012012 - Prešovská univerzita v Prešove

Matúš Demeter
(sic!) u hominidov v období pred
500 000 rokmi. Autor sa pri týchto
hypotézach síce opiera o kognitívnu
teóriu mimetickej akcie (M. Donald),
teda vedomého zapamätania si
a spracovania motorických akcií,
jeho závery však v súčasnosti (ešte)
nenachádzajú potvrdenie/vyvrátenie
v archeologickom materiály (nálezy
kostrových zvyškov nám nedokážu
povedať či archaický homo sapiens
dokázal „spievať a tancovať“. Opierať
sa iba o schopnosť výroby nástrojov
nevedie priamo ku predstavám
o existencií vedomého a cieleného
rituálneho spolčovania sa). Druhá
vážna výhrada sa dotýka datovania
existencií samotných nadprirodzených
predstáv (u Rossana šamanských).
Nachádzať takto rozvinuté
náboženské predstavy už v strednom
paleolite je prinajmenšom diskutabilné.
Matt Rossano ako dôkaz
uvádza dodnes vo vedeckom svete
problematicky interpretované nálezy
červeného okru na zvyškoch kostrových
nálezov či stôp vykazujúcich
kanibalizmus. Pre podporu svojej
predstavy o rozvinutom (!) nábožensko-rituálnom
charaktere v danom
období autor odkazuje k nedávnemu
(2006) nálezu obrovskej skalnej
podoby hadej hlavy v africkom Tsodilo
Hills (70 000 p. n. l.). Hoci všetky
tieto archeologické objavy majú
istú výpovednú hodnotu o sociálnych
vzťahov hominidov, s presahom
ku rituálnym modelom, predsa
len prevažujúca absencia symbolických
foriem v tomto období (ako
napr. jaskynné umenie, symbolický
antropomorfizmus) dáva za pravdu
skôr Mithenovej koncepcií objavenia
symbolického myslenia a teda
aj náboženstva až v neskoro-paleolitickom
období. Celkovo možno
povedať, že Rossano pracuje so
značne limitovanými archeologickými
dôkazmi či teóriami (autor vôbec
nereflektuje Mithenovu koncepciu
kognitívnej fluidity!) dokazujúcimi
jeho tvrdenia a gro svojej práce opiera
o výsledky bádaní (teórií) a experimentov
evolučných psychológov
(bez akéhokoľvek vlastného prínosu
či aspoň výskumu orientovaného
týmto smerom). A poslednú kritickú
pripomienku by som adresoval autorovej
hypotéze o úlohe náboženstva
pri (s)formovaní rodu homo sapiens
sapiens. Rossano vychádza z teórie
evolučného biológa D. Sloana Wilsona
(Darwin´s Cathedral, 2002),
ktorý vidí v náboženstve pozitívnu
adaptačnú výhodu v evolúcií ľudstva.
Toto tvrdenie však už bolo
vystavené kritike stúpencov prúdu
náboženstva ako vedľajšieho produktu
(by-product), ktorí argumentujú
konceptom exaptácie či spandrelu.
Teda to čo dnes vnímame ako
(možné) pozitívne prvky náboženstva
(skupinová kooperácia, kohéznosť
etc.) nemožno bezproblémovo
prenášať a predpokladať aj vo vzdialenej
minulosti. Jednoducho povedané
súčasné funkcie náboženstva
neznamenajú nevyhnutne rovnaké
„poslanie“ v pleistocénnom období.
Aplikovať výsledky evolučnej
a kognitívnej psychológie na archeologický
materiál má v súčasnos-
336