Vitamin-C-megaskorbicka-liecba.pdf - Zdravie.sk

Vitamín C a megaskorbická liečba – zabudnutý poklad 24 / 436
I. Výživový koncept
nazval „ignóza“ od slov „ignosco“ (neviem) a „glukóza“, z ktorej bola látka
odvodená. Keď mu redaktor žurnálu zamietol tento i ďalší podobne tvorivý
názov „godnóza“, hrozilo, že článok nebude publikovaný (Szent-Gyӧrgyi
vtedy netušil, že raz dostane Nobelovu cenu, a že bude závisieť práve
na tomto článku [1064] ). Nakoniec redaktor navrhol názov „hexurónová kyselina“,
pri ktorom zostali. [9][62][66];[1580]→[1737]
V roku 1931 do výskumného tímu pribudol Svirbely, ktorý predtým
pracoval s Kingom na metódach výskumu antiskorbutického faktora.
Pochválil sa, že dokáže analyzovať, či nejaká substancia obsahuje vitamín
C alebo nie. Szent-Gyӧrgyi vytiahol časť svojho niekdajšieho objavu, 10
gramov záhadného bieleho prášku, a povedal mu: „Otestuj to, myslím, že
je to vitamín C“. Už roky tušil, že tá podivná látka, ktorú mal odloženú, by
ním mohla byť, ale nemal žiadny dôkaz, navyše ho vitamíny v jeho výskume
nijak zvlášť nezaujímali. Tentoraz však dôkaz získal a spolu s tímom
dokončili výskum. [9][62][66][947][1065];[1580]→[1737]
Pomarančový džús a zvieracie nadobličky boli síce bohatým, no pridrahým
zdrojom pre výrobu väčšieho množstva vitamínu C. Szent-Gyӧrgyi mal
laboratórium v Szegede, maďarskom „hlavnom meste papriky“, ale nemal
rád papriku. Jedného rána ju dostal k raňajkám a ako si ju obzeral,
napadlo ho, že vlastne ešte nikdy netestoval papriku na obsah vitamínu C.
Na svoje veľké prekvapenie zistil, že obsahuje 5× viac než pomarančový
džús. Poslal rýchlo vzorku Haworthovi, ktorý preskúmal chemickú štruktúru
vitamínu C a zistil, že to v skutočnosti nie je hexurónová kyselina, a
že názov „ignóza“ bol vlastne presnejší. V roku 1937 dostal Szent-Gyӧrgyi
za chemické izolovanie vitamínu C, a Sir Haworth za výskum jeho
štruktúry a syntézy, Nobelovu cenu. [9][62][66];[1580]→[1737] Fakt, že boli v jednom
roku udelené až dve ceny k jednému subjektu, zvýrazňoval naliehavosť
problému a dôležitosť objavov vedúcich k priemyselnej výrobe vitamínu C.
Mohlo by sa zdať, že veľká záhada bola vyriešená a skorbut definitívne
patrí do minulosti, avšak situácia sa takmer nelíšila od Lindových čias.
Medicína definovala skorbut ako ochorenie z výživového nedostatku,
chýbajúci faktor nazvala „vitamín C“, a ten sa dostal do povedomia ako
stopová súčasť výživy, nutná k prevencii skorbutu. Potlačenie klinických
príznakov terminálneho štádia skorbutu pomocou miniatúrnych dávok
vitamínu C sa považovalo za definitívne vyliečenie choroby. Tieto dávky sa
zaviedli ako odporúčané a skorbut bol zdanlivo „vyriešený“ – jeho chronická
subklinická podoba nevzbudila náležitú pozornosť a dobre sa jej darí.
Tento historický omyl, „doplnkový výživový pohľad“, dodnes bráni
plnému rozvinutiu neoceniteľnej preventívnej a liečebnej hodnoty vitamínu
C. Ba čo viac, aj samotný skorbut je v dnešnej dobe o to zákernejší,
že ho väčšina ľudí považuje za historickú chorobu. [21]
Postupne bolo čoraz zreteľnejšie, že vitamín C sa nespráva ako typický
„vitamín“, pre väčšinu živočíchov dokonca vôbec nie je vitamínom. Vitamínová
(výživová) teória nikdy nedokázala vysvetliť, prečo je človek náchylný
na skorbut. Vysvetlila len, ako ho dostane. Napriek tomu ostala až
do roku 1966 nespochybniteľnou súčasťou medicínskej dogmatiky. [9][418](s43)