Vitamin-C-megaskorbicka-liecba.pdf - Zdravie.sk

Vitamín C a megaskorbická liečba – zabudnutý poklad 166 / 436
VI. Využitie vitamínu C pri konkrétnych stavoch
Epidémia záškrtu v 90. rokoch
V rámci tejto kapitoly si dovolím venovať sa chvíľu epidémii záškrtu
v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu začiatkom 90. rokov 20. storočia,
predovšetkým 1991-1994. Táto epidémia sa oficiálne uvádza ako príklad,
ako pokles zaočkovanosti spôsobil epidémiu, takéto vysvetlenie je však
neúplné, tendenčné a nesprávne.
Počas 80. rokov došlo v Sovietskom zväze k poklesu zaočkovanosti malých
detí na približne 70%, výnimočne až na 30%, okrem toho bolo od roku
1986 zrušené preočkovanie v 7 rokoch veku a nastali aj zmeny v používaných
vakcínach. V rokoch 1991-1994 nastali veľké epidémie záškrtu,
ktoré si vyžiadali 140 000 ochorení a 4000 úmrtí. Pre ďalšie úvahy je
dôležité uvedomiť si fakt, že deti, ktorých sa týkal pokles zaočkovanosti,
mali v čase epidémie nanajvýš 11-14 rokov; v tejto vekovej kategórii sa
síce zvýšil počet prípadov záškrtu, ale celkovo 2/3 prípadov nastali aj tak
u osôb starších než 14 rokov, predovšetkým vo vekovej skupine 40-49.
Keďže vakcína proti záškrtu je len toxoid, z princípu nechráni pred
nakazením a šírením ochorenia, v najlepšom prípade môže len zmierniť
priebeh ťažkej formy ochorenia u očkovaného. Inými slovami, epidémia
záškrtu postihla prevažne iné vekové skupiny, než nízka zaočkovanosť
z 80. rokov, takže aj hlavné príčiny museli byť iné. [1620]
Príčiny epidémií 1991-1994 sú omnoho komplexnejšie a týkajú sa najmä
socioekonomickej situácie v danom čase, kedy po rozpade štátu nastali
vážne politické zmeny a kolaps infraštruktúry – zásobovania, odvozu
odpadu atď, značná časť národa sa ocitla pod hranicou biedy a vznikli
státisícové utečenecké tábory na území veľkomiest. Služby zdravotnej
starostlivosti prakticky neexistovali – rozpočet na zdravotníctvo bol 1%
štátneho rozpočtu, čiže na úrovni najchudobnejších afrických krajín,
polovica z 21 000 nemocníc nemala ani teplú vodu, jednorázový sterilný
materiál prakticky neexistoval, krv sa z nemocničnej dlážky zmývala
záhradnou hadicou, absolventi medicíny mali veľmi slabé vzdelanie a
v podstate nevedeli ani diagnostikovať, ani liečiť. [1621]
Zoči-voči zúfalej životnej situácii, národ upadol do absolútnej beznádeje a
hľadal útechu v alkohole a cigaretách, čo spolu so zlými stravovacími
návykmi a úplnou absenciou základných hygienických a sanitačných návykov
(nutných to podmienok pre boj s infekciami) patrilo k najväčším
príčinám úmrtnosti; 97% obyvateľov malo hlboký deficit vitamínu C
(veľmi potrebného pre odolnosť voči infekcii), čo sa všetko spolu odrazilo
na prudkom vzostupe úmrtnosti na množstvo rôznych príčin, napríklad aj
na srdcovocievne ochorenia a rakovinu. Priemerná dĺžka života klesla
z 62 na 59 rokov, úmrtnosť stúpla o 20%, čo boli katastrofické pomery,
ktoré nemajú obdobu v modernej nevojnovej histórii priemyselných krajín.
[1621][1622]
Inými slovami, životná úroveň klesla späť do obdobia 19. storočia – niet
divu, že výskyt infekčných ochorení sledoval presne rovnaký návrat
v čase. Vtedajší hygienik Dr. Tchernayavsky povedal: "20% našich problémov
má zdravotný charakter, 80% je záležitosťou ekonomiky". Toto opäť
nepodporuje hypotézu o (ne)očkovaní, napokon článok z tohto obdobia