cciii. – cciv. číslo - home.nextra.sk

D I A L Ó G Y O A
& M M
O ãom
O ministrovi – na‰om sluÏobníkovi
O utrpení pri mediálnych politick˘ch diskusiách
O ºuìoch, ktorí sa za kaÏdú cenu snaÏia byÈ múdri
O schopnosti politikov komunikovaÈ
O tom, v ãom sa poná‰ajú dne‰ní politici na ·túra a ·tefánika
O zákulisí a poradcoch Ivety Radiãovej
O tom, ãi utrpí Slovensko, ak Radiãová skonãí s politikou
O Ficov˘ch zamysleniach nad t˘m, ãi robí dobre to, ão robí
O mizern˘ch programoch v na‰ich i zahraniãn˘ch televíziách
MoÏno porovnávaÈ
Havla a Radiãovú
Po novembri ’89 politika patrila medzi
sféry, ktoré ºudí hádam najviac vzru‰ovali.
Zdá sa, Ïe v poslednom ãase záujem o verejné
dianie a o samotn˘ch politikov v˘razne
upadol. âím to je Má to svoju logiku
Pozrite sa: je v‰eobecne známe, a je to aj
pravda, Ïe – tie ãísla si tro‰ku vymyslím, keìÏe
ich presne nepoznám – vo ·vajãiarsku z
desiatich ºudí moÏno dvaja vedia, kto je prezident,
alebo kto je kto, lebo tam skoro kaÏd˘
minister v tom ãi onom rezorte neustále rotuje,
a teda r˘chlo sa striedajú. Z toho moÏno
vypl˘va, Ïe napríklad v kolíske demokracie,
teda v krajine so starou tradiãnou parlamentnou
demokraciou, ako je povedzme Veºká
Británia, sa ºudia nepotrebujú natoºko zaoberaÈ
t˘m, kto je ak˘ politik, alebo ão robí.
Ak plnohodnotne funguje zastupiteºská prax,
teda naozajstná demokracia, a ºudia si slobodne
zvolia toho, kto ich bude zastupovaÈ, pochybujem,
Ïe sa potom veºmi zaujímajú o
to, kto sedí na akej stoliãke. U nás si v‰ak e‰te
stále nevieme zvyknúÈ na to – alebo braÈ to
na vedomie –, Ïe ten, kto je funkãne nad
nami, povedzme na ministerstve poºnohospodárstva,
dopravy, spojov a tak, nie je panovník,
ako to bolo v minulosti, ale – naozaj to
tro‰ku preÏeniem – je to nበsluÏobník. Je to
sluha, ktorého sme si zvolili, lebo má na to
schopnosti, má na to ãas, alebo chce maÈ na
to ãas, a má záujem o to, aby nás zastupoval.
To v‰etko sme sa my vlastne zväã‰a dozvedeli
v 89. Nie Ïe by sme boli národom hlupákov
– samozrejme, Ïe sme tento princíp hádam
ovládali uÏ aj predt˘m –, lenÏe buì sa k
voºbám nechodilo, alebo sa chodilo preto,
aby nemal niekto nepríjemnosti, keby ne‰iel.
Aj tak za ºuìmi doliezol niekto z miestneho
úradu s nejakou prenosnou urnou a vy ste tam
museli hodiÈ ten a ten lístok, a nijak˘ in˘, pretoÏe
tu proste vtedy fungovala vláda jednej
strany a voºby boli vlastne formálne. No a naraz
to uÏ nebolo povinné, naraz zaãali ºudia
preciÈovaÈ, Ïe hádam môÏu nieão v tom „svete
hore“ urobiÈ, a Ïe je tu ãas a moÏnosÈ, aby
oni sami rozhodli, kto bude na tom, ãi na
onom mieste, a dokonca ku komu sa môÏu
utiekaÈ, aby sa ãosi zmenilo k lep‰iemu. A toto
bol ten virvar po novembri ’89, keì ºudia zaãali
zisÈovaÈ, Ïe majú naozaj aj nejaké práva.
ËaÏko v‰ak povedaÈ, ãi preto, Ïe uÏ sa to
v‰etko – pouÏijem nepopulárne slovo – znormalizovalo,
v tom pozitívnom zmysle slova,
alebo ãi to nie je tak, nedaj Pán Boh, ako ºudia
hovoria a ako ãasto poãúvam – a nie som
z toho uveliãen˘: Naão tam ja pôjdem niekoho
voliÈ, ão sa budem o to zaujímaÈ, koho
mám zvoliÈ a za koho mám hodiÈ lístok, keì
aj tak môj hlas niã nezmôÏe. To je dosÈ hrozné
poznanie a dosÈ hrozné kon‰tatovanie, keìÏe,
samozrejme, vieme, Ïe ten jeden hlas
skutoãne neznamená veºa. Ale keì si to o
tom jednom hlase povedia stovky ºudí a obávam
sa, Ïe to tak je, tak uÏ to zaãína byÈ zlé,
choré a nebezpeãné. TakÏe aj preto, alebo
najmä preto, ustal sãasti záujem ºudí o politiku,
prestalo to v‰eobecné hemÏenie na v‰e-
57