012012 - Prešovská univerzita v Prešove

THEOLOGOS 1/2012 | ŠTÚDIE
3.1 Sociálny (komunitný) rozmer rozlišovania
Rozlišovanie ako angažovanosť sa na novom živote dostáva v pavlovskej
teológii jednoznačne komunitný rozmer. V Liste Efezanom 4,24-32
konkretizuje, čo znamená byť novým človekom v spravodlivosti a svätosti.
Celý praktický život kresťana má byť vlastne napodobnením života Krista
(Ef 5,1-2) láskou vo vzájomných interpersonálnych vzťahoch.
Podobne sa Pavol vyjadruje v Liste Rimanom 12,9-23, kde do popredia
konania dobrých skutkov kladie lásku k blížnym. Celý tento spoločenský
rozmer vychádza z poznania Božej iniciatívy vo vlastnom živote. „...
lebo ak si niekto myslí, že je niečim, hoci nie je ničím, sám seba klame.“
(Gal 6,3) Všetko, čo kresťan má je darom milosti, ktorú dostal nie pre svoje
zásluhy, ale pre skutok Božej lásky: „Čo máš, čo si nedostal? A keď si
dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“(1 Kor 4,7) Pavol tým nechce
poprieť angažovanosť a zodpovednosť človeka, ale vyjadruje, že vo viere
človek získava nový pohľad na svoj život, ktorý je darom.
Prejav vzájomnej lásky sa tak stáva pre kresťana povinnosťou. „Nebuďte
nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto
miluje blížneho, vyplnil zákon.“ (Rim 13,8) „Hovorí o láske ako „dlhu,“
nepochybne preto, lebo v predchádzajúcom odstavci (13,7) práve hovoril
o tom, čo sme „dlžní“. Používa oxymoron 27 , lebo lásku nemožno „dlhovať“,
keďže sa svojou podstatou dáva zdarma. Je to otvorený, vonkajší záujem
jedného človeka o druhého, čím človek vychádza sám zo seba a táto
láska nezávisí na tom, čo ten druhý urobil alebo urobí naoplátku. Teda
lásku nemožno „dlhovať.“ Nie je ako dlh.“ 28
Nemožno sa teda sústreďovať len na seba a považovať sa za mieru
vecí. Naopak, je nevyhnutné otvoriť sa postoju, ktorý zviditeľní Božie
konanie v spoločnej zodpovednosti za rast spoločenstva. Ako môžeme
konštatovať, Pavol privádza rozlišovanie k takému skutku, prostredníctvom
ktorého veriaci nielen objavuje seba samého, ale aj ostatných a tiež
svoju osobnú úlohu voči spoločenstvu. 29
V tomto kontexte sa Pavol vyjadruje aj k téme chariziem 30 v spoločenstve,
kde „každý dostáva prejavy ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor
27 oxymoron – v štylistike je spojenie dvoch pomenovaní, ktoré sa významovo navzájom
vylučujú alebo popierajú.
28 FITZMYER, J. A.: Duchovné cvičenia na základe Pavlovho Listu Rimanom. [elektronický
zdroj], s. 100.
29 Porov. FISICHELLA, R.: Keď viera myslí. Trnava : Dobrá kniha, 1999, s. 153.
30 Medzi charizmy radí Pavol aj dar rozlišovania. Avšak v kontexte Listu Korinťanom sa
tento dar týka daru proroctva a schopnosti rozlíšiť, aký duch inšpiroval rečníka. V tomto
zmysle vystupujú do popredia dve kritéria: morálna bezúhonnosť proroka a pravovernosť
proroctiev, čo zaznie aj V Matúšovom evanjeliu (7,22 – 23) a v rannokresťanských
spisoch Didache (11. kapitola) a Hermasov Pastier (11. prikázanie). Porov. SULLIVAN,
215