Lekárnické listy 2/2013 - Slovenská lekárnická komora

z HISTÓRIE LIEkovÝcH FoRIEM •
Prášky, pilulky, tablety – 1. časť
Je ťažké oddeliť od seba históriu
týchto troch liekových foriem,
pretože aj dnes sa v bežnej hovorovej
reči skrýva pod výrazom „vziať si
pilulku“ alebo „som na práškoch“
užitie tablety. A v češtine či angličtine
sa s touto zámenou stretnete bežne
v novinách i v televízii. dokonca
Američania označujú 20. storočie ako
storočie piluliek, ktoré hlboko zmenilo
správanie sa americkej spoločnosti,
hoci to v skutočnosti boli tablety.
keďže prášky ako lieková forma
zahŕňajú aj zásypy alebo granuláty,
v tomto článku budeme skúmať
históriu práškov, určených na
perorálne použitie v jednoduchej
práškovej podobe (nezávisle na tom,
či ide o jednoduché alebo zložené
prášky, delené alebo nedelené).
Najstaršou liekovou formou sú prášky, ktoré sa pripravovali
jednoduchým drvením, mletím alebo rozbíjaním.
Snahou o úpravu chuti či prijateľnejší spôsob boli tekuté
liekové formy, spomínané napríklad na asýrskych hlinených
tabuľkách, pochádzajúcich z obdobia 5500 rokov pred našim
letopočtom. Obsahujú recept na chutne znejúci tekutý liek,
ktorý sa pripravoval rozdrvením a práškovaním rôznych semien,
rastlinných živíc a listov a ich rozpustením v pive.
Prvé správy o výrobe práškov a pilúl a ich použití pochádzajú
zo setu egyptských papyrusov, ktoré sa venovali medicíne. Tieto vznikli
v dolnom Egypte niekedy okolo roku 1500 pred naším letopočtom.
Pilulky boli pripravované za účelom podania odmeraného množstva
účinnej substancie v jednoduchej forme pacientovi a podľa papyrusov
ich Egypťania poznali naozaj slušné množstvo. Ako základ liekovej
formy sa používalo aj chlebové cesto, med alebo živočíšny tuk. Z obdobia
asi 200 rokov pred n. l. pochádzajú správy o pilulkách, ktoré
sa pripravovali z tvárnej hmoty rezaním, tvarovaním a sušením.
Prvé pilulky sa však neoznačovali ako „pilulky“, v starom Grécku
sa guličky alebo iné tvary označovali ako „katapotia“ , teda niečo,
čo má byť prehltnuté. Až rímsky Plínius spomenul po prvý krát
slovo „pilula“ v prvom storočí n.l.
Prvé zachované pilulky, ktoré sa dnes nachádzajú v múzeách
antiky, sa označovali ako terra sigillata podľa hliny z istého stredomorského
ostrova, zmiešanej s kozou krvou, ktorá bola určená na
liečbu takmer všetkých vtedajších trápení ľudstva – dyzentérie, nádorov
či krvotoku. Takisto sa zachovala pilulkovnica z rímskych čias,
ktorú je dnes možné vidieť v Britskom múzeu v Londýne.
V priebehu nasledujúcich storočí sa vyvíjala technológia prípravy
a výroby pilúl len pomaly a väčšinou boli výsledkom doslovne ručnej
práce lekárnika s použitím primitívnych pomôcok na ich výrobu.
Naopak, ich zloženie bolo veľmi rôznorodé a častokrát bolo známe
len pripravujúcemu lekárnikovi a miestnemu lekárovi. Práve potreba
zjednotiť alebo rozšíriť receptár viedla k vytvoreniu prvých farmakopeí,
najprv mestských, neskôr aj celoštátnych. V podobe práškov
alebo pilúl sa vyskytovalo nielen celé známe spektrum vtedy známych
liečivých látok (napríklad šafran, myrhu, škoricu, živice stromov), ale
častokrát aj látky úplne neúčinné (hlavne z dnešného pohľadu) alebo
látky, pridané priamo s úmyslom falšovania – prach, pavučiny, prášok
z drvenej tehly, soľ… Pilulky sa vyrábali vo všetkých možných
tvaroch a veľkostiach, plochých či okrúhlych, niektoré boli tak veľké,
že sa takmer nedali prehltnúť. Niektoré boli už špeciálne označené,
aby sa ľahšie dali spoznať, prvé takéto výrobné značky sa objavili
ako okolo roku 500 pred naším letopočtom.
Technologicky sa pred začiatkom priemyselnej revolúcie jednotlivé
liekové formy vyvíjali len veľmi pomaly. Pilulky alebo prášky však bolo
potrebné chrániť pred vlhkom (vlhkosť však bola potrebná pre samotné
vytvorenie okrúhleho tvaru), preto sa hľadali aj vhodné obaly
pre práškové formy alebo polevy, ktorými sa pilulky polievali alebo
poťahovali na ochranu pred rozpadom. Používali sa na to mazľavé
a slizké rastlinné látky, ktoré zároveň uľahčovali prehltnutie alebo
chránili pacienta pred príliš horkou chuťou. Niekedy ich obalili v koreninách,
dokonca ich balili aj do lístkového zlata či striebra. V takomto
prípade pilulka prešla tráviacim traktom bez toho, aby sa v ňom
uvoľnili liečivé látky.
V sedemnástom storočí pilulky prežívali svoje vrcholné obdobie.
Králi udeľovali patenty na ich výrobu a chránili tak prísne tajné zloženie.
Používali sa všeobecné, nič nehovoriace názvy, napríklad Hooperove
ženské pilulky, ku ktorým patril aj primeraný reklamný slogan,
v tomto prípade „najlepšie purgatívum a antihysterikum“.
Americký U. S. Patent Office udeľoval patenty na prípravu lepšie identifikovateľných
liekov ako Chaseho pilulky na pečeň a obličky, Cheesemanove
ženské pilulky na reguláciu alebo Williamsove ružové pilulky
pre bledých ľudí. Napriek všetkému to boli výrobky lekární, ktoré
boli vyrábané ručne s použitím minimálnej mechanizácie. To všetko
sa malo zmeniť v devätnástom storočí, ktorému sa budeme venovať
v nasledujúcom mesiaci.
PharmDr. Štefan Krchňák
krchnak@mail.t-mobile.sk
6
Lekárnické Listy ® • 2/201