

dávali vtedy diplomatickými kanálmi USA najavo, že americko-sovietske napätie, 

prameniace zo sovietskej intervencie v Afganistane by sa nemalo prenášať do 

roviny ich bilaterálnych vzťahov s USA a ostatnými krajinami NATO. 19 

Veľmi jasný signál Reaganovej administratívy voči krajinám východnej 

Európy vyslal viceprezident George Bush st. (v r.1976-1977 riaditeľ CIA) po 

návšteve Rumunska a Maďarska v septembri 1983. Pred odletom z Viedne do 

Washingtonu konkrétnejšie sformuloval aj líniu zahraničnej politiky USA voči 

východnej Európe. Zdôraznil, že USA nemienia destabilizovať alebo podkopávať 

režimy vo východnej Európe, ale budú dôsledne podporovať sociálne, humanistické 

a demokratické ideály, ktoré boli charakteristické pre historický vývoj v Európe. 

Priznal im legitímne právo na slobodný vývoj a na vlastné špecifiká, rešpektujúc 

rôznorodosť, komplexnosť a striktne nevyhnutné stereotypy v regióne. USA podľa 

neho uplatňujú voči jednotlivým krajinám diferencovanú politiku v závislosti od 

stupňa demokratických princípov, ktoré jednotlivé vlády aplikujú pri liberalizácii 

domácich režimov. 20 G. Bush st. si nevybral obe krajiny náhodou. Maďarsko bolo 

najviac vzdialené od sovietskeho hospodárskeho modelu a Rumunsko najviac 

vzdialené od sovietskej zahraničnej politiky. Všeobecne sa v tejto súvislosti uznáva, 

že ku zmenám vo východnej Európe by došlo o niekoľko rokov skôr, keby nebol 

nastolený výnimočný stav v Poľsku. Americká zahranično - politická stratégia bola 

od nástupu R. Reagana postavená hlavne na špeciálnom prístupe k Rumunsku, 

Maďarsku a Poľsku. (Ceaušescovské Rumunsko však v konečnom dôsledku 

americké očakávania nenaplnilo, ba aj podecembrová zahraničnopolitická orientácia 

krajiny, minimálne do r. 1992, brala výrazný ohľad na Moskvu.) Naše úvahy sú 

tak v korelácii s tou časťou správy, ktorá hodnotí výrazné zlepšenie bilaterálnych 

vzťahov medzi USA a Poľskom a USA a Maďarskom v II. polovici 80. rokov. Za 

veľmi skromné považovala správa v tomto období vzťahy s Bulharskom a s NDR, 

žiaden pokrok nezaznamenali vzťahy s ČSSR (no progress with Czechoslovakia). 21 

Samotné Bushovo vyhlásenie a prebiehajúce spoločenské zmeny v krajinách 

východnej Európy vytvorili v USA dva protichodné názorové prúdy. Časť špičkových 

politikov a politických poradcov chcela „aktívnejšiu politiku USA voči východnej 

Európe, zameranú na dosiahnutie vedúcej úlohy pri formovaní budúcej Európy.“ 22 

19 


20 


21 


22 


144 



Opozičnú skupinu predstavovali opatrnejší politici a kongresmani. Chceli zachovať 

kontinuitu, lebo tempo zmien sa im zdalo pre „dlho spiaci“ región príliš rýchle a jeho 

budúcnosť neistá. Z diskusie vzišli štyri hlavné východiská, ale i otázniky, nad ktorými 

sa paralelne zamýšľal aj State Department: 23 

1. Pokračovať v prísnej diferenciácii jednotlivých krajín východnej 

Európy. 

2. Vstupovať zodpovedajúcim spôsobom do vývoja vo východnej Európe, 

najmä do ekonomického. 

3. Definovať konkrétnejší postoj USA k východoeurópskym krajinám a volať 

po novom európskom poriadku. 

4. Zainteresovať ZSSR do rozhovorov o budúcnosti východnej Európy Ak 

áno, s akým cieľom 

Pokiaľ šlo o diferenciáciu, na radu expertov mala zahraničná politika USA 

selektovať tri rôznorodé skupiny štátov: 

1. Poľsko a Maďarsko ako štáty, kde existuje výrazná ochota k reformám, 

ba dokonca reformy už aj prebiehajú. 

2. ČSSR a NDR ako konzervatívne prosovietske režimy s ekonomickým 

potenciálom, ktorý by reformy mohol zmysluplne akcelerovať; ak tamojšie 

režimy nepristúpia k politickým reformám, treba ich tlačiť ku kultúrnym 

výmenám, k rozšíreniu vedecko – výskumných stykov, k slobodnému 

vycestovaniu občanov, k spájaniu rodín a pod.. 

3. Bulharsko a Rumunsko – ako najslabšie ekonomicky vyvinuté, s rôznym 

stupňom výrazne totalitnej diktatúry. V Bulharsku s historicky čitateľným 

proruským a prosovietskym epigónstvom, v Rumunsku so zabehnutými 

nacionalistickými a protisovietskymi prvkami. 

Mnohí politickí analytici sa domnievali, že USA musia ísť ďalej, nielen 

presadzovať ľudské práva za Doložku. Diferenciácia mala byť zreteľnejšia 

a čitateľnejšia, aby ostatné krajiny – vrátane radových občanov – konkrétne 

vnímali dosah takýchto výhod. Občania týchto krajín mali teda profitovať jednak 

zo zmiernenia domácej diktatúry a jednak zo zahraničnej ekonomickej pomoci. 

Prívrženci diferenciácie však poukazovali aj na to, že diferenciácia bola limitovaná, 

preto nemohla ukázať svoje najlepšie stránky. Keďže Poľsko a Maďarsko 

napredovali, bolo treba pomáhať najmä im, aby boli príkladom pre ostatných. 

23 


145

Niektorí kongresmani naproti tomu namietali, že nadštandardnou pomocou 

Poľsku a Maďarsku sú ostatné krajiny diskriminované a vyvoláva to u nich pocit 

menejcennosti či krivdy. Faktom bolo, že najmä Rumunsko to tak vnímalo vo 

vzťahu k Maďarsku a Poľsku. V skutočnosti sa isté náznaky „urazenosti“ objavili, 

ale obmedzili sa na administratívne a provokatívne reakcie. Po odobratí Doložky 

Rumunsku, bolo napríklad zaznamenané bitie poľských turistov rumunskými 

pohraničníkmi, pravidelne dochádzalo k podrobným a zdĺhavým prehliadkam 

poľských a maďarských turistov, krajiny si vymieňali protestné nóty atď.. 

Bývalý veľvyslanec USA v ČSSR, William Luers, bol proti politike diferenciácie 

a požadoval striktné vylúčenie ZSSR z hodnotenia východoeurópskeho regiónu. 24 

Podľa neho, diferenciácia bola možno dobrá na začiatku, keď sa zasievalo semeno 

delenia vo VZ, ale potom bola už zbytočná. Diferenciácia by dokonca mohla 

aktivizovať protisovietske nálady alebo národnostné alebo teritoriálne trenice, 

čo by dlhodobým strategickým záujmom USA vôbec nevyhovovalo. Preto W. 

Luers navrhoval absolútne rovnaký meter v ekonomike, politike a kultúre. Známy 

veľvyslanec USA v Maďarsku Mark Palmer mal ten istý názor a vyzdvihoval najmä 

fakt, že „USA sú momentálne najpopulárnejšie vo východnej a strednej Európe 

od mája 1945. Nikde inde vo svete to tak nie je a ani nebolo“. 25 

Zástupcovia tvrdej línie zasa hádzali ZSSR a ostatné socialistické krajiny do 

jedného „koša“, a peniaze určené na pôžičky a úvery považovali za premrhané. 

Údajne preto, lebo spomínané režimy diktatúru pritvrdzujú. Mysleli zrejme na 

Rumunsko, to však bola skôr výnimka. V ostatných krajinách dochádzalo už 

k erózii režimov a v podstate aj v Rumunsku, ale o tom sa v USA ešte v tomto 

prostredí zrejme bližšie nevedelo. 26 V októbri 1988, už v diametrálne odlišnej 

medzinárodno - politickej situácii ako G. Bush st., v septembri 1983, uskutočnil 

cestu po východnej Európe John C. Whitehead, zástupca šéfa State Department. 

Na záver cesty vyhlásil: „...vo východnej Európe príde veľmi rýchlo k zmenám.“ 27 

(sic!) J. C. Whitehead zdôraznil, že USA sa budú správať k východoeurópskym 

24 


25 


26 

KOPECKÝ, P.: 15 rokov po alebo čo sme nemali vedieť o rumunskom Decembri 1989. In: Parlamentný 

kuriér, CXVII. číslo 2004, s. 54 – 58. 

27 

Správa, s. 38. Takéto verejné vyhlásenie bolo avizovaním konca komunizmu aj v ČSSR. Zdá sa však, 

že o podobnom scenári vedeli najviac československí diplomati, časť ŠTB a disidenti. Z rozhovoru 

s Jánom Böhmom, príbuzným Gustáva Husáka, v decembri 1989 vyplynulo, že Husák nebol predtým 

prístupný žiadnym rokovaniam s disidentmi, pokým by na to nedostal požehnanie Moskvy. Iniciatívu, 

za takejto situácie, podľa všetkého prebrali kruhy okolo člena ÚV KSČ Rudolfa Hegenbarta a gen. 

Alojza Lorenca. 

146 



krajinám tak ako ku západoeurópskym krajinám. Na vysokého diplomata až veľmi 

otvorene zhodnotil aj vzťahy medzi ZSSR a jeho satelitmi. „Tieto krajiny udržiavali 

vzťahy so ZSSR 40 rokov len umelo a vždy u nich skôr prevládala príslušnosť 

k európskym tradíciám. Bude preto len prirodzené, že sa vrátia k svojim tradičným 

kultúrnym, ekonomickým a politickým hodnotám. USA musia byť na zmenu v týchto 

krajinách pripravené a prispôsobiť jej aj investičnú politiku. USA ich už nesmú 

považovať za krajiny sovietskeho bloku.“ 28 

Za prezidenta G. Busha st. (1988 – 1996) sa prognóza východnej Európy už 

pravidelne prerokovávala vo vláde. Preferovanie vzťahov s Poľskom a Maďarskom 

zostávalo politickou konštantou. Dňa 17. apríla 1989 po začatí rozhovorov za 

okrúhlym stolom, pred sformovaním poľskej vlády národného porozumenia, G. 

Bush st. navrhol pre Poľsko výhodný balík ekonomických opatrení. Ani voči 

Maďarsku nezostal ľahostajný a popri Doložke sa mohlo tešiť aj z výhodných 

pôžičiek a úverov krytých OPIC. V júli 1989 prezident Bush dokonca obe 

krajiny navštívil, aby otvorene signalizoval politickú a ekonomickú dôležitosť, 

ktorú pripisujú USA regiónu a vzťahom s týmito krajinami. 29 Príznačné počas 

návštevy bolo, že viacerí poľskí poslanci nekládli dôraz na pôžičky a úvery, 

ale na nehatený dovoz potravín z USA. 30 G. Bush st. priamo v Poľsku prijal 

niekoľko načasovaných rozhodnutí. Rozhodol priamo na mieste o poskytnutí 

100 miliónov USD na podporný fond, 325 miliónov USD na reštrukturalizáciu 

priemyslu a poľnohospodárstva a 15 miliónov USD na odstránenie znečisteného 

životného prostredia v oblasti Krakova. Zároveň súhlasil s tým, že splatnosť 

28 


29 

V tejto súvislosti sú zaujímavé údaje o obchodnej výmene medzi USA a východoeurópskymi krajinami. 

(Údaje sú v miliónoch dolárov.) 

Krajina dovoz do USA vývoz z USA 

1977 1987 1977 1987 

Bulharsko 23,9 88,5 18,0 42,0 

Československo 74,0 47,2 36,6 86,0 

NDR 36,1 53,9 16,8 92,6 

Maďarsko 79,7 65,0* 46,6 255,0 

Poľsko 436,6 239,0 * 320,1* 330,0 

Rumunsko 259,4 192,6 233,3 * 781,6 

Správa, s. 42. Údaje opatrené hviezdičkou boli na mikrofilme nečitateľné, uvádzame ich s touto výhradou. 

Zaujme samozrejme obrovský rozdiel medzi Poľskom a ostatnými krajinami. Prekvapuje však aj vysoká 

miera importu Rumunska v r. 1987, ktorá bola absolútne najvyššia zo všetkých krajín! Pozoruhodný je aj 

fakt, že ČSSR malo v r. 1987 najnižší export do USA zo všetkých východoeurópskych krajín, dokonca 

nižší ako Bulharsko. 

30 


147


predchádzajúceho dlhu – 5 miliárd USD – bude odložená. Walesa ho osobne 

žiadal, aby USA vložili 10 miliárd USD do spoločného inovačného programu spolu 

s krajinami západnej Európy. Rozhodnutie bolo odložené. Kongres okrem toho 

odsúhlasil Poľsku 200 miliónov USD na stabilizačný grant. 31 

Miera priamej zaangažovanosti USA do formovania budúcej Európy 

Správa sa zoširoka zaoberala aj mierou priamej zaangažovanosti USA 

(level of involvement) do procesu spoločensko – politickej transformácie 

v krajinách východnej Európy. Poukazovala najmä na nedefinovateľné časové 

termíny ukončenia transformácie, na fi nančné riziká a na „žmýkaný“ rozpočet 

USA. Nastoľovala aj požiadavku, aby aj vlády krajín východnej Európy hľadali 

vlastné východiská. Citovala expertov, ktorí varovali, že súčasná pomoc nie je 

novým variantom Marshallovho plánu, ktorý bol kedysi veľkoryso ponúknutý 

a neslušne odmietnutý. 32 Okrem toho, fi nančná pomoc väčšieho rozsahu mohla 

podľa nich dráždiť Moskvu. Oponovali im opäť bývalí veľvyslanci závažnými 

argumentmi typu: nezastavujme sa na polceste, môžu sa totiž presadiť populisti, 

ľavicoví konzervatívci alebo nacionalisti a dôjde k zastaveniu procesu a frustrácii 

obyvateľstva. M. Palmer situáciu vystihol optimistickými vetami: „USA majú 

momentálne celú škálu možností, od extrémnej pasivity až po silu. Netreba si 

robiť veľké plány ..., ale zaplavme hranice medzi východnou a západnou Európu 

ponukami na spoluprácu medzi politickými činiteľmi, stranami, obchodníkmi, 

cirkvami, ochranármi a študentmi. Zrušme bariéry a dajme voľný priechod 

zmenám, podporujme hnutia demokratickej opozície.“ 33 M. Palmer pre napĺňanie 

konkrétnych zmien navrhoval „kŕmenie trhu“ (market–breeding), pôžičky 

a investície; pôžičky mali byť zamerané na špecifické projekty a najmä na menšie 

východoeurópske obchodné banky. Vojenskí experti naproti tomu namietali, že 

takýmto prístupom sa podkope akcieschopnosť NATO a vyvolá sa rozkol medzi 

západoeurópskymi spojencami – členmi NATO. Dokonca nové režimy sa môžu 

31 


32 

Marshallov plán sa napokon poskytoval v období, kedy vláda USA, Veľkej Británie atď., disponovali 

centralizovanými finančnými prostriedkami, vďaka mimoriadnym vojnovým zákonom. Nešlo o súkromný 

kapitál a ak náhodou súkromný bol, garancie mu poskytol štát. Po r. 1990 by museli podobný plán 

dotovať hlavne súkromné banky a fi nančné skupiny. 

33 


148


ekonomicky a vojensky posilniť a zmeniť nielen rétoriku, ale aj orientáciu. 34 Správa 

venovala ucelenú pasáž aj „futurológom“, predpovedajúcim novú tvár Európy. 

V tejto otázke sa vyhranili tri hlavné myšlienkové prúdy: 

1. Uskutočňovať reformy a nemyslieť ešte na budúce politické 

a administratívne usporiadanie Európy (na nový „dizajn“). 

2. USA hrajú prvé husle a majú teda právo prehovoriť do budúceho 

usporiadania Európy ako prví. Mali by ho teda „preddefi novať“ (preredefi 

ne). 

3. Ponechať status quo a neriskovať. 35 

Veľvyslanec W. Luers a ďalší diplomati pôsobiaci vo východnej Európe 

hovorili o miestnych problémoch veľmi zasvätene a uvažovali nad budúcnosťou 

veľmi logicky: treba pomáhať reintegrácii východoeurópskych krajín do otvorenej 

a zjednotenej Európy, inak USA stratia doterajšiu prioritnú nástupnú pozíciu. (Za 

dnešnú pozíciu, USA nepochybne vďačia aj názorom, aké prezentovali práve 

títo diplomati. USA mali neustále hovoriť do ďalšieho vývoja, inak „právo hovoriť“ 

stratia. Dokonca sa môže stať, že USA budú tieto nové krajiny potrebovať pri 

svojich budúcich strategických plánoch. 36 (sic!) 

Vtedajší poradca prezidenta USA pre národnú bezpečnosť Zbigniew 

Brzezinski sa vyjadril k problému šalamúnsky: „Musíme sa vyhnúť dvom 

názorom (o USA, PK ): že sa bránime zmenám, alebo že expandujeme do 

Európy.“ 37 Z. Brzezinski bez akýchkoľvek obáv z budúcnosti navrhoval, aby 

východná Európa demontovala svoje „takmer sovietske“ systémy, aby sa USA 

chopili príležitosti a asistovali pri autentických (genuine) systematických zmenách 

v tomto regióne. Podľa neho, už KBSE vytvorila potrebný inštitucionálny rámec pre 

spoločenské zmeny v regióne, umožnila vznik nových štruktúr a spustila proces 

34 

Správa, s. 38. Faktom je, že takéto riziko sa objavilo. SR, Juhoslávia, Rumunsko a RF vytvorili v r. 1994 

- 1996 špeciálny tajný blok anti-NATO. Bolo dokonca zriadené synchronizované kódovacie zariadenie 

medzi tajnými službami. (România, emisar secret între Slovacia şi Rusia. Rumunsko, tajný emisár medzi 

Slovenskom a Ruskom.) In: Evenimentul zilei, 24.4.2000, s. 2) V tejto súvislosti, v spomínanom období 

vypukli aj aféry typu Paničov list, konjunkturálne zbratanie Iliesca a Mečiara, rozchod prezidenta Iliesca 

a ministra zahraničných vecí Meleşcana atď.. 

35 


36 


37 


149


reintegrácie. KBSE mala teda všetky páky a potrebných hráčov, aby vytvorila 

a aplikovala relevantné princípy. 38 

Ďalší veľký americký politický hráč, Henry Kissinger naproti tomu vyžadoval, 

aby celá európska komunita urýchlila vytvorenie „politickej únie a rozvinula stratégiu 

pre všetky európske krajiny, čo by vytvorilo predpoklady pre ich asociáciu“. H. 

Kissinger mal na mysli začleňovanie do budúcej EÚ, pričom NATO a VZ by 

postupne znižovali stavy vojsk v strednej Európe. 39 H. Kissinger, na rozdiel od 

Z. Brzezinskeho, trochu preceňoval VZ ako i Gorbačova samotného. Celý život 

však bojoval proti heslu, ktoré razil Stalin (Európa od Atlantiku až po Ural). Heslo 

medializoval de Gaulle, znechutený po návšteve Moskvy v decembri 1944. 40 

Americko-sovietsky dialóg očami Kissingera a Brzezinskeho 

V správe sa často citovali vyhlásenia a postoje horeuvedených politikov. 

Prezentujeme najmä tú časť, ktorá odráža ich vnímanie vtedajšieho americkosovietskeho 

dialógu. Stálou dilemou totiž zostávalo, či USA majú pribrať ZSSR 

ako partnera do diskusie o budúcej Európe. H. Kissinger navrhoval s ním tradičné 

bilaterálne rozhovory. Ako stúpenec spolupráce s Východom, dokonca od začiatku 

70. rokov uplatňoval zmierlivú diplomaciu aj voči Číne. Cieľom bilaterálnych 

rozhovorov bolo získať sovietske dobrozdanie pre výraznejšiu nezávislosť krajín 

východnej Európy v domácej i zahraničnej politike. Za to by sovieti dostali sľub, že 

ich záujmy budú v regióne rešpektované, dokonca aj zmluvne chránené. Sovieti si 

podľa neho mali udržať v regióne vplyv, za čo by mohli znížiť zbytočné náklady, 

eliminovať riziká a odsunúť časť výzbroje z území týchto krajín. Ideálne by bolo, 

keby tieto krajiny mali čo najväčšiu samostatnosť, aby sa vnútorne mohli rozvíjať 

38 

Správa, s. 39. Vtedy to bolo oprávnené tvrdenie. Dnes sa však ukazuje, že dnešná OBSE (nahradila 

KBSE) nemá potrebné páky, rozhodnutia sa prijímajú konsenzom a jej akcieschopnosť sa výrazne 

redukovala po prijatí zakaukazských republík. Podľa nášho názoru stáva sa už formálnou organizáciou, 

jej význam spočíva najmä v monitorovaní volieb. 

39 

Správa, s. 39. Splnila sa len prvá časť Kissingerovho scenára. VZ sa totiž rozpadla ako domček z karát 

skôr ako si Kissinger myslel. Prikladal jej totiž väčšiu dôležitosť a životaschopnosť akú v skutočnosti 

mala. Kissinger podporoval aj Gorbačovovu populárnu myšlienku „spoločného európskeho domu“. Jeho 

deliaca čiara mala byť na sovietsko-poľskej hranici a obe veľmoci mali mať k „domu“ rovnaké zákonné 

postavenie (equal legal status). 

40 

De Gaulle sa dozvedel o Stalinovej vízii počas niekoľkotýždňovej návštevy, keď mu Stalin o.i. nechal 

celé hodiny premietať fi lmy o budovaní komunizmu v ZSSR. In: FEDORKOVSKI, V.: Roman de la 

Russie insolite du Transsibérien à la Volga. Edition du Rocher, Paris 2004, s. 56. 

150


vlastným spôsobom. Za to však mali ustúpiť voči sovietskym bezpečnostným 

požiadavkám. H. Kissinger varoval, že „ZSSR nemôže byť úplne zbavený 

východnej Európy bez toho, že by to zaregistroval. Vyjdime v ústrety legitímnym 

sovietskym bezpečnostným požiadavkám ... už len preto je dialóg potrebný.“ 41 

V tom čase to bola možno správna teória, ale vývoj a rozpad ZSSR bol rýchlejší. 

Nepriamo H. Kissingera podporovali názory požadujúce dialóg ako conditio 

sine qua non pre pokojnú zmenu a prechod k politickému a ekonomickému 

pluralizmu, vyhýbajúc sa tak „miscalculations“ zlým odhadom a „misperceptions“ 

nesprávnemu vnímaniu. Rozhovory však mali vychádzať zo zásady, že ZSSR 

nemá vo východnej Európe v budúcnosti zostať. 42 Takýto dialóg sa jednoducho 

nemal zvrhnúť k „druhej Jalte“. 43 Rusi musia mať zaistenú svoju bezpečnosť, 

ale zároveň si musia uvedomiť, že zmeny v regióne si vyžadujú mnohostrannú 

pozornosť a treba sa pripraviť na odpor európskych krajín voči „superpower 

condominium.“ 44 Bol to správny odhad a v rovine svetovej diplomacie sa dnes 

prejavuje napríklad v postoji krajín porazených v II. svetovej vojne voči zloženiu 

a právomociam BR OSN. 

Z. Brzezinski bol bližšie k pravde, keď povedal, že „kríza vo VZ a v RVHP 

dosahuje také rozmery, aké ešte USA nezažili, a na podobnú krízu ešte nemuseli 

nikdy reagovať. Cieľom USA v tejto situácii nie je ani pomoc perestrojke, ani prežitie 

Gorbačova“. 45 Pri defi novaní dlhodobej stratégie, Brzezinski videl už v r. 1988 

pád ZSSR a Gorbačova ako neodvratný. Na čom zakladal toto tvrdenie 

- na apokalyptickom pesimizme potenciálnych sovietskych elít; 

41 


42 

„Záruky musia rešpektovať legitímne sovietske bezpečnostné záujmy ... ich konečným cieľom však 

nie je bezpečný pobyt Sovietov v Európe, ale ich bezpečný odchod z Európy.“ Správa, s. 40. 

43 

V máji 2005 sa termín „druhá Jalta“ na medzinárodnej politickej scéne objavil znovu. V súvislosti 

s iniciatívou gruzínskeho a rumunského prezidenta sa začala diskusia k projektu „druhá Jalta“ v regióne 

Čierneho a Kaspického mora. Pravdaže, ide o pozitívny zrkadlový obraz „Jalty“, ktorá má vniesť do regiónu 

dynamiku procesu z východnej Európy po r. 1989. Po prvýkrát v histórii prezident USA pred stretnutím 

prezidentov piatich čiernomorských krajín verejne odsúdil Jaltskú konferenciu z r. 1945. Vyhlásenie je 

zrejme v súlade aj s novou ropnou doktrínou USA, bezpečnejšou ako v Perzskom zálive. Doktrínu USA 

v regióne presadzuje práve Rumunsko a Gruzínsko. STĂNESCU, S. R.: Noua Ialta nu e Malta. In: Ziua, 

12.5.2005. Dostupné z . 

44 


45 


151

152 


- na strate ideologickej legitimity, keďže systém verejne pripustil zločinnosť 

pôvodne implantovaného režimu 46 ; 

- na zhoršujúcej sa ekonomickej situácii; 

- na pribúdajúcich národnostných konfl iktoch; 

- na akumulovaných silách, ktoré by porazili aj konzervatívnu 

protiofenzívu. 

Suma sumárum: „...sovietske impérium sa mimo svojich hraníc rozpadá a vo 

vnútri vykazuje známky opotrebovania ...“, uzavrel Z. Brzezinski. 47 Bol dokonca 

proti tomu, aby USA hádzali Gorbačovovi záchranné kolesá vo forme pôžičiek 

a pod.. „Donúťme radšej Sovietov menej zbrojiť, resp. vyhlásiť strednú a východnú 

Európu za beztankovú zónu (tank-free zone) ... VZ prestala byť garantom 

sovietskej ideologickej hegemónie, pretože sa rúca ideológia samotná.“ 48 

Perspektívy – Prognózy 

V tejto časti správa poukazuje na to, že východná Európa má najväčšiu 

povojnovú šancu pripojiť sa k zvyšnej demokratickej Európe. Popritom však varuje, 

že je ešte predčasné považovať takýto scenár za úplne jednoznačný a hladký. Na 

druhej strane podotýka, že zvrat situácie by bol pre ZSSR a pre krajiny ochotné ho 

nasledovať taký náročný, že je vlastne nepravdepodobný. V teoretickej rovine však 

nie je vylúčený. Krvavé potlačenie študentských nepokojov v Číne a čistky v ÚV 

KSS ponúkajú pohľad na možný extrémny scenár, po ktorom môžu konzervatívne, 

extrémne alebo vojenské sily kedykoľvek siahnuť. 49 

Diskusia o zahraničnej politike USA voči východnej Európe nebola v správe 

uzavretá a neponúkla ani defi nitívne závery. Správa však konštatuje, že USA sú 

tlačené z viacerých strán, aby boli aktívnejšie a zasahovali do regiónu s väčšou 

intenzitou. Možno len dedukovať, že šlo o tlak zvnútra, z vplyvných emigrantských 

46 

V tomto bode došlo aj k veľkému ideologickému rozporu medzi Jegorom Ligačovom a Michailom 

Gorbačovom. Ligačov chcel dokonca Gorbačovovi do prejavu na zasadanie ÚV KSSZZ v júni 1987 

„prepašovať“ chvály na stalinistický režim 30. rokov a mierne hodnotenie Brežneva a Kosygina. Gorbačov 

napokon takému tlaku podľahol pri prejave k 70. výročiu boľševickej revolúcie. HARRIS, J.: Subverting 

the System: Gorbatchev´s Reform of the Party´s Apparat, 1985-1991. Rowman and Littlefield Partners 

Inc., Lanham 2004, s. 39. 

47 


48 


49 

Správa, s. 43.

ekonomických kruhov, ale aj od západoeurópskych spojencov. Hlavná nátlaková 

skupina (nebola špecifi kovaná) chcela presadiť vodcovstvo (leadership) USA 

v regióne. Správa však prekvapujúco uvádzala, že požiadavky prichádzali aj 

od samotných východeurópskych vlád, dokonca aj z istých kanálov v ZSSR! 50 

Správa dedukovala, že nové európske prostredie bude pravdepodobne USA 

priaznivo dlhodobo naklonené a prinesie v budúcnosti zisk všetkým kľúčovým 

aktérom. Západoeurópske krajiny podľa správy poukazovali na to, že prítomnosť 

jednotiek USA v NSR sa prejavila ako „historicky“ zmysluplná. Ak USA nevyužijú 

svoj kredit a potenciál v Európe, ich úlohu je prevziať NSR, aby zaplnila prázdny 

priestor (to fill the void). NSR však nemôže byť exkluzívnym činiteľom a režisérom 

budúcej Európy. Na to by sa s nevôľou pozeralo najmä Francúzsko. Preto je ešte 

prítomnosť USA v regióne želateľná, potrebná a musí plniť keď nie vodcovskú, 

tak navigačnú úlohu, t. j.: 

− 

− 

− 

− 


navigovať Sovietov ku zmenám a podporovať ekonomickú kooperáciu ako prvý krok; 

nabádať východoeurópske krajiny k širšej demokratizácii, k ekonomickým 

zmenám, k spoločenským reformám a podmieňovať ich pôžičkami, 

rozvojovými programami, pomocou z FMI, technológiami z OPIC atď.; 

ovplyvňovať protireformné vlády, aby zmeny naštartovali alebo aspoň aby nestáli; 

v ústrety reformám; diplomacia by mala dostať v tomto smere nové 

úlohy. 51 

Záver 

Správa sa pripravovala niekoľko mesiacov a bola dokončená začiatkom 

novembra 1989. Udalosti vo východnej Európe nabrali medzitým veľmi rýchly 

spád. Občania NDR, utekajúci cez Maďarsko a ČSSR do vtedajšej NSR už 

predtým zvestovali všeobecný rozklad systému. Správa o jesenných udalostiach 

hovorila, že „ ... tieto prudké revolučné zmeny sa diali pokojnou cestou zdola ..“. 52 

V Maďarsku a v Poľsku sa podľa správy, zmeny pripravovali pozvoľna, nedošlo 

tam k masovým vystúpeniam, iba počas výročia októbrovej revolúcie z r. 1956 

v Maďarsku, resp. pri výročí založenia Solidarity. V závere sa lakonicky pripomína, 

že až v novembri 1989 sa dostali vlády NDR a ČSSR tam, kde vlády Poľska 

50 


51 


52 

Správa, s. 51. Vzhľadom na dnes známe fakty, si dovolíme polemizovať s tvrdením, podľa ktorého 

sa revolučné zmeny v Rumunsku, ale čiastočne aj v ČSSR diali len cestou zdola. 

153


a Maďarska boli už niekoľko rokov ... V Poľsku si Solidarita medzitým stabilizovala 

pozície, ale neskôr ich ani samotná organizácia, ani jej zakladateľ Lech Walesa 

neudržali. Správa naproti tomu hodnotila ako „veľmi premyslený krok maďarskej 

demokratickej opozície, ktorá zorganizovala najskôr referendum“. 53 Rozhodlo totiž 

o konaní prvých slobodných povojnových volieb až v polovici r. 1990. Dovtedy 

vládna Socialistická strana chcela voľby okamžite; mala by z nich ako dobre 

organizovaná politická jednotka okamžitý profit. Správa ešte stihla krátko a hmlisto 

zhodnotiť (narýchlo pridaná pasáž) aj najčerstvejšie udalosti. 54 Pád berlínskeho 

múru a udalosti v ČSSR zo 17. novembra hodnotí ako „najemocionálnejšie“ 

zo všetkých. V súvislosti s pádom komunistickej vlády v Prahe nás zaujala 

veta: „nová vláda prisľúbila vyšetriť a potrestať korupciu na najvyššej úrovni za 

predchádzajúcich vlád ..“. 55 

Za najdramatickejšie a najkrvavejšie správa považovala udalosti v Rumunsku. 

„V Rumunsku vypukla revolúcia, ktorá viedla k zvrhnutiu Ceaušesca a jeho 

manželky. (sic!).“ 56 V Bulharsku prebehlo dobrovoľné odovzdanie moci mladšej 

komunistickej garnitúre ... „proces tu však pôjde ďalej, je len politickým 

provizóriom“. 57 

Správa sa vyhýba úvahám, či sa zmeny vo východoeurópskych krajinách 

neodohrali aj na základe vzájomnej dohody USA – ZSSR a v tajnej réžii Moskvy. 

Podľa nášho názoru, zmeny v Rumunsku, resp. v ČSSR sa mohli udiať buď 

v korelácii so sovietskymi tajnými službami, resp. po dohode odstupujúcej 

53 

Správa, s. 51. Maďarskí socialisti viedli ináč veľmi populárnu politiku. O.i. vyplatili odškodnenie vojakom, 

bojujúcim v Hortyho armáde v Rusku. Odškodnenie sa týkalo aj občanov maďarskej národnosti v SR. 

54 

Správa automaticky prebrala propagandistické a neoverené správy, podľa ktorých zomreli v Rumunsku 

v decembri 1989 tisícky ľudí. Dočasnú vládu Petre Romana hodnotila však Správa veľmi opatrne 

a pomerne presne: „verejnosť ju privítala s istým podozrením ...“ Správa, s. 52. 

55 


56 

Existovali mnohé indície, že Elena mala na starnúceho manžela výrazný vplyv. Ambiciózneho 

a bonvivánskeho syna Nica odstavila, keď ho poslala za prvého tajomníka RKS do župy Sibiu. Počas 

procesu v Târgovišti, keď Ceaušescovcom povedali, že „krajinu už vedie pán Iliescu“, z videokazety 

zreteľne zaznel jej hlas: „Čo som ti povedala, už dávno si mu mal vykrútiť krk“. O radikálnom 

(exterminačnom) postoji Eleny C. voči demonštrantom v Temešváre zasa hovorí LUPU, C.: România 

sub presiunea războiului rece şi a dorinţei de integrare euro-atlantică. Editura Alma Mater, Sibiu 2001, 

vol. 2, s. 575. 

57 


154


politickej garnitúry s nastupujúcou, čiže medzi vyblednutou kryptokomunistickou 

a disidentskou. 58 

Správa na záver konštatovala, že dramatické zmeny ukončili status quo 

povojnového usporiadania v Európe po II. svetovej vojne. Ukončili studenú vojnu 

a zlikvidovali vojenskú súťaž medzi NATO a VZ. 

Ďalší vývoj sa podľa správy dal tušiť, ale nedal sa presne determinovať. 

V každej krajine budú iné priority, iné riziká a každá krajina sa môže orientovať na 

iné zahranično - politické línie. Správa veľmi triezvo hodnotí politickú budúcnosť 

antikomunistických a demokratických síl. Podľa nej síce ukázali mohutnú, doteraz 

spiacu silu, ale ich akcie boli skôr spontánne, masové, pritiahli spoločnosť len 

emocionálne. Čo nastane, ak budú v zákonných vládach (ak sa do nich vôbec 

dostanú) a dostanú sa do súboja s populistami Dovtedy môžu byť jednotlivé 

krajiny semeniskom nestability a ekonomickej krízy. Nebezpečenstvom bude 

najmä nacionalizmus ... Bol síce spomenutý v správe len dvakrát, ale akoby 

prorocky anticipoval jeho implantáciu v Rumunsku, v SR, Juhoslávii, Albánsku, 

Bielorusku... 59 Správa anticipovala aj ekonomické problémy východoeurópskych 

krajín, konkrétne Bulharska a Rumunska. Problémom mala byť najmä 

inflácia. 60 

Správa má s odstupom času, konfrontujúc ju s následným vývojom, pomerne 

kvalitnú analytickú hodnotu. V správe sa napríklad objavili hodnotné a v podstate 

58 

Sovietski spoluorganizátori udalostí v Rumunsku v decembri 1989 odišli (po splnení úlohy) 24. 

decembra. Na žiadosť ZÚ ZSSR v Bukurešti bol toho dňa vypravený zvláštny vlak pre personál 

veľvyslanectva. V rozpore so zaužívanou praxou, sovietske veľvyslanectvo požadovalo pristavenie 

súpravy do železničného depa ... Vtedajší náčelník stanice o tom podal svedectvo: „Do vagónov nastúpilo, 

okrem rodín, aj 150 – 200 mladých ľudí, predpisovo ostrihaných a upravených, akých možno vidieť na 

záberoch zo špeciálnych akcií v Rusku ... Batožín bolo veľa a boli nadrozmerné.“ Bolo to 19. decembra 

1989, kedy už boli hranice, uzavreté od 17. decembra 1989, opäť otvorené. Viď LUPU, C.: România ..., 

vol. 2, s. 602. Aj scenár s „mŕtvym“ študentom na Národní třídě v Prahe musel niekto vopred strategicky 

pripraviť a odhadnúť jeho mediálny a spoločenský dopad. Len pre poriadok ešte uvádzame, že v NDR 

vtedy pôsobil Vladimír Putin ako šéf sovietskych tajných služieb. 

59 


60 

Správa, s. 58. V roku 1996 došlo v Bulharsku v dôsledku inflácie k ožobráčeniu desať tisícov drobných 

ľudí. V Rumunsku ju premiér Stolojan v r. 1991 (bol premiérom len rok) zachytil na uzde v poslednej 

chvíli. Văcăroiova ľavicová vláda ju však od r. 1992 spustila. Cválajúcej inflácii nedal v r. 1999 – 2000 

priestor ani šéf pravicovej vlády Mugur Isărescu, predtým guvernér Národnej banky Rumunska BNR. 

Prezident Iliescu po opätovnom zvolení v r. 2000, súhlasil prekvapujúco s návratom Isăresca na post 

guvernéra. 

155


aj naplnené vízie veľvyslancov, pôsobiacich v Maďarsku a ČSSR. Na druhej 

strane, v správe sa často citovali aj prehnane opatrné názory. Preceňovali záujmy 

a postavenie ZSSR a miestami nám tieto názory pripomínali preambuly Zmlúv 

o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi ČSR, Poľskom, Maďarskom 

a ZSSR z rokov 1948 – 1949. Názory preceňovali silu ZSSR presne tak, ako 

preambuly preceňovali nebezpečenstvo znovuzrodenia fašizmu. Vyplývalo to azda 

z dobovej, neúnavnej sovietskej diplomatickej iniciatívy a zo sovietskej ústretovosti 

pri riešení nemeckej otázky. ZSSR napríklad navrhol v decembri 1989 zvolanie 

novej KBSE za účasti USA. Hlavným bodom mala byť budúcnosť Európy. Agenda 

KBSE sa mala zaoberať aj konečným riešením „nemeckej otázky“ a impulz jej 

mali dať závery stretnutia Komisie „4 veľmocí“: USA, ZSSR, Veľkej Británie a 

Francúzska. Zmluva vychádzalo z toho, že s Nemeckom neexistovala mierová 

zmluva, ale len kapitulačný akt a Postupimská dohoda. 18. decembra 1989, 

teda až po dlhých 11 rokoch sa Komisia „4 veľmocí“ znovu stretla a rokovala 

nielen o formálnych zmluvných náležitostiach, ale aj o budúcnosti Európy a úlohe 

zjednoteného Nemecka. Aj vzhľadom na iniciatívu Sovietov, Bushova schôdzka 

s Gorbačovom na Malte v decembri 1989, nadväzujúca na summit Gorbačov – 

Reagan v decembri 1988 v Reykjavíku, bola urýchlená. Mala byť totiž až na jar 

1990. Hlavnou témou na Malte bol samozrejme cválajúci vývoj na jeseň 1989 vo 

východnej Európe a jeho požehnanie... 

Literatúra: 

Eastern Europe in the Gorbatchev Era: Implication for the U.S. Policy. (Východná 

Európa za Gorbačovovej éry: Dôsledky pre politiku USA.), U.S.Government 

Printing Offi ce Washington, report for Congres, microfilm 11x15 cm, 56 pages, 

CIS 90 H382-5 Law Library Pittsburgh (CIS Index 1990) 

FEDORKOVSKI, V.: Roman de la Russie insolite du Transsibérien à la Volga. 

Edition du Rocher, Paris 2004 

HARRIS, J.: Subverting the System: Gorbatchev´s Reform of the Party´s Apparat, 

1985-1991. Rowman and Littlefi eld Partners Inc., Lanham 2004 

KOPECKÝ, P.: 15 rokov po alebo čo sme nemali vedieť o rumunskom Decembri 

1989. In: Parlamentný kuriér, CXVII. číslo 2004, s. 54 – 58. 

156


LUPU, C.: România sub presiunea războiului rece şi a dorinţei de integrare euroatlantică. 

Editura Alma Mater, Sibiu 2001, vol. 2 

MORILLON, P.: Paroles de soldat. Editions Balland, Paris 1996 

RETEGAN, M.: Din primăvară până în toamnă. Bucureşti: Editura RAO, 1968 

SIEBER, K.: Rozhovor s gen. mjr. prof. Ing. Vojtěchem Menclem, DrSc. Ve 

Praze 18. února 2004. Parallel History Project on NATO and the Warsaw Pact. 

Oral History Interviews with Czechoslovak Generals. Dostupné z: se2.isn. 

ch/serviceengine/FileContentserviceID=12&fileid=E4551238-BCE4-C0F3-3E67- 

B1C3062F65E8&lng=cs 

STĂNESCU, S. R.: Noua Ialta nu e Malta. In: Ziua, 12.5.2005. Dostupné z: http:// 

www.ziua.ro/display.phpdata=2005-05-12&id=175930 

157

AFRIKA INÝM POHĽADOM 

Politické vedy / recenzie 

EVA SLÁMKOVÁ*1 

JAZAIRIOVÁ PAVLA: Iná Afrika. Radioservis, Praha 2008. 232 s., 

ISBN 978-80-86212-64-7 

Pavla Jazairiová sa narodila 5. 3. 1945 v Munsteri vo Francúzsku. Detstvo 

trávila medzi touto krajinou, kde žila jej matka a Československom u prarodičov. 

V 16-tich rokoch sa vrátila do Československa natrvalo. Neskôr nastúpila do 

československého rozhlasu – zahraničného vysielania pre francúzsku Afriku, 

odkiaľ odišla po roku 1968 z politických dôvodov. Autorkin záujem o rozvojové 

krajiny determinoval aj jej ďalšiu profi láciu. Na pozvanie svojho brata cestovala 

opakovane najmä do Afriky. V roku 1990 sa vrátila do rozhlasu ako redaktorka 

spravodajstva zo zahraničia. Celkovo vydala 8 kníh, všetky s tematikou 

rozvojových krajín: Sahara všedného dňa, Stretnutie v buši, Cesty za Afrikou, 

Afrikou v protismere, Izrael a Palestína, Palestína a Izrael, Egypt Egypt a Iná 

Afrika. Taktiež vydala dvojdielnu prácu V Indii a V severnej Indii. 

Kniha Iná Afrika je cestopis, ktorý sa upriamuje predovšetkým na krajiny 

severnej a západnej Afriky – Mali, Senegal, Alžírsko a Tunisko. Podľa spomenutých 

krajín by čitateľ mohol nadobudnúť dojem, že uvedené dielo je klasický cestopis 

o turistických destináciách obohatený o informácie pre dovolenkárov, ktoré nemôže 

priniesť nový pohľad na uvedenú problematiku. Autorka vyvrátila tento možný 

predsudok vďaka jej vlastným skúsenostiam, ako aj politickými, historickými 

a sociálnymi vedomosťami o daných oblastiach. Kniha Iná Afrika je akýsi súbor 

spomienok o dávnej a nedávnej minulosti Afriky a o zmenách, ktorými prešla 

počas posledných dekád. Napriek tomu, že dielo je kategorizované ako cestopis, 

je špecifi cké svojou orientáciou na problémy Afriky podané cez odlišný pohľad, 

* Eva Slámková je študentkou 1. ročníka v odbore Medzinárodné vzťahy na Fakulte 


evaslamkova@yahoo.com. 

158


aký väčšinou poznáme zo spravodajstva alebo z tlače. Cestopis je miestami až 

kontroverzný, čím čitateľovi poskytuje možnosť vytvoriť si iný názor na Afriku, ako 

ju bežne vníma. V porovnaní s európskou optikou videnia častokrát poskytuje 

diametrálne odlišné názory týkajúce sa postavenia Afričanov a ich situácie. 

Kniha je spracovaná autorkiným osobitým štýlom, ktorý dokáže naplno upútať 

pozornosť bez toho, aby si čitateľ uvedomil, že číta o faktoch, ktoré ak by boli 

podané tradičným spôsobom, pôsobili by nezáživne. Kniha nepredstavuje pokus 

o vylíčenie bolesti a chudoby Afričanov. A nie je to ani sprievodca afrických 

národných parkov alebo tradičného afrického folklóru. Je to autorkin pokus 

o pochopenie zmýšľania a života obyvateľov čierneho kontinentu. Symbióza 

umeleckosti, faktografi e a cestovateľských skúseností autorky, ktorou táto 

publikácia bez pochýb disponuje, je predpokladom toho, že predkladaná kniha 

bude vo svojej kategórií úspešná. 

Kostru diela tvorí autorkin návrat do Afriky po mnohých rokoch. P. Jazairiová 

sa na základe opisu snaží vytvoriť u čitateľa predstavu o živote a o zmenách, 

ktorými tento kontinent prešiel po zlomových udalostiach, akými boli Rok Afriky, 

snahy o zavedenie demokracie, ale aj zrušenie apartheidu. 

Prvou zastávkou je Mali a obraz hlavného mesta Bamako plný schátralých 

stavieb v kontraste s reklamou na mobilného operátora Orange. Taktiež obrazy detí 

žobrajúcich pre svätca, ktorý ich učí Korán. Zmes kresťanstva, islamu a animizmu 

vytvára v spoločnosti krajiny chaos. To všetko je sprevádzané korupciou. P. 

Jazairiová uvádza ako hlavné dôvody tohto chaosu okrem iného zlato v Mali, 

ľahkú ropu v Nigérii, diamanty v Libérii, meď v Kongu, pričom popisuje, že krajina 

Mali má príjem na jedného obyvateľa iba jeden dolár na deň a viac než polovica 

obyvateľstva je negramotná, o výskyte malárie nehovoriac. „Kde je bohatstvo, tam 

tečie krv.“ (s. 23) K dokresleniu popisovaných udalostí sú k dispozícii fotografie 

z jednotlivých miest, ktoré korešpondujú s písaným textom, pričom nezobrazujú 

len extrémy Afriky tak, ako ich poznáme z médií – umierajúce deti alebo krásy 

prírody – ale bežný život Afričanov, o ktorom máme najmenej informácií. Práve 

tieto obrazy nútia čitateľa zamyslieť sa nad obsahom textu. 

Putovanie po krajine je doplnené o rozhovory alebo príbehy ľudí, či už 

narodených v Afrike, alebo tých, ktorí sa rozhodli opustiť luxus vyspelého sveta 

a presťahovali sa sem bez túžby po návrate. 

159


Zaujímavý je fakt, že od belochov – prisťahovalcov sa čitateľ dozvedá 

o rasizme iného druhu, na aký sme bežne zvyknutí. Zatiaľ čo v minulosti mal 

beloch v Afrike rešpekt, bol považovaný za učiteľa, dnes je to naopak. Belosi 

sú neobľúbení a tvoria akúsi korisť pre Afričanov hladných po peniazoch. 

Kontroverzný je však fakt, že napriek všetkej tej nenávisti sa Afričania snažia čo 

najviac podobať práve belochom. Upúšťajú od svojej kultúry, obliekajú sa inak 

ako ich predkovia a animizmus považujú za prežitok vhodný len pre starých ľudí. 

„To je ten moderný svet, to je tá zmena, civilizácia.“ (s. 29) Na ďalších stranách 

je cítiť zmätok Afričanov a otázky, ktoré sa v týchto súvislostiach vynárajú. Majú 

byť nahnevaní Majú sa čo najviac podobať Európanom Ktoré náboženstvo je 

správne Majú sa pridržiavať tradícií Majú bojovať Majú sa vzdať Miestami sa 

zdá, že už jednoducho rezignovali, že nikomu neveria. Výstižná je situácia, keď 

sa autorka snaží nadviazať konverzáciu s pouličným predavačom bez túžby niečo 

kúpiť: „Rozhodla som sa celú vec skrátiť a hovorím mu slušne, ale dôrazne: „Ale 

my nemáme peniaze!“ Zaskočilo ho to, teraz je zúrivý on: „Kto hovoril o peniazoch 

Čo si to dovoľujete“ Začne byť sprostý a nadáva: „ Sviňa! Rasistka! Vypadnite 

z našej zeme! Zabijem vás!“ “ (s. 139) 

Senegalskí černosi boli v minulosti – ako uvádza autorka – zásobovačmi 

takzvanej čiernej sily pre Francúzov, vďaka ktorým, paradoxne, vznikla samotná 

francúzska koloniálna ríša. Dokonca ich účasť bola údajne rozhodujúca počas 

víťazstiev Francúzska v oboch svetových vojnách. „Vo francúzskom mestečku... 

sa do obkľúčenia dostala jednotka vytvorená asi z 20 Francúzov a dvoch stoviek 

senegalských strelcov. Fašisti ponížení odporom, ktorý im títo „podľudia“ navlečení 

do vojenských uniforiem kládli, Afričanov do jedného postrieľali – bielych Francúzov 

ušetrili.“ (s. 121) Napriek tomu sa ani dnes tento historický fakt o značnej pomoci 

zo strany Afričanov nespomína v žiadnych školských učebniciach týkajúcich sa 

dvoch kolosálnych medzníkov histórie Francúzska. 

Na základe príbehov v tejto knihe je však vidieť, že sami Afričania si 

kompenzujú svoju nespokojnosť a bolesť často nemiestne, a to tým, že vytvárajú 

pocit viny u belochov, respektíve i u návštevníkov Afriky. Kto však chce cestovať 

po Afrike, musí si vypestovať istý ochranný plášť cynizmu, ako to sledujeme aj 

u spisovateľky. „Pod oknami majú smetisko, na ktorom zaživa hnije bezdomovec. 

Nechcem moralizovať. Ale hlavne sa už nechcem na také veci pozerať, nechcem 

160


o nich vedieť, cítiť vinu alebo zodpovednosť za tunajší svet. Ja som Európanka, 

môj domov je inde.“ (s. 107) 

Minca má však vždy dve strany. Je ťažké ubrániť sa otázke, ako by to všetko 

vyzeralo, keby do Afriky neprišli žiadni Francúzi a iní cudzinci, nezničili by miestne 

kultúry, nezaložili plantáže alebo obchod s otrokmi, nenarušili spoločenskú 

rovnováhu. Autorka sa vyjadruje o kolonizácii Francúzov na čiernom kontinente 

ako o „neduživom európskom výhonku narúbovanom na africký strom“. (s. 108) 

Kniha načrtáva pohľady z oboch spomínaných strán. Je nestranná a ponúka 

čitateľovi možnosť vytvoriť si vlastný postoj k predmetnej otázke na základe citovej 

a etickej zaangažovanosti. 

Jednou zo zastávok autorky je i Dakar, hlavné mesto už spomínaného 

Senegalu, štátu západnej Afriky. Európa ho pozná v súvislosti s Rallye Paríž- 

Dakar, ktorá prebiehala práve počas autorkiných ciest po Afrike. „Cena pretekov 

dosahuje výšku ročného rozpočtu krajín, ako je Niger alebo Mauretánia. Pohonné 

hmoty tvoria desať percent ročnej spotreby benzínu a ropy Mali. Každý rok preteky 

zahubia desiatky ľudí, predovšetkým detí a dedinčanov. Zomrú pod kolesami 

vozov, z ktorých každý stojí viac, než si všetci obyvatelia dediny zarobia za celý 

život.“ (s. 97 - 98) 

P. Jazairiová v knihe popisuje, s akou ľahkosťou sa môže Európan dostať do 

Afriky, ba dokonca niekedy aj bez víz. Keď si však situáciu obrátime, Európa je pre 

bežného Afričana nedosiahnuteľný cieľ, fatamorgána. Ak sa aj niekoľkým z nich 

podarí dostať do Európy, väčšinou sa stávajú predavačmi dreveného afrického 

tovaru na plážach. Sú považovaní za otravné elementy, ktoré rušia atmosféru 

dovolenkovej idyly. Nikto však netuší, koľko príbehov a krvopotnej snahy Afričanov 

nájsť lepšie podmienky za tým stojí. 

Zvláštnosť, ktorú autorka zdôrazňuje, je postoj Afričanov voči chorobe AIDS, 

najväčšej pohromy tak typickej pre tento kontinent. Čitateľ sa z uvedených faktov 

dozvedá, že chorobou trpí dvakrát toľko žien ako mužov, na základe čoho sú práve 

ženy považované za jej prenášačov. Z toho vznikla bizarná domnienka afrických 

mužov o zbavení sa nákazy len prostredníctvom pohlavného styku s pannou, 

alebo s malým dievčatkom. Začarovaný kruh je zatiaľ neriešiteľný problém. 

Kniha poskytuje aj iný náhľad na apartheid. V južnej Afrike sa nájdu aj takí, 

ktorí tvrdia, že za jeho éry bolo lepšie. Príkladom je postoj bielej Afričanky – Búrky. 

„Keď bol apartheid roku 1994 zrušený, mohli už farební bývať, kde chceli. Kto 

161


mal dosť inteligencie a dravosti, ten sa presadil. Ale bielych to ohrozilo. Mnoho 

schopných ľudí stratilo prácu a postavenie a dnes sú diskriminovaní.“ Na druhej 

strane sa však čitateľ na ďalších stranách dozvedá, že práve bieli Búrovia boli 

tí, ktorí verili v Bibliu a že Boh stvoril jedných čiernych ako noc, druhých bielych 

ako deň. Práve toto presvedčenie neskôr vyústilo do apartheidu, diskriminácie 

čiernych. 

Vďaka nezaujatosti a autorkinej schopnosti vidieť veci nie len čierno – bielo 

je kniha vhodná pre čitateľov rôzneho druhu. Je adresovaná všetkým, ktorí majú 

záujem dozvedieť sa niečo o Afrike, ale najmä študentom, ktorým môže pomôcť 

vytvoriť súvislosti z uvedených faktov. Prínos knihy Iná Afrika je v tom, že môže 

byť akýmsi spúšťačom, prvotným faktorom, ktorý prebudí v čitateľovi skutočný 

záujem o africký kontinent. Čitateľ má možnosť rozhodnúť sa, či je bolesť Afriky 

(ktorá je napriek markantnej chudobe ohromnou zásobárňou nerastných surovín) 

spôsobená vplyvmi civilizovaného sveta, kolonizátormi a utláčaním afrického 

obyvateľstva, alebo či sú možnými príčinami jej chudoby a vzdelanostnej zaostalosti 

aj samotné názory Afričanov, ich pasivita, hnev, moc v nesprávnych rukách, alebo 

jednoducho únava z dlhoročných bojov s nespravodlivosťou. Posolstvo je v tom, 

že kniha nemá za cieľ súdiť Afričanov a Afriku, ale poskytnúť informácie pre 

formovanie našich vlastných postojov k nespravodlivosti vo svete. 

162


PO STOPÁCH VOJNOVÉHO REPORTÉRA 

JÚLIUS NGUYEN * 1 

RAJEC, M.: Po stopách konfliktov. Ikar, Bratislava 2008. 164 s. ISBN 

978-80-551-1663-1 

Martin Rajec sa narodil v roku 1975. V roku 1997 sa rozhodol prerušiť štúdium 

na vysokej škole a odcestoval na rok do Tel Avivu v Izraeli. V tomto období sa 

zrodila jeho túžba po cestovaní. Po teroristickom útoku na Spojené štáty americké 

v roku 2001 sa stal vojnovým spravodajcom pre televíziu TA3. Dva roky ako jediný 

Slovák spravodajsky pokrýval vojnu v Iraku. V roku 2005 nakrútil pre A-News sériu 

dokumentov o českých vojakoch vo svete. Umožnilo mu to navštíviť nestabilné 

krajiny strednej a západnej Afriky, kde pôsobili misie OSN. 

M. Rajec nepredstavuje typ reportéra, pozorovaného zo strany diváka 

prostredníctvom obrazoviek alebo len z fotografi í v novinách, ale svojou prácou 

poukazuje na to, čo všetko musí vojnový reportér zažiť – musí sa dostať k potrebným 

informáciám, musí riešiť problémy na mieste sám, bez cudzej pomoci, alebo sa 

musí vynájsť a prispôsobiť novovzniknutej situácii. Kniha môže vyvolávať zdanie 

chvály autora všetkým, čo kedy dokázal a aký kus sveta precestoval. Mnohým 

čitateľom to môže napadnúť po prečítaní úvodných strán, kde autor poukazuje 

na zámer knihy zdokumentovať zápisky z jeho služobných ciest v období, keď 

pracoval pre spravodajské televízie alebo len ako súkromná osoba. 

Na začiatku knihy vysvetľuje dôvod, pre ktorý sa stal vojnovým spravodajcom. 

V deň jeho narodenín teroristi zaútočili na World Trade Center a televízia TA3, 

v ktorej vtedy pracoval, hľadala reportéra na úlohu spravodajsky pokryť vojnu, ktorá 

sa nezadržateľne blížila. Rajcovou prvou úlohou bolo dostať sa do Afganistanu, 

hlavného sídla al-Káidy. Zo všetkých možností, z ktorých mal na výber, sa 

* Július Nguyen je študentom 1. ročníka v odbore Medzinárodné vzťahy na Fakulte 


juliusnguyen@hotmail.com. 

163


nakoniec rozhodol, že sa najľahšie dostane do Afganistanu cez Pakistan, rokmi 

podporujúci Taliban. 

V Islamabade bol príjemne prekvapený výstavnosťou mesta. Avšak 

Rajecovým cieľom bolo dostať sa do Pešávaru, mesta ležiaceho v blízkosti 

hraníc s Afganistanom. Bolo preňho mimoriadne náročné zistiť, kedy a odkiaľ 

mu odchádza vlak. Všade vládol chaos a nič nefungovalo tak ako malo. Vo 

vlaku - jednom z najhorších, v akom sa kedy viezol - sa cítil ako atrakcia, keďže 

miestni obyvatelia nevidia cudzinca každý deň. Majstrovsky opisuje pocity smädu 

a únavy, ktoré zažíval počas tejto nekonečnej cesty. V Pešávari sa každý deň 

konali protiamerické demonštrácie, vždy rovnako končiace zapálením figuríny 

predstavujúcej amerického prezidenta a americkej vlajky. V Pakistane v tom 

čase visela vo vzduchu hrozba občianskej vojny, pretože prezident Mušaraf sa 

v rozpore s mienkou ľudu rozhodol podporiť USA. Najskôr bol M. Rajec nadšený 

z toho, že videl demonštrácie naživo, ale po čase ho to začalo nudiť svojou 

monotónnosťou. Opisuje, ako si krátili s ostatnými novinármi čas v jedinom 

legálnom bare v meste (Pakistan je moslimská krajina) alebo pretekmi motorových 

rikší po nočných uličkách. V tejto časti knihy poukazuje na silu ústneho podania, 

keďže príbeh o nočných pretekoch počul od neznámeho nemeckého novinára 

pri jeho neskoršej ceste po Afganistane. 

M. Rajecovi a ani žiadnemu inému reportérovi sa ale nepodarilo dostať do 

Afganistanu cez Pakistan, a preto jeho redakcia zvolila inú stratégiu. Týždeň 

po tom, ako Spojené štáty začali dňa 7. októbra 2001 vojenské operácie proti 

Talibanu, nastúpil v Bratislave na lietadlo do Moskvy, odtiaľ do Samary a nakoniec 

do Dušanbe, hlavného mesta Tadžikistanu. Samozrejme, ani táto cesta sa 

neobišla bez problémov. Polovicu peňazí v dolároch musel ukryť do ponožiek, 

lebo podľa vtedajšieho nariadenia sa mohlo cez Ruskú federáciu prepravovať 

iba tisíc dolárov v hotovosti. Zvyšné peniaze museli byť ruble. Nasleduje opis 

lietadla, ktoré bolo úplne vyrabované a podľa neho už dávno malo byť vyradené 

z prevádzky. Po prílete do ničím neočarujúceho Dušanbe si najprv vybavil 

novinársku akreditáciu, a až potom mohol požiadať o víza do Afganistanu na 

veľvyslanectve Severnej aliancie. Nikto z prítomných nevedel určiť deň odletu 

lietadla, v ktorom mal rezervovanú letenku. Po niekoľkých dňoch nakoniec pristáli 

v Dušanbe. Nasleduje opis úzkosti, ktorú zažívali všetci novinári pri večernom 

pristávaní na neosvetlenom letisku. 

164


Ubytovanie v „hoteli“, ako ho nazval jeho majiteľ, pripadalo M. Rajecovi 

strašné a nehygienické, ale ako sám tvrdí: „Pri tom všetkom to bolo najlepšie 

ubytovanie, aké som v Afganistane počas svojho prvého pobytu mal.“ (s. 25) 

Vadila mu okrem iného aj monotónna strava, z ktorej niektoré časti, na rozdiel 

od svojich kolegov, z bezpečnostných dôvodov radšej nejedol. Ako sa ukázalo 

neskôr, bola to správna voľba. Fajzábad, kde býval, bolo vtedy hlavným mestom 

Severnej aliancie. Po vyčerpaní spravodajsky zaujímavých tém si spolu s dvoma 

nemeckými novinármi našli miestneho obyvateľa - tlmočníka a rozhodli sa ísť 

na miesto bojov. S tlmočníkom si M. Rajec postupne vybudoval úprimný vzťah. 

Vďaka nemu sa dozvedel mnohé užitočné informácie o miestnom ľude, jeho 

histórii a spôsobe života. Sprievodca si veľmi dobre uvedomoval zaostalosť celej 

svojej krajiny a bezmocnosť zmeniť niečo na chudobe Afganistanu, ktorý zaplatil 

vysokú cenu za svoju samostatnosť: zničené mestá a obrovské straty na životoch. 

Tlmočník dokonca autorovi prezradil, že bojoval ešte proti Sovietom na strane 

partizánov, aj keď priamo do bojov sa nezapojil. Pekný vzťah medzi autorom 

a tlmočníkom sa však nečakane skončil po tom, keď mu vojaci nedovolili spať 

v ubytovni spolu s novinármi. 

13. novembra 2001 po vstupe vojsk Severnej aliancie do Kábulu padol 

jeden z najradikálnejších režimov v histórii. Pre autora znamenal jasný signál 

pre čo najskoršie vycestovanie. Zvolil si cestu z Pakistanu do Džalalabadu a 

odtiaľ do Kábulu. Cestu do Džalalabadu absolvoval v taxíku spolu s Abbasom, 

slávnym vojnovým fotografom iránskeho pôvodu. Cesta do Kábulu bola oveľa 

nebezpečnejšia. Na tej istej ceste krátko pred tým, bojovníci al-Káidy vytiahli 

z auta a zavraždili štyroch novinárov a nechali ich ležať na ceste. Ostatní novinári 

tak získali čas, aby otočili svoje autá a z miesta utiekli. Autor pociťoval počas 

cesty obrovský strach a na pocite bezpečnosti mu nepridával ani fakt, že celou 

cestou bola kolóna sprevádzaná ozbrojenou hliadkou vojakov, ktorí ešte pred 

týždňom bojovali na strane Talibanu. V Kábule uvidel následky vojny: zničené 

štvrte a rozstrieľané moderné budovy dávali tušiť, že mesto má časy svojej slávy 

už za sebou. Po vyčerpaní spravodajských tém sa rozhodol cestovať naspäť 

do Pakistanu autom. Robil spoločnosť svojmu českému kolegovi, ktorý nemal 

peniaze na drahú letenku na lietadlo OSN. Počas cesty toto svoje rozhodnutie 

síce viackrát oľutoval, ale nikomu sa našťastie nič nestalo. 

165


Ďalšie autorove zápisky pochádzajú z Kuvajtu v roku 2003. Čakal tu na 

povolenie vstupu do Iraku. Zvykol si aj na sirény, ktoré sa z času na čas ozývali, hoci 

zväčša išlo o falošné poplachy. Pokušeniu dostať sa do Iraku čo najskôr neodolal, 

napriek tomu, že vedel o nelegálnosti tohto činu. Spolu s inými spravodajcami 

obišli autom niektoré kontrolné stanovištia a pri iných im pomohlo novinárske 

šťastie. V Basre sa im neušlo vrelého privítania. Niekde do nich dokonca ľudia 

hádzali kamene. Navyše sa tam rozmohlo obrovské rabovanie, ktorému sa nevyhla 

ani miestna univerzita. Pre M. Rajeca bolo nepochopiteľné, prečo okolostojaci 

britskí vojaci neurobili nič, čo by tomuto masívnemu rabovaniu zabránilo. Ako 

sa ukázalo, vojaci nedostali rozkaz zasiahnuť. Na tomto mieste autorovho opisu 

je vidieť, aké trhliny mal plán na obnovu Iraku po páde režimu. Všetci reportéri 

sa snažili nájsť nejaký príbeh, ale toto hľadanie bolo mimoriadne ťažké. Miestni 

obyvatelia sa báli otvorene hovoriť alebo vyjadriť svoj názor z obavy návratu 

diktátora. Nakoniec autor našiel jediného človeka, ktorého strýka dal Saddám 

zastreliť a rodina musela ešte zaplatiť za použitý náboj. V Iraku sa autor stretol 

ešte s jedným javom – manipuláciou zo strany médií. Mnohí novinári potrebovali 

získať čo najemotívnejšie zábery, prípadne čo najviac fotiek mŕtvych ľudí. Keď 

sa im to nepodarilo alebo prišli na miesto bojov neskoro, fotili obete dopravných 

nehôd z uhla, aby na záberoch nebolo vidieť havarovanú motorku. Iní sa snažili 

„dobehnúť“ vojnu tým, že sa snažili stále cestovať na miesta, kde ešte prebiehali 

boje. 

Pri opätovnej návšteve Afganistanu autor pozoruje hlavne osudy detí, ale aj 

dospelých ľudí, ktorých zmrzačili nášľapné míny ukryté v zemi. Títo „najvernejší 

vojaci“ dokážu čakať na svoju obeť aj desiatky rokov po skončení konfliktu. Naviac, 

vďaka neustále sa presúvajúcej erodovanej pôde si nikdy nemôžete byť istí, že 

nejaký chodník je absolútne bezpečný. Tí, ktorých mína zranila, majú smolu, 

lebo pre postihnutých je v tejto krajine takmer nemožné nájsť si zamestnanie. 

Na každom kroku po celom Afganistane je problém vyhnúť sa žobrajúcim deťom. 

Chýba vzdelanie, ktoré bolo pre ženy za vlády Talibanu zakázané. Ideálom 

afganskej spoločnosti bola nevzdelaná žena v domácnosti, aj preto sa emancipácia 

žien uplatňuje pomaly. 

V roku 2005 M. Rajec nakrútil dokument o českých pozorovateľoch 

v problematických oblastiach Abcházska. Keďže sa dostal aj do Gruzínska, 

naskytla sa mu príležitosť navštíviť Stalinovo múzeum v jeho rodnom meste 

166


Gori. Repliku chudobnej chalúpky, kde sa údajne Džugašvili narodil, zastrešoval 

“chrám“ postavený v štýle socialistického klasicizmu. M. Rajec prirovnáva Stalina 

k ľuďom, ktorí krvavo poznačili dejiny, ako Hitler, Napoleon alebo Lenin, ale 

podľa autora neboli viac ako masový vrahovia. 

V Afrike zaviedla autora práca do mesta Harper, na západe Libérie v blízkosti 

hraníc s Pobrežím Slonoviny, kde navštívil pozorovateľov OSN. V tom čase boli 

svedkami vzniknutých nepokojov. Ľudia si mysleli, že vyšetrovatelia nerobia všetko 

pre to, aby vyriešili rituálne vraždy v okolí. Súvisia s poverou, že keď niekto zje 

určité časti ešte živého ľudského tela, dotyčná osoba bude mať čoskoro moc a 

úspech. M. Rajec tento problém rozšírený najmä pred voľbami, pokladá za veľmi 

vážny jav a uvažuje nad tým, či nemáme právo ovplyvňovať tradičné kultúry. 

Dospieva k záveru, že minimálne v prípade rituálnych vrážd toto právo máme. 

M. Rajec sa v Afrike stretol aj s ďalším problémom - slepotou zvlášť u 

mladých ľudí. Títo ľudia sú pre spoločnosť úplne nepotrební. Takmer nikto, okrem 

niekoľkých slepeckých centier, ich nevzdeláva a ani sa o nich nestará. Slepota 

je tu rozšírená hlavne v dôsledku vojny a chudoby, keď ľudia nemajú ani tridsať 

dolárov na jednoduchú operáciu, ktorá by im vrátila zrak. K vysokému počtu ľudí 

s liečiteľnou slepotou prispievajú aj miestni šamani a ľudoví liečitelia. Odporúčajú 

postupy, pri ktorých sa používajú rastliny nebezpečné pre zdravie. 

V Konžskej demokratickej republike autor monitoroval príbehy pozorovateľov 

OSN. V krajine, rozlohou veľkej skoro ako celá západná Európa, prakticky nie je 

žiadna infraštruktúra. V čase jej vzniku bolo v celej krajine iba 30 vysokoškolákov. 

Autor si spomína na jednu udalosť. Keď si išli zahrať futbal, na celý zápas 

dohliadali ozbrojení vojaci. V prípade gólovej situácie sa radovala celá dedina. 

Vtedy pochopil, že títo ľudia sa chcú konečne radovať a veľa príležitostí k tomu 

nemajú. Navštívil aj ošarpané mestečko Mbuji-Mayi, v provincii Kasai. Letisko 

v celej krajine ako jediné nekontrolovala OSN, pretože to miestni predstavitelia 

nedovolili. Dôvod je jasný - mesto je bránou, cez ktorú sa diamanty dostávajú 

legálne aj ilegálne do sveta. 

Na základe afrických zážitkov autor poukazuje na krvavú históriu bývalého 

Zaire, ktoré tragicky poznačujúcu životy tunajších obyvateľov. Spomína aj 

„africkú svetovú vojnu“, počas ktorej prišli milióny ľudí o život. Napriek tomu, že 

premiér Joseph Kabila zostavil dočasnú vládu a proklamoval svoj cieľ doviesť 

Kongo k prvým slobodným voľbám pochybuje, že sa tak niekedy stane. Zažil tu 

167


aj nepríjemnú skúsenosť s korupciou miestnej polície, keď ho spolu s kolegom 

a ich sprievodcom zadržala za údajnú špionáž. Pustili ich až po „vykúpení“ si 

svojej slobody. 

M. Rajec neobchádza ani problém tisícok detí, ktorých miestni volajú šege. 

Deti, väčšinou siroty, žijú na ulici, lebo ich tam vyhnali ich príbuzní. Dôvodom 

je buď falošné obvinenie šamanmi z prekliatia alebo len zámienka príbuzných, 

aby sa o deti nemuseli starať. Ich detstvo je každodenným bojom o život: „Uživia 

sa predajom alebo hoci aj krádežami. Dievčatá to majú ťažšie - uchyľujú sa 

k prostitúcii.“ (str.111) Často musia podstupovať i mučenie od príbuzných, ktoré na 

nich necháva fyzické i duševné rany. Sirotám sa dostáva zahraničná humanitárna 

pomoc, ale jej limity sú obmedzené. 

Rajecove ďalšie kroky smerovali za miestnymi, po celej krajine populárnymi 

šamanmi a ľudovými liečiteľmi. Všíma si, ako si falošnými rituálmi a klamstvami 

získavajú dôveru ľudí. Objektívne však opisuje aj viaceré pozitíva, s ktorými 

sa na ceste po krajine stretol. Odhodlanie zahraničných dobrovoľníkov, príbeh 

postihnutého chlapca, ktorý sa vzoprel svojmu osudu a dnes je jedným z najlepšie 

zarábajúcich ľudí v meste – to sú len niektoré z nich. Možno aj preto vyjadruje 

ústami miestneho pracovníka OSN nádej, že v krajine sa raz bude žiť lepšie. 

Posledné poznámky sú z autorovho pobytu v Izraeli na prelome rokov 

1997 a 1998. Vtedy ešte ako študent prerušil štúdium na vysokej škole, aby 

mohol cestovať. Pobyt v Izraeli zdanlivo nesúvisí s jeho ďalšími cestami, ktoré 

podnikol neskôr, ale ako sa sám priznáva, tu sa zrodila jeho záľuba v cestovaní 

a objavovaní. Zápisky sú paradoxne zaradené na konci knihy, aj keď sa udalosti 

chronologicky stali skôr. Po dočítaní celej knihy to napokon čitateľ uvíta. Vskutku 

vtipné príhody zanechajú celkovo veselší dojem, ako tie, ktoré by na nás zanechali 

iba predošlé reportáže, plné ľudského utrpenia. 

Knihu dopĺňajú snímky českého fotografa Michala Novotného, viacnásobného 

držiteľa mnohých fotografi ckých ocenení. Prostredníctvom fotografi í máme 

možnosť vidieť to, čo sme si už predtým dokázali detailne predstaviť vďaka 

vynikajúcim opisom atmosféry miest, ktoré autor navštívil. Kniha Martina Rajeca 

nie je len o udalostiach v krajinách poznačených vojnou. Celá vojna dotvára 

pozadie ľudských osudov a toho, čím by chceli byť obyčajní ľudia, keby im životy 

nezmenili konfl ikty mocnejších. Autor síce nekomentuje krivdy spáchané na 

ľudských osudoch expresívnymi slovami, ale jeho postoj vo výpovediach je jasný. 

168


V čitateľovi prebúdza záujem o obyvateľstvo najviac doplácajúce na nestabilitu 

v rôznych krajinách. Práca vojnového spravodajcu, dokumentovaná v recenzovanej 

knihe vyvoláva v čitateľovi veľmi silné pocity spolupatričnosti s ľuďmi trpiacimi vo 

vojne ako aj obdiv k ľuďom, ktorí reprezentujú ľudskosť a pravdu vo vojnových 

časoch – reportérom, novinárom a humanitárnym pracovníkom. 

169

INFORMÁCIE O ZAUJÍMAVÝCH KNIHÁCH VYDANÝCH 

V RUSKU 

FILIMONOVA NADEŽDA – PUZATKINA XENIA – SOROKINA 

ĽUDMILA*1 

Politické vedy / informácie 

Medzinárodná energetická bezpečnosť. Kokošin, A.: Meždunarodnaja 

energetičeskaja bezopasnoť. Izdateľstvo EVROPA, Moskva 2006. 

Autor knihy – člen, korešpondent Ruskej akadémie vied, riaditeľ Ústavu pre 

výskum medzinárodnej bezpečnosti Ruskej akadémie vied, dekan Fakulty svetovej 

politiky Štátnej univerzity M. V. Lomonosova predkladá čitateľom svoj náhľad na 

hlavné trendy a tendencie rozvoja svetovej energetiky. Zaoberá sa najmä faktormi, 

ktoré určujú medzinárodnú energetickú bezpečnosť a spracováva typológiu 

politických rizík v skúmanej oblasti. Zaoberá sa tiež analýzou refl ektujúcou 

zabezpečenie rovnováhy záujmov medzi najdôležitejšími subjektmi svetovej 

energetiky. Z tohto pohľadu prisudzuje významnú úlohu Rusku ako producentovi 

aj aktérovi pri formovaní svetovej energetickej bezpečnosti. Monografia obsahuje 

mnohé zaujímavé údaje – vecné i číselné , charakterizuje súčasné energetické 

prostredie vo svete, i prognózy budúceho vývoja. Text predstavuje zaujímavý 

materiál pre čitateľov rôzneho druhu – novinárov, študentov, odborníkov, t.j. 

každého, kto chce byť informovaný o tejto aktuálnej problematike, alebo si chce 

rozšíriť svoje vedomosti. 

Dejiny medzinárodných vzťahov a zahraničnej politiky Ruska 1648 – 

2005. Protopopov, A. S. – Elmanova, N. S. – Kozmenko, V. M.: Istorija 

meždunarodnych otnošenij i vnešnej politiki. Rossii 1648 – 2005. Aspekt 

press, Moskva 2008. 

* 

Nadežda Filimonova, Xenia Puzatkina, Ľudmila Sorokina sú študentkami 5. ročníka odboru 

Medzinárodné vzťahy na Fakulte medzinárodných vzťahov Štátnej univerzity v Sankt- 

Peterburgu, Ruská federácia. 

170


Učebnicu pripravili pedagógovia – lektori Ruskej univerzity družby národov. 

Dielo zachytáva dejinnú periódu od Vestfálskeho mieru až do prvých rokov 

21. storočia. Možno ho považovať za jedno z najdetailnejšie prepracovaných 

vydavateľských diel, aké v poslednom čase vyšli. Tým, že má charakter učebnice, 

zameriava sa najmä na najdôležitejšie historické udalosti, ktoré mali bezprostredný 

dopad na formovanie a transformáciu medzinárodného systému. Osobitná kapitola 

je venovaná vzťahom medzi Ruskom a štátmi, ktoré mali v sledovanom období 

vedúce postavenie v medzinárodnom prostredí. Kniha je zaujímavá aj tým, že 

autori vnímajú zahraničnú politiku Ruska vždy v celosvetovom kontexte. Takto 

sa v jednej knihe podarilo skĺbiť to, čo obvykle býva obsahom dvoch rôznych 

učebníc – domácu a svetovú históriu. V texte sú použité materiály, ktoré boli dlho 

nedostupné. Do povedomia čitateľov sa preto dostávajú až v posledných rokoch. 

Čo je obzvlášť dôležité, nenesú v sebe ideologický obsah. Takto sa v knihe odvíja 

nový, originálny pohľad na priebeh Studenej vojny i na tie udalosti, ktoré nastali 

po jej skončení. Zvlášť cenné je, že autori si pri konštruovaní textu uvedomovali, 

že ich názory nemusia byť totožné so všeobecne zaužívanými postojmi. Preto 

zvolili cestu konfrontácie vlastných názorov s názormi významných odborníkov 

na určené témy, čo sprehľadňuje a spresňuje analýzy. Učebnica je určená najmä 

pre študentov humanitných smerov, ale zaujme každého, kto hľadá odpovede na 

príčiny historických udalostí a zmien. 

Teória medzinárodných vzťahov. Cygankov, P. A.: Teoria meždunarodnych 

otnošenij. Gardariki, Moskva 2006. 

Známy ruský vedec a pedagóg, P. A. Cygankov predkladá čitateľskej 

verejnosti rozsiahlu publikáciu (587 strán) kde rozoberá predmet, metódy, 

úlohy a ciele teórie medzinárodných vzťahov. I. Kapitola je venovaná vnímaniu 

medzinárodných vzťahov ako čistej teórie ale aj ako odrazu svetovej politiky. 

Rozsiahla časť – II. kapitola sa zaoberá širokou škálou metód, špecifík pre 

skúmanie medzinárodných vzťahov, ďalšie kapitoly sú venované zákonitostiam, 

tradíciám a paradigmám, ale aj súčasným školám a smerom, ktoré sú relevantné 

z globálneho hľadiska. Prostredie, systém a globálne záujmy uzatvárajú túto časť 

knihy, pretože v ďalších častiach sa autor venuje problémom medzinárodnej 

bezpečnosti, kde zaraďuje aj etické dimenzie konfliktu a morálne otázky vojny. 

171


Záverečná časť knihy je venovaná medzinárodnému režimu. Text je doplnený 

autorským a predmetovým registrom, súpisom vybraných medzinárodných 

dohovorov, ale aj veľmi potrebným internetovým adresárom, ktorý obsahuje mnohé 

kontakty užitočné pre ľudí zaoberajúcich sa výskumom medzinárodných vzťahov. 

Kniha má vysokú teoretickú, metodologickú a výpovednú hodnotu. 

Rusko a jeho miesto vo svete (Za čo a s kým sme bojovali). Naročnickaja, 

N.: Za čto i s kem my vojevali. Novosti, Moskva 2005. 

Doktorka historických vied, zástupkyňa vedúceho delegácie Štátnej dumy 

Ruskej federácie v PZ Rady Európy , poslankyňa Štátnej dumy Ruska N. 

Naročnickaja napísala svoju knihu v čase, keď nástupnícke štáty ZSSR upierajú 

Ruskej federácii právo na politickú monopolizáciu víťazstva nad fašizmom. Rusko 

však patrí k tým štátom Európy, kde boj proti fašizmu znamenal v občianskych, 

vnútropolitických i zahraničnopolitických podobách základ formovania dnešnej 

identity a štátnej idey. Autorka však refl ektuje aj iné vplyvy, ktoré túto identitu 

formovali – pravoslávne videnie sveta, no bez mesianizmu, ďalej geopolitiku 

zbavenú módnych koncepcií i nové hodnotenie zvrhnutia cárizmu v roku 1917. 

Dielo obsahuje mnohé doteraz neznáme fakty ale i nové pohľady na budúcu ruskoeurópsku 

koexistenciu, ktorú autorka vníma ako vzájomné a potrebné impulzy 

kreujúce systémotvorné faktory v súčasných medzinárodných vzťahoch. 

Teroristický internacionalista. Putilin, B. G.: Terrorističeskij internacional. 

Geopolitičeskij rakurs - Kučkovo pole, Moskva, 2006. 

Významný ruský historik , doktor historických vied a a vysokoškolský profesor 

B. G. Putilin vo svojom diele vychádza zo všeobecne prijímanej defi nície: 

Terorizmus je spôsob dosahovania politických cieľov násilnými prostriedkami, jeho 

nárast urýchlila globalizácia a boj proti nemu musí byť internacionálny, pretože 

terorizmus je medzinárodná záležitosť. Je to svojim spôsobom internacionála 

v tom najhoršom zmysle slova, v ktorej však prepojenia a kontakty fungujú precízne 

a spoľahlivo. Paródiou známeho hesla „Fundamentalisti všetkých krajín spojte sa!“ 

uvádza autor problematiku súčasného terorizmu ako transformáciu spoločenských 

hnutí, ktoré mohli mať aj konštruktívne požiadavky – na hnutia s antietickým 

172


a antihumanistickým zameraním. Uvádza príčiny a konotácie. Sleduje rozvíjanie 

týchto hnutí od entuziastov k nájomným žoldnierom. Vypracúva psychologický 

portrét teroristu a „portréty“ organizácií, ktoré teror praktikujú. Súčasťou textu je 

aj analýza problémov terorizmu v Rusku, čo je v odbornej literatúre ešte stále 

terra incognita. Autor nás oboznamuje s novými pohľadmi na terorizmus, nie je to 

úchylka, ale súčasť svetovej politiky a ako k takej, treba k nej zaujať stanovisko 

zo strany aktérov. Text je napísaný pútavou formou a dobre sa číta. Doplňuje ho 

takmer 100 strán príloh (konvencie, dohody, deklarácie, opatrenia proti terorizmu, 

medzinárodné aj ruské). 

(Z ruského originálu preložila doc. PhDr. Jana Lasicová, PhD.) 

173

PROJECT ARES – NOVÝ ČLEN SLOVENSKEJ 

BEZPEČNOSTNEJ KOMUNITY 

OLIVER ÉDER * 

Project ARES 1 je nezávislé združenie študentov a doktorandov Fakulty 

politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, ktoré sa 

primárne zaoberá analytickou činnosťou v oblasti kríz, konfliktov, bezpečnostnej 

politiky, geopolitiky, a v neposlednom rade i medzinárodnými vzťahmi. V radoch 

jeho členov a sympatizantov sú aj ľudia s dlhoročnou praxou v profesionálnej 

bezpečnostno-analytickej oblasti. 

Project ARES zahájil svoju činnosť v novembri 2007. Do 6.decembra 2008 

bolo na našej stránke uverejnených 32 analýz, 25 profilov krajín, 21 komentárov/ 

úvah a boli zrealizované 3 interview a 3 fotoreportáže. V archíve Project ARES-u 

sa nachádza viac ako 1 000 spravodajských výstupov, spracovaných členmi 

ARES-u. 

Ústrednou filozofiou projektu je poskytnúť priestor pre študentov a akademikov 

na prezentovanie svojich vlastných názorov a prispievať tak k ich intelektuálnemu 

a odbornému rastu. Chceme taktiež zaujať miesto v rámci slovenského mediálneho 

trhu, ako kvalitný slovenský internetový think-tank. V rámci našej „Alma mater“ 

intenzívne spolupracujeme s bratstvom Sigma-Phi-Kappa, ktoré zodpovedá 

za organizáciu športových, kultúrnych a spoločenských podujatí pre študentov. 

V súvislosti s tým chceme propagovať študentskú a tímovú spoluprácu na fakulte 

a v neposlednom rade šíriť dobré meno Fakulty politických vied a medzinárodných 

vzťahov UMB. 

Čo je však úplne najdôležitejšie, naším zámerom je postupne a systematicky 

budovať čo možno najširšiu sieť prispievateľov a sympatizantov. Málokto totiž 

v súčasnosti dokáže naplno oceniť silu internetu oproti klasickým časopisom 

a knižným publikáciám. Výhodou ARES-u je, že jeho prevádzkové náklady sú 

skoro nulové, pričom jeho výstupy sú dostupné v globálnom meradle. V duchu tejto 

* Oliver Éder je spoluzakladateľom Project ARES a študentom 4.ročníka v odbore 

medzinárodné vzťahy na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej 

Bystrici, e-mail: revilo_e@yahoo.com. 

1 

www.projectares.sk. 

174 

Politické vedy / informácie


stratégie sa nám doposiaľ podarilo nadviazať spoluprácu so študentskými spolkami 

v Brne, Prahe a Nottinghame. 

Popri budovaní siete, ďalším dôležitým princípom je snaha odlíšiť sa a byť 

originálnym. Jedným z prvotných impulzov pre založenie ARES-u bol pocit potreby 

prinášať nové témy mimo klasického euro-atlantického vnímania medzinárodných 

vzťahov a bezpečnosti. V prvých fázach nášho pôsobenia sa to premietalo do 

intenzívneho záujmu o problematiku konfliktov v Afrike, keďže táto sféra nie je 

v rámci slovenskej bezpečnostnej komunity dostatočne pokrytá. Výsledkom 

tohto snaženia bolo niekoľko kvalitných prác o Somálsku, Sudáne a krajinách 

Magrebu. V prvom rade išlo o prácu D. Duhára „Faith-based diplomacy ako faktor 

pri budovaní mieru v Sudáne“, v ktorej autor rozoberá netradičný prístup riešenia 

konfliktov na prípadovej štúdii Sudánu. Za zmienku taktiež stojí „Somálsko: Vojna 

klanov a radikálny islamizmus“ od O. Édera a „Boj alžírskej vlády proti terorizmu 

a radikálnemu islamizmu“ od A. Vaščíka. Popritom sme na „africké“ témy publikovali 

aj ďalšie analýzy a komentáre. 

Avšak, postupom času sa náš záujem začal sústreďovať aj na iné oblasti. 

A. Vaščík začal skúmať najmä súvislosti medzi zahranično-politickou stratégiou 

USA a jej energetickými záujmami na Balkáne, a O. Éder zase priblížil čitateľom 

ARES-u možnosti ďalšej integrácie „Šanghajskej organizácie spolupráce“, ktorá je 

slovenskými analytikmi vo veľkej miere prehliadaná. Najúspešnejším článkom na 

ARES-e sa stal „Vzostup, pád a budúcnosť amerických neokonzervatívcov“, ktorý 

rozoberá ideové zdroje zahranično-politickej stratégie USA v rokoch 2001-2008. 

Veľký záujem vzbudila aj nová sekcia „Interview“, ktorej cieľom je „oživiť“ ARES 

a nepohybovať sa iba vo výlučne teoretických rovinách. Poďakovať by sme sa 

chceli najmä nášmu členovi I. Jágerskému, ktorý počas svojho študijného pobytu 

na Petrohradskej štátnej Univerzite uskutočnil rozhovor s doktorkou T. Romanovou, 

špecialistkou na vzťahy Rusko – EÚ. I. Jágerský sa spolu s V. Ilavskou v novembri 

2008 taktiež zúčastnil konferencie v Moskve na tému „Euro-atlantické bezpečnostné 

smerovanie“, z ktorej pripravili zaujímavú fotoreportáž. Rovnako zaujímavú 

fotoreportáž pripravili aj J. Horváth a M. Kyselová z medzinárodnej výstavy 

obranného priemyslu IDEB 2008, ktorá sa konala v apríli v bratislavskej Inchebe. 

Čo sa týka samotnej budúcnosti ARES-u, tá sa bude vyvíjať vo viacerých 

rovinách. Po technickej stránke máme v pláne vylepšiť dizajn celého portálu 

v duchu našej zásady byť dynamickými a neustále sa vyvíjať. Ďalší cieľ spočíva v 

175


organizovaní debatných klubov, prednášok, príp. konferencií na našej domovskej 

FPVaMV v spolupráci s Euroatlantickým centrom. Za túto oblasť budú zodpovedať 

najmä J. Horváth a M. Kyselová. Na jar 2009 sa nám už prisľúbili dvaja prednášajúci 

z Ministerstva obrany SR a Ministerstva zahraničných vecí SR. V našom záujme 

je umožniť čitateľom ARES-u, daným prednášajúcim klásť prostredníctvom webu 

otázky vopred, ktoré by boli počas prednášky zodpovedané. Následne by sme 

prepis otázok a odpovedí sprístupnili na stránke, prípadne by sme so súhlasom 

prednášajúcich mohli uverejniť aj audio/videozáznam celej akcie. 

Ďalšou novinkou, ktorá by mohla urobiť Project ARES jedinečným je dôsledné 

rozbehnutie novej sekcie „A.R.E.S analysis“ (Analysis and Research of Estimated 

Situations). Jedná sa o spracovanie monitoringu spravodajských médií na základe 

analýz konkurenčných hypotéz. Naším zámerom je návštevníkom a registrovaným 

užívateľom uľahčiť sledovanie vývoja trendov v medzinárodnej politike jednoduchým, 

zrozumiteľným a zároveň originálnym spôsobom. Keďže za súčasnej situácie nie 

sme schopní prinášať analýzy a komentáre každý deň, práve „A.R.E.S analysis“ 

má predstavovať ten prvok, vďaka ktorému bude www.projectares.sk aktualizovaný 

čo možno najčastejšie, eventuálne aj viackrát za deň. Pri sledovaní niekoľkých 

objektov (oblastí/kríz) chceme na základe „A.R.E.S analysis“ vytvoriť „Early Warning 

System“, ktorý bude graficky vyjadrovať vývoj v jednotlivých krízových oblastiach, 

ako aj dynamiku prebiehajúcich zmien. Súčasťou „A.R.E.S analysis“ bude aj 

pravidelné stručné hodnotenie vývoja situácie s prehľadným vysvetlením postojov 

a stratégií jednotlivých zainteresovaných hráčov, a korekcia jednotlivých hypotéz 

v prípade výrazných fluktuácií v medzinárodnom systéme. V súvislosti s „A.R.E.S 

analysis“ by sme do budúcnosti eventuálne počítali aj s pokusmi vytvárať analýzy 

na princípe teórie hier. 

Vďaka pluralite názorov možno poukázať na snahu kolektívu Project ARES 

pôsobiť ako partner do diskusie pre Slovensku atlantickú komisiu (SAC), a rovnako 

aj pre jej periodikum Euro Atlantic Quartely (EAQ). 

Na záver možno len dodať, že sme otvorení všetkým ľuďom, ktorí chcú 

trochu zo svojho voľného času venovať problematike medzinárodných vzťahov 

a odborným spôsobom prezentovať svoje názory na problémy určujúce budúcnosť 

medzinárodnej politiky, ktoré sa dotýkajú aj záujmov Slovenskej republiky. 2 

2 

Ak sa chcete pripojiť k nášmu kolektívu pošlite prosím e-mail na admin@projectares.sk. 

176


NAŠI AUTORI: 

Bc. OLIVER ÉDER 


Banská Bystrica 

NADEŽDA FILIMONOVA 

Fakulta medzinárodných vzťahov Štátna univerzita v Sankt-Peterburgu 

Sankt-Peterburg, Ruská federácia 

PhDr. PETER KOPECKÝ, CSc. 

Fakulta sociálno-ekonomických vied UK 

Bratislava 

PhDr. ZUZANA KULAŠIKOVÁ 



Doc. PhDr. JÁN LIĎÁK, CSc. 

Academia rerum civilium – Vysoká škola politických a společenských věd 

Kolín, Česká republika 

Bc. MATÚŠ MASICA 



JÚLIUS NGUYEN 



Doc. PhDr. ZOLTÁN PÁSTOR, CSc. 

Externý prednášateľ na slovenských univerzitách 

Martin 

177


XENIA PUZATKINA 



EVA SLÁMKOVÁ 



ĽUDMILA SOROKINA 



PhDr. PETER WEISS, CSc. 

Fakulta medzinárodných vzťahov EU 

Bratislava 

178

179

INFORMÁCIE PRE AUTOROV: 

Rukopis posielajte na adresu redakcie v dvoch vyhotoveniach spolu s CD, resp. 

e-mailom (najvhodnejšie v MS WORDe), vzor úpravy príspevkov je uverejnený 

na adrese www.fpvmv.umb.sk, resp. na požiadanie na adrese politicke.vedy@ 

umb.sk. 

Maximálny počet strán v rubrike Štúdie je 40, v rubrike Diskusia 20, v rubrike 

Recenzie 10, v rubrike Informácie 5. 

V rubrike Štúdie je treba pripojiť resumé v anglickom jazyku (do 20 riadkov). 

Pod názvom článku uveďte meno, pracovisko a kontakt na autora. 

Odkazy (citácie, parafrázy) na literatúru uvádzajte v texte komentáre v poznámkach 

pod čiarou na konci článku uveďte zoznam literatúry. 

Mená v texte zdôraznite hrubým písmom a významné pasáže zdôraznite 

kurzívou. 

V záujme prehľadnosti je vhodné členiť články do kapitol. 

Nevyžiadané rukopisy sa autorom nevracajú späť. 

Korešpondenciu posielajte na adresu redakcie. 

INFORMÁCIE PRE PREDPLATITEĽOV zo SR 

Časopis Politické vedy si možno objednať na adrese: 

Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, 

Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica 

tel.: (00421) 48 446 12 22, e-mail: klaudia.frankova@umb.sk 

INFORMÁCIE PRE PREDPLATITEĽOV zo ZAHRANIČIA 

Subscription orders from abroad should be sent to the following address: 

SLOVART G.T.G., Ltd., 

Krupinská 4, P.O.Box 152, 852 99 Bratislava, Slovak Republic 

fax: 00421 2 63 839 485, e-mail: info@slovart-gtg.sk 

ISSN 1335-2741

content - PolitickÃ© vedy - Univerzita Mateja Bela

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?