012012 - Prešovská univerzita v Prešove

Mirón Duda
Autor Pokorný uvádza niektoré vlastnosti a možnosti metafor:
a) Podobnosť a provokácia. Metafora väčšinou má alebo predpokladá
takúto formu: subjekt – spojenie – (metaforický) prísudok. Jej
provokácia spočíva v tom, že analogický charakter spojenia slov
neohlási, zamlčí spojku „ako“, ktorá je nevyhnutnou súčasťou prirovnania.
Pri vytváraní metafor nehrá hlavnú úlohu zjavná podobnosť,
ale skôr podobnosť nečakaná, na ktorú sa upozorní až konkrétnou
metaforou. („Ja som svetlo sveta.“ Jn 8,12)
b) Otvorenosť metafory. Skutočnosť, ktorú metafora zastupuje, presahuje
to, čo metafora môže vyjadriť. Metafora nie je vyčerpávajúcim
vyjadrením skutočnosti.
c) Nahraditeľnosť. Metaforu môžeme vysvetliť, ale nie priamo, iba
stručnou analógiou.
d) Metafora a odborný termín. Často užívané metafory sa môžu zmeniť
na slovo so špecifickým významom, na termín, alebo odborný
výraz. Takéto ošúchané metafory už ani nevnímame ako metafory
a ani s nimi vedome nepracujeme ako s metaforami. („Božie kráľovstvo“
v modlitbe Otčenáš.)
e) Metafora vo vede. Metafory stretávame aj vo svete exaktných vied
pri interpretovaní meraní, záznamov jednotlivých pokusov a pozorovaniach
(čierna diera). Sú to predovšetkým metafory, ktorými
odovzdávame nové skúsenosti týkajúce sa zásadných rozmerov
ľudskej skúsenosti.
f) Úspešnosť metafory. Jej úspešnosť je priamoúmerná jej používaniu.
V tom zmysle neexistujú neúspešné metafory, lebo sa nepoužívajú
a tým pádom zaniknú. Tak ako neúspešný vtip, ktorý nikto neopakuje,
nekoluje medzi ľuďmi a zaniká.
g) Metafora ako projekt sveta. Metafora sústreďuje pozornosť poslucháča
alebo čitateľa na určitý jav, stavia ho do popredia a prezentuje
ako niečo, čo má význam, ktorý presahuje bezprostredný
kontext a umožňuje vnímanie danej skutočnosti v iných, širších
skutočnostiach. Metafory vznikli z nespokojnosti nad možnosťou
užitia bežného jazyka.
h) Metafora ako analógia. Najmarkantnejším prejavom analogickej
funkcie metafory je jej nahraditeľnosť. Neponúka zobrazenie skutočnosti,
ale jej analógiu, ktorá pôsobí z istého hľadiska obdobne
ako predmetná skutočnosť. (Líška, behajúca vo voľnej prírode,
o ktorej hovorí Ježiš v Lukášovom evanjeliu – „Choďte a povedzte
tej líške“ (Lk 13,31) – nemá nič spoločné s Herodesom, ale predsa
ide o analógiu, ktorá ukazuje, na čo sa pri posudzovaní jeho
262