Inštitucionálno-politický vývoj Ruskej federácie po ... - Politické vedy

POLITICKÉ VEDY / POLITICAL SCIENCES
Časopis pre politológiu, najnovšie dejiny, medzinárodné vzťahy,
bezpečnostné štúdiá / Journal for Political Sciences, Modern History,
International Relations, security studies
URL časopisu / URL of the journal: http://www.fpvmv.umb.sk/politickevedy
Autor(i) / Author(s):
Článok / Article:
Vydavateľ / Publisher:
Horemuž Martin
Inštitucionálno – politický vývoj Ruskej federácie po
rozpade ZSSR / The Institutional and Political
Development of Russian Federation after Dissolution of
the USSR
Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov – UMB
Banská Bystrica / Faculty of Political Sciences and
International Relations – UMB Banská Bystrica
Odporúčaná forma citácie článku / Recommended form for quotation of the article:
HOREMUŽ, M. 2009. Inštitucionálno – politický vývoj Ruskej federácie po rozpade ZSSR. In
Politické vedy. [online]. Roč. 12, č. 3, 2009. ISSN 1338 – 5623, s. 132 – 144. Dostupné na
internete:
.
Poskytnutím svojho príspevku autor(i) súhlasil(i) so zverejnením článku na
internetovej stránke časopisu Politické vedy. Vydavateľ získal súhlas autora / autorov s
publikovaním a distribúciou príspevku v tlačenej i online verzii. V prípade záujmu
publikovať článok alebo jeho časť v online i tlačenej podobe, kontaktujte redakčnú
radu časopisu: politicke.vedy@umb.sk.
By submitting their contribution the author(s) agreed with the publication of the article
on the online page of the journal. The publisher was given the author´s / authors´
permission to publish and distribute the contribution both in printed and online form.
Regarding the interest to publish the article or its part in online or printed form, please
contact the editorial board of the journal: politicke.vedy@umb.sk.

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
INŠTITUCIONÁLNO-POLITICKÝ VÝVOJ RUSKEJ FEDERÁCIE
PO ROZPADE SOVIETSKEHO ZVÄZU
Martin Horemuž ∗
Úvod
Rozpad Sovietskeho zväzu začiatkom 90. rokov 20. storočia otvoril
v geografickom priestore tohto totalitného štátu, resp. v najvýznamnejšom
nástupníckom štáte, v Ruskej federácii (RF), možnosti pre naštartovanie
procesu zásadných politických, ekonomických a sociálnych zmien. Podstatou
tohto procesu sa stal razantný rozchod s dovtedajším komunistickým politickým
režimom a začiatok formovania nového demokratického politického systému,
ktorého konštituovanie však prebiehalo po roku 1991 vo veľmi zložitých
podmienkach. Tieto komplikované podmienky súviseli najmä s prekonávaním
dedičstva – viac ako sedemdesiatročného komunistického obdobia, ktoré bolo
v rôznej miere spoločným menovateľom pre všetky postkomunistické štáty
v strednej a východnej Európe. Radikálna metamorfóza nových politických reálií
na začiatku 90. rokov minulého storočia sa prejavila predovšetkým
v komplexnosti a v mnohých úrovniach samotného transformačného procesu,
ktorý v sebe zahŕňal politický, sociálny, ekonomický, ale taktiež, v neposlednom
rade, i kultúrny a mentálno-psychologický rozmer.
Príspevok, ktorý v tejto súvislosti predkladáme, sa časovo priamo dotýka
posledného decénia minulého storočia a prvých rokov 21. storočia. Obsahom
a cieľom je priblížiť inštitucionálny a politický vývoj v RF po rozpade ZSSR.
Doterajšie (politologické) metodologické, teoretické a vedecké materiály,
analýzy a štúdie venované postkomunistickým štátom vo všeobecnosti
a postsovietskemu priestoru zvlášť postihovali najmä škálu a oblasti týkajúce sa
tranzitológie, t. j. transformácie (inštitucionalizácie) politického systému RF, ale
aj iných zväzových republík bývalého ZSSR – predovšetkým Pobaltia.
Transformačné procesy (politické, ale aj ekonomické) v bývalých
komunistických krajinách boli vôbec po páde totalitných režimov stredobodom
∗ PhDr. Martin Horemuž je študent externého doktorandského štúdia v odbore medzinárodné vzťahy
na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici,
email: martin.horemuz@centrum.cz.
132

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
záujmu mnohých teoretických a odborných štúdií (napr. B. Dančák, A. Duleba,
V. Dvořáková, J. Holzer, J. Kunc, G. Mesežnikov, S. Szomolányi a iní), a to
aj napriek tomu, že politológovia zhruba od polovice 90. rokov 20. storočia
obracali svoju pozornosť iným smerom, a to k fenoménu tzv. demokratickej
konsolidácie (democratic consolidation) ako na zložitý politicko-sociálny proces
(Kubát, 2000).
Inštitucionálno-politický vývoj RF po rozpade ZSSR je z hľadiska
politologického výskumu možné v najširšom slova zmysle tematicky definovať
do rámca tranzitologických prác (teória prechodu). Z politologicko-teoretického
hľadiska nazývame tranzíciou interval medzi jedným a druhým politickým
režimom. Pre prechod je charakteristické, že v jeho priebehu nie sú trvalo
definované a všeobecne prijímané pravidlá hry (Dvořáková, Kunc, 1994).
V širšom zmysle ide o proces nastolenia funkčnej demokracie (proces
demokratizácie). Teoretické objasnenie tranzície však v našom prípade prináša
aj komplikovanosť posúdenia úspešnosti samotnej politickej tranzície RF, resp.
jej ukončenie z hľadiska funkcionality politického systému. Celkom určite
môžeme konštatovať isté „špecifiká“ ruského modelu transformácie (tranzície)
politického systému, ktorého formálno-inštitucionálna stránka bola zavŕšená
v prvej polovici 90. rokov, avšak po obsahovej stránke sa stala (resp. stále je)
predmetom rôznych zvratov a deformácií, ktoré ju odklonili od teoretických
znakov úspešnej transformácie uvádzaných v odbornej politologickej literatúre.
Táto časť (deformácií) sa viaže predovšetkým na obdobie výkonu štátnej moci
prezidenta V. Putina (po roku 2000), ktoré politológovia nazývajú aj „riadená
demokracia“ (termín „diktatúra zákona“ použil aj sám V. Putin), v ruských
podmienkach „suverénna demokracia“. 1 Jej charakteristický znak je
vypracovanie rámcového mechanizmu silnej centralizácie procedurálneho
charakteru rozhodovacieho procesu (decision making), resp. vytvorenie
lojálnych štruktúr (vertikály moci), ktoré implementujú mocensko-politické
rozhodnutia vládnucej elity. Základný spoločný menovateľ týchto štruktúr je ich
úzky vzťah k fenoménu moci, a to nielen v štandardnom význame ad hoc snáh
o ovplyvnenie štátnych orgánov v smere vlastných okamžitých záujmov
a potrieb, ale v zmysle pokusu o zisk trvalého podielu na moci (Holzer, 2004).
1
Autorom „suverénnej demokracie“ ako novej ruskej ideológie sa stal Vladislav Surkov, v tom čase
zástupca vedúceho prezidentskej administrácie.
133

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
Z inštitucionálno-politického hľadiska je možné proces formovania
postsovietskej ruskej štátnosti rozdeliť podľa časového (periodického) členenia
na obdobie rokov:
1. O rozpadu ZSSR, vzniku RF až po prijatie Ústavy RF (1991 – 1993).
2. Od prijatia Ústavy RF až do odchodu prezidenta B. Jeľcina z funkcie
prezidenta RF (1993 – 2000).
3. Od nástupu prezidenta V. Putina až do jeho oficiálneho odchodu z funkcie
prezidenta (2000 – 2008).
4. Nástup D. Medvedeva za prezidenta RF (2008 – súčasnosť).
Paralelne k vyššie spomínanému časovému členeniu je možné priradiť aj
kategorizáciu z hľadiska personálneho:
a) Jeľcinova éra (zodpovedá bodu 1., resp. bodu 2.),
b) Putinova éra (zodpovedá bodu 3. a de facto aj bodu 4.).
1 Obdobie rokov 1991 – 1993
Uvedená periodizácia je bezprostredne spojená predovšetkým s menom
prvého ruského prezidenta B. Jeľcina. Kľúčovou etapou, ktorá charakterizuje
toto obdobie, resp. jej samotné vyvrcholenie tzv. „horúcou jeseňou“ koncom
roka 1993, sa stal najmä konštitučný a inštitucionálny proces spojený
s vytváraním novej sústavy orgánov štátnej moci, s hľadaním optimálneho
modelu federatívneho štátoprávneho usporiadania zohľadňujúceho potrebu
adekvátneho rozdelenia kompetencií medzi federáciu a jej subjekty
a s formovaním straníckeho systému vyznačujúceho sa vznikom nových
politických subjektov (Duleba, Hirman, 1999). Nemenej dôležitou skutočnosťou
v tomto období, ktoré ovplyvňovalo celkový kontext doby, sa stalo formovanie
samotnej ruskej štátnosti, ktorá prebiehala po rozpade Sovietskeho zväzu
v novovytvorených podmienkach paralelne s radikálnou hospodárskou
reformou (o. i. privatizácia). Architektom tejto reformy bol J. Gajdar. V ruských
podmienkach však ekonomická reforma významnou mierou (aj keď nepriamo)
poznačila aj neskorší politický vývoj v RF (fenomén tzv. oligarchov).
Procesy, ktoré po vzniku samostatného ruského štátu prebiehali v ruskom
politickom prostredí, nevznikli v bode „nula“, t. j. právnym zánikom existencie
ZSSR, ale svoju „predohru“ mali v procese demokratizácie samotného ZSSR.
Z tých najznámejších udalostí a politických krokov, ktoré poznačili neskorší
politický vývoj, je potrebné spomenúť: prvé čiastočne slobodné parlamentné
134

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
voľby v marci 1989, voľby do Najvyššieho sovietu na Zjazde ľudových
poslancov (máj 1989), vytvorenie Ústavného súdu RSFSR (december 1990),
zrušenie článku 6 sovietskej ústavy, ktorá zakotvovala vedúcu úlohu
Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (marec 1990) a v neposlednom rade
postupný prechod reálnej politickej moci na zväzové republiky.
Celkovo je však potrebné chápať toto obdobie (podobne ako v iných
postkomunistických krajinách) v kontexte politickej, ekonomickej a sociálnej
krízy, v ktorej sa RF ocitla po rozpade ZSSR. Kríza bola Rusmi označovaná aj
ako „smutnoje vremja“ (čas chaosu) alebo „smuta“ (nepokoje, zmätky), a Rusko
jej vraj vo svojich dejinách čelilo už tretíkrát (predtým v rokoch 1598 – 1613
a 1917 – 1921) (Duleba, Hirman, 1999). Príznačné pre toto obdobie sa stalo
hľadanie odpovedí na otázky „Kto sme“ a „Čo chceme“, ktoré súviseli s
vlastnou identitou. 2
To, že uvedené obdobie je spojené s menom prezidenta B. Jeľcina,
dokumentuje aj A. Duleba vo svojej štúdii Rusko na konci Jeľcinovej éry.
Zahraničná a vnútorná politika, rozširovanie NATO a záujmy Slovenska. V štúdii
píše, že v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine sa v tom čase presadil tzv.
„Jeľcinovský model“ prezidentstva z roku 1990. Ten umožňoval prezidentom
ako najvyšším predstaviteľom výkonnej moci právo vydávať dekréty, ktoré mali
charakter legislatívnych aktov a boli záväzné pre výkon na celom území štátu.
Tento fenomén je atypický pre demokracie s prísnou a vyváženou deľbou moci
medzi jej jednotlivými vetvami (zákonodarná, výkonná, súdna), resp. je
porušením princípu deľby moci a zároveň jedna z hlavných príčin deformácií
v politickej transformácii postsovietskeho Ruska (Duleba, Hirman, 1999, s.
93). Disbalancia medzi prezidentom B. Jeľcinom ako výkonnou inštitúciou moci
a Zjazdom ľudových poslancov RF ako zložky zákonodarnej moci v procese
prípravy novej ústavy mali za následok v priebehu roka 1993 narastanie
vnútropolitickej krízy. 3 Jej vyvrcholenie, resp. celého tohto turbulentného
2
Aspekty hľadania vlastnej štátnosti sú zdôraznené, napr. aj v zahranično-politických dokumentoch
tzv. prechodného obdobia: „Hlavné zásady vojenskej doktríny v Ruskej federácii“. Označenie
prechodného obdobia znamená, že ide o obdobie stanovenia ruskej štátnosti, uskutočnenia
demokratických reforiem, formovania nového systému medzinárodných vzťahov. Dokument bol
rozpracovaný na zasadnutiach Rady bezpečnosti Ruskej federácie (RB RF) 3. marca a 6. októbra
1993. Na svojom zasadnutí 2. novembra 1993 RB RF odobrila dopracovaný dokument. Potvrdený bol
2. novembra 1993 Dekrétom prezidenta Ruskej federácie č. 1833.
3
Zjazd ľudových poslancov sa v tomto období postavil proti záverom legislatívnej komisie (na čele
s B. Jeľcinom) pre vypracovanie návrhu novej ústavy. Legislatívna komisia navrhla, okrem iného,
135

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
obdobia, predstavuje mocenský zápas medzi prezidentom B. Jeľcinom
a Najvyšším sovietom RF, ktorý skončil tzv. „jesennou vojnou“, resp. silovým
riešením – rozstrieľaním odbojného Najvyššieho sovietu RF. Potvrdením
výsledkov tohto mocensko-politického stretu sa stalo schválenie Ústavy RF 12.
decembra 1993 v referende (v ten istý deň sa taktiež konali parlamentné voľby),
ktoré malo skôr podobu plebiscitu. Schválená Ústava RF charakterizuje Rusko
ako demokratický spolkový štát republikánskeho typu. Z hľadiska formy vlády je
ruský systém špecifická kombinácia prezidentského a parlamentného systému,
v ktorom prevažujú prvky prezidentské. Najvyššie orgány štátnej moci federácie
sú: prezident RF volený v priamych voľbách na obdobie štyroch rokov,
Federálne zhromaždenie (FZ) RF, ktoré sa skladá zo Štátnej dumy (ŠD) a Rady
federácie. Sústavu najvyšších orgánov štátnej moci dopĺňa ruská vláda, ktorá je
v ústave koncipovaná ako výkonný orgán moci na čele s premiérom
menovaným prezidentom a schvaľovaný FZ (Klokočka, 1996, s. 223 – 224).
J. Holzer však v súvislosti s detailným skúmaním politického systému RF
v 90. rokoch minulého storočia upozorňuje, že obvyklé typologické zaradenie
RF ako prezidentskej republiky sa vo svetle detailnej systémovej analýzy
ukazuje ako nie celkom presné. Oporu pre toto konštatovanie nachádza vo
formálnom usporiadaní jednotlivých inštitúcií v rámci ruského štátneho
mechanizmu, predovšetkým v skutočnosti, že prezident RF nie je
(prinajmenšom formálne) priamo hlavou exekutívy, a že v systéme zohráva nie
nevýznamnú rolu aj post predsedu vlády, čo zodpovedá modelovému príkladu
poloprezidentského systému) (Holzer, 2001). Obdobie po roku 2008, ktoré
charakterizovalo prechod V. Putina z prezidentského postu na čelo exekutívy,
takéto hodnotenie do značnej miery potvrdzuje. Na druhej strane však treba
pripomenúť, že takýto stav je dôsledkom silnej personifikácie ruského
inštitucionálno-politického systému. Aj keby V. Putin prijal akýkoľvek politický
post v mocenskom systéme RF, zachoval by si rozhodujúci politický vplyv
a kontrolu nad politickými procesmi v krajine. Súčasný stav pôsobí navonok ako
vypísanie predčasných parlamentných volieb. Úspešným referendom 25. apríla 1993, v ktorom
občania vyslovili podporu B. Jeľcinovi a schválili jeho politiku, sa B. Jeľcinovi otvorila cesta výnosom
(Dekrétom č. 1400 zo dňa 21. septembra 1993 o ústavnej reforme) zrušiť Najvyšší soviet a Zjazd
ľudových poslancov, rozpustiť Najvyšší súd, pozastaviť činnosť Ústavného súdu, zriadiť Federálne
zhromaždenie a oznámiť konanie referenda o Ústave RF. Prehlásenie Ústavného súdu o neplatnosti
výnosu a výzva A. Ruckoja (viceprezidenta RF) k obyvateľom na odpor sa stali zámienkou pre silové
riešenie ústavno-politickej krízy.
136

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
„dualizmus moci“. Pri bližšom pohľade však zistíme, že aj po takmer necelom
roku „výmeny“ elít existuje stále jedno oficiálne mocenské centrum. Do budúcna
však nemožno vylúčiť vytváranie paralelných mocenských štruktúr a novú
konfiguráciu mocenského priestoru okolo súčasného prezidenta D. Medvedeva.
2 Obdobie rokov 1993 – 2000
Aj keď prijatím Ústavy RF došlo k posilneniu prezidentských právomocí
a de facto aj pozícií samotného B. Jeľcina, je potrebné toto obdobie
inštitucionálno-politického vývoja ruského politického systému vnímať aj cez
optiku výsledkov volieb do dolnej komory ruského parlamentu – ŠD RF (12.
decembra 1993). Uvedené voľby, okrem toho, že znamenali posvätenie novej
mocensko-politickej konštelácie, konštituovali zároveň voči prezidentovi
opozične zložený zákonodarný orgán, čím prehĺbili polarizáciu ruskej
spoločnosti (v zmysle demokratický verzus antidemokratický). Víťazom
parlamentných volieb sa prekvapujúco stala ultrapravicová Liberálnodemokratická
strana Ruska (LDPR) vedená V. Žirinovským. Silné pozície
získala tiež Komunistická strana Ruskej federácie (KSRF) a ďalšie ľavicové
strany, čo viedlo k vytvoreniu „opozičného parlamentu“ voči prezidentovi, resp.
Kremľu ako mocenskému centru krajiny. Uvedená mocensko-politická
konštelácia sa stala signifikantná pre ďalší vývoj vzťahov medzi výkonnou
mocou (prezident) a zákonodarnou mocou. Determinovala vnútropolitický vývoj
počas celého funkčného obdobia (prvého aj druhého) B. Jeľcina vo funkcii
prezidenta RF, a to aj po parlamentných voľbách do ŠD RF, konaných
v decembri 1995. Voľby opätovne potvrdili silné pozície KSRF ako hlavnej
opozičnej sily voči prezidentovi, resp. výkonnej moci štátu. Na celkový
vnútropolitický vývoj mali z hľadiska dopadu nesporne vplyv aj udalosti
súvisiace s vojnou v Čečensku (začiatok je datovaný decembrom 1994) a s
prezidentskými voľbami v roku 1996.
Vojna v Čečensku, ktorú z hľadiska obsahu tejto práce možno v širšom
kontexte zaradiť do oblasti vzťahov medzi centrom a regiónmi, len doplňuje
zložitý inštitucionálny, právny a politický vývoj vo vnútri federácie – ruského
štátu počas transformačného obdobia. 4 Problematika centralizácie
a decentralizácie, ktorá sa už od začiatku 90. rokov zdala byť kľúčovým
4
Konfliktná (štiepna) línia (cleavages) centrum verzus periféria je jedna z najzreteľnejších štiepnych
línií postsovietksom Rusku spolu so štiepením komunistický verzus antikomunistický.
137

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
problémom ruskej politiky, sa prejavila najtragickejším spôsobom práve v tejto
severokaukazskej republike (a v rámci upravenia, usporiadania vzťahov
centrum verzus regióny sa riešila silovým riešením). (Uvedená téma – vojna
v Čečensku – by si však vyžadovala komplexné zmapovanie a posúdenie,
nielen jej parciálne – okrajové pripomenutie, ktoré môže čitateľa nabádať o
vytrhnutí z kontextu.) Jeden z rozhodujúcich rysov vývoja RF sa v tomto období
stal predovšetkým rast vplyvu regiónov v ruskom politickom a ekonomickom
živote, proces ich politickej a predovšetkým ekonomickej emancipácie (Baar,
2005). Regióny, resp. regionálne elity, využili oslabenie moci federálneho centra
– Moskvy, ktorá bola v tomto období navyše „zaneprázdnená“ inou
vnútropolitickou a medzinárodno-politickou agendou. Na udržanie lojality
(väzieb) medzi centrom a regiónmi slúžili predovšetkým väzby, ktoré neraz
pripomínali systém klientelisticko-patronálnych vzťahov. V pesimistickom
variante pre tento vývoj reálne hrozila možnosť rozpadu RF na spôsob
Sovietskeho zväzu. Aj keď sa formálne podpisom Federálnej zmluvy v roku
1992 podarilo odvrátiť rozpad RF, pravdepodobnosť dezintegrácie ruského štátu
sa latentne stávala dosť vysokou, a to z dôvodu čoraz väčších mocenských
právomocí sústredených v rukách regionálnych elít, ktoré viedli k stavu, že
legislatíva viac ako šesťdesiatich subjektov federácie obsahovala výnosy
a zákony, ktoré odporovali zákonom a Ústave RF (Šimov, 2003). Nové
konštituovanie vzťahov centrum verzus regióny prinieslo až upevnenie „vertikály
moci“ symbolizované prezidentom V. Putinom.
Ruské prezidentské voľby v roku 1996 sú niekedy simplifikovane
prezentované aj voľbou „buď“ – „alebo“ (voľba medzi reformnými,
antikomunistickými silami reprezentovanými B. Jeľcinom a a kandidátom
KSRF G. Zjuganovom symbolizujúcim návrat „späť“). 5 Aj keď tieto voľby de
facto v širšom kontexte poukázali na pretrvávajúce rozštiepenie a polarizáciu
ruskej spoločnosti, v politologickom hodnotení taktiež odhalili neukončenie
transformačného procesu naštartovaného začiatkom 90. rokov 20 storočia.
5
To predovšetkým platí pre druhé kolo prezidentských volieb, kde voliči skôr hlasovali „proti“ niekomu
(komunistickému kandidátovi G. Zjuganovovi) ako „za“ konkrétneho kandidáta (B. Jeľcina).
Samozrejme, že členenie kandidátov na „reformných“ alebo „protireformných“ je značne
simplifikované, nakoľko v druhom funkčnom období prezidenta B. Jeľcina jeho schopnosť
presadzovať reformy (predovšetkým ekonomické) do značnej miery klesla, resp. upadla. Samotné
hodnotenie B. Jeľcina ako reformátora v súvislosti s prezidentskými voľbami v roku 1996
odzrkadľovalo predovšetkým silný mediálny obraz, ktorý bol na jeho podporu znovuzvolenia veľmi
intenzívne vytváraný.
138

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
Záverom krátkej charakteristiky tohto obdobia možno konštatovať, že
odstúpením B. Jeľcina z postu prezidenta RF v decembri 1999 bolo viac-menej
v mnohých ohľadoch vytvorené fungovanie ústavným textom kodifikovanej
štruktúry ruského politického systému problematizované niektorými
mimoústavnými okolnosťami, ktoré sa týkali predovšetkým:
1) Nedokončenej profilácie samotného ruského štátu a jeho doposiaľ krátkej
a nejasnej tradície,
2) značnej miery autonómie niektorých štátnych štruktúr (armády, tajných
služieb, vojensko--priemyselného komplexu),
3) komplikovaného vzťahu federálneho centra a jednotlivých regiónov
a oblastí,
4) výraznej úlohy tzv. oligarchov, kontrolujúcich obrovské finančné,
priemyselné a mediálne kapacity a schopných ovplyvňovať politické
procesy,
5) pretrvávajúcich klientelistických sietí a nezanedbateľnou úlohou
kriminálnych štruktúr (Holzer, 2004).
3 Obdobie po roku 2000 až do prvej polovice roku 2008
Ak sme predchádzajúcu časť ukončili konštatovaním o niektorých
problematických a neuralgických bodoch ruského politického systému,
záverečnú časť, ktorá je z personálneho hľadiska spájaná s realizáciou politiky
prezidenta V. Putina, charakterizuje predovšetkým snaha o vyrovnanie sa
s vyššie taxatívne uvedenými problémovými okruhmi (v užšom zmysle slova),
resp. s prekonaním a vyrovnaním sa s dedičstvom Jeľcinovej éry (v širšom
slova zmysle). V odborných štúdiách a článkoch, ktoré sa zaoberajú
vnútropolitickým vývojom v RF po roku 2000, sa v tejto súvislosti začali čoraz
častejšie uvádzať dva termíny tzv. „vertikály moci“ a „suverénnej demokracie“.
Vertikála moci predstavuje vnútorné politické, inštitucionálne, hospodárske a
administratívne usporiadanie štruktúry ruského politického systému (štátu),
ktorý sa vyznačuje centralizačnými a kontrolnými tendenciami s priamym
dosahom na všetky segmenty ruskej spoločnosti. Upevnenie vertikály moci sa
stalo pregnantným znakom prezidentského obdobia V. Putina. Už v máji roku
2000, teda krátko po svojom nástupe k moci, bolo rozdelené územie RF na
sedem supraregiónov (administratívnych okruhov). Na čele každého stojí
139

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
prezidentov zmocnenec, ktorý je priamo zodpovedný prezidentovi RF. 6 Určite
nie je náhodou, že tieto administratívne okruhy sa teritoriálne takmer stotožňujú
s rozdelením RF na vojenské okruhy. 7 Taktiež je zaujímavé, že zo siedmich
zvláštnych prezidentských zmocnencov mali v tom čase hodnosť generála až
piati a pochádzali z radov bývalej KGB alebo armády. Trend upevňovania
vertikály moci pokračoval počas celého obdobia vlády V. Putina a nové
rozmery dosiahol v súvislosti s teroristickým útokom v Beslane 1. septembra
2004. Podľa zákona, ktorý odhlasovala ŠD RF 29. októbra 2004, budú
gubernátori volení miestnymi parlamentmi na návrh prezidenta. Výrazný zásah
do politického systému mal (v decembrových voľbách 2007 do ŠD RF) zákon
podpísaný prezidentom RF 19. mája 2005. Podľa neho sa na parlamentných
voľbách nebudú môcť zúčastňovať nezávislí kandidáti, ale len tí, ktorí budú
uvedení na kandidátkach politických strán.
Vo vzťahu centrum verzus regióny stojí za pozornosť uskutočnenie
legislatívnej reformy, v dôsledku ktorej sa podarilo uviesť do súladu ustanovenia
regionálnych zákonov s federálnymi, čo V. Putin v prejave o stave RF potvrdil pred
poslancami Federálneho zhromaždenia RF v máji 2003 slovami: „Právne a fakticky
sme obnovili jednotu štátu. Upevnili sme štátnu moc...Vďaka obnoveniu jednotného
právneho priestoru sme sa mohli pustiť do vymedzenia právomocí medzi centrom
a regiónmi“ (Putin, 2003, s. 8 ).
6
Zmocnenci prezidenta RF majú na zverenom území koordinovať výkon federálnej správy, rozdeľovať
peniaze z centra a dohliadať na to, ako si postupujú regionálni prezidenti, gubernátori a šéfovia
oblastí. Je to zreteľný znak upevňovania a centralizovania moci, nakoľko prvá polovica 90. rokov po
rozpade ZSSR bola pre RF z hľadiska vzťahu centra a regiónov kritická, pretože hrozila reálna
dezintegrácia RF podľa vzoru Sovietskeho zväzu. V roku 1997 priznal vtedajší predseda Rady
federácie RF Jegor Strojev, že podpisom Federálnej zmluvy (31. marca 1992 – nepodpísalo ju
Čečensko, a Tatarstan ju podpísal neskôr s niektorými výhradami) sa zachránil štát pred rozpadom.
Stav oslabenia federálneho centra a posun moci v prospech regiónov bol aj výsledkom mocenskopolitickej
a hospodárskej snahy prezidenta B. Jeľcina zaistiť si lojalitu regionálnych politických elít, tým
že vyhlasoval na adresu regiónov, aby si zobrali toľko suverenity, koľko vládzu uniesť. V. Putin sa
rozhodol „reparovať“ federalizmus, dedičstvo Jeľcinovej éry a nahradil ho vlastným riadeným
a presne zameraným rozdelením moci.
7
Vojenské okruhy (VO) RF: Moskovský VO, Severokaukazský VO, Leningradský VO, Povolžský VO,
Uralský VO (v súlade s Výnosom prezidenta RF № 337-s/24. marca 2001 vznikol 1. septembra
spojením Povolžského a Uralského VO Privolžsko-uralský VO), Sibírsky VO, Zabajkalský VO
(Zabajkalský VO bol 1. Decembra 1998 pripojený k Sibírskemu VO), Ďalekovýchodný VO.
Kaliningrad je definovaný ako špeciálny región.
140

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
Druhý termín, o ktorom sa v tomto období začalo intenzívne diskutovať, je tzv.
„suverénna demokracia“. Podľa A. Dulebu je možné zhrnúť ideológiu suverénnej
demokracie nasledovne: „Rusko je nezávislá demokratická krajina, najmä v tom
zmysle, že samo seba definuje ako demokratickú krajinu (má všetky základné
demokratické inštitúty: voľby, politické strany, parlament a pod.), avšak inštitúty
musia byť nastavené tak, aby nespochybnili mocenskú suverenitu Ruska, t. j. vládu
ruského národa na jeho vlastnom území“ (Duleba, 2008, s. 25). Suverénna
demokracia však nie je z hľadiska odborného a politologického nič iné, iba terminus
technicus na legitimizovanie existujúceho stavu a prostriedok na vytváranie
mocensko-politického priestoru vládnucej (pro-) kremeľskej elity.
V rámci obsahu tohto príspevku je veľmi dôležité spomenúť aj tzv.
„ekonomický faktor“, resp. faktor „Gazprom“ a jemu podobné vplyvné
ekonomické subjekty – monopoly (napr. Jednotné energetické systémy,
Rosvooruženije, resp. vytváraných holdingov integrujúcich celé hospodárske
odvetvia – pozri prípad leteckého, atómového, lodiarskeho priemyslu). V tomto
svetle sa čoraz pravdivejšie a reálnejšie stávajú slová R. Viachireva (bývalého
predsedu Gazpromu) z roku 1995: „Každý, kto príde v Rusku k moci, si musí
usporiadať vzťahy s Gazpromom, pretože inak nebude môcť usporiadať vôbec
nič“ (Duleba, Hirman, 1999, s. 115). Silné postavenie a pozície hospodárskych
koncernov (monopolov, vojensko-priemyselného komplexu, ekonomickofinančnej
lobby, prerastanie ekonomickej dimenzie do politickej a naopak)
v ruskej politike a v spoločnosti vôbec naznačujú latentný korporativizmus
v jeho politickom systéme.
4 Obdobie po zvolení D. Medvedeva za prezidenta RF
Pred skončením funkčného obdobia V. Putina sa dlho špekulovalo, akým
spôsobom dôjde k mocenskej výmene na najvyššom politickom poste v rámci
ruského politického systému. „Zvolenie“ (v skutočnosti však potvrdenie) D.
Medvedeva za nasledovníka doterajšieho prezidenta v podstate znamenalo, že
voliči odobrili pokračovanie mocenskej kontinuity doterajšej politickej elity sústredenej
okolo V. Putina, nakoľko, aj po jeho nástupe do funkcie premiéra RF, si s ním
spojená mocenská, politická a ekonomická skupina (do ktorej patril aj D. Medvedev)
ponechala rozsiahly vplyv. Tento mocenský vplyv je dôsledok dosadenia kľúčových
osôb v procese kreovania vertikály moci systematicky budovanej po roku 2002.
Okrem toho, V. Putin stojí de facto na čele provládnej politickej strany Jednotné
Rusko, ktorá v ŠD RF kontroluje ústavnú väčšinu. V Rade federácie RF zabezpečuje
141

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
väčšinu prostredníctvom lojálnych predstaviteľov republík, ktorí boli vyberaní
(potvrdzovaní) jednotlivými regiónmi na základe rozhodnutia vtedajšieho prezidenta
V. Putina. Niektorí analytici (Belkovskij) poukazujú v tejto súvislosti na zvláštny
stav, v ktorom sa politický systém Ruska nachádza. Ako príklad uvádzajú politické
strany, jeden zo symbolov politického a konštitucionálneho – pluralizmus.
Belkovskij sa domnieva, že ruské politické strany sú len umelé výtvory a predĺžená
ruka prezidentovej administratívy, že normálna opozícia v krajine neexistuje, a že
namiesto skutočnej politiky je v Rusku len politická technológia moci (Šimov, 2004).
Veľké otázniky u analytikov vyvolal prejav D. Medvedeva o stave RF
prednesený 5. novembra 2008, v ktorom predložil podstatné zmeny v Ústave RF,
ako aj v politickom systéme. Ide o prvé zásahy do ústavného rámca od jej schválenia
v roku 1993. Najpodstatnejšou navrhovanou zmenou je predĺženie funkčného
obdobia prezidenta RF zo súčasných štyroch rokov na šesť, a taktiež predĺženie
volebného obdobia Štátnej dumy RF zo štyroch na päť rokov. Zásahy do volebných
intervalov sa odôvodňujú predovšetkým dosiahnutím vyššej akcieschopnosti
a efektívnosti výkonnej a štátnej moci. Nemožno sa však ubrániť dojmu, že
v skutočnosti predstavujú účelový politický krok, ktorý pravdepodobne v blízkej
budúcnosti umožní opätovný návrat V. Putina do kresla prezidenta RF. Na druhej
strane, uvedená iniciatíva ku konštitučným zmenám môže byť začiatok zložitého
procesu vyslobodenia sa súčasného prezidenta D. Medvedeva od závislosti a
vplyvu bývalého prezidenta a súčasného premiéra, a spolu s poslednými
vyhláseniami (návrh na personálnu obmenu v štátnych štruktúrach – február 2009)
môže ohlasovať aj odštartovanie formovania názorovo blízkej skupiny osôb
(„preskupovanie síl“) pre budúce politické rozhodnutia. Aj uvedený politický vývoj
dokumentuje nestálosť a vysokú variabilitu ruského politického systému, ktorý je
silne závislý (založený) od personálneho faktora a od záujmových, resp. lobistických
skupín.
Záver
Aj keď prognózovanie akéhokoľvek ďalšieho vývoja je vždy časovo a
obsahovo limitované a ohraničené množstvom faktorov, ktorých budúca
vnútorná štruktúra a vzájomná kombinácia sa nedajú s určitosťou predvídať, je
možné naznačiť aspoň niektoré, už dnes prebiehajúce trendy. Tie súvisia
predovšetkým s obdobím spoločného vládnutia „tandemu“ prezidenta (D.
Medvedev) a premiéra (V. Putin). Ako sa ukázalo, aj po odchode V. Putina
z postu prezidenta, sa mocenská štruktúra, resp. povaha a charakter ruského
142

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
politického režimu, nezmenila. Domnievame sa, že napr. v zahraničnej
a bezpečnostnej politike RF bude aj v budúcnosti prevládať názorová a
obsahová kontinuita, nakoľko táto časť politiky (agendy) je tvorená pomerne
širokým konsenzom, ktorý je založený na dôslednej obhajobe ruských
národných (štátnych) záujmov. Inú podobu môže mať budúci vnútropolitický
vývoj (vzhľadom na rozsiahlu diferencovanosť záujmových a iných
autonómnych mocenských, regionálnych a ekonomických skupín), pretože
v každom štáte, bez ohľadu na charakter jeho politického systému, existuje
prirodzený vnútorný boj záujmových a iných skupín, RF nevynímajúc. Podstatné
však v tomto smere bude, v akých limitoch (mantineloch – predovšetkým
inštitucionálnych, legislatívnych) sa bude uvedený konflikt odohrávať, resp., aké
bude mať stanovené formálne a neformálne pravidlá.
Pokiaľ ide o vnútropolitické konotácie, autor štúdie sa odvoláva na inú
svoju štúdiu, kde rozoberá „faktické neukončenie transformácie ruského
politického systému. Ide predovšetkým o oblasť implementácie neformálnych
pravidiel z oblasti politickej kultúry a správania politických elít do činnosti
politických orgánov a inštitúcií. Neštandardnosť a nevyprofilovanosť ruského
politického prostredia – aj v kontexte pôsobenia záujmových skupín
a organizácií – je možné pochopiť len na základe historického presvedčenia
a viery v silný a všemocný ruský štát (štátocentrizmus). Odzrkadlenie
v súčasnom povedomí je akcentované nielen politickými predstaviteľmi, ale aj
politickými komentátormi a analytikmi ako ospravedlňujúci faktor pre
špecifickosť ruského politického systému. Aj z tohto dôvodu sa stal výsledkom
politickej transformácie v prvej polovici 90. rokov stav, ktorý síce viedol
k formálnemu uskutočneniu procedurálno-inštitucionálnych krokov na
fungovanie politického systému, avšak v reálnej aplikácii stanovených
(ústavných) a nepísaných (eticko-morálnych, politická kultúra) pravidiel
„zamrzla“ RF niekde na polceste. Ide o vývoj, t. j. v procese nezavŕšenia
konštituovania občianskej spoločnosti, právneho štátu, rešpektovanie
politického pluralizmu, vrátane oblasti organizovaných záujmov, boja proti
korupcii a rešpektovania stavu slobody médií“ (Horemuž, 2008, s. 79 – 80).
Domnievame sa však, že v kontexte udalostí spojených s prevzatím moci
prezidentom D. Medvedevom a s jeho pokračovaním v aplikácii „suverénnej
demokracie“ a „vertikály moci“, prax čoraz zreteľnejšie ukazuje, že zavŕšenie
procesu inštitucionalizácie ruského politického systému „reálnym obsahom“ (nie
formálnym) nebude možné bez silnejšej občianskej participácie, resp.
143

═════════════ Politické vedy / diskusia ═════════════
bezprostredného angažovania a záujmu nezávislých politických elít, ktorú
v súčasnej konfigurácii politických síl v ruskom inštitucionálno-politickom
prostredí nemožno v krátkodobej perspektíve očakávať.
Literatúra:
BAAR, V. 2005. Decentralizační a dezintegrační procesy v Ruské federaci v 90.
letech minulého století. Ostrava: Ostravská univerzita, 2005. 231 s. ISBN 80-
7368-141-2.
DULEBA, A., HIRMAN, K. 1999. Rusko na konci Jeľcinovej éry. Zahraničná
a vnútorná politika, rozširovanie NATO a záujmy Slovenska. Bratislava: Inštitút pre
verejné otázky, 1999. 321 s. ISBN 80-88935-10-5.
DULEBA, A. 2008. Ruská federácia pred prezidentskými voľbami 2008 [online].
2008. [cit.10.12.2008]. Dostupné na internete:
DVOŘÁKOVÁ, V., KUNC, J. 1994. O přechodech k demokracii. Praha: SLON, 1994.
156 s. ISBN 80-901424-8-6.
HOLZER, J. 2001. Politický systém Ruska. Hledání státu. Brno: Centrum pro
studium demokracie a kultury, 2001. 224 s. ISBN 80-85959-97-6.
HOLZER, J. 2004. Rusko. In Kubát, M. et. al. Politické a ústavní systémy zemí
středovýchodní Evropy. Praha: Eurolex Bohemia, 2004. 423 s. ISBN 80-86432-
92-0.
HOREMUŽ, M.: Ruský vojensko-priemyselný komplex, jeho miesto a úloha
v politickom systéme Ruskej federácie. In Politické vedy, roč. XI, 2008, č. 1 – 2. ISSN
1335-2741, s. 76 – 102.
KLOKOČKA, V. 1996. Ústavní systémy evropských států. Praha: Linde, 1996. 416 s.
ISBN 80-7201-010-7.
KUBÁT, M. 2000. Postkomunismus a demokracie. Politika ve středovýchodní
Evropě. Praha: Dokořán, 2000. 126 s. ISBN 80-86569-47-0.
PUTIN, V. 2003. Poslanie Federaľnomu Sobraňju Rossijskoj Federacii [online]. 2003.
[cit.29.11.2008] Dostupné na
internete:
ŠIMOV, J. 2003. Rusko za Putina: rozporné problémy a klamlivá stabilita. In
Mezinárodní politika, roč. 27, 2003, č. 8. ISSN 0543-7962, s. 4 – 6.
ŠIMOV, J. 2004. Rusko po parlamentních volbách. In Mezinárodní politika, roč. 28,
2004, č. 2. ISSN 0543-7962, s. 26 – 30.
144