012012 - Prešovská univerzita v Prešove

Silvia Dolinská
prostriedkom zmierenia za hriechy všetkých ľudí. Ospravodlivenie sa udeľuje
krstom, sviatosťou viery. Cieľom ospravodlivenia je Božia a Kristova
sláva a dar večného života. (KKC1992).
„Ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Ježišovi
Kristovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom
viery, aby ukázal svoju spravodlivosť, lebo v minulosti prehliadal
predošlé hriechy, vo svojej božskej zhovievavosti, aby v tom čase ukázal
svoju spravodlivosť: že sám je spravodlivý a že ospravedlňuje toho, kto verí
v Ježiša.“ (Rim, 3,24-26).
Keďže táto spasiteľná Božia vôľa je daná ľuďom v Ježišovi Kristovi,
je predmetom viery, s ktorou sa stretne každý jednotlivec napriek svojej
hriešnosti; je predmetom dôvery plnej nádeje, nie však sebaistej reflexnej
istoty spásy. Božia činnosť pri ospravedlnení neobchádza slobodné
jednanie človeka, ale stáva sa účinnou práve pri tomto slobodnom čine
viery, nádeje a lásky, ktorou človek prijíma Božie sebazdieľanie. Preto sa
táto Bohom darovaná a človekom prijatá spravodlivosť stráca, ak človek
ťažkým hriechom z vlastnej viny odmietne Božiu lásku. Keďže sa ospravedlnenie
deje ako udalosť v človeku, je skutočne radikálnym prechodom
zo stavu hriechu do stavu ospravedlnenia aj keď na človeka naďalej
dopadá hriech, nie je schopný s istotou subjektívne uvážiť svoj stav pred
Bohom a stále hreší. 12
Ospravodlivenie utvára spoluprácu medzi Božou milosťou a slobodou
človeka. Zo strany človeka sa ospravodlivenie prejavuje v tom, že vierou
súhlasí s Božím slovom, ktoré ho pozýva na obrátenie a láskou spolupracuje
s vnuknutím Ducha Svätého, ktorý ho predchádza a ochraňuje.
Spravodlivosť Božia
Spravodlivosť Božia sa nazýva v teológii mravná vlastnosť Božej vôle
zaujímať voči tvoru správny vzťah t. j. vzťah zodpovedajúci podstatám
oboch strán. Jedinou normou spravodlivosti Božej je Božia vlastná svätá
vôľa, ktorá je identická s Božou podstatou. Boh vo svojom stvorení
a milosti činí človeka skutočným objektom svojho jednania a pritom rešpektuje
slobodu tvora, ktorú sám stvoril. Preto môže byť Božia vôľa voči
tvoru ako spravodlivosť, tak aj milosrdenstvo. Jeho spravodlivosť ho nenúti
k určitému jednaniu, ako napríklad k vyžadovaniu plného zadosťučinenia.
Boh vo svojej slobode môže na ľudskú vinu, ktorú pripustil a ktorá je skutočným
odporom proti jeho svätej vôli, odpovedať odsúdením a odplatou
práve tak, ako môže odmeniť ako spravodlivý sudca, zásluhu, darovanou
jeho milosťou. Človek nedokáže zvládnuť jednotu milosrdenstva a spravodlivosti
Božej, to dokazuje božský charakter oboch vlastností. Podľa
12 Porov. RAHNER, K. – GRIMLER, H.: Teologický slovník. Praha : Zvon, 1996. s. 231.
236